Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/165/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200440 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200440.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: M 77 Link S. A., so sídlom 2 Rue Albert Borschette, L-1246 Luxemburg, Luxembursko, právne zast.: Zathurecky InPaRtners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Kláry Jarunkovej 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 867 578, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, so sídlom Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, Švermova 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti: Sky International AG, so sídlom Stockerdorf, Dreikönigstrasse 31a, CH-8002 Zurich, Švajčiarsko, zast.: Mgr. Martin Guttmann, MBA, advokát, so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu žalovaného č. O. zo dňa 18. apríla 2019, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie predsedu žalovaného Úradu priemyselného vlastníctva SR č. OZ XXXXXX/II-XX-XXXX zo dňa 18. apríla 2019 spolu s rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva SR č. POZ XXXX-XXXX/ OZ XXXXXX/I-XX-XXXX zo dňa 25. augusta 2016 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu verejnej správy. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatný rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá vyšší súdny úradník. Ďalšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Úrad priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „úrad" alebo „žalovaný") rozhodnutím č. POZ XXXX- XXXX/OZ XXXXXX/I-XX-XXXX z 25.08.2016 podľa § 35 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach vyhlásil ochrannú známku žalobcu č. XXX XXX . „E." vrátane obrazového prvku (ďalej len „napadnutá ochranná známka") za neplatnú (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"). Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané na návrh ďalšieho účastníka Sky International AG Stockerhof Dreikönigstrasse 31a CH-8002, Zürich, Švajčiarsko a British Sky Broadcasting Group plc. Grant Way, Isleworth TW7 5QD, Middlesex, Spojené kráľovstvo (z dôvodu prevodu starších ochranných známok na ďalšieho účastníka Sky International AG sa s ním ako s účastníkom konania nekonalo), ktorí boli v tom čase majiteľmi starších slovných ochranných známok Európskej únie č. XXXXXX „E.", č. XXXXXXX „E." a staršej obrazovej ochrannej známky Európskej únie č. XXXXXXX „E.", ktoré mali území Európskej únie dobré meno. Dôvodom na vydanie prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že pokiaľ by majiteľ - žalobca používal napadnutú ochrannú známku pre zapísané tovary a služby, mohol by ťažiť z príťažlivosti, ako aj dobrého mena starších ochranných známok, čo by mu mohlo poskytnúť neoprávnenú výhodu. Zároveň by mohlo dôjsť k ujme na rozlišovacej spôsobilosti starších ochranných známok, a to tým, že by sa oslabovala ich jedinečnosť a staršie ochranné známky by tak mohli stratiť schopnosť vyvolávať u verejnosti okamžitú asociáciu s tovarmi a službami navrhovateľov. Uvedené podľa prvostupňového orgánu vyplynulo z toho, že napadnutá ochranná známka prostredníctvom prvku „E." evokuje prepojenie so staršími ochrannými známkami. Aj keď sa napadnutá ochranná známka od starších ochranných známok odlišuje pridaním slovnej časti „M." a obrazového prvku, jej štruktúra, kde začiatok slovného prvku vnímaný spotrebiteľmi s väčšou pozornosťou tvorí práve časť „E.", bude v danom segmente trhu asociovať staršie ochranné známky. 2. O rozklade podanom žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol predseda Úradu priemyselného vlastníctva SR (ďalej len "predseda žalovaného") rozhodnutím č. OZ XXXXXX/II-XX- XXXX z 18.04.2019 tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie"). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia predseda žalovaného po rekapitulácii obsahu prvostupňového rozhodnutia, obsahu podaného rozkladu, obsahu vyjadrenia navrhovateľa k podanému rozkladu a citácii zákona poukázal na charakter napadnutej obrazovej ochrannej známky č. XXXXXX žalobcu s právom prednosti od 07.07.2008, zapísanej do registra ochranných známok 31.07.2013 pre tam uvedené tovary a služby v triedach 37, 38 a 41 Medzinárodného triedenia tovarov a služieb. S poukázaním na obsah a chránené tovary a služby podľa starších ochranných známok mu z podaného rozkladu vyplynulo, že žalobca spochybnil posúdenie naplnenia kumulatívnych podmienok potrebných pre úspešné uplatnenie návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú, nakoľko podľa jeho názoru kolízne ochranné známky nie sú zhodné ani podobné, nemajú žiadny spoločný prvok a odlišnosti napadnutej ochrannej známky spočívajúce v slovnom prvku „M." a obrazovom prvku sú dostatočne výrazné, takže si spotrebitelia nemôžu medzi nimi vytvoriť spojitosť. Tiež spochybnil preukázanie dobrého mena starších ochranných známok, a to vo vzťahu k Európskej únie, ako aj Slovensku. Zdôraznil, že slovenská verejnosť staršie ochranné známky nepozná a nespája si slová „E." s navrhovateľmi. Z tohto dôvodu nemôže dôjsť k zásahu do práv vyplývajúcich zo starších ochranných známok. Predseda žalovaného k tomu uviedol, že predmetom ochrany v zmysle § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach") je dobré meno (renomé) staršej ochrannej známky. Tento právny inštitút vyjadruje predovšetkým skutočnosť, že podstatná časť relevantnej verejnosti pozná ochrannú známku v dôsledku jej používania a spája ju s dobrými vlastnosťami tovarov a služieb, ktoré od nich očakáva, čím sa zvyšuje hodnota tejto ochrannej známky. Na úspešné uplatnenie návrhu podaného z tohto dôvodu je potrebné naplnenie kumulatívnych podmienok, z ktorých jednou je zhodnosť alebo podobnosť napadnutej ochrannej známky so staršou ochrannou známkou, resp. staršími ochrannými známkami, druhou je nadobudnutie a preukázanie dobrého mena staršej ochrannej známky vo vzťahu k tovarom alebo službám, pre ktoré je zapísaná v registri, a to na území SR, resp. EÚ a treťou je skutočnosť, že by použitie napadnutej ochrannej známky na tovaroch alebo službách, ktoré sú zhodné, podobné alebo nepodobné s tými, pre ktoré má staršia ochranná známka dobré meno, bez náležitého dôvodu neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky, alebo jej dobrému menu. Takéto zásahy sú dôsledkom určitého stupňa podobnosti medzi napadnutou ochrannou známkou a staršou ochrannou známkou, na základe ktorého si dotknutá skupina verejnosti vytvorí asociáciu medzi týmito dvomi ochrannými známkami a bude ich naďalej spájať, pričom platí, že čím je rozlišovacia spôsobilosť a dobré meno staršej ochrannej známky výraznejšie, tým skôr bude dochádzať k ťaženiu alebo ujme na jej rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrom mene. Ďalej predseda žalovaného uviedol, že pri hodnotení dôvodnosti návrhu opierajúceho sa o ustanovenie § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach sa teda neskúma pravdepodobnosť zámeny, či asociácie kolíznych ochranných známok, ale kumulatívne naplnenie všetkých zákonných podmienok, vrátane potencionálnej možnosti, že napadnutá ochranná známka by mohla ťažiť z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky, alebo by bola na ujmu jej rozlišovacej spôsobilosti alebo jej dobrému menu. Žalobca v úvode odôvodnenia rozkladu výslovne spochybnil naplnenie prvej a tretej podmienky uplatneného dôvodu neplatnosti podľa § 7 písm. b zákona o ochranných známkach, tzn. podmienky zhodnosti alebo podobnosti kolíznych ochranných známok a podmienky ťaženia alebo ujmy na dobrom mene alebo rozlišovacej spôsobilosti starších ochranných známok, avšak zo samotného odôvodnenia rozkladu je zrejmé, že nesúhlasil ani so splnením podmienky preukázania dobrého mena starších ochranných známok na území EU, preto predseda žalovaného rozhodujúci o rozklade preskúmal aj splnenie tejto podmienky. Ku konkrétnym námietkam uvedeným v rozklade uviedol, že v prvom rade povaha a rozsah dobrého mena ochranných známok nie sú vymedzené zákonom a z tohto dôvodu je potrebné vychádzať z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej dobré meno naznačuje určitý stupeň poznania ochrannej známky zo strany verejnosti (rozsudok SD EÚ vo veci C-375/97 „General Motors" zo 14.09.1999, bod 23). Súd tu dospel k záveru, že dobré meno je požiadavka týkajúca sa hranice poznania, z čoho vyplýva, že musí byť v zásade posúdená na základe kvantitatívnych kritérií. Požiadavka dobrého mena staršej ochrannej známky sa považuje za splnenú, ak je táto známa značnej, resp. podstatnej časti verejnosti, ktorej sú výrobky alebo služby tejto ochrannej známky adresované. Pri určovaní toho, či je staršia ochranná známka známa podstatnej časti verejnosti sa musí zohľadniť nielen stupeň povedomia o tejto ochrannej známke, ale aj ďalšie relevantné faktory, v danom prípade, najmä však ide o príslušné územie, rozhodujúci časový okamih, relevantný okruh spotrebiteľov a povahu tovarov alebo služieb pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná. Ďalšími relevantnými faktormi sú napríklad podiel staršej ochrannej známky na trhu, intenzita, zemepisný rozsah a trvanie jej používania a veľkosť investícií, ktoré podnik vynaložil na jej propagáciu. Staršie ochranné známky sú ochrannými známkami EÚ, čo znamená, že v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach, na základe ktorého bol predmetný návrh uplatnený, musia mať staršie ochranné známky dobré meno na území EÚ. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-120/14 „B." z 03.09.2015, body 19. a 20., objasnil, že pokiaľ ide o územné hľadisko, podmienka týkajúca sa dobrého mena je splnená, ak má ochranná známka EÚ dobré meno v podstatnej časti územia EÚ, pričom takáto časť územia môže prípadne zodpovedať územiu jediného členského štátu. Ak sa teda preukáže dobré meno skoršej ochrannej známky EÚ na podstatnej časti územia EÚ, ktoré môže prípadne zodpovedať územiu jediného členského štátu, je potrebné konštatovať, že táto ochranná známka má dobré meno v EÚ a od jej majiteľa tak nemožno požadovať, aby predložil dôkazy o jej dobrom mene na území členského štátu, kde bola podaná prihláška neskoršej národnej ochrannej známky. Ďalej predseda žalovaného poukázal na to, že nadobudnutie dobrého mena starších ochranných známok boli navrhovatelia povinní preukázať pred dátumom podania prihlášky napadnutej ochrannej známky, t.j. pred 07.07.2008. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že v zmysle judikatúry platí, že čím sú dôkazy bližšie príslušnému dátumu, tým jednoduchšie bude predpokladať, že staršia ochranná známka v danom čase získala dobré meno. Dôkazná hodnota konkrétneho dokumentu sa bude pravdepodobne líšiť podľa toho, ako blízko je obdobie, na ktoré sa dokument vzťahuje k dátumu podania prihlášky napadnutej ochrannej známky. Avšak aj dôkaz o dobrom mene týkajúci sa neskoršieho časového okamihu, ako je rozhodný dátum, môže umožniť vyvodenie záverov týkajúcich sa dobrého mena staršej ochrannej známky k príslušnému dátumu (C-259/02, C-108/07, T-262/04). Predseda žalovaného v súvislosti s dôkazovými materiálmi predloženými navrhovateľmi uviedol, že z reklamných a propagačných materiálov vyplýva, že označenia ako „E.", „E.", „E. D.", „E. R.", „E. E.", „E. G.", „E. V.", „E. F.", „E. F.", „E. T." a pod. boli používané na území Spojeného kráľovstva a Írska v rokoch 2004, 2005 a 2006. Z článkov britskej tlači vyplýva, že už v 80. rokoch bol televízny kanál „E." spoločnosti British Sky Broadcasting Group plc. najsledovanejšou satelitnou stanicou v Európe s 12,3 miliónmi divákov mesačne. Vyplynulo to z celoeurópskeho výskumu televíznej diváckej sledovanosti, podľa ktorého v roku 1988 televízny kanál „E." sledovalo denne 7,3 milióna divákov v 11 európskych štátoch vrátane Spojeného kráľovstva. V tomto období bola televízna stanica „E." okrem krajín tzv. západného bloku dostupná aj v Maďarsku a bývalej Juhoslávii. Televízna stanica „E." postupne v deväťdesiatych rokoch rozširovala svoju ponuku programov o ďalšie konanie ako „E. U.", „E. O.", „E. G." či „E. E.". Z výročných správ spoločnosti Sky Broadcasting Group plc. z rokov 2003 - 2012 týkajúcich sa územia Spojeného kráľovstva a Írska je zrejmé, že počet zákazníkov „E." sa každoročne zvyšoval až na úroveň 8,9 milióna, pričom 12,5 milióna domácnostiam bol prístupný niektorý z kanálov „E.". Obrat skupiny „E." od roku 2003 vždy prevýšil 3 miliardy libier, pričom v roku 2007 činil 4,5 miliardy. Taktiež v ďalších rokoch mal vysoké zisky. Spoločnosť British Sky Broadcasting group plc. sa umiestnila v rebríčku 50 najinovatívnejších spoločností za rok 2010 na 37 mieste a ochranná známka „E." bola v roku 2012 zaradená medzi 500 oficiálne najlepších značiek, tzv. „superbrands", pričom obsadila 75. miesto. Taktiež podľa rebríčka uverejneného spoločnosťou Deloitte sa značka „E." umiestnila medzi 100 značkami, ktoré sa najviac zasadzujú o ochranu a posilňovanie práv vyplývajúcich z doménových mien. K významnému postaveniu značky „E." na trhu v Spojenom kráľovstve a Írsku svedčia tiež mnohé ocenenia Kráľovskej televíznej spoločnosti, ktoré získali stanice „E. U." a „E. E." v období rokov 2002 a 2010. Podľa predsedu žalovaného bolo v predmetnom prípade zo strany navrhovateľov preukázané, že staršie ochranné známky, či už slovné alebo obrazové boli používané v súvislosti s televíznym vysielaním v rozhodnom období pred podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky, t.j. pred 07.07.2008 a to už v 80. a 90. rokoch minulého storočia, ale aj po roku 2000 kontinuálne až do roku 2008. Zároveň bolo preukázané používanie starších ochranných známok aj v rozhodnom období, čo predstavuje kontinuálne používanie označenia „E." počas viac ako 30 rokov. Pokiaľ ide o územný rozsah, predseda žalovaného považoval za preukázanú rozsiahlu známosť starších ochranných známok, najmä na území Spojeného kráľovstva a Írska, čo je vzhľadom na významné ekonomické postavenie obidvoch krajín v rámci EÚ aj s ohľadom na počet ich obyvateľov potrebné považovať za dostatočné na účely preukázania dobrého mena starších ochranných známok na území EÚ. Rovnako aj SD EÚ vyslovil názor, že dobré meno staršej ochrannej známky v Spojenom kráľovstve postačuje na preukázanie dobrého mena na úrovni EÚ, keďže Spojené kráľovstvo predstavuje jej podstatnú časť (rozsudok vo veci T-60/10 „A. E." zo 06.07.2012, bod 44). Čo sa týka argumentu žalobcu, že v súčasnosti prebiehajú rokovania o vystúpení Spojeného kráľovstva s EÚ, považoval ho za irelevantný, pretože dobré meno starších ochranných známok sa posudzuje k obdobiu pred 07.07.2008. Ďalej považoval za potrebné zobrať do úvahy podiel starších ochranných známok na trhu pri zohľadnení povahy tovarov a služieb, ktorých sa staršie ochranné známky týkajú. Vo všeobecnosti platí, že ak sú tovary alebo služby určené bežnému spotrebiteľovi, je potrebné preukázať väčší podiel na trhu a naopak, v prípade, že ide o špecifické tovary alebo služby určené úzkej skupine zákazníkov, bude sa vyžadovať menší rozsah používania, resp. známosti staršej ochrannej známky. V danom prípade zo staršej ochrannej známky okrem iného zapísanej pre tovary a služby súvisiace s televíznym a rozhlasovým vysielaním, ktoré sú určené širokej spotrebiteľskej verejnosti. Navrhovatelia dôkazne preukázali, že televízne vysielanie označené staršími ochrannými známkami sledovali pravidelne na území Spojeného kráľovstva a Írska v relevantnom období milióny divákov, pričom ich počet sa z roka na rok zvyšoval a zároveň i dosiahnutý obrat. To vypovedá o intenzívnom rozsahu a používaní označenia „E.". Okrem toho zohľadnil aj skutočnosť, že okruh televíznych operátorov, najmä veľkých celonárodných, prípadne nadnárodných, nie je vzhľadom na vysoké administratívne, technické a finančné nároky súvisiace s prevádzkou televízneho vysielania veľké. Z dôkazových materiálov predložených navrhovateľom mu ďalej vyplynulo, že spoločnosť British Sky Broadcasting Group plc. bola v rozhodnom období jedným z troch najväčších vysielateľov v Spojenom kráľovstve popri BBC a British digital Broadcasting. V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s argumentom žalobcu, že predložené dôkazy neobsahujú meno majiteľa starších ochranných známok, keďže na viacerých sa staršie ochranné známky „E." spomínali v spojení so spoločnosťou British Sky Broadcasting Group. Z predložených dokladov predsedovi žalovaného vyplynulo, že používanie slovných označení „E.", resp. „E." bolo používané buď samostatne alebo v kombinácii s ďalšími opisnými prvkami, napríklad ako „E. D.", „E. R.", „E. E.", „E. G.", „E. V.", „E. F.", „E. F.", „E. T.", „E. N." „E. A.", „E. O." atď, pričom je zrejmé, že prvky, ktoré boli doplnené k starším ochranným známkam „E." sú len opisné vo vzťahu k obsahu a zameraniu takto označeného televízneho vysielania. Poukázal na rozsudok všeobecného súdu T-482/08 Atlas Transport z 10.06.2010, bod 36 a nasl., podľa ktorého, ak dodatok nie je rozlišujúci, je slabý a/alebo nie je dominantný, nemení rozlišovaciu spôsobilosť zapisovanej ochrannej známky. Z ohľadom na mu bolo zrejmé, že používanie označení „E." resp. „E." spolu s opisnými slovnými prvkami tak, ako sú uvedené vyššie, je potrebné považovať tiež za používanie starších ochranných známok. Ani skutočnosť, že označenia používané navrhovateľmi obsahujú medzi ich jednotlivými slovnými prvkami medzeru, zatiaľ čo napadnutá ochranná známka predstavuje jednoslovné označenie nezohráva v preskúmavanom prípade významnú úlohu. Táto skutočnosť totiž nemá žiadny dopad na hodnotenie dobrého mena starších ochranných známok. Predseda žalovaného na základe posúdenia dôkazových materiálov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach konštatoval, že navrhovatelia preukázali dlhodobé, rozsiahle a intenzívne používanie starších ochranných známok vo vzťahu k službám televízneho vysielania prostredníctvom digitálnej, satelitnej televízie a internetu, a pre tovary a služby súvisiace s prenosom a príjmom televízneho signálu, pre ktoré sú tieto ochranné známky zapísané v registri na území členských štátov EÚ, najmä Spojeného kráľovstva a Írska v rozhodnom období pred podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky. Berúc do úvahy uvedené je dôvodné konštatovať, že tieto ochranné známky aj s ohľadom na globálny charakter a prepojenie poskytovaných služieb boli známe relevantnej skupine spotrebiteľov do takej miery, že získali dobré meno na území EÚ. V nadväznosti na tvrdenie žalobcu, že úrad nemal prihliadať na čestné vyhlásenie pani V. D. predseda žalovaného uviedol, že zákon o ochranných známkach ako lex specialis v § 51 ods. 5 vylučuje v konaniach vo veciach ochranných známok aplikáciu § 39 Správneho poriadku, ktorý upravuje problematiku čestných vyhlásení ako jednej z foriem dôkazových prostriedkov v správnom konaní. Je však potrebné rozlišovať medzi čestným vyhlásením urobeným niektorým z účastníkov konania a čestným vyhlásením tretej osoby, i keď má táto určitý vzťah k niektorému z účastníkov konania. Kým v prvom prípade ide o dôkazový prostriedok, ktorý nie je možné zohľadniť v rámci hodnotenia dôkazov, v druhom prípade ide o prípustný dôkaz, ktorého výpovedná hodnota závisí od personálnych, ekonomických, či iných väzieb medzi osobou, ktorá dané čestné vyhlásenie poskytla a tých účastníkov konania, v prospech ktorého svedčia skutočnosti v ňom uvedené. Toto čestné vyhlásenie teda hodnotil podľa všeobecných zásad hodnotenia dôkazov v správnom konaní, pričom k nemu pristupoval s istou dávkou racionálnej opatrnosti, keďže spravidla nejde o skutočnosti dokázané, ale len osvedčené - nie sú teda okolnosti objektívne dokázané, ale subjektívne tvrdené. Aj keď ide o vyhlásenie zamestnanca spoločnosti jedného z navrhovateľov s obmedzenou dôkaznou silou, skutočnosti v ňom opísané boli podporené inými nezávislými dôkazovými materiálmi predloženými navrhovateľmi, a preto nemožno mať pochybnosti o ich pravdivosti. Predseda žalovaného ďalej uviedol, že akceptoval skutočnosť, že dobré meno ochranných známok „E." bolo na území EÚ zo strany súdov a tiež iných zahraničných známkových úradov dlhodobo a konštantne potvrdzované len ako podporný argument. Samotná skutočnosť, že iné zahraničné známkové úrady, prípadne súdy uznali dobré meno ochranných známok „E.", nemá na predmetný prípad významnejší vplyv, keďže konštatovanie dobrého mena starších ochranných známok prvostupňovým orgánom vyplynulo najmä z podrobného posúdenia iných dôkazových materiálov predložených navrhovateľmi v konaní. S ohľadom na uvedené bola podľa predsedu žalovaného v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že staršie ochranné známky majú na území EÚ dobré meno. Prvú s kumulatívnych podmienok ustanovenia § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach možno považovať za splnenú, čo napokon správne konštatoval aj prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí. 3. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán uzavrel porovnanie kolíznych ochranných známok konštatovaním určitej miery ich vizuálnej, fonetickej a sémantickej podobnosti založenej na prítomnosti slovného prvku „E."/"E." vo všetkých porovnávaných ochranných známkach, s čím sa majiteľ - žalobca nestotožnil, pričom argumentoval tým, že porovnávané ochranné známky sú z jednotlivých hľadísk nepodobné a prvostupňový orgán nehodnotil porovnávané ochranné známky z hľadiska celkového dojmu, ktorým pôsobia, ale zameral sa len na izolovanú časť „E." a pod. Predseda žalovaného k tomu uviedol, že predmetom porovnania sú staršie slovné ochranné známky „E.", „E." a napadnutá obrazová ochranná známka „E.". Ako vyplýva z judikatúry SD EÚ posúdenie podobnosti ochranných známok musí aj pri skúmaní naplnenia podmienok vyplývajúcich z § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach vychádzať z posúdenia označení z vizuálneho, fonetického a sémantického hľadiska rovnako, ako je tomu v prípade ustanovenia § 7 písm. a/ bod 2 citovaného zákona. Ustanovenia zákona o ochranných známkach § 7 písm. a/ bod 2 a § 7 písm. b/ sa však líšia z hľadiska požadovaného stupňa podobnosti kolíznych ochranných známok. Zatiaľ čo ochrana poskytnutá ustanovením § 7 písm. a/ bod 2 zákona o ochranných známkach je podmienená zistením takého stupňa podobnosti medzi dotknutými ochrannými známkami, že medzi nimi existuje na strane príslušnej skupiny verejnosti pravdepodobnosť zámeny, existencia tejto pravdepodobnosti nie je nevyhnutná na naplnenie podmienok podľa § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach. Ujmy uvedené v tomto ustanovení môžu vyplývať z menšej miery podobnosti medzi ochrannými známkami za predpokladu, že je dostatočná na to, aby si príslušná skupina verejnosti vytvorila medzi ochrannými známkami väzbu, to znamená súvislosť (SD EÚ vo veci C-408/01 „Adidas Salomon a Adidas Benelux" z 23.10.2003, C-252/07). Na doplnenie uviedol, že v prípade, ak je ochranná známka výlučne slovná (ako sú aj prvá a druhá staršia ochranná známka v preskúmavanom prípade), predmetom ochrany je slovo ako také a nie jeho grafické, či štylistické zobrazenie (T-254/06). Z tohto dôvodu nie je podstatné, či sú prvá a druhá staršia ochranná známka znázornené veľkými alebo malými tlačenými písmenami. Prvá a druhá staršia ochranná známka a napadnutá ochranná známka z vizuálneho hľadiska zdieľajú písmená „E." resp. „E." usporiadané za sebou v rovnakom poradí. Na druhej strane sa tieto ochranné známky vizuálne odlišujú v tom, že napadnutá ochranná známka obsahuje proti uvedeným starším ochranným známkam ďalšie písmená „M.", ako aj obrazový prvok. Napadnutá ochranná známka pôsobí z hľadiska celkového dojmu vďaka časti „M." a obrazového prvku oproti krátkym starším ochranným známkam dlhším dojmom. S tvrdením majiteľa, že slovná časť napadnutej ochrannej známky „E." nie je dominantná ani ťažisková sa predseda žalovaného nestotožnil, zároveň však rovnako ako aj prvostupňový orgán poukázal na fakt, že začiatok slovného prvku „E." spotrebiteľ vníma pozornejšie. Napriek vyššie uvedeným odlišnostiam podľa predsedu žalovaného nie je možné poprieť, že porovnávané ochranné známky sú z vizuálneho hľadiska podobné aspoň v minimálnej miere, a to z dôvodu, že obidve zhodne obsahujú písmená „E.". Pokiaľ ide o vizuálne porovnanie tretej staršej ochrannej známky s napadnutou ochrannou známkou, vzhľadom na to, že táto sa od prvej a druhej staršej ochrannej známky výraznejšie neodlišuje (odlišnosť spočíva jedine v tom, že je znázornená svetlými písmenami s tieňovaním), je podľa predsedu žalovaného dôvodné aj v prípade tretej staršej ochrannej známky dospieť k rovnakému záveru ako pri porovnaní napadnutej ochrannej známky s prvou a druhou staršou ochrannou známkou, a to k záveru o nízkej miere podobnosti napadnutej ochrannej známky s touto staršou ochrannou známkou. K fonetickému porovnaniu kolíznych ochranných známok uviedol, že napadnutú ochrannú známku tvorí dvojslabičné označenie, ktoré bude s najväčšou pravdepodobnosťou vyslovované ako „E.", pričom staršie jednoslabičné ochranné známky budú vyslovené ako „E.". Porovnávané ochranné známky sa teda zhodujú v jednej, a to začiatočnej slabike napadnutej ochrannej známky, ktorá zároveň predstavuje celé staršie ochranné známky, z čoho objektívne vyplýva stredná miera ich fonetickej podobnosti. Prítomnosť obrazového prvku napadnutej ochrannej známky neovplyvní jej zvukovú reprodukciu. Pokiaľ ide o argument žalobcu, že porovnávané ochranné známky sa odlišujú v počte písmen a slabík, teda v celkovej dĺžke fonetického vnemu, tento podľa predsedu žalovaného nijako nerozporuje skutočnosť, že v prvej slabike slovného prvku napadnutej ochrannej známky je obsiahnutý celý fonetický vnem starších ochranných známok. Záver prvostupňového orgánu o strednej miere fonetickej podobnosti kolíznych ochranných známok mal preto aj pri zohľadnení ich rozdielnej fonetickej dĺžky potrebné podľa jeho názoru o rozklade považovať za správny. V súvislosti so sémantickým hľadiskom predseda žalovaného uviedol, že význam slova „E." tvoriaceho staršie ochranné známky je „O.", pričom toto slovo patrí do základnej slovnej zásoby anglického jazyka, a preto možno predpokladať, že priemerný slovenský spotrebiteľ, ktorý ovláda anglický jazyk aspoň na základnej úrovni bude tomuto slovu rozumieť (potvrdzuje to aj záverečná správa spoločnosti Millward Brown Analytics z roku 2016 týkajúca sa vnímania značky „E." spotrebiteľmi v SR, ktorú predložil žalobca v rámci odôvodnenia rozkladu). Napadnutú ochrannú známku tvorenú slovom „E." nie je možné do slovenského jazyka presne a jednoznačne predložiť. Z toho dôvodu aj keď spotrebiteľ s aspoň základnou znalosťou anglického jazyka dokáže identifikovať, že v prípade napadnutej ochrannej známky ide o spojenie slov „E." a „M." pravdepodobne tomuto označeniu ako celku nedokáže priradiť jednoznačný a najmä zmysluplný význam. Napriek tomu je podľa predsedu žalovaného dôvodné tvrdiť, že porovnávané ochranné známky budú pre slovenského spotrebiteľa, ktorý ovláda aspoň základy anglického jazyka sémanticky podobné, avšak iba do tej miery, že všetky sú nositeľmi významu slova „E.". Pokiaľ ide o tých spotrebiteľov na území SR, ktorí nerozumejú anglickému jazyku, v ich prípade sémantické hľadisko nebude mať vplyv na vnímanie porovnávaných ochranných známok. Ďalej uviedol, že závery o vizuálnej, fonetickej a sémantickej podobnosti kolíznych ochranných známok, ku ktorým dospeli žalovaní, ako aj jeho predseda v napadnutých rozhodnutiach, nie sú v rozpore so závermi uvedenými v skoršom rozhodnutí POZ XXXX-XXXX IIXX/XXXX z 28.11.2013, v ktorom bola vnímaná miera podobnosti staršej slovnej ochrannej známky „E." s napadnutou ochrannou známkou „E." a na ktoré poukázal žalobca v odôvodnení rozkladu. Žalobca v rozklade poukázal tiež na rozsudku Mestského súdu v Prahe č.k. DA 175/2010 z 12.02.2014 a Najvyššieho správneho súdu v Brne č.k. MAs 100/2014 z 12.03.2015, v ktorých súdy podľa žalobcu vylučujú akúkoľvek podobnosť posudzovaných označení, pričom predmetom posúdenia boli rovnaké označenia ako v danom prípade. Čo sa týka rozsudku Najvyššieho správneho súdu, tento v časti týkajúcej sa vizuálnej podobnosti kolíznych označení konštatoval, že „skutočnosť, že slovný prvok „E." obsiahnutý v starších ochranných známkach sťažovateľky je úplne zahrnutý v napadnutých označenia „E." nepochybne zakladá určitú mieru ich vzájomnej podobnosti". V súvislosti s fonetickým hľadiskom v bode 112. uviedol, že „podobne ako v otázke obrazovej podobnosti, je potrebné aj tu pripustiť, že prvá slabika obsiahnutá v slovnom vyjadrení predmetných ochranných známok, t.j. slovný prvok E. je zhodná." Pokiaľ ide o porovnanie označení zo sémantického hľadiska, súd v bode 116. najskôr skonštatoval, že „Najvyšší správny súd nespochybňuje skutočnosť, že priemerný spotrebiteľ si pri vnímaní cudzojazyčnej ochrannej známky túto - či už vedome alebo nevedome - rozloží na slovné prvky, ktoré pozná alebo, ktoré mu známe prvky pripomínajú. V prípade označenia „E." pritom týmito prvkami budú slová „E.", bežne prekladané ako nebo, či obloha a „M." vyskytujúci sa v rade rôznych významov, ako napríklad spojenie, spojitosť, spájanie, vzťah, článok alebo tiež elektronický odkaz." Ďalej sa v rozsudku v bode 123 uvádza, že „významová podobnosť s ochrannými známkami sťažovateľky vo význame nebo, resp. nebo 1, či nebo plus daná iba podobnosťou jedného (nedominantného) prvku, je teda zanedbateľná a nemôže tak predstavovať podobnosť zameniteľnú." Z uvedeného je podľa predsedu žalovaného zrejmé, že Najvyšší správny súd ČR v skutočnosti dospel k rovnakým záverom ako prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj on sám v rozhodnutí o rozklade, a to že medzi staršími ochrannými známkami „E." a napadnutou ochrannou známkou „E." existuje vizuálna, fonetická a sémantická podobnosť, a to do tej miery, že všetky ochranné známky zhodne obsahujú slovný prvok „E.", resp. „E.". Zdôraznil, že na rozdiel od preskúmavaného prípadu Najvyšší správny súd ČR v spomenutom rozsudku posudzoval pravdepodobnosť zámeny, na konštatovanie ktorej je potrebná vyššia miera podobnosti označení, to znamená taká, na základe ktorej si spotrebiteľ kolízne označenia zamení. V prípade návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 3 v spojení s § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach však takáto miera podobnosti nie je nevyhnutná, ale postačuje, aby miera podobnosti bola taká, aby si spotrebiteľ vďaka nej mohol dať kolízne ochranné známky do spojitosti, čo je podľa neho v danom prípade, vďaka tomu, že prvá a druhá staršia ochranná známka sú v celosti obsiahnuté v napadnutej ochrannej známke, splnené. 4. Ďalej sa predseda žalovaného v napadnutom rozhodnutí nestotožnil s námietkami žalobcu, že staršie ochranné známky majú nižšiu, resp. žiadnu rozlišovaciu spôsobilosť, pretože ich tvorí slovo bežnej slovnej zásoby, ktoré je navyše súčasťou mnohých ochranných známok iných majiteľov, a tiež obchodných mien spoločností zapísaných v obchodnom registri a že množstvo licencií užívaných a udelených na používanie starších ochranných známok k rôznym nadobúdateľom môže viesť k rozdrvovaniu ich rozlišovacej spôsobilosti. Predseda žalovaného sa s týmito námietkami nestotožnil a zastával názor, že slovný prvok „E." nevyvoláva žiadnu okamžitú asociáciu so žiadnym z dotknutých tovarov alebo služieb, pričom ani majiteľ - žalobca v odôvodnení rozkladu takúto asociáciu bližšie nekonkretizoval. Z ohľadom na uvedené, je potrebné toto slovo vo vzťahu ku kolíznym tovarom a službám považovať za dištinktívne, čo vyplýva aj zo spomínaného rozsudku Najvyššieho súdu ČR, ktorý k tomu konštatoval, že „o zníženej rozlišovacej spôsobilosti možno usudzovať najmä v prípade, ak je v konaní preukázané, že relevantný spotrebiteľ je na trhu vystavený takému veľkému množstvu ochranných známok obsahujúcich určitý prvok, že tento nebude vnímať ako dištinktívny, ale ako bežný." Keďže žalobca v predmetnom konaní o návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú dôkazne uvedenú skutočnosť nepreukázal, ale len poukázal na existenciu iných zápisov ochranných známok a obchodných mien obsahujúcich slovo „E.", čo nevyhnutne nemusí odrážať skutočnú situáciu na trhu s dotknutými službami, je potrebné tento poukaz považovať za bezpredmetný. Doplnil, že len na základe samotnej skutočnosti, že v prípade slovného prvku „E." ide o slovo bežnej slovnej zásoby, nemožno dospieť k záveru o jeho nízkej, či dokonca žiadnej rozlišovacej spôsobilosti. Neobstál podľa neho ani argument žalobcu, že veľké množstvo licencií udelených na rozlišovanie starších ochranných známok rôznym nadobúdateľom môže viesť k rozdrobovaniu ich rozlišovacej spôsobilosti, nakoľko v tomto smere nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že relevantná verejnosť v dôsledku udelenia licencie vníma slovný prvok „E." ako prvok bez rozlišovacej spôsobilosti, prípadne ako prvok so zníženou rozlišovacou spôsobilosťou. Žalobca poukázal v rozklade na niekoľko rozsudkov všeobecného súdu, konkrétne vo vzťahu k rozsudku T-175/06 „G." konštatoval, že začiatok označení nie je vždy vnímaný spotrebiteľmi prednostne. S týmto tvrdením sa je možné vo všeobecnosti podľa predsedu žalovaného stotožniť, avšak na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že je tomu tak iba vtedy, ak prvok umiestnený v prvej časti označení má nízku rozlišovaciu spôsobilosť vo vzťahu k tovarom alebo službám, na ktoré sa vzťahujú kolízne ochranné známky. Za takýchto okolností príslušná skupina verejnosti bude pripisovať väčšiu dôležitosť koncovej časti porovnávaných ochranných známok, ktorá je najviac dištinktívna (rozsudok všeobecného súdu T-225/12 „Lidl express" bod 73). Uvedené sa však nevzťahuje na prejednávanú vec, kde slovný prvok „E." tvoriaci staršie ochranné známky a prvú časť slovného prvku napadnutej ochrannej známky disponuje priemernou rozlišovacou spôsobilosťou. Ďalej zastával názor, že v preskúmavanom prípade boli kolízne ochranné známky posúdené v súlade so zákonom a taktiež ustálenou praxou Úradu a Súdneho dvora EÚ, to znamená ako z hľadiska celkového dojmu, ktorým pôsobia, tak aj s prihliadnutím na ich spoločné a rozdielne prvky, ako aj rozlišovaciu spôsobilosť a dominantné postavenie prvku v rámci porovnávaných ochranných známok. Vzhľadom na vyššie uvedené odkaz žalobcu na vyššie uvedené rozsudky všeobecného súdu považoval za bezpredmetný. Predseda žalovaného však v nadväznosti na to zhodne s prvostupňovým orgánom konštatoval, že medzi porovnávanými ochrannými známkami existuje určitá miera ich vizuálnej, fonetickej a sémantickej podobnosti, čím možno aj druhú s kumulatívnych podmienok podľa § 7 písm. b/ zákona o ochrane známok považovať za splnenú. 5. Na základe uvedeného ďalej posudzoval, či existuje riziko, že relevantný okruh verejnosti si zblíži napadnutú ochrannú známku so staršími ochrannými známkami, t.j. vytvorí si medzi nimi určitú súvislosť (asociáciu, prepojenie). Uviedol, že Úrad v prvostupňovom rozhodnutí dospel k záveru, že v danom prípade je vysoko pravdepodobné, že relevantná spotrebiteľská verejnosť si vytvorí súvislosť medzi napadnutou ochrannou známkou a staršími ochrannými známkami prostredníctvom prvku „E."/ „E." obsiahnutého vo všetkých porovnávaných ochranných známkach. Žalovaný tento záver spochybnil, pričom súčasne vyjadril nepochopenie nad okolnosťami, ktoré vymenoval prvostupňový orgán, a ktoré vedú k vytvoreniu súvislosti medzi porovnávanými ochrannými známkami. Vo vzťahu k tomu predseda žalovaného poznamenal, že vznik súvislostí medzi kolíznymi ochrannými známkami ako nevyhnutnú podmienku pre zásah do práv k staršej ochrannej známke s dobrým menom v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach je potrebné posudzovať z celkového hľadiska, s prihliadnutím na všetky relevantné faktory prejednávanej veci, ktorými sú stupeň podobnosti medzi kolíznymi ochrannými známkami, povaha tovarov alebo služieb, pre ktoré má staršia ochranná známka dobré meno a pre ktoré je napadnutá ochranná známka zapísaná do registra, vrátane stupňa podobnosti alebo odlišnosti medzi uvedenými tovarmi alebo službami, ako aj dotknutej skupiny verejnosti, silu dobrého mena staršej ochrannej známky, stupeň vnútornej rozlišovacej spôsobilosti alebo rozlišovacej spôsobilosti nadobudnutej používaním staršej ochrannej známky, alebo prípadne aj existencia pravdepodobnosti zámeny vo vnímaní príslušnej skupiny verejnosti (C-252/07). Pripomenul, že aj nižší stupeň podobnosti medzi kolíznymi ochrannými známkami môže pri zohľadnení všetkých príslušných faktorov viesť k záveru, že medzi ochrannými známkami vo vnímaní príslušnej skupiny verejnosti vznikne súvislosť. Ďalej uviedol, že v posudzovanom prípade boli kolízne známky posúdené ako podobné do tej miery, že všetky obsahujú dištinktívnu slovnú časť „E.", resp. je možné skonštatovať, že celá prvá a druhá staršia ochranná známka sú obsiahnuté v napadnutej ochrannej známke. Zároveň nemožno opomenúť, že druhá časť slovného prvku napadnutej ochrannej známky „M." predstavuje výraz len s nízkou rozlišovacou spôsobilosťou vo vzťahu k predmetným tovarom a službám, ktorý je bežne používaný v anglickom znení aj slovenskými spotrebiteľmi vo význame (spojenie, prepojenie). V súvislosti s posúdením existencie súvislosti medzi kolíznymi ochrannými známkami považoval za potrebné poukázať aj na ďalšiu relevantnú skutočnosť, a to že služby navrhovateľov označené staršími ochrannými známkami požívajú dobré meno v Spojenom kráľovstve a v Írsku, čo vyplynulo z dôkazových materiálov predložených navrhovateľmi. Žalobca k tomu uviedol, že slovenský spotrebitelia staršie ochranné známky nepoznajú, a preto nemajú na území SR dobré meno na podporu čoho predložil v konaní záverečnú správu týkajúcu sa výsledku prieskumu verejnej mienky o vnímaní značky „E." na SR z roku 2016. Predseda žalovaného v tejto súvislosti upozornil na rozsudok SD EÚ C-125/14 „B. & E." bod 44., podľa ktorého „ak staršia ochranná známka Spoločenstva už má na podstatnej časti územia únie dobré meno, ale nie u príslušnej skupiny verejnosti členského štátu, v ktorom bola podaná prihláška neskoršej národnej ochrannej známky, ktorá bola dotknutá námietkou, majiteľ ochrannej známky Spoločenstva môže používať ochranu podľa čl. 4 ods. 3 smernice 2008/95 (čl. 5 ods. 3 písm. a) smernice 2015/246), ak sa preukáže, že časť uvedenej verejnosti, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná, pozná túto ochrannú známku, pričom ju dáva do súvislosti s neskoršou ochrannou známkou, a že vzhľadom na všetky rozhodujúce okolnosti prejednávanej veci existuje buď skutočný a bezprostredný zásah do ochrannej známky Spoločenstva v zmysle tohto ustanovenia, alebo aspoň vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť." Z predmetného rozsudku predsedovi žalovaného vyplynulo, že staršie ochranné známky „E." nemusia mať dobré meno priamo na území SR. Pre úspešné naplnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach postačuje, ak časť príslušnej skupiny verejnosti na tomto území, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná pozná uvedené ochranné známky a dáva ich do súvislosti s napadnutou ochrannou známkou, pričom poukázal na podklady predložené navrhovateľovi. Ďalšiu relevantnú skutočnosť, pre posúdenie existencie súvislosti medzi kolíznymi ochrannými známkami predstavuje miera podobnosti medzi tovarmi a službami, pre ktoré majú staršie ochranné známky dobré meno a tovarmi a službami napadnutej ochrannej známky. V posudzovanom prípade sú napadnutá ochranná známka a staršie ochranné známky zhodne zapísané pre tovary a služby v triedach 9, 37, 38 a 41 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Dobré meno starších ochranných známok bolo preukázané pre služby digitálneho, satelitného a internetového televízneho vysielania a pre tovary a služby súvisiace s prenosom a príjmom televízneho signálu. Napadnutá ochranná známka je zapísaná pre tovary a služby, ktoré možno zoradiť do väčších homogénnych celkov nasledovne: telekomunikačné služby, príjem, vysielanie a prenos rozhlasových a televíznych a ostatných komunikačných a telekomunikačných signálov, služby výstavby a údržby telekomunikačných zariadení, on-line poskytovanie zábavy a vzdelávania, telekomunikačné zariadenia, výpočtová technika a prístroje na záznam, príjem, reprodukcia, prenos, vysielanie, rozširovanie zvuku, obrazu a dát. Predseda žalovaného sa stotožnil s názorom úradu, ktorý konštatoval, že tovary a služby napadnutej ochrannej známky sa priamo týkajú služieb, v súvislosti s ktorými bolo preukázané dobré meno starších ochranných známok, prípadne s nimi súvisia, resp. sa predmetné tovary bezprostredne používajú pri realizácii týchto služieb a doplnil, že z dôkazových materiálov predložených účastníkmi konania je zrejmé, že navrhovatelia, ako aj žalobca prakticky pôsobia v rovnakom segmente trhu, tzn. v oblasti poskytovania televíznych služieb prostredníctvom digitálneho či satelitného vysielania, alebo prostredníctvom internetu, čo znamená, že pravdepodobnosť stretu kolíznych ochranných známok je vysoká. Potrebné je pre posúdenie existencie v súvislosti medzi kolíznymi ochrannými známkami prihliadnuť aj na relevantnú verejnosť, pričom v posudzovanom prípade je nesporné, že relevantná verejnosť tovarov a služieb napadnutej ochrannej známky sa zhoduje, resp. prekrýva s relevantnou verejnosťou tovarov a služieb, pre ktoré bolo preukázané dobré meno starších ochranných známok, nakoľko v oboch prípadoch ide o tovary a služby určené širokej spotrebiteľskej verejnosti. Okrem toho dobré meno starších ochranných známok bolo preukázané pre televízne vysielanie a súvisiace tovary a služby, ktoré majú vzhľadom na svoju povahu (segment médií) a popularitu dosah na veľmi širokú skupinu obyvateľstva, čo svedčí v prospech silného dobrého mena. Berúc do úvahy všetko uvedené, predseda žalovaného zastával názor, že v posudzovanom prípade nie je možné vylúčiť, že relevantná spotrebiteľská verejnosť si medzi napadnutou ochrannou známkou a staršími ochrannými známkami vytvorí súvislosť (prepojenie), a to aj napriek tomu, že medzi kolíznymi ochrannými známkami neexistuje priamo pravdepodobnosť zámeny. K námietke žalobcu, že v skutočnosti nedošlo k neoprávnenému prospechu alebo ujme na strane navrhovateľov s poukázaním na závery prvostupňového orgánu uviedol, že pojem neoprávnené ťaženie z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena sa vzťahuje na prípady, v ktorých prihlasovateľ (žalobca) využíva atraktívnosť staršej ochrannej známky tým, že na svojich tovaroch alebo službách používa označenie, ktoré je podobné alebo zhodné so staršou ochrannou známkou, ktorá je na trhu známa a má dobré meno, a teda zneužije jej silu, atraktívnosť a reklamnú hodnotu alebo využije jej dobré meno, imidž a prestíž. Môže to viesť k neprijateľným situáciám obchodného parazitovania, v ktorých sa umožní prihlasovateľovi parazitovať na investíciách vynaložených majiteľom staršej ochrannej známky na propagáciu a budovanie pre svoju ochrannú známku, keďže môže podporiť predaj výrobkov prihlasovateľa v rozsahu, ktorý je neprimerane vysoký v porovnaní s veľkosťou jeho investície do propagácie vlastného označenia. Ďalší zásah do práv vyplývajúcich zo staršej ochrannej známky s dobrým menom vzniká vtedy, keď sa použitím neskoršieho zhodného či podobného označenia znižuje rozlišovacia spôsobilosť. Ujma na rozlišovacej spôsobilosti však nemôže vzniknúť automaticky len preto, že staršia ochranná známka má dobré meno a neskoršie označenie je s ňou zhodné alebo podobné. Skutočnosť, že použitie neskoršieho označenia by poškodilo rozlišovaciu spôsobilosť staršej ochrannej známky sa musí preukázať zmenou hospodárskeho správania priemerného spotrebiteľa tovarov a služieb, pre ktorého bola staršia ochranná známka zapísaná, resp. potrebné je uviesť také skutočnosti, na základe ktorých je možné predpokladať, že k tejto zmene môže dôjsť k budúcnosti. Pokiaľ ide o ujmu na dobrom mene staršej ochrannej známky, v tomto prípade musí ísť o neskoršieho označené tovary alebo služby, na ktoré sa vzťahuje pri asociácii so staršou ochrannou známkou s dobrým menom vyvolať negatívny alebo škodlivý dojem. Na to aby došlo k očierneniu musia mať tovary alebo služby, s ktorými sa neskoršie označenie používa charakteristiky alebo vlastnosti, ktoré môžu byť na ujmu dobrého mena staršej ochrannej známky. Pre úplnosť uviedol že pre úspešné uplatnenie návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú § 35 ods. 3 v spojení s § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach je postačujúca existencia čo i len jednej z uvedených situácií. Napadnutá ochranná známka a staršie ochranné známky boli posúdené ako čiastočne podobné z vizuálneho, fonetického i sémantického hľadiska a podľa neho je dôvodné konštatovať, že na základe určitého stupňa podobnosti založenej na prítomnosti dištinktívneho prvku „E."/„E." vo všetkých porovnávaných ochranných známkach by si spotrebitelia reálne mohli medzi týmito ochrannými známkami vytvoriť spojitosť. V preskúmavanom prípade navrhovatelia dôkazovými materiálmi preukázali známosť a dobré meno starších ochranných známok „E." vo vzťahu k službám digitálneho, satelitného a internetového televízneho vysielania a tovarom a službám súvisiacim s prenosom a príjmom televízneho signálu, pričom preukázaný rozsah sa týkal územia EÚ, najmä Spojeného kráľovstva a Írska. Predseda žalovaného zároveň poukázal na to, že v konaní bola náležite preukázaná aj dostatočná známosť starších ochranných známok u relevantnej spotrebiteľskej verejnosti na území SR, čo je v zmysle judikatúry SD EÚ postačujúce pre úspešné splnenie podmienok uplatneného dôvodu podľa § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že riziko zblíženia kolíznych ochranných známok sa zvyšuje aj s ohľadom na to, že tieto sú používané na zhodných a podobných tovaroch a službách. V neposlednom rade poukázal na skutočnosť, že majiteľ - žalobca a navrhovatelia predstavujú priamo si konkurujúce spoločnosti pôsobiace na trhu televíznych médií v rovnakom priestore Európskej únie, pričom príjem televízneho signálu (satelitného, digitálneho alebo cez internet) nemožno obmedziť hranicami štátu. S ohľadom na uvedené zastával názor, že v danom prípade nie je možné poprieť reálne riziko, že žalobca bude ťažiť z reputácie starších ochranných známok, z ich príťažlivosti a prestíže. Je dôvodné predpokladať, že spotrebitelia budú napadnutú ochrannú známku vnímať ako priame prepojenie na televíznu stanicu „E.". V dôsledku prenosu imidžu tovarov a služieb označovaných staršími ochrannými známkami alebo vlastností s nimi spojených pre tovary a služby majiteľa, tento bez vynaloženia akýchkoľvek finančných prostriedkov a bez vlastných zásluh a obchodnej angažovanosti môže čerpať zo známosti a atraktivity starších ochranných známok. Žalobca tak môže požívať výhody, ktoré by inak získal len vynaložením vlastného úsilia a to spravidla až za dlhšie časové obdobie. Jeho pozícia na trhu by tak mohla byť zvýhodnená v porovnaní s inými subjektami, a to aj na úkor navrhovateľov ako majiteľov starších ochranných známok. Prednosť imidžu starších ochranných známok na napadnutú ochrannú známku môže pomôcť tejto ochrannej známke získať lepšie postavenie na trhu. Okrem toho prvostupňový orgán správne vychádzal zo skutočnosti, že navrhovatelia vnímajú možnosť kontrolovať spôsob, akým majiteľ používa napadnutú ochrannú známku, pričom toto používanie môže viesť k vytvoreniu nepriaznivého obrazu o starších ochranných známkach „E.". Nemožno vylúčiť, že kvalita tovarov a služieb žalobcu nebude spĺňať kvalitatívne požiadavky navrhovateľov, v dôsledku čoho schopnosť spotrebiteľov vybaviť si pozitívny obraz starších ochranných známok by mohla byť negatívne ovplyvnená napadnutou ochrannou známkou. Tým by utrpelo ujmu aj dobré meno starších ochranných známok. Zároveň platí, že čím viac subjektov bude na trhu, navyše v rovnakom segmente trhu, používať označenia „E.", tým skôr si spotrebiteľ prestane toto označenia spájať s konkrétnym subjektom - navrhovateľmi, na základe čoho dochádza tiež k ujme na rozlišovacej spôsobilosti starších ochranných známok. Z dôkazových materiálov predložených navrhovateľmi je zrejmé, že práve proti tomuto stavu aktívne bojujú s cieľom ochrany svojich práv k starším ochranným známkam. Na základe toho skonštatoval, že ťaženie z rozlišovacej spôsobilosti a dobrého mena starších ochranných známok za účelom uľahčenia a zvýšenia dopytu po tovaroch a službách majiteľa - žalobcu, ale i vznik ujmy na dobrom mene z dôvodu prenosu (potencionálny) negatívneho prenosu imidžu tovarov alebo služieb napadnutej ochrannej známky na televízne vysielanie „E." s dobrým menom a tiež vznik ujmy na rozlišovacej spôsobilosti starších ochranných známok oslabením ich schopnosti identifikovať tovary a služby, pre ktoré sú zapísané, sú v danom prípade reálne. Aj poslednou podmienkou vyplývajúcou z ustanovenia § 7 písm. b) zákona o ochranných známkach je preto potrebné považovať za naplnenú. K námietke žalobcu, že napadnutá ochranná známka má na území SR dobré meno a je všeobecne známa uviedol, že pre úspešné uplatnenie návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 3 v nadväznosti na § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach je rozhodujúcou skutočnosť, či ochranná známka navrhovateľa, na ktorej je podaný návrh založený má skoršie právo prednosti ako ochranná známka, proti ktorej návrh smeruje. Vzhľadom na to, že pre vznik práva prednosti k ochrannej známke je rozhodný deň podania jej prihlášky sú majiteľom tvrdené dobré meno a všeobecná známosť napadnutej ochrannej známky medzi relevantnou verejnosťou v SR pre tovary a služby majiteľa z hľadiska posúdenia podaného návrhu nepodstatné. Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body 6. Proti napadnutému rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu, kde po rekapitulácii prvostupňového rozhodnutia a podaného rozkladu uviedol, že napáda napadnuté rozhodnutie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. e/ a f/ SSP. K hodnoteniu dôkazného prostriedku „údaje o návštevnosti stránky „E. O. V." zo Slovenska v období od januára 2003 do januára 2010" predloženého ďalšími účastníkmi uviedol, že z formálneho hľadiska ide o údaje pochádzajúce od ďalších účastníkov ako navrhovateľov v správnom konaní uvedené na listine - tabuľke spracovanej navrhovateľmi. Nejde o objektívne údaje pochádzajúce z nezávislého zdroja, ani o údaje overiteľné iným predloženým dôkazom objektívneho charakteru. Zdroj údajov je neznámy, webová stránka nie je na internete dohľadateľná a uvedený cieľ návštev zostal nedefinovaný a neznámy. Pokiaľ hodnotil obsahové hľadisko, je významný počet návštev stránok v relevantnom období pred podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky 07.07.2008. Priemerný počet návštev podľa tabuľky z roku 2003 predstavuje 26 za mesiac, mesačný priemer návštev z roku 2004 predstavuje 44, v roku 2005 mesačne 96 návštev, v roku 2006 mesačne priemerne 104 návštev, v roku 2007 302 návštev, v roku 2007 mesačný priemer 269 návštev a v roku 2009 bol priemer 236 návštev za mesiac. Bez ohľadu na absenciu formálnych náležitostí ani z uvádzaného počtu mesačných návštev stránky, ktorej existencia nebola overená nemožno vyvodiť záver, že staršie ochranné známky „E." sú známe takej časti relevantnej verejnosti na území SR, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná ako to uviedol predseda žalovaného. Uvádzané počty návštev boli z hľadiska 5,5 miliónovej populácie SR zanedbateľné, tak v rozhodnom období pred podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky, ako aj po podaní (07.07.2008). Údaje po podaní prihlášky majú význam len z hľadiska prípadného potvrdenia udržania dobrého mena staršieho označenia preukázateľne nadobudnutého pred podaním prihlášky, aj v období nasledujúcom. Údaje za obdobie po podaní prihlášky tak majú právny význam len v prípade, že údaje z doby pred podaním prihlášky tvrdený status dobrého mena osvedčujú. Navyše počet návštev nemožno zamieňať tak ako to urobil úrad s počtom individuálnych návštevníkov, spotrebiteľov, ktorí sa takto stretli so značkou „E.". Traja individuálny návštevníci s bežnou dennou návštevou stránky môžu v tabuľke znamenať 90 návštev mesačne. Uvedený dôkazný prostriedok z formálneho hľadiska ani z obsahového hľadiska nemôže predstavovať dôkaz osvedčujúci skutkový stav tak, ako konštatoval predseda žalovaného v napadnutom rozhodnutí, a to, že uvedené údaje nemožno považovať za zanedbateľné z hľadiska rozsahu používania starších ochranných známok na území Slovenskej republiky". Ďalej v časti správnej žaloby označenej ako hodnotenie dôkazných prostriedkov predložených ďalšími účastníkmi „údaje o návštevnosti stránok X., X. a X. zo Slovenska v období roku 2005 až 2011 a 2011 až 2013"; a „údaje o návštevnosti mobilných verzií stránok D., D. a D. v období od marca 2011 do septembra 2013" zo strany žalobcu uviedol, že z formálneho hľadiska ide podľa žalobcu opäť o údaje pochádzajúce od ďalších účastníkov ako navrhovateľov v správnom konaní uvedené na listine - tabuľke spracovanej navrhovateľmi. Nejde o objektívne údaje pochádzajúce z nezávislého zdroja, ani overiteľné iným predloženým dôkazom objektívneho charakteru, pričom zdroj údajov je neznámy. Bez ohľadu na absenciu formálnych náležitostí uvedených dôkazných prostriedkov z obsahového hľadiska nemožno zistiť počet návštev stránok v relevantnom období pred podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky 07.07.2008, keďže počty návštev sú uvádzané v troch prípadoch spoločne za obdobie 2005 až 2011 a v ďalších prípadoch ide o súhrnné údaje za roky 2011 až 2013, teda za obdobie s pomerne dlhším odstupom od dátumu podania prihlášky. Vykazovaný počet návštev nemožno ani v tomto prípade zamieňať tak, ako to urobil Úrad, s počtom individuálnych návštevníkov - jednotlivých spotrebiteľov, ktorí sa takto stretli so značkou „E." a využili služby ponúkané pod touto značkou. Napríklad zdanlivo úctyhodný uvádzaný počet 69 772 návštevníkov X. za obdobie od 01.01.2005 do 31.01.2011 môže predstavovať 32 individuálnych návštevníkov s bežnou dennou návštevou stránky a títo návštevníci sa s najväčšou pravdepodobnosťou opakujú, preto nedochádza k rozširovaniu okruhu návštevníkov. S týmto sa však žalovaný Úrad nevysporiadal. Ani tieto ďalšie dôkazné prostriedky nemôžu predstavovať dôkazy osvedčujúce skutkový stav tak, ako ho konštatoval predseda žalovaného rozhodujúci o rozklade ani z formálneho, ani z obsahového hľadiska. Dôkaznú núdzu navrhovateľov vo vzťahu k preukázaniu tvrdenia, že staršie ochranné známky „E." sú známe takej časti relevantnej verejnosti na území SR, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná nemožno odstrániť úvahami predsedu žalovaného, že „je potrebné vziať do úvahy globálny charakter služieb navrhovateľov (predovšetkým televízne a satelitné vysielanie), ktorých poskytovanie presahuje územie mnohých členských štátov EÚ ako aj rozsiahle komerčné, či sponzorské aktivity navrhovateľov naprieč celou EÚ vyplývajúce z dôkazových materiálov a ak by aj časť relevantnej spotrebiteľskej verejnosti neprišla do kontaktu so staršími ochrannými známkami priamo na Slovensku, je vysoko pravdepodobné, že s vysielaním televíznych programov E. sa stretla len vďaka turizmu a cestovaniu do krajín západnej Európy". V tejto súvislosti žalobca považoval za dôležité opäť pripomenúť, že navrhovatelia nepôsobili ani nepôsobia na území SR, a preto ani ich komerčné, či sponzorské aktivity nie sú prítomné a ani známe na tomto území. Tak isto záver, že, ak by aj časť relevantnej spotrebiteľskej verejnosti neprišla do kontaktu so staršími ochrannými známkami priamo na Slovensku, je vysoko pravdepodobné, že s vysielaním televíznych programov „E." sa stretla vďaka turizmu a cestovaniu do krajín západnej Európy, je obyčajným vykonštruovaným tvrdením. Konštatovanie, že pri cestovaní sa spotrebitelia automaticky dostali do kontaktu s vysielaním televíznych programov „E." je nesprávna, keďže spotrebitelia neovládajúci cudzí jazyk, resp. so základnou znalosťou cudzieho jazyka nemajú záujem o pozeranie televízie v cudzom jazyku. Navyše z dikcie rozsudku vyplýva, že táto verejnosť nesmie byť z obchodného hľadiska nepodstatná, čo je ešte prísnejšie kritérium, ktoré predpokladá vyšší počet osôb. Dôkaznú núdzu navrhovateľov nemôže prelomiť ani interpretácia správy Millward Brown zo strany Úradu, ktorá je nesprávna a javí sa byť účelová. Ďalej namietal, že Úrad sa opomenul zmieniť a vziať do úvahy, že prieskum bol touto agentúrou vykonaný v roku 2016 s veľkým časovým odstupom 8 rokov od rozhodného obdobia viažúceho sa k podaniu prihlášky napadnutej ochrannej známky. Bez ohľadu na uvedené Úrad opomenul uviesť údaj so záverečného vyhodnotenia prieskumu, že len 5 respondentov z 1010 priradilo značku „E." k navrhovateľom. Žiaľ i tento údaj zo záverečného hodnotenia nemožno prijať bez výhrad, keďže nekorešponduje s výsledkami uvedenými v konkrétnej časti prieskumu na strane 82, ktorá uvádza, že18% respondentov spojilo značku „E." s konkrétnou spoločnosťou, no ani jeden nespojil túto značkou so „E." medzinárodnou TV distribučnou spoločnosťou. Bez takého spojenia medzi značkou a konkrétnou spoločnosťou „E." neexistuje dostatočná asociácia pre konštatovanie, že OZ by neoprávnene ťažila alebo by bola na ujmu dobrého mena/rozlišovacej spôsobilosti. V ďalšej časti správnej žaloby označenej ako celkové vyhodnotenie dokazovania zo strany žalobcu uviedol, že predseda žalovaného o rozklade z hľadiska skutkového konštatoval, že „uvedené údaje nemožno považovať za zanedbateľné z hľadiska rozsahu používania starších ochranných známok na území SR a že staršie ochranné známky „E." sú známe takej časti relevantnej verejnosti na území Slovenskej republiky, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná a ktorá si uvedené ochranné známky môže dávať do súvislosti s napadnutou ochrannou známkou". Namietal, že tieto skutkové zistenia, ktoré vzal za základ napadnutého rozhodnutia nemajú oporu v spisových materiáloch. Rozhodnutie bolo založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Dotknuté zistenia Úradu boli založené výlučne na údajoch pochádzajúcich od vedľajších účastníkov, ako navrhovateľov v správnom konaní uvedených na listinách nimi spracovaných a predložených. Ide preto výlučne o tvrdenia, nie o dôkazy. Nejde o objektívne údaje pochádzajúce z nezávislého zdroja, ani o údaje overiteľné iným predloženým dôkazom objektívneho charakteru. Takéto dôkazné prostriedky nie sú spôsobilé bez ďalšieho osvedčiť tvrdený skutkový stav a predstavovať v zásade jediný podklad pre rozhodovanie. To osobitne platí v prípade údajov o návštevnosti webovej stránky E. O. V., ktorej existencia je pochybná a úradom neoverená. Podľa názoru žalobcu údaje o návštevnosti webových stránok ani z obsahového hľadiska neosvedčujú počty návštev zo Slovenska významne v rozsahu umožňujúcom konštatovanie, že staršie obchodné známky „E." boli v rozhodnom období roku 2008 známe takej časti relevantnej verejnosti na území SR, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná. V tejto časti však žalobca nemôže zaujať relevantné stanovisko, keďže definícia „obchodne nie nepodstatnej časti verejnosti" nebola v konaní vyriešená, aby ani riešená. Žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie z dôvodu podľa § 191 ods.1 písm. d/ SSP pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Predseda žalovaného skonštatoval, že „staršie ochranné známky „E." boli v rozhodnom období (rok 2008) známe takej časti relevantnej verejnosti na území SR, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná" v situácii, keď sa ani len okrajovo nezaoberal otázkou definovania právne významnej časti spotrebiteľskej verejnosti v danom segmente tovarov a služieb. V tejto zásadnej časti je napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné i vo vzťahu k skutkovému záveru, že „časť spotrebiteľskej verejnosti SR, z obchodného hľadiska nie nepodstatná, si staršie ochranné známky môže dávať do súvislosti s napadnutou ochrannou známkou". Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neuvádza, na základe akých preukázaných skutočností a úvah Úrad dospel k tejto skutkovej domnienke, ktorá tak zostala nedôvodná a jej zdroj je neznámy. Úrad poskytol starším ochranným známkam ochranu z titulu dobrého mena v celom rozsahu tovarov a služieb bez toho, aby sa zaoberal otázkou vo vzťahu, ku ktorým tovarom alebo službám dotknuté známky status známky s dobrým menom nadobudli, keď sa v rozhodnutí opakovane výslovne zmieňuje len o službách televízneho a satelitného vysielania a i v tejto časti sa tak napadnuté rozhodnutie javí byť nepreskúmateľné. Medzi účastníkmi nebola sporná skutočnosť, že spoločnosť „E." ako medzinárodná TV distribučná spoločnosť zaujíma v priestore televízneho vysielania dlhodobo popredné postavenie v časti EÚ, najmä v Spojenom kráľovstve, v Írsku, v Nemecku, či Taliansku, avšak územie Slovenska, ako aj Českej republiky, zrejme z dôvodu malého trhu nebolo a stále nie je teritórium, kde by spoločnosť aktívne smerovala svoju ekonomickú činnosť. To vyplýva z dôkazných materiálov predložených v konaní pred Úradom navrhovateľmi a potvrdzuje to nepriamo aj konštatovanie predsedu žalovaného na strane 34 napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že „ak by aj časť relevantnej spotrebiteľskej verejnosti neprišla do kontaktu so staršími ochrannými známkami priamo na Slovensku, je vysoko pravdepodobné, že s vysielaním televíznych programov „E." sa stretla vďaka turizmu a cestovaniu do krajín západnej Európy". V tejto situácii pretrvávajúceho nezáujmu, či obmedzeného záujmu nadnárodnej skupiny „E." o trh SR i ČR vzniká otázka, na základe akých úvah dospel predseda žalovaného k záveru o splnení tretej podmienky poskytnutia ochrany na základe dobrého mena v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach, že použitie tohto označenia v spojení s tovarmi alebo službami, ktoré sú zhodné, podobné alebo nepodobné s tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, by žalobca bez náležitého dôvodu neoprávnene ťažil z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému menu. Poukázal pritom aj na rozsudok súdneho dvora C-125/14 „B. & E.", ktorý uviedol, že „vzhľadom na všetky rozhodujúce okolnosti prejednávanej veci existuje buď skutočný a bezprostredný zásah do ochrannej známky Spoločenstva v zmysle tohto ustanovenia alebo aspoň vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť". Samozrejme žalobca nespochybňuje priznanie statusu dobrého mena na území EÚ k ochrannej známke EÚ, ktorá má dobré meno v časti EÚ. Hmotnoprávna podmienka neoprávneného ťaženia z dobrého mena staršej ochrannej známky EÚ, či ujma na jej dobrom mene alebo vážne nebezpečenstvo takého zásahu však musí byť v prípade konfliktu s nadnárodnou ochrannou známkou splnené na území štátu na trhu, kde ku konfliktu dochádza a takýto zásah musí byť skutočný a bezprostredný alebo musí existovať aspoň vážne riziko takého zásahu v budúcnosti. Uvedené predpoklady však neboli preukázané, pričom opätovne poukázal na rozsudok SD EÚ C- 125/14. Ďalej namietal, že v konaní neboli preukázané skutočnosti, na základe ktorej by bolo možné vyvodiť, že k protiprávnemu zásahu došlo, či dochádza, ani skutočnosti odôvodňujúce rozumnú skutkovú domnienku o vážnom riziku takéhoto zásahu. Pri pretrvávajúcom nezáujme vedľajších účastníkov o územie Slovenska a ČR je nebezpečenstvo zásahu do dobrého mena starších ochranných známok, či parazitovania na ich povesti krajne hypotetické. Pokiaľ predseda žalovaného považoval za splnenú tretiu zákonnú podmienku poskytnutia ochrany z titulu dobrého mena, pričom existenciu zásahu, či vážneho rizika zásahu žiadnym spôsobom neodôvodnil a priznal starším ochranným známkam ochranu z titulu dobrého mena, je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné i v tejto časti. V uvedených súvislostiach Úrad rozhodol v rozpore s rozsudkom všeobecného súdu vo veci T-67/04 „SPA Finders", podľa ktorého namietateľ musí predložiť dôkazy/argumenty umožňujúce dospieť k záveru o nielen hypotetickom budúcom nebezpečenstve neoprávneného prospechu, či ujmy (rozsudok SD EÚ C-252/07). Ďalej žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom vyhodnotení otázky podobnosti posudzovaných označení z vizuálneho, fonetického i sémantického hľadiska. Úrad skonštatoval určitú mieru vizuálnej, fonetickej i sémantickej podobnosti posudzovaných ochranných známok z dôvodu, že zhodne obsahujú písmená „E." alebo „E.", ktoré tvoria namietanú známku aj začiatok napadnutej známky, keď podľa úradu začiatok slova spotrebiteľ vníma pozornejšie. Úrad zo všetkých troch hľadísk uznal podobnosť výlučne len na základe zhody namietaných ochranných známok s izolovanou časťou slovného prvku napadnutej kombinovanej známky a nebral do úvahy výrazne odlišný celkový vizuálny a fonetický dojem, ktorý napadnuté kombinované označenie vyvoláva a nedostatok sémantickej podobnosti v prostredí relevantnej spotrebiteľskej verejnosti, ktorá je vo vzťahu k jazykovému pôvodu posudzovaných označení cudzojazyčná. Odôvodnenie domnienky, úvahy úradu, na základe ktorej prisúdil spotrebiteľovi tendenciu rozdeľovať slovný prvok „E." na časti „E." a „M." a takto oddelene po častiach tento prvok vnímať, reprodukovať, či z významového hľadiska analyzovať nemožno považovať za dostatočné. Osobitne nepreskúmateľným sa napadnuté rozhodnutie javí v časti hodnotenia otázky sémantickej podobnosti. Predseda žalovaného potvrdil stanovisko prvej inštancie, že „porovnávané ochranné známky budú pre slovenského spotrebiteľa, ktorý ovláda aspoň základy anglického jazyka sémanticky podobné, avšak iba do tej miery, že všetky sú nositeľmi významu slova „E.". S námietkou žalobcu uvedenou v rozklade, že otázka sémantickej spornosti bola posudzovaná z hľadiska spotrebiteľa, ktorý ovláda anglický jazyk bez toho, aby bolo preukázané, či takáto skupina predstavuje obchodne významnú časť spotrebiteľskej verejnosti sa druhostupňový orgán vysporiadal krajne nedostatočne prostredníctvom všeobecného tvrdenia, že nebolo preukázané, že slovenský spotrebiteľ pohybujúci sa v segmente televízneho vysielania, informačných technológií a telekomunikačných služieb bude rozumieť významu anglických slov „E." a „M." vyznieva v kontexte zvyšujúceho sa záujmu slovenskej verejnosti o jazykové vzdelávanie a obzvlášť anglický jazyk účelovo. Znalosť anglického jazyka ako najpoužívanejšieho svetového jazyka nemožno podceňovať a rozhodne ju nemožno považovať za zanedbateľnú vo vzťahu k spotrebiteľskej verejnosti žijúcej na území Slovenskej republiky. Uvedené platí o to viac, že Slovensko je súčasťou jednotného vnútorného trhu EÚ, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovarov, služieb, osôb ako aj kapitálu. Prvostupňový orgán, ako aj druhostupňový orgán si osvojili argumentáciu navrhovateľa bez toho, aby si ozrejmili a primerane odôvodnili dôvodnosť domnienky o potrebe a schopnosti spotrebiteľa s aspoň základnou znalosťou anglického jazyka aktívne analyzovať obsahovú stránku slova „E." a „E." a hľadať ich sémantické zhody, či paralely. V prípade spotrebiteľa s aspoň základnou znalosťou anglického jazyka totiž hovoríme o časti spotrebiteľskej verejnosti, ktorá pravdepodobne nezistí gramatický, fonetický, či významový rozdiel medzi slovom „E." (lyže/lyžovať) a slovom „E." (obloha, oblak, počasie, podnebie, zavesiť do výšky, klenúca...). Pokiaľ konajúce orgány v oboch inštanciách na základe neuvedených dôvodov považovali spotrebiteľskú skupinu ovládajúcu angličtinu za relevantnú, neodôvodnili, prečo sa zaoberali primárne slovom „sky" pominúc významnú sémantickú odlišnosť vytváranú v spojení s druhou časťou spojenia „M.", „E.". V prípade, že pripustíme potrebu, či tendenciu anglicky rozumejúceho slovenského spotrebiteľa zaoberať sa významom slovného spojenia „E.", mali by sme tiež pripustiť, že by tomuto slovu nemala ujsť významová mnohoznačnosť slova „E." ako fantazijného neologizmu, ktorý z anglickej slovnej zásoby nepochádza. Od básnického spojenia s „oblohou, oblakmi, horizontom", cez linky „linky, čiary, stopy na oblohe" sa interpretáciou tohto slovného spojenia môže dostať k „ceste na oblohe", „nebeskej či oblačnej linke" až k „duchovnému spojeniu s nebesami". Oproti jednoduchému sémantickému odkazu výrazu „E." akokoľvek i tento má desiatky rôznych významov, je v spojení „E." obsiahnutý podstatný významový posun s veľkou variabilitou výkladových možností. Táto vnútorná vlastnosť slova „E." ho výrazne odlišuje od slova „E." z hľadiska sémantického. Keďže anglické slová „M." a „M." sú synonymá vo viacerých významoch, fantazijné slovné spojenie „E." môže anglicky hovoriaci spotrebiteľ považovať za synonymum k najbližšiemu výrazu „E." s významom „obzor, silueta, nosné lano", kde je taktiež zjavný výrazný obsahový posun oproti výrazu „E.". Takýto fantazijný alebo od slova „E." odvodený významový posun je nepochybne prvkom výrazne odlišujúcim posudzované označenia. Pokiaľ sa predseda žalovaného uvedenými otázkami vôbec nezaoberal alebo sa zaoberal nedostatočne, jeho rozhodnutie nemožno považovať za primerane odôvodnené a preskúmateľné ani v časti posudzovania podobnosti označení ako jednej z kumulatívnych zákonných podmienok pre poskytnutie ochrany staršej ochrannej známky z titulu dobrého mena. Záverom navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť Úradu na ďalšie konanie. Vyjadrenie žalovaného, žalobcu a ďalšieho účastníka 7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe v súvislosti s vykonaným dokazovaním poukázal na skutočnosť, že spochybnenie vykonaného dokazovania sa týka len troch z celkového počtu vyše tridsiatich navrhovateľmi predložených dôkazov. Zdôraznil, že dospel k záverom, ktoré žalobca v podanej žalobe spochybňuje na základe hodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak ako to vyplýva z § 52 ods. 2 zákona o ochranných známkach. K spochybneniu formálnej stránky predložených dokladov, teda k jeho tvrdeniu, že predložené doklady pochádzajú od navrhovateľov a zo známeho zdroja a že neobsahujú objektívne a overené údaje z nezávislého zdroja konštatoval, že úrad v konaní rozhoduje v súlade s ustanovením § 52 ods. 3 zákona o ochranných známkach, to znamená, že rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené, pričom v zmysle ods. 1 tohto ustanovenia sú účastníci konania povinní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle uvedeného je teda zrejmé, že žalovaný v konaní dôkazy zásadne nevyhľadáva, ani nevyzýva účastníkov na ich predkladanie, resp. doplnenie. Je na účastníkoch konania, aby svoje návrhy a vyjadrenia podporili náležitými argumentmi a dôkazmi. Pritom skutočnosť, že dôkaz pochádza od niektorého z účastníkov konania automaticky neznamená, že tento dôkaz je potrebné vylúčiť ako neobjektívny a nerelevantný, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že nie je objektívne možné, aby strany zabezpečovali dôkazy v prospech svojich tvrdení len „z čisto nezávislého zdroja" ako to vyžaduje žalobca. Úrad pri hodnotení dôkazov samozrejme prihliada aj na pôvod dôkazných prostriedkov, pričom je zrejmé, že pôvod dôkazov môže mať vplyv na mieru ich relevancie. Na druhej strane v zmysle zásady hodnotenia dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, aj v prípade dôkazných prostriedkov, ktoré nepochádzajú z čisto nezávislého zdroja možno týmto priznať relevanciu vo svetle ostatných hodnotených dôkazov. V tejto súvislosti je tiež potrebné dodať, že pokiaľ ďalší účastník z dôkazov alebo ich hodnotení nesúhlasí, je jeho povinnosťou takýto dôkaz vyvrátiť, a to nielen vyjadrením svojho nesúhlasu s takýmto dôkazom, ale najmä preukázaním opaku, teda predložením iných dôkazných prostriedkov svedčiacich v prospech jeho tvrdení. To sa však v posudzovanom prípade nestalo, pretože žalobca len vyjadril svoj nesúhlas s hodnotením dotknutých dôkazov avšak nijako nepreukázala, že postup úradu v tejto súvislosti bol nesprávny, resp. nezákonný. Pokiaľ ide o spochybnenie obsahovej stránky predložených webových stránok a tiež poukaz na veľkosť populácie v SR a kritérium počtu individuálnych návštevníkov a nie počtu návštev webovej stránky za mesiac, žalovaný s názorom žalobcu nemohol súhlasiť. Je síce pravdou, že populácia SR predstavuje 5,5 milióna obyvateľov, avšak za relevantného spotrebiteľa na známkovo - právne účely v posudzovanom prípade nemožno považovať všetkých obyvateľov SR, ale len relevantných spotrebiteľov, t.j. takých, ktorým sú dotknuté tovary alebo služby určené. S ohľadom na uvedené nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že uvádzané počty návštev boli z hľadiska veľkosti populácie zanedbateľné. Poukázal pritom na hodnotenie štatistických údajov vykonané v napadnutom rozhodnutí na strane 34, kde druhostupňový orgán s ohľadom na globálny charakter služieb navrhovateľov, turizmus a záverečnú správu spoločnosti Millward Brown nepovažoval uvedené údaje za zanedbateľné z hľadiska rozsahu používania starších ochranných známok na území SR. Na takom posúdení žalovaný aj naďalej trvá a na doplnenie uviedol, že zohľadnenie reálnej možnosti stretnutia sa spotrebiteľov so staršími ochrannými známkami v zahraničí, prípadne prostredníctvom rôznych aplikácií, streamingu televízneho vysielania, či ukážok a reklamy v rámci iného vysielania aj na území SR bolo zo strany druhostupňového orgánu s ohľadom na globalizáciu a súčasné trendy v masmediálnej komunikácii plne dôvodné. K spochybneniu počtu návštev na webových stránkach uviedol, že tieto síce neboli predmetom podaného rozkladu, na druhej strane však považoval za potrebné uviesť, že vo všeobecnosti platí, že pri hodnotení dôkazov v súvislosti s posudzovaním návštevnosti webových stránok je relevantným údajom počet návštev webovej stránky, pričom sa nevyžaduje ich bližšia špecifikácia, teda neskúma sa, či návštevy boli uskutočnené vždy inou osobou alebo niektoré osoby navštívili stránku viac krát. Nesúhlasil ani so spochybňovaním známosti starších ochranných známok na území SR a zdôraznil, že jeho závery nie sú v žiadnom prípade vykonštruované, ale vychádzajú z náležitého hodnotenia dokladov predloženými účastníkmi, pričom Úrad v tejto súvislosti vychádzal nielen z dokladov preukazujúcich priamo spojitosť starších ochranných známok s relevantným slovenským spotrebiteľom, ale aj s ostatných dôkazov preukazujúcich globálny charakter starších ochranných známok. Tiež považoval za potrebné uviesť, že žalobca síce vyjadruje svoj nesúhlas s hodnotením vykonaným žalovaným, ale svoje tvrdenie o obyčajnej vykonštruovanosti záverov nepodporil žiadnymi relevantnými argumentmi. K námietke, že len 5 respondentov záverečnej správy z počtu 1010 priradilo značku „E." k navrhovateľom konštatoval, že zo správy tiež vyplynulo, že 38% z 1010 opýtaných pozná značku „E.". Žalobcova snaha poukázať na to, že slovenskí spotrebitelia nevedia priradiť staršie ochranné známky k navrhovateľovi vyznieva teda nanajvýš účelovo, keďže predmetná súvislosť vo vedomí slovenských spotrebiteľov je relevantná nie vo vzťahu k navrhovateľom samotným, ale výlučne k ich službám. Žalovaný v tejto súvislosti tiež konštatuje, že predmetná záverečná správa tvorila len jeden z mnohých dôkazov, ktoré druhostupňový orgán v posudzovanom prípade hodnotil, pričom napadnuté rozhodnutie nebolo založené výlučne len na tomto doklade, ale vychádzalo z posúdenia predložených dokladov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. K nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k pojmu „právne významná časť spotrebiteľskej verejnosti" skonštatoval, že tento pojem je zavedený rozsudkom SD EÚ C-125/14 „B. & E." z 03.09.2015 bod 34 a jeho bližšia úprava v národnej legislatíve, ani v legislatíve EÚ nie je daná. Výklad tohto pojmu, ktorý je na správnej úvahe Úradu a jeho uplatnenie záleží vždy na skutkových okolnostiach daného prípadu, ktorými sú napríklad charakter tovarov alebo služieb. V posudzovanom prípade bol podľa žalovaného tento pojem správne uplatnený v súvislosti s posúdením predložených dôkazných prostriedkov na strane 34 napadnutého rozhodnutia. Tak isto nemožno súhlasiť ani so spochybnením záveru Úradu o súvislosti starších ochranných známok s napadnutou ochrannou známkou v očiach relevantnej spotrebiteľskej verejnosti, kde jeho závery v tejto súvislosti boli riadne odôvodnené na strane 34 napadnutého rozhodnutia, preto tvrdenie o nepreskúmateľnosti je potrebné považovať za nedôvodné. K rozsahu tovarov a služieb uviedol, že žalovaný poskytol starším ochranným známkam ochranu z titulu dobrého mena v celom rozsahu zoznamu tovarov a služieb, pre ktoré sú tieto zapísané v registri bez toho, aby sa zaoberal otázkou, ku ktorým tovarom alebo službám nadobudli status dobrého mena, s čím žalovaný nemôže súhlasiť. Ako je zrejmé z napadnutého rozhodnutia, preukázanie dobrého mena starších ochranných známok bolo v konaní uznané pre služby digitálneho, satelitného a internetového televízneho vysielania a pre tovary a služby súvisiace s prenosom a príjmom televízneho signálu, pričom z uvedeného rozsahu tovarov a služieb žalovaný vychádzal pri posúdení plnenia ďalších podmienok potrebných pre úspešné uplatnenie námietok podaných v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach a poukázal pritom na stranu 27, 28, 36 a 37 napadnutého rozhodnutia. K preukázaniu protiprávneho zásahu do práv k starším ochranným známkam uviedol, že na úspešné uplatnenie námietok podľa § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach majiteľ starších ochranných známok nie je povinný preukázať existenciu skutočného a bezprostredného zásahu do svojich starších ochranných známok, ktorým bol priznaný status dobrého mena, ale je postačujúce, ak uvedie skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že existuje vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť, čo vyplýva aj z rozsudku T-67/04. V tejto súvislosti odkázal aj na tvrdenia navrhovateľov uvedené v podanom návrhu na vyvlastnenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú, podľa ktorých staršie ochranné známky majú silnú rozlišovaciu spôsobilosť získanú používaním. K námietke vyhodnotenia podobnosti kolíznych označení, najmä zo sémantického hľadiska uviedol, že posúdením podobnosti kolíznych označení z jednotlivých hľadísk sa náležite zaoberal na strane 29 až 32 napadnutého rozhodnutia. Odmietol, že by sa posúdením podobnosti zaoberal nedostatočne alebo že by neprihliadal na všetky prvky kolíznych označení. Pri vizuálnom porovnaní napadnutej ochrannej známky a prvej a druhej staršej ochrannej známky prihliadol na väčšiu dĺžku napadnutej ochrannej známky tvorenú slovným prvkom „E." a obrazovým prvkom a prihliadal aj na celkový dojem, ktorý tieto označenia vytvárajú. Aj napriek uvedenému však nebolo možné poprieť skutočnosť, že z dôvodu zhodných úvodných písmen „E." sú predmetné ochranné známky z vizuálneho hľadiska podobné aspoň v minimálnej miere. Pokiaľ ide o fonetické hľadisko porovnávané ochranné známky sa zhodujú v jednej a to začiatočnej slabike napadnutej ochrannej známky, ktorá zároveň predstavuje celé staršie ochranné známky, z čoho objektívne vyplýva stredná miera ich fonetickej podobnosti. V súvislosti so sémantickým hľadiskom bolo hodnotenie podobnosti napadnutej ochrannej známky a starších ochranných známok v napadnutom rozhodnutí na strane 30 a 31 vykonané náležite a dostatočne. Za relevantného spotrebiteľa bol považovaný priemerný spotrebiteľ, ktorý ovláda anglický jazyk aspoň na základnej úrovni, pričom sa do úvahy nezobrala objektívna skutočnosť, že slovo „E." patrí do základnej slovnej zásoby anglického jazyka a z tohto dôvodu sa zohľadní preklad, ktorý je najznámejší a vnímaný vo význame slova obloha. Spomenul aj správa správu spoločnosti Millward Brown analytics z roku 2016 týkajúcu sa vnímania značky „E." spotrebiteľmi v SR, podľa ktorej priemerný slovenský spotrebiteľ ovládajúci anglický jazyk aspoň na základnej úrovni bude tomuto slovu rozumieť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyznievajú žalobcom uvedené analýzy a tvrdenia, že spotrebiteľ nezistí rozdiel medzi „E." a „E.", že slovo „E." má 10 rôznych významov, ako aj úvahy ohľadom básnického vnímania prvku „E." účelovo a zavádzajúco. Tak isto tvrdenie žalobcu, že sa žalovaný náležite nevysporiadal s významnou sémantickou odlišnosťou slova „E." v spojení so slovom „M." sú nepodložené, pretože žalovaný sa týmito skutočnosťami náležite zaoberal na strane 31 ods. 1 napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na synonymá slova „M." a „M." a možné ďalšie významy spojenia „E.", ktorými sa mal žalovaný podľa neho zaoberať, žalovaný uviedol, že takýto postup žalobcu nemá žiadnu oporu v známkovom práve a nie je možné od spotrebiteľa reálne očakávať, že by pri vnímaní zmyslu označenia sám invenčne vytváral ďalšie nové variácie tohto označenia alebo jeho jednotlivých prvkov a potom by si zapamätal označenie v súvislosti s ním vytvoreným novým významom. V tomto zmysle žalobcom naznačený posun nazerania na sémantické hľadisko je podľa žalovaného neprípustný a absurdný. Záverom navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 8. Ďalší účastník Sky International AG, Stockerdorf, Dreikönigstrasse 31a, CH-8002 Zurich, Švajčiarsko vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že podporuje a stotožňuje sa s argumentáciou a vyjadreniami Úradu v tomto konaní v súvislosti s tvrdeniami žalobcu o tom, že nebola preukázaná pravdepodobnosť zámeny ochranných známok „E.". Ďalší účastník konania poukázal na skutočnosť známu všetkým stranám tohto súdneho konania, že žalobca je účastníkom sporu o porušovanie práv k ochranným známkam Sky International AG a British Sky Broadcasting Group plc, na súde v Luxemburgu. 9. Žalobca v replike uviedol, že nenamietal spôsob dokazovania zo strany žalovaného ako taký. Namietal, že listiny predložené vedľajšími účastníkmi v správnom konaní ako dôkaz, nemohli slúžiť ako dôkazný prostriedok pre skutkový záver zo strany žalovaného v tam uvedenom znení. Na základe tohto skutkového záveru žalovaný priznal namietaným ochranným známkam zvýšenú ochranu na území SR z titulu dobrého mena na území EÚ. Predložené listiny uvádzajúce konkrétne číselné údaje o návštevnosti jednotlivých webových stránok z IP adries na území Slovenska v konkrétnych rokoch však nespĺňajú formálne náležitosti zisteného dôkazu, ktoré by umožnili posúdiť otázku pravosti a správnosti listiny ako predkladaného dôkazu. Ide o súbor údajov bez uvedenia zdroja, vystaviteľa listiny a jeho podpisu. Súbory údajov takéhoto charakteru možno považovať len za súčasť tvrdení účastníka ako podkladov konania, nie však za dôkazné listiny spôsobilé tvrdenia účastníka osvedčiť, pričom poukázal aj na komentár k správnemu poriadku. Podľa žalobcu je zjavné, že žalovaný nedostatočne rozlišuje medzi kategóriou - tvrdenie účastníka a kategóriou - dôkaz osvedčujúci tvrdenie. Podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov patria spolu s dôkazmi medzi podklady pre rozhodnutie správneho orgánu v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku, nemožno ich však veľmi zamieňať, či stotožňovať s dôkazmi objektívne spôsobilými osvedčiť súlad tvrdení a vyjadrení účastníka so skutočnosťou (objektívnou realitou). Pokiaľ, ako uvádza žalovaný nie je objektívne možné, aby účastník zabezpečil dôkaz svojich tvrdení z nezávislého zdroja, tento účastník jednoducho neunesie dôkazné bremeno. Hodnoverný, či nie priamy dôkaz by mal pochádzať z nezávislého a nezaujatého zdroja, aby umožnil správnemu orgánu zistiť a objasniť skutočný stav veci ako uvádza ustanovenie § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Náležité objasnenie veci nemôže byť založené na informáciách - údajoch pochádzajúcich od účastníka alebo z neznámeho zdroja, ktoré účastník formálne v konaní predkladá a neoprávnene označuje ako dôkaz. K dôkaznej sile súkromnej a verejnej listiny uviedol, že v priamom rozpore s právnou teóriou i praxou je stanovisko žalovaného, že pokiaľ účastník s dôkazom alebo hodnotením iného účastníka nesúhlasí, je jeho povinnosťou takýto dôkaz vyvrátiť, a to nielen vyjadrením svojho nesúhlasu s takýmto dôkazom ale najmä preukázaním opaku, teda predložením iných dôkazných prostriedkov svedčiacich v prospech jeho tvrdení. Takéto stanovisko je neudržateľné, keďže týmto priznal dôkaznú silu verejnej listiny aj súkromným dôkazným listinám vo všeobecnosti a navyše aj konkrétnym dokumentom, ktoré nespĺňajú ani formálne náležitosti súkromnej listiny. V rámci analógie tu poukázal na § 192 a § 205 CSP. Ďalej uviedol, že ostatné listiny sa v podstate netýkajú územia SR, a preto žalovaný na jeho námietky odpovedal frázovými a hypotetickými konštatovaniami o vzatí do úvahy globálneho charakteru služieb navrhovateľov a pod. V ďalšom texte repliky nesúhlasil žalobca so všetkými ďalšími vyjadreniami žalovaného k podanej správnej žalobe. Prílohu repliky tvorilo rozhodnutie predsedu Úradu priemyselného vlastníctva ČR z 13.02.2020, obchodný rozsudok Luxemburského súdu z 05.06.2019 (originál je vo francúzskom jazyku ako aj v preklade do slovenského jazyka). 10. Ďalší účastník predložil vyjadrenie, kde uviedol, že predmetné dôkazy sú záznamom štatistík návštevnosti stránok účastníkov konania, ktoré sú od spoločnosti google a je možné si ich kedykoľvek overiť na internete. Z praktických dôvodov boli vytlačené a predložené v papierovej podobe. Nejedná sa o verejnú listinu, ani tak nikdy nebola prezentovaná ako sa nepochopiteľne a zavádzajúco snaží tvrdiť žalobca. Jedná sa o jeden z množstva dôkazných prostriedkov predložených v správnom konaní, a preto je zároveň nepochopiteľné, prečo žalobca cituje komentár k civilnému sporovému konaniu. K žalobcovmu tvrdeniu, že dôkazy by mali pochádzať z nezávislého zdroja uviedol, že predložené štatistiky takýmto dôkazom sú. To, že ich predložil ďalší účastník konania nijako neznižuje ich dôkaznú hodnotu. Stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že ak chcel žalobca, aby žalovaný nebral tieto dôkazy predložené v správnom konaní do úvahy, mal predložiť dôkazy, ktoré predložené štatistiky vyvracajú. Nič také však žalobca v správnom konaní nespravil, ani urobiť nemohol, keďže predložené štatistiky sú úplne jednoznačné. Celá argumentácia žalobcu v bode 1. je iba účelovým konštruktom, ktorý následne prezentuje ako nesprávny postup žalovaného. Žalobca nevyužil svoje právo, resp. nedostatočne podložil svoju argumentáciu relevantnými dôkazmi v správnom konaní a v súčasnosti sa pred správnym súdom snaží označiť dôkazy predložené ďalším účastníkom ako tie, ktoré nespĺňajú parametre verejnej listiny. V skutočnosti sa však jedná o pochybenie žalobcu, ktorý v správnom konaní nepovažoval tento konkrétny dôkaz za dostatočne dôležitý, aby ho rozporoval pomocou dôkazu, ktorý by preukázal opak. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného ohľadom relevantnej verejnosti zavedený rozsudkom SD EÚ C-125/14. Výklad tohto pojmu, ktorý je na správnej úvahe súdu a jeho uplatnenie záleží vždy na skutkový okolnostiach daného prípadu. V danom prípade tento pojem bol správne uplatnený v súvislosti s posúdením predložených dôkazných prostriedkov. Tak isto nemožno súhlasiť ani so spochybnením záveru úradu o súvislosti starších ochranných známok s napadnutou ochrannou známkou v očiach relevantnej slovenskej spotrebiteľskej verejnosti. Závery úradu v tejto súvislosti boli riadne odôvodnené na strane 34 napadnutého rozhodnutia, preto tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti je potrebné považovať za nedôvodné. Žalobca síce rozporuje v bode 9. svojho vyjadrenia vyššie uvedenú logickú a všeobecne akceptovanú interpretáciu právne významnej časti spotrebiteľskej verejnosti uvedeným rozsudkom, nijako však svoje námietky nepreukazuje. Ďalší účastník považoval tvrdenia žalobcu za účelové a viacnásobne si odporujúce. K tvrdeniam žalobcu o tom, že žalobca je významným hráčom prítomným na lokálnom trhu Čiech a Slovenska viac ako 14 rokov, uviedol, že toto tvrdenie je zavádzajúce, nakoľko prihlášky ochranných známok žalobcu boli podané v roku 2008 a rovnako v tom roku došlo aj k zmene obchodného mena žalobcu. Napriek jeho vedomosti o tom, že na trhu v Európe sa nachádza spoločnosť s rovnakým predmetom podnikania, ktorá už mala v tej dobe zaregistrovanú medzinárodnú ochrannú známku „E." a ochranné známky Európskeho Spoločenstva „E." platné aj na území SR, sa rozhodol uviesť na trh SR služby v oblasti digitálneho satelitného vysielania pod názvom „E.". Právny predchodca žalobcu pred rokom 2008 tieto služby propagoval iba názvom „E.-M.", pričom až v roku 2008 prešiel výlučne na používanie označenia „E." Samotný vznik spoločnosti žalobcu súvisel s pochybnou privatizáciou časti bývalých Slovenských telekomunikácií - siete terestriálnych vysielačov. Argumentácia žalobcu je postavená na prekrúcaní verejne známych faktov a v skutočnosti konanie žalobcu v čase podania prihlášok ochranných známok „E." spĺňalo všetky predpoklady konania nekalej súťaže, v súvislosti s problematikou ochranných známok sa jednalo o podanie prihlášky ochrannej známky v zlej viere a snahu o zneužitie známosti ochranných známok EÚ patriacich ďalším účastníkom konania. Žalobca tak podaním prihlášky ochrannej známky „E.", ktorá obsahovala identickú časť označenia s ochrannými známkami s dobrým menom ďalších účastníkov konania - „E." sa snaží získať výhodu, ktorá je výhodou neoprávnenou a v rozpore s dobrými mravmi. Je to z toho dôvodu, že využíval práve túto rozlišovaciu spôsobilosť a povesť ochranných známok „E.", pričom sa snažil „viezť" na ich povesti získanej poctivou obchodnou činnosťou. Žalobca sa tak podaním prihlášok ochranných známok „E." v období roku 2008 snažil získať výhodu, ktorá by mu inak nepatrila, a to konkrétne využívaním známosti, popularity a prestíže obchodného mena a ochranných práv „E." patriacich ďalšiemu účastníkovi. V tejto rozhodnej dobe nemôže za žiadnych okolností žalobcu posudzovať ako významného hráča, a to ani na lokálnom trhu. Poukázal, že žalobca významne zamlčal, že rozhodnutie ÚPV ČR je pre rozhodovanie žalovaného irelevantné, keďže žalovaný má vlastnú rozhodovaciu prax ako štátny orgán suverénneho štátu koná nezávisle od iných orgánov. ÚPV ČR pritom mimochodom vydal rozhodnutie neskôr ako ÚPV SR, pričom aj toto rozhodnutie bolo napadnuté správnou žalobou z viacerých skutkových a právnych dôvodov. V súvislosti s predloženým rozsudkom obchodného súdu v Luxemburgu ďalší účastník uviedol, že sa jedná o neprávoplatné rozhodnutie, voči ktorému bolo podané žalobcami odvolanie z dôvodov viacerých faktických a právnych pochybení konajúceho súdu. Poukázal najmä na chybnú aplikáciu práva EÚ zo strany Luxemburského obchodného súdu v súvislosti s aplikáciou kritérií posudzovania pravdepodobnosti zámeny a povesti, resp. známosti ochranných známok ako nesprávnu aplikáciu ustanovení týkajúcich sa priemerného spotrebiteľa, resp. relevantnej verejnosti v EÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom súdnom konaní sa účastníci v postavení žalobcov opierali o ochranné známky EÚ majúcej jednotný charakter, uvedené kritérium malo byť aplikované v kontexte celej EÚ. Z tohto dôvodu má Luxemburský obchodný súd brať do úvahy dobré meno ochranných známok EÚ v relevantnej časti EÚ - teda členských štátov s podstatne vyšším počtom obyvateľstva ako SR, či ČR. Obmedzením sa na región ČR a SR poprel rozhodovaciu prax SD EÚ, ako aj samotné nariadenie 2017/2001 o ochrannej známke EÚ. Napriek vyššie uvedenej námietke, že žalobca argumentuje neprávoplatným rozhodnutím zahraničného súdu je na mieste poukázať na niektoré závery tohto súdu, ktoré žalobca účelovo obišiel. Luxemburský obchodný súd na strane 6 odôvodnenia celkom jednoznačne konštatuje s poukázaním na rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu EUIPO, že „...označenie „E." nie je popisné a že spĺňa podmienku rozlíšiteľnosti dokonca aj keď ide o telekomunikačné satelitné služby. Je potrebné stanoviť, že rozlíšiteľné samo o sebe a že jeho rozlišovacia spôsobilosť sa ešte zvýšila z dôvodu jeho rozsiahleho používania na veľkej časti Európskej únie". Luxemburský obchodný súd ďalej na strane 7 dole svojho odôvodnenia tiež celkom správne a jednoznačne uvádza svoje závery ohľadom ochrannej známky EÚ patriacej k ďalšiemu účastníkovi konania, že „...nielenže teda získalo rozlišovaciu spôsobilosť používaním, takže ak boli zapísané skôr než národné ochranné známky žalovaných, možno sa ochranných známok „E." oprávnene dovolávať a subjekty „E." môžu uplatniť nároky vyplývajúce z porušenia práv na základe čl. 9 Nariadenia". Rovnako k námietke žalobcu, že používanie platnej národne ochrannej známky nemôže zakladať porušenie práva ochrannej známky EÚ súd správne uvádza, že „koexistencia" neznamená neexistenciu akejkoľvek možnosti kolízie". Ako správne uvádza Luxemburský obchodný súd na strane 16 svojho odôvodnenia „v rovine územia musí byť podmienka týkajúca sa dobrého mena považovaná za splnenú, ak sa ochranná známka EÚ teší dobrému menu na podstatnej časti územia únie, pričom táto časť môže prípadne zodpovedať najmä územiu jedného členského štátu. Takže ak je dobré meno staršej ochrannej známky Spoločenstva stanovené na podstatnej časti územia únie, pričom sa môže prípadne zhodovať s územím členského štátu, je na mieste vychádzať z toho, že táto ochranná známka sa teší v únii dobrému menu". V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie SD EÚ C-125/14. Luxemburský obchodný súd ďalej na strane 17 jednoznačne konštatuje, že „ochranné známky „E." sa teda tešia v EÚ dobrému menu v súlade s vyššie uvedeným rozhodnutím". Napriek vyššie uvedeným čiastkovým správnym záverom, luxemburský súd v rozpore s ustálenou praxou SD EÚ aplikoval kritérium relevantnej verejnosti na posúdenie pravdepodobnosti zámeny a známosti len na porovnanie medzi spotrebiteľmi v SR a ČR, avšak nie na celom území EÚ. Podľa názoru ďalšieho účastníka konania je teda nanajvýš správne, keď žalovaný v správnom konaní postupoval tak, že bral do úvahy aj ostatné relevantné trhy v iných členských štátoch EÚ, keďže aj ochranné známky ďalšieho účastníka konania sú ochrannými známkami EÚ a relevantnými trhmi sú aj trhy štátov, ako napríklad Nemecko, Veľká Británia, či Taliansko. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie kauzálne príslušný podľa § 16 SSP vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žiadny z účastníkov nenavrhol, aby bolo nariadené pojednávanie a nevyžadoval si to ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu dňa 23.07.2020. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 10.09.2020 (§ 137 ods. 3 SSP). 12. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 13. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 15. Podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 16. Podľa § 1 zákona o ochranných známkach tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s právnou ochranou ochranných známok a konania vo veciach ochranných známok pred Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len "úrad"). 17. Podľa § 2 zákona o ochranných známkach ochrannú známku môže tvoriť akékoľvek označenie, najmä slová vrátane osobných mien, kresby, písmená, číslice, farby, tvar tovaru alebo tvar obalu tovaru alebo zvuky, ak je toto označenie spôsobilé a/ rozlíšiť tovary alebo služby jednej osoby od tovarov alebo služieb inej osoby a b/ byť vyjadrené v registri ochranných známok Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len "register") spôsobom, ktorý príslušným orgánom a verejnosti umožňuje jasne a presne určiť predmet ochrany poskytnutej majiteľovi ochrannej známky. 18. Podľa § 4 zákona o ochranných známkach na účely tohto zákona je staršou ochrannou známkou a/ ochranná známka zapísaná v registri so skorším právom prednosti, b/ medzinárodná ochranná známka s účinkami v Slovenskej republike so skorším právom prednosti, c/ ochranná známka EÚ so skorším právom prednosti alebo so skorším právom seniority, d/ označenie, ktoré je predmetom prihlášky ochrannej známky (ďalej len "prihláška"), ak bude zapísané ako ochranná známka uvedená v písmene a) alebo c). 19. Podľa § 7 zákona o ochranných známkach označenie sa nezapíše do registra na základe námietok proti zápisu označenia do registra (ďalej len "námietky") podaných podľa § 30 b/ majiteľom staršej ochrannej známky, ak je označenie zhodné alebo podobné so staršou ochrannou známkou, ktorá má na území Slovenskej republiky a v prípade ochrannej známky EÚ na území Európskej únie dobré meno, ak by použitie tohto označenia v spojení s tovarmi alebo so službami, ktoré sú zhodné, podobné alebo nepodobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náležitého dôvodu neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému menu. 20. Podľa § 35 ods. 1, 3 zákona o ochranných známkach (1) Úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu. (3) Úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú aj na návrh osoby uvedenej v § 7 z dôvodov podľa § 7, ak sa v konaní o vyhlásení ochrannej známky za neplatnú preukáže, že tento dôvod existuje. Podmienky pre uplatnenie starších práv uvedených v § 7 musia byť splnené už ku dňu podania prihlášky alebo ku dňu vzniku práva prednosti návrhom dotknutej ochrannej známky. 21. Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona o ochranných známkach (1) Účastník konania je povinný navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. (2) Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. (3) Úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. 22. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení (ďalej len "Správny poriadok") správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 24. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 26. Správny súd preskúmaním veci zistil, že Úrad na návrh ďalšieho účastníka prvostupňovým rozhodnutím podľa § 35 ods. 3 v nadväznosti na § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach vyhlásil napadnutú kombinovanú ochrannú známku žalobcu č. XXXXXX („E." vrátane obrazového prvku) za neplatnú. Úrad mal v konaní preukázané, že na základe dokladov predložených navrhovateľom (ďalším účastníkom) bolo preukázané dobré meno starších ochranných známok EÚ dlhodobo a rozsiahle používaných v mnohých krajinách západnej Európy najmä v Spojenom kráľovstve a v Írsku, kde ďalší účastník intenzívne propaguje svoje služby. Mal za to, že pre úspešné naplnenie dôvodu pre uplatnenie § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach je postačujúce preukázanie dobrého mena na podstatnej časti územia EÚ tak, ako to vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-125/14 „B. & E. kft c/ Unilever NV" z 03.09.2015, pričom nemusí byť nevyhnutne preukázané dobré meno na území Slovenskej republiky, kde jeho preukázanie žalobca spochybnil. Čo sa týka podobnosti kolíznych označení uzavrel, že z vizuálneho hľadiska sú porovnávané ochranné známky (staršie ochranné známky a na druhej strane napadnutá ochranná známka) podobné v minimálnej miere z dôvodu, že zhodne obsahujú písmená „E./E.". Na základe celkového zvukového vnemu bola podľa neho z fonetického hľadiska zrejmá stredná miera podobnosti porovnávaných ochranných známok založená na slovnom prvku „E." a z hľadiska sémantického konštatoval čiastočnú sémantickú podobnosť taktiež založenú na uvedenom slovnom prvku. S odkazom na judikatúru Úrad uviedol, že v prípade uplatnenia návrhu s poukazom na dobré meno starších ochranných známok sa nevyžaduje, aby stupeň podobnosti medzi ochrannou známkou s dobrým menom a s označením používaným treťou osobou bol taký, že existuje pravdepodobnosť zámeny u dotknutej verejnosti. Stačí, že stupeň podobnosti má za následok, že dotknutá verejnosť si vytvorí medzi označením a ochrannou známkou určitú súvislosť a preto neboli určujúce námietky žalobcu týkajúce sa konania, kde sa hodnotila pravdepodobnosť zámeny v zmysle § 7 písm. a/ zákona o ochranných známkach. Porovnaním tovarov a služieb kolidujúcich ochranných známok žalovaný zistil, že tovary a služby napadnutej ochrannej známky sa priamo týkajú služieb, v súvislosti s ktorými bolo preukázané dobré meno starších ochranných známok, prípadne s nimi súvisia, resp. sa predmetné tovary bezprostredne používajú pri realizácii týchto služieb. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že je vysoko pravdepodobné, že relevantná spotrebiteľská verejnosť si vytvorí súvislosť medzi napadnutou ochrannou známkou a staršími ochrannými známkami prostredníctvom prvku „E./ E." obsiahnutého vo všetkých porovnávaných ochranných známkach a žalobca by tak mohol ťažiť z príťažlivosti, t.j. rozlišovacej spôsobilosti ako aj z dobrého mena starších ochranných známok, čo by mu mohlo poskytnúť neoprávnenú výhodu. Zároveň by mohlo dôjsť k ujme na rozlišovacej spôsobilosti starších ochranných známok tým, že by sa oslabovala ich jedinečnosť a mohli by tak stratiť schopnosť vyvolávať u verejnosti okamžitú asociáciu s tovarmi a službami navrhovateľa (ďalšieho účastníka). 27. Napadnutým rozhodnutím predseda žalovaného zamietol rozklad podaný žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré potvrdil. V odôvodnení sa v podstate stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi Úradu. Predseda žalovaného navyše poukázal na to, že v konaní bola náležite preukázaná aj dostatočná známosť starších ochranných známok u relevantnej spotrebiteľskej verejnosti na území SR, čo je v zmysle judikatúry SD EÚ postačujúce pre úspešné splnenie podmienok uplatneného dôvodu podľa § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach, ku ktorému záveru dospel na základe dôkazových materiálov predložených ďalším účastníkom. Z nich plynúce údaje podľa neho nemožno považovať za zanedbateľné z hľadiska rozsahu používania starších ochranných známok na území SR a z hľadiska, že staršie ochranné známky „E." sú známe takej časti relevantnej verejnosti na území Slovenskej republiky, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná a ktorá si uvedené ochranné známky môže dávať do súvislosti s napadnutou ochrannou známkou. Predseda žalovaného pritom vychádzal z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-120/14 „B.&E." z 03.09.2015, ktorý v bodoch 19. a 20., objasnil, že „pokiaľ ide o územné hľadisko, podmienka týkajúca sa dobrého mena je splnená, ak má ochranná známka EÚ dobré meno v podstatnej časti územia EÚ, pričom takáto časť územia môže prípadne zodpovedať územiu jediného členského štátu. Ak sa teda preukáže dobré meno skoršej ochrannej známky EÚ na podstatnej časti územia EÚ, ktoré môže prípadne zodpovedať územiu jediného členského štátu, je potrebné konštatovať, že táto ochranná známka má dobré meno v EÚ a od jej majiteľa tak nemožno požadovať, aby predložil dôkazy o jej dobrom mene na území členského štátu, kde bola podaná prihláška neskoršej národnej ochrannej známky". Podľa bodu 44. Tohto rozsudku „ak staršia ochranná známka Spoločenstva už má na podstatnej časti územia únie dobré meno, ale nie u príslušnej skupiny verejnosti členského štátu, v ktorom bola podaná prihláška neskoršej národnej ochrannej známky, ktorá bola dotknutá námietkou, majiteľ ochrannej známky Spoločenstva môže používať ochranu podľa čl. 4 ods. 3 smernice 2008/95 (čl. 5 ods. 3 písm. a) smernice 2015/2436), ak sa preukáže, že časť uvedenej verejnosti, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná, pozná túto ochrannú známku, pričom ju dáva do súvislosti s neskoršou ochrannou známkou, a že vzhľadom na všetky rozhodujúce okolnosti prejednávanej veci existuje buď skutočný a bezprostredný zásah do ochrannej známky Spoločenstva v zmysle tohto ustanovenia, alebo aspoň vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť." Z predmetného rozsudku predsedovi žalovaného vyplynulo, že staršie ochranné známky „E." nemusia mať dobré meno priamo na území SR. Pre úspešné naplnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach postačuje, ak časť príslušnej skupiny verejnosti na tomto území, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná pozná uvedené ochranné známky a dáva ich do súvislosti s napadnutou ochrannou známkou, čo považoval za splnené, pričom poukázal na podklady predložené navrhovateľom. 28. Vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci (vrátane obsahu správnej žaloby) nebolo medzi žalobcom a žalovaným sporné, že staršie ochranné známky požívajú dobré meno v rámci Európskej únie. Medzi účastníkmi konania tiež nebola sporná použiteľnosť výkladu práva EÚ (čl. 5 ods. 3 písm. a/ Smernice č. 2015/2436 transponovanej do právneho poriadku SR zákonom o ochranných známkach - § 55), ktorý podal Súdny dvor EÚ v rozsudku C-120/14 „B.&E." z 03.09.2015, v bodoch 19., 20. a 44. Výklad SD EÚ sa týkal podmienky týkajúcej sa dobrého mena starších ochranných známky, ktorú považoval z územného hľadiska za splnenú v prípade, ak majú staršie ochranné známky EÚ dobré meno v podstatnej časti územia EÚ, pričom takáto časť územia môže prípadne zodpovedať územiu jediného členského štátu. Následne však SD EÚ v bode 44. Označeného rozsudku obmedzil použiteľnosť aplikácie takého spôsobu výkladu smernice pre prípady, kde staršia ochranná známka Spoločenstva má na podstatnej časti územia únie dobré meno, ale nie u príslušnej skupiny verejnosti členského štátu, v ktorom bola podaná prihláška neskoršej národnej ochrannej známky, ktorá bola dotknutá námietkou. Pre také prípady uzavrel, že majiteľ ochrannej známky Spoločenstva (ďalší účastník) môže používať právnu ochranu podľa čl. 5 ods. 3 písm. a/ Smernice 2015/2436 len za podmienky, ak sa preukáže, že časť uvedenej verejnosti, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná, pozná túto staršiu ochrannú známku, pričom ju dáva do súvislosti s neskoršou ochrannou známkou, a súčasne, ak vzhľadom na všetky rozhodujúce okolnosti prejednávanej veci existuje buď skutočný a bezprostredný zásah do ochrannej známky Spoločenstva v zmysle tohto ustanovenia, alebo aspoň vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť. 29. Z hľadiska nachádzania (na vec sa vzťahujúceho) objektívneho práva tak možno uzavrieť, že splnenie jednej z podmienok pre vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú, definovanej v ust. § 7 písm. b/ v nadväznosti na § 35 ods. 3 zákona o ochranných známkach, konkrétne podmienky dobrého mena ochrannej známky EÚ na území Európskej únie, sa v prípade kolízie ochrannej známky EÚ s neskoršou národnou ochrannou známkou interpretuje súladne s výkladom SD EÚ poskytnutým v rozsudku C-120/14 „B.&E." z 03.09.2015. Teda, v prípade preukázaného dobrého mena ochrannej známky EÚ (staršie ochranné známky) na území Európskej únie, ale jeho nedostatku u príslušnej skupiny verejnosti členského štátu, v ktorom bola podaná prihláška neskoršej národnej ochrannej známky, ktorá bola dotknutá námietkou (napadnutá ochranná známka), požíva staršia ochranná známka EÚ právnu ochranu len v prípade, ak sa preukáže, že časť verejnosti, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná, pozná túto staršiu ochrannú známku EÚ, pričom ju dáva do súvislosti s neskoršou (napadnutou) národnou ochrannou známkou, v súvislosti s ktorou existuje skutočný a bezprostredný zásah do ochrannej známky EÚ, alebo aspoň vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť. Z hľadiska postojov účastníkov konania v administratívnom konaní ako aj v konaní pred správnym súdom, so zohľadnením obsahu označeného rozsudku SD EÚ a normatívneho znenia zákona o ochranných známkach, k inému záveru o výklade aplikovaného práva nemožno dospieť. Vzhľadom na to možno záverovať, že preukázanie poznania starších ochranných známok časťou slovenskej verejnosti, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná a ktorá si ich dáva do súvislosti s neskoršou (napadnutou) národnou ochrannou známkou (v nadväznosti na ďalšie podmienky reálneho a bezprostredného zásahu do práv plynúcich ich nositeľom zo starších ochranných známok alebo jeho hrozby), tvorilo v danom prípade jednu z rozhodných skutkových okolností pre meritórne rozhodnutie o návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú, ktorú bolo potrebné náležite zistiť. 30. Na identifikácii a výklade aplikovaného práva tak panovala medzi žalobcom a žalovaným zhoda. Sporný však zostal samotný skutkový záver žalobcu o tom, že časť príslušnej skupiny verejnosti Slovenskej republiky, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná, pozná staršie ochranné známky a dáva ich do súvislosti s napadnutou ochrannou známkou, resp. aj skutočný, bezprostredný zásah do staršej ochrannej známky, alebo vážne riziko, že k takému zásahu môže dôjsť. Tento skutkový záver bol pre právne posúdenie veci podstatný, nakoľko na základe podaného eurokonformného výkladu zákona (rozsudok SD EÚ vo veci C-120/14 „B.&E.") bolo potrebné pre naplnenie hypotézy neplatnosti napadnutej ochrannej známky - požiadavky dobrého mena staršej ochrannej známky EÚ na území SR, potrebné skúmať a preukázať práve uvedené kritérium poznania staršej ochrannej známky časťou príslušnej skupiny verejnosti v SR, ktorá nie je z obchodného hľadiska nepodstatná. Predseda žalovaného v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že v konaní bola náležite preukázaná dostatočná známosť starších ochranných známok u relevantnej spotrebiteľskej verejnosti na území SR, čo považoval v zmysle označenej judikatúry SD EÚ za postačujúce pre úspešné splnenie podmienok uplatneného ust. § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach, ku ktorému záveru dospel na základe dôkazových materiálov predložených ďalším účastníkom. 31. Žalobca v správnej žalobe namietal podklady, z ktorých predseda žalovaného pri uvedených záveroch vychádzal. Konkrétne namietal, že „údaje o návštevnosti stránok X., X. a X. zo Slovenska v období roku 2005 až 2011 a 2011 až 2013"; a „údaje o návštevnosti mobilných verzií stránok D., D. a D. v období od marca 2011 do septembra 2013" predstavujú len údaje pochádzajúce od ďalších účastníkov, ako navrhovateľov v správnom konaní uvedené v tabuľke spracovanej navrhovateľmi. Nejde podľa neho o objektívne údaje pochádzajúce z nezávislého zdroja, ani overiteľné iným predloženým dôkazom objektívneho charakteru, pričom zdroj údajov je neznámy. Namietal tiež ich obsahovú hodnotu, nakoľko bez ohľadu na absenciu formálnych náležitostí z nich nemožno zistiť počet návštev stránok v relevantnom období pred podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky dňa 07.07.2008, keďže počty návštev sú uvádzané v troch prípadoch spoločne za obdobie 2005 až 2011 a v ďalších prípadoch ide o súhrnné údaje za roky 2011 až 2013, teda za obdobie s pomerne dlhším odstupom od dátumu podania prihlášky. Namietal, že tieto skutkové zistenia, ktoré vzal za základ napadnutého rozhodnutia nemajú oporu v spisových materiáloch a napadnuté rozhodnutie tak bolo založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Argumentoval pritom, že dotknuté zistenia Úradu boli založené výlučne na údajoch pochádzajúcich od vedľajších účastníkov, ako navrhovateľov v správnom konaní uvedených na listinách nimi spracovaných a predložených. Ide preto podľa jeho názoru výlučne o tvrdenia, nie o dôkazy, resp. objektívne údaje pochádzajúce z nezávislého zdroja, ani o údaje overiteľné iným predloženým dôkazom objektívneho charakteru. Takéto dôkazné prostriedky podľa neho nie sú spôsobilé bez ďalšieho osvedčiť tvrdený skutkový stav a predstavovať v zásade jediný podklad pre rozhodovanie, pretože predložené listiny uvádzajúce konkrétne číselné údaje o návštevnosti jednotlivých webových stránok z IP adries na území Slovenska v konkrétnych rokoch nespĺňajú formálne náležitosti zisteného dôkazu, ktoré by umožnili posúdiť otázku pravosti a správnosti listiny ako predkladaného dôkazu. Ide o súbor údajov bez uvedenia zdroja, vystaviteľa listiny a jeho podpisu. Súbory údajov takéhoto charakteru možno považovať len za súčasť tvrdení účastníka ako podkladov konania, nie však za dôkazné listiny spôsobilé tvrdenia účastníka osvedčiť, pričom poukázal aj na komentár k Správnemu poriadku. Podľa žalobcu je zjavné, že žalovaný nedostatočne rozlišuje medzi kategóriou - tvrdenie účastníka a kategóriou - dôkaz osvedčujúci tvrdenie. Podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov patria spolu s dôkazmi medzi podklady pre rozhodnutie správneho orgánu v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku, nemožno ich však veľmi zamieňať, či stotožňovať s dôkazmi objektívne spôsobilými osvedčiť súlad tvrdení a vyjadrení účastníka so skutočnosťou (objektívnou realitou). Hodnoverný, či nie priamy dôkaz by mal pochádzať z nezávislého a nezaujatého zdroja, aby umožnil správnemu orgánu zistiť a objasniť skutočný stav veci ako uvádza ustanovenie § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Náležité objasnenie veci nemôže byť založené na informáciách - údajoch pochádzajúcich od účastníka alebo z neznámeho zdroja, ktoré účastník formálne v konaní predkladá a neoprávnene označuje ako dôkaz. K dôkaznej sile súkromnej a verejnej listiny uviedol, že v priamom rozpore s právnou teóriou i praxou je stanovisko žalovaného, že pokiaľ účastník s dôkazom alebo hodnotením iného účastníka nesúhlasí, je jeho povinnosťou takýto dôkaz vyvrátiť, a to nielen vyjadrením svojho nesúhlasu s takýmto dôkazom ale najmä preukázaním opaku, teda predložením iných dôkazných prostriedkov svedčiacich v prospech jeho tvrdení. Takéto stanovisko je neudržateľné, keďže týmto priznal dôkaznú silu verejnej listiny aj súkromným dôkazným listinám vo všeobecnosti a navyše aj konkrétnym dokumentom, ktoré nespĺňajú ani formálne náležitosti súkromnej listiny. V rámci analógie tu poukázal na § 192 a § 205 CSP. Ďalej uviedol, že ostatné listiny sa v podstate netýkajú územia SR. 32. Po posúdení napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania vo svetle žalobných bodov správnej žaloby je odôvodnený záver, že zistenie skutkového stavu predsedom žalovaného bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podľa § 52 ods. 1 zákona o ochranných známkach účastník konania je povinný navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V rámci konania o vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú neboli navrhovateľom - ďalším účastníkom navrhnuté ani predložené také dôkazy, z obsahu ktorých by bolo možné bez dôvodných pochybností dospieť k rozhodným skutkovým a následne aj právnym záverom potrebným pre riadne posúdenie veci, t.zn. žalovaný a jeho predseda nepostupovali takým spôsobom, aby presne a úplne zistili skutočný stavu veci tak, ako to vyplýva z ust. § 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku. Naopak, posudzovali vec v jednej z rozhodujúcich otázok (bod č. 29 tohto rozsudku) na základe nedostatočne overiteľných dôkazov, teda v nesúlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 52 ods. 2 zákona o ochranných známkach. 33. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ochranných známkach Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Úlohou žalovaného Úradu a jeho predsedu tak nebolo nekriticky prevziať závery plynúce z podkladov predložených navrhovateľom - ďalším účastníkom, ale v kontexte daného skutkového stavu samostatne (na základe vlastných úvah, ktoré bolo potrebné v odôvodnení rozhodnutia uviesť) vyhodnotiť zabezpečené dôkazy, a to každý osobitne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Pokiaľ z obsahu administratívneho vyplýva (č.l. 22), že ďalší účastník na preukázanie dostatočnej známosti starších ochranných známok u relevantnej skupiny spotrebiteľskej verejnosti na území SR, ktorá nebola z obchodného hľadiska nepodstatná, predložil len ním spracované tabuľky, ktoré obsahujú údaje o počte návštevníkov tam uvedených webových stránok spotrebiteľmi zo Slovenska v období január 2003 až január 2010, resp. od 1. januára 2005 do 31. januára 2011, a žalovaný výlučne na ich základe uzavrel túto dôležitú skutkovú otázku konštatovaním, že uvedené údaje nemožno považovať za zanedbateľné z hľadiska rozsahu používania starších ochranných známok na území SR, nemožno zistiť ako predložené dôkazy vyhodnotil z hľadiska pravdivosti, t.zn. objektívnosti a správnosti z nich plynúcich údajov a hodnovernosti ich zdroja, ale ani to, k akému, pre rozhodnutie o tejto podstatnej otázke dôležitému skutkovému záveru sa ich hodnotením dopracoval. Konštatovanie, že tieto údaje nemožno považovať za zanedbateľné z hľadiska rozsahu používania starších ochranných známok na území SR, totiž nedáva odpoveď na otázku, ktorá bola z hľadiska hodnotenia skutkového stavu taktiež dôležitou a bolo potrebné ju zodpovedať, a to, či predložené dôkazy poskytli (kvantifikovali) informácie o počte návštevníkov stránok tak, že skutočne išlo o časť relevantnej skupiny spotrebiteľskej verejnosti na území SR, ktorá nebola z obchodného hľadiska nepodstatná. Tento skutkový predpoklad tak zostal nejasný. Avšak požiadavka definície „obchodne nie nepodstatnej verejnosti", ktorej sa žalobca domáhal napriek uvedenému nebola dôvodná, nakoľko Úradu ani predsedovi žalovaného neplynula zo zákona takáto povinnosť, ani žalobca ju neidentifikoval. Postačovalo sa s touto skutkovou otázkou dostatočne argumentačne vysporiadať s uplatnením správnej úvahy a na základe konkrétnych skutočností prejednávanej veci, najmä s oporou v obsahu ale aj forme predložených dôkazov, čo z napadnutého rozhodnutia dostatočne nevyplýva. 34. Dokazovanie predstavuje poznávací proces určitých predmetov a javov, ktorý smeruje k zisteniu skutočného stavu, ktoré by malo byť spoľahlivé (úplné a presné), nakoľko zákon naň takúto požiadavku kladie (§ 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku). Pri hodnotení dôkazov ide o myšlienkovú činnosť správneho orgánu, v rámci ktorej je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti a napokon hodnota ich pravdivosti. Hodnotením pravdivosti dôkazov konajúci orgán verejnej správy dochádza k záverom, ktoré skutočnosti na základe dôkazov možno považovať za pravdivé a ktoré nie. Vykonaný dôkaz sa považuje za pravdivý, pokiaľ nebol preukázaný opak, resp. pre daný prípad aj vtedy, pokiaľ spochybnená hodnovernosť a nestrannosť dôkazu nebola osvedčená. Žalobca už v rámci administratívneho konania spochybnil pravdivosť dôkazov preukazujúcich používanie starších ochranných známok na území SR s čím sa žalovaný v konaní nevysporiadal ich náležitým hodnotením aj z tejto stránky. Z hľadiska pravdivosti predložených dôkazov neuviedli žalovaný ani predseda žalovaného vo svojich rozhodnutiach žiadne stanovisko. 35. Podľa § 4 ods. 2 Správneho poriadku všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a povinnosti. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého konania, je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník. Bolo preto potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalobca ako vlastník napadnutej ochrannej známky nemal možnosť vyvrátiť údaje o návštevnosti webových stránok navrhovateľa dôkazom opaku, nakoľko na to z technického ani z právneho hľadiska nebol vybavený ani oprávnený (nie je zrejmé ako by si mohol prístup k týmto údajom z pred roku 2008 zabezpečiť, pričom žalovaný ani ďalší účastník sa k tomu nijako nevyjadrili), a tiež pre časovú nevýhodu. Vzhľadom na uvedené, so zreteľom na dôkazného bremeno preukázania dôvodov na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú, ktoré v konaní v súlade s § 35 ods. 3 v nadväznosti na § 7 písm. b/ a § 52 ods. 1 zákona o ochranných známkach znášal ďalší účastník, ako navrhovateľ, za relevantné bolo postačujúce považovať odôvodnené spochybnenie dôkazov predložených ďalším účastníkom bez toho, aby sa vyžadovalo preukázanie opaku. Spochybnenie predložených dôkazov žalobcom totiž nepredstavovalo len verbalizovanie jeho prostého nesúhlasu (čo by nepostačovalo), nakoľko ich v administratívnom konaní jednoznačne napádal z hľadiska pravdivosti, keď (v liste z 09.12.2015 ako aj v podanom rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu) uviedol, že dôkazy sú len výpisy z internetu preukazujúce počet klikov, ktorý je k počtu obyvateľov Slovenska zanedbateľný a tieto doklady nemožno brať do úvahy ako riadne doklady o používaní ochranných známok na území SR, pretože na internete je možné údaje jednoducho upravovať. Tieto doklady považoval za irelevantné, nakoľko na Slovensku navrhovateľ nemá predplatiteľov a neposkytuje tu služby, pre ktoré sú ochranné známky zapísané do registra, na základe čoho ho slovenský spotrebiteľ nepozná a to aj z dôvodu, že len ťažko bude hľadať na internete či na kanáloch satelitného vysielania práve E., ktoré neposkytuje vysielanie v slovenskom jazyku. 36. Žalobca namietal aj to, že Úrad opomenul vziať do úvahy, že prieskum bol agentúrou Millward Brown vykonávaný v roku 2016, s veľkým časovým odstupom ôsmych rokov od rozhodného obdobia viažuceho sa k podaniu prihlášky a opomenul uviesť údaj zo záverečného hodnotenia prieskumu, bez čoho neexistuje dostatočná asociácia pre konštatovanie, že napadnutá ochranná známka by neoprávnene ťažila alebo by bola na ujmu dobrého mena alebo rozlišovacej spôsobilosti starších ochranných známok. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca v konaní prejavil dôkaznú aktivitu zabezpečením a predložením správy od Millward Brown, ktorou preukazoval, že len nízky počet respondentov na Slovensku si staršie ochranné známky EÚ spája s televíznym a satelitným vysielaním a internetom (11%, 5% a 3%), pričom ich ani nevedeli priradiť k názvu spoločnosti poskytujúcej služby. Žalobca správu o prieskume zabezpečil až v roku 2016, nakoľko v relevantnom období (pred podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky, t.j. pred 07.07.2008), nemohol predpokladať, že v budúcnosti dôjde k podaniu návrhu na jej vyhlásenie za neplatnú. Z hľadiska právnej istoty (ako imanentnej zložky práva na spravodlivý proces) nemožno prehliadnuť, že plynutie času - časová nevýhoda, spočívajúca v zvýšenej obtiažnosti spätného zabezpečenia spoľahlivých dôkazov k skutočnostiam preukazovaným v roku 2008, a v nadväznosti na to nepriaznivé hodnotenie obsahu tejto správy žalovaným voči žalobcovi, nemohli byť súdom vnímané na ťarchu a v neprospech žalobcu (ktorý prieskum zabezpečil s osemročným časovým odstupom), ale skôr na úkor ďalšieho účastníka, ktorý bol nositeľom dôkazného bremena a iniciátorom konania o vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú až v roku 2014, teda 6 rokov po jej zaregistrovaní. Žalobca práva plynúce z napadnutej ochrannej známky šesť rokov pokojne užíval. Možno tak dospieť k záveru, že v administratívnom konaní (a tým ani v konaní pred správnym súdom, kde sa dokazuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nezisťuje sa nanovo skutkový stav) nebolo možné od žalobcu spravodlivo žiadať preukázanie opaku skutkových okolností vyplývajúcich z dôkazov predložených ďalším účastníkom. Naopak postačovalo žalobcom urobené relevantné a odôvodnené spochybnenie pravdivosti dôkazov predložených ďalším účastníkom. 37. Úrad ani predseda žalovaného tak na znevýhodnené postavenie žalobcu (v ktorom sa ocitol bez vlastného pričinenia) v rámci dokazovania nijako nereflektovali, ale bez ďalšieho (bez hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti) uprednostnili dôkazy predložené ďalším účastníkom nesúcim dôkaznú povinnosť, obsah ktorých dôkazov z hľadiska testu pravdivosti (s ohľadom na ich formu a predkladateľa), ktorá bola spochybnená. Tieto dôkazy vytvorené a predložené ďalším účastníkom tak v podstate možno považovať len za jeho neoveriteľné vyhlásenia (žiadny objektívny, resp. nestranný informačný zdroj potvrdzujúci ich pravdivosť nebol predložený, požadovaný ani spomenutý) a tým len za listinnú súčasť jeho tvrdení. V administratívnom spise sa nenachádza ani podklad osvedčujúci aktivitu Úradu, resp. predsedu žalovaného smerujúcu k overeniu pravdivosti predložených dôkazov. Opomenutie úplného vyhodnotenia predložených dôkazov, so zohľadnením ich pravdivosti, malo za následok nedostatok zistenia skutkového stavu v rozsahu potrebnom na pre vydanie meritórneho rozhodnutia (napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie), nakoľko neboli dostatočne vierohodne a teda spoľahlivo zistené, resp. preukázané rozhodné skutočnosti požadované zákonom pre vyhlásene napadnutej ochrannej známky za neplatnú. Vo svetle uvedeného sa javí, že v konaní pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebol zabezpečený taký podklad, ktorý by konajúcim orgánom umožnil dospieť k objektívnemu (spoľahlivému), jednoznačnému (presnému a úplnému) a odôvodniteľnému skutkovému záveru o dostatočnej známosti starších ochranných známok u relevantnej skupiny spotrebiteľskej verejnosti na území SR, ktorá nebola z obchodného hľadiska nepodstatná. Pokiaľ zodpovedanie tejto relevantnej otázky z predložených dôkazov bezpečne a bez akýchkoľvek pochybností nevyplývalo (dôkazy boli žalobcom v konaní od začiatku spochybňované bez toho, aby na to úrad alebo predseda žalovaného reagovali), je zrejmé, že uplatnený postup Úradu potvrdený v odvolacom konaní predsedom žalovaného, zahŕňajúci výlučné použitie spochybnených dôkazov (bez ich pozitívneho a odôvodneného vyhodnotenia z pohľadu pravdivosti), nebol konformný s požiadavkami plynúcimi so zásady materiálnej pravdy (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku). Vzhľadom na to, že Úrad a predseda žalovaného tieto dôkazy ako priame a jediné podklady (na zodpovedanie tejto konkrétnej otázky) svojich rozhodnutí bez ďalšieho použili, nezabezpečili si na vydanie napadnutého rozhodnutia základ v spoľahlivo zistenom skutkovom stave veci poskytujúcom rozhodné skutkové zistenia v požadovanej kvalite, t.zn najmä z hľadiska v ich vierohodnosti, pravdivosti, a teda rozhodli o žiadosti žalobcu na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Z uvedených dôvodov, ktorými bolo zasiahnuté do subjektívneho práva žalobcu na spravodlivý proces, zahŕňajúci spoľahlivé zistenie skutkového stavu, mu bolo potrebné poskytnúť súdnu ochranu. 38. Možno ďalej prisvedčiť žalobcovi, ktorý spôsob nahliadania konajúcich orgánov verejnej správy (Úrad ako aj predseda žalovaného) na pravdivosť predložených dôkazov, ako neopomenuteľnú zložku hodnotenia dôkazov, prirovnal k pravdivosti verejných listín, ktoré na rozdiel od listín súkromných, požívajú tzv. prezumpciu správnosti. To znamená, že informačný obsah verejných listín sa z hľadiska dokazovania považuje za pravdivý, pokiaľ sa nepreukáže opak. Tento princíp však pri súkromných listinách, akými nesporne boli tabuľky spracované a predložené ďalším účastníkom, neplatí. Tým sa len posilňujú v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku uvedené závery týkajúce sa nesprávneho hodnotenia pravdivosti dôkazov a následného nedostatočného zistenia skutkového stavu v neprospech žalobcu. Takúto argumentáciu však predseda žalovaného ani Úrad v preskúmavaných rozhodnutiach nepoužili. Námietky ďalšieho účastníka, ktorý považoval uvedené prirovnanie za zavádzajúce tak nemožno považovať za dôvodné a to aj preto, že na takýchto záveroch napadnuté rozhodnutie nebolo založené. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe skonštatoval, že predmetná správa tvorila len jeden z mnohých dôkazov, ktoré druhostupňový orgán v posudzovanom prípade hodnotil, pričom napadnuté rozhodnutie nebolo založené výlučne len na tomto doklade, ale vychádzalo z posúdenia predložených dokladov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. K tomu sa žiada pripomenúť, že na účel preukázania jednej z rozhodujúcich skutočností, ktorá bola v konaní sporná (viď. bod 29. a nasl. tohto rozsudku), iné dôkazy predložené neboli. Teda na preukázanie tejto konkrétnej otázky nebolo možné vykonať hodnotenie dôkazov vo vzájomných súvislostiach s inými dôkazmi, ktoré neboli. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vyjadril aj názor, že nie je objektívne možné, aby strany zabezpečovali dôkazy v prospech svojich tvrdení len „z čisto nezávislého zdroja", k čomu možno dodať, že práve v takom prípade (predložených dôkazov, ktoré majú skôr charakter tvrdení ako objektívnych a nestranných podkladov) vystupuje do popredia v danom prípade zanedbaný proces hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti. Prílohu repliky žalobcu tvorilo rozhodnutie predsedu Úradu priemyselného vlastníctva ČR z 13.02.2020 a obchodný rozsudok Luxemburského súdu z 05.06.2019, avšak bez toho aby boli závery týchto orgánov individualizované na daný prípad, bez čoho ich nie je možné v rámci prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia správnym súdom vziať v úvahu. V súlade s § 134 ods. 1 SSP správny súd nie je oprávnený nezákonnosť za žalobcu vyhľadávať, ani jeho všeobecne koncipované žalobné body spresňovať. 39. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že rozhodoval na základe odôvodnenia podaní ďalšieho účastníka tak, ako to vyplýva z ust. § 52 ods. 3 zákona o ochranných známkach. V konaní o vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky sa uplatňuje prejednacia zásada (čo vyplýva z ust. § 52 zákona o ochranných známkach) a teda žalovaný nebol povinný iniciatívne sám vyhľadávať dôkazy a podklady pre vydanie rozhodnutia. Vo všeobecnosti tak možno súhlasiť so žalovaným, že Úrad v súlade § 52 ods. 3 zákona o ochranných známkach rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Uplatnenie tomu zodpovedajúceho postupu však neznamená, že žalovaný a jeho predseda mohli rezignovať na svoju zákonnú povinnosť spoľahlivého zistenia skutočného stavu veci a v jej rámci na povinnosť hodnotenia dôkazov zo všetkých stránok (závažnosti, zákonnosti ale aj pravdivosti). Až po pozitívnom výsledku hodnotenia pravdivosti dôkazov, na základe vlastných úvah konajúceho orgánu verejnej správy, možno dospieť k skutkovým zisteniam z nich plynúcim a pristúpiť k ďalšiemu postupu. Dôkazy, ktoré je účastník konania povinný navrhnúť a predložiť tak Úrad a predseda žalovaného mali hodnotiť podľa svojej úvahy zo všetkých hľadísk. Z právneho obsahu ust. § 52 ods. 1 až 3 cit. zákona zreteľne dominuje vrchnostenské postavenie Úradu (a tým aj predsedu žalovaného) v konaní o vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú oprávňujúce ich autonómne hodnotiť súlad odôvodnenia podaní účastníkov konania (návrh ďalšieho účastníka na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, resp. ďalšie jeho úkony a vyjadrenia v administratívnom konaní vrátane rozkladu) s obsahom a formou predložených dôkazov. V prípade zistenia ich vzájomných obsahových alebo formálnych kolízií, resp. ich nesúladu s požiadavkami zákona, boli oprávnení na základe takého hodnotenia primerane procesne reagovať, napr. výzvou na doplnenie podania (na predloženie nových dôkazov alebo na predloženie doplňujúcich nestranných údajov a podkladov na overenie ich pravdivosti). Možno tiež súhlasiť so žalobcom, že pokiaľ nie je objektívne možné, aby účastník zabezpečil dôkaz spoľahlivo preukazujúci jeho tvrdenia (uvedené v odôvodnení podaní), možno dospieť k záveru, že tento účastník neuniesol dôkazné bremeno, čo by malo byť dôvodom nevyhovenia jeho návrhu. Iný postup by predstavoval v podstate povinnosť Úradu postupovať výlučne podľa odôvodnenia podaní účastníkov, čo by bolo v rozpore s účelom a významom zákona a s úlohami Úradu a predsedu žalovaného (takýto záver je tak ad absurdum), a to aj vzhľadom na vzájomne protichodné názorové línie majiteľa napadnutej ochrannej známky (žalobcu) na jednej strane a ďalšieho účastníka, ako majiteľa starších ochranných známok na strane druhej. Obsah podaní vymedzuje len predmet a rozsah konania, ktorý nie je možné zo strany orgánov verejnej správy možné korigovať, t.j. prekročiť, ale ani ho zužovať, pretože v súlade s dispozičnou zásadou tohto typu konania je len na vôli účastníka konania vo svojich podaniach určiť o čom (o akých právach alebo povinnostiach) a na základe akých podkladov - dôkazov sa má konať. V žiadnom prípade však účastník konania neurčuje procesný postup konajúcich orgánov, postup pri hodnotení dôkazov, ani spôsob rozhodnutia o veci. Ďalší účastník tak nebol oprávnený odôvodnením svojich podaní určovať procesný postup Úradu a predsedu žalovaného, nakoľko dodržiavanie jeho súladu so zásadou legality, zásadou materiálnej pravdy a iných zásad bolo výlučne na úradnej povinnosti žalovaného. 40. Žalobca považoval za dôležité pripomenúť, že navrhovatelia nepôsobili ani nepôsobia na území SR, a preto ani ich komerčné, či sponzorské aktivity nie sú prítomné a ani známe na tomto území. Tak isto záver, že, ak by aj časť relevantnej spotrebiteľskej verejnosti neprišla do kontaktu so staršími ochrannými známkami priamo na Slovensku, je vysoko pravdepodobné, že s vysielaním televíznych programov „E." sa stretla vďaka turizmu a cestovaniu do krajín západnej Európy, je obyčajným vykonštruovaným tvrdením. Konštatovanie, že pri cestovaní sa spotrebitelia automaticky dostali do kontaktu s vysielaním televíznych programov „E." je nesprávna, keďže spotrebitelia neovládajúci cudzí jazyk, resp. so základnou znalosťou cudzieho jazyka nemajú záujem o pozeranie televízie v cudzom jazyku. Navyše z dikcie rozsudku vyplýva, že táto verejnosť nesmie byť z obchodného hľadiska nepodstatná, čo je ešte prísnejšie kritérium, ktoré predpokladá vyšší počet osôb. Je zrejmé, že uvedené závery predsedu žalovaného predstavovali podporné okolnosti, pri ktorých vychádzal len zo „všeobecne známych skutočností", ktoré vyhodnotil spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, t.zn. bez opory v konkrétnych dôkazoch. 41. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pretože predseda žalovaného sa nezaoberal otázkou definovania právne významnej časti spotrebiteľskej verejnosti v danom segmente (nedôvodnosť tejto námietky už bola zodpovedná v bode 33. tohto rozsudku) tiež z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie neuvádza, na základe akých preukázaných skutočností a úvah dospel Úrad k tejto domnienke, ktorá tak zostáva nedôvodná a jej zdroje neznáme. Nepreskúmateľnosť videl aj v tom, že Úrad sa nezaoberal otázkou, vo vzťahu ku ktorým tovarom a službám dotknuté známky status dobrého mena nadobudli, a tiež v tom, že existenciu zásahu či vážneho rizika zásahu do práv vyplývajúcich starších zo ochranných známok nepreukázal ani neodôvodnil. Ďalej namietal vyhodnotenie otázky podobnosti posudzovaných označení z vizuálneho, fonetického a sémantického hľadiska. Uvedené žalobné námietky nepreskúmateľnosti sú v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia, ktoré dáva v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu odpovede na nastolené otázky na str. 26 až 39. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že v danom prípade boli kolízne označenia predmetom posudzovania vizuálneho, fonetického, sémantického hľadiska ako aj hľadiska celkového dojmu a iných hľadísk. Predseda žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, v čom spočívajú podobnosti a rozdielnosti porovnávaných označení žalobcu (napadnutej ochrannej známky a starších ochranných známok), pričom pripomenul, že nešlo o posudzovanie ich zhodnosti alebo podobnosti (ako to požaduje uplatnenie ust. § 7 písm. a/ zákona o ochranných známkach), ale išlo o posudzovanie toho, či zhodné, podobné ale aj nepodobné ochranné známky môžu bez náležitého dôvodu ťažiť z rozlišovacej spôsobilosti starších ochranných známok, alebo by mohli byť na ujmu ich rozlišovacej spôsobilosti (tak ako to požaduje aplikované ust. § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach). S jeho stanoviskom k tejto otázke je možné sa stotožniť, nakoľko je v súlade s vizuálnym, fonetickým a ďalším posudzovaným obsahom kolíznych označení, ktorý bol vyhodnotení ako podobný v minimálnej, resp. strednej miere, ako aj v súlade so zákonnými požiadavkami na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú. Skutkové a právne závery žalovaného sú tak súladné s obsahom kolíznych označení a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto otázke obsahuje vyčerpávajúcu argumentáciu, ktorá na str. 29 až 33 dáva odpovede na všetky relevantné otázky. Žalovaný okrem svojich vlastných záverov k tomuto hodnoteniu neuviedol v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ vec rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, ktorého zákonnosť správny súd v tomto konaní skúmal. Vlastné názory žalobcu k tejto otázke a jeho polemika ohľadom výsledku sémantického a iného hodnotenia kolíznych označení, ktoré v podstate neznamenajú nič viac ako nesúhlas žalobcu s hodnotením žalovaného, čo bez konkretizácie v čom boli úvahy žalovaného nelogické alebo nezhodné s porovnávanými označeniami nestačí na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že žalovaný rozhodol v rozpore so zákonom (§ 134 ods. 1 SSP). Žalobcove nekonkrétne dôvody nezákonnosti spočívajúce vo vyjadrení nesúhlasu s týmito závermi, preto nemôžu obstáť. Predseda žalovaného ďalej na str. 34 a nasl. vysvetlil, že napadnutá ochranná známka ako aj staršie ochranné známky sú zhodne zapísané pre tovary a služby v triedach 9, 37, 38 a 41 medzinárodného triedenia tovarov a služieb pre služby digitálneho, satelitného a internetového vysielania a pre tovary a služby súvisiace s prenosom a príjmom televízneho signálu. Tovary a služby napadnutej ochrannej známky sa tak priamo týkajú služieb, v súvislosti s ktorými bolo preukázané dobré meno starších ochranných známok, z čoho predseda žalovaného logicky vyvodil, že navrhovateľ a žalobca pôsobia v rovnakom segmente trhu, t.zn. v oblasti poskytovania televíznych služieb prostredníctvom televízneho, satelitného vysielania alebo internetu, čo znamená, že pravdepodobnosť stretu kolíznych známok je vysoká. Následne nevylúčil vytvorenie súvislosti (prepojenia) zo strany relevantnej verejnosti medzi staršími ochrannými známkami a napadnutou ochrannou známkou, a to aj napriek tomu, že medzi nimi neexistuje priamo pravdepodobnosť zámeny. Zdôraznil pritom vysokú pravdepodobnosť, že relevantná spotrebiteľská verejnosť si vytvorí súvislosť prostredníctvom prvku „E./E." obsiahnutého vo všetkých porovnávaných ochranných známkach, na základe ktorého prepojenia by žalobca mohol ťažiť z príťažlivosti, rozlišovacej spôsobilosti a dobrého mena starších ochranných známok, resp. oslabovať ich jedinečnosť a poškodzovať ich dobré meno, t.zn. dospel k logickému záveru, že existuje reálne riziko, s ktorým zákon spája vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú. 42. Námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov tak nebola dôvodná, pretože aj v tejto časti správnej žaloby žalobca len presadzoval svoj názor, ktorý sa však ukázal ako rozporný s obsahom napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania, použitie správnej úvahy a právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval a preto je v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný tam uviedol, ako sa vyrovnal s rozkladovými námietkami žalobcu a so zásadnými skutkovými a právnymi otázkami danej veci. Skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. 43. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad." Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali. 44. Vzhľadom na uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie predsedu žalovaného a prvostupňové rozhodnutie žalovaného Úradu podľa § 191 ods. 1 písm. e/ a SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy - žalovaným Úradom a predsedom žalovaného bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 45. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o návrhu ďalšieho účastníka na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú s tým, že v súlade s právnym názorom správneho súdu vyjadreným v tomto rozsudku (ktorým je viazaný), pred vydaním rozhodnutia presne a úplne zistí skutkový stav na základe vlastného hodnotenia predložených dôkazov aj z hľadiska ich pravdivosti, a odstráni nejasnosti, ktoré v konaní zostali. 46. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Správny súd nepriznal náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi, nakoľko mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi. 47. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov X:X (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok je právoplatný jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozsudok nepodpísala členka senátu C.. K. K. z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.