Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24Sa/7/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200280 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6018200280.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v konaní pred sudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou, v právnej veci žalobcu: H. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, XXX XX B., právne zast.: JUDr. Andrea Stupárová, advokátka, so sídlom Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 34898-3/2018-BA zo dňa 15. marca 2018, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica rozhodnutím č. 425/2018-BB-DvN zo dňa 16.01.2018 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“). 2. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy vyplýva, že žalobca bol Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 10.10.2017 a dňa 24.11.2017 si v Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalobca v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 10.10.2014 do 09.10.2017, nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti v období od 01.07.2011 do 03.09.2017 v Švajčiarskej konfederácii, t. j. na území iného členského štátu. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania, ohľadom zachovania jeho pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, vyplynulo, že za štát jeho bydliska na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že dostatočne preukázal svoje väzby na Slovenskú republiku a nezaložil žiadnym spôsobom domnienku o jeho úmysle trvalo ostať, vytvárať a udržiavať väzby na území Švajčiarska, kde býval len v nájomnom byte a nevlastní tam žiadnu nehnuteľnosť, nikdy tam nežiadal o úver a nemá tam žiadne finančné, ekonomické ani rodinné väzby. Rozhodnutie považoval za vydané na základe vnútropodnikového usmernenia bez zohľadnenia kritérií, ktoré vyplývajú z vykonávacieho nariadenia. Pri pohovore predložil dôkazy o svojom životnom poistení, doklady o vedení jeho finančných účtov na Slovensku. Usporené prostriedky investuje s priateľkou, s ktorou žil a pracoval vo Švajčiarsku, do úpravy časti interiérov v jej rodičovskom dome. Trval na tom, že sa na neho vzťahuje výnimka v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípad, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území iného členského štátu, zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. 4. Žalovaná, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. 34898-3/2018-BA zo dňa 15.03.2018 odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica. 5. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že žalobca v období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, keď v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2017 sa na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti vyžadovala doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní. Žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru - Švajčiarska, kde bol poistený v nezamestnanosti od 01.07.2011 do 03.09.2017, ako to vyplýva z údajov v bode 2.1.1 formulára PDU1 osvedčeného príslušnou Švajčiarskou inštitúciou dňa 18.12.2017. V bode 6.2. predmetného formulára bolo tiež osvedčené, že žalobca nepožiadal o expert dávky v nezamestnanosti. 6. Žalovaná konštatovala, že nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žiadateľ preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu, bola Sociálna poisťovňa povinná zaoberať sa tým, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žiadateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žiadateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska. Rovnako boli zohľadnené informácie získané výsluchom žiadateľa dňa 12.01.2018, zaznamenaných v spísanej zápisnici. Žalovaná uviedla, že centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 od. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, v zmysle vymenovaných kritérií v tomto článku. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia), z ktorého vyplýva záver, že za prijateľné možno považovať prenesenie zodpovednosti za platbu týchto dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov, t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú, pričom by bolo už viac neprijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia aj na osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. 7. Odvolací orgán považoval za preukázané, že celková dĺžka pobytu vo Švajčiarsku spolu s priateľkou a stabilita zamestnania vo Švajčiarsku sú silnejšie, ako ostatné skutočnosti, ktoré žiadateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Počas dlhodobého výkonu zamestnania vo Švajčiarsku sa žiadateľ v tom čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný i mimopracovný čas spolu s priateľkou, platil zákonné odvody i dane na území Švajčiarska. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenia centra záujmov žiadateľa počas posledného zamestnania práve na území Švajčiarska. 8. Žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo tam platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne pred tým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti, v prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (napr. z dôvodu neochoty znášať finančné náklady pre ďalšie zotrvanie po určitú dobu na území tohto štátu) a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Švajčiarska, ktorú nevyužil. V prípade vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na území iného členského štátu je možné pri splnení podmienok požiadať o export tejto dávky na územie trvalého pobytu žiadateľa. 9. K namietanému nezaoberaniu sa úmyslu dotknutej osoby v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prvostupňovým orgánom, žalovaná uviedla, že bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a nakoľko o mieste bydliska žiadateľa uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať subjektívny úmysel žiadateľa. 10. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne v Banskej Bystrici a vec vrátiť orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konania. Žalobca v žalobe namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 11. Žalovaná, ani Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica nevzali do úvahy všetky okolnosti prípadu svedčiace v prospech žalobcu, len arbitrárne rozhodli, bez náležitého odôvodnenia rozhodnutia, nedostatočne zistili skutkový stav veci, keď sa vôbec nezaoberali otázkou úmyslu žalobcu, ktorú nepovažovali za potrebnú skúmať, čo však skúmať podľa jeho názoru mali. 12. Sociálna poisťovňa sa dostatočne nezaoberala bydliskom žalobcu, keď nevzala na zreteľ, že trvalé bydlisko si žalobca zachoval na Slovensku, a to aj počas práce vo Švajčiarsku, kde má svojich rodičov, brata, sestru, ako aj ďalšiu rodinu, vrátane svojej partnerky, ktorá je taktiež Slovenka, čo svedčí o tom, že žalobca mal záujem vrátiť sa na Slovensko, s ktorým určite nepretrhol väzby. Funkčné väzby zo Slovenskom stále udržiaval, nakoľko dovolenku trávieval vždy na Slovensku so svojou rodinou, mal tu vedené svoje účty, životné poistenia a to, že pracoval istú dobu vo Švajčiarsku, spôsobila ekonomická situácia, ktorá nepraje mladým, ktorí sa chcú osamostatniť, a preto si žalobca chcel na spoločné bývanie s partnerkou zarobiť v zahraničí, tak ako väčšina mladých ľudí, však vždy sa plánoval vrátiť na Slovensko, kde má svoje zázemie. Vo Švajčiarsku býval výlučne na účel zamestnania, pričom vzhľadom na vzdialenosť od Slovenska to automaticky neznamená a nevylučuje iné zvyčajné bydlisko v inom štáte, ktoré mal preukázateľne na Slovensku. Vo Švajčiarsku nikdy nevlastnil, ani nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Počas trvania pracovnej zmluvy so švajčiarskym zamestnávateľom býval v nájomnom byte, nikdy tam neriešil úverové zaťaženie a nemal a nemá vo Švajčiarsku žiadnu rodinu ani žiadne záväzky, či už trvalého alebo prechodného charakteru. 13. Podľa žalobcu, žalovaná akoby tieto skutočnosti prehliadla, navyše mala skúmať aj subjektívnu stránku žalobcu, t. j. úmysel vo vzťahu k presťahovaniu a bydlisku. Ak tak nepostupovala, nedostatočne zistila skutkový stav veci, ktorý následne nesprávne právne posúdila. Správny súd pri aplikácii nariadenia ES č. 883/2004, ako aj vykonávacieho nariadenia ES č. 987/2009, s poukazom na výnimku, a to čl. 65 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, vzťahujúcu sa na prípad žalobcu, by mal napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušiť v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) a písm. e) SSP a vec vrátiť na ďalšie konanie. 14. Žalobca poukázal na ustanovenie § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., v zmysle ktorého je nevyhnutné, aby rozhodnutie bolo presvedčivo a individuálne odôvodnené tak, aby bolo možné preskúmať jeho zákonnosť s prihliadnutím na odôvodnenie, pričom tvrdil, že tak rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený skutkový stav, ako aj pre nedostatočné odôvodnenie. 15. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 190 SSP. Trvala na zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v jeho odôvodnení, keď poukázala na ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2017, § 104 ods. 7 tohto zákona, čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia, čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej úpravy Slovenskej republiky, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom by si nezamestnaný uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. V prípade rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto samotný pobyt rodičov v krajine pôvodu jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine. Na podporu tohto názoru opätovne žalovaná poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov Sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 k rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 základného nariadenia. 16. Žalovaná zotrvala na závere, že uvedená väzba k Slovenskej republike (pobyt rodičov a súrodencov, pravidelné návraty na územie Slovenska) nie sú s dĺžkou pobytu žalobcu na území Švajčiarska jeho stabilnou pracovnou situáciou vo Švajčiarsku (jediný zamestnávateľ v období 6,5 roka) a prítomnosťou priateľky silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte EÚ vytvoril centrum záujmov vo Švajčiarsku. V zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa posudzuje subjektívny úmysel žiadateľa len v prípade, pokiaľ o mieste bydliska uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vzniknú pochybnosti, k čomu však nedošlo. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádzal skutočnosti, o ktorých sa domnieva, že preukazujú zachovanie jeho bydliska na Slovensku, t. j. na Slovensku má trvalý pobyt, rodičov, že partnerka, s ktorou žil vo Švajčiarsku, je zo Slovenska, investuje do opravy nehnuteľnosti, a to rodičovského domu partnerky, kde plánuje bývať, vo Švajčiarsku nevlastní nehnuteľnosť, býval tam iba v podnájme, nemá tam žiadne záväzky ani prechodného ani trvalého charakteru, žalovaná uviedla, že na všetky tieto skutočnosti bolo v konaní prihliadnuté. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú podrobne rozpísané dôvody, pre ktoré bolo potrebné skúmať bydlisko žalobcu počas jeho výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku a aj zistené skutočnosti, ktoré sú v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia rozhodujúce pre posúdenie bydliska dotknutej osoby. 17. Pokiaľ žalobca dôvodil, že na území Švajčiarska nemohol požiadať o dávku v nezamestnanosti a o jej následný export na Slovensko, pretože by musel byť aspoň 4 týždne evidovaný službami zamestnanosti štátu posledného zamestnania (Švajčiarska), čo však nebol, žalovaná upozornila, že fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok jeho vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v štáte, v ktorom práve skončil zamestnanie. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na túto dávku v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia, dosiahnutú v zahraničí, zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom takúto dobu je možné zohľadniť len podľa článku 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. 18. Žalovaná poukázala na novšie rozsudky Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017 a sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018, v zmysle ktorých sa kasačný súd stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie ohľadom bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne právne posúdenie vecí. Zdôraznila, že v každom prípade Sociálna poisťovňa posudzuje vec individuálne v samostatnom konaní vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. 19. Podľa žalovanej boli v konaní bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti na území dotknutého členského štátu, charakter vykonávanej činnosti na území Švajčiarska, rodinná a bytová situácia žalobcu, a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania vo Švajčiarsku zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti na území Švajčiarska zohľadniť na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 20. Žalobca v replike zdôraznil, že rozhodnutie žalovanej je arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia, po nedostatočne zistenom skutkovom stave veci. Sociálna poisťovňa sa vôbec nezaoberala otázkou úmyslu žalobcu, pričom popieral záver konštatovaný žalovanou, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, v dôsledku čoho nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 aplikovať, t. j. skúmať aj subjektívny úmysel žalobcu, z čoho vyplýva, že žalovaná komplexne neskúmala všetky okolnosti na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná nesprávne vyhodnotila väzby žalobcu k Slovensku v neprospech žalobcu, keď uviedla, že jedinou väzbou žalobcu so Slovenskou republikou počas výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku boli jeho rodičia a súrodenci a ich uvádzané pravidelné návštevy, pričom opomenula skutočnosť, že žalobca udržiaval aj funkčné väzby so Slovenskom tým, že na Slovensku mal vedené svoje účty, mal tu uzatvorené životné poistenie, pravidelne sa zúčastňoval fašiangových pochodov, čo svedčí o tom, že aj počas práce vo Švajčiarsku mal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Spolu so svojou priateľkou A. B. si plánovali po tom, čo si zarobia peniaze vo Švajčiarsku na vlastné bývanie na Slovensku, sa na Slovensko aj vrátiť, čo aj učinili. K uvádzanej judikatúre Najvyššieho súdu SR poukázal na to, že tieto rozsudky nemožno paušalizovať a zovšeobecňovať na tento konkrétny prípad, nakoľko skutkové okolnosti každého prípadu sú individuálne a tak na ne netreba prihliadať. 21. Žalovaná nevyužila možnosť podať dupliku. 22. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP, v zmysle požiadavky žalovanej. 23. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na podanej žalobe, na žalobných bodoch, ako aj na replike. Nad rámec už uvedeného, zdôraznila, že pre priznanie dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte, než v ktorom sa platilo poistné pre použitie výnimky v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, sa nevyžaduje splnenie podmienky uplatniť si dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiadavka o jej export. 24. Poverená zástupkyňa žalovanej na pojednávaní nad rámec písomného vyjadrenia k žalobe poukázala na článok 64 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, v zmysle ktorého je povinnosťou byť k dispozícii 4 týždne Službám zamestnanosti (kvázi úradu práce vo Švajčiarsku), pričom tento úrad môže aj upustiť od vyžadovania splnenia uvedenej povinnosti. 25. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd vecne príslušný (§ 10 SSP) a zároveň miestne príslušný (§ 13 ods. 2 SSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie, ako aj celý postup v správnom konaní, zohľadnil obsah administratívneho spisu a všetky stanoviská účastníkov konania podaných vo veci, to, že sa jedná o žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 26. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa § 177 ods. 1 SSP; správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 29. Podľa § 5 ods. 3 SSP; pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. 30. Predmetom preskúmavacej činnosti správneho súdu bolo posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, vrátane prvostupňového konania a v ňom vydaného rozhodnutia. V danom prípade správny súd posudzoval najmä to, či žalovaný orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní postupoval zákonným spôsobom tak, aby bol naplnený účel zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v čase rozhodovania žalovaného, či bolo dodržané základné a vykonávacie nariadenie, a či žalobca bol, tak ako tvrdil, ukrátený na svojich právach. 31. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení; z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti. 32. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (v znení platnom v rozhodnom období); poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. 33. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (Základné nariadenie); príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 34. Podľa čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia; s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 35. Podľa čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia; úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 36. Podľa čl. 65 ods. 5 Základného nariadenia; nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 37. Podľa čl. 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (Vykonávacie nariadenie); ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1). Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (2). 38. Podľa čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia; na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 39. Z obsahu administratívneho spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplývajú tieto skutočnosti: Žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Bystrici dňom 10.10.2017. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica dňa 24.11.2017. V posudzovanom období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie t. j. od 10.10.2014 do 09.10.2017 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť v zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého sa na vznik nároku vyžaduje doba poistenia najmenej 730 dní. 40. Žalobca preukázal predložením formulára PDU1, osvedčeného príslušnou švajčiarskou inštitúciou dňa 18.12.2017, dobu poistenia v nezamestnanosti na území Švajčiarska od 01.07.2011 do 03.09.2017 (bod 2.1.1). Zároveň bolo vo formulári osvedčené (bod 6.2.), že žalobca nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti. 41. Postup orgánu verejnej správy bol v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi, ak po preukázaní skutočnosti, že v posudzovanom období žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú vo Švajčiarsku (v Európskom hospodárskom priestore) posudzoval, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle článku 61 ods. 2 základného nariadenia v spojení s článkom 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, v zmysle ktorého dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v inom členskom štáte EÚ, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru (platí pre Švajčiarsko) možno zohľadniť v prípade, ak si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu zachovala pevné väzby a bydlisko na území SR. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto posudzovanie otázky zachovania si pevných väzieb a bydliska žalobcu, čo súvisí s určovaním centra záujmov žalobcu počas jeho výkonu posledného zamestnania na území Švajčiarska, bolo v predmetnom prípade rozhodujúcim. 42. V zmysle článku 1 písm. j) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Článok 11 vykonávacieho nariadenia upravuje spôsob určenia centra záujmov dotknutej osoby, a to posúdením určených kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností a okolností uvedených v ods. 1. V zmysle ods. 2 článku 11 vykonávacieho nariadenia, pre prípad pochybností ohľadom určenia bydliska, sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 43. Podľa názoru správneho súdu, orgán verejnej správy sa zaoberal úmyslom žalobcu v zmysle článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, avšak s výsledkom, že úmysel nie je rozhodujúci, pretože neboli pochybnosti o bydlisku, a to na základe vyhodnotenia objektívnych kritérií nastavených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. To, že žalobca nie je spokojný s takýmto posúdením úmyslu, ešte neznamená, že sa orgán verejnej správy ním nezaoberal. Navyše, prezentovaný úmysel žalobcu je zrejmý. Pracovať vo Švajčiarsku a zarábať finančné prostriedky, za účelom aj eventuálneho riešenia otázky bývania na Slovensku, k čomu by však ani nemuselo dôjsť. V období, keď sa vysťahoval (vycestoval za prácou), nemohlo byť ani žalobcovi zrejmé, dokedy tam bude pracovať, či dostane povolenie na pobyt, aký druh a v akom rozsahu, či bude mať prácu a dokedy, t. j. úmysel sa mohol meniť podľa okolností objektívnych, ale aj subjektívnych na strane žalobcu. Opätovne však súd zdôrazňuje, že posudzovanie úmyslu, v zmysle jeho zohľadnenia, by prichádzalo do úvahy len v prípade, pokiaľ by existovali pochybnosti o bydlisku po vykonanom teste v zmysle kritérií určených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pričom zastáva názor, že túto otázku orgány verejnej správy vyhodnotili v konkrétnom prípade správne, a to vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä pri zohľadnení stabilizovanej situácie žalobcu vo Švajčiarsku ohľadom zamestnania, ohľadom bývania, ako aj spolužitia s partnerkou počas celej doby, platenia odvodov a daní. Preto zdôrazňovanie potreby posudzovania, v podstate zohľadnenia úmyslu žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, vyznieva účelovo. Napokon, úmysel žalobcu bývať, žiť a pracovať na Slovensku, bol spochybnený samotným správaním sa žalobcu, z vyjadrenia ktorého vyplynulo, že sa nezúčastnil žiadneho pohovoru, resp. výberového konania za účelom zamestnať sa aj na Slovensku. 44. Správny súd v zhode so žalovanou zastáva názor, že skutočnosti, akými sú celková dĺžka pobytu, stabilita bývania (bývanie v prenajatom byte, či izbe je optimálne, štandardné aj pre mladých ľudí na Slovensku), spolužitie počas takmer celej doby s partnerkou (ide o kvázi rodinnú väzbu, keďže partnerské vzťahy sú v súčasnosti bežnou formou spolužitia bez uzavretia manželstva), ale najmä stabilita zamestnania s orientáciou a preferovaním švajčiarskeho pracovného trhu (vrátane možného zárobku), sú u žalobcu silnejšie, rozhodujúcejšie ako ostatné skutočnosti (vrátane rodinnej väzby na rodičov a súrodencov, príležitostné zúčastňovanie sa na folklórnych oslavách, vedenie účtov, či životné poistenie), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. 45. Napokon, bolo potrebné zohľadniť aj správanie sa žalobcu, ktorý si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku, následne nepožiadal o export tejto dávky, a to z dôvodov na jeho strane, keď takýto postup považoval pre seba za výhodnejší, vzhľadom na zbytočné náklady na bývanie. Správny súd zastáva názor, že ak samotný žalobca zanedbal a neuplatnil si dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku, nemôže to mať dopad na sociálny systém Slovenskej republiky, na ktorom sa podieľajú solidárne všetci platitelia odvodov poistného do Sociálnej poisťovne. Pokiaľ by si bol uplatnil dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku (správal sa tak, aby splnil podmienky jej vzniku) a došlo by k jej exportu, táto by bola poukázaná žalobcovi v zmysle švajčiarskych právnych predpisov a Sociálnej poisťovni refundovaná. Za daného stavu vyhovieť žalobe žalobcu, teda stotožniť sa s jeho tvrdením, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, pričom takýto stav si privodil sám svojím správaním, by podľa súdu nebolo ani spravodlivé a navyše by to bolo v rozpore s verejným záujmom, pričom správny súd pri rozhodovaní musí vždy prihliadať na verejný záujem v zmysle § 5 ods. 3 SSP, za ktorý je potrebné považovať neoslabovanie a zachovanie funkčnosti sociálneho systému Slovenskej republiky, t.j. činnosti Sociálnej poisťovne, čo je v záujme všetkých poistencov, solidárne sa na ňom podieľajúcich. 46. Pokiaľ by v takomto prípade bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal ani účelu, ktorý sleduje základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Správne žalovaná tiež poukázala na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, ktorého cieľom je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru. Postup Sociálnej poisťovne, ktorá automaticky bez ďalšieho nezohľadnila doby poistenia získané na území Švajčiarska, ktoré by bolo možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, teda v prípade zachovania bydliska a pevných väzieb so Slovenskom, a ak pristúpila k posudzovaniu otázky ich zachovania u žalobcu, resp. či došlo alebo nedošlo k preneseniu centra záujmov žalobcu v tomto období do Švajčiarska, bol správny. 47. Jednotlivé žalobné námietky súd považoval za neopodstatnené, zastávajúc názor, že žalovaná, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovali príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovanej, ktorá potvrdila prvostupňové rozhodnutie. 48. Sociálna poisťovňa v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnila. Aj podľa názoru súdu zo zistených skutočností a okolností veci vyplýva, že miesto, kde žalobca zvyčajne býval počas posledného zamestnania, bolo Švajčiarsko, že žalobca si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmov vo Švajčiarsku, a teda v konečnom dôsledku nebolo možné pri posúdení nároku na dávku v nezamestnanosti aplikovať čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ základného nariadenia a uplatniť zásadu úhrnu poistných dôb v zmysle čl. 61 základného nariadenia. 49. Súd poukazuje na popísaný skutkový stav, z ktorého vychádzala žalovaná pri rozhodovaní, a ktorý plne korešponduje s obsahom administratívneho spisu. Súd poukazuje na to, že v administratívnom konaní bola vyhodnocovaná otázka bydliska žalobcu a otázka zachovania pevných väzieb žalobcu so Slovenskou republikou vo vzťahu s preukázaním centra záujmov žalobcu v období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Švajčiarska počas posledného pracovného pomeru, pričom tieto boli posudzované výlučne v zmysle kritérií nastavených článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 vykonávacieho nariadenia v spojení s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a nebolo by už viac prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia na všetky osoby, teda aj také, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu, na ktoré správne poukázala aj žalovaná. 50. Zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať vo Švajčiarsku. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Tvrdenia žalobcu v súčasnosti vyznievajú účelovo. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovanej, že žalobca si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) a centrum záujmov nezachoval na území Slovenska. 51. Žalobca v žalobe tvrdil, že nikdy nemal záujem ostať žiť vo Švajčiarsku. Súd k tomu uvádza, že otázka bydliska v rozhodnom období bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, k čomu boli zistené všetky relevantné skutkové okolnosti, a preto sa v ďalšom nevyžadoval postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Pohnútka k odchodu do Švajčiarska, ale aj pre navrátenie sa na Slovensko (možno len dočasné) v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania je za daných okolností irelevantná. 52. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je rozhodnutím zákonným a spravodlivým, vydaným v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou. Žalovaná vec správne právne posúdila, pričom sa náležite vysporiadala s odvolacími námietkami žalobcu, svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnila a súd sa s jej odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil. 53. Správny súd pri rozhodovaní zohľadňoval aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.06.2013, sp. zn. 9 Sžso 32/2012 (rozhodnutie judikované pod č. 47 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 4/2015), z ktorého vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí v zmysle č. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že Sociálna poisťovňa vydala v tam posudzovanej veci predčasný záver ohľadom bydliska a súdy zrušili rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Správny súd s poukazom na § 139 ods. 3 SSP porovnával dôvody judikovaného rozhodnutia a dospel k záveru, že v tomto konaní bol náležite zistený skutkový stav, na základe ktorého dospela Sociálna poisťovňa, v zhode so stanoviskom správneho súdu k správnemu právnemu záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti. 54. Žalobou napadnuté rozhodnutie plne zodpovedá vnútroštátnej právnej úprave, judikatúre súdov SR a súčasnej rozhodovacej praxi súdov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017 a sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018), ale aj predpisom EÚ a Rozhodnutiu Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009, preto nebol dôvod bez zmeny právneho prostredia, prijatia novšieho zovšeobecneného názoru- judikátu, či iného rozhodnutia súdu vyššej autority, aby sa konajúci správny súd odklonil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe (napr. rozsudky č. k. 23S/8/2015-25 zo dňa 01.04.2015, č.k. 23S/16/2015-44 zo dňa 25.04.2015, č.k. 23S/138/2015-33 zo dňa 16.12.2015, č.k. 23S/62/2016-43 zo dňa 27.07.2016 a č.k. 20Sa/5/2018 zo dňa 26.07.2018, ktorým bolo rozhodované o žalobe partnerky žalobcu A. B.). 55. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 56. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).