Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoPr/4/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200710 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6718200710.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci žalobcu: V.. W. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XX, XXX XX W., proti žalovanému Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo, so sídlom Nám. SNP 19, 975 90 Banská Bystrica, IČO: 00 179 086, v konaní o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 16Cpr/5/2018 - 18 zo dňa 28. marca 2018 ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie o nariadenie neodkladného opatrenia zastavil (prvý výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (druhý výrok). 2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, aby žalovaný poskytoval žalobcovi od 01. 04. 2018 časť pracovnej odmeny v sume 400,- Eur mesačne, vždy k 15. dňu v mesiaci do právoplatného skončenia pracovného sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu ušlej mzdy. Nariadenia uvedeného neodkladného opatrenia sa žalobca domáhal z dôvodu, že mal za to, že po 22. rokoch pastoračnej služby katolíckeho kňaza pre žalovaného s ním tento ukončil pracovný pomer v septembri 2012 nedôvodne, pričom sa nemôže domôcť spravodlivého prešetrenia ukončenia pracovného pomeru cestou cirkevných inštancií. Mal za to, že žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podal v zákonnej dvojmesačnej lehote, nakoľko túto lehotu dodržal v internom cirkevnom prostredí, kde vec nie je doposiaľ právoplatne skončená, pričom Vatikánska zmluva so Slovenskou republikou z roku 2000 garantuje, že zákony katolíckej cirkvi CIC 83 sú plne rešpektované právnym poriadkom Slovenskej republiky. 3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že vzhľadom na opis rozhodujúcich skutkových okolností žalobcom v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho doplnení mal súd prvej inštancie za to, že v zmysle článku 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení, podľa ktorého cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov a v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v platnom znení (ďalej aj „zákon č. 308/1991 Zb.“), podľa ktorého cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov, nemá právomoc konať a rozhodnúť vo veci určenia neplatnosti skončenia pomeru duchovného v cirkvi a teda ani právomoc rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci, nakoľko vec odvolania duchovného z pastoračnej služby je výlučnou vnútornou záležitosťou každej cirkvi, do ktorej nie sú iné orgány vrátane civilného súdu oprávnené zasahovať. Daný spor teda nepatrí do rozhodovacej právomoci civilného súdu, nakoľko z osobitného predpisu (Ústavy Slovenskej republiky a zákona č. 308/1991 Zb.) vyplýva právomoc rozhodovať o ňom inému orgánu. Súd prvej inštancie preto v zmysle § 9 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) v spojení s § 161 ods. 1 a § 3 C. s. p. konanie o nariadenie neodkladného opatrenia zastavil, avšak nepostúpil vec žiadnemu inému orgánu v zmysle § 10 ods. 1 C. s. p., pretože cirkev nie je orgánom Slovenskej republiky. 4. O nároku na náhradu trov konania o nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. a náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu nepriznal, nakoľko mal za to, že s ohľadom na dôvod zastavenia konania nie súd dané podmienky pre posudzovanie úspechu vo veci, resp. procesného zavinenia na zastavení konania. 5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa obsahu odvolania považoval za nesprávne z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., t.j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie vyčítal, že nebral do úvahy hrubé porušovanie Ústavy SR a Zákonníka práce pri prepúšťaní zo zamestnania. Cirkevní predstavitelia nemajú právo pri riadení vnútorných záležitostí cirkvi páchať a kryť trestnú činnosť, ani protiprávne klamať či znevažovať svojich zamestnancov, či dlhodobo porušovať ľudské práva svojich členov a občanov SR. Nie sú oslobodení od dodržiavania týchto pre všetkých občanov SR záväzných dokumentov. V mnohých iných prípadoch orgány činné v trestnom konaní zasiahli a aj odsúdili za majetkovú, daňovú či pedofilnú trestnú činnosť prítomnú v cirkvách. Na záver odvolania žalobca žiadal od žalovaného plnú náhradu škôd, ktoré mu podľa neho boli spôsobené podvodným prepustením zo zamestnania v roku 2012, ospravedlnenie a primerané finančné zadosťučinenie. 6. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Len v skratke opísal priebeh ukončenia pomeru žalobcu ako klerika v Banskobystrickej diecéze. 8. K vyjadreniu žalovaného podal obsiahle vyjadrenie žalobca, v ktorom bližšie rozoberal podľa neho podvodné okolnosti ukončenia jeho pomeru zo strany žalovaného, uviedol, že nemá právoplatnú zmluvu o ukončení pracovného pomeru podpísanú žalovaným 20. 09. 2012, ktorú on odmietol podpísať, lebo bola asi zničená, skartovaná. Jednalo sa podľa neho o podvod. Opätovne apeloval na Zákonník práce s tvrdením, že ani cirkevní správcovia si nemôžu prijímať do zamestnania a prepúšťať koho chcú a ako sa im zachce. 9. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 Civilného sporového poriadku po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., nakoľko sa jedná o vec nariadenia neodkladného opatrenia, v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a mimo nich podľa § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, na tieto v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie jeho správnosti, reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu udáva, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. 10. Žalobcom uplatňovaným nárokom vo veci samej je určenie neplatnosti skončenia jeho pomeru ako duchovného u žalovaného. Z ust. článku 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že vec ustanovovania duchovných a rozširujúcim výkladom aj vec odvolania duchovných je vecou danej cirkvi, do ktorej nie sú orgány verejnej moci vrátane civilného súdu oprávnené zasahovať. Aj v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej aj „Zákonník práce“) pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce len ak tento zákon, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak. V prípade ustanovovania a odvolávania duchovného v katolíckej cirkvi je takýmto osobitným predpisom vylučujúcim aplikáciu Zákonníka práce Codex iuris canonici (Kódex kánonického práva) 1983 (ďalej aj „CIC 1983“) - Štvrtá kniha, VI. Titul - Posvätný rád, Šiesta kniha - Sankcie v cirkvi a Siedma kniha - Procesy, kde sa napr. v Kán. 1401 uvádza: „Cirkev vlastným a výlučným právom rozsudzuje kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace; porušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny a uloženie cirkevných trestov.“ CIC 1983 má teda vlastnú úpravu ustanovovania duchovného a prepúšťania z pomeru duchovného v Katolíckej cirkvi. Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3591/16 zo dňa 30. 08. 2017, ktorého závery sú vzhľadom na obdobnosť právnej úpravy aplikovateľné aj v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, v odôvodnení okrem iného uvádza, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 1487/2003 je vylúčenie (civilného) súdneho prieskumu ukončenia služobného pomeru duchovného ospravedlnené práve konkrétne tým, že so založením tohto pomeru dotyčný duchovný dáva súhlas, a teda sa i dobrovoľne a vopred vzdáva svojich práv, ktoré by mu inak patrili, ak by uzavrel pracovnoprávny pomer. V bode 21. odôvodnenia predmetného nálezu Ústavný súd ČR konštatuje a v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, že: „Ingerencia verejnej moci do vzniku, zmeny či zániku služobného pomeru duchovného voči cirkvi, náboženskej spoločnosti či ich právnickým osobám je preto zásadne vylúčená (či už je pomer medzi duchovným a jeho cirkvou či náboženskou spoločnosťou nazývaný v súlade s ich vnútornými predpismi akokoľvek; v ďalšom texte pre stručnosť Ústavný súd bude používať súhrnne pojem "služobný pomer duchovného"), a to vrátane možnosti súdneho prieskumu [porovnaj uznesenie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 136/2000 zo dňa 31. 08. 2000... uznesenie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 2860/14 zo dňa 13. 08. 2015, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 23. 09. 2008 vo veci Ahtinen proti Fínsku, č. sťažnosti 48907/99, či uznesenie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 30. 10. 2001 vo veci F. a F. proti Českej republike, č. sťažnosti 40224/98 - všetky tu uvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sú dostupné na serveri http://hudoc.echr.coe.int/]. Tento záver sa pritom uplatňuje bez ohľadu na to, z akého dôvodu je vznik, zmena či zánik služobného pomeru napádaný [nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 3597/10 zo dňa 20. 10. 2011 (N 181/63 SbNU 101)]“. 11. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia neobstojí argumentácia žalobcu, že aj on ako občan Slovenskej republiky sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Pod domáhaním sa práva Ústava Slovenskej republiky má na mysli hmotné právo vyplývajúce zo „svetských“ právnych predpisov Slovenskej republiky, nie právo kanonické, ktorého aplikácia vylučuje aplikáciu Zákonníka práce. Ústavu Slovenskej republiky je potrebné chápať ako celok vo všetkých jej súvislostiach a samotná Ústava Slovenskej republiky, ako bolo uvedené už vyššie v článku 24 ods. 3 vylučuje ingerenciu štátnej moci do vnútorných záležitostí cirkvi, pod ktoré spadá aj ustanovovanie a odvolávanie duchovných. 12. Na jednej strane sa žalobca dovoláva Vatikánskej zmluvy uzavretej so Slovenskou republikou z roku 2000, pokiaľ ide o dodržanie lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a to v tom smere, že CIC 1983 je plne rešpektované právnym poriadkom SR, na druhej strane v podstate žiada, aby CIC 1983 a jeho osobitná úprava procesu ustanovovania a prepúšťania duchovných nebola rešpektovaná právnym poriadkom SR, pokiaľ ide o právomoc cirkevných orgánov vylučujúcu právomoc orgánov SR posudzovať otázku jeho prepustenia z pomeru duchovného. Zmluva, na ktorú sa odvoláva žalobca, bola uzavretá pod oficiálnym názvom Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou vo Vatikáne dňa 24. 11. 2000 a zverejnená v Zbierke zákonov SR ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001 Z.z. (ďalej len „Vatikánska zmluva“). Podľa čl. 1 ods. 1 Vatikánskej zmluvy Slovenská republika a Svätá stolica (ďalej len "zmluvné strany") sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch. Podľa čl. 2 ods. 1 Vatikánskej zmluvy Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike (ďalej len "Katolícka cirkev") a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania Katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí. Podľa článku 6 ods. 1 a 3 Vatikánskej zmluvy Svätá stolica má výlučné právo obsadzovať úrady podľa kánonického práva, najmä nezávisle a výlučne rozhodovať pri výbere kandidátov do biskupskej služby a rozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní biskupa. Katolícka cirkev má výlučné právo rozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek ďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa apoštolského poslania. Aj z týchto ustanovení teda nepochybne vyplýva, že súdy SR nemajú právomoc zasahovať do vnútornej záležitosti Katolíckej cirkvi spočívajúcej v prepustení duchovného zo služby. 13. Pokiaľ žalobca apeluje na to, že v prípadoch trestných činov predstaviteľov cirkvi štátne orgány zasiahli a predstavitelia cirkvi boli trestne stíhaní, Ústava SR, zákon č. 308/1991 Zb., Vatikánska zmluva ani CIC 1983 nevylučujú uplatnenie štátnych trestnoprávnych sankcií na predstaviteľov cirkví. Inak povedané, ak konanie príslušného predstaviteľa cirkvi napĺňa znaky trestného činu podľa slovenského Trestného zákona, osobitný predpis cirkvi jeho trestné stíhanie a prípadné odsúdenie nevylučuje. Ak má žalobca podozrenie, že v súvislosti s jeho prepustením z pomeru duchovného došlo zo strany predstaviteľov cirkvi k spáchaniu niektorého z trestných činov obsiahnutých v zákone č. 300/2005 Z.z. Trestnom zákone, môže podať trestné oznámenie na orgáne činnom v trestnom konaní, ktorý prešetrí opodstatnenosť trestného oznámenia. Žalobca sa však v konaní vo veci samej domáha určenia neplatnosti jeho pomeru u žalovaného, pričom CIC 1983 obsahuje odlišnú úpravu od slovenského Zákonníka práce. Je teda potrebné dôsledne odlišovať trestnoprávnu a civilnú rovinu. Ak súd Slovenskej republiky nemá právomoc konať a rozhodnúť vo veci samej, nemá ani právomoc konať a rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý má súvis s vecou samou. 14. Odvolací súd sa stotožňuje aj s odôvodnením uznesenia súd prvej inštancie, že ustanovenie § 10 ods. 1 C. s. p. o postúpení veci sa uplatňuje iba v prípade, že vec možno postúpiť inému orgánu Slovenskej republiky, pričom cirkev a jej orgány nie sú orgánmi Slovenskej republiky. Navyše, ako žalobca sám uvádza, vec prepustenia z pomeru duchovného už bola riešená príslušnými predstaviteľmi cirkvi. Súd Slovenskej republiky nie je v zmysle vyššie uvedeného nadriadenou inštanciou vo vzťahu k orgánom cirkvi, na ktorú sa možno obrátiť, ak duchovný neuspel pred orgánom cirkvi. 15. Ak súd Slovenskej republiky nemá právomoc vec prejednať a rozhodnúť, jedná sa o neodstrániteľnú prekážku konania, ktorá bráni civilnému súdu zaoberať sa predmetom sporu. Preto civilný súd nie je oprávnený, a teda ani odvolací civilný súd sa nemôže zaoberať včasnosťou, či opodstatnenosťou či už žaloby vo veci samej, alebo návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia majúceho súvis s vecou samou. Preto ani nemôže skúmať a hodnotiť okolnosti skončenia pomeru žalobcu ako duchovného u žalovaného. 16. Odvolací súd majúc za to, že vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného neobsahuje žiadne ďalšie relevantné skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie, či odvolacieho súdu, riadiac sa princípom procesnej ekonómie uvedeným v článku 17 základných princípov C. s. p. nedoručil toto vyjadrenie žalovanému na ďalšie vyjadrenie. 17. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, preto mu neprináležalo zaoberať sa žiadosťou zakomponovanou do odvolania žalobcu na náhradu škody od žalovaného, o ospravedlnenie žalovaného a priznanie finančného zadosťučinenia. 18. Ako závislý výrok od výroku o zastavení konania (§ 379 písm. a) C. s. p.) odvolací súd preskúmal aj druhý výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania. Na rozdiel od súdu prvej inštancie je odvolací súd názoru, že v prípade, že žalobca podá návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na neprávomocný orgán, zavinil zastavenie konania, a preto je v zásade povinný nahradiť trovy konania protistrany - žalovaného. Nakoľko však súd prvej inštancie zastavil konanie pre nedostatok právomoci, ktorú bol povinný prioritne skúmať, skôr, ako by pristúpil k doručeniu žaloby na vyjadrenie žalovanému (čo by malo význam a bolo účelné len v prípade, že by bol názoru, že má právomoc vo veci neodkladného opatrenia rozhodnúť), žalovanému v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne trovy nevznikli, a preto je vecne správny výrok, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by bola vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu žalovaného v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanému odvolací súd nepriznal z dôvodu, že mu preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, zo spisu žiadne jeho trovy v odvolacom konaní nevyplývajú. 20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).