Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/215/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200557 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Datlová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200557.2 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: STEFE Banská Bystrica, a. s., Zvolenská cesta 1, 977 05 Banská Bystrica, IČO: 36 024 473, zast.: Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému: Daňový úrad Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti Oznámenia žalovaného č. 101881127/2019 zo dňa 6. augusta 2019 takto r o z h o d o l : Oznámenie Daňového úradu Banská Bystrica č. 101881127/2019 zo dňa 6. augusta 2019 z r u š u j e a v e c v r a c i a Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Žalobca podal dňa 6. júna 2012 daňové priznanie k dani z emisných kvót, v ktorom v časti Výpočet základu dane a dane z emisných kvót uviedol základ dane z emisných kvót vo 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 2 - výške 76 203,04 Eur, priznal daň z emisných kvót v sume 60 963,- Eur, uviedol výšku preddavku v sume 151 443,06 Eur a daňový preplatok vo výške 90 480,06 Eur. Jeho súčasťou bola žiadosť o vrátenie daňového preplatku (V. časť). Správca dane Rozhodnutím č. 9600303/5/1957159/2012 zo dňa 25. júla 2012 prerušil uvedeným dňom daňové konanie vo veci vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011 do vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci samej, pretože Ústavný súd SR Uznesením č. PL. ÚS 11/2011 - 211 zo dňa 13. júna 2012 pozastavil účinnosť § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a následne vydal dňa 14. decembra 2013 Platobný poukaz na vrátenie č.: , na základe ktorého bola na účet žalobcu prevedená suma 90 480,06 Eur. Dodatočným daňovým priznaním k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011 zo dňa 29. decembra 2017 žalobca v časti Výpočet základu dane a dane z emisných kvót uviedol základ dane z emisných kvót vo výške 76 203,04 Eur, daň z emisných kvót v sume 0,- Eur, výšku preddavku v sume 151 443,06 Eur a daňový preplatok vo výške 151 443,06 Eur a zároveň v jeho V. časti požiadal o vrátenie daňového preplatku. Na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 100495605/2018 zo dňa 06. marca 2018 vykonal správca dane daňovú kontrolu dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011, o ktorej výsledku vyhotovil Protokol č. 101980135/2018 zo dňa 5. októbra 2018. Z neho vyplynulo, že § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov nemožno aplikovať, a preto daňovou kontrolou nezistil žiadny základ kontrolovanej dane, žiadnu jej výšku a ani žiadny rozdiel dane, a teda potvrdil správnosť dodatočného daňového priznania. Daňový preplatok vo výške 90 480,06 Eur žalobcovi vrátil dňa 18. decembra 2018. 2. Žalobca podaním zo dňa 17. júla 2019 podal u žalovaného Žiadosť o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót (ďalej len „Žiadosť“) za rok 2011 v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vo výške 54 055,30 Eur. 3. Žalobca uviedol, že dňa 29. júna 2011 uhradil správcovi dane preddavok na daň v sume 75 721,53 Eur a dňa 28. decembra 2011 preddavok na daň v sume 75 721,53 Eur. Správca dane žalobcovi vrátil dňa 12. decembra 2012 preplatok dane vo výške 90 480,06 Eur a dňa 16. októbra 2018 preplatok dane vo výške 60 693,- Eur. Poukázal na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/41, 42/2012- 363 zo dňa 13. júna 2018 nadväzujúci na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) sp. zn. C-302/2017 zo dňa 12. apríla 2018, v ktorom bolo konštatované, že slovenská vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót (§ 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom a účinnom v čase úhrady preddavku) je v rozpore s právom Európskej únie (ďalej len „EÚ“), konkrétne so Smernicou 2003/87/ES (ďalej len „Smernica“) o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve (ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES v znení neskorších predpisov). Preto daň z emisných kvót, ani preddavok na daň nebolo možné uplatňovať. Z uvedeného dôvodu sú žalobcom v roku 2011 zaplatené preddavky na daň z emisných kvót preplatkom dane, ktorý vznikol už dňom úhrady týchto preddavkov a ktorý bol žalobcovi vrátený až v roku 2012 (18. 12. 2012) a 2018 (16. 10. 2018), a preto mu v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 54 055,30 Eur. Žalobca konkretizoval výpočet uplatneného úroku z omeškania vychádzajúci z 10% ročnej úrokovej sadzby. Za počiatok omeškania označil deň úhrady jednotlivých preddavkov a koniec omeškania stotožnil s dňom pripísania vrátených 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 3 - platieb na jeho účet. Oznámenie (opatrenie) orgánu verejnej správy 4. Na Žiadosť žalobcu Daňový úrad Banská Bystrica Oznámením č. 101881127/2019 zo dňa 6. augusta 2019 žalobcovi oznámil, že pri vrátení preplatku dane postupuje podľa § 79 ods. 1 a ods. 2 Daňového poriadku a preplatok vráti do 30 dní od podania žiadosti, ak preplatok nebol použitý v zmysle § 55 Daňového poriadku. Po citácii § 79 ods. 3 Daňového poriadku uviedol, že úrok z omeškania za oneskorené vrátenie daňového preplatku priznáva zo zákona, a nie na základe žiadosti daňového subjektu. Z toho vyvodil, že Daňový poriadok neupravuje priznanie žalobcom požadovaného úroku v ním určenej výške. Žaloba 5. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu dňa 10. septembra 2019 domáhal zrušenia Oznámenia žalovaného č. 101881127/2019 zo dňa 6. augusta 2019 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žiadal, aby súd žalovaného zaviazal svojím právnym názorom na riešenie v žalobe nastolených právnych otázok. Uplatnil si právo na náhradu trov konania. 6. Žalobca v žalobe zhrnul skutkový stav zhodne s údajmi uvedenými v jeho Žiadosti. Uviedol, že dňa 29. júna 2011 uhradil preddavok na daň za I. polrok 2011 v sume XX XXX,XX Eur a dňa 28. decembra 2011 uhradil preddavok na daň za II. polrok 2011 v sume 75 721,53 Eur, teda preddavok na daň predstavoval spolu sumu XXX XXX,XX Eur. Dňa 1. júna 2012 podal daňové priznanie k dani z emisných kvót za rok 2011, v ktorom vyčíslil sumu dane z emisných kvót vo výške 60 963,- Eur, čím vznikol daňový preplatok vo výške 90 480,06 Eur, ktorý mu bol na základe jeho žiadosti vrátený dňa 18. decembra 2012. Dňa 20. decembra 2017 podal dodatočné daňové priznanie, pretože daň z emisných kvót považoval za rozpornú s právom EÚ, daň vyčíslil na 0,- Eur a požiadal o vrátenie zostávajúcej časti dane vo výške 60 963,- Eur, čo bolo dôvodom na vykonanú daňovú kontrolu. SD EÚ rozsudkom C-302/2017 zo dňa 12. apríla 2018 rozhodol, že slovenská vnútroštátna úprava dane z emisných kvót upravená v § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom a účinnom v čase úhrady dane (ďalej len „daň“) je v rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES (ďalej len „Smernica“). Poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/41/2012 a sp. zn. 2S/42/2012, podľa ktorého: „ak už preddavok daňové orgány určili vo vyššej sume ako 0,- Eur a žalobca ho zaplatil, žalovaný bol povinný mu ho vrátiť...pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie“ a odcitoval z bodov 38 a 39, 50 a 51 tohto rozsudku. Uviedol, že na základe uvedeného možno bezpochyby uzavrieť, že žalobca má nárok na vrátenie preplatku, ale aj príslušného úroku. Právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a toto právo neumožňuje, aby štát zadržiaval finančné prostriedky, ktoré vybral ako nezákonnú daň. Preto tvrdil, že daň nemožno uplatňovať a túto povinnosť je správca dane ako orgán verejnej moci povinný ex officio rešpektovať. V dôsledku uvedeného neexistoval žiadny právny dôvod na ďalšie zadržiavanie dane, resp. preplatku dane a s ňou spojeného úroku. Správca dane uvedené uznal vo vzťahu k vráteniu preplatku dane, avšak nebol ochotný priznať akýkoľvek úrok z neoprávnene zaplatenej dane s odôvodnením, že to Daňový poriadok neumožňuje, čím ho aplikoval izolovane bez zohľadnenia potreby jeho eurokonformného výkladu a judikatúry SD EÚ a vnútroštátnych súdov. Správca dane bol v zmysle § 79 Daňového poriadku povinný preplatok vrátiť a rozhodnúť o úroku, a to do 15 dní od vrátenia preplatku. Hoci správca dane žalobcovi preplatok vrátil dňa 16. októbra 2018, nerozhodol o priznaní úroku z oneskoreného 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 4 - vrátenia preplatku, a preto žalobca Žiadosťou zo dňa 17. júla 2019 správcu dane požiadal o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót. 7. Žalobca ďalej uviedol, že právo na úrok mu vzniklo odo dňa úhrady preddavku dane, pretože neexistoval právny základ, ani titul na takúto úhradu a ani na ďalšie zadržiavanie zaplatenej dane, ktorá predstavovala daňový preplatok. Okamžitým nevrátením preplatku po zaplatení preddavku sa správca dane dostal do omeškania, na základe čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z oneskoreného vrátenia preplatku. Poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci Irimie C-565/11, podľa ktorého „Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane“. Ďalej odcitoval z bodov 20 až 29 tohto rozhodnutia. Podľa žalobcu ide o rozhodnutie, z ktorého jednoznačne vyplýva povinnosť vrátiť nielen neoprávnene zaplatenú daň, ale aj úroky z jej oneskoreného vrátenia od jej zaplatenia. Žalobca tvrdil, že pre dodržanie zásady ekvivalencie a efektivity je v zmysle judikatúry SD EÚ potrebné aplikovať úrokovú sadzbu 10% p. a. podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, keďže úrokovú sadzbu 10% stanovil zákonodarca ako primeranú úrokovú sadzbu pre ostatné situácie, v ktorých štát dlhuje daňovníkovi príslušné finančné prostriedky, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 6. júna 2017, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol: „Ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu, alebo upravuje ju len neúplne, neznamená to, že takto neriešenú alebo nie úplne riešenú situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Výška tak stanoveného úroku by podľa najvyššieho súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor EÚ. Najvyšší súd poukazuje, že v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ sa nejedná o odporúčania, pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej.“ Citoval z ďalších rozsudkov SD EÚ, z ktorých vyplýva nielen právo na vrátenie neprávom vybratej dane, ale aj na úroky vyplývajúce z uvedeného práva (C-69/14 zo 6. 10. 2015, C-331/13 z 15. 10. 2014, C-431/12 z 24. 10. 2013, C-654/13 zo 17. 7. 2014). Citoval aj z rozsudku SD EÚ z 21. 10. 2015 vo veci C- 120/15 Kovozber s. r. o. Košice proti Daňovému úradu Košice, v ktorom bolo konštatované, že: „prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok“. 8. Žalobca poukázal aj na všeobecne uznávaný princíp, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, ktorý je súčasťou materiálneho ponímania právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a týka sa aj úroku z oneskoreného vrátenia preplatku, a preto nemožno tvrdiť, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, nemožno požadovať úroky odo dňa zaplatenia tejto dane, pretože s takouto situáciou § 79 Daňového poriadku neráta. Práve žalovaný postupoval nezákonne už od samého počiatku, kedy došlo k podaniu daňového priznania a zaplateniu dane. Správca dane mal povinnosť vykladať právne predpisy eurokonformne od počiatku a sám bol povinný neaplikovať daň pre jej rozpor so Smernicou a po zaplatení preddavku a dane postupovať tak, že tieto mal bez ďalšieho vrátiť pre ich rozpor s právom EÚ, a nie ich 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 5 - roky zadržiavať ako zákonne prijatú úhradu. Po zaplatení preddavku (dane) bolo jeho povinnosťou preveriť opodstatnenosť a správnosť platenia týchto súm aj v kontexte toho, či zaplateniu týchto platieb nebráni niektorý predpis EÚ. Ak by postupoval správne, predmetné platby by žalobcovi vrátil aj bez jeho Žiadosti. Správca dane ale zvolil ako obranu pred povinnosťou zaplatiť úrok takú argumentáciu, že v minulosti postupoval nezákonne, a to mu zakladá zákonné právo (či dokonca povinnosť) nepriznať úrok, lebo doslovný výklad Daňového poriadku mu neumožňuje priznať úrok z nezákonne uplatnenej dane, teda zákonnosť svojho súčasného postupu odôvodňuje nezákonnosťou svojho postupu v minulosti, hoci je nespochybniteľné, že Daňový poriadok je potrebné vykladať v súlade s právom EÚ, ktoré zakladá právo daňových subjektov nielen na vrátenie dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, ale aj úrokov odo dňa zaplatenia tejto dane. 9. Žalovaný Žiadosť žalobcu zamietol, pričom sa skutkovým a právnym stavom nezaoberal napriek tomu, že táto povinnosť mu vyplýva z § 63 ods. 5 Daňového poriadku a Rozhodnutie formuloval ako obyčajný list „Oznámenie“, v ktorom uviedol, že priznanie úroku v požadovanej výške na základe podanej Žiadosti Daňový poriadok neupravuje. Správca dane mal tak v úmysle vyňať daňové konanie o priznaní úroku z režimu Daňového poriadku, resp. spraviť daňové konanie jednoinštančným. 10. Žalobca uviedol, že podľa existujúcej súdnej judikatúry je Oznámenie žalovaného priamo preskúmateľné súdom bez potreby podať voči nemu odvolanie s tým, že pokiaľ by nebolo možné predmetné Oznámenie považovať za rozhodnutie podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), potom je ho potrebné považovať za opatrenie podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, ktoré je taktiež preskúmateľné súdom. 11. Žalobca zdôraznil, že stav, ktorý na základe Oznámenia nastal, je právne neudržateľný, hrubým spôsobom zasahuje do jeho práv, a preto trvá na svojom nároku na úrok tak, ako bol vyčíslený v Žiadosti, ktorý mu vyplýva z § 79 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 ako aj čl. 152 ods. 4 Ústavy SR pri rešpektovaní záväzného rozhodnutia SD EÚ vo veci C- 302/2017 zo dňa 12. apríla 2018, ktorým bola daň označená za rozpornú s právom EÚ (s účinkami ex tunc) a vo veci C- 565/11 z 18.apríla 2013, ktorým bola označená za rozpornú s právom EÚ taká aplikácia vnútroštátnych predpisov, ktorá priznáva nárok na úroky až od podania žiadosti, a nie od zaplatenia dane. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že pri vydávaní napadnutého Oznámenia postupoval v súlade s platnými zákonnými ustanoveniami a po riadnom posúdení skutkového stavu a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. 13. Žalovaný zopakoval priebeh administratívneho konania a z neho vyplývajúce skutkové zistenia a uviedol, že daňový preplatok na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011 bol žalobcovi vrátený v lehote splatnosti. Žalovaný teda nebol v omeškaní s vrátením daňového preplatku na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011, a preto žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie daňového preplatku. Daňový preplatok vo výške 90 480,06 Eur bol žalobcovi vrátený po pominutí dôvodov na prerušenie daňového konania dňa 14. decembra 2012 a daňový preplatok vo výške 60 963,- Eur, ktorý si žalobca uplatnil žiadosťou zo dňa 29. decembra 2017 bol žalobcovi vrátený po ukončení daňovej kontroly v lehote jeho splatnosti (do 19. októbra 2019), pretože mu bol vrátený 16. októbra 2019. Jeho časť vo výške 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 6 - 0,05 Eur správca dane použil na úhradu splatných preddavkov na daň z motorových vozidiel v súlade s § 79 ods. 1 Daňového poriadku, o čom zaslal žalobcovi Oznámenie o použití zo dňa 12. októbra 2018. 14. Zdôraznil, že úrok z omeškania sa priznáva podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku zo zákona, a nie na základe žiadosti daňového subjektu, teda neupravuje priznanie úroku z daňového preplatku na základe skutočností uvedených v Žiadosti a v žalobcom určenej výške. Z Daňového poriadku nevyplýva, že by mal žalovaný možnosť požiadať o vyplatenie úroku a to tým spôsobom, že si sám určí jeho výpočet ako aj jeho výšku. Rozhodnutie sa vydáva, ak sa priznáva úrok za oneskorené vrátenie daňového preplatku. Priznanie úroku nie je konaním začínajúcim na návrh daňového subjektu, preto daňový subjekt nemá právny nárok na vydanie rozhodnutia o takomto „nekvalifikovanom“ návrhu. Z uvedeného dôvodu žalovaný na Žiadosť žalobcu o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót zo dňa 17.07.2019 vydal Oznámenie č. 101881127/2019 zo dňa 06.08.2019. Správny orgán v súlade so zásadou zákonnosti môže vydať len také rozhodnutie, ktoré právne predpisy umožňujú. Z uvedeného ustanovenia analogicky vyplýva, že ak žalovaný nemá zákonnú možnosť požiadať o vyplatenie úroku, nie je vôbec možné vydať rozhodnutie o nevyhovení žiadosti. Vydávanie nezákonných rozhodnutí je bez právneho významu a v rozpore so zákonom. Takéto nezákonné rozhodnutie by bolo následne potrebné zrušiť postupom podľa zákona o správe daní. Vyjadril názor, že z Daňového poriadku nevyplýva, že správca dane má povinnosť rozhodovať o každej doručenej žiadosti, ktorá je predmetom správy daní a to s náležitosťami rozhodnutia v zmysle § 63 zákona o správe daní. Okrem uvedeného považoval výpočet úroku za nezrozumiteľný, pretože zo Žiadosti žalobcu nie je zrejmé od akého časového okamihu úroky počíta a z akej vrátenej sumy úrok požaduje, pretože správca dane žalobcovi nevrátil 212 404,06 Eur, ale 151 443,01 Eur. 15. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa riadne nezaoberal skutkovým a právnym stavom, pretože jeho výsledkom bolo žalobcovi zaslané Oznámenie. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že by mu mal byť priznaný úrok v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku je jeho právom využiť dostupné prostriedky nápravy, ktorých využitie umožňuje osobitný predpis. Žalobca nenamietal nečinnosť orgánu verejnej správy, ani nepožadoval odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v porušení povinnosti začať administratívne konanie z úradnej povinnosti. Žalobca nevyužil žiadne z dostupných prostriedkov nápravy, ktorých využitie umožňuje osobitný predpis, napr. zákon č. 9/2010 z. z. o sťažnostiach, či podnet na výkon dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti orgánov verejnej správy. Do dňa 17. júla 2019 nenamietal nepoukázanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót odo dňa neoprávneného zaplatenia dane ani z platby vrátenej dňa 18. decembra 2012. 16. Žalovaný poukázal na Zjednocujúce stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že: „V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, podmienky, za akých sa majú platiť úroky z omeškania, musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, sme však toho názoru, že zároveň nesmú byť ani výhodnejšie. Požadovanie priznania úrokov vo výške 10 % ročne takým spôsobom ako to žalobca vo svojej žiadosti navrhuje sa správcovi dane javí ako získanie neprimeranej ekonomickej výhody v porovnaní s inými daňovými subjektmi. Zúročenie finančných prostriedkov sadzbou 10 % by totiž znamenalo také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. V prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania, sa za primeranú kompenzáciu, ktorú by správca dane mal priznať javí ako zodpovedajúca úroková 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 7 - sadzba 1,5% ročne. Výška takto stanoveného úroku by zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor“ a na rozsudku SD EÚ v spojených veciach C-46/93 a C-48/93, Brasserie du Pecheur a Factortame, bod 84 : „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.“ Uviedol, že postup žalobcu tým spôsobom, že podal dodatočné daňové priznanie na dani z emisných kvót za rok 2011 až dňa 28. decembra 2017 nie je postupom s vynaložením rozumej starostlivosti s cieľom predísť škode alebo obmedziť jej rozsah. Premlčanie a preklúzia predstavujú jednu zo základných inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorých funkciou je viesť účastníkov právnych vzťahov k tomu, aby si svoje práva uplatnili včas a predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným. Aj v správnom konaní totiž platí všeobecná právna zásada, podľa ktorej bdelým patria práva (vigilantibus iura scripta sunt), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/38/2011 z 08.11.2011). Ďalej poukázal na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako to vyplýva z článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Replika žalobcu 17. Žalobca uviedol, že žalovaný vo vyjadrení nespochybnil jeho argumentáciu o nároku na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane a priznanie úroku odo dňa jej zaplatenia. Uviedol, že výška uplatneného úroku vyplýva zo zákonnej úpravy a skutkového stavu. Má len informatívny charakter, pretože podľa Daňového poriadku realizuje výpočet úroku správca dane. Zopakoval argumentáciu týkajúcu sa vzniku omeškania žalovaného. K žalovaným tvrdenému nevyužitiu dostupných prostriedkov nápravy uviedol, že voči zaplateniu dane sa účinne bránil podaním dodatočného daňového priznania s vyčíslením dane 0,- Eur, na základe ktorého mu bol jej preplatok vrátený a mimoriadne prostriedky nápravy nebol povinný využiť. Vo veci zaplatenia úroku mal správca dane v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku konať ex officio a rozhodnúť v súlade s právom EÚ bez ohľadu na to, či žalobca využil uvádzané prostriedky nápravy. K žalovaným poukazovanému zjednocujúcemu stanovisku žalobca uviedol, že uvedený text bol len návrhom Slovenskej komory daňových poradcov (úroková sadzba 1,5%), ktorý nebol Najvyšším súdom SR publikovaný a tam uvedenú právnu argumentáciu nemožno pre iné skutkové okolnosti aplikovať na predmetnú vec. Naviac jej aplikáciou by bol porušený zákaz retroaktivity. Poukázal na rozsudok NSS ČR sp. zn. 5 Afs 27/2017, z ktorého citoval body 31, 32 a 56 s tým, že úrok by mal nahradiť ujmu spočívajúcu v nemožnosti nakladať s finančnými prostriedkami v dôsledku nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu správcu dane. V celom rozsahu zotrval na podanej správnej žalobe. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 18. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 SSP preskúmal žalobou napadnuté opatrenie žalovaného v rozsahu a z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobe bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný vydaním napadnutého opatrenia nepostupoval v súlade so zákonom. 19. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 8 - (2)Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 20. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP Na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 21. Podľa § 134 ods. 1 SSP Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 22. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku Tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 23. Podľa § 2 písm. a), b), c), a d) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 24. Podľa § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 25. Podľa § 13 ods. 3 Daňového poriadku Podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, a ak to z povahy podania vyplýva, dôvody podania. 26. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) a ods. 2, ods. 4 Daňového poriadku (1) Daňové konanie začína na návrh účastníka daňového konania. (2) Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. (4) Pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne označené. 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 9 - 27. Podľa § 59 ods. 1 Daňového poriadku Účastníkom daňového konania je daňový subjekt. 28. Podľa § 63 ods. 2, 3, 5 a 11 Daňového poriadku (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. (3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu;33) ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. (11) Rozhodnutie je vydané dňom vykonania úkonu smerujúceho k jeho doručeniu; rozhodnutie, ktoré sa nedoručuje, je vydané dňom jeho podpísania osobou uvedenou v odseku 3 písm. f). 29. Podľa § 65 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku (1) Orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní. (2) Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister. 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 10 - (3) Ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt. 30. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov1) po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.1) Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. 31. Podľa § 79 ods. 2 a ods. 5 Daňového poriadku (2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. (5)Daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce. 32. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom bolo Oznámenie žalovaného, ktorým žalobcovi oznámil svoje rozhodnutie o jeho Žiadosti o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót. Oznámením č. 101881127/2019 zo dňa 6. augusta 2019 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho Žiadosti o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 nie je možné vyhovieť, pretože Daňový poriadok neupravuje priznanie požadovaného úroku v žalobcom určenej výške. 33. Z obsahu tohto Oznámenia je zrejmé, že žalovaný žalobcovi oznámil, ako rozhodol o jeho Žiadosti o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011. Z tohto bezpochyby vyplýva, že Oznámenie má obsah, ktorý je informáciou o tom, ako žalovaný posúdil žalobcom v Žiadosti tvrdené a uplatnené práva, a teda ktorým môžu byť práva žalobcu priamo dotknuté. Oznámenie je preto spôsobilým predmetom súdneho prieskumu podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP ako opatrenie orgánu verejnej správy. 34. Žalobná námietka nezákonnosti postupu žalovaného spočívajúca v tom, že žalovaný začaté daňové konanie neukončil formou rozhodnutia, bola dôvodná. Správny súd poukazuje na § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, podľa ktorého daňové konanie začína na návrh účastníka daňového konania, ktorým je daňovník. Daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Nie je spor o tom, že 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 11 - žalobca je daňovníkom. Podľa tohto ustanovenia Daňového poriadku daňovníkovi prináleží iniciovať daňové konanie svojím písomným podaním adresovaným správcovi dane. Pokiaľ daňovník uvedeným spôsobom navrhne správcovi dane, aby mu boli priznané práva, teda aby správca dane rozhodol o jeho právach a povinnostiach, nemožno také podanie podľa jeho obsahu posúdiť inak, než ako návrh na začatie daňového konania. Žalobca podal žalovanému Žiadosť o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011, v ktorej žiadal o zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku. Takáto žiadosť je bezpochyby podaním, ktorého doručením správcovi dane začalo daňové konanie. 35. Podľa § 2 písm. b) Daňového poriadku na účely Daňového poriadku je daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu. Správou daní je postup súvisiaci so správnym zistením dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Žalobcom žiadaný úrok z oneskoreného vrátenia dane (z daňového preplatku) je v zmysle § 2 písm. b) Daňového poriadku daňou, ktorej nezaplatenie/nevrátenie správcom dane v zákonom stanovenej lehote je možné považovať za daňový preplatok ako sumu platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Úprava vracania daňových preplatkov je obsiahnutá v tretej hlave, prvom dieli Daňového poriadku. Podľa § 79 ods. 2 in fine Daňového poriadku, ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Výkladom tohto ustanovenia a contrario je nepochybné, že v ostatných prípadoch, t. j. keď správca dane žiadosti o vrátenie daňového preplatku celkom alebo sčasti nevyhovie, musí o žiadosti vydať rozhodnutie. Napriek tomu, že z § 79 ods. 3 vyplýva povinnosť správcu dane rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak ho daňovému subjektu nevráti v stanovenej lehote, žiadnym ustanovením Daňového poriadku nie je vylúčené podanie žiadosti na zaplatenie úroku z daňového preplatku samotným daňovým subjektom. Žalobcom podanou Žiadosťou o zaplatenie úroku z nedôvodne zaplatenej dane (z daňového preplatku) začalo daňové konanie. Povinnosť vydať rozhodnutie o návrhu daňovníka, ktorým začalo daňové konanie vyplýva aj z úpravy daňového konania obsiahnutej v štvrtej časti Daňového poriadku v § 58 až § 66. Začaté daňové konanie sa podľa tejto úpravy končím buď rozhodnutím o zastavení konania alebo vecným rozhodnutím o právach a povinnostiach účastníka konania. Iný spôsob ukončenia začatého daňového konania Daňový poriadok nepozná. Preto sa žalovaný mýli, keď vo vyjadrení k žalobe tvrdí, že nemusí o každej žiadosti vydať rozhodnutie. Naopak, ak je podanie daňovníka po posúdení jeho obsahu návrhom na začatie daňového konania, musí o ňom vydať rozhodnutie. Rozhodnutie musí vydať, teda písomne ho vyhotoviť a doručiť účastníkovi konania. Rozhodnutie musí vydať a písomne ho vyhotoviť aj vtedy, keď ho účastníkovi konania nedoručuje, čo je prípad rozhodnutia o zastavení daňového konania podľa § 62 ods. 1 písm. b) a c), kedy správca dane takéto rozhodnutie musí založiť do spisového materiálu. Uvedený názor žalovaného preto nemá oporu v Daňovom poriadku, ktorý je žalovaný povinný na svoj postup aplikovať. Žalovaný na tieto svoje povinnosti rezignoval, čím podstatným spôsobom porušil Daňový poriadok, keď nevydal písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku napriek tomu, že o Žiadosti vecne rozhodol tak, že jej nevyhovel, a teda napriek tomu, že nebol naplnený jediný legitímny dôvod, ktorý odôvodňuje nevydanie rozhodnutia o Žiadosti daňovníka, ktorým je faktické vrátenie daňového preplatku (úroku), čo nebolo predmetom 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 12 - preskúmavaného daňového konania. 36. Žalovaný nedodržaním postupu stanoveného Daňovým poriadkom odňal žalobcovi právo na to, aby rozhodnutie o jeho Žiadosti bolo odôvodnené s náležitosťami podľa § 63 ods. 5 a teda, aby poznal dôvody, pre ktoré jeho Žiadosti nebolo vyhovené a tiež, aby poznal úvahu žalovaného o tom, ako sa vyrovnal so žalobcom nastolenými argumentami. Napadnuté Oznámenie neobsahovalo odôvodnenie s náležitosťami podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Okrem toho, takýmto postupom žalovaný žalobcovi odňal právo zaručené Daňovým poriadkom na dvojinštančnosť daňového konania. Skutková a právna argumentácia žalovaného, ktorá bola obsiahnutá v jeho vyjadrení k podanej správnej žalobe nemôže nahradiť absentujúce obsahové náležitosti rozhodnutia, ktoré musí zodpovedať § 63 ods. 5 Daňového poriadku, aby sa žalobca v prípade nesúhlasu s vydaným rozhodnutím mohol voči nemu účinne brániť, a teda namietať voči skutkovým zisteniam, ktoré boli podkladom pre jeho vydanie a voči ich právnemu posúdeniu a to aj s ohľadom na vlastnú skutkovú a právnu argumentáciu, na základe ktorej si Žiadosťou uplatnil úrok z daňového preplatku. 37. Na základe vyššie uvedeného správny súd žalobe vyhovel a napadnuté Opatrenie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 38. Bude úlohou žalovaného, aby v ďalšom konaní Žiadosť žalobcu opätovne posúdil a v prípade, že Žiadosti nevyhovie, aby vydal rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku. Žalovaný je povinný rozhodnutie riadne odôvodniť a v odôvodnení uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, z akých dôkazov a na základe akého ich hodnotenia boli tieto skutočnosti zistené, úvahu ako boli zistené skutočnosti právne posúdené a ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu, teda s jeho argumentáciou o jeho nároku na zaplatenie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 v uplatnenej výške. 39. Návrhu žalobcu, aby správny súd na základe žalobcom uvádzaných skutočností a argumentov žalovaného zaviazal právnym názorom na vec, nebolo možné vyhovieť. Žalovaný vo veci nevydal rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku. Namiesto toho žalovaný žalobcovi listom oznámil, ako o Žiadosti rozhodol bez uvedenia odôvodnenia, ktoré by spĺňalo kritériá vyžadované v § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Opatrenie v podstate nebolo odôvodnené vôbec. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov bráni tomu, aby správny súd vykonal prieskum zákonnosti napadnutého Opatrenia/rozhodnutia, a teda posúdil správnosť, či nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorom žalovaný svoje „rozhodnutie“ založil. 40. Žalobca v podstate žiadal, aby správny súd zistil rozhodné skutočnosti z obsahu správneho spisu a tieto skutočnosti právne posúdil a tak nahradil činnosť orgánu verejnej správy, ktorý názor na oprávnenosť, či neoprávnenosť žalobcovej Žiadosti na základe preskúmateľnej argumentácie ešte ani nezaujal. Následne, aby zaviazal žalovaného týmto právnym názorom pre ďalšie konanie. Takáto požiadavka nemá oporu v SSP. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní. Ochranu pred nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy poskytuje správny súd tým, že v súdnom konaní zistí, či rozhodnutie a predchádzajúci postup orgánu verejnej správy trpia nezákonnosťou z dôvodov uvedených v žalobe, pričom dôvodom pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia/opatrenia je aj jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 13 - dôvodov. Pokiaľ rozhodnutie takýmto nedostatkom trpí, správny súd ho nemôže preskúmať, a preto nemôže dať odpovede na žiadne žalobou uplatnené skutkové a právne námietky. Žalobca v žalobe nenamietal nepreskúmateľnosť napadnutého opatrenia. Správny súd je viazaný dôvodmi žaloby, preto nezrušil napadnuté Opatrenie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. To však nič nemení na tom, že Opatrenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktorá skutočnosť vylučuje, aby správny súd mohol napadnuté Opatrenie preskúmať a tak dať odpovede na skutkové a právne žalobné námietky. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či orgán verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok postupoval v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Správny súd nie je ani súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Práve to sú dôvody, pre ktoré pri nepreskúmateľnom rozhodnutí/opatrení, ktoré je predmetom prieskumu, správny súd nemôže dať odpovede na žalobcom nastolené skutkové a právne otázky. 41. O trovách konania správny súd rozhodol podľa výsledku sporu na základe § 167 ods. 1 SSP. Podľa tohto ustanovenia má právo na náhradu trov konania ten žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade bol žalobca celkom úspešný, preto mu súd priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného, aby mu ich zaplatil potom, ako bude osobitným rozhodnutím stanovená ich výška (§ 175 ods. 2 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že 2 4 S / 2 1 5 / 2 0 1 9 - 14 - sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozhodnutie nepodpísali členovia senátu JUDr. Alena Antalová a JUDr. Peter Molčan z dôvodu ich ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.