Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 30Sa/15/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200652 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200652.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v právnej veci žalobcu: Krajská prokuratúra Banská Bystrica, Partizánska cesta 1, 975 63 Banská Bystrica, proti žalovanému: Daňový úrad Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica, pobočka Zvolen, Kozáčeka 2180/38, 960 99 Zvolen, o správnej žalobe proti nečinnosti žalovaného, takto r o z h o d o l : I. Správny súd ukladá žalovanému Daňovému úradu Banská Bystrica povinnosť meritórne rozhodnúť a vydať rozhodnutie vo veci žiadosti daňového subjektu Zvolenská teplárenská, a. s., Lučenecká cesta 25, 961 50 Zvolen, IČO: 36 052 248, ktorá bola zaevidovaná elektronickou podateľňou pod č. I. dňa 12.12.2018, v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. II. Žalovaný Daňový úrad Banská Bystrica je povinný doručiť správnemu súdu rozhodnutie vydané v zmysle povinnosti uloženej vo výroku I. tohto uznesenia, v lehote 10 dní od doručenia rozhodnutia žalovaného daňovému subjektu Zvolenská teplárenská, a. s., Lučenecká cesta 25, 961 50 Zvolen, IČO: 36 052 248. o d ô v o d n e n i e : 1. Spoločnosť Zvolenská teplárenská, a. s., Zvolen, IČO: 36 052 248, ako daňový subjekt, požiadala správcu dane - Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen, žiadosťou zo dňa 10.12.2018 o vrátenie zaplatenej dane za rok 2011 vo výške 786 844,- Eur spolu s príslušenstvom vypočítaným odo dňa vrátenia zaplatenej dane. V žiadosti daňový subjekt uviedol, že Súdny dvor EÚ zaujal jednoznačný postoj, že predmetná daň nerešpektovala zásadu bezodplatného prideľovania emisných kvót skleníkových plynov, ohrozovala cieľ Smernice č. 2003/87/ES a v dôsledku toho nebola v súlade s európskym právom. Príjmy z predaja emisných kvót boli zahrnuté v príjmoch v dodatočnom daňovom priznaní na daň z príjmu právnických osôb za rok 2011 zo dňa 12.12.2018. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 12.04.2017 uviedol, že slovenská vnútroštátna právna úprava, ktorá zaviedla v roku 2011 daň z predaných a nevyužitých emisných kvót so sadzbou vo výške 80 %, nebola v súlade s cieľom Smernice č. 2003/87/ES. 2. Oznámením č. 100155573/2019 zo dňa 11.01.2019 Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen (žalovaný) oznámil daňovému subjektu na základe jeho žiadosti, že v zmysle § 79 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce. V tomto oznámení daňový úrad zároveň uviedol, že „nakoľko súčasťou podania je aj podanie, ktoré má štrukturovanú formu v zmysle § 14 ods. 3 Daňového poriadku, ktoré osoba podľa § 14 ods. 1 Daňového poriadku doručila inak ako elektronickými prostriedkami spôsobom podľa § 13 ods. 5 Daňového poriadku sa neprihliada“. 3. Podaním označeným ako „Námietka“ zo dňa 06.02.2019 daňový subjekt vyjadril nesúhlas s postupom daňového úradu a opätovne požiadal o vrátenie zaplatenej dane za rok 2011 spolu s príslušenstvom. 4. Oznámením č. 100718823/2019 zo dňa 22.03.2019 daňový úrad na opätovnú žiadosť daňového subjektu oznámil, že zaplatenú daň z emisných kvót za rok 2011 nie je možné vrátiť po uplynutí lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. V zmysle § 71 Daňového poriadku daňový subjekt môže uplatniť námietku, ak to ustanovuje tento zákon. 5. Zo strany daňového subjektu bolo následne doručené daňovému úradu podanie zo dňa 27.05.2015, označené ako „Odvolanie“. Daňový subjekt namietal, že správca dane bol povinný o jeho žiadosti rozhodnúť tak, že mal vydať rozhodnutie. Dôvodil, že postupom daňového úradu mu bolo znemožnené reagovať na právnu argumentáciu správcu dane, nakoľko v oznámení absentuje akékoľvek odôvodnenie, úvahy a právne hodnotenie správcu dane. Správca dane tak spôsobil, že oznámenie je neodôvodnené a nepreskúmateľné a tieto nedostatky neumožňujú daňovému subjektu primerane reagovať na rozhodnutie správcu dane, argumentovať, prípadne namietať skutkové a právne závery. Poukázal ďalej na ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nevydáva. Argumentáciou a contrario daňový subjekt dôvodil, že v prípade, ak správca dane nevyhovie žiadosti o vrátenie daňového preplatku, mal o tom vydať rozhodnutie. 6. Na uvedené odvolanie reagoval Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen, oznámením č. 101566262/2019 zo dňa 27.06.2019 tak, že vo veci žiadosti o vrátenie daňového preplatku už bolo zaslané oznámenie zo dňa 11.01.2019 s uvedením dôvodov, prečo nie je možné vo veci vrátenia daňového preplatku konať a rozhodnúť. 7. Prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica podal upozornenie podľa § 28 ods. 1 a 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o prokuratúre“) č. Kd 131/19/6600-8 zo dňa 02.08.2019. Upozornenie prokurátora bolo podané za účelom odstránenia porušovania ustanovenia § 3 ods. 1, 2, 3, 5 a 7, § 63 ods. 1, 2, 3, 5 a § 65 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku, spočívajúceho v nečinnosti. 8. V upozornení bol daňový úrad upozornený na zistené porušenia zákona spočívajúce v nečinnosti a bolo navrhnuté, aby vo veci žiadosti podanej 12.12.2018 (vo veci vrátenia preplatku dane za rok 2011 vo výške 786 844,- Eur spolu s príslušenstvom vypočítaným odo dňa vrátenia zaplatenej dane), ktorou začalo daňové konanie, bolo bezodkladne vydané rozhodnutie v súlade s § 63 Daňového poriadku. 9. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen, upozorneniu prokurátora nevyhovel, preto oznámením č. 101927158/2019 zo dňa 12.08.2019 odstúpil upozornenie prokurátora nadriadenému orgánu Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná 63, Banská Bystrica. 10. Správnou žalobou, doručenou správnemu súdu dňa 11.11.2019, Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici podala žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy - Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen podľa § 242 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“). V správnej žalobe žalobca namietal nečinnosť spočívajúcu v nevydaní rozhodnutia a v nevybavení žiadosti zo dňa 10.12.2018 podanej daňovým subjektom. 11. V správnej žalobe žalobca popísal skutkový stav s tým, že prokurátorka Krajskej prokuratúry Banská Bystrica preskúmaním dospela k záveru, že postup žalovaného, ktorý mal za následok jeho nečinnosť, bol v rozpore so zákonom. 12. V odôvodnení správnej žaloby poukázal žalobca na to, že upozorneniu prokurátora žalovaný nevyhovel a predložil ho na vybavenie Finančnému riaditeľstvu SR, pričom Finančné riaditeľstvo SR upovedomilo o vybavení upozornenia prokurátora podaním č. 102143101/2019 zo dňa 11.09.2019 a upozornenie vyhodnotilo ako nedôvodné. 13. Podľa žalobcu sa daňový úrad ako správca dane a príslušný orgán verejnej správy neriadil ustanoveniami Daňového poriadku, konkrétne ustanoveniami § 2 písm. c) a d), § 3 ods. 1, 2, 3, 5 a 7, § 3 ods. 13, § 58 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 1, 2, 3, 5 a 6 a § 65 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku. 14. Podľa žalobcu podstatou problému bolo, resp. je právne posúdenie procesnej otázky, ako sa mal daňový úrad vysporiadať s podaním daňového subjektu, ktoré bolo označené ako žiadosť o vrátenie platby. 15. Aj napriek tomu, že Daňový poriadok nepozná, resp. nedefinuje pojem vrátenie zaplatenej a neoprávnene vyrubenej dane, možno logickým výkladom pojmu dospieť k záveru, že v konečnom dôsledku ide o preplatok na dani, a preto bolo potrebné žiadosť posúdiť ako žiadosť o vrátenie preplatku. 16. Konanie, ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, je daňovým konaním, a daňové konanie o vrátenie daňového preplatku bolo začaté v súlade s § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku doručením žiadosti daňového subjektu. Ak správca dane bol toho názoru, že preplatok nie je možné vrátiť a žiadosti nie je možné vyhovieť, mal vydať rozhodnutie. Správca dane zvolil taký postup, že len neformálnym listom daňovému subjektu oznámil nemožnosť vrátenia zaplatenej dane po uplynutí lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Takýto postup označil žalobca za nesúladný s § 63 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého priznávať práva v daňovom konaní možno len rozhodnutím. Toto ustanovenie je potrebné vykladať logickým výkladom (a contrario) tak, že rozhodnutie sa vydáva nielen v prípade priznania práv, ale aj v prípade ich nepriznania, čo je pre daňový subjekt spravidla významnejšie z hľadiska spoznania dôvodov odmietnutia uplatneného nároku a prípadnej možnosti účinne sa brániť využitím opravných prostriedkov. Opačný postup je v demokratickom a právnom štáte neakceptovateľný, pretože reálna ochrana práv daňových subjektov, právna istota a rovnosť pred zákonom nie sú zaručené. Oznámenie, ktorým správca dane reagoval na žiadosť daňového subjektu, neobsahovalo ani základné obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia a daňový úrad nebol oprávnený zo zákona vybaviť predmetnú žiadosť oznámením, ale rozhodnutím. 17. Pri hypotéze, že oznámenie by malo byť rozhodnutím, a to i napriek tomu, že neobsahuje ani elementárne náležitosti rozhodnutia, by bolo nevyhnutné, vzhľadom na absenciu poučenia, podanie daňového subjektu zo dňa 28.05.2019 považovať za včas podané odvolanie. Správca dane ho za odvolanie nepovažoval, dosiaľ o ňom nerozhodol, ani ho nepredložil odvolaciemu orgánu, nakoľko mal za to, že jeho oznámenie nie je rozhodnutím. Ak by aj oznámenie zo dňa 11.01.2019 obsahovalo aspoň základné náležitosti rozhodnutia, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, kým by nebolo rozhodnuté o podanom odvolaní. 18. Podľa žalobcu s poukazom na skutkové okolnosti veci a relevantnú právnu úpravu bolo potrebné podanie daňového subjektu zo dňa 10.12.2018 podľa jeho názvu aj obsahu považovať za podanie v zmysle § 13 ods. 3 Daňového poriadku, na základe ktorého bol začatý osobitný druh daňového konania podľa § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku o vrátenie daňového preplatku, resp. o vrátenie zaplatenej dane. Takéto konanie bolo potrebné ukončiť vydaním rozhodnutia v zmysle § 63 Daňového poriadku a nie žiadosť vybaviť iba neformálnym listom - oznámením. O žiadosti o vrátenie zaplatenej sumy preplatku bolo potrebné rozhodnúť, teda vydať rozhodnutie so všetkými náležitosťami tak, aby bolo preskúmateľné odvolacím orgánom, prípadne následne súdom v správnom súdnictve, a nie formou oznámenia. 19. K takémuto záveru je možné dospieť aj výkladom ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku posledná veta, ktoré hovorí, že správca dane nevydá rozhodnutie o vrátení preplatku iba vtedy, ak vyhovuje žiadosti daňového subjektu v plnom rozsahu. Ak správca dane nevyhovie žiadosti sčasti alebo vôbec, je povinný o žiadosti rozhodnúť, pričom toto rozhodnutie musí spĺňať náležitosti v zmysle § 63 ods. 2 Daňového poriadku. 20. Daňový poriadok nestanovuje dvojaký režim vybavovania žiadosti o vrátenie poplatku. Bez ohľadu na to, či je žiadosť oneskorene podaná alebo včas podaná, správca dane je povinný o žiadosti o vrátenie preplatku rozhodnúť, teda vydať rozhodnutie. Jediný prípad, kedy správca dane postupuje odchýlne a o žiadosti nerozhoduje, zákonodarca upravil v ustanovení § 79 ods. 2 Daňového poriadku, avšak toto sa na tento prípad nevzťahuje. 21. Daňový poriadok nestanovuje povinnosť správcovi dane vybaviť žiadosti podané po lehote, resp. po zániku práva na vrátenie preplatku formou oznámení, a ani ho nezbavuje v takomto prípade povinnosti rozhodnúť, teda ukončiť konanie zákonným spôsobom. 22. Podľa žalobcu postupom daňového úradu pri vybavovaní žiadosti o vrátenie vyrubenej a zaplatenej sumy dane zo dňa 10.12.2018 boli porušené ustanovenia § 2 písm. c), d), § 3 ods. 1, 2, 3, 5 a 7, § 13 ods. 3, § 58 ods. 1, 2, 4, § 63 ods. 1, 2, 3, 5 a 6, § 65 ods. 1, 2 a 3 a § 79 ods. 2 Daňového poriadku. 23. Žalovaný svojou nečinnosťou porušil zákon, keď žiadosť daňového subjektu zo dňa 10.12.2018 o vrátenie zaplatenej dane vybavil iba neformálne - oznámením č. 1001555573/2019 zo dňa 11.01.2019, a to napriek tomu, že podaním a doručením predmetnej žiadosti bolo v zmysle § 58 ods. 1 Daňového poriadku začaté daňové konanie. Každé daňové konanie je potrebné skončiť vydaním rozhodnutia a nie iba neformálnym oznámením. 24. Upozorneniu prokurátora nebolo vyhovené žalovaným a Finančné riaditeľstvo SR v oznámení č. 102143101/2019 zo dňa 11.09.2019 (ako nadriadený orgán) oznámilo, že upozornenie prokurátora taktiež považuje za nedôvodné. Podľa Finančného riaditeľstva SR daňový úrad nezostal nečinný, pretože vydal oznámenia, a aj forma oznámenia je súdom preskúmateľná, o čom svedčí rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/1/2014 zo dňa 11.03.2014. Vo vzťahu k odkazu na závery uvedeného rozhodnutia o tom, že oznámenie o zamietnutí odvolania možno preskúmať súdom, aj keď nemá formálne náležitosti rozhodnutia vydaného v administratívnom konaní, žalobca zdôraznil, že uvedený rozsudok v žiadnom prípade neuznal za zákonný a prípustný postup orgánov verejnej správy, keď tam, kde majú povinnosť vydať rozhodnutie, sa uspokoja s vydaním oznámenia, čím by okrem iného odňali účastníkom konania možnosť podať riadny opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný svojou nečinnosťou účastníkovi konania zmaril možnosť domáhať sa ochrany svojich práv preskúmaním zákonnosti rozhodnutia na správnom súde, nakoľko účastníka konania ponechal takmer pol roka v stave právnej neistoty, keď nerozhodol ani o jeho odvolaní, a ani ho nepredložil odvolaciemu orgánu, čím ponechal konanie neskončené. Nevydanie rozhodnutia o žiadosti, teda nezákonný postup žalovaného, by nemohol viesť ani k zákonnému rozhodnutiu odvolacieho orgánu. 25. Začaté daňové konanie v predmetnej veci nie je možné považovať za skončené, a to ani oznámením daňového úradu z 11.01.2019, ani oznámením z 22.03.2019 a 27.06.2019 vzhľadom na to, že Daňový poriadok iný spôsob ukončenia začatého daňového konania ako je vydanie rozhodnutia neupravuje. 26. Žalobca poukázal na to, že nečinnosťou orgánu verejnej správy je podľa ustálenej judikatúry (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnč 3/2011 ) aj situácia, kedy zákon výslovne ukladá správnemu orgánu vydať rozhodnutie a tento namiesto rozhodnutia vydá iba list - informáciu alebo oznámenie, pričom niet žiadnej prekážky, pre ktorú by tak konať nemohol. 27. Podľa žalobcu daňový úrad vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanovenými právnymi predpismi a v konaní je nečinný. 28. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby správny súd podľa § 250 ods. 1 SSP uložil žalovanému v lehote dvoch mesiacov vykonať úkon - vydať rozhodnutie v daňovom konaní o podanej žiadosti daňového subjektu Zvolenská teplárenská, a. s., Zvolen, IČO: 36 052 248, na vrátenie preplatku dane za rok 2011, teda rozhodnúť a ukončiť začaté daňové konanie zákonným spôsobom. 29. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že vo veci vybavenia žiadosti nebol nečinný a postupoval v súlade s platnými zákonnými ustanoveniami a po riadnom prehodnotení skutkového stavu. 30. Žalovaný ako správca dane nemá povinnosť rozhodovať o akejkoľvek podanej žiadosti daňového subjektu v rozsahu a spôsobom, ktorý daňový subjekt presne vymedzuje vo svojej žiadosti a vždy vo veci vydávať rozhodnutie. V tomto konkrétnom prípade daňový subjekt požaduje vyplatenie presne určenej sumy, ktorá je z dôvodu zániku práva na vyrubenie dane príjmom štátneho rozpočtu zo zákona. 31. Je bez pochýb, že súčasná právna úprava Daňového poriadku rozhodovanie o žiadosti podanej po zániku práva vyrubiť daň neobsahuje, čo však neznamená, že by sa žalovaný podaním daňového subjektu nezaoberal, bol v konaní nečinný a nezohľadňoval práva a právom chránené záujmy daňového subjektu. Žalovaný vybavil žiadosť oznámením, ktoré je v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP opatrením orgánu verejnej správy, ktoré je samostatne spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. 32. Podľa žalovaného nie je pravdou, že by bol nečinný. Žiadosť vybavil oznámením č. 100155573/2019 zo dňa 11.01.2019, oznámením č. 100718823/2019 zo dňa 22.03.2019 a oznámením č. 101566262/2019 zo dňa 27.06.2019. Z oznámení je zrejmé ako žalovaný predmetnú žiadosť vybavil a aký má na vec právny názor. Oznámenia boli daňovému subjektu riadne doručené a obsahovali stanovisko žalovaného k predmetnej veci. Nedodržanie zákonného postupu žalovaným nie je dôvodné si zamieňať s nečinnosťou - absenciou akéhokoľvek postupu. 33. Žalovaný ďalej poukázal na komentár k Správnemu súdnemu poriadku vo vzťahu ku konaniu o nečinnosti orgánu verejnej správy a ďalej poukázal na to, že názor prezentovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnč 3/2011, na ktorý poukazoval žalobca, bol prekonaný. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/91/2016 zo dňa 17.05.2016, v zmysle ktorého sú oznámenia správcu dane spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Poukázal aj na závery z komentára k § 244 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný ďalej poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že štátny orgán, ktorého postavenie a právomoci sú zákonom reglementované, nie je oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, nakoľko takéto konanie príslušný právny predpis neustanovuje. Povinnosť konať v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi explicitne vyplýva pre správcu dane aj z § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Ústavný súd SR ukotvil postup orgánu štátnej správy v uznesení sp. zn. I. ÚS 3/1998 zo dňa 05.02.1998 tak, že len taký postup orgánu štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, je naplnením princípu právnej istoty ako neoddeliteľnej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy SR. 34. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný vo veciach daní vždy vydáva rozhodnutie a v tejto súvislosti poukázal na závery v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 91/2016 zo dňa 17.05.2016 a v uznesení sp. zn. II. ÚS 766/2014 zo dňa 06.11.2014. 35. Ďalej žalovaný poukázal na inštitút premlčania a preklúzie, ktoré podľa jeho názoru predstavujú jeden zo základných inštitútov právneho poriadku SR a práva EÚ, ktorých funkciou je viesť účastníkov právnych vzťahov k tomu, aby si svoje práva uplatnili včas a predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným. 36. Žalobou na nečinnosť orgánu verejnej správy nemožno nahrádzať podanie všeobecnej správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 1 SSP, a ani nahrádzať jej zmeškanie. V takomto prípade by bol porušený zákon v prospech daňového subjektu. V zmysle § 181 ods. 4 SSP zmeškanie lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby nemožno odpustiť, a to ani v prípade žiadosti o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane vybranej v rozpore s právom EÚ. V tomto konkrétnom prípade žalobca zmeškal nielen lehotu na vrátenie preplatku, ale aj lehotu na podanie všeobecnej správnej žaloby. 37. Žalovaný ďalej poukázal na to, že aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach často dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. práva patria len bdelým. Je vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich svojím podcenením, či zanedbaním, môžu stratiť. To platí aj pri využívaní zákonných procesných ustanovení. 38. V zmysle § 134 ods. 1 a 2 SSP je správny súd pri tomto type správnej žaloby viazaný dôvodmi žaloby, ako aj rozsahom žaloby. Vybavenie veci neformálnym oznámením v namietanom prípade nemožno považovať za nečinnosť správcu dane. Žiadne ustanovenie Daňového poriadku nezaväzuje správcu dane vydať formálne rozhodnutie vo veci daňového preplatku, ktorý je príjmom štátneho rozpočtu. Nedodržanie, podľa vyjadrenia žalobcu zákonného postupu žalovaným v podobe vydania rozhodnutia s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku, nie je dôvodné zamieňať s nečinnosťou, a teda absenciou akéhokoľvek postupu. 39. V rámci oznámení a všetkých krokov s nimi súvisiacich, mal žalovaný za to, že neporušil žiadne platné zákonné ustanovenie a nebol v konaní nečinný. 40. Na základe vyššie uvedenej argumentácie žalovaný žiadal, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 41. Správny súd preskúmal postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, preto rozhodol podľa § 250 SSP a uložil žalovanému povinnosť konať. 42. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 43. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 44. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 45. Podľa § 242 SSP; žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. 46. Podľa § 244 SSP; žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre. 47. Podľa § 244 ods. 2 SSP; prokurátor môže podať žalobu podľa § 242, ak orgán verejnej správy zostal nečinný aj po upozornení prokurátora. 48. Žalobcom v prejednávanej veci je prokurátor a z administratívneho spisu je zrejmé, že podaniu správnej žaloby predchádzalo podanie upozornenia sp. zn. Kd 131/19/6600-8 zo dňa 02.08.2019, ktorému nebolo vyhovené. Procesná podmienka stanovená v § 244 ods. 2 SSP pre podanie správnej žaloby prokurátorom tak bola splnená. 49. Podľa § 3 písm. d) SSP je nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie. Pre právne posúdenie konkrétnej veci je potrebné vyložiť slovné spojenie „protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní“, teda vymedziť, aké „správanie“ orgánu verejnej správy táto legálna definícia pokrýva, keďže ide o všeobecné a široké vymedzenie. 50. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 5Sžnč/3/2011 zo dňa 27.10.2011 bol prekonaný, správny súd s touto argumentáciou nesúhlasí. Svedčí o tom aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/3/2017 zo dňa 19.06.2019, v ktorom najvyšší súd poukázal práve aj na závery uvedeného rozhodnutia sp. zn. 5Sžnč/3/2011 vo vzťahu k zadefinovaniu pojmu nečinnosti. Najvyšší súd SR uviedol, že nečinnosť orgánu verejnej správy je pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v konaní alebo v tvrdení, že správny orgán má nedostatok právomoci a vec vybaví listom, informáciou, prípadne záznamom v spise. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať. Základným predpokladom nečinnosti je vždy protiprávnosť - pasivita orgánu verejnej správy v rozpore s normatívne ustanovenou povinnosťou konať. Nečinnosť môže mať podobu : - orgán verejnej správy úplne prestane konať, - koná liknavo s dlhými časovými odstupmi, - konanie orgánu verejnej správy zahŕňa vykonávanie nezmyselných a neúčelných úkonov. 51. V prípadoch, keď orgán verejnej správy realizuje určité úkony a nie je úplne pasívny, možno nastoliť otázku, aký prostriedok právnej ochrany mal resp. má účastník administratívneho konania (prípadne prokurátor) zvoliť, a to či podať všeobecnú správnu žalobu (ako to naznačoval aj žalovaný v tejto veci, keď poukazoval na to, že nebol nečinný a daňový subjekt sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti jeho oznámenia všeobecnou správnou žalobou o preskúmanie zákonnosti opatrenia orgánu verejnej správy) alebo podať správnu žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Správny súd sa v prejednávanej veci touto nastolenou otázkou zaoberal a dospel k záveru, že správna žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy bola podaná v prejednávanej veci dôvodne a nešlo o prípad, kedy by sa účastník administratívneho konania mal brániť podaním všeobecnej správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti opatrenia orgánu verejnej správy (ako výsledku realizovania úkonov zo strany žalovaného). 52. Podľa § 2 písm. c) Daňového poriadku; daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. 53. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku; daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 54. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 55. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 56. Podľa § 13 ods. 1 Daňového poriadku; podanie možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice. 57. Podľa § 13 ods. 2 Daňového poriadku; písomné podanie musí byť podpísané osobou, ktorá ho podáva. 58. Podľa § 13 ods. 3 Daňového poriadku; podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, a ak to z povahy podania vyplýva, dôvody podania. 59. Podľa § 58 ods. 1 Daňového poriadku; daňové konanie začína a) na návrh účastníka daňového konania b) z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 60. Podľa § 58 ods. 2 daňového poriadku; daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. 61. Podľa § 58 ods. 3 Daňového poriadku; ak daňové konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona oprávnený konať, prvý úkon. 62. Podľa § 58 ods. 4 Daňového poriadku; pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne označené. 63. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku; ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 64. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku; rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 65. Podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku; ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu. 66. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 67. Podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku; orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní. 68. Podľa § 65 ods. 2 Daňového poriadku; ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister. 69. Podľa § 65 ods. 3 Daňového poriadku; ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt. 70. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku; ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 71. V prejednávanej veci z administratívneho spisu vyplýva, že daňový subjekt podal riadnu žiadosť o vrátenie preplatku na dani. Skutočnosť, že išlo o daňový preplatok, žalovaný nerozporoval a nasvedčuje tomu aj jeho argumentácia v oznámení, keď uviedol, že daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. Sám žalovaný teda vyhodnotil, že daňový subjekt podal žiadosť o vrátenie preplatku na dani. 72. Podanie žiadosti o vrátenie preplatku na dani je podaním - návrhom, ktorým sa začalo daňové konanie podľa § 58 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Daňového poriadku. Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Výkladom tohto ustanovenia, za použitia logického a teleologického výkladu, so zohľadnením základných zásad administratívneho konania a materiálneho obsahu tohto zákonného ustanovenia, dospel správny súd k záveru, že ak právna úprava umožňuje priznávať práva len rozhodnutím (ak nie je ustanovené inak), o to viac je (argumentum a contrario) potrebné vyžadovať vydanie rozhodnutia, ak daňové orgány uplatňované právo nepriznajú a teda dospejú k záveru, ktorý je v neprospech daňového subjektu. Priznanie práva je situácia v prospech daňového subjektu a právna úprava vyžaduje vydanie rozhodnutia, ak nie je ustanovené inak. Nepriznanie uplatňovaného práva je situácia v neprospech daňového subjektu, a preto je o to viac potrebné vyžadovať vydanie rozhodnutia a garantovať podmienky pre uplatnenie relevantných prostriedkov právnej ochrany (napr. riadny opravný prostriedok). 73. Ako už bolo vyššie uvedené, v praxi môžu nastať situácie, keď orgán verejnej správy vykonal určité úkony. Potom nastáva určitá „kolízia“ možného prieskumu „aktov“, ktoré sú výsledkom úkonov orgánu verejnej správy na základe všeobecnej správnej žaloby (čo vylučuje konštatovanie nečinnosti), a možného prieskumu nečinnosti. Za smerodajné považuje správny súd posúdenie, či orgán verejnej správy konal zákonom ustanoveným spôsobom a teda či ním realizované úkony zodpovedajú normatívne stanovenej povinnosti konať (normatívne stanovenému postupu). Aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach pri definovaní pojmu nečinnosti uviedol, že nečinnosť orgánu verejnej správy môže spočívať aj vo vykonávaní úkonov nezodpovedajúcich normatívne stanovenej povinnosti. Podstatné je teda, či úkony realizované orgánom verejnej správy sú v súlade s normatívne stanoveným postupom. Ak by úkony orgánu verejnej správy zodpovedali normatívne stanovenému spôsobu konať, potom by aj administratívne akty, ako výsledok zákonu zodpovedajúceho postupu, boli preskúmateľné na základe riadnych opravných prostriedkov, prípadne na základe všeobecnej správnej žaloby. 74. Nečinnosťou orgánu verejnej správy môže byť aj vykonávanie úkonov, ktoré nezodpovedajú tomu úkonu alebo procesu, ktorý práva úprava od orgánu verejnej správy vyžaduje (napr. zasielanie listov, informácií v prípadoch, kde malo byť vydané rozhodnutie). Vo vzťahu k tomuto záveru považoval správny súd za podstatné v prejednávanej veci to, že žalovaný nekonal spôsobom, ktorý mu Daňový poriadok ukladá, a to, že na základe podania daňového subjektu, ktoré bolo návrhom na začatie konania, neprebehlo Daňovým poriadkom požadované daňové konanie, nebolo vydané rozhodnutie s náležitosťami podľa Daňového poriadku a daňovému subjektu bolo odňaté právo na prejednanie veci a na uplatňovanie príslušných prostriedkov obrany (opravný prostriedok, prípadná správna žaloba). Nešlo o prípad, že by žalovaný vyhovel požiadavke daňového subjektu o vrátenie preplatku na dani, kedy by nebolo potrebné vydať rozhodnutie podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku. 75. Správny súd sa stotožňuje aj z argumentáciou žalobcu, že Daňový poriadok nestanovuje dvojaký režim vybavovania žiadosti o vrátenie preplatku. Bez ohľadu na to, či je žiadosť oneskorene podaná alebo včas podaná, správca dane je povinný o žiadosti o vrátenie preplatku rozhodnúť, teda vydať rozhodnutie. Jediný prípad, kedy správca dane postupuje odchýlne, zákonodarca upravil v ustanovení § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Podľa tohto zákonného ustanovenia správca dane rozhodnutie nevydáva ak žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu. V prejednávanej veci ale o takýto prípad nešlo, právne naopak, správca dane žiadosti o vrátenie preplatku nevyhovel. 76. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva sú aj opatrenia správcu dane, v prejednávanej veci bola odlišná skutková aj právna situácia v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré odkazoval žalovaný. 77. Otázka dôvodnosti daňovým subjektom uplatňovaného nároku o vrátenie preplatku na dani a prípadné vyhodnotenie, či žiadosť bola podaná daňovým subjektom včas, presahuje rámec tohto súdneho konania. Táto otázka musí byť vyriešená v administratívnom konaní, v ktorom bude úlohou žalovaného vydať rozhodnutie s náležitosťami podľa Daňového poriadku, v ktorom uvedie závery, ku ktorým pri posúdení žiadosti daňového subjektu dospel. Prípade môže byť táto otázka riešená v následnom konaní o riadnom opravnom prostriedku, eventuálne v súdnom konaní na základe všeobecnej správnej žaloby. 78. Podľa § 250 ods. 1 SSP; ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť žaloby, uznesením uloží žalovanému, aby v určenej lehote konal a rozhodol, vydal opatrenie alebo vykonal úkon, prípadne začal z úradnej povinnosti administratívne konanie. Vydaním tohto uznesenia sa súdne konanie nekončí a žalovaný je povinný správnemu súdu v určenej lehote doručiť vydané rozhodnutie, opatrenie alebo oznámenie o vykonanom úkone, prípadne o začatí administratívneho konania. 79. Podľa § 250 ods. 2 SSP; vo výroku uznesenia podľa odseku 1 správny súd uvedie označenie žalovaného, predmet konania a jeho číslo, ak ide o žalobu podľa § 242 ods. 1, uloženú povinnosť a primeranú lehotu na jej splnenie, nie však dlhšiu ako tri mesiace; dĺžkou lehoty navrhnutou žalobcom správny súd nie je viazaný. Na návrh žalovaného môže správny súd uznesením predĺžiť lehotu určenú na odstránenie nečinnosti; navrhnutou dĺžkou lehoty správny súd nie je viazaný. 80. Správny súd dospel k záveru, že orgán verejnej správy mal právomoc konať a rozhodnúť v správnej žalobe označeným spôsobom, preto žalovanému uložil povinnosť konať podľa § 250 ods. 1 SSP, v lehote podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku, čím bude odstránená nečinnosť orgánu verejnej správy. Poučenie: Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.