Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/70/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6817205602 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6817205602.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom 931 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom 821 01 Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: L. A., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B., M. XXX, o zaplatenie 6.928,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca číslo konania 6Csp/147/2017-127 zo dňa 05.06.2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Revúca číslo konania 6Csp/147/2017 - 127 zo dňa 05. 06. 2018 vo výroku III., ktorý v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku IV. o trovách konania p o t v r d z u j e . II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 355,- eur zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby, výrokom II. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.424,58 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2.779,58 eur od 27.07.2017 do 04.08.2017, zo sumy 2.602,08 eur od 05.08.2017 do 07.09.2017, zo sumy 2.424,58 eur od 08.09.2017 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo výške 177,50 eur splatných vždy do posledného dňa v mesiaci počnúc od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia, pod stratou výhody splátok v prípade nezaplatenia jednej splátky riadne a včas, výrokom III. rozsudku súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania a vyslovil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 50 %. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval právny základ sporu a uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 6.928,87 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 12.11.2012 uzatvoril právny predchodca žalobcu - O. K., a. s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú obchodné podmienky, všeobecné obchodné podmienky a sadzobník poplatkov. Na základe zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v sume 7.000,- eur. Žalovaný neplatil úver riadne a včas, preto právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 25.06.2014 žalovaného vyzval na zaplatenie dlžnej sumy a upozornil žalovaného, že žalovaný je v omeškaní so zaplatením sumy 1.978,35 eur viac ako tri mesiace a v prípade, ak nedôjde k jej zaplateniu, uplatní právo vyhlásiť úver za predčasne splatný. Následne listom zo dňa 11.07.2014 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že pohľadávka sa stala predčasne splatnou dňa 11.07.2014 a vyzval žalovaného k zaplateniu pohľadávky v lehote 10 dní odo dňa jeho doručenia, pričom tento list bol žalovanému odoslaný najneskôr 15.07.2014, keďže zásielka bola uložená na pošte dňa 16.07.2014. Podľa časti II. bodu 3.4 všeobecných podmienok sa teda tento list považuje za doručený žalovanému najneskôr 18.07.2014. Súd ďalej konštatoval, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 bola pohľadávka proti žalovanému postúpená z pôvodného veriteľa na žalobcu. Dlh žalovaného ku dňu 07.06.2017 predstavoval nezaplatenú istinu 6.928,87 eur, úroky vo výške 3.175,27 eur, úrok vo výške 19 % ročne zo sumy 6.928,87 eur od 27.07.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 6.928,78 eur od 27.07.2017 do zaplatenia. Nakoľko písomným podaním zo dňa 26.09.2017 žalobca vzal podanú žalobu späť v časti o zaplatenie 355,- eur, súd v tejto časti konanie zastavil. Uplatnený nárok súd právne posúdil podľa ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ (súd prvej inštancie však mylne uviedol písm. l/, avšak citoval správne písmeno j/) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Následne súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili úverovú zmluvu, ktorú možno právne kvalifikovať ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje aj ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských právnych vzťahoch. Táto úverová zmluva neobsahuje základnú zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch predpísanú náležitosť a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď v uzatvorenej úverovej zmluve je uvedená celková výška nákladov 4.756,47 eur, pričom písomne dojednaným podmienkam o výške, počte a termínoch splátok úveru zodpovedá celková čiastka 11.808,- eur pri celkovej výške nákladov 4.808,- eur. Uzatvorená úverová zmluva tak neobsahuje základnú náležitosť - celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, resp. tento číselný údaj uvedený v úverovej zmluve nie je správny (hoci v tomto prípade ide o rozdiel nie veľmi vysoký - 51,53 eur), pričom z hľadiska dodržania základných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovených § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. (odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie mylne uviedol zákon č. 258/2001 Z.z.) možno takto stanovené obsahové náležitosti považovať za dodržané iba v prípade úplného uvedenia všetkých údajov v správnej hodnote, teda nie aj v prípade uvedenia akéhokoľvek z údajov v zmluve v hodnote nesprávnej. Veriteľ nemá možnosť v zmluve uvádzať akékoľvek údaje o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale iba také, ktoré zodpovedajú celkovej sume všetkých úrokov, poplatkov a iných záväzkov, ktoré spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť. Keďže úverová zmluva správny údaj o celkovej čiastke neobsahuje, nespĺňa základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia ktorej je sankcionovaná tým, že žalovanému poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedenie nesprávnej celkovej čiastky nákladov v úvere potom nutne má aj dôsledok spočívajúci v nesprávnom určení hodnoty RPMN poskytnutého úveru. Údaje o celkovej čiastke nákladov, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ako aj údaj o hodnote RPMN poskytnutého úveru, sú pritom práve tými údajmi, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Okrem toho súd v odôvodnení rozsudku poznamenal, že tvrdenia žalobcu o tom, že žalovanému bol poskytnutý úver 7.000,- eur s celkovou výškou nákladov 4.756,47 eur v dôsledku zaokrúhľovania z písomne uzatvorenej zmluvy nevyplývajú. Z takéhoto určenia výšky nákladov úveru vychádza listina označená ako kalkulačka pre výpočet RPMN, ktorá uvádza splatenie úveru v 71 splátkach po 164,- eur a 72. splátke vo výške 112,59 eur. Takýto spôsob splatenia úveru však nebol písomne dohodnutý; žalobca v dvoch rôznych dokumentoch týkajúcich sa poskytnutia toho istého úveru uvádza dva rôzne spôsoby jeho splatenia. Ak by aj bola zmluva o úvere uzatvorená so žalovaným s obsahom vyplývajúcim z listiny označenej ako kalkulačka pre výpočet RPMN, potom nebola zachovaná jej povinná písomná forma a z tohto dôvodu sa tiež podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. pre nedostatok písomnej formy považuje žalovanému poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedených dôvodov je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi iba istinu čerpaného úveru (z pôvodných 7.000,- eur). Následne potom súd zhrnul, že žalovaný zaplatil žalobcovi pred začatím konania splátky v celkovej výške 4.220,42 eur a po začatí konania splátky v celkovej výške 355,- eur, spolu teda 4.575,42 eur. Žalovaný je preto povinný žalobcovi zaplatiť ešte 2.424,58 eur, ako zvyšku istiny pôvodne poskytnutého úveru. Súd preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.424,58 eur a v prevyšujúcej časti (časť neoprávnene uplatnenej istiny 2.353,45 eur, úroky 3.175,27 eur, a úrok vo výške 19 % ročne zo sumy 6.928,87 eur od 27.07.2017 do zaplatenia) žalobu ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poznamenal, že k rovnakému záveru by pritom súd dospel aj v prípade, ak by aplikoval výlučne všeobecné ustanovenia súkromného práva upravujúce uzatváranie zmlúv bez toho, aby akokoľvek prihliadal k špeciálnym ustanoveniam o ochrane spotrebiteľa, upravujúcim ako následok neuzatvorenia zmluvy o úvere v písomnej forme bezúročnosť a bezpoplatnosť poskytnutého úveru. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola uzatvorená v zákonom predpísanej písomnej forme, je podľa pravidiel všeobecného súkromného práva neplatná a žalobca tak má nárok iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru titulom bezdôvodného obohatenia. Ďalej súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal súd taktiež preukázané, že listom zo dňa 11.07.2014 žalobca oznámil žalovanému, že pohľadávka sa stala predčasne splatnou dňa 11.07.2014 a vyzval žalovaného k zaplateniu pohľadávky v lehote 10 dní odo dňa jeho doručenia. Žalovaný sa takto dostal s plnením záväzku do omeškania, preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania v zákonom stanovenej výške 5,15 % ročne a to zo sumy nezaplatenej istiny 2.779,58 eur od 27.07.2017 do 04.08.2017, zo sumy 2.602,08 eur od 05.08.2017 do 07.09.2017, zo sumy 2.424,58 eur od 08.09.2017 do zaplatenia. V časti o zaplatenie úroku z omeškania až do sumy 6.928,87 eur súd žalobu v nadväznosti na zamietnutie nároku na zaplatenie časti istiny úveru zamietol. Rovnako súd zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania z celej žalovanej sumy v rozsahu 0,1 % ročne vzhľadom k tomu, že zákonná výška úroku z omeškania ku dňu 11.07.2014 predstavovala 5,15 % ročne (pretože výška základnej úrokovej sadzby k 11.07.2014 bola vo výške 0,15 %) a nie žalobou uplatnených 5,25 % ročne. Napokon skutkové tvrdenia žalobcu, že uplatňovaná suma úrokov 3.175,27 eur predstavuje úrok, aj úrok z omeškania od uzatvorenia zmluvy do 11.07.2014 resp. do 26.07.2017, v spojení s vykonaným dokazovaním netvorili dostatočný skutkový základ k tomu, aby súd mohol meritórne posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania aj pred dňom 27.07.2017, preto nárok na zaplatenie úroku z omeškania pred týmto dňom tiež súd ako nepreukázaný zamietol. O trovách prvoinštančného konania súd rozhodol vyhodnotením procesného úspechu strán sporu a konštatoval, že predmetom konania na základe podanej žaloby bolo ku dňu rozhodnutia súdu vo veci celkom 11.549,60 eur (istina 6.298,87 eur, úrok 3.175,27 eur, úrok 19 % zo sumy 6.928,87 eur od 27.07.2017 do zaplatenia, ktorý ku dňu 05.06.2018 predstavuje 1.132,53 eur a úrok z omeškania 5,25 % zo sumy 6.298,87 eur od 27.07.2017 do zaplatenia, ktorý ku dňu 05.06.2018 predstavuje 312,93 eur). Žalobca bol v konaní úspešný iba v rozsahu 2.888,28 eur (v časti o zaplatenie istiny nad 2.779,58 eur, úroku z omeškania vo výške 5,15 % ročne, ktorý ku dňu rozhodnutia vo veci predstavuje 108,70 eur). Prevažne úspešným v konaní tak bol žalovaný, ktorého procesný úspech tak predstavuje 75 % a čistý procesný úspech 50 %. O trovách konania preto súd rozhodol podľa § 255 CSP tak, že v konaní prevažne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu jeho čistého úspechu v konaní, teda 50 %. Súd následne uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samostatným uznesením. V závere odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že o lehote na plnenie rozhodol podľa § 232 ods. 3 a ods. 4 CSP tak, že žalovaného vzhľadom na jeho súčasnú žalobcom nespochybnenú sociálnu situáciu zaviazal zaplatiť dlh v mesačných splátkach vo výške 177,50 eur, splatných vždy do posledného dňa v mesiaci počnúc od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia, pod stratou výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to v rozsahu, v ktorom súd žalobu vo zvyšku zamietol. Odvolateľ poukázal na to, že žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez toho, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 CSP. Odvolateľ je toho názoru, že ak mal súd za to, že v prejednávanom prípade o zaplatenie je spornou aj otázka neuvedenia náležitostí v zmysle ustanovenia § 11ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa názoru žalobcu mal súd postupovať v zmysle ustanovenia § 129 CSP a vyzvať podávateľa na odstránenie takej vady podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre ďalší priebeh konania. Žalobca taktiež namietal, že súd ho nevyzval ani podľa § 157 CSP. Súd mohol za účelom rýchleho a hospodárneho konania vyzvať žalobcu, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Ďalej žalobca vytýkal súdu, že nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť inštitútu tzv. prekvapivých rozsudkov, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Odvolateľ tak má za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, žalobca v odvolaní uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Žalobca podotkol, že údaj o výške poskytnutého úveru, ako aj celkovej výške nákladov, zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je, podľa právneho názoru žalobcu, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9. novembra 2016, sp. zn. C42/15. Na základe vyššie uvedeného mal žalobca za zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Zároveň bol žalovaný na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v zmluve o úvere pod dojednanými parametrami úveru, čo je zároveň v rozpore s eurokonformným výkladom zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Čo sa týka predpokladov pre výpočet RPMN, s uvedeným výkladom súdu prvej inštancie nemožno súhlasiť. Žalobca v odvolaní dal súdu do pozornosti skutočnosť, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy, boli v zmluve o úvere obsiahnuté. V tomto sa javí odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné, nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje v zmluve o úvere chýbajú, avšak bez bližšej špecifikácie, o aké údaje sa má jednať. Zmluva o úvere obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky, dátum konečnej splatnosti, ako aj počet mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje, podľa názoru súdu neboli uvedené. Rovnako tak žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu týkajúcim sa skutočnosti, že v zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a výška RPMN je vypočítaná nesprávne. Žalobcovi nie je vôbec jasné, na základe akých skutočností súd tvrdí, že údaj o celkovej výške nákladov a RPMN je nesprávny. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka úveru bola len vo výške 112,59 eur. Súd si jednoduchým vynásobením určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na úverovej zmluve krát výška mesačnej splátky. Uvedený prepočet však nie je v žiadnom prípade správny. Súd neprepočítaval celkovú výšku nákladov na základe rozpisu splátok, resp. kalkulačky na výpočet RPMN, ktorý bol súdu zaslaný, pričom ak by tak bol býval spravil, tak by mu vyšla presná suma, nakoľko posledná splátka je v nižšej sume, ako bola mesačná splátka úveru. Žalobca uviedol, že pôvodný veriteľ - banka - pred poslednou celou splátkou zasiela žalovanému (dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je výške 112,59 eur, tak banka zašle pred jej splatnosťou dlžníkovi list, ktorým mu oznámi túto poníženú splátku a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu splácania v rokoch, pričom samotný žalovaný si v žiadosti (okrem iného) má možnosť zvoliť výšku úveru, ako aj dobu splácania úveru v rokoch (časť 2 zmluvy) a z dôvodu, že výška mesačnej splátku (bez poistenia) je zaokrúhľovaná na celé eurá. Žalobca s poukazom na ustanovenie § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch uviedol, že v danom prípade išlo o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru sa s poukazom na uvedené zákonné ustanovenie nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie k úveru, teda ak na získanie úveru nebolo poistenie povinné, poplatok za poistenie nemá byť započítaný do celkových nákladov spojených s úverom. Do celkových nákladov sa poplatok za poistenie úveru započíta, len ak je poistenie povinné na získanie úveru, resp. na získanie za ponúkaných podmienok. V prípade zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným nebol poplatok za poistenie zarátaný do celkových nákladov, nakoľko žalovaný uzavrel zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby poistenia úveru, pričom táto nebola podmienkou na získanie úveru alebo získanie za ponúkaných podmienok. Na základe uvedeného mal potom odvolateľ za zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 11.756,59 eur (71x164+ 112,59 = 11.756,59 - 7.000 = 4.756,47 eur), nie 11.644 eur, ako si to nesprávne ustálil súd. Rozdiel manuálne vypočítanej sumy oproti sume uvedenej v zmluve o úvere vzniká zaokrúhľovaním jednotlivých súm. Odvolateľ tak tvrdí, že celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Odvolateľ však taktiež tvrdí, že podľa jeho právneho názoru je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Odvolateľ má za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Následne žalobca v odvolaní poukázal na viaceré nálezy Ústavného súdu SR, obsahujúce požiadavku na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako naplnenia práva na spravodlivý súdny proces. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných práv jednotlivca, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Ide najmä o právo jednotlivca na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a to za takých podmienok, aby zo strany súdu nedochádzalo k bezdôvodnému znevýhodňovaniu jednej zo strán konania, teda na nediskriminačný prístup k súdu, a to tak, aby bola zachovaná rovnosť strán. Žalobca má za to, že v konaní na súde prvej inštancie došlo k porušeniu práva strany konania na spravodlivý súdny proces. Zdôrazňuje, že garancia spravodlivého súdneho procesu musí byť naplnená v každom konaní. Žalobca v závere odvolania uviedol, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. V nadväznosti na vyššie uvedené má odvolateľ za to, že v tomto prípade, pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zákona alebo dokonca prostredníctvom judikatúry ESD, dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania a legitimita takýchto legislatívnych „úsluh“ slabším zmluvným stranám sa odvodzuje od predpokladu, že sú na trhu znevýhodnení silnejším ekonomickým postavením ich spolukontrahenta, t.j. dodávateľa. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, avšak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalovaný uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia odvolateľ žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiada, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu vo výroku III., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v súvisiacom výroku IV. o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 5. Súd prvej inštancie vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č.k. 6Csp/147/2017 -79 zo dňa 28.09.2017, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku žalobcu. V dôsledku odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 14Co/410/2017-109 zo dňa 27.03.2018 predmetný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, pretože súd prvej inštancie nesprávne posúdil počiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby a tým aj nesprávne vyvodil záver o premlčaní uplatneného nároku žalobcu. 6. Po vrátení veci do štádia prvoinštančného konania súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku. 7. Nakoľko žalobca v odvolaní namietal v prvom rade procesné porušenia jeho práv súdom, v dôsledku ktorých, ako tvrdí, nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď mu súd svojim postupom znemožnil účasť na konaní a neumožnil vyjadriť sa k možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, odvolací súd, v sporovom konaní viazaný striktne dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a pri rešpektovaní jeho povinnosti vysporiadať sa s nimi (§ 387 ods. 3 CSP), sa v prvom rade zameral na opodstatnenosť týchto argumentov žalobcu. 8. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa ustanovenia § 129 CSP, keď nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 9. Podľa ustanovenia § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. 10. Odvolací súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 129 CSP konštatuje, že z jeho obsahu je zrejmé, že pokrýva úplne odlišnú situáciu, ako namieta žalobca. Súd podľa citovaného ustanovenia postupuje v prípade, ak žaloba nie je dostatočne kvalifikovaná, pretože z jej obsahu nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ňou sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné. V takom prípade súd má povinnosť vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby spočívajúce v neuvedení úplne elementárnych náležitostí a na doplnenie alebo opravenie neúplnej alebo nezrozumiteľnej žaloby v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Toto však nezodpovedá konkrétnej situácii, pretože žaloba podaná žalobcom spĺňala obsahové náležitosti požadované zákonnou úpravou na to, aby takéto procesné podanie žalobcu, mienené ako žaloba, bolo dostatočne kvalifikovaným, úplným a zrozumiteľným podkladom pre konanie a rozhodovanie súdu v merite veci. 11. Pokiaľ žalobca ďalej vytýka súdu prvej inštancie, že ho nevyzval ani podľa ustanovenia § 157 CSP k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, oboznámením sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie sa odvolací súd nemôže stotožniť ani s dôvodnosťou a opodstatnenosťou tejto procesnej námietky žalobcu. 12. Podľa ustanovenia § 157 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. Ak súd vyzve stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. 13. S poukazom na dikciu citovaného ustanovenia § 157 ods. 1 a 2 CSP nie je odvolaciemu súdu zrejmé, v čom konkrétne žalobca s poukazom na toto zákonné ustanovenie Civilného sporového poriadku vidí porušenie svojich práv, a to obzvlášť, pokiaľ súdu vytýka, že ho nevyzval na vyjadrenie sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd navyše poznamenáva že z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodnutie súdu sa nemohlo javiť žalobcovi ako prekvapivé, nakoľko žalobca (kvalifikovane v spore právne zastúpený advokátskou kanceláriou), obdržal spolu s predvolaním na prvé nariadené pojednávanie na deň 28.09.2017 súčasne aj osobitné písomnú výzvu súdu na vyjadrenie sa vo viacerých smeroch, okrem iného aj na vysvetlenie obsahu zmluvy, podľa ktorej mal žalovaný zaplatiť 72 splátok po 164 eur (po odpočítaní poistného 13,50 eur), t.j. v celkovej sume 11 808 eur, pričom v zmluve je uvedená celková výška nákladov 4 756,14 eur (č.l. 54 spisu). Z obsahu predmetnej výzvy na vyjadrenie sa, adresovanej právnej zástupkyni žalobcu dňa 22.08.2017, už malo byť/mohlo byť advokátke, ako osoby práva znalej, zrejmé, akým smerom sa uberajú myšlienkové úvahy a zrejmé právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd naviac v súvislosti s možnosťou žalobcu sa k veci vyjadriť poznamenáva, že žalobca, ani jeho právny zástupca, sa nedostavili na pojednávanie vytýčené dňa 28.09.2017, svoju neúčasť písomne ospravedlnili s v zmysle výzvy súdu sa právna zástupkyňa žalobcu len písomne vyjadrila podaním zo dňa 26.09.2017 (č.l. 59 spisu), no nezúčastnili sa a písomne ospravedlnili aj svoju účasť na ďalšom pojednávaní konanom dňa 05.06.2018 po tom, ako odvolací súd vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Opätovne právna zástupkyňa žalobcu pred druhým pojednávaním len poukázala na prezentované procesné stanovisko obsiahnuté v podaní žalobcu zo dňa 26.09.2017. Odvolací súd tak poznamenáva, že nemožno hodnotiť ako porušenie procesných práv strany sporu, ktorá namieta, že sa nemala možnosť v konaní procesne brániť a k predbežnému posúdeniu veci súdom sa vyjadriť, pokiaľ je zrejmé, že sama táto strana dobrovoľne nevyužila možnosti zúčastniť sa konania pred súdom na pojednávaniach, na ktoré bola riadne a včas predvolaná a súdom aj písomne vyzvaná na vyjadrenie sa ku konkrétnym námietkam súdu k uplatnenému nároku, na ktorú výzvu reagovala strana len písomne. 14. Napokon odvolací súd nepovažuje za dôvodný ani argument žalobcu, že súd porušil jeho procesné práva tým, že nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa ustanovenia § 168 CSP. 15. Podľa ustanovenia § 168 ods. 1 CSP, ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu. 16. Ako vyplýva aj z komentárov k predmetnému zákonnému ustanoveniu, ide o fakultatívny inštitút, a teda súd nie je povinný pred prvým pojednávaním nariaďovať predbežné prejednanie sporu, má možnosť nariadiť priamo pojednávanie podľa ustanovenia § 177 CSP. Slovné spojenie v odseku 1 „ak súd nerozhodne inak“, netreba vykladať gramaticky ako existenciu konkrétneho procesného rozhodnutia vo veci. Môže ísť o subjektívne rozhodnutie a zváženie konkrétnych okolností sporu sudcom, že predbežné prejednanie veci nenariadi a v konaní bude postupovať inak - predovšetkým bude do úvahy prichádzať nariadenie pojednávania. 17. Možno potom zhrnúť, že námietka odvolateľa, že procesným postupom súdu boli porušené jeho procesné práva v konaní, nie je opodstatnená. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum správnosti odvolaním napadnutého rozsudku v rozsahu podaného odvolania. 18. Pokiaľ ide o skúmanie obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že z obsahu Zmluvy o úvere „dostupná pôžička“ č. XXXXXXXXXX zo dňa 13.11.2012 je bez pochýb zrejmé, že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, je nutné aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery a to zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ako vzťahu spotrebiteľského a vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani samotným žalobcom v konaní a ani v odvolaní spochybnené a namietané nebolo. Predmetom odvolania, ktoré podal žalobca, je spochybnenie záveru súdu o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa kritérií zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia konkrétnej zmluvy o úvere. Žalobca, ako odvolateľ, nesúhlasí so závermi súdu, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom požadované obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy - tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie - teda neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a neobsahuje ani správny údaj o RPMN, v dôsledku čoho potom súd vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetnej zmluvy o úvere s poukazom na citované ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd sa so závermi prijatými súdom prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere stotožňuje, nad rámec odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia a záverov, uvádza nasledovné: 19. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o úvere „dostupná pôžička“ č. XXXXXXXXXX zo dňa 13.11.2012 (ďalej „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), obsahujúceho vymedzenie pojmov, na účely tohto zákona podľa písmena i/ tohto ustanovenia rozumie ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. 20. Podľa ustanovenia § 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom súd všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. 21. Podľa ustanovenia § 2 písm. h/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. 22. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, 23. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak: a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 24. Odvolací súd, vychádzajúc z citovanej právnej úpravy a konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu poznamenáva, že pokiaľ súd prvej inštancie vytýkal posudzovanej zmluve konkrétny nedostatok - a to podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch (hoci súd prvej inštancie neprávne uviedol písm. l/, avšak správne citoval písm. j/), ktorý vyžaduje ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj údaj (správne vypočítaný) o RPMN a údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, sú tieto výhrady súdu voči konkrétnej zmluve dôvodné a plne opodstatnené. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil daný spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkový z dôvodu absencie týchto údajov, takýto záver zodpovedá obsahu konkrétnej zmluvy, pretože Zmluva o úvere „dostupná pôžička“ č. XXXXXXXXXX zo dňa 13.11.2012 celkom zjavne údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a to vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neobsahuje vôbec. Odvolací súd len poznamenáva, že vychádzajúc zo zákonnej definície tohto údaju podľa citovaného ustanovenia § 2 písm. h/ Zákona o spotrebiteľskom úvere, ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, by tento údaj bol v sume 11.756,47 eur (7.000 eur výška úveru + 4 756,47 eur ako v zmluve uvedený údaj celkovej výšky nákladov). Neobstojí pritom odvolací argument žalobcu, ktorý namieta, že aj keď tento konkrétny údaj priamo zmluva neobsahuje, avšak je jednoznačne identifikovateľný banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa, ktoré zmluva obsahuje. Tento argument neobstojí a je právne irelevantný, pretože pokiaľ zákon výslovne požaduje písomné uvedenie vymenovaných obligatórnych náležitostí priamo do textu každej jednej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, len odkaz na jednoduché a „banálne“ matematické možné vypočítanie tohto údaju, nie je akceptovateľné z hľadiska naplnenia zákonom požadovaných obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ignorovanie požiadavky zákona nemožno v žiadnom prípade označiť za „šikanózne uplatňovanie práva a prílišný formalizmus“ tak, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Pokiaľ teda tento obligatórny údaj požadovaný zákonom konkrétna zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vôbec, už len hoc aj z tohto jediného dôvodu, je záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovaného úveru správny a zákonný. 25. Taktiež pokiaľ však súd prvej inštancie vyvodil bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného spotrebiteľského úveru z dôvodu absencie aj ďalšej obligatórnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože zmluva obsahuje síce údaj o RPMN, avšak súd spochybnil jeho pravdivosť a správnosť, aj s týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd poukazuje na citované ustanovenie § 2 písm. i/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré na účely tohto zákona vymedzujú pojmy a poskytujú legálny výklad, čo sa rozumie ročnou percentuálnou mierou nákladov a celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom. Pokiaľ ročná percentuálna miera nákladov zahŕňa celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú zákonom definované ako všetky náklady, vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, pričom do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou a to najmä poistné, je tak zrejmé, že pokiaľ poistné v konkrétnom prípade celkom zjavne dojednané bolo ( v zmluve je osobitne zaškrtnutá požiadavka o komplexný súbor poistenia a napokon aj v odvolaní žalobca nespochybňuje, ale práve naopak zdôrazňuje, že poistenie v konkrétnom prípade dojednané bolo), mala tak byť správne vyčíslená hodnota RPMN vrátane tohto poistenia (v čom boli, len pre úplnosť, úvahy aj súdu prvej inštancie nesprávne). Neobstojí v tomto smere odvolací argument žalobcu, že z obsahu zmluvy je zrejmá fakultatívnosť tohto inštitútu, teda možnosť zvolenia si poistenia, resp. nezvolenie si žiadneho poistenia a v danom prípade je poistenie schopnosti splácať úver dobrovoľný - fakultatívny inštitút, ktorý môže spotrebiteľ využiť; pričom žalovaný mal teda reálne možnosť uvedené poistenie odmietnuť a to nezaškrtnutím políčka týkajúceho sa poistenia. K reálnej možnosti nezvoliť si poistenie a k jeho fakultatívnosti sa odvolací súd nepovažuje za potrebné vyjadrovať, pretože zásadné v danej veci je, že z obsahu zmluvy, ako aj napokon z procesných vyjadrení samotného žalobcu tak v štádiu prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania, pokiaľ je zrejmé, že konkrétny spotrebiteľ - žalovaný mal v rámci úveru poistenie dojednané a zahrnuté v splátke pôžičky (určenej vo výške 177,50 eur mesačne), mal byť celkom jednoznačne takýto údaj o dojednanom poistení aj zohľadnený a zahrnutý pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov daného spotrebiteľského úveru. Odvolací súd odmieta argument žalobcu, že výšky splátok sa rôznia, pretože 71 splátok je vo výške 164 eur (navyše bez zohľadnenia dojednaného poistného) a posledná splátka - v poradí 72 je už v nižšej výške, konkrétne len 112,59 eur, pretože takýto mechanizmus splácania úveru nie je z obsahu zmluvy zrejmý a je tak možné sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcom ani nebolo preukázané, že by bol medzi zmluvnými stranami písomne takto dojednaný. Odvolací súd preto vychádzal pri výpočte RPMN striktne a výlučne len z údajov obsiahnutých v posudzovanej zmluve o úvere a potom dosadením vstupných údajov vyplývajúcich z obsahu zmluvy do kalkulačky na výpočet RPMN pri výške úveru 7.000 eur, pravidelnej splátke 177,50 eur, dobe splácania úveru 72 mesiacov a pri intervale splácania mesačne, je potom správny výsledný údaj o RPMN na základe údajov obsiahnutých v zmluve vo výške 24,83% a tak údaj o RPMN obsiahnutý v zmluve vo výške 20,74% je tak zjavne nesprávny. Pokiaľ ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy ustanovovalo, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov aj v prípade, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, je už aj z tohto dôvodu vecne správny záver súdu prvej inštancie, že posudzovaný úver je z dôvodu rozporu jeho obsahových náležitostí s ustanoveniami osobitnej právnej normy nutné považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Je tak možné zhrnúť, že oba dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uvedené v odôvodení rozsudku súdu prvej inštancie (a to absencia údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ako aj nesprávne uvedený údaj o RPMN), sú tak správne. 26. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že ani táto odvolacia námietka nemá, s poukazom na konkrétne odôvodnenie napadnutého rozsudku, svoje opodstatnenie. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006) a tak nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (viď napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú zásadný význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07). S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú a aj právnu presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré sčasti žalobe vyhovel, ako aj zdôvodnil, prečo sčasti žalobu zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne. 27. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne a odvolací súd preto z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku III., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v nadväzujúcom výroku IV. o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešnému žalobcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).