Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/487/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914201822 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914201822.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu F.. F. S., nar.XX.XX.XXXX, bytom v Y., S. námestie XX/XX, právne zastúpeného JUDr. Luciou Mikušovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Trenčíne, Palackého 35, proti žalovanému Spoločenstvo vlastníkov bytov, IČO: 45 026 874, so sídlom v Rimavskej Sobote, Rožňavská 5, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Marian Dzuroška, s.r.o., so sídlom v Rimavskej Sobote, Hviezdoslavova 468/31, o zaplatenie 891,39 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/66/2014-109 zo dňa 15.06.2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (prvý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 53,- € titulom trov konania a sumu 431,76 € titulom trov právneho zastúpenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (druhý výrok). Súd prvej inštancie, opierajúc sa ustanovenia § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ“) a §11 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej v texte aj „z. č. 182/1993 Z. z.“), vychádzal zo skutkového stavu, že žalobca bol vlastníkom bytu č. XX, nachádzajúceho sa v V. N. na W. V. 5, ktorý skutočne neužíval, ale od 01.07.2008 do 28.02.2011 ho prenajímal a následne na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 17.12.2012 ho predal. Dňa 01.06.2012 bolo žalobcovi doručené vyúčtovanie zálohových platieb za poskytované služby zo dňa 28.05.2012 za účtovné obdobie od 01.01.2011 do 31.12.2011, vyhotovené rozúčtovateľom - EMIKON, s.r.o., Jánošíkova 1, Rimavská Sobota, ktorým bol žalobcovi vyúčtovaný nedoplatok vo výške 620,26 €. Proti vyúčtovaniu žalobca podal dňa 12.06.2012 námietky s tým, že nebol žalovaným požiadaný o umožnenie vstupu do bytu za účelom vykonania odpočtu nameraných hodnôt; keďže sa žalobca v byte nezdržiava a byt ani nebol od 28.02.2011 prenajatý, žalobca sa ani nemal ako a od koho dozvedieť o odpise stavu meračov. Pokiaľ by mu bola písomne doručená na adresu trvalého pobytu výzva na dodanie odpisu meračov, bol by odpis zabezpečil a zaslal ich rozúčtovateľovi. Súčasne s námietkami zaslal žalovanému aj stavy meračov. Spoločnosť EMIKON dňa 30.07.2012 v odpovedi na námietky žalobcu uviedla, že od roku 2008 vykonáva činnosť mandatára pre žalovaného a od tohto obdobia vždy boli odčítané bytové merače aj v byte žalobcu. V bytovom dome je zaužívané, že koncoročný odpočet sa oznamuje písomným odkazom v skrinke na odkazy a na výťahových dverách, preto žalobcu nevyzývali písomne na sprístupnenie bytu. Telefonicky s ním však hovorili, bolo im prisľúbené, že pri ceste do V. N. bytové merače umožní odpísať. Keďže sa tak nestalo a vyúčtovanie bolo potrebné spracovať v lehote do 31.05.2012, nebola iná možnosť, ako použiť ustanovenia vyhlášky č. 630/2005 Z. z.. Následne žalobca vyzval žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia predžalobnou výzvou zo dňa 24.07.2013 a predžalobnou výzvou zo dňa 04.11.2013 ho vyzval na zaplatenie náhrady škody. Súd vypočul ako svedkov X. S. st. a X. S. ml., pracujúcich pre spoločnosť EMIKON, vykonávajúcu na základe mandátnej zmluvy určité úkony pre spoločenstvo vlastníkov bytov, t.j. pre žalovaného. Svedok X. S. st. uviedol, že ich úlohou je jednak robiť odpočty meračov a následne vypracovať vyúčtovania zálohových platieb jednotlivých bytov; odpočty meračov sa vykonávajú tak, že na vývesnej tabuli v bytovom dome vyvesia oznam o dátume vykonávania odpočtu meračov; v prípade, že sa v tomto čase niektorý z vlastníkov bytov v predmetnom byte nenachádza, nechávajú vo dverách bytu oznam o tom, kedy bude vykonávaný ďalší odpočet; ak aj tento spôsob zlyhá, kontaktujú tých vlastníkov bytov, ktorí im to umožnili, aj telefonicky. Keďže vyúčtovanie je potrebné vyhotoviť do 31.05. nasledujúceho roka, a keďže ohľadne bytu č. XX, ktorého vlastníkom bol žalobca, sa im odpočet nepodarilo uskutočniť, pristúpili k realizácii vypracovania vyúčtovania v zmysle vyhlášky č.630/2005 Z. z.. Toto vyúčtovanie bolo predložené na schválenie aj na zhromaždení vlastníkov bytov, čo je najvyšším orgánom spoločenstva, žalobcovi poslali pozvánku na toto valné zhromaždenie, žalobca sa však valného zhromaždenia nezúčastnil. Povinnosť písomne upovedomovať vlastníkov bytov o vykonávaní odpočtov meračov im zákon neukladá. Svedok X. S. ml. uviedol, že ako technik spoločnosti EMIKON, vykonávajúcej na základe mandátnej zmluvy určité úkony pre spoločenstvo vlastníkov bytov, t.j. pre žalovaného, okrem iného zabezpečuje aj odpočty meračov. V roku 2012 uskutočnil odpočet v januári, a to 11.01.2012 v čase od 16.00 do 18.30 hod., minimálne päť dní pred vykonávaním odpočtu vyvesil na oznamovaciu tabuľu v bytovom dome termín odpočtu. Po nahliadnutí do evidencie uviedol, že sa podarilo urobiť odpočty vo všetkých bytoch, okrem bytu č. 23. Telefonicky kontaktoval podľa jeho názoru pána S. ml., ktorý uviedol, že manželka má cestu v marci do V. N. a že X. S. ml. budú kontaktovať a uskutočnia odpočet. Túto skutočnosť si svedok poznačil ku predmetnému bytu v zázname o odpočtoch, že zavolá po 23.02.2012. Potom ešte raz telefonoval na uvedené telefónne číslo, avšak len krátko mu bolo povedané, že o tom vedia, prídu, zavolajú, ale nestalo sa tak, preto bol zrealizovaný výpočet podľa vyhlášky. So žalobcom svedok nikdy nejednal osobne, jednal jedine so synom žalobcu S. S., ktorý prišiel aj do jeho kancelárie, preukázal sa splnomocnením a aj uviedol telefonický kontakt, na ktorý potom svedok v čase odpočtov telefonoval. K odpočtom všeobecne svedok uviedol, že v bytových domoch, ktoré oni spravujú, v prvom rade oznamujú realizáciu odpočtov meračov tým spôsobom, ako to bolo aj v tomto prípade, t.j. oznamom na vývesnej tabuli v bytovom dome. Spravujú 25 až 30 bytových domov a od roku 2012 si nepamätá, že by sa im nepodarilo zrealizovať odpočet pri nejakom byte. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalovaný, resp. rozúčtovateľ, oznámil všetkým vlastníkom bytov v bytovom dome obvyklým spôsobom, t.j. vyvesením oznamu na tabuli vo vchode bytového domu, ako i na výťahových dverách, termín odpočtu meračov. Súd tento spôsob oznámenia považoval za dostačujúci. Bolo v záujme žalobcu v prípade, že predmetný byt neužíval, zabezpečiť jeho sprístupnenie za účelom odpočtu meračov, t.j. nahlásenie stavu meračov. Pokiaľ žalobca tvrdil, že mal byť osobitne písomne upovedomený o termíne odpočtu, súd konštatoval, že takáto povinnosť žalovanému nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Ako vyplynulo z výsluchu svedka X. S. ml., ktorý fyzicky vykonával odpočty meračov v predmetnom bytovom dome, ako aj v ďalších 25 až 30 bytových domoch, kde vykonávajú odpočty, spôsob oznamovania termínu odpočtu meračov je zaužívaný a postačujúci vzhľadom na to, že jedine v tomto konkrétnom prípade bolo potrebné pristúpiť k výpočtu podľa vyhlášky č. 630/2005 Z.z.. Vyhodnotenie ďalších navrhovaných dôkazov by bolo právne irelevantné, pretože v danom prípade chýba jeden zo základných predpokladov pre vznik škody, a to protiprávny úkon žalovaného. Preto žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte len „O.s.p.“) tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za podaný odpor vo výške 53,- € a v trovách právneho zastúpenia žalovaného vo výške 431,76 € za šesť úkonov právnej služby po 51,45 € (príprava a prevzatie zastúpenia 09.06.2015, odpor proti platobnému rozkazu 09.06.2015, návrh na doplnenie a vyjadrenie k dôkazom 26.02.2016, zastúpenie na meritórnom pojednávaní dňa 17.02.2016 a 15.06.2016, ktoré trvalo viac ako dve hodiny, dvakrát režijný paušál po 8,39 € a štyrikrát režijný paušál po 8,58 €, všetko zvýšené o 20 % DPH). 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v celom rozsahu žalobe vyhovel a priznal žalobcovi aj náhradu trov konania v prvostupňovom ako aj v odvolacom konaní, resp. aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Okresnému súdu vytýkal predovšetkým konštatovanie, že nebola splnená základná podmienka vzniku zodpovednosti za škodu - protiprávny úkon žalovaného. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. je vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome povinný umožniť na požiadanie na nevyhnutný čas a v nevyhnutnej miere vstup do bytu alebo nebytového priestoru zástupcovi spoločenstva, správcovi a osobe oprávnenej vykonávať opravu a údržbu za účelom vykonania obhliadky alebo opravy, ak opravu nezabezpečí sám alebo ak ide o opravu spoločných častí domu alebo spoločných zariadení domu, prístupných z jeho bytu alebo montáž a údržbu zariadení na meranie spotreby tepla a vody v byte a nebytovom priestore a odpočet nameraných hodnôt; ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru neumožní na požiadanie vstup do bytu, zodpovedá za škody vzniknuté takýmto konaním. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva povinnosť vlastníka bytu umožniť na požiadanie na nevyhnutný čas a v nevyhnutnej miere vstup do bytu osobe oprávnenej vykonávať odpočet nameraných hodnôt. Žalobca nebol žalovaným o sprístupnenie bytu požiadaný. Keby bol žalobca zo strany žalovaného akýmkoľvek spôsobom, či už písomne, mailom alebo telefonicky požiadaný na sprístupnenie bytu za účelom vykonania odpočtu nameraných hodnôt alebo dodanie odpisu stavu meračov, tak by takejto žiadosti žalobca vyhovel. Žalobca sa však v dôsledku porušenia predmetnej povinnosti zo strany žalovaného, ktorá predchádza vzniku samotnej povinnosti žalobcu, nemal ako o požiadavke na sprístupnenie bytu dozvedieť. Súd považoval za preukázané, že žalovaný, resp. rozúčtovateľ oznámil všetkým vlastníkom bytov v bytovom dome obvyklým spôsobom, t.j. vyvesením oznamu na tabuli vo vchode bytového domu ako i na výťahových dverách, termín odpočtu meračov, pričom tento spôsob považoval za dostačujúci a bolo v záujme žalobcu v prípade, že predmetný byt neužíval, zabezpečiť jeho sprístupnenie za účelom odpočtu meračov, resp. nahlásenie stavu meračov. Ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č.182/1993 Z. z. nezakladá povinnosť žalovaného oznámiť, ale povinnosť požiadať. Zásadný rozdiel v obsahovom vymedzení týchto pojmov spočíva predovšetkým v rozdielnych možnostiach reakcie zo strany adresáta týchto úkonov. Je zrejmé, že oznámenie nevyhnutne nepredpokladá reakciu, resp. nezakladá nárok na reakciu zo strany adresáta, jeho účelom je sprostredkovanie informácií. Naopak, v prípade požiadania sa jeho reakcia a prípadná súčinnosť predpokladá. Obsahové vymedzenie pojmu požiadať je teda značne užšie, než v prípade pojmu oznámiť. Toto pojmové vymedzenie zakladá tiež ďalšiu veľmi dôležitú súvislosť, a to potrebu doručenia. V opačnom prípade, ak by žiadosť nebola adresátovi doručená, nemožno z jeho strany predpokladať prirodzený dôsledok žiadosti, teda reakciu. Samotná podstata žiadosti by tým stratila zmysel už skôr, než by mal samotný adresát o nej možnosť rozhodnúť. Z uvedených dôvodov žalobca mal za to, že legislatívna dikcia predmetného ustanovenia je účelovo formulovaná ako povinnosť požiadať a nie ako povinnosť oznámiť, a to najmä z dôvodu významného rozdielu v obsahovom vymedzení oboch pojmov, spočívajúcom v rozdielnych možnostiach reakcie zo strany adresáta jednotlivých úkonov. Žalovaný mal v čase vyvesenia oznamu na tabuli vo vchode bytového domu ako i na výťahových dverách vedomosť o tom, že žalobca v predmetnom byte nebýva, ani tento byt neprenajíma, a že tento byt nie je obývaný. Práve táto skutočnosť zakladá významný rozdiel v potrebe prístupu k jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov pri plnení zákonnej povinnosti, ktorú žalovanému ukladá ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.. Nie je totiž možné dôvodne predpokladať, že vlastník, ktorý byt neobýva, neprenajíma a ani inak neužíva, sa dozvie o ozname vyvesenom na tabuli vo vchode bytového domu, či na výťahových dverách. Práve za týmto účelom informoval žalobca o ukončení nájmu bytu a tiež o skutočnosti, že byt nebude ďalej obývaný, žalovaného. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj svedok žalovaného K. S. st.. Z uvedených dôvodov žalobca považoval právny názor súdu, že oznámenie obvyklým spôsobom t.j. vyvesením oznamu na tabuli vo vchode bytového domu ako i na výťahových dverách, možno považovať v zmysle platnej právnej úpravy za dostačujúce, za nesprávny a v rozpore s platným právom. Súd sa mal v konaní zaoberať skutočnosťou, či bola zo strany žalovaného splnená zákonom uložená povinnosť, ktorej porušenie namietal žalobca, teda povinnosť požiadať vlastníka bytu o umožnenie vstupu, čo však neurobil. Skutočnosť, že žalovaný žalobcu o umožnenie vstupu nepožiadal, bola v konaní preukázaná viacerými dôkaznými prostriedkami. Prvostupňový súd však vo svojom rozhodnutí zastával názor, že vyhodnotenie ďalších vykonaných dôkazov by bolo právne irelevantné. V dôsledku uvedeného postupu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a následne k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Odvolateľ nesúhlasil ani s konštatovaním súdu, že žalovanému zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť osobitne písomne upovedomiť o termíne odpočtu žalobcu. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil svoje stanovisko k otázke požiadania o sprístupnenie bytu. Žalobca v prednesených vyjadreniach nepožadoval výlučne písomné upovedomenie, avšak dostatočne relevantné a predovšetkým hodnoverne preukázateľné požiadanie, resp. upovedomenie vlastníka o sprístupnenie bytu za účelom vykonania odpočtu meračov. Priznal, že žalovanému zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva takáto povinnosť, avšak na druhej strane je práve žalovaný povinný preukázať, že žalobcu požiadal, resp. vyzval na sprístupnenie bytu za účelom odpočtu meračov podľa §11 ods. 3 citovaného zákona, a teda dôkazné bremeno v tomto prípade je na strane žalovaného, ktorý má preukázať, že vlastníka bytu, t.j. žalobcu požiadal na sprístupnenie bytu za účelom vykonania odpočtu nameraných hodnôt. Žalovaný v konaní toto nepreukázal. Odvolateľ spochybnil aj konštatovanie súdu prvej inštancie v odôvodnení, že rozúčtovateľ žalobcu písomne nevyzýval na sprístupnenie bytu, ale telefonicky s ním hovoril a bolo prisľúbené, že pri ceste do V. N. umožní bytové merače odpísať. Tieto tvrdenia žalovaného, resp. svedkov od začiatku žalobca popieral a vyvracal, pretože žalovaný ani rozúčtovateľ nikdy telefonicky žalobcu nekontaktovali. Už v samotnej žalobe zo dňa 18.02.2014 žalobca uviedol, že nebol na sprístupnenie bytu požiadaný ani žalovaným ani rozúčtovateľom. Vo vyjadrení k odporu zo dňa 16.02.2016 uviedol, že žalovaný vlastníka bytu, t.j. žalobcu nikdy telefonicky nekontaktoval. Žalovaný, resp. rozúčtovateľ telefonicky komunikoval len so synom žalobcu Z.. S. S., pričom predmetom ich telefonátu nebol odpočet stavu meračov a s tým súvisiace sprístupnenie bytu, ale skutočnosti, týkajúce sa prevodu vlastníctva predmetného bytu. Skutočnosť, že v predmetnom byte nikto nebýval, bola potvrdená aj žalovaným na pojednávaní dňa 15.06.2016, aj keď právny zástupca žalovaného na tomto pojednávaní tvrdil, že žalobca žalovanému neoznámil ukončenie nájmu. Až po týchto opakovaných vyjadreniach žalobcu na pojednávaní dňa 15.06.2016 svedok X. S. st. uviedol, že X. S. ml. telefonicky jednal nie priamo so žalobcom, ale s jeho synom. Aj svedok X. S. ml. na pojednávaní dňa 15.06.2016 uviedol, že nikdy osobne nejednal so žalobcom, ale jedine so synom žalobcu S. K., ktorý prišiel za ním do kancelárie a preukázal sa splnomocnením, pričom nevedel presne povedať, čo v plnej moci bolo napísané. Z uvedeného vyplýva, že za žalovaného nebolo komunikované so žalobcom za účelom sprístupnenia bytu ohľadne odpočtu stavu meračov. Keďže v predchádzajúcich vyjadreniach trval žalovaný na tom, že viackrát telefonicky vyzýval žalobcu na sprístupnenie bytu za účelom odpočtu meračov, z uvedeného vyplýva jasný rozpor vo vyjadreniach žalovaného. Preto aj stanovisko súdu v odôvodnení pri konštatovaní skutkového stavu o tom, že žalovaný telefonicky vyzval žalobcu na sprístupnenie bytu, je nesprávne. Tento stav bol od počiatku rozporný, a preto bolo potrebné vypočuť aj syna žalobcu Z.. S. S., aby sa vyjadril k danej skutočnosti, či teda komunikoval so žalovaným a ohľadom akej skutočnosti, resp. či žalovanému predložil splnomocnenie na zastupovanie žalobcu v predmetnej veci. Predvolanie syna žalobcu a jeho vypočutie ako svedka na pojednávaní však súd vyhodnotil za právne irelevantné. Keďže zo strany žalovaného došlo k porušeniu právnej povinnosti, teda k protiprávnemu úkonu, na základe ktorého vznikla žalobcovi škoda, je žaloba dôvodná; žalobca žiadal, aby odvolací súd jej vyhovel v plnom rozsahu. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci vo výške 72,04 € (51,45 € + 8,58 € + 12,01 € ako 20% DPH). Súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalobcu, a to vrátane splnenia podmienok pre možnosť vstupu do bytu žalobcu za účelom odpočtu nameraných hodnôt. Jednoznačne bolo preukázané, že za účelom odpočtu nameraných hodnôt všetkých majiteľov bytov obvyklým spôsobom (oznamom na oznamovacej tabuli v bytovom dome, ako aj na vchodových dverách) žiadal o sprístupnenie ich bytov, a to vrátane termínov. Aj napriek tomu, že povinnosť iným spôsobom upovedomiť každého majiteľa bytov o realizácii odpočtu nameraných hodnôt a požiadať ho o vstup do bytu, nie je žalovanému daná zákonom, telefonicky sa viackrát kontaktovali na telefónne číslo, ktoré žalobca ako kontaktné nechal a žiadosť o sprístupnenie bytu mu aj takýmto spôsobom tlmočil. Žalobca nerešpektoval ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., preto žalovanému neostávalo iné, ako vyúčtovanie zálohových platieb za poskytované služby za rok 2011 zrealizovať postupom podľa vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z. z.. Žalobcom namietaný postup sám pred rokom 2011 rešpektoval, bol mu známy a nikdy sa nedožadoval písomnej výzvy na umožnenie vstupu do bytu. Údaje, ktoré poskytuje žalobca ako dôkaz o skutočnej spotrebe teplej a studenej vody, plynu a stavy na meračoch tepla v jednotlivých miestnostiach bytu sú neakceptovateľné, pretože ich hodnovernosť nebolo možné zo strany žalovaného pre nesúčinnosť žalobcu overiť. Naviac, bol to žalobca, ktorý v dňoch 02.08., 21.08. a 27.08. 2012 vyúčtovaný nedoplatok za rok 2011 v žalovanej sume žalovanému zaplatil a tým evidentne svoj dlh uznal. Tvrdenie, že sa tak stalo účelovo kvôli predaju bytu, je zavádzajúce; žalobca nedoplatok zaplatil 27.08.2012, ale k odpredaju bytu v prospech Slovenskej republiky - Detský domov došlo až 17.12.2012 a k tomu účelu vyhlásenie predsedu spoločenstva v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. prevzal v ten istý deň, t. j. 17.12.2012. 4. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného sa už nevyjadril. 5. Predmetné konanie začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ktorý v § 470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný (§ 34 C.s.p.), vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil. 7. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. 9. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca bol vlastníkom bytu v XX.XX.XXXX N., ktorý neužíval, ale prenajímal a neskôr predal. Keď mu bolo doručené vyúčtovanie zálohových platieb za poskytované služby (01.06.2012) za účtovné obdobie od 01.01.2011 do 31.12.2011, vyhotovené rozúčtovateľom - EMIKON, s.r.o., z ktorého vyplynul nedoplatok vo výške 620,26 €, podal proti nemu námietky s tým, že žalovaný ho nepožiadal o umožnenie vstupu do jeho bytu za účelom vykonania odpočtu nameraných hodnôt, a keďže žalobca sa v byte nezdržiava a byt ani nebol od 28.02.2011 prenajatý, žalobca sa nemohol dozvedieť o tom, že rozúčtovateľ vykonáva odpisy stavu meračov. Na adresu trvalého pobytu mu žiadna výzva na umožnenie odpisu meračov doručená nebola. Súčasne s námietkami zaslal žalovanému aj opísané stavy meračov, ktoré však už spoločnosť EMIKON neakceptovala a v odpovedi na námietky žalobcu (30.07.2012) uviedla, že od roku 2008 vykonáva činnosť mandatára pre žalovaného a od tohto obdobia vždy boli odčítané bytové merače aj v byte žalobcu; v bytovom dome je zaužívané, že koncoročný odpočet sa oznamuje písomným odkazom v skrinke na odkazy a na výťahových dverách, preto žalobcu nevyzývali písomne na sprístupnenie bytu; po telefonickej komunikácii im však bolo zo strany žalobcu prisľúbené, že pri ceste do V. N. im bytové merače umožní odpísať. Keďže sa tak nestalo a vyúčtovanie bolo potrebné spracovať v lehote do 31.05.2012, spoločnosť použila ustanovenia vyhlášky č. 630/2005 Z. z.. Žalobca najprv vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia (24.07.2013) a následne predžalobnou výzvou (04.11.2013) na zaplatenie náhrady škody. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný (resp. rozúčtovateľ) oznámil všetkým vlastníkom bytov v bytovom dome (aj v ďalších 30 bytových domoch) obvyklým spôsobom, t.j. vyvesením oznamu na tabuli vo vchode bytového domu, ako i na výťahových dverách, termín odpočtu meračov, ktorý spôsob je dostačujúci. Bolo v záujme žalobcu v prípade, že predmetný byt neužíval, zabezpečiť jeho sprístupnenie za účelom odpočtu meračov, prípadne nahlásenia stavu meračov. Povinnosť osobitne písomne žalobcu upovedomiť o termíne odpočtu žalovanému nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, a preto správne postupoval podľa vyhlášky č. 630/2005 Z. z.. Okresný súd konštatoval v danom prípade absenciu jedného zo základných predpokladov pre vznik škody -protiprávny úkon žalovaného a žalobu zamietol. 10. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súdom prvej inštancie popísaný skutkový stav zodpovedá obsahu spisu, skutkové zistenia súdu prvej inštancie vyplývajú z listín, ktoré tvoria súčasť spisu. 11. Žalobca v odvolaní vytýka okresnému súdu nesprávne právne posúdenie s poukazom na § 11 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., z ktorého vyplýva povinnosť vlastníka bytu umožniť na požiadanie na nevyhnutný čas a v nevyhnutnej miere vstup do bytu osobe oprávnenej vykonávať odpočet nameraných hodnôt. Žalobca nebol žalovaným o sprístupnenie bytu požiadaný; legislatívna dikcia predmetného ustanovenia je účelovo formulovaná ako povinnosť požiadať a nie ako povinnosť oznámiť, a to najmä z dôvodu významného rozdielu v obsahovom vymedzení oboch pojmov, spočívajúcom v rozdielnych možnostiach reakcie zo strany adresáta jednotlivých úkonov, pričom žalovaný mal v čase vyvesenia oznamu na tabuli vo vchode bytového domu ako i na výťahových dverách vedomosť o tom, že žalobca v predmetnom byte nebýva, ani tento byt neprenajíma, a že tento byt nie je obývaný, ktorá skutočnosť zakladá významný rozdiel v potrebe prístupu k jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov pri plnení zákonnej povinnosti, uloženej žalovanému ustanovením § 11 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.. Z uvedených dôvodov žalobca považoval právny názor súdu prvej inštancie o oznámení obvyklým spôsobom v predmetnom bytovom dome za nesprávny. Tiež nesúhlasil so záverom okresného súdu, že žalovaný nemá povinnosť, vyplývajúcu zo zákona, osobitne písomne upovedomiť o termíne odpočtu žalobcu ako vlastníka bytu, resp. síce takúto povinnosť nemá, ale v spore je na žalovanom preukázanie tvrdenia, že vlastníka bytu, t.j. žalobcu požiadal o sprístupnenie bytu za účelom vykonania odpočtu nameraných hodnôt, čo žalovaný nepreukázal. Odvolateľ spochybnil aj konštatovanie súdu prvej inštancie v odôvodnení, že rozúčtovateľ žalobcu písomne nevyzýval na sprístupnenie bytu, ale telefonicky s ním hovoril a bolo prisľúbené, že pri ceste do V. N. umožní bytové merače odpísať. Tieto tvrdenia žalovaného, resp. svedkov od začiatku žalobca popieral a vyvracal, pretože žalovaný ani rozúčtovateľ nikdy telefonicky žalobcu nekontaktovali. Žalovaný, resp. rozúčtovateľ telefonicky komunikoval len so synom žalobcu Z.. S. S., pričom predmetom ich telefonátu nebol odpočet stavu meračov a s tým súvisiace sprístupnenie bytu, ale skutočnosti, týkajúce sa prevodu vlastníctva predmetného bytu. Aj svedok X. S. ml. na pojednávaní dňa 15.06.2016 uviedol, že nikdy osobne nejednal so žalobcom, ale jedine so synom žalobcu S. S., ktorý prišiel za ním do kancelárie a preukázal sa splnomocnením, pričom nevedel presne povedať, čo v plnej moci bolo napísané. Z uvedeného vyplýva, že za žalovaného nebolo komunikované so žalobcom za účelom sprístupnenia bytu ohľadne odpočtu stavu meračov. Na odstránenie rozporov bolo potrebné vypočuť aj syna žalobcu Z.. S. S.. 12. S takýmto tvrdením žalobcu sa krajský súd nestotožňuje. V prvom rade je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 222/2009 zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2MCdo 4/2009). 13. O takéto pochybenie okresného súdu v prejednávanom spore nejde. Zákonodarca dáva v § 11 ods.3 zákona č. 182/1993 Z.z. pomerne široký priestor na vlastnú úpravu, ktorá najlepšie vyhovuje špecifickým potrebám v jednotlivých konkrétnych prípadoch; za dostačujúce považuje aj menej formálne spôsoby informovania, než je napr. doručenie adresnej zásielky alebo osobné odovzdanie písomnosti. Za obvyklý spôsob oznamovania v bytovom dome treba považovať taký spôsob, ktorých sa v konkrétnom bytovom dome bežne používa a je všeobecne akceptovaný ako štandardná forma oznamovania, resp. doručovania podobných oznamov. Doručovanie oznámení, resp. informovanie vlastníkov bytov v otázkach, týkajúcich sa bytov, formou vyvesenia oznamov na viditeľnom a voľne prístupnom mieste vo vestibule bytového domu, je možné považovať za obvyklý spôsob. 14. V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním - výsluchom svedkov - mal súd prvého stupňa preukázané, že v predmetnom bytovom dome bolo dlhodobým zvykom oznamy, týkajúce sa vlastníkov bytov, vyvesovať vo vchode, resp. na špeciálne nástenky na to zriadené. Hoci žalobca v byte nebýva, nemožno sa stotožniť s jeho námietkou, že žalovaný si nesplnil zákonnú povinnosť ohľadom požiadavky vstupu do bytu za účelom odpočtu meračov. Vlastník bytu, ktorý reálne sám býva na inom mieste a svoj byt ani neprenajíma, a navyše je vlastníkom a prenajímateľom viacerých bytov v rámci republiky (ako to uviedol na pojednávaní pred súdom prvej inštancie), si môže sám vo vlastnom záujme oznamovanie a doručovanie podobných záležitostí ošetriť iným spôsobom. Žalobca žiaden takýto iný spôsob nezvolil, dlhodobo konkludentne akceptoval všeobecný úzus, že sa podobné oznamy (výzvy na sprístupnenie bytu za účelom odpočtu meračov) doručujú formou vyvesenia vo vstupných priestoroch bytového domu. Nie je žiaduce ani z hľadiska finančného, aby ostatní spoluvlastníci, bývajúci v dome, hradili náklady spojené s oznamovaním skutočnosti prostredníctvom pošty, najmä pokiaľ už dlhodobo v minulosti aj žalobca akceptoval výzvy na sprístupnenie bytu bežne zaužívaným spôsobom. Niet teda žiaden rozumný dôvod preto, aby spôsob v bytovom dome obvyklý bol rozlíšený podľa toho, či v dome vlastník bytu býva alebo nie. Skutočnosť, že žalobca tvrdí, že sa nedozvedel o výzve na sprístupnenie bytu včas, a teda odpisy meračov neboli uskutočnené rozúčtovateľom, nemožno pričítať na vrub rozúčtovateľa, resp. žalovaného - spoločenstva vlastníkov bytov. Navyše, svedeckými výpoveďami na pojednávaniach pred okresným súdom bolo nesporne preukázané, že žalobca, resp. jeho syn, boli v telefonickom kontakte s rozúčtovateľom. Nič nebránilo žalobcovi takýmto spôsobom v aktuálnom čase, kedy prebieha vyúčtovanie, t.j. ku 31.05. v roku, oznámiť žalovanému či rozúčtovateľovi, že v predmetnom byte nikto nebýva, aby pre prípad potreby bol napríklad telefonicky kontaktovaný. Je vecou aktívneho prístupu a záujmu žalobcu o dianie v bytovom dome; v opačnom prípade možno správanie žalobcu vyhodnotiť ako nedostatočne spolupracujúceho, ktorý si musí byť vedomý dôsledkov takéhoto správania, a to nielen vo vzťahu ku nemožnosti opisu meračov jedenkrát v roku. Vo svetle týchto skutočností nevykonanie dôkazu výsluchom syna žalobcu okresnému súdu nemožno vytknúť ako zásadné pochybenie, ktoré by mohlo zvrátiť spôsob resp. záver jeho rozhodnutia. Nie je totiž podstatný obsah rozhovoru medzi ním a rozúčtovateľom, ale to, že vôbec spolu komunikovali, čo svedkovia potvrdili a žalobca nepoprel (tvrdil, že telefonáty sa týkali prevodu vlastníctva jeho bytu). Nezáujem samotného žalobcu resp. jeho rodinných príslušníkov ako prípadne poverených osôb o dianie ohľadom jeho vlastníctva (bytu v jeho vlastníctve), nemôže vyústiť do finančného postihu žalovaného, a v konečnom dôsledku aj ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome. Pokiaľ žalobca mal vedomosť, že v jeho byte nie je nájomca ani žiadna osoba, ktorá by ho mohla sprístupniť, mal možnosť odpis včas vykonať sám a informácie poskytnúť žalovanému alebo rozúčtovateľovi, ako to v konečnom dôsledku aj urobil, ale až po vyúčtovaní žalovaným podľa vyhlášky. 15. Výklad ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., podaný žalobcom v odvolaní, nemožno posúdiť ako výklad objektívny, ale výlučne účelový. Takýto záver by bolo možné teoreticky vyvodiť len v prípade, žeby ho mali vlastníci bytov dohodnutý v zmluve o výkone správy, prípadne v zmluve o spoločenstve vlastníkov bytov, ktorú skutočnosť žiadna zo strán v spore netvrdila, ani nebola predmetom dokazovania. Právne následky nesprístupnenia bytu napr. aj v súvislosti s neumožnením odpočtu určených meradiel, nainštalovaných v byte, regulujú osobitné právne predpisy, upravujúce postup pri rozúčtovaní napr. množstva dodaného tepla na prípravu teplej úžitkovej vody (§ 9 ods. 5 vyhlášky č. 630/2005 Z. z. úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla, v súčasnosti zrušená Vyhláškou Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 240/2016 Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného v teplej úžitkovej vode a rozpočítavania množstva tepla). 16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku o zamietnutí žaloby v plnom rozsahu správne, preto ho krajský súd potvrdil; neboli splnené zákonné podmienky na jeho zmenu ani zrušenie. Rozhodnutie je správne aj vo výroku o trovách konania, osobitne odvolaním nenapadnutým, zodpovedá zákonným procesným ustanoveniam. 17. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., pretože ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p., rozhodol tak, že v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konania končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 18. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.). Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).