Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/293/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416895069 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6416895069.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: BL PLUS, s.r.o., so sídlom 969 73 Prenčov 177, IČO: 50 798 243, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom 040 01 Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, ako právny nástupca pôvodnej žalobkyne: J. N., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XX, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1.778 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 24Csp/7/2016-96 zo dňa 13.01.2017, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 24Csp/7/2016-126 zo dňa 21.02.2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 24Csp/7/2016 - 96 zo dňa 13. 01. 2017 v znení opravného uznesenia okresného súdu č. k. 24Csp/7/2016 - 126 zo dňa 21. 02. 2017 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v znení opravného uznesenia č.k. 24Csp/7/2016-126 zo dňa 21.02.2017) okresný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 778,00 eur spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 778 eur od 02.07.2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a to titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval právny základ, z ktorého si pôvodná žalobkyňa, ako úverová dlžníčka svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa voči žalovanému, ako úverovému veriteľovi uplatnila a súd konštatoval, že dňa 24.05.2013 žalobca, ako spotrebiteľ, uzatvoril so žalovaným, ako veriteľom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 200,00 eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 196,00 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 396,00 eur. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu 78,30eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 117,70 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastkou 396,00 eur do 20.05.2014, na kedy bol stanovený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. RPMN bola vo výške 98,00 %, priemerná hodnota bola RPMN 39,20 %. V zmysle výpisu z klientskej zóny žalovaného žalobca uhradil žalovanému sumu 396,00 eur. Z výpočtu RPMN pre spotrebiteľský úver predloženého žalobcom vyplýva, že RPMN za podmienok stanovených v splátkovom kalendári k tejto zmluve činila 309,86 %. Ďalej dňa 31.07.2013 žalobca, ako spotrebiteľ, uzatvoril so žalovaným, ako veriteľom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 300,00 eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 288,00 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 588,00 eur. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu 117,45 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 170,55 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastkou 588,00 eur do 20.07.2014, na kedy bol stanovený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. RPMN bola vo výške 96,00 %, priemerná hodnota bola RPMN 39,20 %. V zmysle výpisu z klientskej zóny žalovaného žalobca uhradil žalovanému sumu 588,00 eur. Z výpočtu RPMN pre spotrebiteľský úver predloženého žalobcom vyplýva, že RPMN za podmienok stanovených v splátkovom kalendári k tejto zmluve činila 300,29 %. Ďalej súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že dňa 14.11.2013 žalobca, ako spotrebiteľ, uzatvoril so žalovaným, ako veriteľom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 600,00 eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 576,00 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 1 176,00 eur. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu vo výške 234,90 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastkou 1 176,00 eur do 15.11.2014, na kedy bol stanovený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. RPMN bola vo výške 96,00 %, priemerná hodnota bola RPMN 49,13 %. V Dohode o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.11.2013 sa veriteľ a spotrebiteľ dohodli, že sa Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX mení tak, že sa spotrebiteľ zaväzuje veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 1 176,00 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 98,00 eur vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc 15.12.2013. Spotrebiteľ zobral na vedomie, že RPMN bola vo výške 300,09 %. V zmysle výpisu z klientskej zóny žalovaného žalobca uhradil žalovanému sumu 1 176,00 eur. Ďalej dňa 24.07.2014 žalobca, ako spotrebiteľ, uzatvoril so žalovaným, ako veriteľom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 350,00 eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 322,00 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 672,00 eur. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli tvorené súčtom úroku vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu vo výške 81,27 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 240,73 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastkou 672,00 eur do 25.07.2015, na kedy bol stanovený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. RPMN bola vo výške 92,00 %, priemerná hodnota bola RPMN 45,02 %. V Dohode o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.07.2014 sa veriteľ a spotrebiteľ dohodli, že sa Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX mení tak, že sa spotrebiteľ zaväzuje veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 672,00 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 56,00 eur vždy k 25. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc 25.08.2014. Spotrebiteľ zobral na vedomie, že RPMN bola vo výške 281,64 %. V zmysle výpisu z klientskej zóny žalovaného žalobca uhradil žalovanému sumu 448,00 eur. Napokon dňa 18.11.2014 žalobca, ako spotrebiteľ, uzatvoril so žalovaným, ako veriteľom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 700,00 eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 620,00 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 1 320,00 eur. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov bola vo výške 224,00 eur, čo predstavovalo RPMN vo výške 32,00 %. Úrok bol vo výške 56,67 % ročne za poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu vo výške 396,00 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastkou 1 320 eur do 18.11.2015 na účet veriteľa. Doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastal dňa 18.11.2015. Priemerná hota RPMN bola vo výške 15,89 %. V Dohode o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.11.2014 sa veriteľ a spotrebiteľ dohodli, že sa Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX mení tak, že sa spotrebiteľ zaväzuje veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 1 320,00 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 110,00 eur vždy k 24. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc 24.12.2014. Spotrebiteľ zobral na vedomie, že RPMN bola vo výške 266,18 %. V zmysle výpisu z klientskej zóny žalovaného žalobca uhradil žalovanému sumu 1 320,00 eur. Súd prvej inštancie sa následne zameral na skúmanie dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku a s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, potom uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca vedomosť o tom že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá, získal až v lete roku 2016 a teda k uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby ku dňu podania žaloby, t.j. k 04.07.2016, vo vzťahu k žalobou uplatneným nárokom nedošlo. Pokiaľ ide o uplynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby, k jej uplynutiu pri bezdôvodnom obohatení získanom žalovaným na základe predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere, vzhľadom na to, že najstaršia z nich bola uzatvorená dňa 24.05.2013 s lehotou splatnosti úveru do 20.05.2014, nedošlo. Na základe uvedených skutočností súd námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú. Následne sa potom súd zameral na skúmanie obsahových náležitostí posudzovaných zmlúv o spotrebiteľských úveroch a s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 a § 39 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia predmetných zmlúv, ako aj podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX, a v nadväznosti na ustanovenia osobitnej právnej normy podľa § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetných zmlúv. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu posudzovaných úverových zmlúv, ako aj z postavenia účastníkov zmlúv, dospel k záveru, že právny vzťah, založený predmetnými zmluvami, je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský a uvedené zmluvy je potrebné považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. o spotrebiteľských úveroch. Súd potom aj následne detailne a vo viacerých smeroch skúmal súladnosť jednotlivých zmlúv so spotrebiteľským právom a uviedol, že dojednanie povinnosti žalobcu, ako spotrebiteľa, zaplatiť žalovanému, ako veriteľovi, administratívny poplatok vo výške 117,70 eur, t. j. 58,85 % istiny úveru v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, administratívny poplatok vo výške 170,55 eur, t. j. 56,85 % istiny úveru v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, administratívny poplatok vo výške 341,10 eur, t. j. 56,85 % istiny úveru v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, administratívny poplatok vo výške 240,73 eur, t. j. 68,78 % istiny úveru v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a administratívny poplatok vo výške 224,00 eur, t. j. 32,00 % istiny úveru v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX je dojednaním, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je vzhľadom na jeho neprimeranú výšku v rozpore s dobrými mravmi a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka ustanovením absolútne neplatným. Rovnako aj dojednanie úrokov v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX vo výške 39,15 % ročne, v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 23,22 % ročne a v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 56,57 % ročne, t.j. vo výške niekoľkonásobne vyššej ako priemerná úroková miera zo spotrebiteľských úverov bánk poskytnutých v roku 2013 a 2014 (ktorá v roku 2013 činila celkom 6,51 % a pre spotrebiteľské úvery so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby do 1 roka 8,88 % a pre spotrebiteľské úvery so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby od 1 roka do 5 rokov 11,16 % a v roku 2014 činila celkom 5,93 % a pre spotrebiteľské úvery so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby do 1 roka 7,86 % a pre spotrebiteľské úvery so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby od 1 roka do 5 rokov 10,58 %), čo je v rozpore s dobrými mravmi a teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Úrok je rozporný so zákonom a dobrými mravmi a pokiaľ odporuje zmluva v časti odplaty a úrokov, je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na celú zmluvu a v takomto prípade je neplatnou zmluva o spotrebiteľskom úvere ako celok. Taktiež súd uviedol, že dohodnutá odplata v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX vyjadrená prostredníctvom RPMN vo výške 98,00 %, 96,00 % a 96,00 % podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, nakoľko RPMN obdobných novoposkytnutých spotrebiteľských úverov v zmysle údajov zverejnených Národnou bankou Slovenska v 2. štvrťroku 2013 činila 49,13 %, 3. štvrťroku 2013 činila 50,91 % a v 4. štvrťroku 2013 činila 44,79 %. Z uvedeného dôvodu je dohodnutá výška odplaty pre rozpor s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd mal ďalej preukázané, že žalovaný ako veriteľ porušil ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 10d Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v príslušnom rozhodnom znení, pretože v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX stanovená odplata vo výške 92,00 % (tvorená úrokom vo výške 23,22 % ročne a administratívnym poplatok 240,73 eur, t.j. 68,78 % ročne) prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty (t.j. dvojnásobok úrokových mier úverov pre domácnosti zverejňovaných na webovom sídle Národnej banky Slovenska ako súčasť úrokovej štatistiky za prvý mesiac kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, ktorá činila celkom 9,14 % pre spotrebiteľské úvery so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby do 1 roka, pre spotrebiteľské úvery so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby od 1 roka do 5 rokov 10,68 %) a preto je uvedená zmluva, ako právny úkon považovaná za neplatnú. Ďalej súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalovaný ako veriteľ porušil ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v príslušnom rozhodnom znení, pretože odplata v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 88,57 % (tvorená úrokom vo výške 56,57% ročne a odplatou vo výške 224,00 eur, t.j. 32 % ročne), prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty (t.j. dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, ktorá v 3. štvrťroku 2014 pre novoposkytnuté spotrebiteľské úvery so zmluvnou splatnosťou nad 6 do 12 mesiacov vrátane činila 15,89 %, a pre novoposkytnuté spotrebiteľské úvery so zmluvnou splatnosťou nad 1 6 do 5 rokov vrátane činila 15,16 %), a preto sa uvedená zmluva považuje pre rozpor so zákonom za neplatnú. Následne potom súd s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1, 2, § 456 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 457 Občianskeho zákonníka, z dôvodu konštatovanej absolútnej neplatnosti posudzovaných zmlúv o spotrebiteľských úveroch potom konštatoval, že z neplatnej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal. V dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému sumu 200,00 eur (t.j. poskytnutý spotrebiteľský úver) oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi prijaté plnenie vo výške 396,00 eur, po vykonaní zúčtovania týchto vzájomných pohľadávok žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 196,00 eur. V dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému sumu 300,00 eur (t. j. poskytnutý spotrebiteľský úver) oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi prijaté plnenie vo výške 588,00 eur, po vykonaní zúčtovania týchto vzájomných pohľadávok žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 288,00 eur. V dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému sumu 600,00 eur (t. j. poskytnutý spotrebiteľský úver) oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi prijaté plnenie vo výške 1 176,00 eur, po vykonaní zúčtovania týchto vzájomných pohľadávok žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 576,00 eur. V dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému sumu 350,00 eur (t. j. poskytnutý spotrebiteľský úver) oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi prijaté plnenie vo výške 448,00 eur, po vykonaní zúčtovania týchto vzájomných pohľadávok žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 98,00 eur. V dôsledku absolútnej neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému sumu 700,00 eur (t. j. poskytnutý spotrebiteľský úver) oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi prijaté plnenie vo výške 1 320,00 eur, po vykonaní zúčtovania týchto vzájomných pohľadávok žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 620,00 eur. Vzhľadom na to, že bolo v tomto konaní preukázané, že žalovaný na úkor žalobcu získal bezdôvodné obohatenie, súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu uplatnený žalobou na zaplatenie sumy 1 778 eur ako dôvodný a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Keďže sa žalovaný ako dlžník žalobcu dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, v dôsledku čoho mu okrem povinnosti zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu vznikla aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 778,00 eur od 02.07.2016 do zaplatenia. V závere odôvodnenia rozsudku súd považoval za potrebné upozorniť na skutočnosť, že aj v prípade, ak by súd neskonštatoval absolútnu neplatnosť vyššie uvedených právnych úkonov, úvery poskytnuté na základe predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere by boli považované za bezúročné a bez poplatkov. Keďže žalovaný ako veriteľ v ten istý deň pripravil pre žalobcu ako spotrebiteľa Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli splatné jednou splátkou, ako aj Dohody o plnení v splátkach, ktoré sa podpisovali súčasne, súd z uvedeného postupu vyvodil záver, že úmyslom sporových strán bolo uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere splatnom vo viacerých splátkach. Z uvedeného je zrejmé, že výška, počet a termíny splatnosti splátok neboli uvedené v zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na to, že predmetné Zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú podstatnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom znení, ktorými sú výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, považujú sa spotrebiteľské úvery poskytnuté na základe týchto zmlúv v zmysle § 11 ods. 1 toho istého zákona za bezúročné a bez poplatkov. Navyše postup žalovaného, kedy v deň uzatvorenia Zmlúv o spotrebiteľskom úvere uzatváral dohodu o plnení v splátkach, pričom účel takéhoto postupu nebol žalobcovi ako spotrebiteľovi žalovaným náležite vysvetlený a ktorého následkom bola podstatná zmena RPMN v neprospech spotrebiteľa, možno považovať za nekalú obchodnú praktiku žalovaného. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a súd žalobcovi, ako plne procesne úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a súčasne súd vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že podľa jeho názoru súd rozsudok nedostatočne zdôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie a tiež súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových a právnym zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pretože v odôvodnení rozhodnutia súdu musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorý dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Následne sa v rozsiahlom odvolaní žalovaný osobitne vyjadroval ku každej z piatich posudzovaných zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pričom dôvody uvádzané pri každej jednej zmluve boli totožné. Žalovaný namietal, že pri podpise každej jednej zo spotrebiteľských zmlúv bol žalobca upovedomený o rozdielnej, nie však nesprávne uvedenej RPMN. Zákon číslo 129/2010 Z.z. jasne hovorí o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov, nemožno považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako nemožno hovoriť o uvádzaní spotrebiteľa do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiadal o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak, ako za uvádza na prednej strane zmluvy. Nemožno teda hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol s predmetnou dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal a preto mal vedomosť aj o existencii náležitostí, ktoré v nej následne boli uvedené. Každá splátka úveru bola prednostne započítaná na istinu a až potom na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov, nikde nie je zvlášť ustanovené rozdelenie splátky. Postup, ktorý veriteľ zvolil, nie je nezákonný a zákon veriteľa nijako neobmedzuje pri voľbe jeho postupov pri poskytovaní úverov, pokiaľ dodržiava informačnú povinnosť a postup v súlade so zákonom, čo bolo podľa názoru žalovaného jasne preukázané. Podpis dohody o plnení v splátkach je právny úkon a prejav slobodnej vôle a dlžník ju podpísal. Taktiež pri každej dohode o splátkach je uvedené v bode 2, že „veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa mení nasledovne... “. V tejto časti sa na základe žiadosti dlžníka vyplnia informácie o počte, výške, termíne splátok. Pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, žalovaný uviedol, že ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere, táto je uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Taktiež výška RPMN je uvádzaná v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom. Žalovaný poskytol klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. Pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX zo dňa 14. 11. 2013, žalovaný okrem už uvádzaných argumentov navyše argumentoval, že zákon v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere nestanovila maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadila podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Regulácia odplaty sa riadila ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pri aplikácii ktorého žalovaný poukázal na aktuálny záver z rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. V týchto prípadoch sú poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré výpožičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné preto vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a o úvere v určitom období. Pokiaľ teda žalobca namietal výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Žalovaný ďalej namieta, že je zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale výslovne uvádza. Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru, tento nie je podľa žalovaného neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako podnikateľské náklady, sú rozdielne a vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníčke vyhovoval, keďže nič voči jeho výšky nenamietala, zmluvu o úvere uzatvorila a peňažné prostriedky od žalovaného prevzala. Bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníčky či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný a dlžníčka musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia, o ktorom mala okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere vedomosť. Pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX zo dňa 18. 11. 2014, okrem už uvedených odvolacích argumentov žalovaný v súvislosti s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, v nadväznosti na ustanovenie § 1 a ods. 1 Nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z. uviedol, že predmetné nariadenie definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Je tak žalovaný toho názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Opätovne žalovaný poukázal na to, že výška poplatku za poskytnutie úveru nie je v posudzovanej úverovej zmluva podľa jeho názoru neprimerane vysoká vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú vyššie oproti bankám. V odvolaní sa taktiež žalovaný vyjadril k súdom posudzovanému premlčaniu a naďalej zotrváva na svojom názore, že nárok žalobcu sa premlčal v subjektívnej premlčacej dobe, a to zo zmluvy číslo XXXXXXXXX dňa 8. 10. 2015 v celom rozsahu, zo zmluvy číslo XXXXXXXXX dňa 8. 10. 2015 v celom rozsahu a zo zmluvy číslo XXXXXXXXX dňa 14. 5. 2016 v rozsahu 392 eur. Žalobca na súde podal žalobu dňa 4. 7. 2016. Žalovaný posudzoval počiatok subjektívnej premlčacej doby od vedomosti dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru a vzniká zásadne v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy o úvere, v závere odvolania žalovaný poukázal na princíp zachovania platnosti (zvyšku) spotrebiteľskej zmluvy a podľa neho nekalá obchodná praktika nemá vplyv na posúdenie platnosti zmluvy o úvere. Zásada zachovania platnosti zmluvy je napokon zohľadnená aj v aktuálnom rozhodnutí súdneho dvora EÚ C-26/13 zo dňa 30. apríla 2014. V závere odvolania žalovaný pre úplnosť uviedol, že si uvedomuje existenciu nového ustanovenia § 53d Očianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v znení, ako je uvedená vo výroku rozhodnutia súdu a jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky alebo úžery, je neplatná, avšak upozornil na to, že toto ustanovenie sa v zmysle ustanovenia § 879r Občianskeho zákonníka na posudzované zmluvy neuplatní. Je však nutné prihliadnuť na ústavnoprávny princíp zachovania platnosti zmluvy. Nakoľko odvolateľ napáda správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v meritórnom výroku, považuje rozhodnutie za nesprávne aj v rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia, pretože bolo vydané predčasne. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd na základe uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Pôvodná žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasí s dôvodmi odvolania a poukazuje na to, že žalovaný so spotrebiteľom uzatvára jednak zmluvu o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorazovo a súčasne alebo v bezprostrednej časovej následnosti aj dohodu o plnení v splátkach toho istého spotrebiteľského úveru, ktorou si žalovaný zabezpečuje principiálnu nováciu (zmenu) splácania spotrebiteľských úverov z jednorazového splatenia na splácanie v splátkach. Novačná dohoda o plnení v splátkach je koncipovaná tak, že rozčlenením pôvodného jednorazového splatenia celkovej sumy úveru na časť úveru splatnú skôr a na splácanie zostávajúcej sumy úveru rozloženej do pravidelných splátok sa nemení celková suma úveru, v dôsledku čoho sa priemerný spotrebiteľ môže mylne domnievať, že sa nemení ani výhodnosť úveru. Reálne však po takejto novácii splácania je úver menej výhodný pre spotrebiteľa, čo sa prejaví aj v zmene (zvýšení) ročnej percentuálnej miery nákladov na spotrebiteľský úver. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že žalovaný má vopred vykalkulovanú túto skutočnosť a vzhľadom na formulárový charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohody o plnení v splátkach, ako aj vzhľadom na vecné a časové prepojenie, treba konštatovať, že konanie žalovaného od počiatku cielene sleduje dosiahnutie poskytnutia spotrebiteľského úveru s plnením (splácaním) vo viacerých splátkach, teda nie s jednorazovým splatením úveru. Zdraženie úveru v dôsledku splácania v splátkach nie je spotrebiteľovi prostredníctvom RPMN náležite odôvodnené a vysvetlené. K uzavretiu dohody o plnení v splátkach spotrebiteľ pristúpi, keďže sa domnieva, že sa nemení výhodnosť jeho úveru. Opätovne žalobkyňa poukázala na to, že takúto praktiku žalovaného Banková rada Národnej banky Slovenska vo svojom rozhodnutí pod číslom GUV- 709/2016 zo dňa 7. júna 2016 vyhlásila za nekalú obchodnú praktiku. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že pokiaľ ide o dohodnutú odplatu za poskytnutý úver v úverových zmluvách číslo XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX, nebola platná zákonná úprava, ktorá by stanovovala maximálnu prípustnú výšku odplaty, žalobkyňa uvádza, že z obsahu predmetných zmlúv o úvere jasne vyplýva, že obsahujú väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Odplata vo výške okolo 90 % až 100 % ročne predstavuje preukázateľne neprimerane vysokú odplatu, ktorá je v rozpore so zákonom, ako aj s dobrými mravmi. Žalobkyňa má za jednoznačne preukázané, že v roku 2013 a 2014 predstavovala požadovaná odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami zhruba 8,5 % v roku 2013 a 7,6 % ročne v roku 2014. Aj pri zohľadnení miery rizika a toho, že žalovaný nie je bankovým subjektom, je ním požadovaná odplata neprimerane vysoká. Uvedené je konštatované v početnej judikatúre všeobecných súdov Slovenskej republiky. Pokiaľ je takéto konanie žalovaného v rozpore so zákonom a dobrými mierami, je nutné ho hodnotiť s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka ako neplatný právny úkon. Žalobkyňa taktiež poukázala na to, že odplata za poskytnutý úver nebola vyjadrená dostatočne určito a to najmä s poukazom na jej účelové rozdelenie na úrok a administratívny poplatok, pričom ten nebol nijakým spôsobom spotrebiteľovi charakterizovaný. Na podporu svojho stanoviska žalobkyňa poukázala na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov. V ďalšom texte vyjadrenia sa žalobkyňa zaoberala podrobnou analýzou rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prípade C- 42/15, ako aj právnou analýzou možnosti priamej a nepriamej aplikácie smerníc EÚ a uvádza, že v danom prípade priama aplikovateľnosť smernice Európskej únie neprichádza do úvahy, nakoľko nie sú kumulatívne splnené všetky predpoklady pre priamu aplikovateľnosť. Smernica predstavuje len akýsi rámec toho, čo sa má dosiahnuť, pričom presnejšie podmienky na dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou si určí samotný členský štát. Pokiaľ ide o konkrétny rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15, žalobkyňa v súvislosti s týmto rozhodnutím uvádza, že súdny dvor vyslovene uviedol, že údaj o počte a frekvencii splátok a údaj o RPMN v úverových zmluvách je podstatný. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že predmetné zmluvy o úvere v časti úveru neobsahujú údaje, respektíve nečlenia splátky úveru na termíny istiny, úroku a iných poplatkov a vzhľadom na vyššie uvedené potom zmluvy o úvere, ktoré uzavrela žalobkyňa so žalovaným, neobsahovali údaj o RPMN, ani údaj o počte a frekvencii splátok. Na základe uvedeného nemožno prijať iný záver ako ten, že sankcia bezúročnosti za absenciu údaju o počte a frekvencii splátok a údaju o správnej výške RPMN v úverových zmluvách je primeraná a teda legislatíva Slovenskej republiky v tomto smere je súladná s právom Európskej únie. Pokiaľ ide o námietku premlčania, žalobkyňa poznamenala, že žalovaný námietku vzniesol nekvalifikovaným spôsobom, pričom vôbec neuviedol, kedy začala plynúť premlčacia lehota, kedy došlo k uplynutiu premlčacej lehoty a najmä, čo spôsobilo začiatok plynutia premlčacej lehoty. Žalobkyňa uviedla, že predmetné zmluvy o úvere boli uzatvárané v roku 2013, 2014, teda po dvanástich rokoch, respektíve trinástich rokoch podnikania žalovaného v oblasti poskytovania úverov, kedy po celý čas platila zákonná nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti v prípade absencie RPMN. To, že dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, bolo potvrdené už vo viacerých rozhodnutiach všeobecných súdov, na ktoré žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukázala. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že od momentu, keď sa žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil, do momentu podania žaloby v predmetnej veci, márne uplynula dvojročná subjektívna lehota. Žalovaný neuviedol dátum, kedy sa žalobkyňa podľa neho mala údajne dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil. Žalobkyňa odmieta tvrdenie žalovaného o skutočnosti, že uplatnený nárok je premlčaný. Žalobkyňa prehlásila, že o tom, že sa na jej úkor niekto obohatil, sa dozvedela od svojho právneho zástupcu a to pri prvej porade, kedy si právny zástupca preštudoval zmluvu, ktorú mu predložila a informoval ju o možnostiach uplatnenia si jej práv. Žalobkyňa následne udelila v ten istý deň, teda dňa 21. 6. 2016 právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci, pričom od tohto dátumu do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 30. 6. 2016 ubehli len necelé 2 týždne. Žalobkyňa si preto svoje právo uplatnila v dvojročnej subjektívnej dobe. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobkyne na strane žalovaného nebol žalovaným nijako preukázaný. Bolo by absurdné, aby žalobkyňa platila niečo, čo vie, že je nezákonné, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane príjemcu. Zároveň žalobkyňa dáva do pozornosti, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť. Opätovne žalobkyňa na podporu svojho názoru a stanoviska poukázala na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov a súčasne žalobkyňa v závere vyjadrenia k odvolaniu v súvislosti s poukazom na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov poukázala na to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je právna istota účastníkov, ktorá znamená aj to, že súdy v identických prípadoch rozhodujú rovnako. Na základe toho potom žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne. 4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 5. Odvolací súd bol povinný sa predovšetkým procesne vysporiadať s neskoršími právnymi skutočnosťami, ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania a mali vplyv na hmotnoprávnu, a tým aj procesnú subjektivitu strán sporu, konkrétne na strane pôvodnej žalobkyne. 6. Návrhom datovaným dňa 25.05.2018 pôvodná žalobkyňa navrhovala pripustenie zmeny účastníkov na strane žalobcu a to v dôsledku právnej skutočnosti, ktorá nastala v priebehu konania v dôsledku toho, že predmetná pohľadávka bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky, uzatvorenej dňa 21.05.2018 medzi žalobkyňou Katarínou Pukačovou a spoločnosťou BL PLUS, s.r.o., so sídlom 969 73 Prenčov 177, IČO: 50 798 243, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, vložka číslo 31871/S, Oddiel: Sro., k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.05.2013, Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.07.2013, Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 14.11.2013, Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.07.2014 a Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.11.2014, uzatvorenými medzi žalobkyňou a žalovaným, pričom uvedená pohľadávka je v súčasnosti predmetom konania vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.: 24Csp/7/2016 (predmetné konanie). Súčasťou návrhu na zmenu strany sporu bol aj výslovný súhlas spoločnosti BL PLUS, s.r.o., so sídlom 969 73 Prenčov 177, IČO : 50 798 243 so svojim vstupom do predmetného súdneho konania na miesto pôvodného žalobcu. Ako prílohy žalobkyňa zaslala súdu spolu so žiadosťou aj konkrétnu Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 21.05.2017, z obsahu ktorej mal možnosť si odvolací súd overiť, že skutočne došlo predmetnou zmluvou k postúpeniu konkrétnej pohľadávky, ktorá je predmetom daného súdneho konania na konkrétneho postupníka, výslovný súhlas postupníka BL PLUS, s.r.o., so sídlom 969 73 Prenčov 177, IČO: 50 798 243 so vstupom do konkrétneho súdneho konania a udelené plnomocenstvo spoločnosti BL PLUS, s.r.o., so sídlom 969 73 Prenčov 177, IČO: 50 798 243 na zastupovanie v tomto konaní udelené Advokátskej kancelárii JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom 040 01 Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466 zo dňa 24.05.2018. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd vyhovel návrhu dovtedajšej žalobkyne a uznesením č.k. 14Co/293/2017-169 zo dňa 06.09.2018 pripustil zmenu strán sporu na strane žalobcu, nakoľko boli splnené všetky obligatórne podmienky vyžadované ustanovením § 80 ods. 1 a 2 CSP pre takéto procesné rozhodnutie súdu - a to jednak preukázanie, že po začatí konania došlo k prevodu práva, ktoré si žalobkyňa uplatňuje a súčasne bol udelený súhlas toho, kto má vstúpiť do konania na strane žalobcu. 7. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a to v rozsahu podaného odvolania žalovaného, nakoľko je odvolací súd v sporovom konaní striktne viazaný dôvodmi a rozsahom podaného odvolania (§ 379 a § 380 Civilného sporového poriadku). 8. Pôvodná žalobkyňa, ako úverová dlžníčka, si žalobou datovanou dňa 02.07.2016 a príslušnému súdu doručenou dňa 04.07.2016 uplatnila voči žalovanému, ako úverovému veriteľovi, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.778 eur spolu s príslušenstvom, ku ktorému malo dôjsť na tom skutkovom základe, že uzatvárala so žalovaným dňa 24.05.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 200 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 196,00 eur, ročný úrok predstavoval viac ako 97,99 %. Dňa 31.07.2013 so žalovaným uzatvorila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 300 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 288 eur, ročný úrok predstavoval viac ako 95,99 %. Dňa 14.11.2013 so žalovaným uzatvorila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 600 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 576 eur, ako celkové náklady, ročný úrok predstavoval viac ako 96,00 %. Dňa 24.07.2014 so žalovaným uzatvorila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 350 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 322 eur ako celkové náklady, ročný úrok predstavoval viac ako 92,00 %. Dňa 18.11.2014 so žalovaným uzatvorila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 700 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 620 eur ako celkové náklady, ročný úrok predstavoval viac ako 88,00 %. Takúto výšku odplaty považovala žalobkyňa za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a za ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené zmluvy podľa názoru žalobkyne neobsahujú všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách platného v čase uzatvorenia zmlúv a poskytnuté spotrebiteľské úvery je tak nutné v zmysle § 11 tohto zákona považovať za bezúročné a bez poplatkov. Pokiaľ žalovanému, ako úverovému veriteľovi, vznikol nárok len na vrátenie poskytnutej istiny - úveru bez úrokov a poplatkov, pokiaľ zaplatila žalobkyňa žalovanému na jeho účet sumy prevyšujúce poskytnuté istiny úveru, zaplatila žalovanému navyše 1.778 eur, o ktorú čiastku sa žalovaný mal na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. 9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa so žalobou podanou dňa 04.07.2016, Výzvou na vrátenie plnenia prijatého bez právneho dôvodu zo dňa 28.06.2016, e- mailom zo dňa 28.06.2016, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, Dohodou o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a výpisom z klientskej zóny žalovaného k tejto zmluve, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, Dohodou o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a výpisom z klientskej zóny žalovaného k tejto zmluve, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, Dohodou o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a výpisom z klientskej zóny žalovaného k tejto zmluve, výpisom z klientskej zóny žalovaného k zmluve č. XXXXXXXXX, výpisom z klientskej zóny žalovaného k zmluve č.XXXXXXXXX, doplnením podania žalobcu zo dňa 08.08.2016, Vyjadrením žalobcu k žalobe zo dňa 16.08.2016, výpočtami RPMN k jednotlivým zmluvám, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a Všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX a Všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru, a ostatnými listinnými dôkazmi založenými v spisovom materiáli, ako aj výsluchom žalobkyne a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku. 10. Pokiaľ žalovaný vytýka údajnú nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia konkrétneho napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nepovažuje za opodstatnený tento odvolací dôvod. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006) a tak nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (viď napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú zásadný význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07). S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku spĺňa zákonom požadované atribúty vymienené v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú a aj právnu presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe o vydanie nezdôvodneného obohatenia vyhovel a súd prvej inštancie podrobne a dostatočne argumentačne i právne presvedčivo zdôvodnil, na základe akej skutočnosti a z akých okolností pri meritórnom rozhodovaní vychádzal a ako vec právne posúdil. 11. Pokiaľ ide o ďalší odvolací argument žalovaného, ktorý aj v štádiu odvolacieho konania naďalej zotrváva na svojom názore, že žalobou uplatnený nárok bol v čase podania žaloby premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe, zameral sa odvolací súd v odvolacom konaní na skúmanie dôvodnosti tejto procesnej obrany žalovaného, na ktorej zotrvával aj v štádiu odvolacieho konania. Plynutie premlčacej doby súd správne právne posudzoval podľa lehoty upravenej v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (objektívna premlčacia doba) a podľa ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (subjektívna premlčacia doba). V danom prípade z hľadiska právneho posúdenia premlčacej doby bola zásadná subjektívna doba (právne posúdenie plynutia objektívnej premlčacej doby v odvolaní žalovaný nespochybnil), pričom okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku ohľadom subjektívnej premlčacej doby konštatoval, že v danom prípade mal súd preukázané, že žalobkyňa vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá, získala až v lete roku 2016 a teda k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby ku dňu podania žaloby, t.j. k 04.07.2016, vo vzťahu k žalobou uplatneným nárokom nedošlo. Pokiaľ ide o plynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby, vzhľadom na to, že najstaršia z nich bola uzatvorená dňa 24.05.2013 s lehotou splatnosti úveru do 20.05.2014, ani k uplynutiu objektívnej premlčacej doby nedošlo. Súd preto vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným ako nedôvodnú. S takýmto posúdením počiatku plynutia oboch premlčacích dôb pre nároky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 170 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sa stotožňuje aj odvolací súd. Argument odvolateľa, že je nutné posudzovať počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny, nie je správny. Je nutné prisvedčiť dôvodnosti argumentu žalobkyne, ktorá vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 121/2009 zo dňa 23. 2. 2017, ako aj s poukazom na už ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, že pre počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná ( preukázaná ) a nielen predpokladaná vedomosť, teda pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Vzhľadom na uvedenú požiadavku skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu tak nestačí vychádzať len z predpokladu, že o tom oprávnený mohol vedieť, ak v konkrétnom prípade možno mať za skutočne preukázateľný začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby odo dňa prvej porady žalobkyne s advokátom, kedy žalobkyňa po právnom a skutkovom zhodnotení konkrétnej veci skutočne, reálne a preukázateľne nadobudla od advokáta, ako osoby práva znalej, informácie o tom, že došlo na jej úkor k bezdôvodnému obohateniu sa, ako aj k vedomosti kto získal bezdôvodné obohatenie na jej úkor. Pokiaľ tak preukázateľne bola udelená plná moc žalobkyňou konkrétnemu advokátovi na zastupovanie v danej veci dňa 21. 6. 2016, pokiaľ bola podaná žaloba v danej veci na príslušný súd dňa 4. 7. 2016, je správny záver súdu prvej inštancie, že nárok v čase podania žaloby na súd v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe premlčaný nebol. Rovnako súd prvej inštancie správne posúdil vzhľadom na konkrétne okolnosti veci aj počiatok plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby počnúc splatnosťou úveru v poradí prvej, najstaršej úverovej zmluvy, pričom pokiaľ splatnosť najstaršej úverovej zmluvy nastala dňom 20. 5. 2014, nemožno konštatovať, že došlo k premlčaniu uplatneného nároku ani v trojročnej premlčacej objektívnej dobe. Námietka premlčania uplatneného nároku žalovaného je tak nedôvodná. 12. Odvolací súd, vychádzajúc z ďalších konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného konštatuje, že žalovaný nesúhlasí so záverom súdu o absolútnej neplatnosti posudzovaných úverových zmlúv, nakoľko odporujú zákonu a dobrým mravom v časti odplaty a úrokov. 13. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil dohodnutú ročnú úrokovú sadzbu v jednotlivých zmluvách vo výške 39,15 % (v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX, v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 23,22 % a v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 56,57 %) za odporujúcu dobrým mravom a zákonu a absolútne neplatnú s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, pričom súd v odôvodnení rozsudku konštatoval štatistiky NBS o priemerných úrokových mierach z úverov poskytovaných v bankovom sektore v rokoch 2013 a 2014, z čoho mal súd za evidentné, že žalovaný si nárokuje úroky za poskytnuté peňažné prostriedky podstatne vyššiu v porovnaní s úrokovou mierou za úvery poskytované obchodnými bankami, s takouto argumentáciou sa odvolací súd nemôže v celom rozsahu stotožniť. Možno považovať za oprávnený argument žalovaného, že na stránke NBS je uvádzaná odplata bánk, nie nebankových subjektov a nie je celkom korektné porovnávať v tom- ktorom období úrokovú sadzbu bánk a nebankových subjektov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na legislatívny vývoj, pretože zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bol zrušený predošlý zákon upravujúci spotrebiteľské úvery č. 258/2001 Z. z., bol zrušený administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských úveroch. Súčasne prijatím zákona č. 129/2010 Z. z. bolo zavedené aj nové znenie ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti. V rámci prijímania uvedenej novely § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka bolo pozmenené pôvodné navrhované znenie ustanovenia § 53 ods. 6, ktoré bolo navrhované pôvodne takým spôsobom, že obsahovalo zákaz, aby v spotrebiteľskej zmluve, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, odplata podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch. Úprava uvedeného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v rámci legislatívnej úpravy kompletne zmenila zmysel a účel navrhovanej právnej úpravy, čím v dôsledku predmetnej zmeny novelizovaného ustanovenia došlo k tomu, že sa zaviedlo opäť určité referenčné kritérium, podľa ktorého sa mala posudzovať primeranosť odplaty výlučne len zo sektoru bánk a prenieslo sa na sektor finančného trhu ako taký, a teda s ohľadom na všetky spoločnosti (bankové i nebankové) poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom, a to pri absencii akýchkoľvek pravidiel stanovenia odplaty a jej stropu. Pokiaľ teda v zmysle zákonnej dikcie ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia danej posudzovanej zmluvy ukladalo súdu povinnosť posúdiť primeranosť dojednanej odplaty tak, aby podstatne neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, finančný trh zahŕňa tak bankové, ako aj nebankové subjekty a tak nemožno vychádzať pri posudzovaní primeranosti dojednanej odplaty výlučne len z údajov zahŕňajúcich priemerné úrokové miery len bánk. Ročnú úrokovú sadzbu dojednanú v daných zmluvách vo výške 39,15% a 23,22% možno považovať síce za pomerne vysokú, avšak ešte stále nie je jej výška na takej úrovni, ktorá by súd oprávňovala prijať záver o jej neprimeranosti pre rozpor s dobrými mravmi a z toho dôvodu vyvodiť jej absolútnu neplatnosť. Jednoznačne ešte nejde o výšku ročnej úrokovej sadzby ani približujúcu sa úžere, ani výške, ktorá by celkom zjavne bola už hodnotená ako neprimerane vysoká, prípadne až hraničiaca s úžerou (odvolací súd by za takúto úrokovú sadzbu už hodnotil ročný úrok vo výške od 40 %, avšak len zo skutočnosti, že úrok vo výške 39,15% a 23,22% ročne sa už pohybuje na hornej hranici prijateľnosti takéhoto úroku z hľadiska jeho súladnosti aj s požiadavkou dobrých mravov, ešte nie je možné vyvodiť jeho absolútnu neplatnosť). Odvolací súd však v súvislosti s uvedeným súčasne zdôrazňuje, že pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX, kde bola dojednaná výška úrokov vo výške 56, 57 % ročne, takúto úrokovú sadzbu už s poukazom na hore uvedenú argumentáciu možno považovať za odplatu, ktorá podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, a to aj v prípade nebankového subjektu. 14. Žalovaný v odvolaní namietal, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31. 5. 2014 (odvolací súd konštatuje, že uvedené sa týka zmlúv o úvere číslo XXXXXXXXX, XXXXXXXXX a XXXXXXXXX), obmedzenie výšky odplaty sa tu vzhľadom na v tej dobe platné a účinné znenie ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka nebude aplikovať. V súvislosti s týmto argumentom odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozsudku právnu úpravu rozdielnu v čase uzatvorenia jednotlivých posudzovaných zmlúv o spotrebiteľskom úvere striktne rozlišoval, pretože pokiaľ aplikoval predmetné zákonné ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, citoval a teda aj rozlišoval aplikáciu predmetného ustanovenia v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX, XXXXXXXXX a XXXXXXXXX., a osobitne aj citoval a aplikoval zákonnú úpravu ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXX a XXXXXXXXX. 15. V súvislosti so závermi súdu prvej inštancie žalovaný ďalej namieta, že pri podpise posudzovaných spotrebiteľských zmlúv bol žalobca, ako spotrebiteľ, vopred informovaný o rozdielnej, nie však nesprávne uvedenej výške RPMN, pričom výška RPMN je vypočítaná v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ako aj v dohodách o plnení v splátkach v správnej výške. Avšak len zo skutočnosti, že RPMN je v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch vypočítaná správne v zmluve o spotrebiteľskom úvere a v dohodách o plnení v splátkach, ešte nemožno vyvodiť bez ďalšieho aj ich súladnosť so zákonom, najmä s atribútom požiadavky dojednania len takého ustanovenia, neodporujúceho dobrým mravom. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že hodnoty RPMN v jednotlivých zmluvách o spotrebiteľských úveroch a v dohodách o plnení v splátkach, pohybujúce sa v rozmedzí od 92 % až do 300,29 %, rozhodne nemožno považovať za primeranú hodnotu odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia všetkých posudzovaných úverových zmlúv, obsahujúcu zákonnú definíciu, v zmysle ktorej na účely tohto zákona sa rozumie ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. V nadväznosti na uvedené je potom zásadná aj zákonná definícia obsiahnutá v ustanovení § 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorej súd celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. 16. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je zákonom stanovená sadzba, ktorá predstavuje celkovú výšku nákladov spojených s pôžičkou (úroky, poplatky) za obdobie jedného roka. Sadzba je vyjadrená v percentách, ktoré spotrebiteľovi umožňuje jednoduché porovnanie spotrebiteľských úverov a pôžičiek. Ročná percentuálna miera nákladov je tak pre spotrebiteľov najdôležitejším indikátorom skutočnej ceny úveru. Náklady sú v tomto prípade suma, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičanú sumu. RPMN teda vyjadruje celkovú úrokovú mieru úveru alebo pôžičky, pretože zohľadňuje nielen úrok ale aj ostatné poplatky spojené s konkrétnym úverom (poplatok za poskytnutie úveru, poplatok za sprostredkovanie, administratívny poplatok). Ide tak o zásadný údaj pre spotrebiteľa, ktorý má umožniť a pomôcť spotrebiteľovi lepšie vyhodnotiť výhodnosť alebo nevýhodnosť poskytovaného úveru. Je tak ale súčasne zjavné, že pokiaľ hodnota RPMN dosahuje 100% až 300% (ako je tomu v konkrétnom prípade), uvedený identifikátor jednoznačne poukazuje na neprimerane vysoké poplatky spojená s poskytnutými úvermi a to s ohľadom na výšku požičaných súm úveru, požadovaných poplatkov za jednotlivé úvery a úroky za úvery. Odvolací súd v ďalšom v plnom rozsahu poukazuje na obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a plne sa stotožňuje s jeho závermi, že administratívne poplatky uvádzané v jednotlivých zmluvách o spotrebiteľskom úvere možno vzhľadom k ich výške a v pomere k istine úveru považoval za neprimerane vysoké, spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa a vzhľadom na neprimeranosť ich výšky ich možno hodnotiť za dojednania obsiahnuté v spotrebiteľných zmluvách v rozpore s dobrými mravmi. Aj poplatky spotrebiteľských úverov podliehajú súdnej kontrole v svetle princípu dobrých mravov. Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom je taká výška odplaty, ktorá podstatne prevyšuje odplatu za úvery v dobe ich dojednania obvyklú a pokiaľ aj je možné čiastočne zohľadniť argument žalovaného, že je potrebné prihliadnuť na charakter podnikania žalovaného ako nebankového subjektu a na vyššiu mieru rizika jeho podnikania, avšak nemožno prehliadať skutočnosť, že aj nebankové subjekty podnikajúce v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov sú súčasťou finančného trhu, podliehajú dozoru Národnej banky Slovenska a vzhľadom na nesenie vyššej miery rizika pri poskytovaní úverov je možné akceptovať vyššie úroky a aj požadované odplaty za úvery v porovnaní s bankami, rozhodne však nie až niekoľkonásobne ich prevyšujúce, dokonca až o viac ako 100 % oproti priemeru úrokových sadzieb a poplatkov bánk. S poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a argumenty uvádzané odvolacím súdom potom je možné prisvedčiť záverom súdu prvej inštancie, pokiaľ dospel k záveru, že dojednaná odplata v posudzovaných zmluvách o spotrebiteľskom úvere odporuje dobrým mravom. Pokiaľ zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva v časti odplaty a úrokov, je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na celú zmluvu a v takomto prípade neplatnou je celá zmluva o spotrebiteľskom úvere ako celok, nakoľko odplata a úroky sú podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 17. Pri posudzovaní zákonnosti uplatneného nároku odvolací súd nemôže prehliadať okolnosti, ktoré neboli ani samotným žalovaným v konaní spochybnené a vyvrátené a týkajú sa kontraktačného procesu pri uzatváraní jednotlivých zmlúv o spotrebiteľskom úvere a dohôd o splátkovom kalendári. Žalovaný v odvolaní poukazuje na slobodnú vôľu a dobrovoľnosť konania spotrebiteľa pred a pri uzatváraní a podpise zmlúv o spotrebiteľských úveroch a dohôd o plnení v splátkach. Žalovaný taktiež v odvolaní zdôraznil, že dlžník požiadal po uzatvorení a po podpise zmluvy o úvere v ten istý deň aj o možnosť využitia splátkového kalendára. Uvedené argumenty a tvrdenia žalovaného sú však práve s poukazom na výpoveď pôvodnej žalobkyne v konaní značne spochybnené a oslabené. Je nutné vychádzať z obsahu výpovede pôvodnej žalobkyne, ktorá na pojednávaní pred súdom prvej inštancie uviedla, že po jej oznámení, v akej výške úver požaduje, boli jej predložené na podpis len komplet vyplnené formuláre vopred pripravenej zmluvy na podpis, ktorých obsah nemala ako ovplyvniť. Súčasne jej boli predložené aj dohody o plnení v splátkach s tým, že zástupca žalovaného v konkrétnej pobočke jej žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo podpisuje dve rôzne zmluvy a prečo ňou žiadaný úver sa poskytne takýmto spôsobom. Spotrebiteľka tak jednoznačne nebola vopred poučená o následkoch uzatvorenia dohody o plnení v splátkach súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nebola upozornená na to, že podpisom tejto dohody sa podstatným spôsobom menia zásadné parametre úveru (hodnota RPMN) majúce vplyv na výhodnosť ňou požadovaného úveru, nebola oboznámená s tým, aké dôsledky z hľadiska výhodnosti, respektíve nevýhodnosti ňou požadovaných úverov to pre ňu bude mať, no najmä je spochybnená zásadným spôsobom aj jej slobodná a skutočná vôľa konkrétne dohody o plnení v splátkach, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili jej spotrebiteľské práva, vôbec uzatvoriť. Celkom zjavne spotrebiteľka pri kontraktačnom procese nemala možnosť ovplyvniť obsah formulárových zmlúv, ktoré jej boli v komplexnom balíčku predložené na podpis bez vysvetlenia a bez jej prejavenej vôle uzatvoriť úverové zmluvy práve takýmto spôsobom. Vzhľadom na toto konštatovanie a s ohľadom na výpoveď pôvodnej žalobkyne nie je potom bez právneho významu ani skutočnosť, že takúto obchodnú praktiku žalovaný používal bežne a vo vzťahu k viacerým spotrebiteľom a neskôr vo svojom rozhodnutí ju aj Banková rada Národnej banky Slovenska, ako dozorujúci orgán podnikania na finančnom trhu, hodnotila ako nekalú obchodnú praktiku. Právo veriteľa vyplývajúce z nekalej obchodnej praktiky nemôže požívať právnou ochranu o to skôr, že subjektom, voči ktorému bola takáto nekalá obchodná praktika uplatnená, je spotrebiteľ, ktorému zákonom priznáva nárok na zvýšenú mieru ochrany jeho práv, na ktoré súd musí prihliadať. 18. Okresný súd preto správne právne posúdil vec, keď v odôvodnení rozsudku konštatoval, že vzhľadom na neprimerane vysokú odplatu za poskytnuté spotrebiteľské úvery, ktorá je rozporná so zákonom a s dobrým mravmi, je nutné právne posúdiť jednotlivé posudzované zmluvy o spotrebiteľských úveroch ako neplatné právne úkony s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, pričom z neplatného právneho úkonu potom vyplýva povinnosť zmluvných strán vrátiť si navzájom prijaté plnenie. 19. Súd prvej inštancie preto vecne správne rozhodol, keď uložil žalovanému s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinnosť bezdôvodné obohatenie v sume 1.778 eur pôvodnej žalobkyni spolu s príslušenstvom vrátiť. Správne bolo aj následné vyhodnotenie miery procesného úspechu strán sporu postupom podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, keď súd priznal pôvodnej žalobkyni, ako plne procesné strešné strane sporu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 100 %. 20. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalovaný, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške, v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením. 22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).