Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/69/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715213258 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715213258.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu Letecké opravovne Trenčín, a.s. so sídlom Legionárska 160, 911 04 Trenčín, IČO: 36 351 156, zastúpeného SVITOK a spol. s.r.o., so sídlom Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava, IČO: 36 863 980, proti žalovanému WAY INDUSTRIES a.s., so sídlom Priemyselná 937/4, 963 01 Krupina, IČO: 44 965 257, zastúpenému advokátom Mgr. Michalom Gubricom, so sídlom Zvonová 880/19, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 50 652 249, o zaplatenie 69.020,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 10Cb/48/2015-138 zo dňa 22. januára 2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 10Cb/48/2015-138 zo dňa 22. januára 2018, potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobcu a rozhodol, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou na okresný súd dňa 18.9.2015 domáhal zaplatenia 69.020,-Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 11.7.2015 až do zaplatenia. Žalobca zdôvodnil žalobu tým, že je právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia obchodnej spoločnosti Vojenský opravárenský podnik Nováky a.s., IČO: 36 350 451 ( ďalej len „ predchodca žalobcu“ ), pričom spoločnosť žalovaného je právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia obchodnej spoločnosti Stredoslovenské strojárne SITNO, a.s., IČO: 36 051 314 ( ďalej len „ predchodca žalovaného“ ). Predchodca žalobcu s predchodcom žalovaného uzatvorili zmluvy na dodanie diela „ komplexnú dodávku výmenníka tepla a jeho uvedenia do prevádzky ) formou objednávky č. 4500000650, ktorú predchodca žalovaného vyfakturoval ako „ ceny za práce priemyselnej povahy - materiál“ vo výške 35.700,-Eur s DPH faktúrou č. 910277. Ďalej dodanie veci „ chladiacej veže“ formou objednávky č. 4500001542, ktorej cenu predchodca žalovaného vyfakturoval vo výške 10.710,-Eur s DPH faktúrou č. 1010609. Ďalej dodanie veci „ reaktor TK“ formou objednávky č. 450001541 „termoreaktora pravej časti“ formou objednávky č. 4500001133, „ termoreaktora ľavej časti“ formou objednávky č. 4500001134, „ termoreaktora strednej časti - bez otvoru“ formou objednávky č. 4500001135 a „ termoreaktora strednej časti - s otvorom“ formou objednávky č. 4500001136 za ktoré predchodca žalovaného súhrne vyfakturoval cenu vo výške 22.610,-Eur s DPH faktúrou č. 1010610. Žalobca uviedol, že predchodca žalobcu vystavené faktúry zaplatil, čo žalovaný ani nerozporuje, ibaže predmet zmlúv doteraz žalovaný, a to aj napriek písomným výzvam, ani v dodatočne poskytnutej a primeranej lehote nedodal. Žalobca vyzval žalovaného na splnenie jeho vecných záväzkov spočívajúci vo vykonaní diela, resp. dodaní tovaru, na čo žalovaný odpovedal negatívne. Po uplynutí vo výzve určenej dodatočnej primeranej lehoty na splnenie záväzkov v zmysle § 346 Obchodného zákonníka, žalobca od uvedených zmlúv písomne odstúpil, ktoré písomné odstúpenie bolo žalovanému doručené dňa 10.7.2015. Zároveň bol žalovaný vyzvaný na vrátenie peňažného skôr prijatého plnenia vo výške 69.020,-Eur, na základe pôvodných právnych dôvodov, ktoré však už odstúpením zanikli. Podľa žalobcu prijatím označených objednávok vznikli v časti vzťahov týkajúcich sa plnenia obsahujúceho aj povinnosť niečo vykonať, právne vzťahy zo zmluvy o dielo a časti týkajúcich objednávok na dodanie tovaru vzťahy z kúpnej zmluvy. Navyše toto bolo potvrdené následne žalovaným aj fakturovaním cien bližšie označenými faktúrami, a tak došlo k uzatvoreniu kontraktov konsenzuálnou formou jednak ohľadom predmetov zmlúv a aj cien. Žalobca vyjadril názor, že žalovaný sa obohatil o plnú hodnotu vopred uhradenej ceny s odkazom na ustanovenia § 537 ods. 1, § 543 ods. 2 a § 542 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka. Žalobca tiež poukázal na § 416 Obchodného zákonníka s tým, že žalobca písomne vyzval a stanovil dobu splnenia záväzkov v primeranej dodatočnej lehote, nakoľko pre prípad pochybnosti sa javilo porušenie zmlúv žalovaným ako nepodstatné, ibaže ani tak k splneniu záväzkov nedošlo. Žalobca tiež odkázal na ustanovenie § 351 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa domáhal vrátenia poskytnutého plnenia spolu s úrokmi a pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania odkázal na ustanovenie § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka. 2. Žalovaný v konaní nepoprel existenciu predmetných objednávok a faktúr, ktoré žalobca označil v žalobe a z jeho účtovnej evidencie vyplýva, že tieto faktúry boli zo strany právneho predchodcu žalobcu aj uhradené. Uviedol však, že objednávka č. 450000650 zo dňa 21.12.2009 v znení akceptovanom právnym predchodcom žalovaného neznela na sumu 30.000,-Eur ale na sumu 71.000,-Eur a faktúrou č. 910277 zo dňa 21.12.2009 teda právny predchodca žalovaného nefakturoval cenu za celú objednávku, ale iba časť ceny v zmysle dohodnutých platobných podmienok. Žalovaný tiež uviedol, že nie je mu jasné, prečo žalobca predložil súdu objednávku na 30.000,_Eur. Ostatné platby mali byť viazané na prostriedky od Agentúry na podporu výskumu a vývoja a spolufinancovanie spoločnosťou SITNO HOLDING a.s., IČO: 36 040 932 s tým, že žalovaný nemá informáciu, či tieto podmienky už boli splnené. Žalovaný tvrdí, že žalobca ho vyzval listom zo dňa 18.5.2015 k dodaniu predmetov plnenia z predmetných zmlúv, avšak žalovaný v žiadnom prípade plnenie neodmietol, ako to následne uviedol žalobca v liste zo dňa 16.6.2015, ktorým odstúpil od bližšie nešpecifikovaných zmlúv. Žalovaný uviedol, že právny predchodca žalobcu, ani žalobca nedodali právnemu predchodcovi žalovaného, ani žalovanému technickú dokumentáciu potrebnú na dokončenie výroby objednaných predmetov plnenia. Jeho vyjadrenie teda nemožno v žiadnom prípade považovať za odmietnutie plnenia. Práve žalobca neposkytol požadovanú súčinnosť a je tak v omeškaní. Napriek tomu žalobca listom zo dňa 16.6.2015 zaslal žalovanému odstúpenie od bližšie nešpecifikovaných zmlúv a výzvu na úhradu sumu 69.020,-Eur. Žalovaný za kľúčové označil ustanovenie § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka, nakoľko z opísaného stavu vyplýva, že žalobca je v omeškaní s dodaním technickej dokumentácie a z toho dôvodu sa teda žalovaný nemohol dostať do omeškania, a preto žalobcovi nikdy nevzniklo oprávnenie odstúpiť od predmetných zmlúv. Z týchto dôvodov považuje odstúpenia za neplatné. Naopak žalobca sa dostal do omeškania, keďže nesplnil svoju povinnosť dodať technickú dokumentáciu, a to ani v dodatočnej lehote, ktorú mu na tento účel určil žalovaný v liste zo dňa 24.7.2015, a preto je oprávnený od zmluvy odstúpiť práve žalovaný. Tiež poukázal na neurčitosť odstúpenia, a preto nie je jasné od ktorých zmlúv odstupuje žalobca. V priebehu konania žalovaný vzniesol námietku premlčania práva uskutočniť právny úkon v zmysle § 391 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobca odstúpil od kúpnych zmlúv po uplynutí premlčacej doby, v ktorej mohol tento právny úkon uskutočniť. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. 3. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi priloženými v spise a vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi právnymi predchodcami strán sporu boli uzavreté kúpne zmluvy, resp. zmluva o dielo s tým, že medzi stranami sporu nebola sporná otázka uzavretia týchto zmlúv s tým, že nebol sporný ani predmet diela, resp. predmet tej ktorej kúpnej zmluvy, ako ani cena diela, resp. kúpne ceny, pričom predmet plnenia týchto jednotlivých zmlúv bol špecifikovaný v písomných objednávkach vystavených právnym predchodcom žalobcu. Medzi stranami tiež nebola sporná skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k poskytnutiu plnenia v prospech právneho predchodcu žalovaného, a to konkrétne na základe vystavených faktúr zo strany právneho predchodcu žalovaného pre právneho predchodcu žalobcu, ktorý celkovo z titulu týchto záväzkových vzťahov plnil vo výške 69.020,-Eur. Súd mal tiež preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na dodatočné splnenie povinností vyplývajúcich z predmetných zmlúv ohľadne dodania tovaru, resp. vykonania diela, a to v dodatočne poskytnutej 15-dňovej lehote s tým, že táto výzva bola žalovanému zaslaná 19.5.2015 a žalovaný ju prevzal dňa 21.5.2015 tak, ako to vyplýva z výsledku reklamačného konania Slovenskej pošty a.s. zo dňa 3.6.2015. Následne žalobca odstúpil od predmetných zmlúv, ktorých predmetom plnenia bola komplexná dodávka výmenníka tepla a ich uvedenie do prevádzky, obstaranie chladiacich veží, reaktora TK a jeho častí zo dňa 8.7.2015, pričom toto odstúpenie bolo žalovanému doručené dňa 10.7.2015. 4. Súd uviedol, že obrana žalovaného okrem iného spočívala vo vznesení námietky premlčania tým, že žalobca od predmetných kúpnych zmlúv, resp. od zmluvy o dielo odstúpil po uplynutí premlčacej doby, resp. namietol tiež premlčanie práva uskutočniť právny úkon - vyzvať na dodatočné plnenie v poskytnutej primeranej lehote. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd primárne zaoberal touto vznesenou námietkou s poukazom na zásadu hospodárnosti konania a vyhodnotil ju ako dôvodnú, následne žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že pokiaľ pri jednotlivých kúpnych zmluvách bol termín dodania dojednaný na 20.8.2010, resp. 31.12.2010, a pokiaľ ide o zmluvu o dielo bol primeraný čas na vykonanie diela, s prihliadnutím na povahu diela 21.6.2010 ( keď túto žalovaným tvrdenú skutočnosť žalobca nijakým spôsobom nespochybňoval ), a ak by aj súd vychádzal z premisy, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nebol povinný poskytovať žiadnu súčinnosť a žalobca, resp. jeho právny predchodca mal za to, že žalovaný, resp. jeho právny predchodca porušil svoje zmluvné záväzky z predmetných zmlúv ohľadne vykonania predmetného diela, resp. dodania tovaru a pokiaľ zároveň mal za to, že tým došlo k nepodstatnému porušenie predmetných zmlúv mal a mohol nasledujúci deň t.j. 21.8.2010, resp. 1.1.2011, resp. 22.6.2010 prvýkrát vyzvať na dodatočné splnenie týchto jeho zmluvných povinností v poskytnutej primeranej lehote, ktorú sám žalobca vo svojej výzve zo dňa 18.5.2015 stanovil na 15 dní, v dôsledku čoho bol žalobca, resp. právny predchodca oprávnený prvýkrát uplatnil právo odstúpiť od zmluvy o dielo dňa 8.7.2010 a od kúpnych zmlúv, kde bol dojednaný termín dodania 20.8.2010, mu toto právo vzniklo dňa 6.9.2010 a pri zvyšných kúpnych zmluvách, kde bol termín dodania dojednaný 31.12.2010, mu toto právo vzniklo dňa 17.1.2011. S poukazom na to, že žalobca odstúpil od všetkých dotknutých zmlúv dňa 10.7.2015, kedy bolo predmetné odstúpenie zo dňa 8.7.2015 doručené žalovanému, súd jednoznačne konštatoval, že žalobca od predmetných zmlúv odstúpil po uplynutí 4-ročnej premlčacej doby uskutočniť tento právny úkon. Súd tiež konštatoval, že vzhľadom k tomu, že sa v súdenej veci žalobca domáha zaplatenia žalovanej sumy vo výške 69.020,-Eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, práve s poukazom na to, že došlo k odstúpeniu od predmetných zmlúv zo strany žalobcu, v dôsledku čoho mal byť žalovaný povinný vrátiť žalobcovi plnenie, ktoré tento uskutočnil v prospech právneho predchodcu žalovaného na základe týchto záväzkovo právnych vzťahov, súd s poukazom na ustanovenie § 390 Obchodného zákonníka, žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže účinky tohto právneho úkonu - odstúpenie od predmetných zmlúv v dôsledku premlčania práva uskutočniť takýto právny úkon nenastali voči žalovanému ako osobe, ktorá premlčanie namietla. 5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 6. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v súlade s § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V odvolaní na súdom vyslovený právny názor poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 507/2014, z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konanie márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účastníkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby“. Žalobca má za to, že námietka premlčania vznesená zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, keďže akceptovanie takejto námietky zo strany súdu by bolo pre žalobcu neprimerane tvrdým postihom. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému. 7. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním doručeným okresnému súdu dňa 29.3.2018, v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom. Má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil svoje prvotné zameranie sa pri rozhodovaní vo veci na vznesenú námietku premlčania práva, nakoľko s poukazom na zásadu hospodárnosti konania je súd povinný primárne sa zaoberať vznesenou námietkou. Tiež má za to, že súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe zistenia skutkového stavu a vznesenej námietky premlčania súd prvej inštancie aplikoval správnu normu, ktorej obsah správne interpretoval a správne aplikoval. V súvislosti na citáciu žalobcu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 507/2014 zo dňa 28.4.2015 žalovaný poukázal na to, že už zo samotnej žalobcom citovanej časti predmetného uznesenia je zrejmé, že v rozpore premlčania práva s dobrými mravmi môžeme hovoriť len vo výnimočných prípadoch. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. K uvedenému žalovaný dodal, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nepreukázali a ani netvrdili žiadnu, či už objektívnu, alebo subjektívnu prekážku, ktorá by mu/im bránila v skoršom a riadnom uplatnení práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tiež upozornil na skutočnosť, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia bola podávaná prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý v zmysle ustanovení zákona o advokácii povinnosť vykonávať svoju činnosť odbornou starostlivosťou, pričom premlčanie práva uskutočniť právny úkon muselo, by malo právnemu zástupcovi v čase spísania a podania žaloby zrejmé, a rovnako tak začiatok plynutia a trvania premlčacej doby, nakoľko teória a súdna prax sú v týchto otázkach dlhodobo jednotné a sú v súlade so záverom, ktorý vyslovil súd prvej inštancie. Žalovaný tiež dodal, že potom, ako vzniesol námietku premlčania v jednom zo svojich podaní, ako prejav svojej dobrej vôle kontaktoval žalobcu s požiadavkou o zmierlivé vyriešenie sporu. K zmierlivému vyriešeniu sporu žalovaný pristúpil vzhľadom na vedomosť o premlčaní a vzhľadom na ostatné skutočnosti, ktoré vyplývajú z konania a navrhol, aby bol spor vyriešený zmierom so spravodlivým vyriešením rozhodných otázok. Za týmto účelom bolo navrhnuté stretnutie pre spresnenie detailov zmieru a jeho znenie. Rovnako tak bolo za týmto účelom stranami zhodne navrhnuté odročenie pojednávania nariadeného na 16.11.2015 a konanie bolo konajúcim súdom prerušené. Žalobca však porušil ústnu dohodu a neprejavil žiadnu vôľu smerujúcu k zmierlivému vyriešeniu a bez akéhokoľvek odôvodnenia, kontaktoval a bez prejednania so žalovaným navrhol pokračovanie v konaní. Z uvedeného je zrejmé, že práve žalobca je ten, kto zneužíva právo na úkor žalovaného. Žalovaný dodal, že zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie nemôže byť v žiadnom prípade neprimerane tvrdým postihom pre žalobcu, nakoľko samotný právny predchodca žalobcu svojím konaním zamedzil právnemu predchodcovi žalovaného splnenie svojich povinností z príčin, ktoré sú žalovanému dodnes neznáme. Zároveň žalovaný poukázal na žalobcom uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 507/2014, z ktorého záverov vyplýva, (časť ktorú žalobca necituje), že : „ V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t.j. neznalosť plynutia premlčacích lehôt. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sund - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či už účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich“. Vzhľadom na uvedené závery súdneho rozhodnutia má žalovaný za to, že v predmetnom konaní nemožno uvažovať o rozpore s dobrými mravmi alebo zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko samotný výkon práva a postup žalobcu v konaní vykazuje známky svojvôle , zneužitia výkonu práva a nedostatok starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktoré práve žalobcovi privodili postih. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a aby zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému v celom rozsahu. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 150/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ustanovenie § 385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Podľa ustanovenia § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 12. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. 13. Odvolací súd konštatuje, že jedinou námietkou odvolateľa uplatnenou v podanom odvolaní je skutočnosť, že námietka premlčania vznesená zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, keďže akceptovanie takejto námietky zo strany súdu by bolo pre žalobcu neprimerane tvrdým postihom. 14. K odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že k problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak právna veda, ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje: „ základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva ( nároky ) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom-súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo ( nárok ) priznať. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ( rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.5.2005 sp.zn. 1Cdo/148/2004 publikovaný v ZSP 30/2005 ). Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu SR „ Podľa názoru Ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však taký výkon práva účastníkov v občianskom-súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi“ ( uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 29.4.2001 sp.zn. II.ÚS 176/2011). Tiež konštatoval, „ že uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať ( uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.9.2013 sp.zn. IV.ÚS 542/2013). 15. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Českej republiky, ktorá rovnako nevylúčila námietku premlčania ako možný výkon práva odporujúci dobrým mravom „ výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o zneužitie tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania“ ( napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.6.2000 sp.zn. 21Cdo/992/1999, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.11.2001 sp.zn. 25Cdo 2905/1999 ). 16. Odvolací súd má za to, že aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi je preto potrebné skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantivus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že žalobca v konaní neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by mu bránila, alebo zamedzovala v skoršom odstúpení od predmetných zmlúv, teda žalobca nepreukázal existenciu žiadnej objektívnej prekážky vyvolanej žalovaným, na základe ktorej žalobca odstúpil od uzatvorených zmlúv po uplynutí premlčacej doby. Odvolací súd má za to, že žalobca svojím nedbalým prístupom bez zavinenia žalovaného si uplatňoval svoje nároky až po uplynutí premlčacej lehoty, a preto dospel odvolací súd k záveru, že námietka premlčania je vznesená dôvodne tak, ako uviedol aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. 18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 19. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396, § 262 ods. 1 a § 255 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 251 CSP. 20. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).