Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoP/13/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6818202032 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6818202032.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, vo veci starostlivosti o maloletého Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Q., P. č. 27X/X, v súčasnosti bytom v E., č. XXX, zastúpeného Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Revúca, ako kolíznym opatrovníkom, dieťa rodičov matky Q. Q., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Q., P. č. XXX/X, v súčasnosti bytom v Q., C. č. XXX, a otca T. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v V., č. XXX, v súčasnosti bytom Q., C. č. XXX, za účasti navrhovateľov: 1/ J. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., č. XXX, a 2/ W.. Q. Q., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., č. XXX, o zverenie maloletého do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov a určenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. 5P/64/2018-394 zo dňa 19.12.2019, ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“ v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku; ďalej len „C.m.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zveril maloletého do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov 1/ a 2/ (prvý výrok), navrhovateľom 1/ a 2/ uložil povinnosť vykonávať osobnú starostlivosť o maloletého v rovnakom rozsahu ako rodičia, pričom sú oprávnení maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach a ak predpokladajú, že rozhodnutie zákonného zástupcu maloletého dieťaťa v podstatných veciach nie je v súlade s jeho záujmom, môžu sa domáhať, aby tento súlad pri konkrétnom rozhodnutí zákonného zástupcu preskúmal súd (druhý výrok), matke a otcovi uložil povinnosť platiť maloletému výživné každému vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v účinnom znení vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám úradu práce sociálnych vecí a rodiny Revúca počnúc právoplatnosťou rozsudku (tretí výrok), upravil styk maloletého s matkou tak, že matka je oprávnená stýkať sa s maloletým v prítomnosti aspoň jedného z navrhovateľov 1/ a 2/ neobmedzene (štvrtý výrok), upravil styk otca a matky s maloletým tak, že matka a otec sú oprávnení stýkať sa s maloletým bez prítomnosti navrhovateľov 1/ a 2/ každý párny piatok v čase od 15:00 hod. do 17:00 hod. a každú nepárnu sobotu v čase od 15:00 hod. do 17:00 hod. (piaty výrok), určil, že týmto dochádza k zmene rozsudku Okresného súdu Revúca sp. zn. 4P/65/2017 zo dňa 19.01.2018 (šiesty výrok) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (siedmy výrok). 1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a právneho posúdenia veci, podľa ktorého si záujem maloletého vyžaduje jeho zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov (starých rodičov maloletého), pretože výkon osobnej starostlivosti rodičov o maloletého môže byť na ujmu jeho zdravého fyzického a psychického vývoja; súd prvej inštancie konštatoval, že „podľa vykonaného dokazovania matka samostatne bez pomoci tretích osôb starostlivosť o maloletého prakticky nikdy nezabezpečovala; so starostlivosťou jej pomáhali hlavne rodičia, navrhovatelia 1/ a 2/, a to po stránke faktického zabezpečovania starostlivosti ako aj tak po stránke materiálnej; matka mala od mladosti (puberty) poruchy správania, kvôli ktorým sa aj psychiatricky liečila, potom sa jej stav stabilizoval, avšak opätovne sa situácia začala zhoršovať v roku 2018; zo znaleckého posudku znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria dokonca vyplynul záver, že matka trpí duševným ochorením - paranoidnou schizofréniou; ochorenie je neliečené, v dôsledku čoho je osobnosť matky zmenená prebiehajúcim duševným ochorením; z jej duševného ochorenia vyplýva zhoršený kontakt s realitou; matka nedokáže adekvátne a citlivo reagovať na aktuálne potreby dieťaťa a nedokáže mu zabezpečiť potrebnú istotu a oporu, čo môže viesť k nerovnomernosti jeho vývoja vo všetkých smeroch; podľa záverov znaleckého posudku je možné predpokladať, že absolvovaním zodpovedajúcej liečby a s pomocou inej osoby by matka bola schopná zabezpečovať osobnú starostlivosť a výchovu maloletého; takúto liečbu však matka dlhodobo odmietala podstúpiť; bolo tiež preukázané, že pred pár mesiacmi začala podstupovať psychiatrickú liečbu, ktorej výsledky však vzhľadom na krátkosť času a celkovú životnú situáciu, v ktorej sa matka nachádza, nezastabilizovali jej stav natoľko, že by bola samostatne schopná starostlivosť o maloleté dieťa zabezpečovať“; vo vzťahu k otcovi súd prvej inštancie uviedol, že „mal na základe vykonaného dokazovania za to, že predstavuje nebezpečenstvo pre zdravý fyzický, ale najmä psychický vývoj maloletého; otec maloletého je osobou agresívnou, nevyspytateľnou, s prehnanými a neadekvátnymi reakciami; z priestupkových spisov, ale aj výpovede matky mal preukázané, že otec sa k matke dlhodobo, minimálne od roku 2015, správa agresívne a to ako verbálne tak aj fyzicky; na Obvodnom oddelení PZ Jelšava bolo vedených niekoľko priestupkových konaní, v ktorých sa riešili udalosti, keď otec v stavoch zlosti poškodil majetok a v rámci ktorých vyšlo najavo, že otec matku slovne napádal tak, že na ňu kričal, vulgárne jej nadával a ponižoval ju; bolo preukázané, že voči matke už v minulosti použil aj fyzické násilie, keď ju podľa jeho priznania v priestupkovom konaní udrel otvorenou dlaňou; matka pri podaní vysvetlenia zase uviedla, že do nej kopol keď ležala na gauči; otec v rozčúlení zhadzuje na zem predmety alebo ich hádže po matke; agresivita otca sa vystupňovala aj voči rodičom matky a to až do takej miery, že v septembri 2018 sa im, najmä navrhovateľovi 1/, vyhrážal s nožom v ruke; samotný súd bol pri svojej činnosti účastný neadekvátnych agresívnych prejavov otca ako voči matke, tak voči navrhovateľom, ale aj voči nestranným a na veci nezainteresovaným osobám - pracovníkom súdu; na samotnom súdnom pojednávaní sa otec nedokázal ovládnuť a to až do takej miery, že sám musel z pojednávacej miestnosti odísť; keď otec nedokáže ovládať a kontrolovať svoje správane na verejnosti a na takej inštitúcii, akou je súd, je nepochybné, že to dokáže ešte menej v domácom prostredí, kde sú prítomné len blízke osoby; pokiaľ otec nebude schopný ovládať svoje konanie, jeho agresívne vystupovanie predstavuje nebezpečenstvo pre maloletého a jeho zdravý fyzický a psychický vývin; s ohľadom na množstvo iných dôkazov vykonaných v konaní a z nich zistených skutočností sa súd nestotožňuje so záverom znalkyne V.. M. H., že za bežných okolností je schopný zvládať rôzne situácie vecným a realistickým spôsobom s prevahou rozumovej kontroly, rešpektovať svoje potreby a emocionálne reagovať na podnety z okolia, t.j. byť dostatočne senzitívny voči okoliu (str. 28 ods. 1 znaleckého posudku); správanie otca, ktoré mal súd preukázané z priestupkových spisov, zo šetrení vykonaných sociálnymi pracovníkmi, ako aj ktorého bol sám účastný, ukazuje na pravý opak a to, že otec nevie ovládať svoje konanie; tak ako vyplynulo zo znaleckého posudku V.. V., so závermi ktorého sa súd v plnom rozsahu stotožnil, pretože neboli v rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplynuli s ostatného vykonaného dokazovania, otec je osobou abnormne štrukturovanou, emočne nevyváženou, infantilnou, labilnou, egocentrickou, s neprimeranými formami seba presadzovania, ktoré sa prejavuje v jeho správaní a konaní; táto jeho osobnostná štruktúra je naviac mnohokrát ovplyvnená užitím návykových látok (amfetamínu), v dôsledku čoho sa môžu jeho osobnostné črty ešte viac vystupňovať; z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že otec je užívateľom drog (pervitínu) ako aj, že má na ňom vytvorenú psychickú závislosť; napriek tomu, že na pojednávaní dňa 17.01.2019 uviedol, že drogy neužíva už od novembra 2017, krátko na to v mesiaci apríl 2019 bol pristihnutý hliadkou OOPZ, že pod vplyvom návykovej látky amfetamínu (pervitín) viedol osobné motorové vozidlo; následne bola dávka pervítínu, ktorú mal podľa jeho vyjadrenia pre vlastnú potrebu, nájdená príslušníkmi polície aj v jeho domácnosti; pri znaleckom vyšetrení dňa 27.09.2019 pred znalkyňou V.. V. V. priznal, že si trochu pervitínu dal ešte aj pár dní pred absolvovaním znaleckého vyšetrenia; otec priznal aj užívanie marihuany, ktoré pred súdom na pojednávaní dňa 17.01.2019 výslovne poprel; preto mal súd za to (na rozdiel od záveru uvedeného v znaleckých posudkoch znalkyne V.. T. R. a V.. M. H.), že matka ani za pomoci otca nie je schopná zabezpečiť starostlivosť o maloletého, práve naopak, podľa názoru súdu nevyspytateľné, agresívne a ponižujúce správanie otca je jednou z hlavných príčin zhoršenia psychického stavu matky; otec nepredstavuje pre matku oporu v žiadnom zmysle, ani partnerskom (v minulosti riešili jeho stále pretrvávajúci vzťah s bývalou družkou R. B.) ani v materiálnom; súd mal preukázané, že otec vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach na súde opakovane klamal, či už ohľadne možnosti zabezpečiť maloletému domov na adrese V. XXX, kde mal mať podľa otca maloletý vytvorené dobré podmienky pre jeho vývoj; táto skutočnosť bola vyvrátená správami OOPZ o vykonaní doručovania súdnej zásielky otcovi dieťaťa, keď bolo zistené, že na tejto adrese žije bývalá družka otca so svojimi štyrmi maloletými deťmi, otec klamal aj ohľadne neužívania omamných a psychotropných látok, ako aj ohľadne svojho príjmu a schopností materiálne sa postarať o matku a maloletého; z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že rodičia maloletého minimálne od októbra 2018 nemajú zabezpečené stabilné bývanie; po vyprataní nájomného bytu v Q. po 30.09.2018 matka s otcom nejaký čas bývali na rôznych miestach, niekedy prespávali v aute alebo v penzióne H.; približne od začiatku roka 2018 si našli bývanie v rodinnom dome v obci D., kde bývali na základe nájomnej zmluvy, ktorá im však bola zo strany prenajímateľov vypovedaná; v súčasnosti bývajú v rodinnom dome v Q., kde však majú zabezpečené bývanie len na základe ústnej nájomnej zmluvy; nie je zrejmé, či sa jedná o nájom na dobu určitú alebo neurčitú, taktiež žiadne ďalšie konkrétne podmienky nájmu matka nevedela uviesť, nakoľko ich s osobou prenajímateľa nemajú riadne dohodnuté; podľa vyjadrenia kolízneho opatrovníka osoba prenajímateľa rodinného domu je len jeho menšinovým spoluvlastníckom, je jedným z piatich dedičov, ktorí rodinný dom nadobudli dedením v rovnakých spoluvlastníckych podieloch“; súd prvej inštancie uzavrel, že „na základe vyššie uvedeného mal za to, že podmienky, pomery a spôsob spolužitia rodičov maloletého, užívanie pervitínu zo strany otca a jeho výbušné agresívne správanie, sú pre dieťa nevhodné a predstavujú nebezpečenstvo pre jeho zdravie a fyzický a psychický vývoj (čl. 5 písm. b/ zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine); ponižujúce a agresívne správanie otca voči matke tiež predstavuje ohrozenie dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je jemu blízkou osobou (čl. 5 písm. e/ zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine); nebezpečenstvo, ktoré prostredie rodičov pre dieťa v súčasnosti predstavuje je podľa názoru súdu také veľké, že preváži záujem a právo dieťaťa na zabezpečovanie osobnej starostlivosti a výchovy zo strany biologických rodičov (čl. 5 Dohovoru o právach dieťaťa); preto bolo v najlepšom záujme maloletého odňať ho zo starostlivosti rodičov a zveriť do náhradnej formy starostlivosti“; vo vzťahu k navrhovateľom súd prvej inštancie uviedol, že „sú najbližší príbuzní maloletého v priamom rade; majú s maloletým vytvorené vzájomne blízke a vrúcne vzťahy, sú s maloletým v úzkom kontakte prakticky od jeho narodenia; žijú stabilným rodinným životom, ich vzájomný vzťah je dobrý, usporiadaný a citovo naplnený; vo svojej domácnosti vytvárajú pre maloletého stabilné rodinné prostredie; spĺňajú aj ďalšie podmienky stanovené zákonom pre možnosť zverenia maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti; majú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ich zdravotný stav im umožňuje zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa, z hľadiska osobnostného a morálneho, ako aj spôsobom svojho života zaručujú, že budú náhradnú osobnú starostlivosť vykonávať v záujme maloletého dieťaťa; preto súd maloletého zveril do ich náhradnej osobnej starostlivosti“; vzhľadom na pomery rodičov im uložil povinnosť platiť maloletému výživné u každého v rozsahu 30 % zo sumy životného minima (tzv. minimálne výživné) a určil jeho splatnosť; súd prvej inštancie súčasne upravil styk maloletého s rodičmi, keď argumentoval, že „rozsah styku upravil tak, že matka je oprávnená sa stýkať s maloletým v prítomnosti aspoň jedného z navrhovateľov neobmedzene; súčasne sú obaja rodičia oprávnení stýkať sa s maloletým bez prítomnosti navrhovateľov každý párny piatok v čase od 15:00 hod. do 17:00 hod. a každú nepárnu sobotu v čase od 15:00 hod. do 17:00 hod.; pri rozsahu a spôsobe styku zobral do úvahy, že navrhovatelia matke nebránia v tom, aby s maloletým bola v ich domácnosti, resp. v ich prítomnosti a to neobmedzene; vychádzajúc aj z vyjadrenia kolízneho opatrovníka, ktorý žiadal styk rodičov upraviť rovnako ako v neodkladnom opatrení zo dňa 13.02.2019, súd zastáva názor, že je v najlepšom záujme maloletého, aby styk s matkou prebiehal v domácnosti starých rodičov, resp. aspoň v prítomnosti jedného z nich; starí rodičia maloletého sú v súčasnosti najstabilnejším a najbezpečnejším prvkom v jeho rodine a to s ohľadom jednak na stabilitu výchovného prostredia, ktoré môžu dieťaťu zabezpečiť tak aj s ohľadom na stabilitu partnerského vzťahu, ako aj vzhľadom na emocionálnu stabilitu, ktorú v súčasnosti môžu maloletému poskytnúť; preto mal súd za to, že dlhodobejší styk, ktorý matke umožnil, by mal prebiehať za prítomnosti aspoň jedného z navrhovateľov; súd nepovažoval správanie navrhovateľov voči matke za neprimerané, nátlakové alebo akokoľvek inak nevhodne zasahujúce do jej osobnej slobody, do jej slobody rozhodovať sa a do jej úlohy ako matky; tiež nezistil, že by navrhovatelia akýmkoľvek nevhodným správaním fakticky znemožňovali realizáciu styku s maloletým alebo aby styk s ním kvalitatívne zhoršovali; bude teda na matke, či sa dokáže v bydlisku rodičov prispôsobiť ich pravidlám správania, ktoré súd považuje za štandardné a také, ktoré sú v záujme maloletého, aby mohla dieťa bez problémov navštevovať, resp. byť s ním aj v neobmedzenom kontakte; súd mal za to, nie je v záujme maloletého umožniť mu v súčasnosti dlhodobejší styk s otcom a to ani v prítomnosti navrhovateľov; je evidentné, že vzájomné vzťahy otca a navrhovateľov sú vysoko konfliktné až antagonistické; ústia do vzájomného napádania, až hrozby násilia a to najmä z otcovej strany; na rozdiel od znalkyne V.. M. H. mal súd za to, že pôvodcom vzájomného antagonizmu medzi navrhovateľmi a otcom je práve otec, ktorý ho vyvoláva výbušným agresívnym správaním voči nim samotným, ale najmä voči ich dcére; vedomosť navrhovateľov o nedobrom zaobchádzaní s ich dcérou zo strany otca ich ako rodičov pochopiteľne nemôže nechať ľahostajnými; navrhovateľom preto nemožno klásť za vinu, že k otcovi nemajú pozitívny vzťah; maloletého je potrebné chrániť pred konfliktami, ktorých by s ohľadom na antagonistické vzťahy medzi navrhovateľmi a otcom vzhľadom na otcove výbušné správanie mohol byť svedkom pri ich vzájomných stretnutiach; v konaní opakovane preukázané agresívne správanie otca a skutočnosť, že je užívateľom pervitínu predstavuje nebezpečenstvo riadneho fyzického a psychického vývoja maloletého, preto mal súd za to, že je potrebné styk otca s maloletým obmedziť na jeden deň v týždni na dve hodiny; nad rámec súd uvádza, že takýmto spôsobom bol styk otca s maloletým upravený aj v neodkladnom opatrení súdu a ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, otec ani tento čas na stretávanie sa s maloletým riadne nevyužíval“. 1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 25 ods. 1, 2 a 3, § 28 ods. 1 a 2, § 45 ods. 1, 2, 3, 4, 6, 7 a 8, § 46 ods. 1, § 62 ods. 1, 2 a 3 Zákona o rodine v spojení s článkami 5 a 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa; o trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov účastníkov konania v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec včas odvolanie zo dňa 03.03.2020 (č.l. 407 spisu). Rozsudok napadol v celom rozsahu. V odvolaní uviedol, že sa „domnieva, že toto konanie bolo zmanipulované zo strany účastníčky konania W.. Q. Q. (...); žiada o znovu prešetrenie jeho prípadu z dôvodu zaujatosti voči jeho osobe zo strany kolíznej opatrovníčky, ktorá bola bývalou kolegyňou pani Q. a taktiež súdu“; preto navrhol zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu „do času znovu prešetrenia jeho prípadu“. 2.2 Kolízny opatrovník vo vyjadrení zo dňa 11.03.2020 (č.l. 411 spisu) k odvolaniu otca uviedol, že sa ako kolízny opatrovník maloletého necíti byť zaujatý voči otcovi, nakoľko na to nemá žiaden dôvod; skutočnosti uvádzané otcom v odôvodnení jeho odvolania sa nezakladajú na pravde, nakoľko stará matka maloletého W.. Q. Q. nikdy nebola kolegyňou V.. V. H., ktorá vystupovala v predmetnom súdnom konaní ako zástupca kolízneho opatrovníka; W.. Q. Q. bola zamestnancom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca v období od 16.04.2009 do 02.05.2011, kde pracovala na oddelení ekonomiky ako finančná účtovníčka v čase zastupovania počas materskej dovolenky; na oddelení sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately nikdy nepracovala. 2.4 Vyjadrenie kolízneho opatrovníka doručil odvolací súd otcovi na vedomie (č.l. 418 spisu). 2.5 Matka ani navrhovatelia 1/a 2/ sa k odvolaniu otca nevyjadrili. 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.). 3.1 V prejednávanej veci nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutočným stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.). 4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p. preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. po zohľadnení, že podľa § 65 C.m.p. nie je viazaný rozsahom odvolania a podľa § 66 C.m.p. nie je viazaný odvolacími dôvodmi a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p. ako vecne správny potvrdil. 4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 4.4.1 Odvolací súd preskúmal všetky odvolacie námietky otca ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodom na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, určenie výživného a úpravu styku rodičov s maloletým, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, určenie výživného a úpravu styku rodičov s maloletým v rozsahu podľa napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky otca ani ostatný obsah spisu neboli podkladom pre privodenie zmeny napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, nakoľko ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 67 C.m.p.). 4.4.2 Odvolací súd považuje napadnutý rozsudok za vecne správny, zodpovedajúci zistenému skutočnému stavu veci a správnemu právnemu posúdeniu veci (§ 387 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.). Odvolanie otca nie je nedôvodné. Otec podané odvolanie v podstate odôvodnil tvrdenou zaujatosťou kolízneho opatrovníka a súdu voči jeho osobe; konkrétne dôvody tvrdenej zaujatosti otec nešpecifikoval, okrem tvrdenia, že pracovníčka kolízneho opatrovníka bola kolegyňou navrhovateľky 2/; podľa vyjadrenia kolízneho opatrovníka nie je toto tvrdenie otca pravdivé, navyše samotná kolegialita nemôže byť sama osebe ani považovaná za dôvod zaujatosti (nezakladá odôvodnenú pochybnosť o nezaujatosti). Podstatná je však podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že otec namietol zaujatosť konkrétneho pracovníka kolízneho opatrovníka, ktorú nie je (odvolací) súd oprávnený riešiť; subjektivitu konkrétneho pracovníka kolízneho opatrovníka je potrebné odlišovať od subjektivity samotného kolízneho opatrovníka ako právnickej osoby, preto len v prípade dôvodov zaujatosti vzťahujúceho sa na samotného kolízneho opatrovníka možno uvažovať o jeho zmene (vylúčenie v prípade kolízneho opatrovníka neprichádza do úvahy); podľa § 73 ods. 2 písm. b) bod 2 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka podľa osobitného predpisu; predmetné ustanovenie priamo počíta s príslušným úradom práce ako orgánom, ktorý vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka; na plnenie týchto úloh disponuje príslušný úrad práce pracovníkmi, ktorí sú osobitne odborne pripravení vykonávať takto určené úlohy, pričom je pritom vždy potrebné prihliadať predovšetkým na záujmy maloletých detí; zmenu ustanoveného kolízneho opatrovníka by mohli odôvodňovať iba závažné okolnosti (napríklad existencia subjektu, ktorý by bol schopný lepšie chrániť záujmy maloletého dieťaťa, prípadne zistenie, že ustanovený kolízny opatrovník si neplní svoje povinnosti a podobne); za takúto vážnu okolnosť však nemožno bez ďalšieho považovať (nepravdivé) tvrdenie otca, že konkrétne pracovníčka kolízneho opatrovníka bola v minulosti kolegyňou navrhovateľky 2/; zákonnou povinnosťou kolízneho opatrovníka je za každých okolností chrániť záujmy maloletého dieťaťa; v tejto súvislosti musí kolízny opatrovník konať profesionálne; z obsahu spisu odvolací súd nezistil, že by si kolízny opatrovník neplnil svoje povinnosti v súlade so zákonom alebo, že by postupoval v rozpore so záujmami maloletého; pokiaľ otec osobitne namietol aj „zaujatosť súdu“, odvolací súd túto námietku vztiahol na zákonnú sudkyňu, v postupe ktorej však z obsahu spisu nezistil žiadne náznaky zaujatosti voči niektorému z účastníkov konania (osobitne otcovi); zákonná sudkyňa v súlade so zákonom viedla konanie tak, aby každý z účastníkov konania mohol uplatniť svoj vplyv na konanie, t.j. predovšetkým všetkým účastníkom dala potrebné poučenia, doručovala písomnosti a umožnila im vyjadriť sa k veci a vykonaným dôkazom; naopak práve zo správania otca na jednotlivých pojednávaniach vyplýva, že tento často nerešpektoval pokyny súdu a svojim správaním rušil dôstojný priebeh pojednávania; odvolacia námietka otca voči súdu (zákonnej sudkyni) neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli byť predmetom posudzovania zo strany odvolacieho súdu; z obsahu spisu a napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutočného stavu veci, z ktorého vyplynul záujem maloletého na jeho zverení do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov; v dôsledku zverenia maloletého do spoločnej náhradnej starostlivosti navrhovateľov súd prvej inštancie správne rozhodoval o určení výživného maloletému zo strany rodičov ako aj o úprave styku maloletého s rodičmi; súd prvej inštancie správne vyslovil aj zmenu posledného rozhodnutia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému a správne rozhodol aj o trovách konania; súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po všetkých stránkach riadne odôvodnil; z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 5. Podstatné vyjadrenia účastníkov konania prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p. a § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.). 5.1 V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia účastníkov, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 6. Podstatné tvrdenia účastníkov konania uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p. a § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.). 6.1 Otec podané odvolanie odôvodnil zaujatosťou pracovníčky kolízneho opatrovníka ako aj súdu voči jeho osobe; odvolacie námietky otca (§ 365 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) považuje odvolací súd za nedôvodné (body 4.4.1 a 4.4.2 odôvodnenia). 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 52 C.m.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 57 C.m.p., o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh; podľa § 58 C.m.p., o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko v prejednávanej veci nejde o konanie podľa § 53 C.m.p. a odvolací súd nezistil okolnosti pre priznanie náhrady trov odvolacieho konania (§ 55 C.m.p.), o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor"), ak to vyžaduje verejný záujem alebo ochrana práv a ak nápravu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 78 ods. 1 C.m.p.). Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné, ak potreba zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty (§ 78 ods. 2 C.m.p.). Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 80 ods. 1 C.m.p.). Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil (§ 80 ods. 2 C.m.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloleté dieťa, styk s maloletým dieťaťom alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému dieťaťu alebo rozhodnutia o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§ 370 ods. 1 a 2 C.m.p.), ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 C.m.p.); súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 C.m.p.); výkon dobrovoľne nesplnenej povinnosti uloženej neodkladným opatrením nariadi súd vždy aj bez návrhu (§ 376 ods. 3 C.m.p.); ak po nariadení výkonu rozhodnutia povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € (§ 382 ods. 1 C.m.p.), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.).