Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 5To/45/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416010035 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Novák, LL.M. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6416010035.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov JUDr. Štefana Nováka a JUDr. Adriány Považanovej v trestnej veci obžalovaného C. I. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 4. júna 2019 o odvolaní obžalovaného C. I. proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 1 T 7/2016 zo dňa 17.01.2019, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. sa z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 1T/7/2016 zo 17.01.2019 vo výroku o uloženom treste. Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. o d s u d z u j e obžalovaného C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. M. XXX, podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, 7 Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 1T/7/2016 zo dňa 17.01.2019 bol obžalovaný C. I. uznaný vinným v bode 1/ z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zák., v bode 2/ zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že 1/ dňa 03.06.2015 v čase okolo 20.30 h na ulici A. Kmeťa v Q. U. T. v okrúhlej plechovej krabičke neoprávnene prechovával rastlinný materiál rodu Cannabis (konopa) o hmotnosti 0,518 g s obsahom 9,8 % hmotnostných psychotropnej látky THC, čo zodpovedá najmenej dvom obvykle jednorazovým dávkam, pričom rastlina rodu Cannabis je zaradená do I. skupiny omamných látok v Zozname omamných a psychotropných látok uvedených v Zákone číslo 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, 2/ dňa 11.07.2015 v čase medzi 21.30 h až 22.00 h na chodníku vedúcemu na ulicu A. Kmeťa v Žiari nad Hronom v blízkosti autobusovej zastávky zastavil poškodeného K. Q., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý sa vracal domov a žiadal od neho peniaze, na čo poškodený pokračoval ďalej, pričom sa presunul cez cestu na ulicu A. Kmeťa do blízkosti vchodu číslo XX, kde ho opätovne pristavil, žiadal od neho peniaze, po čom poškodený prešiel na ulicu Hviezdoslavovu k blízkosti obytného domu číslo XX, kde mu prikázal, aby stál, priložil mu k pásu nôž o dĺžke čepele približne 15 - 20 cm zahnutého tvaru a so slovami „či sa ho už teraz bojí“ s tým, že mu má dať peniaze, že ho zabije, žiadal od neho hotovosť, na čo mu K. Q. dal do ruky približne 7 € v drobných minciach, čím spôsobil poškodenému K. Q., narodenému XX.XX.XXXX, škodu vo výške 7 €. Za to obžalovanému uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím za použitia § 38 ods. 2, 7 Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 odsek 2 písmeno d) Tr. zák. súd obžalovanému uložil ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie. Podľa § 288 odsek 1 Tr. por. okresný súd poškodeného K. Q., s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podal odvolanie obžalovaný C. I., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v osobitnom písomnom podaní. V odôvodnení podaného odvolania, ktoré smerovalo do výroku o vine v bode 2/ rozsudku ako aj do výroku o treste, namietal skutočnosť, že súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy len jednostranne v jeho neprospech. Uviedol, že s napadnutým súdnym rozhodnutím nesúhlasí a preto navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v zmysle § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Zo zločinu, tak ako je uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia v bode 2/, sa necíti byť vinným. Poukázal, že je veľmi ťažké sa brániť obvineniam za situácie, keď tvrdí, že v danom čase na danom mieste nebol, najmä ak poškodený neustále mení čas spáchania skutku. Pokiaľ OČTK vo väčšine prípadov vyhodnocujú prvotné výpovede ako najpresnejšie, tak sa skutok mal stať po 23.30 hod. Až v konaní o vzatí do väzby sa dozvedel, že skutok sa mal stať o 21.30 hod. Keďže o tejto skutočnosti skôr nevedel, predložil do spisu cestovný poriadok autobusu, ktorým cestoval v uvedený deň, pričom podľa cestovného poriadku uvedený spoj dorazil pred Dom služieb v Q. U. T. o 21.03 hod. Má však pocit, že to bolo trochu neskôr, nakoľko autobus meškal. Ak by aj spoj prišiel načas, vykonaným dokazovaním je preukázané, že spolu s kamarátmi od Domu služieb išiel smerom na Etapu, t. j. úplne opačným smerom ako je miesto činu. Po vykonaní hlavných pojednávaní a celého dokazovania súd uvádza, že zo spáchania žalovaného skutku je usvedčovaný predovšetkým výpoveďou poškodeného. S tým nesúhlasí, a už vôbec nesúhlasí s tým, že výpoveď poškodeného na hlavnom pojednávaní je v absolútnom súlade s výpoveďou poškodeného v prípravnom konaní. Poškodený v prvotnej výpovedi uvádzal, že skutok sa stal v čase 23.30 h., pričom súd tvrdí, že k nezrovnalosti v čase boli spôsobené tým, že poškodený tlmočníkovi nerozumel, alebo došlo k inému nedorozumeniu. Pri prvotnej výpovedi však žiadny tlmočník nebol, bola tam G. R., zamestnankyňa poškodeného, ktorá s ním dlhé roky spolupracuje a dobre mu rozumie, preto nemohlo dôjsť k zlému tlmočeniu. Následne, keď ho polícia vypočula a zistila, že má dobré alibi na 23.30 hod., kedy sa jednoznačne nachádzal v Hells pube v Q. U. T. v prítomnosti svedkov, začal sa čas skutku posúvať späť, až bol ustálený na 21.30 hod. Rozdiel dvoch hodín je obrovský vzhľadom na to, že poškodený dával trestné oznámenie hneď ráno na druhý deň. Napriek tomu, súd považuje prvotnú výpoveď za pravdivú. Podľa súdu verziu poškodeného potvrdzuje aj svedkyňa G. R. a manželka poškodeného, pričom však u oboch svedkýň ide o osoby, ktoré sa o skutku dozvedeli od poškodeného. Svedkyňa R., na pojednávaní uviedla, že obžalovaný poškodeného prepadol okolo 21.30 hod., čo jej povedal poškodený za situácie, keď ho prevádzala niekoľko hodín po skutku na políciu, kde poškodený uviedol čas skutku 23.30 hod. Ďalej namieta, že súd nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov G. G. a G. V.. Súdu ďalej nevadilo časové rozpätie skutku medzi 21.30 - 23.30 hod, avšak vadilo mu, že svedkovia G. B. a A. L., s ktorými sa zabával v nočnom podniku Hells Pub, nevedeli s istotou ustáliť kedy sa presne stretli, pričom s týmto záverom súdu nesúhlasí. Ďalej uviedol, že od počiatku konania uvádzal, že mal pri odchode z domu v uvedený deň pri sebe 100 eur, v Hells Pube platil a aj svedkovia ustálili, že mohol mat pri sebe 80 eur resp. aj viac. Nebol teda odkázaný na cudzie finančné prostriedky, a ani s touto skutočnosťou sa súd nezaoberal. Nevie si vysvetliť, prečo ho poškodený neustále obviňuje zo skutku, prečo ho označuje za zlého chlapca, keď je jednoznačne preukázané, že to nebol on, kto kradol v jeho obchode bundu. Má zato, že v konaní existuje množstvo pochybností počnúc časom skutku, vzdialenosť ku miestu skutku, tvrdenia poškodeného o tom, že ho napadli s nožom, potom nožničkami. Záverom vyslovil názor, že za takéhoto stavu je nutné postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvával na dôvodoch písomného odvolania a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, nakoľko súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými dôležitými skutočnosťami. Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Krajský súd postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v lehote ustanovenej v zákone, pričom odvolanie obžalovaného C. I. je sčasti dôvodné. Na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa konanom dňa 14.11.2016 obžalovaný, v súlade s ustanovením § 257 ods. 1 písm. b), Trestného poriadku vyhlásili, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v bode 1/ rozsudku. Vychádzajúc z tejto situácie, odvolací súd potom preskúmaval len výrok o vine v bode 2/ rozsudku, výrok o treste, výroky o ochrannom liečení a náhrade škody. Pokiaľ ide o samotný napadnutý rozsudok tak, ako bol písomne vyhotovený, tento spĺňa kritéria obsiahnuté v ustanovení § 168 ods. 1 Tr. por. Z jeho dôvodov je totiž zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. Z jeho obsahu je tiež zrejmé, ako sa vysporiadal s konkrétnou obhajobou obžalovaných a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval preukázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona. V tejto súvislosti treba uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne ale priliehavo vysvetlil, k akým zisteniam došiel na základe konkrétnych vykonaných dôkazov, ako tieto dôkazy hodnotil, a to nielen jednotlivo, ale i v ich vzájomných súvislostiach. Závery súdu prvého stupňa, ktoré v smere skutkových zistení z týchto dôkazov vyvodil, považuje odvolací súd za logické a zodpovedajúce vykonaným dôkazom. Na rozdiel od obhajoby odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval v prerokúvanej veci tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na svoje rozhodnutie. Taktiež zistil, že všetky dôkazy v prerokúvanej veci boli získané zákonným spôsobom a súd prvého stupňa ich hodnotil jednotlivo aj v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Odvolací súd pripomína, že v súčasnej trestnoprávnej teórii a praxi platí neprekročiteľná zásada, že ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., teda že vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a vzájomných súvislostiach a pokiaľ urobil logicky odôvodnené skutkové zistenia, nemôže odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho vnútorného presvedčenia hodnotí tie isté vykonané dôkazy ináč, teda s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. Hodnotenie dôkazov je výsostným právom súdu prvého stupňa, ktorý dôkazy vykonáva. Odvolací súd v konkrétnom prípade dospel k záveru, že súd prvého stupňa jednotlivé svedecké výpovede ako aj listinné dôkazy, o ktoré rozhodnutie o vine v napadnutom výroku oprel, vo svojom rozhodnutí, napriek výhradám obhajoby, riadne vyhodnotil a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu vykonaného dokazovania a postupoval v dokazovaní v súlade s vyššie zmienenými ustanoveniami Trestného poriadku. Vzhľadom k tomu krajský súd v otázke skutkových zistení v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Rovnako krajský súd po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine v bode 2/ napadnutého rozsudku bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený. Krajský súd odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam považoval za neopodstatnené. V ďalšom krajský súd považuje za potrebné uviesť, že obžalovaný C. I. je zo žalovaného skutku usvedčovaný predovšetkým výpoveďou poškodeného K. Q., ktorý priebeh skutku vo svojich výpovediach detailne popísal, pričom jednoznačne označil obžalovaného za osobu, ktorá ho napadla. Pokiaľ ide o rozpor vo výpovediach poškodeného ohľadom času spáchania skutku, keď v prípravnom konaní vo výpovedi dňa 12.7.2015 uviedol, že skutok sa stal o 23.30 hod. a v ďalších výpovediach ako aj na hlavnom pojednávaní už uvádzal čas skutku o 21.30 hod., tak táto okolnosť bola dostatočným spôsobom vysvetlená. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výpoveď svedkyne G. R., ktorá bola s poškodeným podávať trestné oznámenie a uviedla, že pri výsluchu rozumela, že poškodený povedal 23.30 hod. a tak sa to aj zapísalo. Po výsluchu na polícii kedy od neho bolo prijaté trestné oznámenie a vyšli von pred políciu jej poškodený stále hovoril „nedobrý čas“. Spočiatku nerozumela, čo tým chce povedať, až neskôr, keď sa v predajni bavili o tom, že čo robil vonku takto neskoro v noci, povedal, že to nebolo v noci. Potom mu začala písať na papier časy a začala časom 20.30 hod, 21.30 hod, 22.30 hod, 23.30 hod a 24.00 hod. kedy z týchto časov označil čas „21.30“ hod. a povedal, že vtedy sa to malo stať. Skutočnosť, že skutok sa stal skôr, ako o 23.30 hod. vyplýva aj z výpovede manželky poškodeného svedkyne E. M., ktorá uviedla, že manžel sa v ten večer vrátil domov okolo 22.00 hod. Skutočnosť, že ku skutku došlo v čase medzi 21.30 až 22.00 hod. potvrdili aj svedkovia G. G. a G. V., ktorí uviedli, že na ustálenom mieste činu videli konflikt medzi dvoma osobami. Čo sa týka ďalšej námietky obhajoby, že poškodený tvrdil, že ho napadli s nožom, následne nožničkami, odvolací súd k tomu uvádza, že táto okolnosť bola v priebehu konania upresnená, po tom, čo boli poškodenému predložené na porovnanie nožnice a nôž, pričom označil, že mu obžalovaný k telu priložil nôž. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o určité nepresnosti poškodeného, je potrebné prihliadať k skutočnosti, že sa jedná o cudzinca, ktorý nedostatočne ovláda slovenský jazyk a pri jeho prvých výpovediach nebol prítomný tlmočník. Aj odvolací súd, tak ako súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania považuje výpovede G. B. a A. L. za nevierohodné, keď sa rozchádzajú v časových údajoch, pričom nemožno opomenúť, že sa jedná o priateľov obžalovaného, čiže z ich strany môže ísť o snahu pomôcť obžalovanému. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistené konanie obžalovaného C. I. právne posúdil v súlade so zákonom tak po stránke objektívnej aj po stránke subjektívnej, keď ho právne kvalifikoval v bode 2/ rozsudku ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. (so zbraňou) a konania sa dopustil v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zák. Odvolací súd ďalej preskúmaval výrok o treste a zistil, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu dostatočne neprihliadol na všetky zásady významné pre ukladanie trestov a na účel trestu tak, ako vyplývajú z ustanovenia § 34 Trestného zákona, čo malo za následok, že uložený trest je neprimerane prísny, preto výrok o uloženom treste zrušil a rozhodol o treste sám. K osobe obžalovaného bolo zistené, že v mieste bydliska neboli zistené výhrady k jeho správaniu. Doposiaľ bol 4 krát súdne trestaný, pričom vo všetkých prípadoch sa na neho hľadí ako by nebol odsúdený. Pokiaľ ide ukladanie trestu, Krajský súd v Banskej Bystrici v súvislosti s úvahami o druhu a výmere trestu prihliadol na všetky významné skutočnosti, ktoré sú potrebné pre správnu individualizáciu trestu. Pričom vychádzal z účelu trestu. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný C. I. spáchal dva úmyselné trestné činy, preto mu odvolací súd ukladal úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšieho trestného o jednu tretinu. V prípade obžalovaného I. druh a výmera trestu boli stanovené zákonným ustanovením § 188 ods. 2 Tr. zákona vzťahujúcim sa na najprísnejšie trestný skutok umožňujúcim obžalovanému uložiť trest odňatia slobody vo výmere sedem až dvanásť rokov. Použitím asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. bolo potrebné trestnú sadzbu upraviť na sedem rokov až 13 rokov a 8 mesiacov. Odvolací súd u obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti, avšak priťažovalo mu podľa § 37 písmeno h) Tr. zákona, že spáchal viac trestných činov. Nakoľko odvolací súd obžalovanému ukladal zvýšený úhrnný trest odňatia slobody, preto pri ukladaní trestu nezohľadnil ustanovenie § 38 odsek 4 Trestného zákona (zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby), pretože súčasné použitie tohto ustanovenia považoval za neprimerane prísne (38 ods. 7 Tr. zák.). Na základe modifikovanej trestnej sadzby po zhodnotení všetkých skutočností, ktoré majú význam pri určovaní druhu trestu a jeho výmery dospel k záveru, že z hľadiska individuálnej aj generálnej prevencie je primeraný a zákonu zodpovedajúci trest odňatia slobody v trvaní siedmych rokov. Pri určení výmery trestu odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa prihliadol najmä na intenzitu útoku obžalovaného proti poškodenému, ako aj na skutočnosť, že obžalovaný svojím konaním nespôsobil vysokú škodu. Pokiaľ ide o zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý sa vykonáva diferencovane v troch stupňoch, súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný doposiaľ nevykonával nepodmienečný trest odňatia slobody, preto ho na výkon trestu zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolací súd má za to, že takto uložený trest povedie k dosiahnutiu účelu trestu tak, ako to je vyjadrené v ustanovení § 34 Trestného zákona. Okresný súd na základe záverov znaleckého posudku č. 86/2015 znalcov G.. D. H. a G.. F. G., znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria), uložil obžalovanému ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie, pričom odvolací súd považuje toto ochranné opatrenie za dôvodné a zákonné. Taktiež aj výrok o náhrade škody, ktorým súd prvého stupňa rozhodol tak, že poškodeného K. Q. podľa § 288 ods. 1 Tr. por. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilné sporové konanie, je v súlade so zákonom. S poukazom na zhora rozvedené dôvody senát krajského súdu rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.