Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/505/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312207186 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Maštalířová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6312207186.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX F., o vymoženie pohľadávky vo výške 484,-- Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 13727/12, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno č.k. 3Er/2457/2012-56 zo dňa 24. júla 2017, takto r o z h o d o l : I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . II. Uznesenie Okresného súdu Brezno č.k. 3Er/2457/2012-56 zo dňa 24. júla 2017 v napadnutej I. výrokovej vete p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Brezno uznesením č.k. 3Er/2457/2012-56 zo dňa 24. júla 2017 exekúciu zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov vo výške 39,83 Eur do troch dní od právoplatnosti výroku o zastavení exekúcie. 2. Na odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp.zn. SR 03850/11 zo dňa 30.05.2011, ktorého predmetom bol nárok oprávneného zo zmenky vystavenej dňa 24.08.2010 povinným na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.08.2010. 3. Po preskúmaní veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že vlastný (hlavný kauzálny) právny vzťah týkajúci sa oprávneného a povinného vznikol na podklade spotrebiteľskej zmluvy, keď oprávnený mal pri uzatváraní aj plnení zmluvy postavenie dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a na strane dlžníka vystupoval spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorá neuzatvárala zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súčasne dospel k záveru, že uzatvorená zmluva o úvere je aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. 4. Po preskúmaní odôvodnenia rozhodcovského rozsudku súd prvej inštancie zistil, že rozhodcovský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď neposudzoval právny vzťah medzi povinným a oprávneným ako spotrebiteľský, a to napriek skutočnosti, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba a úver mu nebol poskytnutý na účely podnikania. V nadväznosti na to, rozhodcovský súd na prejednávanú vec neaplikoval právne predpisy vzťahujúce sa na spotrebiteľské vzťahy, najmä ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. 5. Konštatoval, že dohoda o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok je v rozpore s poctivým obchodným stykom a s dobrými mravmi. Jedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, jednoznačne v neprospech veriteľa. Navyše túto zmluvnú podmienku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo Všeobecných obchodných podmienkach, a teda mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj dohode o vyplnení zmenky. Takéto zmluvné dojednanie je neprijateľné a tým neplatné, keďže okrem uvedeného uzavretím dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou a že zachoval všetky práva spotrebiteľa, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na ktoré mal prihliadať. Dospel k záveru, že ustanovenie bodu 13 Všeobecných obchodných podmienok je tak neplatné a v rozpore so zákonom. 6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými mravmi aj čo sa týka zmenkového úroku v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že pri vystavení neúplnej zmenky s úrokom 0,25 % denne ide o obchádzanie ust. § 369 ods.1 Obchodného zákonníka účinného od 15.01.2009 so zámerom získať v prípade porušenia zmluvných povinností sankčné plnenia v neprimeranej výške. Sankcia v uvedenej výške je sama o sebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas a (alebo) riadne a vzbudzuje odôvodnené pochybnosti, či skutočnou kauzou právneho úkonu nie je práve získanie takéhoto neprimeraného plnenia. Poukázal aj na to, že v danom prípade zmluva o úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, a to ročnú úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu mieru nákladov, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov, termíny splátok, či konečnú splatnosť úveru. 7. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci boli zistené dôvody pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a to skutočnosť, že v konaní ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu nebolo prihliadnuté na obmedzenie použitia zmenky, ani na rozpor s dobrými mravmi, či so zákonom. Na základe uvedeného súd prvej inštancie exekúciu zastavil. 8. Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že o trovách rozhodol podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na ich náhradu zaviazal oprávneného, keď k zastaveniu exekúcie došlo jeho zavinením tým, že návrh na vykonanie exekúcie podal na základe nespôsobilého exekučného titulu. Pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie vychádzal z vyúčtovania predloženého súdnym exekútorom s tým, že podľa vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v celkovej výške 39,83 Eur. 9. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti I. výrokovej vety podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie predmetnú vec nesprávne posúdil. K zmluve o úvere uviedol, že postavenie povinného ako spotrebiteľa odmieta. Poukázal na skutočnosť, že s povinným uzavrel zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Povinný v zmluve o úvere výslovne prehlásil a svoje vyhlásenie potvrdil osobitne svojim podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. Trval na tom, že povinný nijako nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy o úvere mu patrilo postavenie spotrebiteľa. Zdôraznil, že predmetná zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko povinný vstúpil do právneho vzťahu s oprávneným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výrokovej vety zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti I. výrokovej vety podal odvolanie právny zástupca oprávneného. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.02.2013 sp.zn. C-472/11 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Nesúhlasil s aplikáciou Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom. Konštatoval, že v danom prípade činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie otázku v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republike. 11. Poukázal na argumentáciu Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí zo dňa 24.05.2012, sp. zn. 13CoE 44/2012. Uviedol, že v rámci výkonu exekučný súd nesmie vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky (aplikáciu nesmie opomenúť), ak spotrebiteľ potom, čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erszébet Sustikné Gy?rfi C-243/08. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti, ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. 12. V prípade, že súd nebude akceptovať vyššie uvedené dôvody, navrhol, aby súd konanie podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? 13. Poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012. Spoločnosť v odvolaní ďalej uviedla, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už súd prvej inštancie preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Súd prvej inštancie je v oblasti prieskumu exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Súd prvej inštancie nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. 14. V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, právny zástupca oprávneného žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. 15. Právny zástupca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku. Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. Súd prvej inštancie vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu. Namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že súd prvej inštancie vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Z ustanovení § 57 ods. 2 , § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a z ust. § 45 ZoRK vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. ZoRK v ust. § 40 umožňuje možnosti nápravy rozhodcovského rozsudku. 16. K tvrdeniu súdu prvej inštancie o neplatnosti rozhodcovskej doložky právny zástupca uviedol, že súd prvej inštancie je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. 17. Právny zástupca nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorej nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Poukázal na podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. 18. Ďalej spoločnosť poukázala na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. 19. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. V bode 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť mu za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd už raz posudzoval a o nej rozhodol. 20. Zvýraznil, že exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a súlad exekučného titulu so zákonom preskúmal súd prvej inštancie už pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa jeho názoru, v danom prípade nie sú dané dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu a ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne a ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 21. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný. Vo vyjadrení uviedol, že už sú mu vykonávané zrážky súdnym exekútorom, že je invalidným dôchodcom. 22. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP, nenariadil pojednávanie, nakoľko nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť, a preto podľa § 387 ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výrokovej vety ako vecne správne potvrdil. 23. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že dňa 11.07.2012 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice spísaný návrh na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal súd prvej inštancie o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie dňa 24.06.2013 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave sp.zn. SR 03850/11 zo dňa 30.05.2011. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe blankozmenky vystavenej dňa 24.08.2010, ktorou žalobca (oprávnený) a žalovaný (povinný) zabezpečili svoj záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 04.02.2016 súdny exekútor postúpil podanie oprávneného zo dňa 21.01.2016 označené ako „Oznámenie k výzve na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)“. Uvedené podanie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 21.01.2016. V tomto podaní oprávnený uviedol, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sú od počiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonávaná táto exekúcia a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie. Nakoniec uviedol, že dôkazy osvedčujúce uvedené skutočnosti sú už od podania návrhu na vykonanie exekúcie súčasťou spisu a že nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu dôkazov. Uznesením č.k. 3Er/2457/2012-56 zo dňa 24.07.2017 súd prvej inštancie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. 24. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. 25. Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. 26. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a. rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b. pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c. podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 27. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a. výkladu zmlúv; b. platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; 28. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. 29. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. 30. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. 31. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. 32. Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti K. V., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie. 33. Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. 34. Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. 35. Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 CSP uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, a súčasne žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. 36. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení CSP a Exekučného poriadku, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. 37. Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým exekúciu zastavil. 38. Podľa ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. 39. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1.neprijateľné zmluvné podmienky, 2.obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3.rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. 40. Podľa ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. 41. Podľa ust. § 243f ods. 4 Exekučného poriadku ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). 42. Podľa ust. § 243f ods. 6 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie. 43. V zmysle vyššie citovaného ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku ak exekučný súd dospeje k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, je povinný ex offo prihliadať v exekučných konaniach o vymáhaní nároku zo zmenky na to, či bolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. 44. Odvolací súd z predloženej Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.08.2010 zistil, že v danom prípade sa nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ust. § 1 a ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Podľa ust. § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zo zmluvy o úvere však vyplýva, že táto zákonná podmienka nie je naplnená, pretože priamo v zmluve o úvere je uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté za účelom výkonu povolania, čo dlžník - povinný potvrdil svojim podpisom. Aj keď v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v ust. § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, ktoré lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ust. § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Teda je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy uvedená v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľa podstatne širšie ako ust. § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pretože nebolo preukázané, že povinný je podnikateľským subjektom a pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný zmluvný vzťah medzi dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom - povinným je možné považovať za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne tento vzťah podriadiť jeho právnemu režimu. Odvolací súd tento záver vyvodil z označenia dlžníka (povinného) v zmluve o úvere jeho identifikačnými znakmi pre fyzické osoby - nepodnikateľa. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval námietku oprávneného, že zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou za nedôvodnú. 45. Keďže v danom prípade povinný mal postavenie spotrebiteľa a vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v súlade s uvedeným ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojení s prechodným ustanovením § 243f ods. 1 Exekučného poriadku k úpravám zavedeným zákonom č. 438/2015 Z.z. platným a účinným od 23.12.2015, ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok skúmal, či bolo prihliadnuté na prípustnosť použitia zmenky. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu) súd prvej inštancie správne zistil, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom si oprávnený uplatňoval nárok zo zmenky. Rozhodcovský súd však pri rozhodovaní o nároku oprávneného neprihliadol na neprijateľné zmluvné podmienky a neprípustnosť použitia zmenky v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Vzhľadom na to, že v danom prípade sa vymáha nárok zo zmenky, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a v rozhodcovskom konaní nebolo prihliadnuté na neprípustnosť použitia zmenky, súd prvej inštancie v súlade s ust. 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. 46. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výrokovej vety je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil. 47. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).