Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 11Co/69/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715216680 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715216680.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: U. C., bytom P. A. XXX/X, XXX XX M., zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, zastúpený Advokátka kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 323,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k. 18C/432/2015-98 zo dňa 24. októbra 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 564,26 Eur a úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 323,15 Eur od 28.10.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta). Druhou výrokovou vetou vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol a treťou výrokovou vetou zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%. 1.1 Okresný súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca požiadal dňa 18.12.2013 vyplnením časti 1 až 5 (prostredníctvom sprostredkovateľa) o poskytnutie úveru vo výške 1.500,-Eur a v žiadosti požadoval splatnosť úveru 42 mesiacov s mesačnou splátkou 80,37 Eur s tým, že celková čiastka úveru bude predstavovať 3.375,54 Eur s poskytnutou ročnou úrokovou sadzbou úveru 70,01%. Ďalej bol uvedený údaj predpokladanej RPMN za úver 70,01% a priemernej RPMN za úver 48,52%. Údaje o schválenom revolvingovom úvere boli doplnené žalovaným dňa 23.12.2013, došlo k schváleniu úveru v súlade s požiadavkou žalobcu, jediný rozdielny údaj je vo vypočítanej výške RPMN, a to 68,43%. 1.2 Na návrh žalobcu okresný súd podrobil zmluvu o revolvingovom úvere súdnej kontrole z hľadiska dodržiavania práv spotrebiteľa. Po preskúmaní zmluvy súd zistil, že v zmluve bol dohodnutý ročný úrok z úveru 70,01% ročne, čo odporuje zákonnej úprave odplaty za poskytnutie úveru. Z údajov NBS vyplýva, že v dobe poskytnutia úveru boli priemerné úrokové sadzby za spotrebiteľské úvery poskytované bankám v obdobných prípadoch vo výške 14,79% a RPMN predstavovalo 15,52%. Dohodnutý úrok niekoľkonásobne prevyšuje obvyklé úroky, a to aj s prihliadnutím na to, že pri nebankových subjektoch môže súd akceptovať i vyššie úroky, než aké poskytujú banky spotrebiteľom. Ani táto výška však nemôže dosahovať úroveň, ktorú možno v bežných vzťahoch označiť za rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. 1.3 Okresný súd tiež konštatoval, že vo všeobecných obchodných podmienkach boli stanovené ďalšie zmluvné podmienky bez toho, aby žalobca ako spotrebiteľ mohol ovplyvniť ich obsah, v článku 14 zmluvných dojednaní je uvedené dojednanie o zmluvnej pokute, ktoré ale pre platnosť vyžaduje písomnú formu. Za neprijateľnú podmienku označil súd prvej inštancie aj bod 8 zmluvy, a to Dohodu o poskytnutí služby, a to možnosť odkladu splátok s prihliadnutím na výšku odplaty vo výške 215,75 Eur, ktorá dohoda je v zmluve predformulovaná. Napriek tomu, že v bode 8.6 zmluvy je vyhlásenie dlžníka, že túto dohodu uzatvára slobodne a porozumel jej, z výsluchu žalobcu vyplynulo, že obsah tejto dohody mu sprostredkovateľom úveru ozrejmený nebol a zmluva mu bez náležitého vysvetlenia tohto bodu bola predložená len na podpis. Žalobca sa pri dojednávaní zmluvy len dotazoval na výšku splátok, sám sprostredkovateľ úveru ho o iných podmienkach zmluvy neinformoval, všetko prebiehalo narýchlo. Žalovaný nepredložil, ani nenavrhol žiaden dôkaz, ktorým by tieto tvrdenia vyvrátil. Odplata za takúto službu je dojednaná bez ohľadu na to, či spotrebiteľ takúto službu využije alebo nie, výška odplaty za ponúknutú službu je neprimeraná, pri odklade maximálne troch splátok po 80,37 Eur hodnota odložených splátok činí 241,11 Eur. Okresný súd takúto zmluvnú podmienku označil za nevyváženú, neprimeranú a v súlade s predpismi občianskeho práva za neplatnú. 1.4 Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva s neplatne dojednanou odplatou a ďalšími zmluvnými podmienkami, ktoré možno označiť za neprimerané, odporuje dobrým mravom podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu ju okresný súd posúdil ako zmluvu neplatnú v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Takémuto posúdeniu zmluvy nasvedčuje aj právna úprava platná od 01.06.2013, ktorá v § 53d Občianskeho zákonníka ustanovuje, kedy spotrebiteľské zmluvy obsahujúce neprijateľné zmluvné podmienky a ich uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky, alebo úžery sa považujú za neplatné. Použitie nekalej obchodnej praktiky možno vidieť v nedostatočnej informovanosti spotrebiteľa o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy a o v súvisiacich dojednaniach. 1.5 Žalobcovi v dôsledku neplatnosti zmluvy vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu, žiadal priznať výšku bezdôvodného obohatenia 564,26 Eur z dôvodu preplatenia úveru nad reálne poskytnutú sumu 1.284,25 Eur. Toto tvrdenie žalobca zdokladoval prehľadom platieb poskytnutým žalovaným a dokladmi od zamestnávateľa o vykonaní zrážok zo mzdy v prospech žalovaného. Nakoľko žalovaný výšku bezdôvodného obohatenia nerozporoval, súd priznal žalobcovi uplatnený nárok v celom rozsahu. 1.6 Žalobca uplatňoval nárok na úrok z omeškania nasledujúci po konci lehoty na dobrovoľné vrátenie bezdôvodného obohatenia, na ktoré žalovaného vyzval. Okresný súd konštatoval, že pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zákon nestanovuje lehotu splatnosti, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa stáva splatným po doručení výzvy, pokiaľ žalobca vo výzve určil žalovanému lehotu na vrátenie, žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu dňa 28.10.2015. V uvedený deň úroková sadzba predstavovala 5,05 % ročne. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalovanému úrok z omeškania zo sumy 323,15 Eur vo výške 5,05 % ročne od 28.10.2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania súd žalobu zamietol. Zdôraznil, že pri rozšírení žaloby o sumu 241,11 Eur žalobca úrok z omeškania neuplatnil. 1.7 Pokiaľ boli žalobcom namietané ďalšie náležitosti zmluvy, ku ktorým sa vyjadroval aj žalovaný, týmito námietkami sa okresný súd v konaní z dôvodu hospodárnosti nezaoberal, nakoľko ani pri opodstatnenosti tvrdení žalobcu by neviedli k inému rozhodnutiu, než aké súd vo veci vyniesol, vzhľadom na prípadnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. 1.8 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „C.s.p.“). V konaní bol úspešný žalobca, jeho neúspech bol len v nepatrnej časti príslušenstva, a preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania v plnom rozsahu. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie v celom rozsahu a navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 2.1 V podanom odvolaní zdôraznil, že súd prvej inštancie žalobu zamietol na základe dvoch, na seba nadväzujúcich záverov, a to záver o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere z dôvodu rozporu výšky úrokov s dobrými mravmi, čím bola daná neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka a záver o posúdení žalovanej sumy ako bezdôvodného obohatenia. Žalovaný tvrdil, že závery súdu, z ktorých vychádza napádaný rozsudok sú nesprávnymi a nezákonnými a zdôraznil, že zmluva o revolvingovom úvere sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka a s prihliadnutím na spotrebiteľa aj zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) a ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ ide ale o výšku úrokov, ich regulácia vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a má prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššej, než je prípustná na základe, alebo podľa tohto zákona, ide o špeciálnu právnu úpravu pred všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Poukázal na názor Národnej banky Slovenska prostredníctvom stanoviska Útvaru dohľadu nad finančným trhom v Oznámení č. 1/2015. V tomto smere ďalej zdôraznil, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu zisteniu o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy. V zmysle ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k takému záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by mal dlžník platiť len úroky požadované bankami. Súd prvej inštancie tak neposúdil prejednávanú vec podľa príslušných zákonných ustanovení a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy. 2.2 Posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej neobstojí podľa žalobcu ani podľa predpisov Občianskeho práva, podľa ktorých platí zásada, že prednosť má taký prístup, ktorý ponecháva právny úkon platný aspoň v časti, než ako by mal byť právny úkon posúdený ako neplatný. V tomto smere poukázal na § 41 Občianskeho zákonníka. Ak súd prvej inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi, logicky je a musí byť spôsobilý určiť, od akej hodnoty dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Takéto určenie bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu. Ak sa na jednej strane dá určiť hranica, kde rozpor nastal a kde nie, potom súd tým vyjadruje svoje právne posúdenie aj o tom, kde sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú a kde už platnou nie je. Súd prvej inštancie tak neposúdil prejednávanú vec správne ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil ako vecne správne. Žalobcovi nebolo zrejmé, z akého dôvodu žalovaný na prejednávaný prípad aplikuje ustanovenie Obchodného práva, keď v prejednávanom prípade ide o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať výlučne ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca poukázal na ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Použitie noriem obchodného práva nie je na prejednávaný prípad možné aplikovať, a preto otázky týkajúce sa odplaty za poskytnutie predmetného úveru je potrebné posudzovať v zmysle právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Vo vzťahu k výške odplaty poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov a tvrdil, že odplatu na úrovni 70,01% rozhodne nemožno považovať za primeranú a v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na charakter právneho vzťahu žalobca tvrdil, že dohodu o odplate za poskytnutie úveru nie je možné odčleniť od samotnej úverovej zmluvy, na základe čoho je potrebné potom dospieť k záveru, že ak je dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru neplatná pre rozpor s dobrými mravmi so zákonom, v zmysle ustanovenia § 41 poslednej vety Občianskeho zákonníka sa tento dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon, v danom prípade zmluvu o revolvingovom úvere. Dohoda o výške odplaty za poskytnutie predmetného úveru tak zakladá aj neplatnosť samotnej úverovej zmluvy, na základe čoho žalobca nemá nárok na akékoľvek plnenie predstavujúce úroky za poskytnutie úveru. V ďalšom žalobca poukázal na princíp právnej istoty vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5ECdo/192/2014 a 6MCdo/9/2012. 4. Ďalšie relevantné písomné vyjadrenie podané nebolo. 5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.). 8. Okresný súd správne vzal do úvahy skutočnosť, že právny vzťah strán konania, ktorý mal byť založený na základe Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, žalobcom podpísaná dňa 18.12.2013 a žalovaným dňa 23.12.2013 je potrebné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, správne poukázal tiež na to, že tento právny vzťah podlieha aj právnej úprave uvedenej v zákone č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Tento záver okresného súdu podaným odvolaním spochybnený nebol. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na konštatovaní o neplatne dojednanej odplate, spočívajúcej vo výške ročného úroku z úveru (za poskytnutý úver) a neprimeranosti ďalších zmluvných podmienok, čo odporuje dobrým mravom a z uvedeného dôvodu vyhodnotil zmluvu, ktorá mala byť uzatvorená medzi stranami sporu ako neplatnú ako celok podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, čím žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného. 8.2 Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko nebolo možné dospieť k neplatnosti zmluvy ako celku a okresný súd mal priznať úrok vo výške neodporujúcej dobrým mravom. 8.3 Predovšetkým namietal, že v zmysle ustanovenia § 502 ods.1 Obchodného zákonníka nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že dlžník by bol z úverovej zmluvy povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa zákona. Mal zato, že právna regulácia vyplývajúca z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka má prednosť pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.4.2015, sp.zn. 3 M Cdo 14/2014, v ktorom zaujal nasledovné stanovisko: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ S ohľadom na uvedené sa na právny vzťah strán tohto sporu nesporne vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie normy obchodného práva. 8.4 K výške úrokov a dobrým mravom sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012, v ktorom konštatoval, že „pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky“. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Ak okresný súd zistil, že v dobe poskytnutia úveru boli priemerné úrokové sadzby za spotrebiteľské úvery poskytované bankami v obdobných prípadoch vo výške 14,79% a RPMN predstavovala 15,52%, jeho záveru o neprimeranosti odplaty (úroku) nemožno nič vytknúť, nakoľko ročný úrok z úveru podľa zmluvy mal dosahovať 70,01% (čím viac ako štvornásobne presiahol odplatu obvyklú) a RPMN podľa zmluvy dosahovala 68,43% (rovnako viac ako štvornásobné prekročenie obvyklej RPMN. 8.5 Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ neurčil hranicu, kde rozpor s dobrými mravmi nastal a kde nie, nesprávne konštatoval neplatnosť dohody o odplate ako celku a tiež vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ dospel k záveru o neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu neprimeranosti odplaty. K uvedenému odvolací súd opätovne poukazuje na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vyššie citovanom rozhodnutí, v ktorom rovnako uviedol, že „ak sa podľa ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka dôvod neplatnosti právneho úkonu vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolnosti, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nie ej možné oddeliť od ostatného obsahu. Tam, kde sa dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný v celom rozsahu. Otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide o jej zákonom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok, v danom prípade bolo možné oddeliť časť zmluvy o pôžičke, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov, od samotnej zmluvy, avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k ujednaniu o dohodnutej výške úrokov“. K uvedenému odvolací súd dodáva, že úrok vo výške 70,01% ročne predstavuje neprimerané dojednanie o úrokovej sadzbe (v danom prípade spotrebiteľského úveru) a má charakter občianskoprávnej úžery. Tento záver spôsobuje neplatnosť právneho úkonu ako celku pre rozpor s dobrými mravmi. V tomto smere nemožno záverom súdu prvej inštancie nič vytknúť. Uvedené platí o to viac, že súd prvej inštancie zistil aj ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky, nachádzajúce sa v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach konkrétne bod 8 zmluvy, Dohodu o poskytnutí služby a neplatne uzatvorené dojednanie o zmluvnej pokute. 8.6 Právnym následkom neplatnosti zmluvy je vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktoré okresný súd vyčíslil na sumu 564,26 Eur z dôvodu preplatenia úveru nad reálne poskytnutú sumu. Tento záver, pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia žalovaný v podanom odvolaní nenamietal, namietol záver o bezdôvodnom obohatení ako následok neplatnosti zmluvy ako celku. Pokiaľ sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti zmluvy ako celku, nebol právny a logický dôvod posúdiť výšku bezdôvodného obohatenia inak, ako to urobil okresný súd. Žalovaný v podanom odvolaní namietal že nedôvodné a nesprávne posúdenie žalovanej sumy ako bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že je nesprávny záver o dôvode vzniku bezdôvodného obohatenia. Výpočet bezdôvodného obohatenia tak ako bol súdom prvej inštancie vypočítaný v bode 22 rozsudku nenapadol. Pokiaľ odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie za právne správne vo vzťahu k vzniku bezdôvodného obohatenia, nemal odvolací dôvod vo vzťahu s správnosti výšky priznaného nároku, ktorá je v konečnom dôsledku v súlade s listinnými dôkazmi obsiahnutými v súdnom spise. 8.7 Pokiaľ žalovaný namietal, že odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie sp.zn. 5Cdo 26/2011 neobstojí, nakoľko v danom prípade sa neposudzovala úverová zmluva a nároky z nej ale zmluva o pôžičke, odvolací súd uvádza, že úver bez úrokov je pojmovo vylúčený. Na rozdiel od pôžičky (ktorá môže byť dojednaná aj bezodplatne) bezodplatný úver neexistuje. V danom prípade mal byť úver na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru dojednaný odplatne, prostredníctvom dohodnutého úroku. Citované rozhodnutie pri zmluve o pôžičke posudzovalo zákonnosť dohodnutých úrokov. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej neplatnosť okresný súd na základe vykonaného dokazovania vyvodil, skutočnosť, že podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. platnom v čase podpisu zmluvy spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, odvolací súd má zato, že závery v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu sú plne aplikovateľné aj na právny vzťah, ktorý mal byť založený zmluvou o úvere. Aj v posudzovanej veci bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na právnom posúdení zákonnosti dohodnutej úrokovej sadzby. 9. Súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré vykonal na návrh strán; závery súdu prvej inštancie zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a jeho právne posúdenie je správne. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu (§ 387 ods. 1, 2 C. s. p.), vrátane závislého výroku o náhrade trov konania v konaní pred okresným súdom. 10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. Nárok na náhradu trov konania priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, nakoľko odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 C.s.p.) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).