KAUZIS.SK
RozsudokKrajský súd Banská Bystrica10. 6. 2020plný text

Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 25Cob/6/2020 z 10. 6. 2020

CitáciaRozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 10. júna 2020, sp. zn. 25Cob/6/2020, ECLI:SK:KSBB:2020:6119256718.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 25Cob/6/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119256718
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6119256718.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie
Jamriškovej, PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu
J. P. spol-stav, s.r.o., IČO: 47 591 749, so sídlom Cinobaňa, Banská ulica 91/74, zastúpený Mgr. Jozef
Mochnacký, advokát, T. G. Masaryka 14/A, Lučenec, proti žalovanému IZOFEMA, s.r.o., IČO: 45 890
331, so sídlom Družstevná 47/10, Čebovce, zastúpený JUDr. Márius Vladovič, advokát, Nemocničná
16, Veľký Krtíš, o zaplatenie 11.603,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu
Okresného súdu Veľký Krtíš, č.k. 13Cb/22/2019-121 zo dňa 4. decembra 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Veľký Krtíš, č.k. 13Cb/22/2019-121 zo dňa 4. decembra 2019 v
napadnutom výroku II. a v napadnutom výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy
prevyšujúcej istinu vo výške 8.799,34 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 4.592,29 Eur
od 21.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.133,01 Eur od 13.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 3.839,51 Eur
od 30.12.2018 do 20.05.2019, zo sumy 1.474,70 Eur od 21.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.599,34
Eur od 16.09.2019 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur. Vo výroku II.
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.799,34 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo
sumy 4.592,29 Eur od 21.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.133,01 Eur od 13.12.2018 do zaplatenia, zo
sumy 3.839,51 Eur od 30.12.2018 do 20.05.2019, zo sumy 1.474,70 Eur od 21.05.2019 do zaplatenia a
zo sumy 1.599,34 Eur od 16.09.2019 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume
40,- Eur a vo výroku III. uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 90,70 %.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že návrhom na vydanie platobného rozkazu
podaným v upomínacom konaní si žalobca uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie istiny v sume
11.603,68 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.592,29 Eur od 21.11.2018 do
zaplatenia, zo sumy 1.133,01 Eur od 13.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 3.839,51 Eur od 30.12.2018 do
zaplatenia a zo sumy 1.498,87 Eur od 06.03.2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur titulom úhrady ceny diela na základe ústne uzavretej zmluvy
o dielo.

3. Vzhľadom na to, že žalobca písomným podaním zo dňa 28.11.2019 rozšíril žalobu o sumu 100,47 Eur
a súčasne pristúpil k čiastočnému späťvzatiu žaloby, čoho výsledkom bol stav, že sa žalobca domáhal
menšej sumy ako v žalobe, súd prvej inštancie podľa § 145 ods. 2 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný



sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy prevyšujúcej istinu vo
výške 8 799,34 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 4.592,29 Eur od 21.11.2018 do
zaplatenia, zo sumy 1.133,01 Eur od 13.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 3.839,51 Eur od 30.12.2018 do
20.05.2019, zo sumy 1.474,70 Eur od 21.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.599,34 Eur od 16.09.2019
do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur.

4. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že
medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom bola ústnou formou uzatvorená
zmluva o dielo týkajúca sa prác na fasáde bytového domu Belveder Banská Bystrica, ktorá bola zároveň
subdodávateľskou zmluvou k zmluve o dielo, ktorú uzatvoril žalovaný ako zhotoviteľ s investorom
stavby. Žalobca fakturoval žalovanému uskutočnené práce a dodaný tovar faktúrou č. 20180020 na
sumu 4.592,29 Eur splatnou dňa 20.11.2018, faktúrou č. 20180021 na sumu 1.133,01 Eur splatnou dňa
12.12.2018, faktúrou č. 20180022 na sumu 3839,51 Eur splatnou dňa 29.12.2018 a faktúrou č. 20190001
na sumu 1.498,87 Eur splatnou dňa 05.03.2019, ktorá bola po jej vrátení navýšená žalobcom o sumu
100,47 Eur na celkovú sumu 1.599,34 Eur.

5. Žalovaný záväzky podľa faktúry č. 20180020, č. 20180021 a č. 20180022 nespochybnil a obranu
založil na tvrdení, že záväzok v časti 7.200,- Eur zanikol započítaním a zostatok z faktúry č. 20180022
v sume 2.364,81 Eur uhradil. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný v konaní nepreukázal, že by mal
proti žalobcovi pohľadávku z titulu nájmu lešenia, tak ako svoj započítací prejav s odkazom na faktúru
č. 18042 vymedzil. Hoci žalovaný preukázal doručenie započítacieho prejavu zo dňa 14.12.2018
žalobcovi, vrátane faktúry č. 180042, žalovaný nepreukázal existenciu akejkoľvek dohody o nájme
lešenia, ktorá by žalovaného oprávňovala žalobcovi prenájom lešenia fakturovať. Naopak, výsluchom
konateľa žalovaného bolo preukázané, že suma 7.200 Eur predstavuje prenesenie sankcie na žalobcu,
ktorú si voči žalovanému uplatnil investor stavby za omeškanie s dokončením stavby, čím sa predlžoval
aj čas nájmu lešenia. Aj z výsluchu svedka L. Q., zástupcu spoločnosti Lešenia s.r.o., jednoznačne
vyplynulo, že zmluva o nájme lešenia, ktoré bolo pri stavbe použité, bola uzatvorená medzi spoločnosťou
Lešenia s.r.o. a žalovaným (nie žalobcom) a žalovanému bol aj nájom lešenia fakturovaný.

6. Súd prvej inštancie zdôraznil, že predpokladom platnosti započítacieho prejavu je aj určitosť
vymedzenia pohľadávky, ktorá sa má započítať a pokiaľ žalovaný pohľadávku výslovne špecifikoval ako
pohľadávku z titulu nájmu lešenia, bolo jeho povinnosťou v konaní preukázať, že takto špecifikovaná
pohľadávka platne v čase započítania existovala, čo sa žalovanému v konaní nepodarilo.

7. Pokiaľ ide o záväzok podľa faktúry č. 20190001 pôvodne vo výške 1.498,87 Eur, ktorá bola následne
upravená a navýšená o sumu 100,47 Eur na konečnú sumu 1.599,34 Eur, žalovaný spočiatku tvrdil,
že nebola uhradená z dôvodu, že u nej absentuje položka v časti DPH, v odpore uviedol, že nebola
uhradená lebo po jej navýšení nesedí číslo faktúry a fakturovaná suma. Na prvom pojednávaní dňa
06.11.2019 len všeobecne uviedol, že nebola vyfakturovaná správne a na pojednávaní dňa 04.12.2019
uviedol, že uvedenú faktúru je ochotný uhradiť, ak by bola vystavená za účtovné obdobie roku 2018,
prípadne najneskôr dňa 25.01.2019. Žalovaný pritom osobitne uviedol, že si skontroloval dodanie tovaru
vyfakturovaného touto faktúrou, že by bol ochotný uhradiť pôvodnú sumu faktúry a že nespochybňuje ani
dodanie tovaru v sume 100,47 Eur, t.j. ani navýšenie faktúry o túto sumu. Uvedený postup žalovaného,
ktorý v priebehu konania niekoľkokrát menil stanoviská k otázke, čo bránilo úhrade faktúry, považoval
súd prvej inštancie za účelový, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že žalovaný nespochybnil, že by
mu nebol dodaný tovar, prípadne zrealizované práce a rovnako v konečnom dôsledku na poslednom
pojednávaní ani nespochybnil sumu, ktorú má na základe tejto faktúry uhradiť. Podľa názoru súdu prvej
inštancie totiž i prípadné porušenie predpisov upravujúcich otázku dane z pridanej hodnoty žalobcom,
nemalo vplyv na existenciu pohľadávky, ktorá de facto spochybnená nebola, a teda ani na existenciu
povinnosti žalovaného plniť z tejto faktúry. Samotná skutočnosť, či pohľadávka z tejto faktúry mala byť
vystavená (vyfakturovaná) do konca účtovného roka 2018 (alebo najneskôr do 25.1.2019) a nie až vo
februári 2019, mala podľa súdu prvej inštancie vplyv len na splatnosť tejto pohľadávky, ktorá však bola
v priebehu konania žalobcom upravená v plnom rozsahu v prospech žalovaného na deň 16.09.2019,
kedy už žalovaný mal preukázateľne vedomosť o faktúre na navýšenú sumu.

8. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie žalobe vyhovel, a to aj v časti o zaplatenie úroku z
omeškania a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.



9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a žalobcovi ako úspešnejšej
strane priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,70 %, keď k čiastočnému
späťvzatiu žaloby došlo pre správanie sa žalobcu, ktorý nesprávne žaloval sumu 11.603,68 Eur, hoci
správny súčet neuhradených faktúr mal predstavovať sumu 11 063,68 Eur (4,65 % z uplatneného
nároku), v časti 2.364,81 Eur k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo pre správanie sa žalovaného, ktorý
až po podaní žaloby dlh čiastočne uhradil (20,38 % z celku) a vo zvyšku bolo žalobe vyhovené (74,97
%). Žalobca tak bol v konaní úspešný v pomere 95,35 % z celku a zavinil zastavenie konania v pomere
4,65 % z celku, a teda čistý pomer úspechu žalobcu v konaní predstavuje 90,70 %.

10. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie a
navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie vo výroku I. potvrdil, vo výroku II. v časti o zaplatenie 7.200,- Eur
žalobu zamietol a v ostatnom potvrdil a vo výroku III. zmenil a žalovanému priznal proti žalobcovi trovy
konania a trovy právneho zastúpenia.

11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie sa v podstate zaoberal až druhotnou
otázkou, ktorou je existencia pohľadávky. Podľa žalovaného súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
obranou žalovaného, ktorá vyplývala z listinných dôkazov a svedeckej výpovede štatutárneho zástupcu
žalovaného. Obrana žalovaného bola okrajovo spomenutá v ods. 4 odôvodnenia rozhodnutia a súd prvej
inštancie sa s touto obranou ďalej nezaoberal.

12. Žalovaný je názoru, že jednostranný zápočet žalovaného, tak ako je to uvádzané v korešpondencii
medzi žalobcom a žalovaným, bol jednoznačne preukázaný. Jednostranný zápočet bol žalobcovi
doručený dňa 19.12.2018. Žalobca vrátil žalovanému faktúru č. 18042 listom zo dňa 13.03.2019, ktorý
žalovaný prevzal dňa 02.04.2019, pričom sa k jednostrannému zápočtu nevyjadril a nespochybnil ho.
Žalovaný v konaní preukázal, že jednostranné započítanie ako prejav vôle doručil žalobcovi a žalobca
mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom tejto písomnosti. Žalovaný s poukazom na § 45 ods. 1
Občianskeho zákonníka uniesol dôkazné bremeno, že jednostranný zápočet došiel do sféry dispozície
žalobcu.

13. Podľa žalovaného súd prvej inštancie sa v tejto otázke nevysporiadal ani s právnymi predpismi o
účtovníctve, DPH a inými súvisiacimi predpismi. Nebral do úvahy, že účtovný rok sa končí dňom 31.12.
príslušného roka a žalovaný si svoju povinnosť, a to podanie daňového priznania za rok 2018, splnil v
lehote na podanie daňového priznania a vystavené faktúry žalobcom a žalovaným, ktoré sú uvedené v
jednostrannom zápočte zo dňa 14.12.2018, boli zaradené do účtovného roku. Podľa žalovaného sa súd
prvej inštancie nezaoberal predbežnou otázkou, a to existenciou a platnosťou jednostranného zápočtu.
Už v roku 1964 bolo Vyhláškou č. 204/1964 zo dňa 13.11.1964 upravené vracanie faktúr v lehote 5 dní
od prevzatia. Žalovaný si je vedomý, že uvedená vyhláška bola zrušená, ale podľa zaužívanej účtovnej
praxe sa táto lehota spravidla dodržiava.
14. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca od doručenia jednostranného zápočtu tento nenamietal,
touto otázkou sa začal zaoberať až na pojednávaní konanom dňa 06.11.2019, čo znamená cca 11
mesiacov po doručení jednostranného zápočtu. Podľa žalovaného postup žalobcu je nelogický, jeho
konanie považuje ako porušenie všetkých zaužívaných obchodných pravidiel a vymyká sa zo zaužívanej
praxe. Tvrdenia žalobcu o nevedomosti daňových zákonov, účtovných zákonov a zákonov o DPH sú
účelové, pretože obchodná spoločnosť žalobcu vznikla v roku 2013 a konateľ žalobcu podnikal ako
fyzická osoba živnostník od roku 1994 do roku 2002.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil a zaviazal žalovaného k náhrade trov právneho zastúpenia žalobcu v odvolacom
konaní vo výške 100%.

16. Žalobca poukázal na to, že v odvolaní absentuje špecifikácia odvolacieho dôvodu v zmysle § 365
ods. 1 CSP. Žalobca sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného v otázke zániku pohľadávky
žalobcu voči žalovanému čo do sumy 7.200,- Eur. Podľa všeobecnej úpravy započítania v § 580
Občianskeho zákonníka, ktorá sa vzťahuje aj na obchodno-právne vzťahy, je základným predpokladom
zániku pohľadávky započítaním existencia vzájomných pohľadávok. Žalobca jednoznačne preukázal
existenciu svojich pohľadávok voči žalovanému. Žalovaný v súdnom konaní nepreukázal, že by mal
voči žalobcovi akúkoľvek pohľadávku spôsobilú na započítanie. Pokiaľ teda započítal voči pohľadávkam
žalobcu svoju neexistujúcu pohľadávku vo výške 7.200,- Eur vyfakturovanú faktúrou č. 18042 zo dňa



06.12.2018, takýto zápočet neexistujúcej pohľadávky nemal a ani nemohol mať právne relevantné účinky
spojené s týmto prejavom, t.j. zánik, resp. čiastočný zánik pohľadávky žalobcu.

17. Dňa 02.03.2020 súd prvej inštancie doručoval žalovanému vyjadrenie žalobcu k odvolaniu s tým, že
v zmysle § 374 ods. 1 CSP má možnosť sa ku nemu vyjadriť v lehote 10 dní od doručenia. Písomnosti
boli právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 03.03.2020, čo preukazuje elektronická doručenka.
Žalovaný ako odvolateľ sa vo veci už nevyjadril.

18. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd
pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 11.06.2020
a miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP).

19. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

20. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že faktúrou č. 20180020, splatnou dňa 20.11.2018,
žalobca fakturoval žalovanému stavebné práce (nanášanie omietky, lepenie nobasilu, založenie
parapiet, špalety - ostenia) v sume 4.592,29 Eur.

21. Faktúrou č. 20180021, splatnou dňa 12.12.2018, žalobca fakturoval žalovanému stavebné práce
(nanášanie omietky, lepenie nobasilu, založenie parapiet) v sume 1.133,01 Eur.

22. Faktúrou č. 20180022, splatnou dňa 29.12.2018, žalobca fakturoval žalovanému stavebné práce
(zatepľovací systém, založenie parapiet) v sume 3.839,51 Eur.

23. Faktúrou č. 20190001, splatnou dňa 05.03.2019, žalobca fakturoval žalovanému stavebné práce a
použitý materiál na stavbe Belveder v Banskej Bystrici v sume 1.498,87 Eur. Následne žalobca faktúrou
s rovnakým číselným označením č. 20190001 a dátumom splatnosti fakturoval žalovanému použitý
materiál na stavbe Belveder v Banskej Bystrici v sume 1.599,34 Eur, keď podľa žalobcom vystaveného
dodacieho listu boli dodané aj AL parapety 0,8 mm v celkovej sume 88,15 Eur a koncovky ASA 2 v sume
12,32 Eur, čo spolu predstavuje sumu 100,47 Eur.

24. Faktúrou č. 18042 zo dňa 06.12.2018 žalovaný fakturoval žalobcovi sumu 7.200,- Eur za prenájom
lešenia, objekt byt. dom MIRA, CETI, Belveder B. Bystrica.

25. Dňa 14.12.2018 žalovaný doručoval žalobcovi Oznámenie o zápočte - jednostranný zápočet č.
18ZP001, ktorým proti pohľadávkam žalobcu z faktúr č. 20180020 v započítanej sume 4.592,29 Eur, č.
20180021 v započítanej sume 1.133,01 Eur a č. 20180022 v započítanej sume 1.474,70 Eur započítal
svoju pohľadávku v sume 7.200,-- Eur na základe faktúry č. 18042 zo dňa 06.12.2018.

26. Listom zo dňa 13.03.2019, označeným ako „Výzva na plnenie, pokus o mimosúdnu pokonávku“,
právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlhu spolu v sume 11.063,68 Eur a zároveň vrátil
žalovanému jeho faktúru č. 18042 s tým, že žalobca so žalovaným žiadnu zmluvu o prenájme lešenia,
a to ani ústnou formou neuzatvoril.

27. Listom zo dňa 09.04.2019, označeným ako „Odpoveď na plnenie, pokus o mimosúdnu pokonávku“,
právny zástupca žalovaného uviedol právnemu zástupcovi žalobcu, že nepopiera uzatvorenie zmluvy o
dielo medzi stranami sporu, poukazuje však na to, že záväzok v časti 7.200,- Eur zanikol započítaním a
pokiaľ sa jedná o faktúru č. 20190001 na sumu 1.498,87 Eur, táto bola žalovaným vrátená žalobcovi s
odôvodnením, že je vystavená nesprávne, nakoľko v nej absentuje položka v časti DPH. Po správnom
vyhotovení faktúry je však žalovaný ochotný túto faktúru uhradiť.

28. Z potvrdenia o SEPA platobnom príkaze zo dňa 20.05.2019 vyplýva, že dňa 20.05.2019 dal konateľ
žalovaného príkaz banke uhradiť sumu 2.364,81 Eur na špecifikovaný účet s variabilným symbolom
platby 20180022.



29. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči
druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.

30. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených
žalovaným v odvolaní a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil, keď žalobe žalobcu vyhovel, pričom súd prvej inštancie umožnil žalovanému
uskutočňovať jemu patriace procesné práva, vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a konanie na súde prvej inštancie nemalo ani inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

31. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa
ďalšie dôvody.

32. Započítanie (kompenzácia) predstavuje jeden zo spôsobov zániku záväzku, keď ide o zánik
vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je
rovnakého druhu, ak niektorý z účastníkov urobí prejav vôle smerujúci k započítaniu. Započítanie je
teda formou bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním
do výšky vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka.

33. Aby došlo k zániku záväzku dlžníka započítaním, musí mať dlžník proti veriteľovi pohľadávku
spôsobilú na započítanie, t.j. takáto pohľadávka musí existovať a musí byť identifikovateľná
svojim právnym dôvodom a výškou. Ak žalovaný v súdnom konaní tvrdí, že pohľadávka žalobcu
zanikla započítaním, pre úspech obrany žalovaného nepostačuje, že žalovaný preukáže vykonanie
započítacieho prejavu. Pre úspech obrany je potrebné, aby žalovaný preukázal, že mal proti žalobcovi
pohľadávku spôsobilú na započítanie. Odvolací súd preto súhlasí s postupom súdu prvej inštancie,
ktorý v konaní vyhodnocoval, či žalovaný mal proti žalobcovi pohľadávku vo výške 7.200,- Eur, ktorú
uplatnil na započítanie jednostranným zápočtom zo dňa 14.12.2018. Nešlo o otázku druhotnú, tak ako
to tvrdil žalovaný v odvolaní, ale šlo o otázku prvotnú, pretože len ak by žalovaný preukázal existenciu
pohľadávky spôsobilej na započítanie, mohlo dôjsť k zániku záväzku žalovaného vo výške 7.200,- Eur.

34. Započítací prejav možno účinne urobiť po tom, keď sa pohľadávky stretnú a k tomuto okamihu
nastávajú aj následky započítania, t.j. zánik pohľadávok v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Právny
záver súdu prvej inštancii o neexistencii pohľadávky žalovaného použitej na započítanie, žalovaný
odvolacím dôvodom nenapadol. Keďže žalovaný existenciu pohľadávky proti žalobcovi nepreukázal,
bolo v konaní irelevantné, že jednostranný zápočet žalovaného zo dňa 14.12.2018 bol žalobcovi
doručený, pretože zápočet neexistujúcej pohľadávky nemohol mať právne relevantné účinky. Súd prvej
inštancie preto vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že záväzok žalovaného proti žalobcovi
do výšky 7.200,- Eur nezanikol.

35. Súd vždy podľa konkrétnych okolností danej veci prejednáva a rozhoduje konkrétny spor a
vysporadúva sa s otázkami, ktoré sú pre prejednávaný spor rozhodujúce. V danom prípade pre
posúdenie veci bolo rozhodujúce, či podľa § 580 Občianskeho zákonníka došlo k právnym následkom
započítania, t.j. k čiastočnému zániku záväzku žalovaného. Nebolo preto potrebné, aby sa súd prvej
inštancie vysporiadaval aj s predpismi o účtovníctve, dani z pridanej hodnoty a inými súvisiacimi
predpismi. Skutočnosť, že žalovaný faktúry žalobcu a aj faktúru č. 18042, ktorou účtoval žalobcovi cenu
za prenájom lešenia, má zaradene v účtovníctve do účtovného roka 2018, nemala vplyv na právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie. Ak by aj žalobca žalovanému faktúru č. 18042 nevrátil, resp. vrátil
by ju až v roku 2019, nezaniklo by tým právo žalobcu poprieť v súdnom konaní tvrdenia žalovaného o
čiastočnom zániku pohľadávky žalobcu. Žalobca pritom už vo vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný
nemal voči žalobcovi pohľadávku vo výške 7.200,- Eur a na tomto tvrdení zotrval aj na pojednávaniach
vo veci samej. Nešlo preto o porušenie obchodných pravidiel a zaužívanej praxe, ako to tvrdil žalovaný,
ale šlo o realizáciu procesných práv žalobcu.



36. Odvolací súd pri rozhodovaní prihliada len na odvolacie dôvody, ktoré boli riadne a včas uplatnené
(§ 380 ods. 1 CSP) a na doplnenie odvolacích dôvodov súd odvolateľa nevyzýva (§ 373 ods.
1 veta druhá CSP). Je preto na odvolateľovi, aby dostatočne špecifikoval naplnenie jednotlivých
ním tvrdených odvolacích dôvodov. Všeobecné tvrdenia žalovaného v odvolaní o tom, že súd prvej
inštancie sa nevysporiadol s obranou žalovaného, ktorá vyplýva z listinných dôkazov a výpovede
štatutárneho zástupcu žalovaného a že obrana žalovaného bola v rozhodnutí spomenutá len okrajovo
a súd prvej inštancie sa s ňou ďalej nezaoberal, neboli dostatočne konkretizované na to, aby
umožňovali odvolaciemu súdu na ich základe napadnuté rozhodnutie alebo postup súdu prvej inštancie
podrobiť ďalšiemu prieskumu, pričom vady, ktorý by sa týkali procesných podmienok, odvolací súd v
prejednávanej veci nezistil (§ 380 ods. 2 CSP).

37. Hoci žalovaný napadol aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, neuviedol
žiadne konkrétne tvrdenia, prečo považuje rozhodnutie v tejto časti za nesprávne. Vzhľadom na pomer
úspechu a neúspechu strán v konaní, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý priznal
žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 90,70 %.

38. Pokiaľ ide o námietku žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu, že v odvolaní absentuje špecifikácia
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP, odvolací súd udáva, že podľa § 363 CSP v
odvolaní sa musí uviesť z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne, ktorú náležitosť
odvolania zákonodarca označil skrátene „odvolacie dôvody“. Žalovaný síce neuviedol odvolacie dôvody
s poukazom na ich zákonné vymedzenie v § 365 ods. 1 CSP, ale obsahovo vymedzil z akých dôvodov
rozhodnutie považuje za nesprávne.

39. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že pokiaľ žalovaný v úvode odvolania uviedol, že odvolanie
podáva proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie ako takému, v závere odvolania navrhol výrok I. o
čiastočnom zastavení konania potvrdiť, teda v tejto časti považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za
správne. Keďže podľa § 124 ods. 1 CSP každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu, odvolací súd
odvolanie žalovaného posúdil len ako odvolanie podané proti výroku II. a výroku III. rozhodnutia súdu
prvej inštancie a preto rozhodoval iba o odvolaní voči týmto výrokom.

40. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v
napadnutom výroku II. a v napadnutom výroku III. vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

42. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Priebeh sporu (identifikačné číslo spisu 6119256718)

  1. 4. 12. 2019Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 13Cb/22/2019 z 4. 12. 2019
  2. 10. 6. 2020Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 25Cob/6/2020 z 10. 6. 2020 (toto rozhodnutie)