Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24Sa/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200224 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6018200224.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v konaní pred sudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou, v právnej veci žalobkyne: N. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX Z. Z., právne zast.: JUDr. Andrea Stupárová, advokátka, so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 273-3/2018-BA zo dňa 07. februára 2018, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica rozhodnutím č. 9784/2017- BB-DvN zo dňa 28.11.2017 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení tak, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“). 2. Rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy bolo odôvodnené v podstate tým, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 10.10.2017. Dávku v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica dňa 22.11.2017. Žalobkyňa v období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola poistená na území iného členského štátu EÚ - Švajčiarska, kde bola poistená v nezamestnanosti celkovo v období od 01.04.2011 do 03.09.2017. Podľa potvrdenia príslušnej Švajčiarskej inštitúcie (bod 6.2. formulára PDÚ1) žalobkyňa nepožiadala o export dávky v nezamestnanosti. Z dôvodu, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy (§ 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2017), bolo by možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Švajčiarska v súlade s čl. 61 ods. 1 , čl. 62 a čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Z testu vykonaného v súlade s čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), z údajov, ktoré obsahovala Žiadosť o dávku v nezamestnanosti, Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska, ako aj z údajov zaznamenaných v zápisnici dňa 24.11.2017 vyplynulo, že centrum záujmov a bydlisko žalobkyne nezostalo zachované na území Slovenskej republiky počas posledného zamestnania vo Švajčiarsku, kde vykonávala prácu od roku 2011 do roku 2017 u jedného zamestnávateľa. Počas práce vo Švajčiarsku nebola na žiadnom pracovnom pohovore a prácu si na Slovensku nehľadala. Je slobodná a vo Švajčiarsku bol s ňou aj jej partner. Počas návštev na Slovensku bývala u svojej matky. Vo Švajčiarsku sa zdržiavala dlhodobo, bývala tam, trávila pracovný aj mimopracovný čas, platila tam zákonné odvody i dane. Prvostupňový orgán konštatoval, že celková dĺžka pobytu, stabilita zamestnania s prioritnou orientáciou na švajčiarsky pracovný trh sú silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku. Preto za štát jej bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia považoval štát výkonu jej zárobkovej činnosti, v dôsledku čoho sa na ňu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia a teda nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. 3. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podala žalobkyňa odvolanie. Žiadala, aby odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie ako predčasné a nezákonné, tvrdiac, že má nárok na dávku v nezamestnanosti. Trvala na tom, že sa na ňu vzťahuje výnimka z čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, že preukázala väzby na Slovenskú republiku, pričom ničím nezaložila domnienku, že by mala úmysel trvalo ostať, a teda vytvárať a udržiavať väzby na území Švajčiarska. Jej centrom záujmu vždy bolo a aj je Slovensko. Vo Švajčiarsku bývala v prenajatom byte, nevlastní tam žiadnu nehnuteľnosť, nikdy tam nežiadala o úver, nemá tam žiadne finančné záväzky, ani trvalé rodinné záväzky. Jej úmyslom nikdy nebolo pretrhnúť trvalé väzby so Slovenskom. Namietala absenciu aplikácie čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, pretože rozhodujúci orgán sa nezaoberal úmyslom dotknutej osoby, t. j. jej úmyslom pri určení bydliska. Namietala, že rozhodujúci orgán sa nevysporiadal so všetkými kritériami, ktoré vyplývajú z čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a teda ani nevzal do úvahy možnosť začať sa zaoberať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Vyslovila prekvapenie nad tým, že niekto chce jej pracovné pôsobenie v zahraničí vydávať za pomaly zrieknutie sa národnej identity, pričom k vycestovaniu ju donútila ekonomická situácia rodného štátu. Spoločenské aktivity na Slovensku „spretŕhala“ preto, aby mohla splniť podmienky pracovnej zmluvy zamestnávateľa vo Švajčiarsku, po dohromady piatich týždňov dovolenky v dvoch určených obdobiach za rok, ktoré v podstatnej miere trávila u rodiny na Slovensku. 4. Žalovaná, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. 273-3/2018-BA zo dňa 07.02.2018 odvolanie žalobkyne zamietla a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica. Žalovaná konštatovala, že nakoľko v prvostupňovom konaní žiadateľka preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ bola Sociálna poisťovňa povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku v súlade s čl. 61 základného nariadenia, keďže žiadateľka nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žiadateľom o dávku v nezamestnanosti. V danom prípade sa vychádzalo z podkladov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí, navyše v odvolacom konaní bol vykonaný ďalší výsluch žiadateľky dňa 03.01.2018. Uviedla, že centrum záujmov dotknutej osoby, je v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami v zmysle vymenovaných kritérií v tomto článku. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia), z ktorého vyplýva záver, že za prijateľné možno považovať prenesenie zodpovednosti za platbu týchto dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov, t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú, pričom by bolo už viac neprijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia aj na osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. 5. Odvolací orgán, v zhode s prvostupňovým, mal za preukázané, že počas dlhodobého výkonu zamestnania vo Švajčiarsku sa žiadateľka vo Švajčiarsku dlhodobo zdržiavala aj so svojím priateľom, jednalo sa o stabilné zamestnanie, pričom sa počas dlhodobého výkonu zamestnania vo Švajčiarsku aj dlhodobo zdržiavala, bývala tam, trávila pracovný i mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane. Tieto skutočnosti označil za preukazujúce vytvorenie centra záujmov žiadateľky počas posledného zamestnania práve na území Švajčiarska. Preto konštatoval, že nie je možné považovať bydlisko navrhovateľky počas jej posledného zamestnania za zachované na území Slovenskej republiky. Žalovaná zdôraznila rozdiel pri posudzovaní pojmu „bydlisko“ v zmysle koordinačných nariadení, v zmysle ktorých je ho potrebné chápať v širších súvislostiach, a to ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“ v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia. Žalovaná konštatovala, že žalobkyňa si počas posledného zamestnania vytvorila centrum záujmov vo Švajčiarsku. 6. Žalovaná poukázala na to, že pravidlom je uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, pričom možnosť uplatniť si nárok v inom štáte je výnimkou. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. 7. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v inom členskom štáte, tento členský štát je povinný skúmať, či je možné dobu poistenia dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatnila nárok. Dobu poistenia získanú na území iného členského štátu Sociálna poisťovňa nemôže zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. 8. Žalovaná konštatovala, že nakoľko vyhodnotením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti o mieste bydliska žiadateľky nevznikli, nebolo potrebné článok 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 9. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktoré navrhla zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovňa v Banskej Bystrici a vec vrátiť orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa v žalobe uvádzala a namietala najmä tieto skutočnosti: 10. Žalovaná nezohľadnila všetky okolnosti prípadu svedčiace v prospech žalobkyne, ale len arbitrárne rozhodla, bez náležitého odôvodnia rozhodnutia, nedostatočne zistila skutkový stav veci, vôbec sa nezaoberala otázkou úmyslu žalobkyne, ktorý nepovažovala za potrebné skúmať, čo však podľa jej názoru mala, nevykonala výsluch priateľa žalobkyne T. K., s ktorým žalobkyňa pracovala vo Švajčiarsku, a s ktorým si žalobkyňa plánuje spoločnú budúcnosť na Slovensku. 11. Žalovaná sa dostatočne nezaoberala bydliskom žalobkyne, keď nezobrala na zreteľ, že trvalé bydlisko si zachovala na Slovensku, kde má svojich rodičov, partnera, svoju blízku rodinu, čo svedčí o tom, že mala záujem sa na Slovensko vrátiť. Počas pobytu vo Švajčiarsku žalobkyňa tam nemala trvalé bydlisko, pričom na území Švajčiarska bývala len na účely výkonu zamestnania, čo automaticky neznamená a nevylučuje iné zvyčajné bydlisko v inom štáte, pričom poukázala na závery rozsudku NS SR sp. zn. 9Sžso/32/2012 zo dňa 26.06.2013. Nevlastnila a nevlastní na území Švajčiarska žiadne nehnuteľnosti. Vo Švajčiarsku bývala v nájomnom byte. Nikdy neriešila úverové zaťaženie vo Švajčiarsku. Vo Švajčiarsku nemá žiadnu rodinu, žiadne záväzky ani trvalého, ani prechodného charakteru. 12. Má záujem žiť na Slovensku s partnerom T. K., založiť si tu rodinu, predložila dôkazy o prerábaní nehnuteľnosti v O., kde chce s priateľom žiť. Uviedla, že väčšina mladých párov odchádza do zahraničia zarobiť si, aby sa potom mohli vrátiť na Slovensko a zabezpečiť si bývanie a rodinu, vrátiť sa do známeho prostredia, s ktorým ani pri vykonávaní práce v zahraničí nestratia žiadny kontakt. Úmyslom žalobkyne nebolo zakladanie akýchkoľvek väzieb vo vzťahu k Švajčiarsku. Nepretrhala trvalé väzby so Slovenskom, kde sa po návrate zo Švajčiarska vrátila ku svojej rodine, s ktorou aj počas práce vo Švajčiarsku udržiavala funkčné väzby, keď túto pravidelne navštevovala, trávila na Slovensku dovolenku. 13. Žalovaná mala skúmať aj subjektívnu stránku žalobkyne, t. j. úmysel vo vzťahu k presťahovaniu a bydlisku. Ak tak nepostupovala, nedostatočne zistila skutkový stav veci, ktorý následne nesprávne právne posúdila. 14. Správny súd pri aplikácii nariadenia ES č. 883/2004, ako aj vykonávacieho nariadenia ES č. 987/2009, s poukazom na výnimku, a to čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, vzťahujúcu sa na prípad žalobkyne, by mal napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušiť v zmysle § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ SSP ako aj ust. § 191 ods. 3 písm. a/ SSP. 15. Žalobkyňa namietla nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože odôvodnenie je nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený skutkový stav, ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukázala pritom na ust. § 195 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, ako aj ust. § 209 ods. 1, 2, 4 tohto zákona. 16. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 190 SSP. Poukázala na právnu úpravu aplikovanú v danom prípade, a to ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2017, § 104 ods. 7 tohto zákona, čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia, čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. 17. Žalovaná v podstate zotrvala na argumentácii uvedenej v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej úpravy Slovenskej republiky, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom by si nezamestnaný uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska za danej situácie by neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, a to tým, že by mali právo výberu, či si dávku uplatnia na území členského štátu, kde naposledy pracovali alebo v štáte pôvodu, a to v závislosti od toho, podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky. Poukázala pritom na to, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú takéto právo výberu. 18. Podľa žalovanej jedinou väzbou žalobkyne so Slovenskou republikou počas jej zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku bola jej matka a sestra a ich pravidelné návštevy. Žalovaná konštatovala, že v prípade rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto samotný pobyt rodičov v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine. Na podporu tohto názoru opätovne poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov Sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 k rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 základného nariadenia. 19. Žalovaná zotrvala na závere, že uvedená väzba k Slovenskej republike (pobyt matky a sestry a pravidelné návraty na územie Slovenska) nie sú s dĺžkou pobytu žalobkyne na území Švajčiarska, jej stabilnou pracovnou situáciou vo Švajčiarsku (jediný zamestnávateľ v období 6,5 roka) a prítomnosťou priateľa silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobkyňa si počas zamestnania v členskom štáte EÚ vytvorila centrum záujmov vo Švajčiarsku. 20. K námietke, že úmyslom žalobkyne nebolo trvalo zostať vo Švajčiarsku a vytvoriť si tam trvalé väzby žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa posudzuje subjektívny úmysel len v prípade, pokiaľ o mieste bydliska uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vzniknú pochybnosti, k čomu však nedošlo. 21. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe uvádzala skutočnosti, o ktorých sa domnieva, že preukazujú zachovanie jej bydliska na Slovensku, t. j. na Slovensku má trvalý pobyt, rodičov, partnera, rekonštruuje nehnuteľnosť, kde plánuje bývať, vo Švajčiarsku nevlastní nehnuteľnosť, bývala tam iba v podnájme, nemá tam žiadne záväzky ani prechodného ani trvalého charakteru, žalovaná uviedla, že na všetky tieto skutočnosti bolo v konaní prihliadnuté. Na strane 3 - 5 napadnutého rozhodnutia sú podrobne rozpísané dôvody, pre ktoré bolo potrebné skúmať bydlisko žalobkyne počas výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku a aj zistené skutočnosti, ktoré sú v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia rozhodujúce pre posúdenie bydliska dotknutej osoby. Súčasťou spisového materiálu je aj zápisnica z výsluchu T. K. zo dňa 12.01.2018, priateľa žalobkyne. Žalobkyňa bola počas doplňujúceho výsluchu dňa 03.01.2018 vyzvaná uviesť ďalšie doplňujúce skutočnosti na podporu svojich tvrdení, pričom však žiadne relevantné skutočnosti neuviedla a ani nenavrhla vykonať výsluch ďalších osôb. 22. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že na území Švajčiarska nemohla požiadať o dávku v nezamestnanosti a o jej následný export na Slovensko, pretože by musela byť aspoň 4 týždne evidovaná službami zamestnanosti štátu posledného zamestnania (Švajčiarska), čo však nebola, žalovaná upozornila, že fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok jeho vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v štáte, v ktorom práve skončil zamestnanie. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na túto dávku v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom takúto dobu je možné zohľadniť len podľa článku 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. 23. Žalovaná odmietla tvrdenie žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie nie je súladné s ust. § 195 ods. 1 ods. 2 a ďalšími vymenovanými ustanoveniami Zákona o sociálnom poistení. V prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní a ani v žalobe žalobkyňa nenavrhla na zistenie skutkového stavu veci vykonanie žiadnych ďalších dôkazov v súlade s § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Podľa § 121 SSP sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 24. V zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/32/2012 zo dňa 26.06.2013, použitia ktorého sa dožadovala žalobkyňa, nebol dôsledne došetrený skutkový stav veci. Dôkazná situácia v prípade žalobkyne je iná. Zachovanie väzieb žalobkyne na území SR bolo dôsledne posúdené na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. Naopak, žalovaná poukázala na posledné rozsudky Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017 a sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018, v zmysle ktorých sa súd stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ústredie ohľadom bydliska a zároveň považovala zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie vecí. Zdôraznila, že v každom prípade Sociálna poisťovňa posudzuje vec individuálne v samostatnom konaní vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Dôkazná situácia môže byť rozdielna. 25. Žalovaná uzavrela, že v konaní boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti na území dotknutého členského štátu, charakter vykonávanej činnosti na území Švajčiarska, rodinná a bytová situácia žalobkyne, a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na daňové účely. Nakoľko žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania vo Švajčiarsku zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti na území Švajčiarska zohľadniť na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 26. Žalobkyňa v replike zdôraznila, že rozhodnutie žalovanej je arbitrárne. Žalovaná sa vôbec nezaoberala otázkou úmyslu žalobkyne a nesúhlasila so záverom žalovanej, že nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, pretože nevznikli pochybnosti pri posudzovaní kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1. Podľa žalobkyne žalovaná nesprávne vyhodnotila väzby žalobkyne k Slovensku. K záveru žalovanej, že jedinou väzbou žalobkyne bola jej matka, sestra a ich uvádzané pravidelné návštevy uviedla, že si nevie predstaviť, akú silnejšiu väzbu ako je rodina by si žalobkyňa mohla so Slovenskom udržať. Žiadnu rodinu, ani priateľov vo Švajčiarsku nemala, okrem svojho partnera V. K.. Opätovne poukázala na to, že žalovaná nesprávne vyhodnotila aj jej bytovú situáciu, ak uviedla, že žalobkyňa nevlastní na území Slovenskej republiky žiadnu nehnuteľnosť, pričom žalobkyňa býva v rodinnom dome svojich rodičov a po návrate na Slovensko začala spolu s priateľom tento dom rekonštruovať. Žalovaná nedostatočne zhodnotila, že žalobkyňa si zachovala aj počas práce vo Švajčiarsku na území Slovenska trvalé bydlisko, kam sa pravidelne v čase dovolenky vracala. Žalobkyňa si zachovala centrum záujmov a bydlisko na území SR, pričom nestačí zo strany žalovanej uviesť, zjednodušenie o neprijateľnosti rozširujúceho výkladu pojmu bydlisko pri aplikácii čl. 65 základného nariadenia aj na ďalšie osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. 27. Žalovaná v duplike zotrvala na svojich záveroch. Trvala na tom, že v konaní o nároku žalobkyne bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel. K vyjadreniu v replike, že podľa názoru žalobkyne nestačí zo strany žalovanej uviesť zjednodušenie, že už nie je viac prijateľné rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia na ďalší okruh osôb, žalovaná konštatovala, že citovaný text nie je zjednodušeným konštatovaním žalovanej, ako sa žalobkyňa domnieva, ale uvedená citácia je súčasťou rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 62 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady) ES č. 883/2004). K ostatným opakovaným námietkam žalobkyne odkázala na vyjadrenie žalovanej k žalobe a navrhla žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť. 28. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávania v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP, v zmysle požiadavky žalovaného. 29. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na podanej žalobe a na žalobných bodoch, ako aj na replike. Zdôraznila, že Sociálna poisťovňa nedostatočne zistila skutkový stav veci, nemala dostatočný podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí a vec nesprávne právne posúdila. Na dopyt súdu uviedla, že žalobkyňa nedisponuje dôkazom o tom, že by si uplatnila dávku vo Švajčiarsku. Žalobkyňa si neuplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku, pretože by nesplnila naň nárok podľa švajčiarskych predpisov, musela by mať prísľub ďalšej práce a musela by tam zotrvať ďalšie obdobie (4 mesiace). Jej pracovný pomer končil súčasne s platnosťou povoleného dočasného pobytu. Ubytovanie jej poskytoval zamestnávateľ. Pokiaľ by sa musela ešte zdržiavať vo Švajčiarsku, preinvestovala by vysokú čiastku na bývanie, pretože náklady na bývanie sú vo Švajčiarsku veľmi vysoké. Žalobkyňa sa na pojednávanie nedostavila, pretože podľa vyjadrenia jej právnej zástupkyne opätovne pracuje vo Švajčiarsku, keďže na Slovensku si nenašla adekvátnu prácu. 30. Poverený zástupca žalovanej na pojednávaní nad rámec písomného vyjadrenia k žalobe a dupliky zdôraznil, že v danom prípade by prichádzal do úvahy čl. 64 základného nariadenia, ktorý upravuje export (prenesenie) dávky, za predpokladu jej vzniku. Žalobkyňa si ju mala uplatniť vo Švajčiarsku a neuspokojiť sa len s ústnymi usmerneniami, informáciami o nároku na ňu. Problém vidí v tom, že žalobkyňa si z nejakých dôvodov nárok na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku neuplatnila (resp. nestihla uplatniť) a nepožiadala o jej export, čo je nesporné ak Sociálna poisťovňa nedisponuje formulárom od žalobkyne ohľadom jej žiadosti na export dávky, eventuálne neobdržala takéto tlačivo ex offo od švajčiarskych úradov. V prípade dodržania tohto postupu by ani nebol dôvod posudzovať bydlisko žalobkyne. Tiež uviedol, že bežne žalovaná priznáva nárok na dávku, napr. ak jeden z rodičov vycestuje za prácou, stále sa však vracia za rodinou, deťmi, čo však nie je prípad žalobkyne, ktorá sa dlhodobo zdržiavala vo Švajčiarsku so životným partnerom, kde bol jej pracovný aj osobný život. To, že na Slovensku mala rodičov, sestru, neznamená, že by tieto väzby boli natoľko silné, ako boli vytvorené v čase zamestnania vo Švajčiarsku. 31. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 32. Predmetom konania bolo preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 273-3/2018-BA zo dňa 07.02.2018, ktorým žalovaná nevyhovela odvolaniu žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica č. 9784/2017-BB-DvN zo dňa 28.11.2017, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Základného nariadenia nemá žalobkyňa nárok na dávku v nezamestnanosti. Spornou otázkou bolo určenie bydliska, resp. centra záujmov žalobkyne v kontexte zohľadnenia doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej podľa švajčiarskej legislatívy na nadobudnutie nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. 33. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (v znení platnom v rozhodnom období); poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (Základné nariadenie); príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 35. Podľa čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia; s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 36. Podľa čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia; úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 37. Podľa čl. 65 ods. 5 Základného nariadenia; nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 38. Podľa čl. 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (Vykonávacie nariadenie); ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1). Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (2). 39. Podľa čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia; na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 40. Z obsahu administratívneho spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplývajú tieto skutočnosti: 41. Žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 10. 10. 2017. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica dňa 22. 11. 2017. V posudzovanom období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie t. j. od 10. 10. 2014 do 09. 10. 2017 žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého sa na vznik nároku vyžaduje doba poistenia najmenej 730 dní. 42. Žalobkyňa preukázala predložením formulára PDU1, osvedčeného príslušnou švajčiarskou inštitúciou dňa 25. 09. 2017 dobu poistenia v nezamestnanosti na území Švajčiarska od 01. 04. 2011 do 03. 09. 2017. Zároveň bolo vo formulári osvedčené (bod 6.2.), že žalobkyňa nepožiadala o export dávky v nezamestnanosti. 43. Postup orgánu verejnej správy bol v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi, ak po preukázaní skutočnosti, že v posudzovanom období žalobkyňa preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú vo Švajčiarsku (v Európskom hospodárskom priestore) posudzovali, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle článku 61 ods. 2 základného nariadenia v spojení s článkom 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, v zmysle ktorého dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v inom členskom štáte EÚ, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru (platí pre Švajčiarsko), t. j. v prípade ak si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu zachovala pevné väzby a bydlisko na území SR. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto posudzovanie otázky zachovania si pevných väzieb a bydliska žalobkyne, čo súvisí s určovaním centra záujmov žalobkyne počas jej výkonu posledného zamestnania na území Švajčiarska, bolo v predmetnom prípade rozhodujúcim. V zmysle článku 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Článok 11 vykonávacieho nariadenia upravuje spôsob určenia centra záujmov dotknutej osoby, a to posúdením určených kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností a okolností uvedených v ods. 1. V zmysle ods. 2 článku 11 vykonávacieho nariadenia, pre prípad pochybností ohľadom určenia bydliska, sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 44. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že orgán verejnej správy sa nezaoberal jej úmyslom v zmysle článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Zastáva názor, že Sociálna poisťovňa sa ním zaoberala, avšak s výsledkom, že úmysel nie je rozhodujúci, pretože neboli pochybnosti o bydlisku, a to na základe vyhodnotenia objektívnych kritérií nastavených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. To, že žalobkyňa nie je spokojná s takýmto posúdením úmyslu, neznamená, že sa orgán verejnej správy ním nezaoberal. Navyše, prezentovaný úmysel žalobkyne je zrejmý. Pracovať vo Švajčiarsku a zarábať finančné prostriedky, za účelom aj eventuálneho riešenia otázky bývania na Slovensku, k čomu by však ani nemuselo dôjsť. V období, keď sa vysťahovala (vycestovala za prácou) nemohlo ani žalobkyni byť zrejmé dokedy tam bude pracovať, či dostane povolenie na pobyt, aký druh a v akom rozsahu, či bude mať prácu a dokedy, t. j. úmysel sa mohol meniť podľa okolností objektívnych, ale aj subjektívnych na strane žalobkyne. Opätovne však súd zdôrazňuje, že posudzovanie úmyslu, v zmysle jeho zohľadnenia, by prichádzalo do úvahy len v prípade, pokiaľ by existovali pochybnosti o bydlisku po vykonanom teste v zmysle kritérií určených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pričom zastáva názor, že túto otázku orgány verejnej správy vyhodnotili v konkrétnom prípade správne, a to vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä pri zohľadnení stabilizovanej situácie žalobkyne vo Švajčiarsku ohľadom zamestnania, ohľadom bývania, ako aj spolužitia s partnerom počas celej doby, platenia odvodov a daní. Preto zdôrazňovanie potreby posudzovania, v podstate zohľadnenia úmyslu žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, vyznieva účelovo. 45. Napokon úmysel žalobkyne bývať, žiť a pracovať na Slovensku, bol spochybnený samotným správaním sa žalobkyne, ktorá opätovne pracuje vo Švajčiarsku, kde si našla pre seba adekvátnu prácu (v období od 01.04.2011 do 03.09.2017 pracovala ako čašníčka), pričom súd nezistil, že by absolvovala viaceré pohovory, či výberové konania za účelom zamestnať sa aj na Slovensku. 46. Súd nespochybňuje, že jednými z najdôležitejších spoločenských väzieb sú rodinné väzby, avšak v danom prípade je potrebné zohľadniť aj ďalšie skutočnosti vedúce k záveru o bydlisku žalobkyne v čase jej posledného zamestnania vo Švajčiarsku. V zhode so žalovanou súd zastáva názor, že skutočnosti, akými sú celková dĺžka pobytu, stabilita bývania (bývanie v prenajatom byte, či izbe je optimálne, štandardné aj pre mladých ľudí na Slovensku), spolužitie počas takmer celej doby s partnerom (ide o kvázi rodinnú väzbu, keďže partnerské vzťahy sú v súčasnosti bežnou formou spolužitia bez uzavretia manželstva), ale najmä stabilita zamestnania s orientáciou a preferovaním švajčiarskeho pracovného trhu (vrátane možného zárobku), sú u žalobkyni silnejšie ako ostatné skutočnosti (vrátane rodinnej väzby na matku a sestru), ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku. Napokon bolo potrebné zohľadniť aj správanie sa žalobkyne, ktorá si neuplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku, následne nepožiadala o export tejto dávky, a to z dôvodov na jej strane, keď takýto postup považovala pre seba za výhodnejší. Správny súd zastáva názor, že ak samotná žalobkyňa zanedbala a neuplatnila si dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku, nemôže to mať dopad na sociálny systém Slovenskej republiky, na ktorom sa podieľajú solidárne všetci platitelia odvodov poistného do Sociálnej poisťovne. Pokiaľ by si bola uplatnila dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku (správala sa tak, aby splnila podmienky jej vzniku) a došlo by k jej exportu, táto by bola poukázaná žalobkyni v zmysle švajčiarskych právnych predpisov a Sociálnej poisťovni refundovaná. Podľa zákona o sociálnom poistení by žalobkyni inak prislúchala dávka v nezamestnanosti (v prípade priznania nároku) po dobu 6 mesiacov vo výške maximálne možnej 1 200 Eur, vychádzajúc z príjmu žalobkyne v rozhodujúcom období cca 3 900 Eur brutto mesačne. 47. Jednotlivé žalobné námietky súd považoval za neopodstatnené, zastávajúc názor, že žalovaná, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovali príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovanej, ktorá potvrdila prvostupňové rozhodnutie. 48. Sociálna poisťovňa v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnila. Aj podľa názoru súdu zo zistených skutočností a okolností veci vyplýva, že miesto, kde žalobkyňa zvyčajne bývala počas posledného zamestnania, bolo Švajčiarsko, že žalobkyňa si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nezachovala, keď v rozhodnom období mala centrum záujmov vo Švajčiarsku, a teda v konečnom dôsledku nebolo možné pri posúdení nároku na dávku v nezamestnanosti aplikovať čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ základného nariadenia a uplatniť zásadu úhrnu poistných dôb v zmysle čl. 61 základného nariadenia. 49. Súd poukazuje na popísaný skutkový stav, z ktorého vychádzala žalovaná pri rozhodovaní, a ktorý plne korešponduje s obsahom administratívneho spisu. Súd poukazuje na to, že v administratívnom konaní bola vyhodnocovaná otázka bydliska žalobkyne a otázka zachovania pevných väzieb žalobkyne so Slovenskou republikou vo vzťahu s preukázaním centra záujmom žalobkyne v období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Švajčiarska počas posledného pracovného pomeru, pričom tieto boli posudzované výlučne v zmysle kritérií nastavených článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 vykonávacieho nariadenia v spojení s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a nebolo by už viac prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia na všetky osoby, teda aj také, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu, na ktoré správne poukázala aj žalovaná. 50. Zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobkyne v rozhodnom období bývať vo Švajčiarsku. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ju viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Tvrdenia žalobkyne v súčasnosti vyznievajú účelovo. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovanej, že žalobkyňa si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) a centrum záujmov nezachovala na území Slovenska. 51. Pokiaľ by v takomto prípade bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje Základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Správne žalovaná tiež poukázala na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, ktorého cieľom je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru. Postup Sociálnej poisťovne, ktorá automaticky bez ďalšieho nezohľadnila doby poistenia získané na území Švajčiarska, ktoré by bolo možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, teda v prípade zachovania bydliska a pevných väzieb so Slovenskom, a ak pristúpila k posudzovaniu otázky ich zachovania u žalobkyne, resp. či došlo alebo nedošlo k preneseniu centra záujmov žalobkyne v tomto období do Švajčiarska, bol správny. 52. K argumentácii žalobkyne v žalobe, že nikdy nemala záujem ostať žiť vo Švajčiarsku, správny súd uvádza, že otázka bydliska v rozhodnom období bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, k čomu boli zistené všetky relevantné skutkové okolnosti, a preto sa v ďalšom nevyžadoval postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Pohnútka k odchodu do Švajčiarska, ale aj pre navrátenie sa na Slovensko v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania je za daných okolností irelevantná. 53. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou. Žalovaná vec správne právne posúdila, pričom sa náležite vysporiadala s odvolacími námietkami žalobkyne, svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnila a súd sa s jej odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil. 54. Konajúci správny súd poukazuje na svoje rozhodnutia, keď k rovnakému záveru, ako v tejto veci, dospel aj v rozsudku č. k. 23S/8/2015-25 zo dňa 01.04.2015, v rozsudku č.k. 23S/16/2015-44 zo dňa 25.04.2015, v rozsudku č.k. 23S/138/2015-33 zo dňa16.12.2015 a v rozsudku č.k. 23S/62/2016-43 zo dňa 27.07.2016. Správny súd pri rozhodovaní zohľadňoval aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.06.2013, sp. zn. 9 Sžso 32/2012 (rozhodnutie judikované pod č. 47 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 4/2015), z ktorého vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí v zmysle č. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že Sociálna poisťovňa vydala v tam posudzovanej veci predčasný záver ohľadom bydliska a súdy zrušili rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Správny súd s poukazom na § 139 ods. 3 SSP porovnával dôvody judikovaného rozhodnutia a dospel k záveru, že v tomto konaní bol náležite zistený skutkový stav, na základe ktorého dospela Sociálna poisťovňa, v zhode so stanoviskom súdu, k správnemu právnemu záveru, že žalobkyni nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu. Žalobou napadnuté rozhodnutie plne zodpovedá vnútroštátnej právnej úprave, judikatúre súdov SR a súčasnej rozhodovacej praxi súdov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017 a sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018), ale aj predpisom EÚ a Rozhodnutiu Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009. 55. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 56. Keďže žalobkyňa v konaní nebola úspešná, správny súd jej náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 a contrario SSP). Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).