Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 20Sa/16/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200700 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200700.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd, sudcom JUDr. Petrom Molčanom, v právnej veci žalobkyne: T. Y., nar. X. F. XXXX, bytom N.. I. XX/XX, XXX XX B., občan Slovenskej republiky, právne zastúpená. Advokátskou kanceláriou VAVRINČÍK, s.r.o., Hurbanova 752/1, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/12429-0003 Sp zo dňa 24. októbra 2019, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobkyni nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1 T. Y., trvale bytom N. I. XX/XX., B. (ďalej len „žalobkyňa") žiadosťou z 23.02.2018 požiadala o pomoc v hmotnej núdzi, ktorá jej bola rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Brezno č. BR1/OHNNVaŠSD/SOC/2018/16188-4 z 12.03.2018 priznaná v sume 141,10 Eur mesačne od 01.03.2018. Rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Brezno (ďalej len „prvostupňový orgán") z 21.11.2018 bola žalobkyni pomoc v hmotnej núdzi odňatá od 01.11.2018 z dôvodu podania žiadosti o invalidný dôchodok a následne jej prvostupňový orgán rozhodnutím z 05.12.2018 priznal preddavok na pomoc v hmotnej núdzi v sume 141,10 Eur mesačne od 01.11.2018. V spise sa ďalej nachádza rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie zo 07.01.2019, ktorým bol žalobkyni priznaný od 18.01.2018 invalidný dôchodok, nakoľko bola uznaná invalidnou z dôvodu poklesu jej schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Rozhodnutím prvostupňového orgánu z 05.03.2019 bol žalobkyni odňatý preddavok na pomoc v hmotnej núdzi od 01.11.2018, nakoľko nesplnila povinnosť predložiť prvostupňovému orgánu do troch dní potvrdenie o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti a tiež preto, že v danom období (november a december 2018 a január 2019) príjem žalobkyne presahoval sumu nároku (144,80 Eur) a žalobkyňa tak nemala nárok na poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi, nakoľko žalobkyni bol priznaný invalidný dôchodok spätne od 18.01.2018. Rozhodnutím prvostupňového orgánu zo 07.02.2019 bola žalobkyni opätovne priznaná pomoc v hmotnej núdzi v sume 141,10 Eur mesačne od 01.01.2019, nakoľko splnila zákonné podmienky, ktorú pomoc v hmotnej núdzi jej. prvostupňový orgán odňal rozhodnutím č. BR1/OHNNVaŠSD/ SOC/2019/16102-20 z 21.01.2019, nakoľko jej bol priznaný invalidný dôchodok. Súčasť spisu tvorí aj preukaz o trvaní dočasnej pracovnej neschopnosti vydaný všeobecným lekárom pre dospelých W.. Q. M. z 21.02.2019, podľa ktorého bola žalobkyňa od 20.11.2018 dočasne práceneschopná. Na uvedenom preukazuje je odtlačok pečiatky prvostupňového orgánu s dátumom prijatia písomnosti dňa 27.02.2019. Prvostupňový orgán dňa 03.04.2019 vydal rozhodnutie, ktorým žalobkyni uložil povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 v sume 256,70 Eur zvýšenú o 10% v sume 25,67 Eur, t.j. celkom v sume 282,37 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet prvostupňového orgánu. Na základe podaného odvolania žalobkyne Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok Bratislava (ďalej len „žalovaný") rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/7397-0003Sp z 11.06.2019 rozhodol tak, že toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Podľa žalovaného prvostupňový orgán v tomto prípade nepostupoval v súlade so zákonom, keď v mesiaci január 2019 započítal do príjmu doplatok dôchodku v sume 617,89 Eur. 2. Rozhodnutím č. BR1/OHNNVaŠSD/SOC/2019/16102-36 z 22.08.2019 prvostupňový orgán žalobkyni opätovne uložil povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 v sume 256,70 Eur, zvýšené o 10% v sume 25,67 Eur, t.j. celkom v sume 282,37 Eur do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia na účet prvostupňového orgánu (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán uviedol, že zistil, že žalobkyňa bola práceschopná odo dňa 20.11.2018, pričom potvrdenie o ukončení práceneschopnosti bolo doručené na prvostupňový orgán až dňa 27.02.2019. Ďalej uviedol, že bola zohľadnená skutočnosť, že žalobkyni za mesiace november, december 2018 a január 2019 nepatrí ochranný príspevok. Poukázal pritom na ustanovenia § 28 ods. 2 písm. d/, § 10 ods. 8 písm. b/, § 11 ods. 5 písm. b/ zákona č. 417/2013 Z:z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 417/2013 Z.z.). Okrem popisných informácií ďalšej prvostupňový orgán uviedol, že suma pomoci v hmotnej núdzi bola určená ako rozdiel medzi sumou 144,80 Eur a príjmom v mesiacoch november, december 2018 v sume 183,32 Eur a v mesiaci január 2019 v sume 186,47 Eur. Pomoc v hmotnej núdzi bola za mesiac november a december 2018 poskytovaná v sume 57,80 Eur a patrila v sume 0,- Eur. Pomoc v hmotnej núdzi bola za január 2019 poskytnutá v sume 141,10 Eur mesačne a patrila v sume 0,- Eur. Príjemcovi pomoci v hmotnej núdzi tak vznikol za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 preplatok v sume 256,70 Eur, nakoľko žalobkyňa ako príjemca pomoci v hmotnej núdzi neoznámila do troch pracovných dní ukončenie práceneschopnosti, suma 256,70 Eur sa zvyšuje o 10%, t.j. o sumu 25,67 Eur. Záverom prvostupňový orgán poukázal na § 25 ods. 6 zákona č. 417/2013 Z.z., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá spôsobila, že jej bola poskytovaná pomoc v hmotnej núdzi neprávom bola povinná vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi alebo jej časť zvýšenú o 10% odo dňa, od ktorého nepatrila vôbec alebo v poskytovanej sume. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobkyňa podala odvolanie, kde uviedla, že nesúhlasí s tým, aby od nej bolo požadované vrátenie uvedenej sumy, nakoľko si myslí, že povinnosť preukázať ukončenie PN splnila. Je pravda, že toto potvrdenie v zákonnej lehote doručila na Sociálnu poisťovňu, ktorá je nepríslušným orgánom, mala však za to, že v rámci zachovania právnej istoty malo byť toto potvrdenie postúpené na príslušný prvostupňový orgán a tento od nej nemal právo požadovať v danej súvislosti žiadne peniaze. Preto jej povinnosť doručiť daný doklad musí byť považovaná za splnenú. Aj napriek tomu, že odvolací orgán vyhovel jej odvolaniu, prvostupňový orgán ignoroval jeho rozhodnutie aj napriek tomu, že jej znova poslal rozhodnutie o vrátenie pomoci v hmotnej núdzi. Nakoľko nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho orgánu žalobkyňa podala znova odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň žiadala o prešetrenie dôchodkovej dávky v sume 833,- Eur, konkrétne či mali právo siahnuť na uvedenú sumu z jej dôchodkovej dávky pre účely úradu práce. V závere žiadala, aby odvolací orgán rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie zruší a spod tejto povinnosti ju oslobodí. 4. O odvolaní žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. UPS/ US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/12429-0003 Sp z 24.10.2019 tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie"). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný, potom čo uviedol obsah prvostupňového rozhodnutia a podaného odvolania žalobkyne, skonštatoval, že preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a posúdil opodstatnenosť dôvodov uvedených žalobkyňou vo včas podanom odvolaní. Preskúmaním spisovej dokumentácie zistil, že žalobkyni bola pomoc v hmotnej núdzi poskytovaná od 01.03.2018 na základe jej žiadosti a ďalej popísal zistený skutkový stav obdobne ako prvostupňový orgán, resp. tak ako vyplýva z administratívneho spisu. Uviedol, že žalobkyňa bola uznaná invalidnou z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. S rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku predložila aj oznámenie o výplate dôchodku v hotovosti, podľa ktorého jej bude vyplácaný invalidný dôchodok v sume 115,30 Eur mesačne a doplatok po vyúčtovaní s dávkou v hmotnej núdzi v sume 617,87 Eur bude vyplatený v najbližšom výplatnom termíne, a to vo februári 2019. Žalobkyňa v čestnom vyhlásení z 06.02.2019 uviedla, že v januári 2019 nemala vyplatený dôchodok. Na základe rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku zo 07.02.2019 prvostupňový orgán priznal žalobkyni pomoc v hmotnej núdzi v sume 141,10 Eur mesačne od 01.01.2019. Žalobkyňa dňa 20.02.2019 predložila prvostupňovému orgánu kópiu potvrdenia o výplate dôchodku v sume 115,30 Eur mesačne a fotokópiu poštového poukazu na doplatok invalidného dôchodku v sume 617,89 Eur. Žalovaný ako odvolací orgán ďalej uviedol, že zo spisu zistil, že dňa 27.02.2019 predložila žalobkyňa potvrdenie o ukončení práceneschopnosti od 20.11.2018. Rozhodnutím prvostupňového orgánu z 05.03.2019 jej bol na základe priznaného invalidného dôchodku odňatý preddavok na pomoc v hmotnej núdzi a z dôvodu, že žalobkyňa si nesplnila svoju oznamovaciu povinnosť a neoznámila prvostupňovému orgánu ukončenie dočasnej pracovnej neschopnosti do troch pracovných dní od vystavenia potvrdenia prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím uložil žalobkyni povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 v celkovej sume 282,37 Eur. Po zrušení tohto rozhodnutia žalovaným v odvolacom konaní prvostupňový orgán dňa 22.08.2019 uložil žalobkyni prvostupňovým rozhodnutím povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 v sume 256,70 Eur zvýšenú o 10% v sume 25,67, t.j. v celkovej sume 282,37 Eur. S oporou v ust. § 10 ods. 8 písm. d/, § 25 ods. 6 a § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. mal žalovaný zo spisovej dokumentácie za preukázané, že žalobkyňa bola do 19.11.2018 dočasne práceneschopná. Potvrdenie o ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti doručila prvostupňovému orgánu až 27.02.2019, čím nedodržala zákonnú lehotu ustanovenú v § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z., podľa ktorého má doručiť potvrdenie o skončení pracovnej neschopnosti do troch pracovných dní odo dňa vystavenia potvrdenia o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa nedodržala zákonom stanovenú lehotu na doručenie potvrdenia o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti prvostupňovému orgánu vyplynulo aj z jej tvrdenia v odvolaní, v ktorom nepoprela, že potvrdenie o ukončení dočasnej práceneschopnosti do troch pracovných dní nedoručila prvostupňovému orgánu, ale na orgán nepríslušný. Neoznámením uvedenej skutočnosti porušila žalobkyňa aj ustanovenie § 28 ods. 2 písm. a/ zákona č. 417/2013 Z.z. Z informačného systému riadenia sociálnych dávok mal žalovaný preukázané, že žalobkyni bola za mesiac november 2018 až január 2019 vyplatená pomoc v hmotnej núdzi vo výške 141,10 Eur mesačne. Z dôvodu, že jej v zmysle § 10 ods. 8 písm. b/ zákona č. 417/2013 Z.z. nepatrila, vznikla jej povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú vo vyššej sume ako patrila za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 v sume 256,70 Eur, a preto, že si nesplnila svoju oznamovaciu povinnosť, pomoc v hmotnej núdzi poskytnutá neprávom sa navýšila o 10%, t.j. o sumu 25,67 Eur. Žalobkyňa bola preto povinná vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom v celkovej sume 282,37 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia. V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia žalovaný ozrejmil spôsob výpočtu pomoci v hmotnej núdzi. Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body 5. Proti napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu, kde uviedla, že žalovaný nepostupoval v súlade s Ústavou SR, v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok"), zákona č. 417/2013 Z.z., a preto napáda zákonnosť postupu žalovaného a zároveň skutočnosť, že výsledok postupu správneho orgánu, t.j. rozhodnutie v danom konaní je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a ďalej trpí takými nedostatkami, ktoré spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť, na základe čoho bola žalobkyňa rozhodnutím a postupom prvostupňového orgánu a žalovaného ukrátená na svojich právach. Prvostupňový orgán, ako aj žalovaný sa podľa žalobkyne pri svojom rozhodovaní opierali výlučne o skutočnosti, že žalobkyňa porušila svoju povinnosť, keď v lehote do troch dní nepredložila prvostupňovému orgánu potvrdenie o skončení práceneschopnosti. Vôbec pritom však nezohľadnili tú skutočnosť, že žalobkyňa si túto svoju povinnosť splnila, avšak toto potvrdenie podala priamo na Sociálnu poisťovňu - pobočka Brezno ako na správny orgán, na ktorý tieto potvrdenia bežne doručuje. Žalobkyňa si teda svoju povinnosť splnila na nepríslušnom správnom orgáne, a preto tu vidí zásadný rozpor v skutkovom stave, na podklade ktorého malo byť toto rozhodnutie vydané. Spôsob, akým postupovali jednotlivé inštitúcie voči žalobkyni považuje v tomto smere za šikanózne a jednostranné, bez prihliadnutia na okolnosti, za akých bolo dané porušenie zo strany žalobkyne uskutočnené. Nie je predsa možné, aby ÚPSVaR a Sociálna poisťovňa neboli vzájomne prepojené správne orgány, a aby v prípade, ak žalobkyňa doručí písomnosť do sféry dispozície sociálnej poisťovne si túto povinnosť ÚPSVaR nevedel dožiadať, resp. v rámci interných systémov vyhľadať. Zároveň poukázala aj na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, kde je jednoznačne upravená možnosť, že v prípade, ak dôjde k podaniu na nepríslušný orgán, je tento povinný postúpiť takéto podanie inému, miestne a vecne príslušnému orgánu, do ktorého pôsobnosti je daná právomoc o tomto podaní rozhodnúť. Nie je možné, aby sa na konanie žalobkyni, ktorá konala s vedomím, že si splnila svoju oznamovaciu povinnosť voči správnemu orgánu na takýto úkon vôbec neprihliadalo, resp. aby bol vnímaný ako úkon smerujúci voči nepríslušnému správnemu orgánu. Uviedla tiež, že žalobkyňa nie je osobou znalou právnych predpisov, nemá vedomosti o systéme fungovania jednotlivých správnych orgánov na území SR a oznámením o ukončení PN voči Sociálnej poisťovni považovala svoju povinnosť za splnenú. Ďalšou dôležitou skutočnosťou, na ktorú bolo podľa nej nutné pri rozhodovaní o správnej žalobe prihliadať je fakt, že prvostupňový orgán, ako aj Sociálna poisťovňa sú orgánmi štátnej správy, inak povedané doručením podania na pobočka Sociálnej poisťovne mala za to, že orgány štátnej správy jej musia túto povinnosť žalobkyne považovať za splnenú. Naviac poukázala aj na to, že v dnešnej dobe je vzájomné prepojenie na úseku Sociálnej poisťovne a prvostupňového orgánu na takej úrovni, že nemôže byť problémom dohľadať reálne skončenie PN u žalobkyne. V prípade rozhodnutia v neprospech žalobkyne bude tento krok vnímať ako demonštrovanie sily štátneho orgánu voči fyzickej osobe žalobkyni, ktorá má v konaní zjavne nevýhodnú pozíciu, nakoľko nie je osobou znalou práva, ani nemá prax v danej oblasti a zvýhodňovanie postavenia jednotlivých pracovníkov prvostupňového orgánu nad záujem sociálneho zabezpečenia jednotlivca. Ďalej žalobkyňa uviedla, že skutkový a právny stav je v čase vydania rozhodnutia pre správny orgán záväzný a rozhodujúci. To znamená v tom čase a ani dnes žalobkyňa nijakým spôsobom priamo neporušila ustanovenia zákona, pričom pri rozhodovaní veci nemôže správny orgán brať do úvahy skutočnosti, ktoré síce sú procesným pochybením na strane žalobkyne, avšak spočívajú výhradne iba v podaní na nepríslušný orgán. Záverom navrhla napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť. Vyjadrenie žalovaného a žalobkyne 6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe vychádzal z rovnakých okolností ako v prvostupňovom, resp. napadnutom rozhodnutí a zotrval na tom, že prvostupňový orgán nemohol zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa doručila potvrdenie o skončení dočasnej práceneschopnosti na Sociálnu poisťovňu a tým si svoju povinnosť o doručení uvedeného dokladu splnila. Pri podaní žiadosti dňa 23.02.2018 bola žalobkyňa poučená (dokument č. 4 spisového materiálu prvostupňového orgánu) o povinnosti predložiť potvrdenie o začatí alebo skončení dočasnej práceneschopnosti do troch pracovných dní od vystavenia potvrdenia obvodným/ošetrujúcim lekárom, čo potvrdila svojím podpisom dňa 23.02.2018. Vzhľadom na túto skutočnosť mala žalobkyňa vedomosť o svojej povinnosti doručiť doklad o ukončení dočasnej práceneschopnosti na prvostupňový orgán, kde si podávala žiadosť, avšak túto povinnosť si nesplnila. Ďalej uviedol, že prepojenosť inštitúcií ako Sociálna poisťovňa a úrady práce je žalobkyňou zidealizovaná a nezakladá sa na pravde. Výmena informácií medzi žalovaným a Sociálnou poisťovňou je upravovaná generálnymi dohodami a za prísne stanovených podmienok, ktoré v súčasnej dobe neumožňujú prístup do jednotlivých informačných systémov a ich prezeranie tak, ako to predpokladá žalobkyňa. Prvostupňový orgán preto nemal možnosť získať informáciu, že žalobkyňa ukončila dočasnú práceneschopnosť a že tento doklad doručila Sociálnej poisťovni. Nakoľko prvostupňový orgán nemal prístup do databázy doručených dokladov klientmi Sociálnej poisťovne, nemal informáciu o ukončení dočasnej práceneschopnosti žalobkyne, z čoho je zrejmé, že doklad zo Sociálnej poisťovne si nemohol dožiadať ani v rámci poskytnutia súčinnosti, nakoľko nemal vedomosť o ukončení dočasnej práceneschopnosti žalobkyne. Žalovaný uviedol, že nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že Sociálna poisťovňa v prípade žalobkyne do ukončenia podporného obdobia (do 17.01.2018) vyplácala žalobkyni nemocenské dávky, preto z pohľadu žalovaného Sociálnu poisťovňu nemožno považovať za nepríslušný správny orgán, t.zn. žalobkyňa mala povinnosť tento doklad zaslať aj Sociálnej poisťovni. Ďalej uviedol, že vychádzal z toho, že žalobkyňa dňa 06.02.2019 v čestnom vyhlásení uviedla, že v mesiaci január 2019 nemala vyplatený žiadny dôchodok a neoznámila ani ukončenie dočasnej práceneschopnosti. Na základe dokladov, ktoré mal prvostupňový orgán v čase rozhodovania k dispozícii a čestného vyhlásenia žalobkyne z 06.02.2019 za mesiac január 2019 jej bola vyplatená pomoc v hmotnej núdzi v sume 141,10 Eur, hoci žalobkyni dávka nepatrila. Následne bolo žalobkyňou doručené potvrdenie Slovenskej pošty, z ktorého je zrejmé, že dňa 30.01.2019 jej bol vyplatený Sociálnou poisťovňou dôchodok v sume 617,89 Eur. Dňa 27.02.2019 bol prvostupňovému orgánu doručený doklad - preukaz o trvaní dočasnej práceneschopnosti, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa bola od 20.11.2018 práceschopná. Žalovaný zastával názor, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne a zrozumiteľne žalobkyni odôvodnil, prečo jej bola uložená povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi a zároveň sa dostatočne vyjadril ku všetkým jej námietkam uvedeným v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Záverom navrhol žalobu zamietnuť. 7. Žalobkyňa v replike uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava znenia žalobného návrhu, na základe toho, že dostatočne preukázala jeho dôvodnosť a opodstatnenosť. Najmä poukázala na to, že detailne opísala akým spôsobom došlo k splneniu povinnosti na strane žalobkyne voči jednotlivým štátnym inštitúciám. Žiadala, aby správny súd zohľadnil tú skutočnosť, že žalobkyňa si svoje povinnosti splnila, keď predmetné potvrdenie podala priamo na Sociálnu poisťovňu - pobočka Brezno ako na správny orgán, na ktorý tieto potvrdenia bežne doručuje. Opätovne zdôraznila, že si svoju povinnosť splnila a štátnym inštitúciám predložila doklad o skončení PN. Spôsob akým postupovali jednotlivé inštitúcie voči žalobkyni považovala v tomto smere za šikanózne a jednostranné, bez prihliadnutia na okolnosti za akých bolo dané porušenie zo strany žalobkyne uskutočnené. Nie je možné, aby sa na konanie žalobkyne, ktorá konala s vedomím, že si splnila svoju oznamovaciu povinnosť voči správnemu orgánu vôbec neprihliadalo, resp. aby bol vnímaný ako úkon smerujúci voči nepríslušnému správnemu orgánu. Uviedla tiež, že žalobkyňa nie je osobou znalou právnych predpisov, nemá vedomosti o systéme fungovania jednotlivých správnych orgánov na území SR a oznámením o ukončení PN voči Sociálnej poisťovni považovala za svoju povinnosť za splnenú. Ďalšou dôležitou skutočnosťou, na ktorú je podľa nej dôležité prihliadať je fakt, že prvostupňový orgán, ako aj Sociálna poisťovňa sú orgánmi štátnej správy, inak povedané doručením podania na pobočku Sociálnej poisťovne mala za to, že orgány štátnej správy musia túto povinnosť považovať za splnenú. Tvrdenia žalovaného o tom, že nemá možnosť zisťovať skutočnosti zo Sociálnej poisťovne považovala za účelové s cieľom navodiť pre sebe výhodnejšie postavenie v konaní, a preto žiadala, aby sa na ne pri rozhodovaní neprihliadalo. Mala tiež za to, že v prípade, ak by bolo rozhodnutie vydané v tomto konaní v jej neprospech, tento krok by vnímala ako demonštrovanie sily štátneho orgánu voči fyzickej osobe žalobkyni, ktorá má v konaní zjavne nevýhodnú pozíciu, nakoľko nie je osobu znalou práva, ani nemá prax v danej oblasti. Navrhla, aby súd rozhodol v znení navrhovaného petitu tak, že zruší prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie. 8. Na nariadenom pojednávaní sa právny zástupca žalobkyne pridŕžal písomne podanej správnej žaloby a zotrval na názore, že žalobkyňa si svoju povinnosť splnila včasným predložením potvrdenia o skončení práceneschopnosti Sociálnej poisťovni. Na otázku súdu uviedol, že Sociálnej poisťovni žalobkyňa zaslala výtlačok bežného úradného tlačiva o dočasnej práceneschopnosti. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP") a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím na nariadenom pojednávaní nezistil dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a preto žalobu žalobkyne zamietol pre nedôvodnosť. 10. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 11. Podľa § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 417/2013 Z.z. (1) Hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom3) a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. (3) Príjemca na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorej sa poskytuje pomoc v hmotnej núdzi alebo osobitný príspevok. 12. Podľa § 10 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 417/2013 Z.z. (1) Dávka je určená na zabezpečenie základných životných podmienok. (2) Dávka je a/ 64,70 eura mesačne, ak ide o jednotlivca, b/ 123,10 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi, c/ 112,50 eura mesačne, ak ide o dvojicu bez detí, d/ 168,40 eura mesačne, ak ide o dvojicu s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi, e/ 179,80 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi, f/ 226,90 eura mesačne, ak ide o dvojicu s viac ako štyrmi deťmi. (8) Za každého plnoletého člena domácnosti, a/ ktorý nedodržal liečebný režim, sa v kalendárnom mesiaci, v ktorom sa zistilo nedodržanie liečebného režimu, dávka podľa odseku 2 znižuje o sumu uvedenú v odseku 2 písm. a), b/ za ktorého nebola splnená povinnosť podľa § 28 ods. 2 písm. d), sa od kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k nesplneniu tejto povinnosti, do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom sa zistilo nesplnenie tejto povinnosti, dávka podľa odseku 2 znižuje o sumu uvedenú v odseku 2 písm. a), c/ za ktorého nebola splnená povinnosť podľa § 28 ods. 2 písm. e), sa za kalendárny mesiac, za ktorý mala byť táto povinnosť splnená, dávka podľa odseku 2 znižuje o sumu uvedenú v odseku 2 písm. a). 13. Podľa § 25 ods.2 a 6 zákona č. 417/2013 Z.z. (2) Pomoc v hmotnej núdzi alebo osobitný príspevok alebo ich časť sa odnímu, ak sa priznali neprávom. Ak sa pomoc v hmotnej núdzi alebo osobitný príspevok priznali vo vyššej sume, ako patrili, pomoc v hmotnej núdzi alebo osobitný príspevok sa priznajú v sume, v akej patria. Pomoc v hmotnej núdzi alebo osobitný príspevok alebo ich časť sa odnímu podľa prvej vety alebo ich suma sa zníži podľa druhej vety od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa už poskytli. (6) Fyzická osoba je povinná vrátiť pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok alebo ich časť poskytnuté neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili. Ak fyzická osoba spôsobila, že sa jej poskytovala alebo poskytuje pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili, je povinná vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť zvýšené o 10%. 14. Podľa § 28 ods.2 zákona č. 417/2013 Z.z. príjemca je povinný a/ úradu písomne oznámiť do ôsmich dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok, b/ na výzvu úradu preukázať požadovanú skutočnosť v lehote určenej úradom, c/ umožniť overenie skutočností potrebných na posúdenie nároku na pomoc v hmotnej núdzi v mieste svojho pobytu, d/ úradu doručiť potvrdenie o začiatku a skončení dočasnej pracovnej neschopnosti člena domácnosti do troch pracovných dní odo dňa vystavenia potvrdenia o začiatku alebo o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, e/ úradu doručiť na účely § 10 potvrdenie o rozsahu odpracovaných hodín v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti,12) do troch pracovných dní po ukončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa táto činnosť vykonala. 15. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že prvostupňový orgán vyhovel žiadosti žalobkyne a priznal jej pomoc v hmotnej núdzi vo výške 141,10 Eur mesačne, ktorú následne od 01.11.2018 pretransformoval (z dôvodu žiadosti žalobkyne o priznanie invalidného dôchodku) na preddavok na pomoc v hmotnej núdzi vo výške 141,10 Eur mesačne. Rozhodnutím z 07.02.2019 jej prvostupňový orgán opätovne priznal pomoc v hmotnej núdzi v sume 141,10 Eur mesačne od 01.01.2019, ktorú jej rozhodnutím č. BR1/OHNNVaŠSD/SOC/2019/16102-20 z 21.01.2019 odňal, nakoľko bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok. Rozhodnutím č. BR1/OHNNVaŠSD/SOC/2019/16102-30 z 05.03.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 02.04.2019, prvostupňový orgán odňal žalobkyni preddavok na pomoc v hmotnej núdzi v sume 141,10 Eur mesačne od 01.11.2018 nakoľko príjem príjemcu pomoci v hmotnej núdzi (žalobkyne) v mesiaci november a december v sume 183,32 Eur bol vyšší ako suma nároku 144,80 Eur a v mesiaci január 2019 príjmy jej domácnosti neboli pod hranicou životného minima. Príjemca (žalobkyňa) a spoločne posudzované osoby tak nemali nárok na poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi, z dôvodu priznania a doplatenia invalidného dôchodku žalobkyni, s prihliadnutím na nesplnenie jej povinnosti doručiť prvostupňovému orgánu potvrdenie o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti do troch pracovných dní od vystavenia potvrdenia o skončení PN. Následne dňa 22.08.2019 (po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia v tejto veci žalovaným) prvostupňový orgán vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobkyni uložil povinnosť vrátiť neprávom poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 v sume 256,70 Eur, zvýšenú o 10 %, teda v celkovej sume 282,37 Eur. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia argumentoval tým, že žalobkyňa mu v rozpore s povinnosťou v zmysle § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. nepredložila potvrdenie o ukončení práceneschopnosti (práceschopná bola od 20.11.2018, pričom potvrdenie predložila až 27.02.2019), na základe čoho došlo k zníženiu dávky v súlade s § 10 ods. 8 písm. b/ cit. zákona. V spise sa nachádza potvrdenie, ktorým ošetrujúca lekárka spätne s dátumom 21.02.2019 potvrdila, že žalobkyňa bola od 20.11.2018 práceschopná, pričom pôvodné potvrdenie o ukončení práceneschopnosti, ktoré bolo predložené Sociálnej poisťovni sa v spise nenachádza, avšak vzhľadom na plynutie času je zrejmé, že deň predloženia potvrdenia 27.02.2019 bol zjavne po uplynutí trojdňovej lehoty v zmysle § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z.. Nakoľko príjem žalobkyne v mesiacoch november a december 2018 vo výške 183,32 Eur a v mesiaci január 2019 vo výške 463,4175 Eur bol vyšší ako suma nároku 144,80 Eur, prvostupňový orgán uzavrel, že príjemca (žalobkyňa) nemala nárok na poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi a vznikol jej tak za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 preplatok v sume 256,70 Eur, zvýšený o 10 % - 25,67 Eur. Vzhľadom na to podľa § 25 ods. 6 zákona 417/2013 Z.z. uložil žalobkyni povinnosť vrátiť uvedenú neoprávnene poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi. O odvolaní žalobkyne rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že ho zamietol a ním napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil s tým, že sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu o tom, že žalobkyni bola neprávom poskytnutá pomoc v hmotnej núdzi sa mesiace november a december 2018 (vyplatená v sume 57,80 Eur) a za mesiac január 2019 (vyplatená v sume 141,10 Eur), pretože jej z uvedených dôvodov podľa § 10 ods. 8 písm. b/ zákona č. 417/2013 Z.z. nepatrila. 16. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobcom podanej správnej žalobe ako aj v súlade s § 203 ods. 2 SSP, nakoľko ide o žalobu v sociálnej veci. 17. Žalobkyňa v podanej správnej žalobe bez bližšej konkretizácie namietala nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázala na povinnosť štátnych orgánov podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, na znenie ust. § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. a ďalej v podstate argumentovala len tým, že žalovaný sa pri rozhodovaní opieral výlučne o skutočnosť, že žalobkyňa porušila svoju povinnosť, keď do troch dní nepredložila prvostupňovému orgánu potvrdenie o skončení pracovnej neschopnosti, pričom vôbec nezohľadnil to, že ako osoba neznalá práva si svoju povinnosť splnila predložením potvrdenia Sociálnej poisťovni - pobočka Brezno. 18. Žalobkyňou tvrdené nesprávne právne posúdenie veci žalovaným nebolo v podanej správnej žalobe konkretizované v takom rozsahu a obsahu, aby bolo správnemu súdu na účely preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia zrozumiteľné. Obsahom správnej žaloby nebola identifikácia konkrétnych ustanovení ústavy alebo zákona, s ktorými by bol postup a rozhodnutia prvostupňového orgánu a žalovaného v nesúlade, resp. chýba relevantná právna argumentácia osvedčujúca rozpor napadnutého rozhodnutia so všeobecnou povinnosťou štátnych orgánov v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a s povinnosťou podľa § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. Ide tak v podstate o všeobecné, nekonkrétne tvrdenia a subjektívne názory žalobkyne (navyše o nepodloženú polemiku o prepojenosti informačných systémov Sociálnej poisťovne a prvostupňového orgánu založenú na domnienkach a neodôvodnených tvrdeniach o šikanóznom, jednostrannom postupe a demonštrácii moci konajúcich orgánov), ktoré nepredstavujú nič iné, než všeobecný nesúhlas žalobkyne so spôsobom akým žalovaný rozhodol v napadnutom rozhodnutí, čo neumožňuje súdny prieskum zákonnosti na základe takto formulovaných žalobných bodov. Vyjadrenie prostého nesúhlasu, resp. tvrdenia bez vyjadrenia konkrétneho právneho významu vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia nestačí. Žalobkyňa bola v rámci jednotlivých žalobných námietok povinná uviesť v čom konkrétne sa žalovaný mýlil, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Napriek tomu, že v sociálnych veciach správny súd správnu žalobu fyzickej osoby posudzuje neformálne, vo všeobecnosti platí, že v súlade s dispozičnou zásadou (§ 134 ods. 1 SSP) je rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti a preto nie je úlohou správneho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobnými bodmi namietané dôvody nezákonnosti napadnutého opatrenia dopĺňať a ani ich za žalobcu špecifikovať. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Preto správny súd nemôže vychádzať z domnienok o obsahu žalobných bodov - námietok a ich vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodnutí alebo opatrení, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie alebo opatrenia nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). 19. Ani po neformálnom preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ním potvrdeného prvostupňového rozhodnutia ako aj postupu konajúcich orgánov verejnej správy, ktorý ich vydaniu predchádzal, v súlade s § 203 ods. 2 SSP, nebol zistený dôvod ich nezákonnosti. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa bola pri podaní žiadosti dňa 23.02.2018 poučená o jej povinnosti predložiť potvrdenie o začatí alebo skončení dočasnej práceneschopnosti do troch pracovných dní od vystavenia potvrdenia obvodným/ošetrujúcim lekárom, čo potvrdila svojím podpisom. Zo všetkých okolností danej právnej veci je zrejmé, že medzi žalobkyňou a žalovaným nebol sporný skutkový záver, že žalobkyňa prvostupňovému orgánu nepredložila potvrdenie o skončení práceneschopnosti do troch dní od jeho vydania, ktoré potvrdenie zaslala Sociálnej poisťovni - pobočka Brezno, pričom prvostupňovému orgánu ho predložila až 27.02.2019. Sporné tak na základe žalobných námietok bolo len to, či predložením potvrdenia o skončení dočasnej práceneschopnosti žalobkyne Sociálnej poisťovni - pobočka Brezno malo za následok splnenie povinnosti žalobkyne v zmysle § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. Z normatívneho textu zákona č. 417/2013 Z.z. ani z iného právneho predpisu (ani žalobkyňa taký právny predpis neidentifikovala) nevyplýva ustanovenie, ktoré by s postupom uplatneným žalobkyňou (s doručením potvrdenia o skončení PN nepríslušnému orgánu) spájalo splnenie povinnosti ustanovenej v § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. 20. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu alebo orgánu verejnej správy pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych prepisov ide vtedy, ak konajúci orgán nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa § 19 ods. 4 Správneho poriadku sa podanie podáva na vecne a miestne príslušnom orgáne, ktorým bol v danom prípade jednoznačne prvostupňový orgán (§ 26 ods. 2, § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z.), pričom lehota je v súlade s § 27 ods. 3 Správneho poriadku zachovaná, ak sa posledný deň lehoty podanie podá na orgáne uvedenom v § 19 ods. 4 alebo ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu. Žalovaný a prvostupňový orgán tak dospeli k správnemu právnemu záveru pokiaľ uzavreli, že žalobkyňa si objektívne nesplnila svoju zákonnú povinnosť úradu doručiť potvrdenie o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti člena domácnosti do troch pracovných dní odo dňa vystavenia potvrdenia o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, na základe čoho nastúpila povinnosť prvostupňového orgánu aplikovať ust. § 10 ods. 8 písm. b/ a v nadväznosti naň ust. § 25 ods.2 a 6 zákona č. 417/2013 Z.z. 21. Namietané neprihliadnutie na včasné doručenie potvrdenia o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti žalobkyňou Sociálnej poisťovni - pobočka Brezno s poukazom na § 20 Správneho poriadku neobstojí preto, že ani v prípade uplatnenia ním predpokladaného postupu nedochádza ku konvalidácii oneskoreného úkonu, či k zhojeniu následkov omeškania. Z ust. § 20 Správneho poriadku plynie len povinnosť nepríslušného správneho orgánu bez meškania postúpiť podanie príslušnému orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania, prípadne urobiť nevyhnutné úkony na odvrátene škody. Zákon však s uplatnením takého postupu nepríslušného orgánu verejnej správy nespája účinné splnenie právnej povinnosti účastníka konania (žalobkyne), ktorá mala byť splnená voči príslušnému orgánu verejnej správy ani zachovanie lehoty na urobenie podania príslušnému orgánu. V súvislosti s namietaným postupom podľa § 20 Správneho poriadku je navyše potrebné dodať, že ide o postup iného orgánu verejnej správy - Sociálnej poisťovne, ktorej postup ani rozhodnutie neboli predmetom súdneho prieskumu v danej veci, takže posudzovanie ich zákonnosti by presahovalo medze daného konania (ultra petitum). Možno však pre úplnosť poznamenať, že Sociálna poisťovňa z podania, ktoré tvoril len príslušný výtlačok úradného tlačiva o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, t.zn. z obsahu podania, nemala možnosť sa dozvedieť, že ide o podanie, ktorým žalobkyňa mienila splniť povinnosť v zmysle § 28 ods. 2 písm. d/ zákona č. 417/2013 Z.z. 22. Správny súd, ktorý bol povinný oboznámiť sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného zistil aj to, že prvostupňový orgán pomoc v hmotnej núdzi priznanú od 01.01.2019 žalobkyni odňal rozhodnutím č. BR1/OHNNVaŠSD/SOC/2019/16102-20 z 21.01.2019, nakoľko jej bol priznaný invalidný dôchodok. Následne rozhodnutím č. BR1/OHNNVaŠSD/SOC/2019/16102-30 z 05.03.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 02.04.2019, prvostupňový orgán odňal žalobkyni preddavok na pomoc v hmotnej núdzi v sume 141,10 Eur mesačne od 01.11.2018, nakoľko jej príjem v mesiaci november a december v sume 183,32 Eur bol vyšší ako suma nároku 144,80 Eur a v mesiaci január 2019 príjmy jej domácnosti neboli pod hranicou životného minima. Žalobkyňa a spoločne posudzované osoby tak nemali nárok na poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi, z dôvodu priznania a doplatenia invalidného dôchodku žalobkyni, s prihliadnutím na nesplnenie jej povinnosti doručiť prvostupňovému orgánu potvrdenie o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti do troch pracovných dní od vystavenia potvrdenia o skončení PN, teda s uplatnením postupu podľa § 10 ods. 8 písm. b/ zákona č. 417/2013 Z.z.. Prvostupňový orgán tak označenými rozhodnutím z 05.03.2019 v súlade s § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z. právoplatne rozhodol o odňatí pomoci v hmotnej núdzi žalobkyne, pričom bol týmto rozhodnutím po nadobudnutí jeho právoplatnosti sám viazaný. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa nepodala opravný prostriedok (bola poučená o prípustnosti podania odvolania proti nemu). Právoplatné prvostupňového orgánu rozhodnutie z 05.03.2019 je tak rovnako záväzné aj pre správny súd. Nie je však preskúmateľné súdom z dôvodu, že rozhodnutia, kde účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, správne súdy v súlade s § 7 písm. a/ SSP nepreskúmavajú. Jeho preskúmanie v rámci tohto konania by bolo opätovne nad rámec predmetu konania vymedzeného petitom správnej žaloby; preskúmanie osobitnou správnou žalobou sa nepožadovalo. 23. Až následne, po právoplatnosti svojho rozhodnutia z 05.03.2019 dňa 03.04.2019 a po jeho zrušení dňa 22.08.2019 vydal prvostupňový orgán prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobkyni uložil povinnosť vrátiť neprávom poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.11.2018 do 31.01.2019 v sume 256,70 Eur, zvýšenú o 10 %, teda v celkovej sume 282,37 Eur. Neoprávnenosť poskytovania pomoci v hmotnej núdzi žalobkyni nebola založená výlučne na nesplnení povinnosti predložiť prvostupňovému orgánu do troch dní potvrdenie o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti (ako to tvrdí žalobkyňa) ale aj z dôvodov, že v danom období (november a december 2018 a január 2019) príjem žalobkyne presahoval sumu nároku (144,80 Eur) a žalobkyňa tak nemala nárok na poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi. Nakoľko prvostupňový orgán rozhodnutím č. BR1/ OHNNVaŠSD/SOC/2019/16102-30 z 05.03.2019 v súlade s § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z. právoplatne rozhodol o odňatí pomoci v hmotnej núdzi žalobkyne, viazaný týmto rozhodnutím následne uplatnil vydaním prvostupňového rozhodnutia nadväzujúci zákonom predpokladaný postup podľa § 25 ods. 6 cit. zákona, ktorý spočíval v uložení povinnosti vrátenia neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi. Meritórne však prvostupňový orgán a tak ani žalovaný nerozhodovali o neoprávnenosti žalobkyne na poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi, pretože o tom už právoplatne rozhodol prvostupňový orgán rozhodnutím z 05.03.2019. Dôvody, pre ktoré považovali žalobkyni poskytnutú pomoc hmotnej núdzi spätne za neprávom poskytnutú uviedli prvostupňový orgán aj žalovaný pre úplnosť do odôvodnení svojich rozhodnutí, pričom žalovaný na str. 3 napadnutého rozhodnutia neopomenul uvedenú funkčnú nadväznosť označených rozhodnutí. 24. Žalobkyňa ďalej namietala, že napadnuté rozhodnutie trpí takými nedostatkami, ktoré spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť, na základe čoho bola ukrátená svojich právach. Bližšie dôvody nepreskúmateľnosti neuviedla a neuviedla ani to, či ide o nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Obdobne ako v prípade namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci tak ide len o vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobkyne s napadnutým rozhodnutím. Preto možno k tejto námietke vo všeobecnosti uviesť, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania, použitie správnej úvahy a právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval a preto je v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný tam uviedol, ako sa vyrovnal s odvolacími námietkami žalobkyne a so všetkými zásadnými skutkovými a právnymi otázkami danej veci. Skutočnosť, že žalobkyňa s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobkyne s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. 25. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad." Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali. 26. Vzhľadom na uvedené bol postup orgánov oboch stupňov (prvostupňový orgán a žalovaný) konformný so zákonom (lege artis) a teda súladný aj s ústavnou povinnosťou v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon."), z obsahu ktorej rezultuje zásadný imperatív zreteľne limitujúci spôsob konania a rozhodovania týchto orgánov, ktorého porušenie v danom prípade zistené nebolo. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, ako aj im predchádzajúceho postupu konajúcich orgánov verejnej správy nezistil dôvod, pre ktorý by bol oprávnený dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, a preto správnu žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 190 SSP zamietol. 27. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.