Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/210/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200591 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200591.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej, v právnej veci žalobcu: Rotare, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Peterská 15199/20, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 683 361, právne zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101925554/2018 zo dňa 12. augusta 2019, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu ako platiteľa DPH daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie december 2017, ktorá začala 20.03.2018, čo bolo oznámené žalobcovi listom - Oznámením o výkone daňovej kontroly zo dňa 08.03.2018. 2. Z vykonanej daňovej kontroly vyhotovil správca dane Protokol z daňovej kontroly č. 100453717/2018 zo dňa 18.02.2019. Dňom prevzatia protokolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 21.02.2019 bola daňová kontrola ukončená. Žalobca sa k protokolu vyjadril dňa 07.03.2019, ktorého podanie bolo správcovi dane doručené elektronicky. 3. Na základe zistení z vykonanej daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 101351737/2019 zo dňa 04.06.2019, v spojení s rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 101925554/2019 zo dňa 12.08.2019, ktoré v odvolacom konaní potvrdilo rozhodnutie správcu dane, podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi - spoločnosti Resale, s.r.o., so sídlom pri Habánskom mlyne 3844/16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 683 361 (od 07.02.2020 zmenil názov na Rotare, s.r.o. a sídlo na Peterská 15199/20, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov a dňom 19.12.2019 vstúpil do likvidácie) rozdiel v sume nadmerného odpočtu 12.182,60 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie december 2017. Znížil nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní zo sumy 12 621,76 4 EUR na sumu 439,14 EUR priznanú vo vyrubovacom konaní správcom dane. Rozhodol, že časť nadmerného odpočtu odpočítaná od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období január 2018 v sume 7.121,30 EUR je splatná do pätnástich dní odo dňa nadobudnutia rozhodnutia správcu dane. 4. Daňovou kontrolou a na základe dokladov predložených daňovým subjektom k výkonu daňovej kontroly bolo správcom dane zistené, že si daňový subjekt v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december 2017 neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 12 182,60 Eur z nasledovných dodávateľských faktúr od dodávateľa INVESTMENT HOUSE s.r.o., Dunajská 8, Bratislava, IČO: 47 398 922: - faktúra č. 0011217 zo dňa 08.12.2017 v sume základ dane 19 394,00 Eur, 20% DPH 3 878,80 Eur, celkom 23 272,80 Eur za diely (vodiace kladky, vodiace kolesá, rýchloupínanie, lyžica, čapy so zaistením, púzdra), - faktúra č. 0021217 zo dňa 12.12.2017 v sume základ dane 18 465,00 Eur, 20% DPH 3 693,80 Eur, celkom 22 158,00 Eur za diely (hnacie kolesá, drviace dosky, reťaze pojazdu), - faktúra č. 0031217 zo dňa 14.12.2017 v sume základ dane 1 500,00 Eur, 20% DPH 300,00 Eur, celkom 1 800,00 Eur za autodiely (brzdové kotúče), - faktúra č. 0041217 zo dňa 18.12.2017 v sume základ dane 3 792,00 Eur, 20% DPH 758,40 Eur, celkom 4 550,40 Eur za autodiely (brzdové strmene), - faktúra č. 0051217 zo dňa 19.12.2017 v sume základ dane 2 250,00 Eur, 20% DPH 400,00 Eur, celkom 2 700,00 Eur za autodiely (brzdové platničky), - faktúra č. 0061217 zo dňa 21.12.2017 v sume základ dane 2 060,00 Eur, 20% DPH 412,00 Eur, celkom 2 472,00 Eur za autodiely (tlmiče pérovania), - faktúra č. 0071217 zo dňa 27.12.2017 v sume základ dane 5 600,00 Eur, 20% DPH 1 120,00 Eur, celkom 6 720,00 Eur za autodiely (spoiler), - faktúra č. 0081217 zo dňa 29.12.2017 v sume základ dane 3 000,00 Eur, 20% DPH 600,00 Eur, celkom 3 600,00 Eur za tepovanie, - faktúra č. 001122017 zo dňa 29.12.2017 v sume základ dane 4 852,00 Eur, 20% DPH 970,40 Eur, celkom 5 822,40 Eur za manažérske služby. 5. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplýva, že správca dane nespochybňuje, že k dodaniu tovaru, resp. služby reálne došlo. Preverovaním správca dane však dospel k záveru, že daňový subjekt neprijal zdaniteľné plnenia od deklarovaného dodávateľa spoločnosti INVESTMENT HOUSE, s.r.o. uvedeného na predmetných faktúrach. Daňový subjekt nepreukázal nárok na odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“) a na základe zistení porušil § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH. 6. Podľa daňových orgánov nebolo preukázané, že spoločnosť INVESTMENT HOUSE, s.r.o. bola skutočne účastná zdaniteľných plnení a že tovar, resp. služby skutočne dodala pre žalobcu. U dodávateľa nebolo preukázané, a to ani dokazovaním správcu dane, že táto spoločnosť skutočne tovar nadobudla, disponovala ním a že tento tovar vrátane služieb dodala daňovému subjektu. Ak spoločnosti INVESTMENT HOUSE, s.r.o. ako dodávateľvi žalobcu nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru, resp. služieb v zmysle § 19 ods. 1, ods. 2 Zákona o DPH, potom ani žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 Zákona o DPH. 7. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k dodaniu tovarov a služieb týmto dodávateľom. Sám žalobca predložil iba faktúry, objednávky a úhrady, pričom nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by dodanie tovaru a služieb deklarovaným dodávateľom preukazovali, a to ani na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov zo dňa 27.08.2018, ani na základe Oboznámenia s kontrolnými zisteniami zo dňa 21.01.2019 a ani ich neuviedol vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole. Vzhľadom na všetky okolnosti veci, výsledky dokazovania, bolo vecou daňového subjektu, aby predložením ďalších dôkazov, resp. označením dôkazných prostriedkov dodanie tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom preukázal. Za danej skutkovej situácie nemôže byť jeho dôkazná povinnosť splnená predložením formálne správneho daňového dokladu. Žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by vecne preukázali vznik daňovej povinnosti u dodávateľa INVESTMENT HOUSE s.r.o. podľa § 19 zákona o DPH. Pokiaľ platiteľ nevie preukázať vznik daňovej povinnosti u svojho dodávateľa, nemôže si uplatňovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k dodaniu tovarov a služieb týmto dodávateľom. 8. Správca dane preveroval uplatnené právo na odpočítanie dane z predmetných dodávateľských faktúr. Nebolo preukázané dodanie tovaru - dielov deklarovaným dodávateľom pre daňový subjekt a rovnako žiadnymi dôkazmi nebolo preukázané ani dodanie manažérskych služieb a tepovania vozidiel. Dôkazom o ich dodaní neboli ani objednávky a súpisy prác, ktoré obsahovali len všeobecné popisy služieb ako tepovanie vozidiel, v prípade manažérskych služieb len popis napr. osobné stretnutia s klientmi, zastupovanie spoločnosti, riadenie zamestnancov a pod. Neobsahovali žiadnu bližšiu špecifikáciu, na základe ktorej by bolo možné presne identifikovať rozsah, ako aj spôsob poskytovania služieb a tým aj možnosť identifikovať, kto tieto služby poskytol. Nebola zohľadnená ani Zmluva o poskytovaní služieb č. 1 zo dňa 01.03.2017, ktorá žiadnym spôsobom nešpecifikovala a nedefinovala rozsah manažérskych služieb a tepovania vozidiel. R. K., jediný spoločník a konateľ dodávateľa okrem tvrdenia, že k dodaniu tovarov a služieb došlo, pričom služby a tovary sú identifikované v súpisoch a objednávkach, neuviedol žiadne relevantné vyjadrenia na preukázanie týchto fakturovaných plnení ohľadom dodávky dielov, manažérskych služieb a tepovania áut. R. K. nevedel uviesť dodávateľa tovaru. Uvádzal, že tovar sa mal preskladňovať v skladových priestoroch na adrese X., G. K. X, avšak bolo zistené, že takéto skladové priestory na uvedenej adrese dodávateľ nemá. Ohľadom manažérskych služieb a tepovania vozidiel konateľ dodávateľa uvádzal, že tieto mali byť vykonané jeho zamestnancami, ale z údajov finančnej správy vyplynulo, že spoločnosťou INVESTMENT HOUSE s.r.o. nebolo za rok 2017 podané hlásenie zo závislej činnosti. Manažérske služby podľa vyjadrenia konateľa mali byť poskytované na adrese X., Y. XX, avšak miestnym zisťovaním to nebolo preukázané. 9. K odvolacím námietkam týkajúcim sa postupu správcu dane v konaní, žalovaný konštatoval, že správca dane daňovú kontrolu a dokazovanie vykonával v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, pri vyžadovaní plnenia povinností daňového subjektu použil len také prostriedky, ktoré ho najmenej zaťažili a pritom umožnili splniť účel daňovej kontroly - správne vyrubiť daň. Správca dane postupoval v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, keď nebral do úvahy len doklady predložené daňovým subjektom, ale vykonal k prevereniu zdaniteľných plnení aj dokazovanie. Ani preverovanie dodávateľa nebolo vykonané nad rámec zákona a ani nedostatky dodávateľa neboli pripisované na ujmu daňového subjektu. Zdaniteľné obchody deklarované dodávateľom INVESTMENT HOUSE s.r.o. preveroval správca dane u tohto dodávateľa, a to v súlade s § 24 a § 44 Daňového poriadku a vzhľadom k faktu, že u dodávateľa uskutočnenie zdaniteľných plnení nebolo preukázané vyzval správca dane žalobcu na predloženie dôkazov, ktoré by uskutočnenie zdaniteľných plnení týmto dodávateľom preukázali, a to v súlade s § 45 Daňového poriadku. 10. Podľa žalovaného žalobca ani v odvolaní nepreukázal a žiadnymi dôkazmi nedoložil skutkový stav preverovaných plnení inak, ako ich v daňovej kontrole zistil a vo vyrubovacom konaní vyhodnotil správca dane. 11. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101925554/2019 zo dňa 12.08.2019, ktoré navrhoval zrušiť ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Banská Bystrica č. 101351737/2019 zo dňa 04.06.2019 a vec vrátiť orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie. 12. Žalobca namietal, že rozhodnutia daňových orgánov sú založené na neúplnom a nedostatočnom dokazovaní, pričom dôkazy boli vyhodnotené jednostranne a v rozpore so skutočným stavom veci. Daňové orgány vo svojich rozhodnutiach zistené skutočnosti skresľujú a fabulujú v neprospech žalobcu. 13. Záver daňových orgánov o neunesení dôkazného bremena a nepreukázaní, že došlo k dodaniu tovaru zo strany dodávateľa INVESTMENT HOUSE s.r.o. je nesprávny, pretože druhou stranou bolo potvrdené vystavenie faktúr žalobcovi ako aj uskutočnenie zdaniteľných plnení. Toto považoval za podstatnú okolnosť, pretože ostatné prípadné pochybenia na strane iného subjektu nemôžu mať vplyv na výsledok kontroly daňového subjektu, ktorý disponuje dostatočným rozsahom podkladov. Žalovaný prenáša dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý však nevie ovplyvniť predkladanie dôkazov tretími subjektami. Žalobca môže preukázať existenciu zdaniteľných plnení len v rámci svojich zákonných možnosti a prostriedkami, ktorými sám reálne disponuje. 14. S poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-354/03, C-355/03, C-484/03) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Sžf 1/2011) uvádzal, že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu. 15. Žalobca je presvedčený, že vyčerpal dôkazné bremeno, ktoré je objektívne možné. Pochybnosti, ktoré prípadne má správca dane vo vzťahu k vedeniu účtovníctva tretieho subjektu ako dodávateľa žalobcu, je nemožné vzťahovať na žalobcu. To, že spoločnosť INVESTMENT HOUSE s.r.o. má nezrovnalosti vo svojom účtovníctve, je žalovaný povinný riešiť v daňovom konaní tohto subjektu a nezaťažovať týmito nezrovnalosťami daňové konanie žalobcu. 16. Podľa žalobcu nebolo vykonané dostatočné (riadne a náležité) dokazovanie, ak bolo vykonané tak, že dokazovanie sa viedlo nahliadnutím pracovníkov správcu dane do priestorov spoločnosti, z čoho vyvodili subjektívne závery. Žalovaný nezohľadnil ani námietky žalobcu, že vzhľadom na rozsiahly vozový park (niekoľko desiatok vozidiel) je nútený časť nákladných vozidiel servisovať vo vlastnej réžii s využitím dielov od svojich obchodných partnerov, pričom je pochopiteľné, že pri takomto množstve vozidiel je nereálne pamätať si všetky skutočnosti. Napriek tomu, že žalobca vyzýval správcu dane obhliadnuť motorové vozidlá, v ktorých sú namontované zakúpené diely, správca dane ohliadku neuskutočnil. Neboli zohľadnené ani námietky žalobcu o potrebe periodického čistenia interiéru nákladných motorových vozidiel tepovaním. Bez odozvy žalovaného zostali aj vyjadrenia žalobcu, že administratívne a manažérske práce boli u dodávateľa objednané z dôvodu časového zaťaženia konateľa žalobcu, pričom sa jednalo o vybavovanie objednávok, korešpodencie a logistického plánu obehu vozidiel alebo iných podnikateľských činností. Žalovaný nereflektoval ani na fakt, že žalobca všetky faktúry uhradil. Tiež nebol vykonaný dopyt - dožiadanie na Kriminálny úrad finančnej správy SR ohľadom dokumentácie, o ktorej sa vyjadroval konateľ dodávateľa R. K. tak, že boli zaistené týmto kriminálnym úradom. Napriek tomu boli od dodávateľa vyžadované správcom dane ďalšie dokumenty, ktoré však daňovým orgánom logicky nemohli byť poskytnuté. 17. Žalobca tvrdil, že ak došlo k porušeniu povinností u iného subjektu, zodpovednosť by mala byť výlučne na tomto subjekte a zároveň by nemal byť žalobca takto penalizovaný len z toho dôvodu, že sa to javí správcovi dane ako najefektívnejšia cesta. Poukázal pritom na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/60/2017 zo dňa 30.01.2018, z ktorého vyplýva, že nie je možné akceptovať prístup správcu dane, ktorý postupuje tak, že daň vyrubí prakticky ktorémukoľvek subjektu, resp. uprednostňuje jeho výber u toho daňového subjektu, u ktorého to považuje z hľadiska vymáhateľnosti za jednoduchšie a je mu zrejmé, že daňový výnos bude v tomto prípade zaručený, t. j. je neprípustné, aby bola prenášaná objektívna daňová zodpovednosť ktoréhokoľvek subjektu zapojeného v obchodnom reťazci a bola mu pričítaná zodpovednosť za pohyb a osud tovaru v rámci procesu výberu daní. 18. Žalobca namietal porušenie zásad správneho konania, a to zásady zákonnosti (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku), zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku), zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku), zásady rovnosti a primeranosti (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku). 19. Žalobca uzavrel, že daňové orgány zaťažili daňové konanie vadou spočívajúcou v nedostatočne zistenom skutkovom stave tým, že nepreukázali a v rozhodnutí ani riadne neodôvodnili svoje tvrdenia, že v prípadoch vyššie uvedenej dodávateľskej spoločnosti nedošlo k zdaniteľnému plneniu. Daňové orgány zistili skutkový stav veci nedostatočne, pričom nevyvrátili nijakým spôsobom to, že tovar a služby boli dodané, faktúry za tieto tovary a služby boli uhradené, a teda došlo k zdaniteľnému plneniu. S poukazom na zásady daňového konania a dokazovania v rámci daňovej kontroly, práve správca dane s cieľom spravodlivého a zákonného rozhodnutia musí zistiť skutkový stav riadne a objektívne, aby aj následné právne posúdenie veci vychádzalo zo spoľahlivo a pravdivo zisteného stavu veci. Povinnosťou žalovaného je vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami a to nielen zistenými správcom dane, ale aj tvrdenými a dôkazmi podloženými daňovým subjektom. Rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia je arbitrárnym a nepreskúmateľným. Namietal, že žalovaný úmyselne sťažuje uplatňovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu tým, že mu v jeden deň doručí niekoľko rozhodnutí s rovnakým dátumom z rôznych zdaňovacích období a žalobca tak musí naraz podávať opravné prostriedky v niekoľkých daňových konaniach. 20. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 21. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že k dodaniu tovarov a služieb došlo deklarovaným dodávateľom, a to ani výpoveďami R. K.. Tvrdenia R. K. správca dane dokazovaním spochybnil a vyvrátil. Vo všetkých prípadov bola spochybnená aj preprava tovaru k žalobcovi do jeho priestorov. Služby mali byť dodané zamestnancami dodávateľa, avšak spoločnosť dodávateľa nepodala za rok 2017 hlásenie, ktorým by priznala zamestnávanie zamestnancov. Okrem faktúr, dodacích listov a objednávok ani žalobca nepredložil žiadne dôkazy, že k dodaniu tovarov a služieb došlo práve dodávateľom INVESTMENT HOUSE s.r.o.. Len tvrdil, že tento tovar bol použitý ako náhradné diely v rámci jeho vozového parku, a to bez bližšej identifikácie autodielov, bez predloženia dôkazov o montáži a pod.. Ani samotné tvrdenia žalobcu, že došlo k úhradám nie sú dôkazom o uskutočnení zdaniteľného plnenia, nakoľko tieto skutočnosti neboli preukázané. 22. Tvrdenia o tom, že boli na ťarchu žalobcu pripisované pochybenia tretích subjektov považuje žalovaný za neopodstatnené. Nedošlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu, nakoľko správca dane požadoval predloženie len takých dôkazov, ku ktorým má žalobca prístup a ktoré by preukazovali uskutočnenie zdaniteľných plnení s jeho priamym obchodným partnerom. 23. Rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane nebolo založené na podvodnom konaní žalobcu, ani na jeho vedomosti o podvodnom konaní v rámci deklarovaných obchodných transakcií, ale bolo založené na tom, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie dane stanovené zákonom o DPH. Daňové orgány dostatočne odôvodnili, prečo žalobcom predložené faktúry samé o sebe (a ani v spojení s ďalšími predloženými dokladmi) nestačia na preukázanie toho, že došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom. 24. Správca dane nerozširoval dôkazné bremeno na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam jeho dodávateľa. Daňový poriadok rozdeľuje dôkazné bremeno medzi daňový subjekt a správcu dane, pričom ťažisko dôkaznej povinnosti je na daňovom subjekte, ktorý má primárne preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti na preukázanie ktorých bol správcom dane vyzvaný v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a napokon preukazuje vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 25. Žalobca ako daňový subjekt uplatňujúci si odpočítanie dane, je pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Predložené dôkazy žalobcom neboli preukazujúcim dôkazom, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali, že k dodaniu tovarov a služieb došlo deklarovaným dodávateľom. Predložené doklady sa stali len vyhlásením daňového subjektu bez možnosti overenia. 26. Pokiaľ si žalobca ako daňový subjekt uplatňuje odpočítanie musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočítanie dane vzniklo. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie týchto podmienok nie je možné odpustiť, a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Platiteľ uplatňujúci nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar je reálne dodaný, služby uskutočnené a poskytnuté, a to práve osobou uvedenou na faktúre, tzn., že zdaniteľné plnenie bolo dodané a daň bola voči daňovému subjektu uplatnená práve platiteľom uvedeným na faktúre. 27. Pri výkone daňovej kontroly postupoval správca dane v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane v rámci daňovej kontroly vo veci preverenia deklarovaných zdaniteľných plnení vykonal dokazovanie, ktorým sa ale uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom nepotvrdilo. Správca dane postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom, ktorému bolo umožnené predložiť ďalšie doklady, zúčastniť sa výsluchu svedka, avšak žalobca si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Zásada objektívnej pravdy nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bezpochyby nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. 28. Správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia riadne odôvodnili, vysporiadali sa so všetkými skutočnosťami a tvrdeniami žalobcu. Žalovaný nesúhlasil ani s dôvodmi uvádzanými žalobcom ohľadom porušenia základných zásad daňového konania. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, konštatoval, že záver ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona. 29. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. V danom prípade správca dane ani neprenášal neúmerne dôkazné bremeno na žalobcu nad rámec zákona, a rovnako nešlo ani o prenášanie zodpovednosti za plnenie povinností deklarovaného dodávateľa, resp. ich subdodávateľa na žalobcu. Dôkazy, ktoré predložil žalobca boli dôvodne spochybnené objektívnymi zisteniami správcu dane. Nie je úlohou správcu dane informovať žalobcu, ktorý dôkaz je na preukázanie jeho tvrdení potrebné predložiť a ktorému by bola priznaná relevantná dôkazná sila najmä, ak „bežné“ doklady ako sú faktúry boli predložené a správcom dane spochybnené. 30. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a poukázal na to, že sa nevyžaduje, by na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument žalobcu bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Žalovaný aj správca dane sa zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami, pričom žalobca neuvádza a nešpecifikuje v čom by sa mal správca dane a žalovaný dopustiť chýb a akým spôsobom mali sťažiť uplatňovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. 31. K namietanému súčasnému doručovaniu viacerých rozhodnutí daňových orgánov žalobcovi, žalovaný uviedol, že žalobca si uplatňoval v jednotlivých zdaňovacích obdobiach odpočítanie dane z faktúr od identických dodávateľov a identické tovary a služby, pričom žalovaný ako aj správca dane doručovali vydané rozhodnutia vo vyrubovacích a odvolacích konaniach v zmysle platných ustanovení Daňového poriadku a dodržali aj zákonom stanovené lehoty. 32. Žalobca nevyužil oprávnenie podať na vyjadrenie žalovaného k žalobe repliku. 33. Žalobca zároveň s podaním žaloby podal návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe z dôvodu tvrdenej hrozby závažnej ujmy v prípade okamžitého výkonu žalobou napadnutého rozhodnutia. Správny súd uznesením 23S/210/2019-59 zo dňa 10.12.2019 návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol podľa § 188 SSP, pretože žalobca dostatočne neosvedčil tvrdenú hrozbu niektorého z následkov predpokladaných v ustanovení § 185 SSP, z dôvodov podrobnejšie uvedených v odôvodnení predmetného uznesenia. 34. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP v zmysle požiadavky žalobcu, ktoré sa uskutočnilo dňa 10.06.2020, v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorý ospravedlnil neúčasť na pojednávaní a súhlasil s rozhodnutím veci v neprítomnosti žalobcu 35. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, vecne a miestne príslušný na prejednanie veci, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe v súlade s § 134 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 36. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 38. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 39. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. (Zákon o DPH); právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 40. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 41. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže uplatniť platiteľ, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 42. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 43. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) Zákona o DPH; predmetom dane je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 44. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. 45. Podľa § 19 ods. 2 prvá veta Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 46. Podľa § 2 písm. a) Daňového poriadku; na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 47. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 48. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 49. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 50. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 51. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 52. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 53. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 54. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 55. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku; správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. 56. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku; správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. 57. Vzhľadom na dispozičnú zásadu nie je súdny prieskum absolútny, ale je vymedzený rozsahom žalobných bodov. Úlohou správneho súdu pri výkone správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou orgán verejnej správy rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. 58. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, vrátane rozhodnutia správcu dane, ktoré boli založené na neunesení dôkazného bremena žalobcu pre úspešné uplatnenie nároku na odpočítane DPH. Spornou otázkou je právne vymedzenie splnenia formálnych a vecných podmienok uplatneného odpočítania DPH u konkrétnych zdaniteľných obchodov, t. j. sporným je to, či daňové orgány dospeli k správnemu právnemu záveru o neuznaní odpočítania dane z vyššie označených faktúr od deklarovaného dodávateľa. 59. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 60. Právo odpočítať DPH z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z., o daní z pridanej hodnoty). Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., o daní z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 61. Správca dane dospel k záveru (stotožnil sa s ním aj žalovaný), že na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku zo zistených objektívnych skutočností vyplynulo, že vyššie opísané zdaniteľné obchody sa s dodávateľom tovaru a služieb neuskutočnili tak, ako sú deklarované. Podľa daňových orgánov žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje preukázať tvrdenia a pravdivosť deklarovaných skutočností. 62. Správny súd mal z obsahu pripojeného administratívneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal v danej veci rozsiahle dokazovanie. Vykonané dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal, nie sú pochybné, sú získané zákonným spôsob a umožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému správca dane dospel. V zhode so žalovaným správny súd zastáva názor, že záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. 63. Pre uznanie odpočítania dane musia byť splnené kumulatívne všetky vecné aj formálne podmienky. Súdny dvor EÚ pod pojmom vecné podmienky rozumie - vznik práva na odpočítanie dane a skutočnosť, že dodaný tovar alebo služby budú využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení. Formálnymi podmienkami sú včas podané riadne daňové priznanie, existencia faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje a splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrolne preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby. 64. V predmetnej veci žalobca disponuje faktúrami, objednávkami a úhradami vystavenými od dodávateľa. Rovnako ani daňové priznanie nebolo spochybňované po formálnej stránke. Daňové orgány však svoje rozhodnutie opreli o nesplnenie vecných podmienok, pretože chýba preukázanie dodania tovaru/služieb vyššie uvedeným deklarovaným dodávateľom. Za takejto situácie sa žalobcovi nepodarilo preukázať splnenie všetkých vecných podmienok, t. j., že na vstupe u žalobcu bol dodaný tovar/ služby zdaniteľnou osobou, teda deklarovaným dodávateľom s takým dôsledkom, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly spochybnil, že dodávateľ tovaru a služieb objektívne mohol žalobcovi dodať fakturovaný tovar/služby. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane žalobcu vyzýval odstrániť vzniknuté pochybnosti tak, aby neúplné údaje doplnil a nejasnosti objasnil, teda, aby pravdivosť ním deklarovaných skutočností aj preukázal, k čomu však nedošlo. Dôkazy, ktoré predložil žalobca nemali povahu takých dôkazov, z ktorých by preukázateľne vyplývali skutočnosti, teda overiteľne by preukazovali, že k dodaniu tovarov a služieb došlo deklarovaným dodávateľom. Vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi získanými a vyhodnotenými správcom dane, aj podľa záveru správneho súdu vyplýva, že doklady predložené daňovej kontrole zo strany žalobcu vypovedajú len o vyhlásení daňového subjektu o zdaniteľných obchodoch, však neposkytujú možnosť verifikácie záveru o obsahovej stránke takéhoto vyhlásenia. 65. Pokiaľ žalobca odvodzuje nesprávnosť rozhodnutia žalovaného na základe skutočnosti, že konateľ dodávateľa potvrdil uskutočnenie zdaniteľných plnení, správny súd poukazuje na to, že sa jedná o svedeckú výpoveď, ktorá ako dôkaz bola vyhodnotená daňovými orgánmi vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi. Správny súd považuje vyhodnotenie tohto dôkazu, vzhľadom na objektívne zistenia daňovou kontrolou a vo vyrubovacom konaní, za správne. Konateľ dodávateľa nevedel preukázať pôvod tovaru, ktorý mal následne dodať žalobcovi, nezamestnával žiadnych zamestnancov a napriek tomu tvrdil, že služby boli poskytované žalobcovi jeho zamestnancami. Významným boli aj zistenia pri miestnom zisťovaní v sídle dodávateľa, či pri preprave fakturovaného tovaru a ďalšie okolnosti, na ktoré poukázali vo svojich rozhodnutiach daňové orgány. 66. K namietanému presunu dôkazného bremena na žalobcu, správny súd poukazuje na záver Ústavného súdu SR vyplývajúci z rozhodnutia II. ÚS 705/2017 z 15.11.2017: „Východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane...“ 67. Vo svetle objektívnych zistení správcom dane, správca dane spochybnil dôkaznú hodnotu dôkazov žalobcu, ich preukaznosť, a preto bolo povinnosťou žalobcu protidôkazmi preukázať uskutočnenie preverovaných zdaniteľných plnení označeným dodávateľom ako základnej podmienky daňovej uplatniteľnosti práva na odpočítanie DPH v zmysle ustanovenia § 49 a § 51 Zákona o DPH. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom daňových orgánov, že žalobca neuniesol vlastné dôkazné bremeno v procese uplatňovania práva na odpočítanie DPH, čím nedošlo k eliminovaniu pochybností správcu dane týkajúcich sa zistených skutočností. Vyčerpanie vlastného dôkazného bremena nemožno zamieňať s unesením dôkazného bremena. Ak žalobca nedisponuje ďalšími dôkazmi, ktorými by vedel preukázať správnosť údajov v daňovom priznaní, oprávnenosť uplatneného odpočítania dane a tie dôkazy, ktoré vyčerpal, vo svetle objektívnych zistení správcom dane a žalovaným, nepreukazujú ním deklarovanú skutočnosť ohľadom zdaniteľných obchodov (absentuje u nich prvok verifikovateľnosti), uviazol v dôkaznej núdzi. Zákonným dôsledkom je nepreukázanie splnenia zákonných, vecných a formálnych požiadaviek, ktoré pre uplatnenie práva na odpočítanie dane vyplývajú z ustanovení § 49 ods. 1 a 2, ako aj § 51 ods. 1 Zákona o DPH a ktoré musia byť splnené kumulatívne. Za danej situácie nie je na mieste konštatovať, že právo na odpočítanie DPH nevniklo, ale že daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok stanovených v zákone o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane (sp.zn. 1 Sžf/13/2016 zo dňa 16. 1. 2018). 68. Ani žalobnú námietku o neprimeranom zaťažovaní dôkazným bremenom žalobcu ohľadom preukazovania okolností u iných obchodných spoločností, nepovažuje správny súd za dôvodnú. Správca dane vykonal rozsiahle zisťovanie za účelom preverenia deklarovaných obchodných transakcií, čo je plne v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Žalobcu nezaťažoval dôkazným bremenom v takom rozsahu, v ktorom by ho zaťažovať nemalo. Naopak, sám správca dane vykonal množstvo dôkazov, ktorými sa snažil preveriť žalobcom tvrdené skutočnosti. Správca dane a aj žalovaný vyhodnotili všetky skutočnosti, ktoré boli zistené a vyplynuli z vykonaných dôkazov, a to jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Neprihliadali účelovo na tie skutočnosti, ktoré boli v neprospech žalobcu, ale prihliadli na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené, a to či už vo vzťahu k predloženým dokladom, k výpovediam svedkov, k personálnym a iným zmenám v spoločnostiach vyskytujúcich sa u dodávateľov, ku skutočnostiam týkajúcim sa prepravy tovaru a podobne. Tvrdenia žalobcu, že rozhodnutia daňových orgánov sú založené na neúplnom a nedostatočnom dokazovaní, že dôkazy boli vyhodnotené jednostranne považuje správny súd za neopodstatnené. Námietku, že daňové orgány zistené skutočnosti skresľujú a fabulujú v jeho neprospech, navyše za nekonkrétnu, všeobecnú. 69. Pritom nemožno opomínať skutočnosť, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, keďže pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt (sp. zn. 2 Sžf 36/2016 z 13.06.2018). Odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane (sp. zn. 8 Sžf/79/2014 z 29.09.2016). Daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (sp. zn. 8 Sžf 75/2014 z 29.09.2016). 70. Správny súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov, že žalobca nepredložil hodnoverné, pravdivé faktúry na obsah deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktorý nebol preukázaný po stránke hodnovernosti vo vzťahu k identifikácii skutočného dodávateľa tovaru/služieb. Preukázanie skutočného dodávateľa pritom patrí medzi základné vecné podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora (rozsudok C-324/11 vo veci P., bod 45, posledná veta) vyhovieť právu na odpočítanie dane. 71. Správny súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku, že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, len na domnienkach s tým, že daňové orgány sa snažia žalobcu obviniť z daňového podvodu. Z obsahu administratívneho spisu vyplývajú dôkazy vykonané správcom dane. Účelom daňového konania, vrátane daňovej kontroly je preveriť a určiť správnu výšku dane a nie preverovať a vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanie daňových trestných činov. K uvedenému nezaväzuje daňové orgány ani judikatúra Súdneho dvora EÚ. Aj keď z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplývajú závery vo vzťahu k „zneužitiu práva“ (používa terminológiu aj ako „podvod na DPH“, „daňový podvod“), obsah ktorého ale nie je totožný s obsahom pojmu daňového podvodu v zmysle § 277a zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona. Nie každé porušenie Zákona o DPH, znamenajúce úpravu výšky dane po vykonanej daňovej kontrole, predstavuje zároveň aj spáchanie daňového trestného činu. Správny súd, v zhode so žalovaným konštatuje, že daňové orgány nekonali s úmyslom žalobcu obviniť z daňového podvodu, ale účelom daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo určiť správnu výšku dane, preveriť, či žalobca spĺňa hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane. Ak sa splnenie vecných - v zákone stanovených podmienok - nepreukáže, odpočítanie dane mu nie je možné priznať. Trestnoprávna zodpovednosť daňového subjektu presahuje rozsah konania pred daňovými orgánmi. 72. Správny súd poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012, z ktorého vyplýva zamietnutie zo strany daňového orgánu práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru a povinnosť zdaniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) osoby vystavujúcej faktúru (dodávateľa, subdodávateľa) a preukázať ho. Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, resp. ďalších v reťazci, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak ubezpečil o jeho spoľahlivosti. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (bod 54 rozsudku „Mahagében“). 73. S vyššie uvedenou požiadavkou správny súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej kontroly v relatívne dlhom časovom úseku si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za každých okolností odstrániť pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne dotváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva. 74. Na základe objektívnych zistení, ktoré ďalšími dôkazmi zo strany žalobcu neboli eliminované, možno vyvodiť záver o preukázaní nepravdivosti faktúr a dodania tovaru/služieb v zmysle nich. Preto daňové orgány postupovali správne, ak neuznali uplatnené odpočítanie dane. Z konštantnej judikatúry súdov vyššej autority vyplýva, že úlohou daňových orgánov nie je preukázať ako došlo k zdaniteľnému obchodu, ale preukázať, že nemohlo dôjsť k zdaniteľnému obchodu tak, ako to žalobca deklaroval. Správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (dodanie tovaru, či vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. (sp. zn. 1 Sžf 81/2015 z 01.12.2016). Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017 (DSP 12/2017) zase vyplýva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Sžf 66/2016 z 31.05.2018 - Hranica dôkazného bremena pri DPH - vyplýva, že určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti. 75. Pokiaľ žalobca tvrdil, že za dodaný tovar/služby zaplatil, správny súd poukazuje na to, že ani toto nie je dôkazom o zrealizovaní deklarovaných zdaniteľných obchodov, ak vzhľadom na objektívne zistenia je vylúčené dodanie tovaru/služieb deklarovaným dodávateľom, čo vyústilo do záveru o nepreukázaní splnenia vecných, zákonných podmienok pre odpočítanie DPH (§ 49 ods. 1, ods. 2; § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.), čo oprávňuje daňové orgány nevyhovieť uplatnenému právu na odpočítanie dane v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-324/11 bod 45. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Sžfk 48/2017 z 30.04.2019 vyplýva, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. 76. Pri interpretácii použitých ustanovení Zákona o DPH daňové orgány postupovali eurokonformne. Právne posúdenie veci daňovými orgánmi spočíva na nepreukázaní splnenia zákonných vecných podmienok pre priznanie odpočítania DPH, v dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalobcom, zároveň nepreukázania rozumných opatrení z jeho strany na ubezpečenie sa o spoľahlivosti jeho dodávateľov, kedy Súdny dvor EÚ umožňuje nepriznať uplatnené odpočítanie dane. Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). 77. V predmetnej veci nešlo o preukazovanie zneužitia práva alebo účasti žalobcu na daňovom podvode, kedy dôkazné bremeno zaťažuje len správcu dane, ale rozhodnutia daňových orgánov sú opreté o záver o nepreukázaní splnenia zákonných vecných podmienok pre priznanie odpočítania DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za daňový doklad a ani pri dobromyseľnosti platiteľa (sp. zn. 5Sžf 34/2016 z 11.07.2018). 78. Správny súd preskúmaním veci dospel k záveru, že žalovaný dostatočným spôsobom reflektoval na všetky v odvolaní uplatnené relevantné námietky a dal zrozumiteľnú odpoveď, prečo sa stotožnil s rozhodnutím správcu dane. 79. Správny súd poznamenáva, že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len konkrétne a zrozumiteľné žalobné námietky. Žalobca v žalobe neuvádza, v čom sa žalovaný mýli, pri aplikácii ktorého právneho predpisu, za použitia v rozhodnutí uvádzanej judikatúry súdov a akým spôsobom pochybil, preto možno túto argumentáciu žalobcu považovať len za polemiku s rozhodnutím žalovaného, za všeobecný nesúhlas s rozhodnutím. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru, použitia ktorej sa dovolával na jeho prípad, správny súd uvádza, že proti záverom v rozhodnutiach uvádzaných žalobcom nemožno nič namietať, avšak má za to, že pre prípad žalobcu vzhľadom na rozdielny skutkový stav, sú nepoužiteľné. Odkaz na túto judikatúru vyznieval vo všeobecnej rovine. 80. Podľa záveru Ústavného súdu SR I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 08.03.2017 obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Taktiež podľa mnohonásobne judikovaného názoru Ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 odsek 1 Listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Správny súd má za to, že predmetné rozhodnutie Ústavného súdu je plne použiteľné aj pre rozhodnutia orgánov verejnej správy, t. j. ani účastník administratívneho konania nemá nárok na rozhodnutie a jeho odôvodnenie podľa jeho predstáv a táto skutočnosť (nenaplnenie jeho očakávania) nemôže spôsobovať nezákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. 81. Z vyššie uvedených dôvodov má správny súd za to, že žalovaný (aj správca dane), na základe zisteného skutkového stavu veci, vec správne právne posúdili, ak žalobcovi neuznali uplatnené odpočítanie DPH a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. 82. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 a contrario SSP. 83. Tento rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Tento rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) . O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.