Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/41/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716209797 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716209797.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej veci žalobcu FRISOMAT, spol.s.r.o., so sídlom Priemyselná 9/A, 917 01 Trnava, IČO: 36 561 100, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom Štefánikova ul. č. 14, 811 05 Bratislava, proti žalovanému ALADAR, s.r.o., so sídlom J.Kozáčeka 8, 960 01 Zvolen, IČO: 36 649 864, zastúpenému WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 257 164, o zaplatenie 89.645,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 14Cb/29/2016-271 zo dňa 2. novembra 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 14Cb/29/2016-271 zo dňa 2.novembra 2017 potvrdzuje. II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a rozhodol, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 89.645,-Eur s príslušenstvom, pričom žalobca odôvodnil žalobu tým, že so žalovaným uzatvorili dňa 18.12.2013 Zmluvu o dielo č. 013/13-14. Na základe zmluvy o dielo sa zaviazal žalobca, ako zhotoviteľ zhotoviť dielo - viacúčelovú halu v obci C., okres U. pre žalovaného a žalovaný sa zaviazal zaplatiť odplatu za zhotovenie diela, a to vo výške, spôsobom a za podmienok stanovených v zmluve o dielo. Žalobca na základe zmluvy o dielo poskytol žalovanému dohodnuté plnenie a žalovaný toto plnenie od neho prijal. Na základe toho vystavil žalobca žalovanému faktúry č. 2015050 splatnú dňa 31.1.2015 na sumu 26.445,-Eur a faktúru č. 2016005, splatnú dňa 30.9.2015 na sumu 67.200,-Eur. Žalobca tvrdil, že žalovaný uhradil z týchto faktúr len čiastkovú sumu vo výške 4.000,-Eur, a to z faktúry č. 2015050, na základe čoho celková dlžná suma z týchto faktúr predstavuje sumu 89.645,-Eur. Zároveň žalobca poukázal na bod 9.6. článku 9, podľa ktorého je žalovaný povinný mu zaplatiť i dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,03 % za každý začatý deň omeškania podľa špecifikácie v žalobe. 3. Žalovaný proti vydanému platobnému rozkazu podal odôvodnený odpor, v ktorom uviedol, že na základe uzatvorenej zmluvy o dielo sa zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu vo výške 1.237.868,-Eur včítane DPH. Žalovaný tvrdil, že podľa bodu 5.1. článku 5 zmluvy o dielo bola upravená cena ako „cena pevná, maximálna a nemenná“, pričom celá cena diela bola riadne zaplatená. Žalovaný tvrdil, že na cene diela vykonal úhrady spolu vo výške 1.213.159,80 Eur, keď poslednú úhradu vykonal dňa 27.11.2015 v sume 247.180,20 Eur. V tomto rozsahu teda nárok žalobcu na zaplatenie ceny diela zanikol ešte pred podaním žaloby na súd splnením. Tiež tvrdil, že po odpočítaní zaplatenej sumy na cenu diela potom možno dospieť k záveru, že nezaplatená cena diela je vo výške 34.708,20 Eur. Tiež poukázal na to, že keďže cena diela bola dohodnutá ako pevná a nemenná, túto sumu za zhotovenie diela nemôže žalobca prekročiť. Možno mu tak priznať len sumu 34.708,20 Eur, avšak aj to výhradne za predpokladu, že žalobca v konaní preukáže, že si riadne a včas splnil povinnosti, ktoré by ho oprávňovali na vystavenie faktúry s takouto odmenou. Dôkazné bremeno je na žalobcovi a nepostačuje na preukázanie ním tvrdených skutočností, aby predložil len zmluvu o dielo a len faktúry. Jeho povinnosťou je preukázať to, že si riadne a včas splnil zmluvné povinnosti a fakturované práce vykonal. Z predložených dôkazov žalobcom nevyplýva riadne dodanie zmluvne upraveného plnenia. Žalovaný poukázal na bod 6.3. a 6.4. článku 6. Zmluvy o dielo s tým, že z obsahu týchto zmluvných dojednaní je zrejmé, že faktúry, ktoré predložil žalobca na preukázanie svojich tvrdení k žalobe hmotnoprávne nepostačujú na to, aby boli uhradené len na základe fakturácie. Tiež poukázal na faktúru č. 2015050, ktorá odkazuje v predmete fakturácie na „zmluvu o dielo č. 013/13-14“, avšak žalobcom v konaní predložená zmluva o dielo nemá žiadne číselné označenie. Žalovaný tvrdí, že je treba prezumovať, že sa nejedná o faktúru, ktorá bola vystavená na základe zmluvy o dielo, o ktorú žalobca opiera svoj nárok. Druhá faktúra č. 2016005 v predmete fakturácie uvádza „ za realizáciu prác na spevnení neúnosného podložia“, pričom z faktúry nie je zrejmé, či sa vzťahuje k predmetnej zmluve o dielo. Žalovaný tvrdí, že žalobca v konaní nepreukázal, že predmetné faktúry sa týkajú zmluvy o dielo, od ktorej odvodzuje nárok na úhradu. Tiež poukázal na to, že faktúra č. 2015050 neobsahuje ani len podpis žalobcu alebo ním poverenej osoby. Zároveň žalobca nepreukázal ani pri jednej z faktúr ich doručenie. Doručenie faktúr má vplyv na vznik omeškania. Žalovaný z uvedených dôvodov žiadal žalobu zamietnuť. 4. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že odpor žalovaného považuje za vecne neodôvodnený. Mal za to, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti v zmysle § 150, § 151 a § 267 ods. 1 CSP, nakoľko nepoprel jeho tvrdenia týkajúce sa sporu, neuviedol pravdivé a úplne vlastné podstatné rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a vecne neodôvodnil odpor. K skutkovej stránke veci doplnil, že dňa 10.3.2016 sa uskutočnilo stretnutie pri ktorom za neho sa tohto stretnutia zúčastnil K. R. a X.. U. A., za žalovaného X.. N. P. a S. N.. Pri tomto stretnutí mu bol žalovaným odovzdaný výpis z jeho účtovníctva, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaný v účtovníctve eviduje obidve faktúry, pričom ich eviduje s rovnakým dátumom splatnosti ako je uvedené v žalobe a rovnako eviduje aj čiastočnú úhradu faktúry č. 2015050 vo výške 4.000,-Eur. Žalobca tiež poukázal na to, že faktúra č. 2015050 bola čiastočne uhradená vo výške 4.000,-Eur žalovaným, pričom prevzatie faktúry č. 2016005 žalovaný potvrdil osobne ku dňu 6.8.2015. Žalobca tvrdil, že faktúry mu boli doručené bez vád a v zmysle článku 6. bod 6.8 Zmluvy o dielo sa zmluvné strany dohodli, že v prípade chybne vystavených faktúr je zhotoviteľ povinný nedostatky odstrániť do troch pracovných dní od doručenia písomnej výzvy. Žalovaný ho však nikdy nevyzval, aby odstránil nedostatky faktúr. Žalobca tiež tvrdil, že z faktúry č. 2015050 jednoznačne vyplýva, že sa týka zmluvy o dielo, pričom ide o splátky ceny za dielo. Pokiaľ ide o faktúru č. 2016005 ohľadne tejto dopytoval bývalého svojho konateľa X.. T. I., ktorý v tomto kontexte odpovedal e-mailovou správou zo dňa 10.1.2017, z ktorej vyplýva, že práce v zmysle tejto faktúry na sumu 67.200,-Eur boli poskytnuté na základe vzájomnej dohody zmluvných strán a to jeho a žalovaného. Práce v zmysle faktúry č. 2016005 na sumu vo výške 67.200,-Eur boli na diele vykonané prostredníctvom subdodávateľa, ktorými boli spoločnosti TS Consultin s.r.o. a Limeconstruct SK s.r.o. 5. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu a tvrdil, že z doterajšieho konania mu nie je zrejmé, aké konkrétne práce, ktoré sú predmetom sporu mal žalobca pre neho vykonať, v akom konkrétnom období mal žalobca pre neho tieto práce vykonať, na základe čoho je určená fakturovaná cena a na základe akého právneho titulu vykonal žalobca pre neho práce, ktorých zaplatenia sa v konaní domáha. Bez úplného a riadneho označenia týchto skutočností by nebol z jeho strany v súlade s CSP, aby len „generálne“ vyhlásil, že všetky skutkové tvrdenia žalobcu popiera. Z opatrnosti však poprel, že by žalobca vykonal pre neho akékoľvek práce na základe zmluvy o dielo v roku 2015. Tiež uviedol, že v odpore neuviedol jednoznačne, že uznáva nárok žalobcu vo výške 34.708,20 Eur na zaplatenie časti diela, keďže uviedol, že túto časť nároku možno žalobcovi priznať výhradne len za predpokladu, že preukáže, že si riadne a včas splnil povinnosti, ktoré by ho oprávňovali na vystavenie faktúry s takouto odmenou. V žiadnom prípade neuznal nárok žalobcu v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, tak ako to prezentuje žalobca. So žalobcom sa stotožnil len v tom, že každá sporová strana vzhľadom na princíp kontradiktórnosti civilného sporového konania nesie bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Skutočnosti tvrdené žalobcom však musí preukazovať žalobca vzhľadom na stále aktuálnu negatívnu dôkaznú teóriu, kedy nemožno od neho požadovať, aby preukazoval skutočnosti, o ktorých neexistujú dôkazy, resp. ktorých opak, t.j. ich existenciu môže preukázať výhradne žalobca. K vyjadreniu X.. T. I. uviedol, že z jeho vyjadrenia sa javí, že sa jednalo o vykonanie prác na základe zmluvy o dielo, ktorá však upravovala cenu ako pevnú a nemennú, preto aj prípadné práce, ktoré by boli vykonané pri spevňovaní podložia v bývalom riečisku potoka, by boli vykonané v cene diela uvedenej v zmluve. Ak by sa malo jednať o práce naviac, ktoré by mali byť zaplatené nad dohodnutú cenu diela uvedenú v zmluve o dielo, museli by sporové strany s odkazom na článok 6. bod 6.13. a článok 13. bod 13.3. Zmluvy o dielo uzatvoriť písomný dodatok k zmluve o dielo, bez ktorého by sa práce navyše ani nemohli začať. Žiaden dodatok na práce naviac však uzatvorený nebol a ak by sa malo jednať o práce podľa zmluvy o dielo, tak ich cena je zahrnutá v celkovej cene diela a v tomto prípade by teda nebolo možné práce naviac fakturovať samostatnou faktúrou. Žalovaný tiež tvrdil, že zmluvy, ktoré boli medzi žalobcom a jeho subdodávateľmi uzavreté sú z roku 2013 a 2014 a tiež faktúry vystavené subdodávateľmi žalobcovi za nimi vykonané práce sú preukázateľné z roku 2014. Žalobca nepreukázal pre neho vykonanie akýchkoľvek prác v roku 2015, ktorých by sa mala týkať faktúra na 67.200,-Eur. Tiež tvrdil, že z pracovného denníka z posledného zápisu ohľadne stavby vyplýva, že dielo bolo odovzdané v stave vhodnom na užívanie dňa 9.12.2014, teda k ukončeniu stavebných prác na diele došlo už v roku 2014 a v roku 2015 neboli žalobcom vykonané na diele žiadne práce podľa zmluvy o dielo. 6. Žalobca sa vyjadril ďalším podaním zo dňa 16.8.2017 a žiadal, aby súd rozhodol na základe uznania časti jeho nároku v odpore žalovaného. Žalobca tvrdil, že vychádzajúc z informácií svojho bývalého konateľa X.. T. I., zmluvné strany si už boli tohto času plne vedomé, že predmetné práce budú nad rámec uzatvorenej Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013, a preto ústne uzatvorili ďalší samostatný právny úkon - Zmluvu o dielo na realizácií prác na spevnenie neúnosného podlažia. Z tohto dôvodu faktúra č. 2016005 na rozdiel od ostatných faktúr ním vystavených neodkazuje odkaz na Zmluvu o dielo zo dňa 18.12.2013. Tento právny úkon medzi ním a žalovaným považuje za platný a účinný, nakoľko sa zmluvné strany dohodli o všetkých podstatných častiach tejto samostatnej zmluvy o dielo. Pokiaľ sa žalovaný ohľadne uznania nároku odvoláva na ustanovenie § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to na jeho prvú vetu, poukázal na zásadný rozdiel medzi uznaním záväzku podľa citovaného hmotnoprávneho ustanovenia a uznania nároku, ktorý predstavuje dispozičný procesný úkon strany v konaní pred súdom. V prípade uznania nároku strany prejavia hmotnoprávny úkon voči súdu, nie voči sebe navzájom. Ak teda žalovaný svojím úkonom, ktorý možno obsahovo posúdiť ako uznanie žalobou uplatneného procesného nároku tento nárok nerozporuje, môže žalobca navrhnúť vydanie rozsudku na základe uznania nároku podľa § 282 a nasl CSP. Akékoľvek „ podmienky“, ktorými žalovaný podmieňuje platnosť svojho uznania považuje za právne irelevantné, nakoľko zo samotného vyjadrenia žalovaného vyplýva, že ku dňu 9.12.2014 stavebné práce boli dokončené na diele a následne sa uskutočnilo odovzdanie diela v stave vhodnom na užívanie. On, ako dodávateľ si splnil všetky povinnosť zo zmluvy o dielo riadne a včas. Od zhotovenia a odovzdania diela prešlo už 32 mesiacov, pričom žalovaný u neho nenotifikoval žiadne vady diela, nedorobky, či nedostatky, neodstúpil od zmluvy a dielo riadne užíva. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s jeho názorom o uznaní nároku a nevydal by rozsudok pre čiastočné uznanie nároku podľa § 282 a nasl. CSP, mal za to, že žalovaný uznal svoj nárok podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Túto skutočnosť vyvodil žalobca z vyjadrenia žalovaného na stretnutí dňa 10.3.2016, na ktorom jednoznačne potvrdil, že v účtovníctve eviduje obidve faktúry, eviduje ich s rovnakým dátumom splatnosti a eviduje aj čiastočnú úhradu faktúry č. 2015050 vo výške 4.000,- Eur. Žalovaný až následne spochybnil vystavené faktúry odvolávajúc sa na nepreukázanie doručenia a nedostatok obsahových náležitostí faktúr. K namietanému dátumu vystavenia faktúry č. 20150006 uviedol, že z hľadiska interných postupov spoločnosti o účtovníctve je čisto na jeho vlastnej úvahe, kedy a či vôbec sa rozhodne fakturovať za svoje služby. 7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom štatutárnych zástupcov žalovaného, výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi a uviedol, že skôr než posúdil žalobcov nárok po hmotnoprávnej stránke veci, zaoberal sa riešením procesných námietok a návrhov žalobcu. Konštatoval, že na základe skutočností uvádzaných žalovaným v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu vyhodnotil, že odpor bol podaný včas, oprávnenou osobou a s vecným odôvodnením. Z týchto dôvodov platobný rozkaz v plnom rozsahu zrušil uznesením sp.zn. 14Cb/29/2016-35 zo dňa 11.10.2016. Pokiaľ teda žalobca aj po vydaní tohto uznesenia poukázal v konaní na to, že odpor žalovaného nie je vecne odôvodnený, a teda, že súd ho mal odmietnuť podľa § 267 ods. 2 písm. c ) CSP, ako odpor bez vecného odôvodnenia, túto námietku žalobcu i ďalej v konaní súd vyhodnotil ako nedôvodnú a neopodstatnenú, nakoľko žalovaný vecne namietal v odpore nedostatky fakturácie ohľadne vo faktúrach označeného predmetu plnenia, ktorý nezodpovedal dojednaniam Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013, konkrétne v článku 6. bod 6.3. a bod 6.4.. Tiež vecne namietal, že plnil na zmluvu o dielo sumu 1.213.159,80 Eur oproti dohodutej cene diela 1.247.868,-Eur, tým neuznal a nesúhlasil s úhradou ceny diela v sume 54.936,80 Eur a pokiaľ ide o sumu 34.708,20 Eur mal za to, že túto sumu síce do dojednanej ceny diela doposiaľ neuhradil, avšak žalobca predloženými faktúrami nepreukázal dodávku diela. Žalovaný na podporu tvrdení o zaplatení časti ceny diela pripojil k odporu doklady o úhradách ceny diela. Za týchto skutkových okolností uvedených v odpore mal súd za to, že odpor žalovaného je vecne odôvodnený s procesnými dôsledkami uvedenými v § 267 ods. 3 prvá veta CSP. Konštatoval, že uvedené platí aj vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu výslovne nepoprel jeho skutkové tvrdenia v žalobe, preto tieto by sa mali považovať v zmysle § 151 ods. 1 CSP za nesporné, a keďže ich nepoprel, v podstate ani neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, a preto keby aj poprel jeho tvrdenia v žalobe, avšak neuviedol vlastné skutkové tvrdenia bolo by popretie neúčinné. V zásade však namietal, že žalovaný nepoprel výslovne jeho skutkové tvrdenia v žalobe, a preto by sa mali považovať za nesporné. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že v sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. Súd okrem iného konštatoval, že ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. K vznesenej námietke zo strany žalobcu súd zastal názor, že nie je dôvodná a stotožnil sa so žalovaným, že každá zo sporových strán vzhľadom na princíp kontradiktórnosti civilného sporového konania nesie bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Súd má za to, že v zásade bolo tak predovšetkým povinnosťou žalobcu jednak uviesť pravdivo a úplne všetky rozhodujúce skutočnosti ohľadne uplatneného nároku a tieto skutočnosti aj preukázať. Žalobca bol povinný v konaní vzhľadom na už uvedený princíp kontradiktórnosti civilného sporového konania riadnym spôsobom v žalobe špecifikovať, čo bolo predmetom plnenia v rámci označenej zmluvy o dielo a predmetom následnej fakturácie ceny za dielo vzhľadom na obsah zmluvy o dielo, ktorá bola uzatvorená medzi stranami dňa 18.12.2013. Súd uviedol, že vzhľadom na dojednanú cenu diela v zmluve o dielo žalobcovi muselo byť zrejmé, pokiaľ ide o neuhradené dve sporné faktúry, že sa týmito faktúrami fakturuje časť ceny diela. Formálny odkaz len na faktúry bez riadneho označenia predmetu plnenia a následnému predmetu fakturácie podľa názoru súdu nemohol vyvolať inú obranu žalovaného len tú, ktorú vzniesol, keď už v odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že zaplatil podľa Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 cenu diela vo väčšom rozsahu ako tvrdil žalobca v žalobe a tú, že podľa pripojených faktúr, bez riadnej konkretizácie predmetu plnenia „nevie“ čo má plniť, za aké práce na diele v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013, keď účinne vzniesol i pochybnosť a poprel tak skutkové tvrdenie žalobcu v žalobe, že faktúra č. 2016005 súvisí so zmluvou o dielo, ktorú žalobca označil v žalobe. Súd uviedol, že sám žalobca uvedomujúc si tento skutkový stav v priebehu konania zmenil žalobu pokiaľ ide o skutkové tvrdenia vo vzťahu k tejto faktúre tak, že predmet plnenia a cena plnenia v zmysle tejto faktúry sa netýka Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013. Tým, že žalovaný už v odpore namietal, že žalobca nepreukázal dodávku predmetu plnenia v zmysle obidvoch faktúr, poprel skutkové tvrdenia žalobcu, že dielo riadne dodal. Súdu nebolo zrejmé, akú účinnejšiu obranu mal žalovaný v konaní zvoliť, keď žalobca po skutkovej stránke v žalobe neozrejmil predmet plnenia a formálne poukázal na to, že plnenie bolo dodané, pričom z listinných dôkazov pripojených k žalobe tak ako správne poukazoval žalovaný tieto žalobcom tvrdené skutočnosti nevyplývali. 8. Súd tiež konštatoval, že nemal splnenú ani procesnú podmienku na vydanie rozsudku na základe čiastočného uznania nároku v zmysle § 282 CSP. Žalobca žiadal vydať rozsudok pre čiastočné uznanie nároku s poukazom na to, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uznal jeho nárok na zaplatenie ceny diela zo Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 v rozsahu 34.708,20 Eur. Súd poukázal na ustanovenie § 213 CSP, podľa ktorého, ak niektorý z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku v priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť o tomto procesnom nároku alebo o jeho časti čiastočným rozsudkom. Uviedol, že uznanie nároku je procesným úkonom žalovaného, čo v praxi znamená, že toto uznanie je účinné jedine vtedy, keď sa urobí vo vzťahu k súdu. Ak žalovaný uzná nárok hmotnoprávnym úkonom voči svojmu žalobcovi, berie súd túto skutočnosť do úvahy pri rozhodovaní veci a posúdi ju podľa okolnosti konkrétneho prípadu, napr. ako uznanie dlhu, či uznanie záväzku. Súd uviedol, že uznanie procesným úkonom voči súdu je potrebné odlíšiť od uznania záväzku z hmotnoprávnych predpisov, konkrétne ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na návrh žalobcu súd uviedol, že bolo potrebné posúdiť, či prejav žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu bolo možné posúdiť ako uznanie nároku žalobcu žalovaným na zaplatenie časti ceny diela v sume 34.708,20 Eur, a teda či procesne bolo možné rozhodnúť o tomto nároku rozsudkom pre uznanie tohto čiastočného nároku. Súd konštatoval, že žalovaný síce v odpore uviedol, že žalobcovi je možné priznať zo zmluvy o dielo, ktorú označil žalobca v žalobe čiastku 34.708,20 Eur, avšak výhradne za predpokladu, že žalobca preukáže riadnu dodávku diela, a teda, že si riadne a včas splnil zmluvné povinnosti a fakturované práce v zmysle faktúr vykonal. Súd tento prejav žalovaného nevyhodnotil ako výslovný bezvýhradný uznávací prejav tohto čiastočného nároku žalobcu, a preto nerozhodol rozsudkom pre uznanie v zmysle § 282 CSP. Tvrdil, že žalovaný aj ohľadne tohto nároku žiadal, aby žalobca preukázal dodávku diela. Z týchto dôvodov súd nemal splnené procesné podmienky na vydanie rozsudku pre čiastočné uznanie nároku. 9. Ako poslednú procesnú otázku súd v konaní riešil procesný návrh žalobcu na zmenu žaloby ohľadne časti nároku, ktorý žalobca pôvodnou žalobou zo dňa 2.8.2016 uplatnil ako nárok na zaplatenie ceny diela zo Zmluvy o dielo č. 013/13-14 zo dňa 18.12.2013 vyfakturovanej faktúrou č. 2016005, ktorá sa stala splatnou dňa 30.9.2015 v sume 67.200,-Eur. Súd uviedol, že žalobca po procesnej obrane žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu v tom, že predmetná faktúra nesúvisí so zmluvou o dielo, ktorú žalobca označil v žalobe sa vo svojom vyjadrení zo dňa 9.3.2017, ktoré bolo doručené súdu dňa 13.3.2017, a ktoré bolo vyjadrením k odporu proti platobnému rozkazu v rámci ustanovenia § 167 ods. 3 CSP uviedol ďalšie skutkové tvrdenia, „ že práce v zmysle faktúry č. 2016005 na sumu vo výške 67.200,-Eur boli poskytnuté na základe vzájomnej dohody zmluvných strán“. V tomto smere navrhol vykonať aj výsluchy svedkov, prípadne navrhol vykonať obhliadku diela. Súd konštatoval, že z tohto vyjadrenia žalobcu ešte súdom nebolo možné vyvodiť ako doplňujúce tieto skutkové tvrdenia môžu mať vplyv na predmet sporu. Až po vyjadrení žalovaného zo dňa 9.5.2017, ktoré bolo doručené súdu dňa 11.5.2017, a ktoré žalovaný vykonal v zmysle § 167 ods. 4 CSP, teda po vyčerpaní prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany žalobca vo vyjadrení zo dňa 16.8.2017, ktoré bolo doručené súdu dňa 28.8.2017, teda viac ako rok po podaní žaloby na súde, zmenil skutkové tvrdenia ohľadne nároku na zaplatenie sumy 67.200,-Eur vyfakturovanej faktúrou č. 2016005, ktorou bola vyfakturovaná suma 67.200,-Eur s tým, že síce touto faktúrou vyfakturoval cenu diela ale nie v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013, čo tvrdil v žalobe, ale v zmysle ďalšieho samostatného právneho úkonu, ďalšej zmluvy o dielo, ktorá bola uzatvorená medzi stranami na ďalšie samostatné dielo - realizáciu prác na spevnenie neúnosného podlažia. Na základe týchto skutkových tvrdení zo strany žalobcu ohľadne tohto nároku, súd ho vyhodnotil ako podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností a doplňujúce rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe v zmysle § 140 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Žalobca síce výslovne neuviedol, že ide o procesný úkon zmeny žaloby ohľadne časti tohto nároku, ale z obsahu tohto procesného úkonu táto skutočnosť bola zrejmá. Súd konštatoval, že za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1M ObdoV 19/2007 ). Z uvedených dôvodov súd rozhodoval o tomto procesnom návrhu žalobcu v zmysle § 142 CSP a rozhodol o ňom v zmysle § 143 ods. 1 CSP tak, že nepripustil zmenu žaloby žalobcu ohľadne zmenených skutkových tvrdení pre uplatnenie nároku na zaplatenie čiastky 67.200,-Eur. Po nepripustení zmeny žaloby ďalej konal o pôvodnej žalobe vychádzajúcej zo skutkových tvrdení, že predmetnou faktúrou žalobca vyfakturoval cenu diela v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013. Súd mal za to, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Predmetný dôvod sa opieral o hospodárnosť konania, ktorú možno vidieť aj v tom, že ak výsledky doterajšieho konania a dokazovania nie sú dostatočným predpokladom pre konanie o zmenenej žalobe, zmena predmetu sporu by bola vo vzťahu k doterajšiemu konaniu nehospodárna a mohla by konanie zbytočne predĺžiť. Okresný súd uviedol, že žalobca zmenu žaloby predložil súdu až po vyčerpaní procesných prostriedkov v zmysle § 167 ods. 2, 3, 4 CSP a žalovaný v rámci tohto procesného postupu, repliky a dupliky sa k týmto skutkovým novým a zmeneným tvrdeniam žalobcu nevyjadroval. Išlo pritom o úplne iné skutkové tvrdenia ohľadne tohto nároku oproti pôvodnej žalobe. V rámci konania štatutárni zástupcovia žalovaného sa vyjadrili, že nemajú vedomosť o takejto ďalšej zmluve o dielo. Súd tiež konštatoval, že ohľadne tohto nového nároku by bolo treba viesť rozsiahle dokazovanie, keďže išlo podľa zmenených skutkových tvrdení žalobcu o nárok vyplývajúci z inej ústnej zmluvy o dielo, ku ktorej navyše žalobca pri zmene žaloby uviedol len toľko, čo mohlo byť predmetom diela, žiadne ďalšie skutkové okolnosti, za akých malo dôjsť k uzavretiu tejto ďalšej zmluvy o dielo neuviedol. Neuviedol tiež, kedy mala byť uzatvorená táto ďalšia ústna zmluva o dielo, kto ju mal zo strany sporu uzatvoriť, aká bola dojednaná za dielo cena, a teda aké sú obsahové náležitosti tejto zmluvy o dielo. Súd konštatoval, že žalobca teda nedostatočne skutkovo popísal aj zmenenú žalobu. Z uvedených dôvodov súd zmenu žaloby ohľadne časti nároku žalobcu nepripustil. 10. Po vyriešení procesných námietok žalobcu súd posúdil nárok žalobcu po hmotnoprávnej stránke a dospel k záveru, že žalobca nárok nepreukázal. Súd poukázal na to, že samotný žalobca v konaní zmenil skutkové tvrdenia ohľadne časti nároku čo do výšky 67.200,-Eur, teda sám žalobca v konaní spochybnil svoj nárok na zaplatenie sumy 67.200,-Eur s príslušenstvom z titulu ceny diela vyplývajúcej zo zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013, keď v konaní bolo nepochybné, čo napokon uznal i samotný žalobca po obrane žalovaného, že táto suma fakturovaná faktúrou č. 2016005 so Zmluvou o dielo zo dňa 18.12.2013 nesúvisí. Súd uviedol, že po nepripustení zmeny žaloby ohľadne tohto nároku nebol dôvod vykonávať dokazovanie na existenciu a opodstatnenosť tohto nároku žalobcu v zmysle procesného návrhu žalobcu výpoveďami navrhnutých svedkov. Žalobca uplatnil nárok žalobou na zaplatenie sumy 60.200,-Eur z nesprávnych skutkových dôvodov, teda po nepripustení zmeny žaloby ohľadne tohto nároku nebol dôvod zo strany súdu viesť dokazovanie ohľadne tejto časti nároku a vyhodnocovať tvrdenia strán, či ústna zmluva ohľadne tohto nároku bola uzatvorená alebo nebola uzatvorená, čo bolo jej predmetom, prípadne aká bola cena diela podľa tejto ďalšej samostatnej zmluvy o dielo, či dielo bolo dodané podľa tejto ďalšej samostatnej ústnej zmluvy o dielo riadne a včas, či zaň bola uhradená cena diela, prečo sporná faktúra bola prevzatá žalovaným a z nej odvedená DPH a prečo bola vrátená, tiež z akých dôvodov sa faktúra nenachádza v účtovníctve samotného žalobcu. 11. K cene diela vyfakturovanej faktúrou č. 2015050, ktorou bola fakturovaná žalobcom žalovanému cena diela v celkovej výške 26.445,-Eur, avšak z ktorej žalobca uplatnil len sumu 22.445,-Eur po čiastočnej úhrade žalovaným na túto faktúru v sume 4.000,-Eur, na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že predmetná faktúra sa týka zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013. Súd nepriznal žalobcovi ani nárok na zaplatenie 22.445,-Eur s príslušenstvom z dôvodu, že Zmluvu o dielo zo dňa 18.12.2013 súd posúdil ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, ako právny úkon, ktorý odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka. Konštatoval, že zmluvu o dielo za žalovaného okrem štatutárneho zástupcu X.. N. P., konateľa spoločnosti uzatvoril S. N., v zmluve o dielo označený ako druhý štatutárny zástupca žalovaného, konateľ spoločnosti, keď v čase uzatvorenia zmluvy o dielo konateľmi spoločnosti, a teda štatutárnymi orgánmi spoločnosti žalovaného boli X.. N. P. a K.. K. O., keď títo boli oprávnení konať v mene žalovaného ako konatelia spoločne. Súd zistil, že títo sú konateľmi žalovaného s takouto formou konania odo dňa 18.9.2013, keď táto forma konania za spoločnosť žalovaného bola upravená u spoločnosti žalovaného i v čase uzavretia predmetnej zmluvy o dielo. 12. Zároveň súd mal za to, že ak by aj predmetná zmluva o dielo zo dňa 18.12.2013 bola i platným právnym úkonom, žalobca nepreukázal nárok na zaplatenie zvyšnej časti ceny diela v čiastke 22. 445,- Eur s príslušenstvom. Súd poukázal na platobné podmienky ohľadne ceny diela, ktoré boli dojednané v článku 6. Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013, kde z bodu 6.4. vyplýva, že súčasťou faktúry je zástupcom objednávateľa potvrdený súpis vykonaných prác vo forme položkovitého rozpočtu s dodržaným poradím položiek po stavebných objektoch a profesiách v zmysle záväzného oceneného výkazu výmer prác, ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu č. 1 tejto zmluvy a zisťovací protokol podpísaný oboma zmluvnými stranami, rekapitulácia stavebných prác a prípadne iné doklady potrebné pre preukázanie druhu a rozsahu fakturovaných prác ( napr. vážne lístky a pod. ). Potvrdené súpisy vykonaných prác a zisťovacie protokoly podpísané zodpovednými osobami oboch zmluvných strán budú slúžiť ako podklad k úhrade faktúr. Objednávateľom poverená zodpovedná osoba vykoná zistenie do piatich pracovný dní. Súd poukázal, že v bode 6.7. uvedeného článku zmluvy o dielo je uvedené, aké náležitosti mali mať vyúčtovacie faktúry. Tieto mali okrem iného obsahovať označenie diela, ďalej objednávateľom potvrdený súpis vykonaných prác a dodávok, pečiatku a podpis oprávnenej osoby, keď súčasťou faktúry mali byť dokumenty podpísané stavebným dozorom a oprávneným zástupcom zhotoviteľa, a to okrem faktúry i zisťovací protokol, krycí list, rekapitulácia a súpis vykonaných prác , ktorý mal byť doložený i v elektronickej podobe. Že takýto spôsob fakturácie v zmysle zmluvy o dielo prebiehal medzi stranami sporu vyplýva z výpovede svedka T. I., bývalého konateľa žalobcu, ako i z výpovede svedka S. N., ktorý podľa vyjadrení štatutárnych zástupcov žalovaného bol poverený riadením všetkých prác, ako aj konaním v mene spoločnosti žalovaného ohľadne úhrad ceny za dielo a odsúhlasenia dodávky diela po etapách. Žalovaný v konaní spochybnil dodávku prác podľa predmetnej faktúry. Súd mal za to, že nič na tejto skutočnosti nemení okolnosť, že žalovaný na túto faktúru čiastočne plnil sumu 4.000,- Eur, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná. Taktiež z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že je síce pravdou, tak ako poukazoval žalobca v konaní, že v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ale len za okolností, že možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uvedené však neznamená, že by sa žalovaný v konaní nemohol účinne brániť, že zvyšok záväzku nie je dôvodný, len sa presúva dôkazné bremeno preukázania na žalovaného zo žalobcu. Žalovaný podľa názoru súdu v konaní preukázal, že žalobca predmetnú faktúru nevystavil v súlade s dojednaniami v zmluve o dielo zo dňa 18.12.2013, keď k faktúre nepredložil dôkazy, aké práce boli fakturované, v akom rozsahu, nepredložil odsúhlasený súpis vykonaných prác, pričom súd súhlasil so žalovaným, že samotná faktúra nie je dôkazom o preukázaní dodávky diela. Navyše z konania vyplynulo, že k predmetnej faktúre bol vystavený odsúhlasený súpis prác, čo uviedol svedok X.. T. I., bývalý konateľ žalobcu. Z týchto dôvodov súd zamietol žalobu žalobcu aj ohľadne tohto nároku. 13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko mal žalovaný v spore úspech. 14. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo aby sám rozhodnutie zmenil z dôvodu, že napádaný rozsudok považuje v celom rozsahu za nesprávny a nezákonný. 15. Odvolateľ napadol rozsudok v celom rozsahu z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), c), f) , g) a h) CSP. Žalobca v odvolaní uviedol, že v jeho prvom procesnom úkone po podaní žaloby zo dňa 9.3.2017 doplnil skutkové tvrdenia o tú skutočnosť, že nárok, ktorý je predmetom žaloby, uplatňuje na základe dvoch právnych dôvodov, a to písomnej zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 a ústnej dohody žalovaného a žalobcu, ktorá vznikla v priebehu realizácie stavby. Vo vyjadrení zo dňa 16.8.2017 žalobca len zopakoval tieto skutkové tvrdenia. Na prvom pojednávaní dňa 14.9.2017 sa týmto novým skutkovým tvrdeniam ohľadom existencie ústnej dohody prvoinštančný súd vôbec nezaoberal. Súd o nepripustení údajnej zmeny žaloby rozhodol až na druhom pojednávaní dňa 12.10.2017. Súd prvej inštancie v ods. 49 odôvodnenia rozsudku konštatuje, že zmenu žaloby riešil ako poslednú procesnú otázku. Žalobca je toho názoru, že súd postupoval procesne nesprávne, nakoľko údajná zmena žaloby mala nastať už vyjadrením žalobcu zo dňa 9.3.2017, avšak okresný súd rozhodol o nepripustení zmeny žaloby až na druhom pojednávaní dňa 12.10.2017, čím porušil ustanovenie § 142 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne potom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. Súd prvej inštancie však rozhodol o nepripustení zmeny žaloby až na druhom pojednávaní, čo v zmysle článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. prvoinštančný súd nemohol urobiť, nakoľko ustanovenie § 142 ods. 1 CSP implikuje jasný imperatív súdu rozhodnúť spravidla na prvom pojednávaní. Ak súd rozhodol až na druhom pojednávaní porušil tým základnú zásadu zákonnosti, nakoľko zákon súdu neumožňuje rozhodnúť až na druhom pojednávaní. Za dôležité žalobca považuje aj to, že žalovaný nenamietal, že uvedenie skutočnosti o ústnej dohode medzi žalobcom a žalovaným je zmenou žaloby. Keďže súd nerozhodol o pripustení/nepripustení zmeny žaloby na prvom pojednávaní, žalobca do rozhodnutia o zmene žaloby na pojednávaní dňa 4.1.2018 ani len nemal vedomosť, že súd prvej inštancie mohol jeho podanie podľa obsahu vykladať ako zmenu žaloby. Žalobca je presvedčený, že ustanovenie § 142 ods. 1 CSP umožňuje súdu rozhodnúť o zmene žaloby navrhnutej mimo pojednávania výlučne na prvom pojednávaní nasledujúcom po takej zmene. V opačnom prípade nemôže súd rozhodnúť o zmene žaloby, a preto v predmetnom prípade musí pokladať žalobcove tvrdenie týkajúce sa ústnej dohody za prostriedok procesného útoku, ktorý musí zohľadniť. Zároveň súd prvej inštancie mal vykonať ďalšie dokazovanie za účelom preukázania existencie ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným a plnenia v zmysle tejto dohody, čo však vzhľadom na nesprávne rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby súd prvej inštancie odmietol vykonať. V kontexte nesprávneho procesného postupu a právneho posúdenia údajnej zmeny žaloby súdom prvej inštancie žalobca poukázal aj na nesplnenie podmienok na rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby. Súd odôvodnil rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby hospodárnosťou konania, a teda, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť dostatočným predpokladom na konanie o zmenenej žalobe a bolo hospodárnejšie nútiť žalobcu uplatňovať jeho nárok v inom konaní. Ak teda žalobca uviedol podstatné skutočnosti, ( ktoré okresný súd považoval za zmenu žaloby ) pri prvom úkone smerujúcom súdu po podaní žaloby dňa 9.3.2017, a to ešte pred replikou, duplikou a vôbec vytýčením prvého pojednávania, potom nemožno ešte v konaní identifikovať konkrétne výsledky v konaní, ktoré by mohli tvoriť ucelený podklad, nakoľko v tom čase ešte prvoinštančný súd žiadne dokazovanie nevykonal. Súd prvej inštancie v čase, keď mal rozhodnúť o zmene žaloby mal všetky podklady na to, aby mohol ďalej konať tak, že rozhodne o pripustení zmeny žaloby, pričom mal vykonať dokazovanie tak, ako ho navrhoval žalobca. Žalobca je toho názoru, že prvoinštančný súd nesprávne skutkovo a právne determinoval, že výsledky dovtedajšieho konania nemôžu tvoriť podklad pre konanie a rozhodovanie o zmenenej žalobe. Odvolateľ považuje procesný postup súdu za nesprávny, čím zamedzil žalobcovi uplatňovať ďalšie procesné práva v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nezákonnému meritórnemu rozhodnutiu, nakoľko súd prvej inštancie nerozhodol o celom uplatňovanom nároku žalobcu. Odvolateľ tiež uviedol, že rozhodnutie prvoinštančného súdu o nepripustení zmeny žaloby procesne celkom nadbytočne a nehospodárne núti žalobcu uplatniť svoj nárok v ďalšom meritórnom konaní, čím dochádza v rozpore s procesnou hospodárnosťou k množeniu sporov. V kontexte toho poukázal na nález Ústavného súdu SR, I. ÚS 472/2014. Žalobca navrhol, aby v prípade konania pojednávania na druhoinštančnom súde tento zrušil procesné rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby, prípadne za predpokladu, že druhoinštančný súd zruší napadnutý rozsudok, aby zaviazal prvoinštančný súd na zrušenie uznesenia o nepripustení zmeny žaloby. 16. Žalobca v odvolaní poukázal aj na to, že žalovaný na pojednávaní dňa 12.10.2017 predložil listinný dôkaz v jednom vyhotovení - Oznámenie - zaslanie dokladov zo spisu - odpoveď spolu so Zápisnicou o miestnom zisťovaní u žalobcu zo dňa 23.8. 2017, s ktorým sa žalobca ani jeho právny zástupca nemali možnosť oboznámiť a ktoré boli právnemu zástupcovi žalobcu zaslané až dňa 18.10.2017. Žalobca namietal žalovaným predložený dôkaz ako nezákonný a z toho dôvodu v konaní neprípustný. Uvedený dôkaz bol získaný správcom dane počas daňového konania pri správe daní v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok a v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. sa naň vzťahuje daňové tajomstvo, ktoré chráni akúkoľvek informáciu o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní. Takáto informácia môže byť sprístupnená len na požiadanie súdu a síce súd musí vždy postupovať v súlade so zásadou legality v zmysle článku 16 ods. 2 CSP. Účastník daňového konania však nemôže rozširovať informácie podliehajúce daňovému tajomstvu, ibaže by ho o to sám súd požiadal, resp. by mu to uložil. Súd prvej inštancie však takúto povinnosť neuložil, ani nežiadal takúto informáciu. Tiež uviedol, že v žiadnom prípade nemožno závery správcu dane z jedného miestneho zisťovania považovať za spoľahlivé konštatovanie akýchkoľvek skutkových alebo právnych záverov a civilný súd si ich nemôže osvojiť ani ako domnienku, prejudicialitu, či iné rozhodnutie. Žalovaného právny názor je v tomto nesprávny, pričom ho možno analogicky prirovnať k situácii v trestnom konaní, kedy by bolo možno osobu podozrivú zo spáchania trestného činu okamžite považovať za odsúdeného. Napriek nezákonnosti uvedeného listinného dôkazu tento dôkaz prvoinštančný súd zohľadnil, nijako sa nevysporiadal s jeho nezákonnosťou, no napriek tomu ho poňal do odôvodnenia v rozsudku, a to bez zdôvodnenia v zmysle článku 16 ods. 2 CSP. Žalobca je preto presvedčený, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 17. V nadväznosti na nepripustenie zmeny žaloby súdom prvej inštancie, zároveň súd nepripustil vykonanie dôkazov v tomto smere - vypočutie navrhnutých svedkov. Navrhované dôkazy okresný súd odmietol vykonať z dôvodu, že nakoľko nepripustil zmenu žaloby, nie je potrebné vykonať takéto dokazovanie. Žalobca preto navrhol, aby v prípade zrušenia napadnutého rozsudku odvolacím súdom zaviazal okresný súd na vykonanie týchto dôkazov, prípadne aby sám vytýčil pojednávanie a doplnil dokazovanie. 18. Žalobca tiež namieta odôvodnenie rozsudku v bode 49 a tvrdí, že ak mala podľa prvoinštančného súdu nastať zmena žaloby zmenou alebo doplnením podstatných a rozhodujúcich skutočností, žalobca tieto uviedol už pri prvom procesnom úkone po podaní žaloby, nie pri treťom a nie rok po podaní žaloby, ale cca 6,5 mesiaca. Žalobca poukázal na to, že prvoinštančný súd v tomto bode nesprávne zistil skutkový stav vo veci, pričom súd dôvodil, že na základe ( údajne ) neskorého uplatnenia takéhoto procesného útoku vo forme novej skutočnosti, nemožno rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby, a teda súd prvej inštancie zmenu žaloby nepripustil. Následne súd odmietol vykonať ďalšie dokazovanie a pokračoval v konaní tak, že neprihliadol na túto podstatnú skutočnosť a nijako sa s ňou nevysporiadal. Žalobca je presvedčený, že absolútnym skutkovým pochybením súdu prvej inštancie je jeho nesprávne skutkové zistenie v kontexte zistenia štatutárnych orgánov a spôsobu ich konania v čase podpisu zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013. Uvedené skutkové tvrdenie si samostatne prvoinštančný súd ex offo zrejme nesprávne osvojil z verejne dostupného obchodného registra, nakoľko žalovaný takúto skutočnosť nenamietal, ani na ňu nepoukazoval. Žalobca však mal za to, že ide o nesprávne a zmätočné zistenie skutkového stavu prvoinštančným súdom, pretože konateľmi spoločnosti ku dňu podpisu zmluvy o dielo dňa 18.12.2013 boli S. N. - vznik funkcie 30.4.2010, skončenie funkcie 28.9.2015, X.. N. P., vznik funkcie 6.9.2013, a K.. K. O. vznik funkcie 6.9.2013. Konanie menom žalovaného je podľa údajov z obchodného registra SR odo dňa 18.9.2013 nasledovné: „v mene spoločnosti konajú a podpisujú dvaja konatelia spoločne“. Z uvedeného je zrejmé, že ku dňu 18.12.2013 mal žalovaný troch konateľov, pričom títo boli v tom čase oprávnení konať za žalovaného najmenej dvaja spoločne. Za žalovaného podpísali zmluvu zo dňa 18.12.2013 S. N. a X.. N. P., ktorí boli obaja konateľmi. Skutkový záver súdu je v tomto kontexte nesprávny a zmätočný, a preto nemožno posudzovať Zmluvu o dielo zo dňa 18.12.2013 ako absolútnu neplatnú. Žalobca v tomto identifikuje vadu a odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 19. Odvolateľ v odvolaní zároveň tvrdil, že žalobca sa od svedka, bývalého konateľa p. S. N. dozvedel o tom, že na stavbe, ktorej sa v tomto konaní uplatňovaný nárok týka bol za žalobcu činný aj bývalý konateľ žalobcu pán N. J., trvale bytom N. J. X, Q., pričom pán S. N. uviedol, že N. J. bol súčinný pri realizácii predmetnej stavby, má vedomosť o tom, ako prebiehala realizácia predmetnej stavby a vie sa vyjadriť, resp. potvrdiť vykonanie prác v zmysle faktúry č. 2015050 zo dňa 8.12.2014 a faktúry č. 2016005 zo dňa 5.8.2015. Z dôvodu, že žalobca nemal o tom vedomosť, nemohol bez svojej viny uplatniť tento prostriedok procesného útoku pred prvoinštančným súdom, pričom je nepochybné, že tento dôkaz by prvoinštančný súd odmietol vykonať. Žalobca preto navrhol, aby v prípade zrušenia napádaného rozsudku druhoinštančný súd zaviazal okresný súd na vykonanie tohto dôkazu, prípadne aby sám vytýčil pojednávanie a doplnil dokazovanie vypočutím pána N. J.. 20. Žalobca má za to, že okresný súd nesprávne právne posúdil aj dôvodnosť a oprávnenosť faktúry č. 2015050 zo dňa 8.12.2014, v zmysle ktorej si žalobca nárokuje sumu 22.445,-Eur a z ktorej žalovaný čiastočne uhradil sumu vo výške 4.000,-Eur. Žalovaný nikdy nenamietal, ani nevyzýval žalobcu na opravu alebo doplnenie akejkoľvek faktúry. Poukázal na bod 6.8. Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013. Žalobca tvrdí, že žalovaný v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že mu plnenie v zmysle faktúry č. 2015050 nebolo dodané, resp., že by reálne reklamoval akékoľvek vady. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom žalovaný vyvrátil a preukázal tú skutočnosť, že čiastočné plnenie nebolo uznaním dlhu v zmysle § 407 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb., resp. nezdôvodnil ako dospel k právnemu záveru, že čiastočné plnenie žalovaného na faktúru č. 2015050 nemožno pokladať za uznanie dlhu. Napadnutý rozsudok je v tejto časti arbitrárny, skutkový stav je zistený nesprávne a neúplne, pričom súd dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalobca tiež poukázal na nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie v súvislosti s popretím skutkových tvrdení žalobcu žalovaným, najmä čo sa týka dodania plnenia v zmysle oboch faktúr. Žalobca zdôraznil, že žalovaný doposiaľ netvrdil, že práce v zmysle oboch faktúr neboli vykonané, resp. nepoprel ich dodanie. Žalovaný iba namietal, že žalobca nepreukázal vykonanie týchto prác, a to ani prostredníctvom zástupcu, ani prostredníctvom konateľov, či už bývalého alebo súčasných, výslovne nepoprel, že by plnenie v zmysle oboch faktúr nebolo dodané. X.. N. P. a K.. K. O. uviedli, že nemajú vedomosť o realizácii stavby, nakoľko túto mal na starosti S. N.. S. N. nikdy nepoprel dodanie prác v zmysle oboch faktúr, naopak faktúry prevzal a odovzdal ich účtovníčke W. C. na zaevidovanie do účtovníctva na úhradu. Žalovaný v tejto skutkovej časti konania nesplnil svoje povinnosti v zmysle § 150 a § 151 CSP. 21. Žalobca zároveň poukázal na účelový a tendenčný postup žalovaného v priebehu celého provinštančného konania. V konaní bolo preukázané, že faktúry boli doručené, dokonca žalovaný ich zaevidoval v účtovníctve a vykonal z nich odpočet DPH. Žalovaný v samotnom odpore nepoprel dodanie plnenia v zmysle oboch faktúr, poukázal iba na to, že prvoinštančnému súdu predložené faktúry majú nedostatky. Napriek tomu žalovaný nikdy písomne nevyzval žalobcu na vystavenie faktúr bez nedostatkov a navyše tieto faktúry zaevidoval do účtovníctva a uskutočnil odpočet DPH. Žalovaný netvrdil, že nemá vedomosť o aké práce ide, naopak tendenčne uviedol, že dodanie prác iba nebolo preukázané. Žalovaný výslovne poprel, že boli dodané práce v roku 2015, pričom žalovaný výslovne a právne účinným spôsobom nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu. Žalobca tvrdí, že žalovaný doposiaľ riadne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, v konaní postupoval účelovo a tendenčne, zavádzal o tom, že nepozná obsah faktúr, ani mu neboli doručené, čo sa ukázalo ako nepravdivé, nakoľko tieto evidoval v účtovníctve a vykonal odpočet DPH, pričom žalobca má za to, že záver prvoinštančného súdu o tom, že žalovaným namietané nepreukázanie skutočností tvrdených žalobcom je ako popretie skutkových tvrdení postačujúce, je právne nesprávny. 22. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním doručeným okresnému súdu dňa 7.2.2018, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a aby priznal právnemu zástupcovi náhradu trov odvolacieho konania. 23. Žalovaný vo vyjadrení k domnelému nesprávnemu procesnému postupu súdu o porušení práva na spravodlivý proces namietanému odvolateľom poukázal na samotné zákonné znenie § 142 ods. 1 CSP, ktoré jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností či možností reštriktívneho výkladu uvádza, že súd o zmene žaloby rozhoduje spravidla na pojednávaní na ktorom bola zmena navrhnutá, a neustanovuje teda priamu povinnosť súdu rozhodnúť o prípustnosti zmeny žaloby na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá. Zákonodarcom použitý výraz „ spravidla“ je potrebné chápať ako možnosť odkloniť sa od zákonného stanovenia postupu. Žalobcom uvedený výklad ustanovení CSP je preto chybný. Záver žalobcu by v zásade nemusel byť nesprávny, avšak výlučne za predpokladu, že súd sa v rozsudku s procesným postupom nevysporiada, resp. ho neodôvodní. Súd však v ods. 49 rozsudku podrobne uvádza, že o uvedenom návrhu zmenu žaloby nebolo možné rozhodnúť spôsobom určeným ustanovením § 142 ods. 1 CSP, nakoľko nebolo možné určiť, aký vplyv na predmet sporu má doplnenie skutkových tvrdení, resp. nebolo možné rozhodnúť či je návrh prípustný už na prvom pojednávaní ( t.j. 14.9.2017 ). Nad rámec uvedeného žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sám zmätočným pridaním nových skutkových tvrdení zapríčinil, že bolo možné rozhodnúť o prípustnosti zmeny žaloby na druhom pojednávaní (t.j. 12.10.2017). S uvedeným záverom súdu sa žalovaný plne stotožňuje a poukazuje na charakter skutkových tvrdení žalobcu zo dňa 9.3.2017. Vyjadrenie, v ktorom žalobca prvýkrát tvrdenia uvádza bolo vyjadrením k odporu žalovaného v zmysle ustanovenia § 167 ods. 3 CSP a nové skutkové tvrdenie sa týkalo poskytnutia práce, ktoré boli fakturované vo faktúre č. 2016005 na sumu vo výške 67.200,-Eur, ktoré boli podľa tvrdenia žalobcu poskytnuté na základe vzájomnej dohody zmluvných strán. Žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval o akú formu dohody malo ísť, ani akým spôsobom prípadná dohoda vplýva na nárok uplatňovaný žalobcom v predmetnom spore. Z uvedeného dôvodu žalobca nemohol oprávnene predpokladať rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 CSP, ak si nedostatočne splnil povinnosť mu vyplývajúcu z ustanovenia § 150 CSP. K jasnej identifikácii zámeru žalobcu došlo vo vyjadrení zo dňa 16.8.2017, teda až potom, čo žalovaný poukázal na skutočnosť, že nárok na zaplatenie faktúry č. 2016005 na sumu 67.200,- Eur nemožno za žiadnych okolností odvádzať zo zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 a po vyčerpaní prostriedkov procesného úkonu a procesnej obrany, čo je v priamom rozpore s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom neodôvodnil, na základe čoho dospel k názoru, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie o zmenenej žalobe, žalovaný poukázal na už uvedené skutkové tvrdenia, ktoré žalobca doplnil a pojednávajú o diametrálne odlišnom právnom nároku, ako žalobca uvádza v samotnej žalobe, kde je právnym titulom písomná zmluva o dielo, z ktorej nevyplýva nárok žalobcu tak, ako ho prezentuje v žalobe. Po prvom doplnení skutkových tvrdení právny nárok na zaplatenie faktúry č. 2016005 na sumu 67.200,-Eur podľa žalobcu vyplýva z dvoch rôznych právnych titulov paralelne, teda zo Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 a z ústnej zmluvy uzatvorenej po účinnosti Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 bez jej bližšej identifikácie. Po konkretizácii žalobca svoj právny nárok na zaplatenie sumy 67.200,-Eur odvádza výlučne od ústne uzavretej zmluvy o dielo, ktorej realizácia sa vykonávala nad rámec Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013, podľa žalovaného jednoznačne nejde o nárok vyplývajúci z predmetu sporu a nie je možné iba z dôvodu vyjadrenia žalovaného zo dňa 9.5.2017, v ktorom bol nárok žalobcu vyvrátený žalovaným, meniť právny titul, z ktorého vyplýva nárok uvedený v žalobe. S uvedeným sa súd vysporiadal a svoje rozhodnutie o nepovolení zmeny žaloby riadne odôvodnil nad rámec žalobcom napádanej časti rozsudku. K žalobcom tvrdenej absencii akéhokoľvek odôvodnenia neprípustnosti zmeny žaloby si žalovaný dovolil poukázať na citovanú časť 49 ods. rozsudku, a preto sa žalovaný nestotožňuje s odvolacím dôvodom opísaným žalobcom v bode I. odvolania v celom rozsahu. 24. K domnelej inej vade konania spočívajúcej v predložení listinného dôkazu v podobe Zápisnice z miestneho zisťovania Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 23.8.2017, nakoľko sa podľa žalobcu na toto konanie vzťahuje daňové tajomstvo, žalovaný poukázal na § 63 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom je pre rozhodnutie vydané v daňovom konaní upravený obsah rozhodnutia. Medzi náležitosťami rozhodnutia vydaného v daňovom konaní je okrem iného i ustanovenie § 63 ods. 3 písm. e) Daňového poriadku, ktoré hovorí čo musí rozhodnutie obsahovať. Žalovaný tvrdí, že z tohto ustanovenia je zrejmé, že dokument, ktorý žalobca napáda, poučenie o lehote a forme podania odvolania neobsahuje. Aj samotný názov dokumentu „ Zápisnica o miestnom zisťovaní“ nasvedčuje záveru, že nejde o rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 63 Daňového poriadku, ale o zápisnicu o vykonaní úkonu v zmysle ustanovenia § 19 Daňového poriadku. Z týchto dôvodov žalovaný nesúhlasí so záverom žalobcu uvedenom v bode II. v odvolaní. Vo vzťahu k použitiu dôkazu, na ktorý má sa vzťahovať daňové tajomstvo žalovaný uviedol, že tento dôkaz mu vydal na základe žiadosti Daňový úrad Banská Bystrica pre účely súdneho konania. Žalovaný má za to, že zápisnica bola získaná v súlade so zákonom a tiež má za to, že obsah tohto dokumentu predstavuje naplnenie podmienky uvedenej v ustanovení článku 16 ods. 2 CSP, t.j. princíp proporcionality zakotvený v CSP. 25. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov namietaných zo strany žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca požaduje vykonanie dôkazov, ktoré žalobca navrhol vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam uvádzaným v bode I. odvolania. Nakoľko žalovaný nesúhlasí s oprávnenosťou návrhu na zmenu žaloby a vykonanie výsluchov svedkov, ktoré žiada žalobca sa vzťahuje výlučne na právny nárok žalobcu vyplývajúci z právneho titulu, ktorý nie je predmetom sporu, žalovaný má za to, že výsluch navrhnutých svedkov je v rámci predmetného sporového konania bezpredmetný. 26. K žalobcom namietanému záveru súdu, že návrh na zmenu žaloby bol doručený súdu dňa 28.8.2017 vyjadrením zo dňa 16.8.2017, a teda viac ako rok po podaní žaloby na súde, ktoré považuje žalobca za nesprávne skutkové zistenie, žalovaný uviedol, že súd v ods. 49 rozsudku predovšetkým konštatuje, že z vyjadrenia žalobcu nebolo možné vyvodiť, ako tieto doplňujúce tvrdenia žalobcu môžu mať vplyv na predmet sporu. S uvedeným záverom súdu sa žalovaný plne stotožňuje a dovoľuje si poukázať na svoje vyjadrenie zo dňa 9.5.2017. 27. S časťou odvolania žalobcu, v ktorom namieta záver súdu, že zmluva o dielo je absolútne neplatná, nakoľko S. N. podľa záveru súdu nebol v čase podpisu Zmluvy o dielo zo dňa 18.12. 2013 konateľom žalovaného, žalovaný v zásade sa stotožňuje s uvedenou časťou odvolania, kde prvoinštančný súd pochybil pri skutkovom zistení, že S. N. nebol v čase podpisu Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 konateľom žalovaného, čoho následkom bola podľa mienky súdu absolútna neplatnosť Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013. Žalovaný sa však nestotožnil s názorom žalobcu, že ide o také pochybenie súdu, ktoré by odôvodňovalo odvolanie a navrhované zrušenie rozsudku, a to predovšetkým s ohľadom na ods. 62 rozsudku, v ktorom sa súd vysporiadal aj so situáciou, kedy bola Zmluva o dielo zo dňa 18.12.2013 platná. Súd aj v situácii platnej zmluvy o dielo dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nárok na zaplatenie zvyšnej časti diela v čiastke 22.445,-Eur. Samotný záver súdu, že považuje Zmluvu o dielo zo dňa 18.12.2013 za absolútne neplatný právny úkon nemá na konečné právne posúdenie veci taký vplyv, ktorý by odôvodnil zrušenie rozsudku iba z tohto odvolacieho dôvodu, nakoľko sa súd riadne vysporiadal aj s eventualitou platne uzatvorenej zmluvy o diel. 28. Žalovaný má tiež za to, že skutkový stav je dostatočne ustálený a nie je potrebné vykonať dokazovanie vypočutím N. J., nakoľko podľa slov žalobcu má mať informácie výlučne o tom, či práce na stavbách, ktorých realizácia bola fakturovaná, boli vykonané. Vypočutie N. J. sa javí nadbytočné. 29. K žalobcom namietanej povinnosti žalovaného upozorniť na vady faktúry, resp. vyzvať žalobcu na odstránenie týchto vád žalovaný uviedol, že je v prvom rade povinnosťou žalobcu plniť riadne a včas v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013 a dokumenty, ktoré s takýmto plnením súvisia vyhotoviť výlučne v súlade s touto zmluvou. Žalovaný tiež súhlasí s tým, že súd správne posúdil, že čiastočné plnenie faktúry nemalo účinky vo forme uznania zvyšku dlhu a zároveň, že žalovaný dostatočne preukázal, že faktúra samotná nie je dôkazom o preukázaní dodávky diela. Žalovaný má za to, že súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so žalobcom namietanými skutočnosťami a svoje závery náležite odôvodnil nad rámec námietok žalobcu v ods. 62 rozsudku. Dostatočnosť popretia tvrdení žalobcu konštatoval i súd a žalovaný s týmto záverom súdu súhlasí. Žalovaný tvrdí, že žalobca opomína, že neuniesol dôkazné bremeno preukázania nároku na zaplatenie sumy z faktúr, ktoré sú predmetom sporu a ním navrhnuté strany konania a svedkovia svedčili proti žalobcovi samotnému. 30. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. 31. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ustanovenie § 385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 32. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 33. Podľa ustanovenia § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 34. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu. Žalobca ako odvolacie námietky uviedol, že súd prvej inštancie v konaní nesprávne procesne postupoval, keď o nepripustení žaloby nepostupoval v súlade § 142 ods. 1 CSP a rozhodol o tejto zmene až na druhom pojednávaní, namietal, že nebolo vykonané dokazovanie výsluchmi svedkov, tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie považoval uzatvorenú zmluvu za dielo za absolútne neplatnú z dôvodu, že nebola podpísaná štatutárnymi zástupcami, taktiež namietal použitie nezákonného dôkazu predloženého zo strany žalovaného, ako aj nesprávne právne posúdenie ohľadne dôvodnosti uplatneného nároku vyplývajúce z faktúry č. 201505 zo dňa 8.12.2014 v sume 22.445,-Eur, z ktorej žalovaný čiastočne uhradil 4.000,-Eur. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu konštatuje, že tieto nemôžu viesť k záveru o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. 35. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. 36. Odvolací súd konštatuje, že žalobca dôvodne namietal nesprávnosť napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie ( bod 27. rozsudku ) dospel k záveru, že Zmluva o dielo zo dňa 18.12.2013 je absolútne neplatným právnym úkonom. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o dielo bola podpísaná za žalovaného dvomi štatutárnymi zástupcami, t.j. spôsobom, akým mali byť robené právne úkony za žalovaného. Táto skutočnosť však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a nie je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie, nakoľko súd prvej inštancie sa ďalej vysporiadal s uplatneným nárokom žalobcu aj v prípade, ak by zmluva o dielo bola platná. 37. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, okrem konštatovania, že ide o neplatnú zmluvu o dielo. 38. K samotným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje. Strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. V danom prípade, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, žalobca si svoj nárok na zaplatenie dvoch faktúr odvodzoval z uzatvorenej Zmluvy o dielo zo dňa 18.12.2013. Taktiež sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca skutkové okolnosti uplatneného nároku ohľadne zaplatenia faktúry č. 2016605 na sumu 67.200,-Eur uviedol až písomným vyjadrením zo dňa 16.8.2017 a nie, ako v odvolaní uvádza žalobca v písomnom podaní zo dňa 9.3.2017. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 9.3.2017 nie je možné vyvodiť, že žalobca opísal, teda pozmenil skutkový stav tak, že predmetnú sumu 67.200,-Eur si uplatňuje z inej, ústne uzatvorenej zmluvy o dielo. V tomto podaní žalobca len všeobecne poukazuje na vyjadrenie jeho bývalého štatutárneho zástupcu X.. T. I., cituje z jeho e-mailovej správy zo dňa 10.1.2017 a vyslovene uviedol, že práce na sumu 67.200,- Eur boli poskytnuté na základe vzájomnej dohody zmluvných strán - žalobcu a žalovaného. Z takto prezentovaného vyjadrenia žalobcu nie je možné ustáliť, že si uplatňuje svoj nárok na základe iného skutkového stavu, t.j. z inej zmluvy o dielo, ktorú vôbec žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Podstatné opísanie nových skutočností tak, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, urobil žalobca až ďalším podaním zo dňa 16.8.2017, teda súd prvej inštancie nemohol vzhľadom na nejasnosť podania zo dňa 9.3.2017 rozhodovať na prvom pojednávaní o zmene žaloby. 39. Podľa § 140 ods. 2 CSP, zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V takomto prípade žalobca opiera svoj nárok o nové skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre uplatnený nárok. Odvolací súd má za to, že obsah podania žalobcu zo dňa 16.8.2017 je zmenou skutkových okolností, na základe ktorých si uplatňuje svoj nárok ohľadne zaplatenia sumy 67.200,-Eur, teda sa jedná o zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP, o ktorej bol súd prvej inštancie povinný rozhodnúť, čo aj urobil. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že okresný súd postupoval nesprávne, ak nerozhodol o nepripustení zmeny žaloby až na druhom pojednávaní, nakoľko z obsahu podania zo dňa 9.3.2017, po ktorom sa konalo prvé pojednávanie, súd ešte nemohol ustáliť, že ide o zmenu skutkového stavu tak, že je nutné rozhodovať o pripustení zmeny žaloby. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie postupoval správne, keď o tomto novom skutkovom stave, t.j. o pripustení/nepripustení zmeny žaloby rozhodoval následne na pojednávaní po doručení vyjadrenia zo dňa 16.8.2017, z ktorého jednoznačne zmena skutkových okolností vyplývala. Odvolací súd sa teda nestotožňuje s názorom žalobcu, že postupom súdu prvej inštancie bolo porušené právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Zároveň odvolací súd uvádza, že žalobca nové skutkové okolnosti uviedol až po využití možnosti mu danej ustanovením § 167 ods. 3 CSP, teda po odpore žalovaného proti vydanému platobnému rozkazu a doručení jeho repliky k podanému odporu. Vzhľadom na kontradiktórnosť súdneho konania išlo o uvedenie nových skutočností po zákonnej možnosti žalobcu ozrejmiť skutkový stav súdu v žalobe a v replike. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie postupoval správne, keď zmenu žaloby nepripustil. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď v ďalšom konaní postupoval a rozhodol na základe skutkových okolností uvedených v žalobe. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ ohľadne sumy 67.200,- Eur, t.j. ohľadne zaplatenia faktúry č. 2016005 nepripustil zmenu žaloby ohľadne skutkových okolností zmluvného vzťahu, na základe ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok na zaplatenie tejto sumy, nebol dôvod zo strany súdu prvej inštancie vykonávať dokazovanie výsluchmi svedkov, keďže nebol dôvod na dokazovanie skutočností ohľadne ústne uzatvorenej zmluvy o dielo, na základe ktorej podľa tvrdení žalobcu mu vznikol tento nárok. 40. V súvislosti s oznámením nových skutkových okolností zo strany žalobcu, odvolací súd ešte poukazuje na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1MobdoV 19/2007, z ktorého vyplýva, že „ za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, ak následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe“. Rovnaký právny názor vyplýva aj z rozhodnutia ZSP 30/2009 podľa ktorého, „ ak žalobca v priebehu konania vo svojom doplňujúcom podaní uvedenie úplne iné skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje žalobou uplatnený nárok, hoci ide o rovnaké plnenie vyplývajúce z jednej zmluvy, nemožno takéto podanie považovať za doplnenie v žalobe uvedených rozhodujúcich skutočností. Takýto procesný úkon treba považovať za zmenu žaloby, o ktorej musí súd rozhodnúť v zmysle § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“. 41. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie ohľadne nepripustenia zmeny žaloby za správny, v súlade s hospodárnosťou konania a kontradiktórnosťou civilného sporového konania. 42. Odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku ohľadne skutočností, že žalovaným podaný odpor je vecne a skutkovo odôvodnený, ako aj s tým, že neboli v konaní splnené procesné podmienky na vydanie rozsudku na základe čiastočného uznania nároku v zmysle § 282 CSP. S odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie sa v tejto časti odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a ním uvedené dôvody odkazuje. 43. K nároku žalobcu uplatnenému v sume 22.445,-Eur vyplývajúcemu z faktúry č. 2015050, z ktorej žalovaný uhradil 4.000,-Eur, odvolací súd má za to, že bolo povinnosťou žalobcu v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo k vystavenej faktúre doložiť doklady o splnení diela v rozsahu vyfakturovanej sumy. Žalobca si svoju zmluvnú povinnosť nesplnil a pokiaľ žalovaný aj predmetnú faktúru zaevidoval v účtovníctve, nič to nemení na skutočnosti, že svoju zmluvnú povinnosť si nesplnili obidve strany konania, avšak dôkazné bremeno preukázania splnenia diela je v prvom rade na žalobcovi, ktorý vierohodne toto splnenie nepreukázal, teda nezvládol dôkazné bremeno viažuce sa na ňom. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ako aj odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti, že nárok žalobcu je nedôvodný aj ohľadne zaplatenia sumy 22.445,-Eur, avšak nie z dôvodu absolútnej neplatnosti uzatvorenej zmluvy o dielo, avšak z dôvodu nezvládnutia dôkazného bremena zo strany žalobcu. 44. K žalobcom namietanému nezákonne predloženému dôkazu zo strany žalovaného odvolací súd uvádza, že ide o listinu - miestne zisťovanie vykonané zo strany daňového úradu, ktoré vydal pre súdne konanie sám Daňový úrad na požiadanie žalovaného, teda nemôže ísť o dôkaz získaný nezákonným spôsobom v rozpore s článkom 16 CSP. 45. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 46. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396 a § 262 ods. 1 a § 255 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 47. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).