Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/228/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914200465 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914200465.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., so sídlom 814 80 Bratislava, Ul. 29. augusta 1/A, IČO: 31 338 976, proti žalovanému: B.. O. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K.-P., B. XXXXX/XX, o zaplatenie 43,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota číslo konania 9C/152/2014-38 zo dňa 19.01.2015, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/152/2014 - 38 zo dňa 19. 01. 2015 p o t v r d z u j e . II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú po tom, čo súd prvej inštancie konštatoval premlčanie uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému a to s poukazom na ustanovenie § 52 a násl. a § 101 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca viedol pre žalovaného účet majiteľa cenných papierov, kde v zmysle cenníka žalobca vystavil žalovanému faktúru za vedenie účtu za rok 2009 vo výške 33,19 eur so splatnosťou 15. 02. 2010 a za rok 2010 vo výške 10,- eur so splatnosťou 28. 02. 2011. Právny základ nároku žalobcu na vyúčtovaný poplatok žalovaný nepopieral, avšak vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu v časti nároku vo výške 33,19 eur, ktorý bol splatný 15. 02. 2010, keďže podľa názoru žalovaného ide o nárok premlčaný vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Čo sa týka nároku vo výške 10,- eur vyfakturovaných žalobcom za vedenie účtu za rok 2010, tento nárok žalovaný uznal tým, že ho uhradil po podaní návrhu a v tejto časti konanie bolo zastavené. Súd potom v odôvodnení rozsudku uviedol, že spornou zostala otázka, či nárok žalobcu vo výške 33,19 eur, ktorý zostal predmetom konania, kde ide o vyfakturovaný poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2009, je premlčaný, a či teda vzhľadom na vznesenú námietku premlčania tento nárok možno žalobcovi priznať. Žalobcom bola vystavená faktúra na poplatok za rok 2009 so splatnosťou 15. 02. 2010. Navrhovateľ podal žalobu na súd dňa 17. 01. 2014. Súd prvej inštancie konštatoval, že hoci právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol v zmysle § 56 Zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a riadi sa Obchodným zákonníkom, v danom prípade jednoznačne ide o právny vzťah svojím charakterom spotrebiteľským a tento charakter má aj zmluva, ktorá vznikla medzi účastníkmi konania nie písomnou formou na základe existencie účtu majiteľa cenných papierov. Súd tak mal za to, že takto neformálne uzatvorená zmluva medzi žalobcom a žalovaným má charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 Obč. zákonníka, keďže na jednej strane ju uzavrel dodávateľ, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd s poukazom na ustanovenie § § 52 ods. 2 Obč. zákonníka uviedol, že ustanovenia spotrebiteľských zmlúv sa musia vykladať vždy v prospech spotrebiteľa.. Za spotrebiteľskú zmluvu je možné podľa názoru súdu prvej inštancie považovať zmluvu uzavretú medzi stranami sporu aj z toho dôvodu, že táto zmluva bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pri uzatváraní ktorej zmluvy spotrebiteľ - žalovaný - nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy na základe individuálneho dojednania, kde buď mohol prijať zmluvu ako takú, alebo zmluvu neprijať. V danom prípade potom súd vyvodil, že podľa definície spotrebiteľa a spotrebiteľských vzťahov v zmysle § 52 Obč. zákonníka je možné konštatovať, že ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú prednostne sa má použiť právna úprava upravujúca spotrebiteľské vzťahy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Pri kolízii právnych úprav je potrebné prihliadnuť na špeciálnu úpravu spotrebiteľského práva a použiť pre žalovaného výhodnejšiu úpravu Občianskeho zákonníka, pričom súd prvej inštancie uviedol, že použitie ustanovenia Občianskeho zákonníka pri danej kolízii podporuje aj prijatie novej právnej úpravy Občianskeho zákonníka zák. č. 102/2014, kde v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Ide o použitie tzv. eurokomforného výkladu práva, ktorý výklad je v súlade s princípom ochrany spotrebiteľa, kde Obchodný zákonník sa má prednostne využívať pri podnikateľskom práve v súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 5MCdo20/2009. Vzhľadom na tieto závery súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka s trojročnou premlčacou lehotou a vzhľadom na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, nemožno žalobcovi premlčané právo priznať, keďže splatnosť faktúry nastala dňa 15. 02. 2010 a žaloba bola podaná na príslušný súd dňa 17. 01. 2014 a ide tak o nárok zjavne premlčaný. Súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň súd rozhodol, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže si trovy konania neuplatnil. 2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Nesúhlasí s právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie. Argumentuje, že žalovaný nie je v danom záväzkovom vzťahu v postavení spotrebiteľa. Žalobca poukázal na zákonné znenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v rozhodnom období a zdôraznil, že je potrebné zaoberať sa legálnou definíciu spotrebiteľa, v zmysle ktorej by žalovaný mohol byť spotrebiteľom len v prípade, pokiaľ by nakupoval výrobky alebo používal služby pre priamu osobnú potrebu seba alebo členov svojej domácnosti. Žalovaný ako majiteľ cenných papierov nespĺňa podmienky špecifikované v zákone o ochrane spotrebiteľa a z dôvodu charakteru práv, ktorými disponuje v dôsledku vlastníctva cenných papierov, z objektívnych príčin ani spĺňať nemôže. V ďalšej argumentácii žalobca poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o cenných papieroch a uviedol, že žalovaný v danom prípade nenadobudol veci bežnej spotreby, ale rozhodol za zhodnocovať svoje finančné prostriedky investíciou na kapitálovom trhu nadobudnutím cenných papierov. Žalobca argumentuje, že je zrejmé, že žalovaný, ako každý majiteľ cenných papierov týmito disponoval za účelom dosiahnutia zisku a teda zvyšovania svojho majetku. Žalovaný, ako majiteľ cenných papierov, je povinný rovnako ako každý iný subjekt práva, znáša príslušné náklady, ktorými sú predovšetkým poplatky za vedenie účtu majiteľa cenných papierov. Žalobca zdôraznil, že neexistuje iné ako obchodnoprávne využitie cenných papierov a teda žalovanému v žiadnom prípade nemožno priznať status spotrebiteľa. Právnu úpravu medzi žalobcom a žalovaným priamo ustanovuje zákona o cenných papieroch v ustanovení § 105 ods. 5 a napriek absencii výslovného zákonného určenia rozhodného predpisu, ktorým sa spravujú vzťahy súvisiace s vedením účtu majiteľa medzi centrálnym depozitárom a klientmi, má žalobca za to, že tieto právne vzťahy sa spravujú zákonom o cenných papieroch a v neupravených otázkach Obchodným zákonníkom. Ustanovenie § 104 ods. 1 zákona o cenných papieroch vymedzuje, kto môže byť členom centrálneho depozitára. Vlastníctvo k cenným papierom možno nadobudnúť či už v rámci podnikateľskej činnosti, alebo aj mimo nej. Žalobca argumentuje, že zákon v uvedenom ustanovení nerozlišuje majiteľov v závislosti s ich výkonu podnikateľskej činnosti a majiteľov účtov - fyzických osoby - nepodnikateľov. Vzhľadom na uvedené potom argumentuje žalobca, že rovnaký právny vzťah - vedenie účtu majiteľa, nemožno posudzovať raz podľa Obchodného zákonníka a druhýkrát podľa Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa v takomto vzťahu vstupovala fyzická osoba - nepodnikateľ. Žalobca uviedol, že v zmysle právnej úpravy účinnej v čase zriadenia účtu žalovaného sa právny vzťah v súvislosti s vedením účtu výslovne spravoval ustanoveniami zákona číslo 600/1992 Zb. o cenných papieroch a Obchodným zákonníkom. Tento právny vzťah sa po zmene právnej úpravy ďalej spravuje ustanoveniami zákona o cenných papieroch v zmysle ustanovenia § 161 zákona o cenných papieroch a taktiež s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka. Úprava obchodnoprávnych vzťahov podľa ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka umožňuje, aby za určitých okolností bol účastníkom obchodnoprávnych vzťahov aj subjekt, ktorý nie je podnikateľom. Z tejto argumentácii potom žalobca vyvodzuje jednoznačný záver, že predmetný právny vzťah nemá povahu spotrebiteľského vzťahu a použitie občianskoprávnej premlčacej lehoty v tomto vzťahu nemá oporu v zákone, ani v judikatúre všeobecných súdov. V tejto súvislosti je taktiež nevyhnutné vziať na zreteľ kogentné ustanovenie § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka a pokiaľ v zmysle ustanovenia § 261 a § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka zákonom konštituuje tento vzťah ako absolútny obchodný záväzkový vzťah, v takomto prípade je aplikácia Občianskeho zákonníka vylúčená. Rovnako ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba obchodnoprávnych vzťahov štvorročná, je kogentné ustanovenie, nie je teda možné ignorovať ho a aplikovať iný zákon, v tomto prípade Občiansky zákonník. Žalobca v ďalšom na podporu svojich argumentov poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 7. 2012 ( R135/2012), ktorý dospel k záveru, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nemožno považovať za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa. Na základe uvedeného potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33,19 eur a nahradiť trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania. Alternatívne odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu do prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14Co/228/2016-55 zo dňa 16.10.2017 odvolacie konanie prerušil aj bez osobitného návrhu strany sporu postupom podľa ustanovenia § 164 CSP do skončenia konania o ústavnej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., 29. Augusta 1/A, Bratislava, ktoré bolo vedené pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 13230/2015. Odvolací súd zistil, že rozhodovacia prax aj judikatúra všeobecných súdov a to tak prvoinštančných, ako aj druhoinštančných, v skutkovo i právne obdobných veciach, nie je doposiaľ konštantná. Odvolací súd mal preukázané, že žalobca podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti (vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 13230/2015, RvP 16023/2015 a sp. zn. Rvp 16024/2015 ) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd mal preukázané, že uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PLs. ÚS 4/2016-6 zo dňa 3. februára 2016 a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 27/2016 - 7 zo dňa 9. novembra 2016 boli všetky veci vedené pod uvedenými spisovými značkami spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13230/2015. Z obsahu predmetných uznesení Ústavného súdu SR mal odvolací súd preukázané, že podstatou argumentácie sťažovateľa v uvedených veciach je tvrdenie o porušení označených práv z dôvodu, že prvoinštančné, ako aj odvolacie súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho návrhoch, ktorými sa proti žalovaným - fyzickým osobám - domáhal zaplatenia poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov v súlade s cenníkom Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že sa nevysporiadali s relevantnými argumentmi sťažovateľa, ktoré uplatnil aj ako odvolacie dôvody v predmetnej veci, pretože v dôsledku žalovanými vznesenej námietky premlčania rozdielne súdy posúdili nielen samotný charakter právneho vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, ale aj trvanie (dĺžku) a začiatok plynutia premlčacej doby (v niektorých prípadoch podľa obchodnoprávnej, v iných prípadoch podľa občianskoprávnej úpravy). Vzhľadom na strany sporu, predmet konania, s ohľadom na všetky tvrdené a preukázané skutočnosti, v nadväznosti na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, mal tak odvolací súd za to, že sú v danom prípade dané dôvody na prerušenie konania, nakoľko je nevyhnutné, aby mal odvolací súd pred tým, ako o odvolaní žalobcu meritórne rozhodne, vyriešenú otázku, ktorá je predmetom prebiehajúceho konania na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 13230/2015. Vyriešenie aplikácie obchodprávnej či občianskoprávnej právnej úpravy aj na právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným má tak priamy vplyv aj na právne posúdenie plynutia premlčacej doby z hľadiska posúdenia účinnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu. 5. Ústavný súd SR rozhodol o ústavnej sťažnosti spoločnosti Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. so sídlom v Bratislave pre porušenie základných práv a slobôd uznesením č.k. II. ÚS 677/2017-25 zo dňa 10.11.2017 a sťažnosť žalobcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. 6. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 14Co/228/2016-62 zo dňa 18.04.2018 rozhodol o pokračovaní v odvolacom konaní vzhľadom na právoplatnosť uznesenia Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 677/2017-25 zo dňa 10.11.2017, nakoľko odpadol dôvod prerušenia odvolacieho konania v danej veci. 7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 10. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 11. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“). V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pričom odvolacie konanie v danej veci začalo dňom 05.03.2015 (podaním odvolania). 12. Žalobca si návrhom na vydanie platobného rozkazu/žalobou datovanou dňa 14.01.2014 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 43,19 eur (v zmysle pôvodného petitu) na základe faktúry č. 9000012804 splatnej dňa 15.02.2010 na sumu 33,19 eur a faktúry č. 1000006479 splatnej dňa 28.02.2011 na sumu 10 eur, pričom v priebehu konania žalobca čiastočne zobral žalobu späť v rozsahu uhradenej istiny vo výške 10 eur a trval naďalej na úhrade faktúry č. 9000012804 splatnej dňa 15.02.2010 na sumu 33,19 eur. V návrhu/žalobe žalobca uviedol, že právny vzťah medzi ním a žalovaným vyplýva priamo zo zákona č. 566/2001 Z. z o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na základe žalobcom vedenej evidencie cenných papierov na účte majiteľa cenných papierov - žalovaného. Činnosti Centrálneho depozitára cenných papierov SR uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára vykonáva za odplatu v zmysle § 99 ods. 8 ZoCP. Činnosti CDCP sú definované v ustanovení § 99 ods. 3 a 4 ZoCP, pričom jednou z platených činností je vedenie účtu majiteľa (§ 99 ods. 4 písm. h/ ZoCP). S poukazom na uvedené potom žalobca tvrdil, že právo na odplatu za vedenie účtu majiteľa vyplýva žalobcovi priamo zo ZoCP a na základe toho aj dôvodne vyfakturoval uvedené faktúry žalovanému, ako majiteľovi cenných papierov za vedenie účtu. Žalovaný v konaní nespochybnil právny základ uplatneného nároku, ani čo do výšky, ani dôvodnosti, namietal však, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a žalobca si voči nemu nárok uplatnil po uplynutí trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu. 13. Podľa ustanovenia § 57 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch (v znení platnom a účinnom do 31.12.2001 - ďalej „ZoCP“)), evidenciu zaknihovaných cenných papierov vedie stredisko na účtoch majiteľov cenných papierov (ďalej len "účet") a v registri emitentov cenných papierov (ďalej len "register"). 14. Podľa ustanovenia § 58 ods. 5 ZoCP právny vzťah medzi majiteľom účtu a strediskom sa spravuje týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. 15. Podľa ustanovenia § 99 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (v znení platnom a účinnom od 01.01.2002 - ďalej „ZoCPaIS“), Centrálny depozitár je akciovou spoločnosťou so sídlom na území Slovenskej republiky, pre ktorú platia ustanovenia Obchodného zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Premena formy centrálneho depozitára sa zakazuje. 16. Podľa ustanovenia § 99 ods. 8 ZoCPaIS v znení novely účinnej od 01.05.2007, činnosti uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára vykonáva centrálny depozitár za odplatu, ak tento zákon neustanovuje inak. 17. Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 ZoCPaIS „členom“ môže byť a) obchodník s cennými papiermi, ktorý je oprávnený poskytovať investičné služby podľa § 6 ods. 2 písm. a), b) alebo d) a pri ich poskytovaní je oprávnený nakladať s peňažnými prostriedkami alebo finančnými nástrojmi klienta, b) zahraničný obchodník s cennými papiermi s povolením podľa § 54, ktorý je oprávnený poskytovať investičné služby na území Slovenskej republiky v rozsahu podľa § 6 ods. 2 písm. a), b) alebo d) a pri ich poskytovaní je oprávnený nakladať s peňažnými prostriedkami alebo finančnými nástrojmi klienta, c) zahraničný obchodník s cennými papiermi so sídlom v členskom štáte za rovnakých podmienok ako obchodník s cennými papiermi so sídlom v Slovenskej republike, d) Národná banka Slovenska, e) iný centrálny depozitár, f) zahraničná právnická osoba s obdobným predmetom činnosti ako centrálny depozitár. 18. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 105 ods. 5 ZoCPaIS, právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený, a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom. 19. Podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. c/ Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov. 20. Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 21. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie základného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel medzi žalobcom, ako depozitárom cenných papierov a žalovaným, ako majiteľom účtu cenných papierov a to z hľadiska posúdenia charakteru vzťahu ako obchodnoprávneho alebo občianskoprávneho a následne potom zvolenia aplikácie občianskoprávnej alebo obchodnoprávnej úpravy pri posúdení dôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu. Predmetom a rámcom odvolacieho konania bolo naďalej zodpovedanie otázky, či je z hľadiska právneho posúdenia námietky premlčania možné a nutné aplikovať na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, oba upravujúce komplexným spôsobom premlčanie, vzhľadom na právnu úpravu ustanovenia § 52 ods. 2 vety poslednej Občianskeho zákonníka a vzhľadom na ustanovenie § 104 a § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, podľa ktorého právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený, a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, v spojení s ustanovením § 261 ods. 6 písm. c/ Obchodného zákonníka, upravujúceho aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov na záväzkové vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka má potom zásadný vplyv na posúdenie premlčania nároku z hľadiska dĺžky premlčacej doby a jej uplynutia. 22. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že právny vzťah medzi účastníkmi je podriadený Obchodnému zákonníku podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. c), pričom súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia Obchodného zákonníka na daný vzťah a to najmä s ohľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi žalobcom, ktorý koná v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti a žalovaného, ktorý nie je podnikateľským subjektom a najmä s prihliadnutím na zásadu upravenú v ustanovení § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, upravujúceho prioritné použitie Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy so spotrebiteľom, kde by sa inak mali použiť normy Obchodného zákonníka. S poukazom na tieto skutočnosti a zákonné ustanovenia súd potom žalobu zamietol z dôvodu úspešne vznesenej námietky premlčania, pretože žaloba bola na súd doručená po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. 23. Odvolací súd považuje takýto záver a právne posúdenie danej veci za vecne správne. Nad rámec odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza nasledovné: 24. Odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný sa stal majiteľom zaknihovaných cenných papierov na základe kupónovej privatizácie v roku 1993, v dôsledku čoho vznikla v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 písm. a/, v spojení s ustanovením § 57 a § 58 ods. 1 zákona číslo 600/1992 Zb. o cenných papieroch (účinného do 31. 12. 2001) žalobcovi (v tom čase Stredisko cenných papierov SR) povinnosť zriadiť žalovanému, ako majiteľovi cenných papierov osobitný účet majiteľa cenných papierov. Vedenie účtu SCP bolo do 01.05.2007 pre majiteľov cenných papierov bezplatné. Poplatky za vedenie účtu neboli zavedené ani po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ktorý zrušil a nahradil pôvodný zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a aj podľa ktorého viedol naďalej žalobca žalovanému účet majiteľa cenných papierov podľa ustanovenia § 105 a § 99 ods. 3 písm. b/ tohto zákona. Až na základe novely zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch účinnej od 1. 5. 2007 zákonodarca zaviedol spoplatnenie vedenia účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov v zmysle ustanovenia § 99 ods. 8 ZoCPaIS, pričom odplata bola určená cenníkom žalobcu, v súlade s ktorým následne aj žalobca vyfakturoval žalovanému, ako majiteľovi cenných papierov, faktúry za rok 2008 v sume 331,94 eur so splatnosťou 28.02.2009 a za rok 2009 v sume 331,94 eur so splatnosťou dňa 15.02.2010, ktoré nároky boli predmetom sporu (po zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby ohľadom faktúry za rok 2010). 25. Odvolací súd sa po oboznámení sa s dôvodmi odvolania, s právnymi argumentami tak žalobcu, ako aj žalovaného, v nadväznosti na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku poznamenáva, že je nutné pripustiť, že doterajšia početná judikatúra prvoinštančných aj druhoinštančných súdov v danej otázke právneho posúdenia povahy vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a z toho plynúce posúdenie premlčania tohto nároku, je vzhľadom na celkom osobitné špecifiká, vyplývajúce z historických a spoločenských okolností, za ktorých právny základ tohto vzťahu, ako právneho vzťah sui generis, vznikol (kupónová privatizácia), značne rozdielna a vo svojich záveroch nejednotná. Aj práve z tohto dôvodu bola podaná ústavná sťažnosť žalobcu, ktorý inicioval konanie pred Ústavným súdom SR, kde podstatou argumentácie sťažovateľa bolo tvrdenie o porušení jeho ústavných práv z dôvodu, že prvoinštančné, ako aj odvolacie súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho návrhoch, ktorými sa proti žalovaným - fyzickým osobám - domáhal zaplatenia poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov v súlade s cenníkom Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že sa nevysporiadali s relevantnými argumentmi sťažovateľa, pretože v dôsledku žalovanými vznesenej námietky premlčania rozdielne súdy posúdili nielen samotný charakter právneho vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, ale aj trvanie (dĺžku) a začiatok plynutia premlčacej doby (v niektorých prípadoch podľa obchodnoprávnej, v iných prípadoch podľa občianskoprávnej úpravy). 26. Pokiaľ sa odvolací súd, ako už vyššie uviedol, stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý daný vzťah, vzniknutý ex lege právne posúdil ako občianskoprávny a následne aj plynutie a dĺžku premlčacej dobu vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania posúdil podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, odvolací súd práve s poukazom na závery a právny názor Ústavného súdu SR v uznesení č.k. II. ÚS 677/2017-25 zo dňa 10.11.2017 má za to, že tieto závery nie sú protiústavné a ústavne nekonformné a v ďalšom odôvodnení poukazuje na jeho obsah. 27. Ústavný súd SR hoci uznesením č.k. II. ÚS 677/2017-25 zo dňa 10.11.2017 odmietol sťažnosti spoločnosti Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. ako zjavne neopodstatnené, napriek tomu, ako uviedol ÚS SR , „v duchu meteriálnej ochrany ústavných práv sťažovateľa však ústavný súd sťažnosti preskúmal“, pričom ÚS SR vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že „Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody“. 28. V ďalšom texte odôvodnenia uznesenia ÚS SR konštatoval: Sťažovateľ od roku 2008 výrazne zvýšil poplatok za vedenie účtu, majiteľom nedoporučene rozoslal faktúry, a neskôr, spravidla „na hrane“ premlčacích lehôt žaloval majiteľov o úhradu poplatku za vedenie účtu s príslušenstvom. Tieto žaloby sú odrazom zložitej ekonomickej transformácie, keď množstvo majiteľov týchto účtov drží „pozabudnuté“ cenné papiere z kupónovej privatizácie. V prípadoch sa tak prelínajú starý (zákon č. 600/1992 <. v znení neskorších predpisov) a nový zákon o cenných papieroch a s tým spojené otázky, či vzťah vznikol ex lege, alebo zo zmluvy, zložitý vzťah občianskoprávnej a obchodnoprávnej úpravy a v neposlednom rade ochrana spotrebiteľa podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. <. Z uvedeného vyplýva, že predmetné „hromadné“ žaloby sú hmotnoprávne komplikované. Z právnických databáz je zrejmé, že v mnohých prípadoch na okresných a krajských súdov sťažovateľ uspel, a od toho odvíja aj nespokojnosť vo veciach s opačných výsledkom. Ústavný súd preskúmal všetky štyri napadnuté rozsudky a konštatuje, že sťažnosti sú zjavne neopodstatnené, pretože krajské súdy v preskúmavaných rozsudkoch dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutia a nemožno ich považovať za arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na veci odlišný názor, nezakladá bez ďalšieho porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru (m. m. I. ÚS 188/06 <.). Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že na okresných súdoch a krajských súdoch v mnohých skutkovo a právne podobných prípadoch uspel, a teda krajské súdy sa napadnutými rozsudkami „odklonili od judikatúry iných krajských súdov“, ústavný súd konštatuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pretože zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (obdobne napr. I. ÚS 199/07 <., I. ÚS 235/07 <., II. ÚS 184/2015 <. a iné). Podľa názoru ústavného súdu sú uvedené odôvodnenia odvolacích súdov dostatočné, keďže týmito dávajú odpovede na kľúčové námietky sťažovateľa. Ústavný súd v uvedených súvislostiach akceptuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý síce dosiaľ záväzne nezjednotil otázku premlčania vo vzťahu k účtom vedeným sťažovateľom, avšak vo veci sp. zn. 1 Obdo 42/2015 <. využil priestor obiter dictum v uznesení o odmietnutí dovolania podaného pre odňatie možnosti konať pred súdom, kde uviedol, že sa v týchto veciach jedná o (i) záväzok zo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu a záväzok vzniknutý ex lege, nie o záväzok zo vzťahu uvedenom v § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch. Keďže § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch presne určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú Obchodnému zákonníku, nie je prípustné analogické použitie takéhoto odkazu na vzťahy, ktoré podmienky určené zákonom nespĺňajú. Pokiaľ neexistuje v osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na právny predpis (ako je to v § 105 zákona o cenných papieroch), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, teda výlučne Občiansky zákonník, pokiaľ nejde o relatívny obchod. Najvyšší súd v uvedenom uznesení tiež uviedol, že „z povahy záväzku, ktorý nespĺňa podmienky relatívneho ani absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 1 až 3 resp. § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka <., keďže nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona, ako aj z povahy žalovaného ako subjektu bez podnikateľského charakteru vyplýva, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Všeobecné súdy tak správne situáciu vyhodnotili bez toho, aby dovolací súd v ich hodnotení vzhliadol prvok prekvapivosti, arbitrárnosti či zakázanej retroaktivity. Pokiaľ neexistuje v osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na právny predpis (ako je to v ust. § 105 ZoCP), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, teda výlučne Občiansky zákonník. Subsidiarita osobitného predpisu obchodného práva je použiteľná len pre prípady priameho legislatívneho odkazu.“. Vzhľadom aj na uvedené ústavný súd preto dospel k názoru, že ustanovenie § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch (bez ohľadu na intertemporalitu) neobmedzuje pôsobnosť Obchodného zákonníka, ale len uvádza, teda zvýrazňuje, kedy ide určite o obchodnoprávny vzťah. Aplikuje sa preto § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka <. (Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov.), pretože ide o odplatnú zmluvu týkajúcu sa cenného papiera, aj keď vznikla pôvodne prevzatím investičných kupónov privatizácie. Ide však o spotrebiteľský vzťah, preto sa aplikuje Občiansky zákonník, a hlavne by bolo potrebné vykonať kontrolu neprijateľných podmienok, vrátane zmeny vzťahu. V tomto je zahrnutá otázka kontinuity pozícií z kupónovej privatizácie a náhlej zmeny cenníka v roku 2008. Z uvedených argumentov vyplýva, že trojročná premlčacia lehota je v okolnostiach daných vecí jedným z akceptovateľných výkladov, a aj keď krajské súdy niekedy zvolili odlišné argumenty, riadne a primerane ich odôvodnili. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajské súdy sa v napadnutých rozsudkoch ústavne konformným spôsobom zaoberali kľúčovými námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojich odvolaniach. Právne závery, ktoré k námietkam sťažovateľa zaujali konajúce odvolacie súdy, sú dostatočným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajské súdy v spojení s okresnými súdmi pri rozhodovaní aplikovali. V tejto časti napadnuté rozhodnutia krajských súdov sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť medzi nimi a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené už nie je nutné ústavne zasahovať do právoplatne rozhodnutých vecí, resp. sťažnosť je treba v tejto časti odmietnuť už v štádiu predbežného prejednania ako zjavne neopodstatnenú. 29. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu, ako aj jeho právnymi názormi a argumentmi týkajúcimi sa problematiky aplikácie ustanovení pôvodného zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, konkrétne ustanovenia § 58 ods. 5 tohto zákona, a poukazom na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka poznamenáva, že z uvedených ustanovení zákonov - a to ani s odkazom na úpravu Obchodného zákonníka, nie je možné vyvodiť, že právny vzťah medzi stranami sporu sa spravuje ako absolútny obchodnoprávny vzťah ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože v konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená žiadna odplatná zmluva týkajúca v cenných papierov (tak, ako sú upravené v ustanoveniach § 30 až 44 zákona číslo 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách). Obchodný zákonník v žiadnom svojom ustanovení neupravuje, že záväzkový právny vzťah vzniknutý medzi depozitárom cenných papierov a majiteľom účtu cenných papierov sa kvalifikuje ako vzťah obchodnoprávny a nie je možné obchádzať, že relevantnom právnu úpravu týkajúcou sa predmetného záväzkového vzťahu je zákon číslo 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že uvedený zákon ako lex specialis v žiadnom svojom ustanovení neupravuje, že takýto záväzkový vzťah a práva a povinnosti neho vyplývajúce, sa spravujú Obchodným zákonníkom. Obchodnoprávny charakter záväzkového vzťahu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 105 ods. 5 citovaného ZoCPaIS, nakoľko predmetné zákonné ustanovenie striktne vymedzuje okruh subjektov, na ktorý sa vzťahuje právna úprava Obchodného zákonníka (právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu), pričom „člena“ tak, ako ho chápe a s týmto osobitným subjektom narába ZoCPaIS expessis verbis vymedzuje znenie ustanovenia § 104 ZaCPaIS, ktoré striktne definuje, ktorý subjekt v zmysle tejto osobitnej právnej úpravy má postavenie takzvaného člena. Ako súd prvej inštancie správne konštatoval, táto definícia sa nevzťahuje ani na žalobcu, ani na žalovaného. Možno potom zhrnúť, že pokiaľ žiadny právny predpis (zákon o cenných papieroch, Obchodný zákonník a ani iný právny predpis) vyslovene neupravuje, že záväzkové vzťahy medzi stranami sporu má obchodnoprávnu povahu, je potom tento záväzkový vzťah nutné podriadiť ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ako lex generalis, vo všeobecnej rovine upravujúci právne vzťahy medzi fyzickou osobou a ďalším subjektom. Pokiaľ potom žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, aj plynutie a uplynutie premlčacej doby je nutné posúdiť s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka. Krajský súd, vychádzajúc v horeuvedenej právnej argumentácie, z charakteru uplatneného nároku a z osobitných podmienok, za ktorých právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol, s poukazom na to, že žalobca je právnickou osobou a žalovaný je fyzickou osobou, s dôrazom na to, že neexistuje osobitne uzatvorená odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov, no v neposlednom rade aj na právny názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu č.k. II. ÚS 677/2017-25 zo dňa 10.11.2017 potom konštatuje, že aplikácie ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka pri vznesenej námietke premlčania žalovaným má svoj zákonný rámec a právny základ. 30. Odvolací súd (reagujúc na konkrétne odvolacie argumenty žalobcu) poznamenáva, že nemožno spochybniť argument žalobcu, podľa ktorého s cennými papiermi sú spojené aj práva a takýmito právami sú aj práva akcionára ako spoločníka podieľať sa na jej riadení, na zisku, prípadne na likvidačnom zostatku. Uvedené však nemá žiaden priamy vplyv na posúdenie nároku žalobcu, ak v súvislosti s ním nejde o realizáciu žiadnych práv žalovaného ako spoločníka, pretože právny vzťah akcionára - ako spoločníka v obchodnej spoločnosti a danej obchodnej spoločnosti je odlišný od právneho vzťahu centrálneho depozitára cenných papierov, ktorý vedie účet majiteľa cenných papierov a týmto majiteľom. Ani to, že prevádzkový poriadok je v zmysle ust. §-u 103 ods. 6 Zákona o cenných papieroch záväzný tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného nemá žiaden priamy vplyv na skutočnosť, že vzťah žalobcu a žalovaného je síce vzťahom odplatným, avšak nie je vzťahom obchodnoprávnym. V dôsledku uvedeného preto nemožno na premlčanie pohľadávky žalobcu aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o to viac, ak žalovaný vo vzťahu k žalobcovi a v súvislosti s vedením jeho účtu ako majiteľa cenných papierov u žalobcu nevystupuje ako podnikateľ, a ku vzniku tohto vzťahu nedošlo v súvislosti s výkonom podnikateľskej alebo inej činnosti žalovaného, ale zo zákona. 31. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalobca, ako procesne neúspešná strana sporu je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením. 33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).