Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 71S/18/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201167 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:1020201167.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Angelika Slopovská, súdna exekútorka, so sídlom exekútorského úradu SNP 13, 811 06 Bratislava, zast.: LÖWY & LÖWY s. r. o., so sídlom Slowackého 56, 821 04 Bratislava, IČO: 47 236 230, proti žalovanému: Slovenská komora exekútorov - Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát č. 2DS, so sídlom Šustekova 49, 851 04 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 7/2019 zo dňa 27. júla 2020, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie Slovenskej komory exekútorov - Disciplinárnej komisie, Disciplinárneho senátu č. 2DS č.k.: DK 7/2019 zo dňa 27. júla 2020 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný j e p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobkyni dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“) podal voči žalobkyni v zmysle ustanovenia § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“), v lehote stanovenej Exekučným poriadkom, návrh na začatie disciplinárneho konania č. 36919/2019/152 zo dňa 10.01.2020 voči žalobkyni (ďalej len „návrh na začatie disciplinárneho konania“), doručený žalovanému dňa 15.01.2020, pretože v exekučnom konaní EX 255/2009 vedenom v prospech oprávneného: Wüstenrot Stavebná sporiteľňa, a.s, proti povinným: 1. E., 2.E.dra G., 3. F. po oznámení Sociálnej poisťovne, ktoré jej bolo doručené 05.05.2011, že povinný v 1. rade P. E. 19.09.2011 zomrel, nepožiadala súd o zmenu účastníka konania a vykonávala exekúciu proti osobe R. Y., ktorá nie je v exekučnom titule ani v poverení na vykonanie exekúcie označená ako povinná a napriek tomu v príkaze na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, v exekučnom príkaze na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 07.01.2019, v exekučnom príkaze na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo 17.01.2019 a v opravnom exekučnom príkaze na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke z 18.01.2019 označila R. Y. ako povinnú, a teda porušila ustanovenie § 37 ods. 3 v spojení s ustanovením § 53 písm. c) EP účinného do 31.03.2017, čím sa dopustila závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 220 ods. 2 EP. Preto navrhol, aby disciplinárny senát po vykonanom dokazovaní vydal rozhodnutie, ktorým uzná žalobkyňu vinnou zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 220 ods. 2 EP a uloží jej disciplinárne opatrenie podľa § 221 ods. 2 písm. b) EP, a to peňažnú pokutu vo výške 1 200,00 €. 2. Disciplinárny senát č. 2DS Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov (ďalej aj „SKE“) Rozhodnutím č. DK 7/2019 zo dňa 27.07.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol nasledovne: „Disciplinárne obvinený L. R. F. súdny exekútor sa sa uznáva vinným z disciplinárneho previnenia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /ďalej len EP/ v platnom znení, že v exekučnom konaní Ex 255/2009 vedenom v prospech oprávneného: Wüstenrot Stavebná sporiteľňa, a.s. proti povinným 1. R. E., 2. E.,F.lav P., po oznámení Sociálnej poisťovne, ktorej bolo doručené 5. mája 2011, že povinný v 1. rade P. E. 19. septembra 2011 zomrel, nepožiadala súd o zmenu účastníka konania a vykonávala exekúciu proti osobe R. Y., ktorá nie je v exekučnom titule ani v poverení na vykonanie exekúcie označená ako povinná a napriek tomu v príkaze na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 7. januára 2019, v exekučnom príkaze na vykonanie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo 17. januára 2019 a v opravnom exekučnom príkaze na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke z 18. januára 2019 označila R. Y. ako povinnú, za čo sa mu ukladá disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 2 ods. písm. b) Exekučného poriadku, a to peňažnú pokutu vo výške 600,00 EUR. Disciplinárne obvinený je v zmysle § 228c EP povinný uhradiť Slovenskej komore exekútorov peňažnú pokutu vo výške 600,00 EUR a trovy disciplinárneho konania vo výške 562,90 € do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ 3. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na doručený disciplinárny návrh Ministra spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni, predmetom ktorého bolo začatie disciplinárneho konania proti žalobkyni pre disciplinárne previnenie spočívajúce v tom, že žalobkyňa nepožiadala exekučný súd o zmenu účastníka konania a nesprávne označila za povinného osobu, ktorá v čase vydania exekučného príkazu nebola účastníkom konania. V exekučnom konaní Ex 255/2009 vedenom v prospech oprávneného Wüstenrot Stavebná sporiteľňa a.s. proti povinným 1. P. E., X R. E., 3. G. P., po oznámení Sociálnej poisťovne, ktorej bolo doručené 05.05.2011, že povinný v 1. rade P. E. 19.09.2011 zomrel, žalobkyňa nepožiadala súd o zmenu účastníka konania a vykonávala exekúciu proti osobe R. Y., ktorá nie je v exekučnom titule ani v poverení na vykonanie exekúcie označená ako povinná a napriek tomu v príkaze na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 07.01.2019, v exekučnom príkaze na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo 17.01.2019 a v opravnom exekučnom príkaze na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke z 18.01.2019 označila R. Y. ako povinnú. Navrhovateľ navrhol po vykonaní dokazovania uznať žalobkyňu vinnou za zavinené porušenie povinnosti pri výkone činnosti súdneho exekútora pre porušenie ustanovenia § 37 ods. 3 v spojení s ustanovením § 53 písm. c) EP zo zavineného závažného disciplinárneho previnenia v zmysle § 221 ods. 2 EP a uložiť jej disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 2 EP - pokutu vo výške 1200,00 €. Žalovaný v odôvodnení ďalej poukázal na priebeh pojednávania a obsah prednesov navrhovateľa a právnej zástupkyne žalobkyne. 4. K argumentácii žalobkyne žalovaný uviedol, že žalobkyňa (ako disciplinárne obvinená) v svojom vyjadrení poukazovala na nejednotnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov. K vyjadreniu žalobkyne považoval za potrebné zdôrazniť, že názor súdov, ktoré odmietali rozhodovať o zmene účastníka konania v prípade úmrtia povinného, bol len marginálny a postupom času absolútne vymizol, najneskôr v súvislosti s novelou EP účinnou od 01.09.2005 uskutočnenou zákonom č. 341/2005 Z.z. Žalobkyňa poukazovala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2018, ktoré však podľa názoru disciplinárneho senátu nie je možné na túto vec aplikovať, nakoľko vychádza z odlišných skutkových okolností (sťažovateľka žiadala exekúciu zastaviť v dôsledku absencie rozhodnutia súdu o zmene účastníkov konania) a dotýka sa odlišného typu univerzálnej sukcesie (univerzálna sukcesia v dôsledku zrušenia právnickej osoby bez likvidácie správnym nástupcom). Naopak, toto rozhodnutie Ústavného súdu odkazuje na Dôvodovú správu k zákonu č. 341/2005 Z.z, ktorým sa okrem iného zmenil aj § 37 EP s účinnosťou od 01.09.2005, v ktorej sa uvádza: „Účelom navrhovanej zmeny v odsekoch 4 až 6 je odstrániť nejasnosť výkladu tohto ustanovenia a zrýchliť exekučné konanie. Prax nedala doposiaľ jednoznačnú odpoveď na otázku, či vzhľadom na platné znenie § 37 musí exekútor požiadať súd o zmenu poverenia aj v prípade, ak po jeho vydaní dôjde k prevodu alebo prechodu práv a povinností z exekučného titulu, alebo môže v konaní pokračovať na základe pôvodného poverenia. Rovnako nie je v praxi sudov jednotný názor ani na otázku či má súd v takomto prípade vydať nové poverenie alebo uznesením pôvodné poverenie zmeniť. Z uvedeného dôvodu niektorí exekútori súdy o zmenu poverenia žiadajú, alebo v exekúcii pokračujú bez žiadosti o zmenu poverenia. V praxi ide najčastejšie o postúpenie pohľadávky, zmenu účastníka v dôsledku dedičského konania a podobne. Predkladateľ navrhovanou zmenou upresňuje doterajšie znenie zákona a výslovne určuje, že účastníci sú vždy povinní oznámiť exekútorovi, že nastali skutočnosti odôvodňujúce prevod alebo prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Exekútor je potom povinný v stanovenej lehote doručiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania.“ Žalovaný uviedol, že je neakceptovateľné, aby bol súd viazaný tým, ako otázku procesného nástupníctva v exekučnom konaní posúdi súdny exekútor. Pokiaľ teda aj prax účastníkov exekučného konania a súdnych exekútorov bola takáto, nebola správna a ani v súlade so zákonom a už vôbec nie záväzná pre súd rozhodujúci o návrhu na zmenu účastníka konania, keďže aj v exekučnom konaní platí, že právne záväzný výklad zákona podáva výlučne súd. Keďže EP má osobitné ustanovenia upravujúce zmenu účastníka konania, použitie ustanovení o univerzálnej sukcesii je v danej veci vylúčené. Na základe vyššie uvedeného nemohol exekútor pokračovať v exekučnom konaní bez rozhodnutia súdu o zmene účastníkov konania alebo uznesenia súdu o tom, že nebude rozhodovať o zmene účastníkov konania. Uvedené uznesenie súdu je nevyhnutné na preukázanie sa tretím stranám a štátnym orgánom poskytujúcim súčinnosť súdnemu exekútorovi. Podľa žalovaného rovnako nie je možné prihliadnuť na právny názor publikovaný v komentári k Exekučnému poriadku od L.. U. Z. P.., na ktorý žalobkyňa poukazuje, nakoľko sa vzťahuje k právnej úprave, ktorá už nebola v relevantnej dobe úmrtia povinného účinná. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa pochybila, keď nepodala na exekučný súd návrh na zmenu účastníka konania a tým porušila ustanovenie § 37 ods.3 EP účinného do 31.03.2017. 5. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v disciplinárnej veci je potrebne poukázať na škodlivosť daného disciplinárneho previnenia. Žalovaný dospel záveru, že nerešpektovanie ustanovení EP tak, ako poukazoval navrhovateľ, je v hrubom rozpore s ustanoveniami EP, čo spôsobuje vysokú mieru škodlivosti voči celému exekútorskému stavu, pretože zhoršuje verejnú mienku spoločnosti voči súdnym exekútorom. Ak súdny exekútor ako štátom splnomocnená osoba na nútený výkon rozhodnutí nerešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu, ide o relevantný stupeň spoločenskej škodlivosti konania, ktorý porušuje aj ohrozuje záujem n spoločnosti. Formálnymi predpokladmi disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora sú subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka. Subjektom disciplinárneho konania je výlučne súdny exekútor. Subjektívnou stránkou disciplinárneho previnenia je zavinenie. Zavinenie môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné. V tomto prípade ide o úmyselné konanie žalobkyne, ktorého cieľom bolo vymoženie dlžnej sumy od dedičky povinného bez rozhodnutia súdu o zmene účastníka konania na strane povinného. Objektom disciplinárneho previnenia sú jednotlivé záujmy chránené zákonom. V tomto prípade povinný nerešpektoval zákonné ustanovenia. Povinnosťou štátu je zabezpečiť zákonný, nezávislý, nestranný a efektívny výkon súdneho alebo iného rozhodnutia ako súčasť ústavného práva na poskytnutie súdnej a inej právnej ochrany. Miera, akou je chránený objekt poškodený, má vplyv na posúdenie, či určité konanie je závažným disciplinárnym previnením. Objektívnou stránkou disciplinárneho previnenia sú jednotlivé skutkové podstaty uvedené v ust. § 220 ods. 1 EP. V danom prípade ide o porušenie povinnosti disciplinárne obvinenej exekútorky pri výkone činnosti exekútora. K naplneniu skutkovej podstaty podľa žalovaného došlo porušením právnej povinnosti, a to tým, že sa konalo voči osobe ktorá nebola účastníkom exekučného konania. Žalovaný skúmal aj konkrétne okolnosti daného disciplinárneho previnenia, ktoré zohľadnil pri rozhodovaní o výške trestu za disciplinárne previnenie. Z pohľadu závažnosti skutku žalovaný skonštatoval, že pri posudzovaní konania žalobkyne za skutok uvedený v návrhu na začatie disciplinárneho konania je potrebné zvážiť poľahčujúce okolnosti, a preto disciplinárny senát uložil žalobkyni namiesto navrhovanej pokuty 1 200,00 € pokutu vo výške 600,00 €. Pre posúdenie výšky trestu v disciplinárnom konaní disciplinárny senát skúmal aj materiálne možnosti a schopnosti žalobkyne a zároveň posudzoval aj skutočnosť, či udelený trest nebude likvidačný Nakoľko sa žalobkyňa nedostavila na pojednávanie, nebolo možné túto stránku preskúmať. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Žaloba 6. Žalobkyňa sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktoré považovala za nezákonné a navrhla ho v celom rozsahu zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a uplatnila si plnú náhradu trov konania. Tvrdila, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné a má vady, keďže vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)) a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP). 7. V prvom rade žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie trpí viacerými vadami, ktoré zakladajú jeho nezákonnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť. Zmätočnosť a vnútorná rozpornosť pramení aj z citovania relevantných zákonných ustanovení, keď na jednom mieste žalovaný poukazuje na ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a na mieste druhom na subsidiaritu zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalovaný sa podľa nej tiež nevysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a námietkami žalobcu, ktoré boli významné z hľadiska posúdenia rozhodujúcich skutočností. Rozhodnutie žalobkyňa považovala za arbitrárne v súvislosti s nedostatkom odôvodnenia, pričom poukázala na právny názor vyslovený v Uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/2006 a Rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/2003. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v priebehu správneho konania poukázala na Rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 413/2018, ktoré pre posúdenie jej disciplinárnej zodpovednosti považuje za zásadné. Žalovaný pri svojom tvrdení, že predmetné rozhodnutie nemožno použiť na prejednávanú vec, podľa žalobkyne absolútne ignoroval, že v oboch prípadoch išlo o riešenie otázky univerzálnej sukcesie (táto otázka nesúvisí len so zmenou subjektu, ale najmä, a to prioritne, s otázkou existencie a trvania procesnej subjektivity). Pokiaľ predmetom konania pred Ústavným súdom SR bolo riešenie interpretácie a aplikácie ustanovenia § 37 ods. 3 a 4 EP v prípade univerzálnej sukcesie, je bez právneho významu, či sa univerzálna sukcesia dotýkala oprávneného alebo povinného, nakoľko ustanovenie § 37 ods. 3 a 4 EP v znení účinnom do 31.03.2017 sa podľa žalobkyne použije bez ohľadu na to, či ide o zmenu v osobe oprávneného alebo povinného. Tvrdenia žalovaného sú preto účelové a v kontexte argumentov o nemožnosti použitia dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR na prejednávanú vec sú irelevantné. Rovnako tiež z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia nie je podľa žalobkyne zrejmé, prečo žalovaný citoval dôvodovú správu, ktorá nie je právne záväzná a ani nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax, ale len objasňuje pohnútky prijatia konkrétneho zákona a môže byť jedným z interpretačných pravidiel. Na strane druhej, žalovaný absolútne ignoroval jednoznačný právny názor uvedený v Rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2018, kde sa uvádza, že: „Podľa názoru ústavného súdu pri posudzovaní protiústavnosti konania krajského súdu má kľúčový význam v uvedenom prípade fakt, že zmena oprávneného účastníka exekučného konania so všetkými právnymi dôsledkami bola priamo založená zákonom (zákonodarcom), a preto, že tu už niet o čom rozhodovať, najmä nie vtedy, keď právna úprava je jasná a zjavne ani medzi účastníkmi nevyvoláva pochybnosti o nastolenej zmene, nie je nevyhnutné, aby bol právny stav samoúčelne deklarovaný individuálnym aktom aplikácie práva (súdnym rozhodnutím), pretože tu nedochádza k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu ako pri singulárnej sukcesii (§ 92 ods. 2 a 3 OSP, resp. § 80 CSP), alebo ako to bolo pri zámene účastníka konania (§ 92 ods. 4 OSP), ale dochádza k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. III. ÚS 74/2018, I. ÚS 347/2017, III. ÚS 244/2016). Ústavný súd vo svojej judikatúre napokon skonštatoval, že od zámeny účastníka konania je potrebné odlíšiť procesné nástupníctvo, univerzálnu sukcesiu, ktorá je možná - a nutná - bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok, a to i tam, kde by inak možná nebola. V tomto prípade hovoríme - z procesného hľadiska - o procesnom nástupníctve. Univerzálnou sukcesiou nastáva prechod práv, kedy k zmene účastníka síce dôjde, ale o tejto zmene nerozhoduje a nie je potrebný žiaden súhlas (II. ÚS 433/2011).“ Žalovaný sa podľa žalobkyne na žiadnom mieste nevysporiadal so zásadnou námietkou žalobkyne, a to že povinný 1. XX.XX.XXXX nar. dňa 23.09.1960 zomrel dňa 19.09.2011, t.j. v čase účinnosti O.s.p.. V dôsledku smrti povinného E. podľa žalobkyne prišlo k osobitému prípadu zmeny účastníctva v civilnom súdnom konaní, ktoré sa vníma ako univerzálna sukcesia so stratou procesnej subjektivity, pričom momentom smrti do jeho práv a povinností vstúpili jeho dedičia, v danom prípade E.. Správnosť jej postupu potvrdzuje podľa žalobkyne aj postup súdu, ktorý musel mať z vlastnej činnosti vedomosť o smrti povinného, a to ešte v roku 2011 a napriek tomu o zmene na strane povinného samostatne nerozhodol s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 3 a 4. EP. Pokiaľ by mal súd za to, že zmena na strane povinného je potrebná, nepochybne by podľa nej za osem rokov takýto úkon, t.j. uznesením zmenu realizoval. Napokon žalobkyňa poukázala aj na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 ECdo 50/2013, na ktoré odkazovalo v rámci svojej argumentácie aj Ministerstvo spravodlivosti SR, s ktorým sa však žalovaný na žiadnom mieste nevysporiadal, pričom ani neuviedol prečo. Paradoxne ale niektoré state z predmetného rozhodnutia výslovne „okopíroval“ a to bez odkazu na dotknuté rozhodnutie. V neposlednom rade žalobkyňa zdôraznila, že je nesporné, že do práv a povinností poručiteľa (povinného) vstupujú jeho právni nástupcovia - dedičia, ktorí zodpovedajú za dlhy poručiteľa až do výšky nadobudnutého dedičstva, a to bez potreby ďalšieho rozhodovania. Tento názor primárne zaujala aj Slovenská komora exekútorov pri prvom vybavení sťažnosti voči žalobkyni. Ani s obsahom vybavenia sťažnosti Slovenskou komorou exekútorov sa žalovaný na žiadnom mieste nevysporiadal. Neudržateľný je podľa žalobkyne aj záver žalovaného o nemožnosti použitia právneho názoru JUDr. Z., P.. uvedeného v komentári k EP, keď podľa názoru žalovaného sa dané vzťahuje na odlišnú právnu úpravu. Tento záver žalovaného nie je správny, keď predmetný komentár výslovne pracoval s novelou zákona č. 341/2005 Z.z. účinnou od 01.09.2005, keď spomínaná publikácia bola vydaná v roku 2006 a dotknutú novelu jednoznačne zohľadňovala. Nedostatočné je podľa žalobkyne potom aj odôvodnenie čo do výšky uloženej sankcie, keď nie je náležite identifikované, aké konkrétne okolnosti prejednávanej veci zakladali dôvody pre výšku uloženej sankcie. Žalovaný len uviedol, že výška sankcie je odvodená od toho, že zo strany súdnej exekútorky prišlo k porušeniu zákona, čo vzbudzuje v spoločnosti negatívny obraz o súdnych exekútoroch. Takéto odôvodnenie je podľa nej neudržateľné, a to aj s poukazom na to, že žalobkyňa nebola predtým nikdy disciplinárne potrestaná, nie je si vedomá porušenia zákona, negatívne meno exekútorskému stavu nikdy nerobila, a napokon aj s poukazom na konkrétne skutkové okolnosti a ďalšie správanie povinnej Y.Daňovej. Zdôraznila, že až do rozhodnutia súdu o zmene realizovala len zabezpečovacie úkony a neprišlo k vymoženiu ani časti nároku z majetku povinnej. Zmätočná je v neposlednom rade citácia ustanovenia § 107 ods. 3 O.s.p. a odkaz na nemožnosť použitia CSP v ďalšom texte a to bez bližšieho odôvodnenia. S vyššie uvedenými rozhodujúcimi skutočnosťami sa podľa žalobkyne žalovaný žiadnym spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal a účelovo poukázal na útržky v neprospech žalobkyne a to bez „rácia“ a bližšieho odôvodnenia. Vzhľadom na predmetné skutočnosti tak rozhodnutie žalovaného podľa názoru žalobkyne trpí vadami a je arbitrárne. 8. Žalobkyňa ďalej v žalobe namietala, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej veci. Trvala na tom, že sa nedopustila porušenia ustanovenia § 37 ods. 3 EP, pričom poukázala na nejednotnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, aj na odborné publikované právne názory k predmetnej problematike. Uviedla, že z hľadiska teórie je nevyhnutné rozlišovanie medzi univerzálnou a singulárnou sukcesiou. Primárnym následkom smrti účastníka konania je strata procesnej subjektivity a strata procesnej spôsobilosti ako procesnej podmienky, na ktorých existenciu musí súd prihliadať „ex officio.“ Uvedené bolo možné riešiť odlišnými spôsobmi a to v závislosti od toho, kedy, t.j. v akom časovom horizonte prišlo k smrti účastníka konania. Pokiaľ smrť účastníka konania (povinného) ako rozhodujúca právna skutočnosť nastala do 30.06.2015, t.j. do prijatia CSP, t.j. za účinnosti O.s.p., bol súd povinný postupovať podľa § 107 ods. 3 O.s.p., t.j. pokračovať s dedičmi bez vydania rozhodnutia, t.j. automaticky. Predmetný právny názor potvrdzuje aj odborná literatúra. V komentári k Exekučnému poriadku od JUDr. U. Z., P.. sa na str. 63 uvádza: „Univerzálnou sukcesiou sa v danom prípade rozumie taký prechod práva alebo povinností, ktorý nastal zánikom právnej subjektivity pôvodného nositeľa práva alebo povinností. Zánik právnej subjektivity môže nastať v zásade zánikom právnickej osoby alebo smrťou fyzickej osoby. Pri univerzálnej sukcesii súd nerozhoduje o pripustení zmeny účastníkov konania. Zmena procesno - právneho postavenia nastáva zo zákona v súlade s § 107 Občianskeho súdneho poriadku. Súd na zmenu prihliada z úradnej povinnosti, bez ohľadu na to, či ju účastníci oznámia.“ Na rozdiel od smrti ako právnej skutočnosti, zmena účastníctva súvisí s otázkou vecnej legitimácie, t.j., aby prišlo k zjednoteniu hmotnoprávneho a procesnoprávneho nositeľa základných práv a povinností v civilnom procese. Na zosúladenie slúži inštitút zmeny účastníctva. Ustanovenie § 37 ods. 3 EP sa preto vzťahuje na také prípady singulárnej sukcesie, kedy prechod práva alebo povinností nenastal zánikom právnej subjektivity pôvodného nositeľa práv a povinností. Na strane povinného ide najmä o prípady prevzatia dlhu so súhlasom veriteľa, nadobudnutie záväzku (prevod) na základe zmluvy o predaji podniku (prechod). Na strane oprávneného pôjde najčastejšie o postúpenie pohľadávky (prevod) alebo o zmluvu o predaji podniku (prechod). V týchto prípadoch je potrebné, aby súd rozhodol o zmene účastníka. Pravdivosť vyššie uvedených tvrdení podľa žalobkyne podporuje aj ďalšia interpretácia ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Zákonodarca legitímne požaduje, aby informáciu o prevode alebo prechode v prípade singulárnej sukcesie oznámili účastníci konania, nakoľko takýto prevod alebo prechod sa spája s ich právnymi úkonmi. Naopak, smrť ako stratu procesnej subjektivity alebo procesnej spôsobilosti je potrebné, aby súd skúmal v ktoromkoľvek štádiu konania a súd preto nie je povinný čakať na iniciovanie zo strany účastníka konania, v tomto prípade ani súdneho exekútora. Správnosť vyššie uvedených záverov potom potvrdzuje aj to, že v prípade rozhodnutia o zmene sa uznesenie doručuje exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla. V prípade smrti účastníka konania by doručenie takéhoto uznesenia o zmene nebolo reálne možné a uznesenie by tak nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Uvedené potvrdzuje vo svojom Rozhodnutí aj Najvyšší súd SR, sp. zn. 6 ECdo 50/2013. Z vyššie uvedeného je podľa žalobkyne zrejmé, že ustanovenie § 37 ods. 3 EP sa na prejednávanú vec nevzťahuje a nepoužije, t.j., že žalobkyňa neporušila ustanovenie § 37 ods. 3 EP, nakoľko nebola povinná podať návrh na zmenu účastníka. Vyššie uvedený záver podporuje aj Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2018, na ktoré už poukázala a ktoré žalovaný podľa žalobkyne dezinterpretoval a legitímne ignoroval v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Poukázala tiež na skutočnosť, že exekučný súd bol tým istým súdom, na ktorom prebiehalo dedičské konanie po zomrelom P. E., t.j. otcovi povinnej R. Y.. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 12D/508/2016-22 vyplýva, že k smrti P. E. prišlo dňa 19.09.2011, t.j. v čase, kedy ešte nebol účinný CSP. Z hľadiska procesného postupu sa preto podľa názoru žalobkyne použije ustanovenie § 107 ods. 3 O.s.p., keď potom, čo bolo súdnej exekútorke doručené právoplatné Osvedčenie o dedičstve pokračovala, a to bez potreby rozhodnutia, s právnou nástupkyňou po zomrelom povinnom v exekučnom konaní. Konajúci súd ako exekučný súd žiadne rozhodnutie o zmene nevydal. Takto postupoval až potom, čo návrh podala súdna exekútorka, t.j. žalobkyňa, ktorá tak postupovala, ako uviedla v priebehu exekučné konania, len z opatrnosti. Môže byť len na prospech žalobkyne, že podala návrh na zmenu účastníka, hoci táto, ako je vyššie uvedené, nebola potrebná. Žalobkyňa tak postupovala z dôvodu, že si bola vedomá nejednotnosti výkladu a riešenia tejto otázky, nakoľko z ustálenej rozhodovacej praxe a všeobecnej praxe súdnych exekútorov boli známe interpretačné problémy, ktoré súviseli s výkladom ustanovenia § 37 EP. Z vyššie uvedeného je preto podľa žalobkyne zrejmé, že ustanovenie § 37 ods. 3 EP sa na prejednávanú vec nevzťahuje a nepoužije, t.j., že súdna exekútorka neporušila ustanovenie § 37 ods. 3 EP, nakoľko nebola povinná podať návrh na zmenu účastníka. Odlišná interpretácia nemôže zakladať porušenie zákona resp. nerešpektovanie EP, ako sa to snaží navodiť žalovaný, a to najmä pokiaľ ani súdy v predmetnej otázke nemajú jednotný postup. Žalobkyňa mala za to, že odlišná interpretácia právnych noriem nemôže byť na jej ujmu ako adresátky právnej normy, pokiaľ konkrétna právna norma pripúšťa odlišnú interpretáciu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sú preto právne závery žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí podľa žalobkyne nesprávne a neudržateľné. Podaním zo dňa 23.01.2021 žalobkyňa v súlade s ustanovením § 32 o. 3 písm. a) SSP doplnil žalobu o označenie ďalšieho účastníka. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.03.20201 uviedol, že trvá na vyjadrení, ktoré bolo uvedené v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za skutkovo a vecne správne, zodpovedajúce zákonu, so zohľadnením všetkých okolností konania. Zároveň správnemu súdu oznámil, že súhlasí, aby bola vec prejednaná a rozhodnutá bez nariadenia pojednávania. Vyjadrenie ďalšieho účastníka 10. Ďalší účastník vo vyjadrení zo dňa 23.03.2021 uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a stotožňuje sa s dôvodmi tohto rozhodnutia. Disciplinárny senát mal dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia, vo veci zistil skutočný stav veci, konal v súčinnosti s účastníkmi konania, rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Rozhodnutie disciplinárneho senátu teda bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Podľa názoru ďalšieho účastníka EP obsahuje osobitnú úpravu účastníctva. Pokiaľ CSP v ustanovení § 64 (resp. O.s.p. v ustanovení § 107 ods. 4) obsahuje ustanovenie, podľa ktorého ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom, v prípade exekučného konania nie je možné subsidiárne použiť túto právnu normu, ale je potrebné postupovať v zmysle osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 37 EP. Poukázal na Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 251/2012 zo dňa 05.12.2012 a sp. zn. 6 ECdo 50/2013 zo dňa 10.04.2014, kde Najvyšší súd SR konštatoval: „S účinnosťou od 1. septembra 2005 bolo zavedené nové znenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorým sa účastníkom exekučného konania uložila oznamovacia povinnosť ohľadom existencie právnych skutočností zakladajúcich prevod alebo prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu a exekútorovi povinnosť na základe takéhoto oznámenia podať na súd návrh na pripustenie zmeny účastníctva.“ Taktiež v Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2018-42 zo dňa 14.11.2018 je uvedené: „Podpredsedníčka krajského súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedla: Je nevyhnutné zdôrazniť, že Exekučný poriadok v § 37 obsahuje, a to aj po prijatí nových procesných kódexov, osobitnú úpravu účastníctva v exekučnom konaní, vrátane procesného postupu, ktorý je nevyhnutné dodržať pri rozhodovaní o zmene účastníka v prípade zmeny nositeľa práv alebo povinností, ktoré sú predmetom exekučného konania, t.j. upravuje procesné nástupníctvo. Z vyššie citovaného ustanovenia § 37 ods. 3 EP je zrejmé, že v prípade, ak dôjde k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, k zmene účastníka exekučného konania v procesnej rovine dôjde až na základe právoplatného rozhodnutia exekučného súdu o pripustení takejto zmeny účastníka. Súdny exekútor ako aktívne legitimovaná osoba podáva návrh na pripustenie zmeny účastníka výlučne na základe oznámenia účastníka exekučného konania o skutočnostiach, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Návrhu súdneho exekútora na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania preto môže byť súdom vyhovené len vtedy, ak je podaný na základe oznámenia príslušných skutočností účastníkom exekučného konania.“ A tiež: „Ústavný súd pre úplnosť odkazuje aj na nasledujúcu časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 4Er 356/2012-153 z 8. marca 2016: Len pre úplnosť súd dodáva, že v konaní nie je možné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a pokračovať v konaní s právnym nástupcom pôvodného oprávneného ex lege, pretože ustanovenie § 37 Exekučného poriadku je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ustanoveniu § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, preto má jeho aplikácia prednosť. Citované ustanovenie Exekučného poriadku obsahuje povinnosť rozhodnúť v prípade prevodu alebo prechodu práva vymáhaného v exekučnom konaní. Prevod alebo prechod je preto potrebné v každom prípade procesne deklarovať rozhodnutím exekučného súdu, ktoré sa stáva podkladom pre súdneho exekútora (spolu s udeleným poverením) na pokračovanie v exekúcii.“ Podľa názoru ďalšieho účastníka disciplinárny senát vec správne právne posúdil a svoje závery zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnil, preto navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Replika žalobkyne 11. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného v celom rozsahu zotrvala na obsahu podanej žaloby. Žalovaný podľa nej žiadnym spôsobom nereflektuje na argumentáciu žalobkyne v správnej žalobe a pokiaľ žalovaný nereflektuje na argumenty žalobkyne, je podľa žalobkyne zrejmé, že táto argumentácia je dôvodná. Z vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe je podľa žalobkyne ďalej zrejmé, že námietky žalobkyne sú relevantné. Žalovaný neuviedol ani konkrétny poukaz na časť napadnutého rozhodnutia, kde by sa tento súd vysporiadal s relevantnými námietkami žalobkyne. Z hľadiska vyjadrenia ďalšieho účastníka konania, je podľa žalobkyne možné sa čiastočne stotožniť s jeho tvrdením, že EP zakotvuje samostatnú právnu úpravu účastníctva. Pokiaľ ďalší účastník poukazuje na Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/251/2012 a sp. zn. 6ECdo/50/2013, z ich obsahu je zrejmé, že sa netýkali situácie, ako v prejednávanej veci, keď zmena na strane účastníka nastala v dôsledku postúpenia pohľadávky, a nie ako tomu bolo v prejednávanej veci v dôsledku smrti účastníka konania. Podľa žalobkyne tiež neobstojí ani argumentácia Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2018, v ktorom bola riešená otázka splynutia dvoch obchodných spoločností, t.j. nie prechodu práv v dôsledku smrti účastníka konania. Taktiež z obsahu argumentovaného nálezu je zrejmé, že k rozhodujúcej skutočnosti prišlo za účinnosti O.s.p., a preto sa predmetné otázky posudzovali v danom rozsahu, kým v prejednávanej veci k smrti povinného prišlo už za účinnosti CSP, ktorý predmetné otázky upravuje odlišne. Ďalší účastník žiadnym spôsobom nereflektoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré je pre prejednávanú vec zásadné, a to Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2018. Predmetom konania pred Ústavným súdom SR bolo riešenie interpretácie a aplikácie ustanovenia § 37 ods. 3 a 4 EP, pričom podľa žalobkyne je bez právneho významu, či sa univerzálna sukcesia dotýkala oprávneného alebo povinného, nakoľko ustanovenie § 37 ods. 3 a 4 v znení účinnom do 31.03.2017 sa použije bez ohľadu na to, či ide o zmenu v osobe oprávneného alebo povinného. Tvrdenia žalovaného sú podľa žalobkyne účelové a v kontexte argumentov o nemožnosti použitia dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR na prejednávanú vec sú irelevantné. Pokiaľ ide o Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2018, nepochybne ide o exekučné konanie, ktoré podľa žalobkyne spadá do zhodného režimu, ako exekučné konanie v prejednávanej veci. V ostatnom sa v celom rozsahu pridržiavala podanej správnej žaloby. Duplika žalovaného 12. Žalovaný v duplike uviedol, že trvá na vyjadrení, ktoré bolo uvedené v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za skutkovo a vecne správne, zodpovedajúce zákonu, so zohľadnením všetkých okolností konania. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a kauzálne príslušný podľa § 228d ods. 8 EP rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobkyňa v žalobe nenavrhla nariadiť pojednávanie a žalovaný v písomnom vyjadrení súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 08.09.2021. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.09.2021 vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 16.09.2021 v súlade s § 137 ods. 3 SSP. 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 16. Podľa § 194 SSP (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 17. Podľa § 2 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.03.2017 exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len „exekučná činnosť“). 18. Podľa § 3 EP v znení účinnom do 31.03.2017 exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. 19. Podľa § 37 EP v znení účinnom do 31.03.2017 (1) Účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. (2) Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. (3) Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla. (4) Ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží originál právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia. (5) Ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi. 20. Podľa § 212 ods. 2, 5 EP (2) Komora je samosprávnou stavovskou organizáciou, ktorá združuje všetkých exekútorov a vedie ich zoznam. Exekútor sa stáva členom komory dňom jeho vymenovania za exekútora. Členstvo v komore zaniká jeho odvolaním, smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho. (5) Orgánmi komory sú a) konferencia exekútorov, b) prezídium komory, c) revízna komisia, d) vzdelávacia komisia, e) disciplinárna komisia. 21. Podľa § 213 ods.4 písm. a) EP konferencia exekútorov najmä volí a odvoláva volených členov prezídia komory a členov ostatných jej orgánov vrátane náhradníkov členov disciplinárnej komisie. 22. Podľa § 219 EP exekútor je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie. 23. Podľa § 220 EP (1) Disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie iných povinností podľa tohto zákona, porušenie sľubu, správanie, ktorým narúša dôstojnosť svojej funkcie, a pokračovanie napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou exekútora. Disciplinárnym previnením je aj zavinené konanie exekútora, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní alebo v disciplinárnom konaní. (2) Konanie uvedené v odseku 1 je závažným disciplinárnym previnením, ak vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, jeho opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho škodlivosť zvýšená. Závažným disciplinárnym previnením je aj nezaplatenie právoplatne uloženej peňažnej pokuty podľa § 221 ods. 1 a 2 v lehote určenej v rozhodnutí. 24. Podľa § 221 ods. 1 a 2 EP (1) Za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie a) pokarhanie, b) písomné pokarhanie, c) peňažnú pokutu až do sumy 330 eur. (2) Za závažné disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie a) písomné pokarhanie, b) peňažnú pokutu až do sumy 3 310 eur, c) zbavenie výkonu funkcie exekútora. 25. Podľa § 222b ods. 1, 2, EP (1) O disciplinárnej zodpovednosti exekútora rozhoduje a disciplinárne opatrenia podľa tohto zákona ukladá disciplinárna komisia prostredníctvom disciplinárneho senátu. (2) Disciplinárny senát je trojčlenný a skladá sa z predsedu disciplinárneho senátu a dvoch členov disciplinárneho senátu. (3) Činnosť disciplinárnych senátov organizačne a technicky zabezpečuje komora. 26. Podľa § 223 ods. 1 a 2 EP ((1) Disciplinárne konanie sa začína na návrh. Návrh sa podáva komore. Konanie je začaté dňom, keď bol návrh doručený komore. Ak vec komore postúpil súd alebo odovzdal orgán činný v trestnom konaní, komora predloží vec bezodkladne ministerstvu, ktoré posúdi, či vec spĺňa znaky disciplinárneho previnenia; 18) to neplatí, ak je vec už predmetom začatého disciplinárneho konania. Ak ministerstvo dospeje k záveru, že vec spĺňa znaky disciplinárneho previnenia, oznámi túto skutočnosť komore; v tomto prípade sa konanie považuje za začaté dňom, keď bola vec postúpená alebo odovzdaná komore. (2) Návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať minister, predseda súdu, prezident komory a predseda kontrolnej komisie (ďalej len "navrhovateľ") do 12 mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do dvoch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa exekútor dopustil zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní, najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu. Ak podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vyžaduje predchádzajúce preverenie veci, oznámi predseda súdu skutočnosti rozhodujúce pre začatie disciplinárneho konania ministrovi. 27. Podľa § 225 ods. 1 EP účastníkom disciplinárneho konania je navrhovateľ a exekútor, proti ktorému návrh na začatie disciplinárneho konania smeruje (ďalej len „disciplinárne obvinený“). 28. Podľa § 228d ods. 1, 2, 3 a 8 EP (1) Pre rozhodnutie disciplinárneho senátu je rozhodujúci skutkový a právny stav v čase, keď k disciplinárnemu previneniu došlo; neskoršia právna úprava sa použije, len ak je to pre disciplinárne obvineného priaznivejšie. Disciplinárne konanie nemožno skončiť zmierom. (2) Rozhodnutie disciplinárneho senátu musí byť písomné a musí vždy obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie. (3) Ak disciplinárny senát zistí, že exekútor sa dopustil disciplinárneho previnenia, rozhodne, že je vinný a uloží mu disciplinárne opatrenie podľa § 221; ak sa v rozhodnutí ukladá peňažná pokuta, určí disciplinárny senát v rozhodnutí aj lehotu päť dní na dobrovoľné splnenie. (8) Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu nie je možné podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu, ktorým sa disciplinárne konanie končí, okrem rozhodnutia o zastavení disciplinárneho konania podľa § 228a písm. b), e) a f), môže v lehote podľa Správneho súdneho poriadku19a) podať správnu žalobu účastník disciplinárneho konania. Správnu žalobu podľa predchádzajúcej vety môže vo verejnom záujme podať minister aj vtedy, ak nie je navrhovateľom. Na konanie o správnej žalobe je kauzálne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici; jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky. 29. Podľa § 228h EP pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti exekútora sa primerane použije časť I všeobecného predpisu o priestupkoch, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na disciplinárne konanie všeobecný predpis o správnom konaní. 19aa) 19aa) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. 30. Podľa § 107 ods. 1 a 3 O.s.p. (1) Ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. (3) Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr. 31. Podľa § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. 31) Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. 32. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 2 EP, za ktoré jej bolo podľa § 221 ods. 2 písm. b) EP uložené disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta, a teda ide o žalobu vo veci správneho trestania (§ 194 ods. 1 SSP). 33. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutia alebo postupom orgánov verejnej správy. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nemá nadriadené a autoritatívne postavenie, ale je účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia s rovnakými právami, aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou (§ 134 ods. 1 SSP). Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch uvedených v § 195 SSP. 34. Žalobkyňa v žalobe namietala, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trvala na tom, že sa nedopustila porušenia ustanovenia § 37 ods. 3 EP, nakoľko nebola povinná podať návrh na zmenu účastníka pretože ustanovenie § 37 ods. 3 EP sa na prejednávanú vec nevzťahuje a nepoužije. Z hľadiska procesného postupu sa podľa nej v danom prípade použilo ustanovenie § 107 ods. 3 O.s.p., keď potom, čo bolo jej bolo doručené právoplatné Osvedčenie o dedičstve, v exekučnom konaní pokračovala bez potreby rozhodnutia s právnou nástupkyňou po zomrelom povinnom. Správny súd túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú z dôvodu, že sa s výkladom pre posúdenie prípadu rozhodujúcich právnych noriem prezentovaným žalobkyňou nestotožnil. Exekučné konanie bolo do 30.06.2016 (do účinnosti CSP) ako osobitný typ súdneho konania upravené Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa EP použili ustanovenia predchádzajúcich častí, ak EP neustanovoval inak. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/236/2009 zo dňa 14.07.2010 „Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku špeciálnym právnym predpisom, pričom ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava.“ Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. V zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 EP sú účastníkmi exekučného konania predovšetkým oprávnený a povinný, pričom uvedené vymedzenie účastníctva je chápané len procesne, t.j. že vykonanie exekúcie prichádza do úvahy len proti tomu, kto je označený ako povinný (pasívna exekučná legitimácia) v exekučnom titule, a iba v prospech toho, kto má podľa exekučného titulu právo na plnenie (aktívna exekučná legitimácia). Žalobkyňa v podanej žalobe argumentovala, že v posudzovanom prípade, t.j. v exekučnom konaní začatom dňa 23.07.2009, po smrti povinného v 1. rade E. zomrelom dňa 19.09.2011, nebola povinná podať návrh na zmenu účastníka, pretože ustanovenie § 37 ods. 3 EP sa na prejednávanú vec nevzťahovalo, pretože sa postupovalo podľa ustanovenia § 107 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého potom, čo jej bolo doručené právoplatné Osvedčenie o dedičstve, v exekučnom konaní pokračovala s právnou nástupkyňou po zomrelom povinnom bez potreby osobitného rozhodnutia exekučného súdu o zmene účastníka exekučného konania. Žalobkyňou uvádzaný postup však podľa názoru správneho súdu platil len do 31.08.2005, t.j. do nadobudnutia účinnosti novely EP, uskutočnenej zákonom č. 341/2005 Z.z., nakoľko ustanovenia § 37 ods. 3 a 4 EP v znení účinnom do 31.08.2005 otázku procesného nástupníctva v exekučnom konaní riešili len čiastočne a neupravovali konkrétny postup účastníkov exekučného konania, súdneho exekútora a exekučného súdu pre prípad, že došlo k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu po začatí exekučného konania. Keďže EP takúto procesnú situáciu neriešil, v zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. sa na jej riešenie použili príslušné ustanovenia O.s.p. ako všeobecného právneho predpisu. S účinnosťou od 01.09.2005 došlo k zmene § 37 EP, ktorou sa zaviedla osobitná komplexná úprava účastníctva v exekučnom konaní, vrátane postupu účastníkov konania, súdneho exekútora a exekučného súdu pri zmene účastníka exekučného konania, a preto v danom prípade, bolo potrebné prednostne aplikovať osobitné ustanovenia EP upravujúce ich postup pri prevode alebo prechode práv a povinností z exekučného titulu po začatí exekučného konania. Podľa tohto novelizovaného znenia EP bolo v zmysle § 37 ods. 3 EP proti inému než tomu, kto bol v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto bol v rozhodnutí označený ako oprávnený, možné vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu, t.j. ak nastali skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Ak k prevodu alebo prechodu práv a povinností z exekučného titulu došlo v priebehu už začatého exekučného konania, postupovalo sa podľa § 37 ods. 3 veta druhá a nasl. EP, v zmysle ktorých boli účastníci konania povinní tieto skutočnosti bez zbytočného odkladu písomne oznámiť exekútorovi a následne bol súdny exekútor povinný návrh na pripustenie zmeny účastníka konania doručiť súdu v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. K zmene účastníka exekučného konania dochádzalo teda až na základe právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny, ktoré sa od 01.12.2006 v zmysle 37 ods. 4 EP prikladalo k pôvodnému povereniu na vykonanie exekúcie. V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a osobitných právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generali (špeciálny zákon ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v danom prípade možno dospieť k rovnakému záveru, ako dospel žalovaný a to, že EP má osobitné ustanovenia upravujúce zmenu účastníka konania, a preto použitie ustanovení O.s.p. upravujúcich postup súdu v prípade univerzálnej sukcesie na strane účastníkov konania je v danej veci vylúčené. Žalobkyňa preto nemohla pokračovať v exekučnom konaní bez rozhodnutia súdu o zmene účastníkov exekučného konania. Žalobkyňa bola teda povinná v stanovenej lehote doručiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania. K rovnakému záveru sa možno dopracovať aj použitím teleologického výkladu ustanovenia § 37 EP, ktorý slúži na nájdenie účelu a zmyslu právnej normy, pri ktorom sa skúma, aký bol úmysel zákonodarcu a účel posudzovanej právnej normy. V zmysle Dôvodovej správy k zákonu č. 341/2005 Z.z., ktorým sa menilo ustanovenie § 37 EP „Účelom navrhovanej zmeny v odsekoch 4 až 6 je odstrániť nejasnosť výkladu tohto ustanovenia a zrýchliť exekučné konanie. Prax nedala doposiaľ jednoznačnú odpoveď na otázku , či vzhľadom na platné znenie § 37 musí exekútor požiadať súd o zmenu poverenia v prípade, ak po jeho vydaní dôjde k prevodu alebo prechodu práv a povinnosti z exekučného titulu, alebo môže v konaní pokračovať na základe pôvodného poverenia. Rovnako nie je v praxi súdov jednotný názor ani na otázku, či má súd v takomto prípade vydať nové poverenie alebo uznesením pôvodné poverenie zmeniť. Z uvedeného dôvodu niektorí exekútori súdy o zmenu poverenia žiadajú, alebo v exekúcii pokračujú bez žiadosti o zmenu poverenia. V praxi ide najčastejšie o postúpenie pohľadávky, zmenu účastníka v dôsledku dedičského konania a podobne. Predkladateľ navrhovanou zmenou upresňuje doterajšie znenie zákona a výslovne určuje, že účastníci sú vždy povinní oznámiť exekútorovi, že nastali skutočnosti odôvodňujúce prevod alebo prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Exekútor je potom povinný v stanovenej lehote doručiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania.“ Zákonodarca v Dôvodovej správe k zákonu č. 585/2006 Z.z., ktorým sa opätovne menilo znenie ustanovenie § 37 EP uviedol: „Zákonom č. 341/2005 Z.z. sa expressis verbis zakotvilo, že účastníci sú vždy povinní oznámiť exekútorovi, že nastali skutočnosti odôvodňujúce prevod alebo prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Exekútor je potom povinný v stanovenej lehote doručiť súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania. K zmene môže dôjsť len na základe súdneho rozhodnutia - uznesenia o pripustení zmeny, ktorého originál, prípadne odpis je potrebné - na to, aby exekútor mohol pokračovať vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia - pripojiť k pôvodnému povereniu. Platný právny stav hovorí o priložení originálu alebo osvedčenej fotokópie listiny preukazujúcej prevod alebo prechod práv a povinností. Doručovanie takýchto listín tretím osobám nemá právny ani faktický význam, pretože tu nie je dôvod, aby sa tretie osoby predmetnými listinami zaoberali. Na posúdenie zmeny osoby účastníka konania je relevantným jedine uznesenie exekučného súdu, vydané na návrh súdneho exekútora podľa § 37 ods. 3 EP. Uznesenie súdu „odobruje“ v procesnoprávnej rovine zmenu, ktorá nastala v rovine hmotnoprávnej. (k tomu porov. O. v slovenskom exekučnom práve, Justičná revue, 57, 2005, č. 10).“ Záver žalovaného, že žalobkyňa pochybila, keď nepodala na exekučný súd návrh na zmenu účastníka konania a vykonávala exekúciu proti osobe R. Y., ktorá nebola v exekučnom titule ani v poverení na vykonanie exekúcie označená ako povinná, a tým porušila ustanovenie § 37 ods. 3 EP účinného do 31.03.2017, je podľa správneho súdu výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru správneho súdu žalovaný správne právne posúdil aj nemožnosť aplikácie Rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2018 na daný prípad, nakoľko uvedené rozhodnutie vychádzalo z odlišných skutkových okolností a jednalo sa o odlišný typ univerzálnej sukcesie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že z rovnakého dôvodu žalobkyňa vo svojej replike namietala nemožnosť argumentácie Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2018, na ktorý poukazoval vo svojom vyjadrení ďalší účastník, pretože v ňom bola riešená otázka splynutia dvoch obchodných spoločností, t.j. nie prechodu práv v dôsledku smrti účastníka konania. 35. Žalobkyňa ďalej v žalobe namietala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť s argumentáciou, že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a námietkami žalobkyne, ktoré boli významné z hľadiska posúdenia rozhodujúcich skutočností a nevysporiadal sa ani s obsahom vybavenia sťažnosti Slovenskou komorou exekútorov. Napadnuté rozhodnutie je podľa žalobkyne arbitrárne a zmätočné. Zmätočnosť a vnútorná rozpornosť podľa nej pramení aj z citovania relevantných zákonných ustanovení, keď na jednom mieste žalovaný poukazuje na ustanovenia O.s.p. a na mieste druhom na subsidiaritu CSP. Nedostatočné je podľa žalobkyne aj odôvodnenie čo do výšky uloženej sankcie, keď nie je náležite identifikované, aké konkrétne okolnosti prejednávanej veci zakladali dôvody pre výšku uloženej sankcie. Správny súd k tejto námietke uvádza: Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Podľa § 228h veta in fine Exekučného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na disciplinárne konanie všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Rozhodnutie v preskúmavanej veci tak malo obsahovať náležitosti uvedené v § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého sa v odôvodnení uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Žalovaný sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal s procesnou obranou žalobkyne, ktorá bola založená na právnom posúdení ustanovenia § 37 ods. 3 EP v znení účinnom do 31.03.2017, pričom dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa pochybila, keď nepodala na exekučný súd návrh na zmenu účastníka exekučného konania. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal jednak s argumentáciou žalobkyne ohľadne nejednotnej praxe súdnych exekútorov a exekučných súdov a zdôvodnil aj nemožnosť aplikácie Rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2018 na prejednávaný prípad žalobkyne. Z dôvodu, že Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 ECdo 50/2013 zo dňa 10.04.2014 vychádzalo z odlišnej skutkovej a právnej situácie (jednalo sa o zmenu oprávneného v dôsledku postúpenia pohľadávky ako singulárnej sukcesie v exekučnom konaní začatom pred 01.09.2005), bolo na daný prípade neaplikovateľné, a preto správny súd vyhodnotil námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nevysporiadania sa žalovaným s uvedeným rozhodnutím ako irelevantnú. Žalovaný v rozhodnutí uviedol aj citáciu na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy, pričom reagujúc na vyjadrenie žalovanej týkajúce sa rôznorodosti na vec aplikovateľnej právnej úpravy uviedol aj ustanovenia o použití CSP v konaní podľa EP, pričom zdôraznil, že EP má osobitné ustanovenia upravujúce zmenu účastníka konania, čo vylučuje použitie ustanovení o univerzálnej sukcesii. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol právnu argumentáciu, z ktorej je zrejmé, ako žalovaný vec právne posúdil, či už vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti žalobkyňou pri aplikácii § 37 ods. 3 EP, ako aj vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 1 EP. V tejto súvislosti správny súd poznamenáva, že disciplinárnym previnením súdneho exekútora je zavinené porušenie povinností, pričom v zmysle §228h EP sa pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora, ak EP neustanovuje inak, primerane použije časť I. zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch ako všeobecného predpisu o priestupkoch, ktorý v §§ 3 a 4 rieši aj otázku zavinenia. Záver žalovaného o úmyselnom konaní žalobkyne (t.j. že chcela svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo vedela, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bola s tým uzrozumená), nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a administratívnom spise. Uvedené však nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko na zodpovednosť za disciplinárne previnenie súdneho exekútora postačuje zavinenie z nedbanlivosti, pričom žalobkyňa si bola vedomá rôzneho výkladu ustanovenia § 37 ods. 3 EP, no spoliehala sa na odlišnú prax exekučných súdov. Uvedenú vadu napadnutého rozhodnutia žalobkyňa napokon podanou správnou žalobou ani nenapádala. Nesúhlas žalobkyne so závermi žalovaného, resp. hodnotenie veci založené na použití iných úvah si nemožno zamieňať s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia. Z uvedených dôvodov správny súd námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v časti jej uznania vinnou z disciplinárneho previnenia za nedôvodnú. Námietku žalobkyne, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom sa žalovaný vysporiadal s obsahom vybavenia sťažnosti Slovenskou komorou exekútorov, správny súd taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú a to z dôvodu, že spôsob vybavenia sťažnosti Slovenskou komorou exekútorov v danom prípade nebol predmetom konania žalovaného. 36. Za dôvodnú však správny súd považoval námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa odôvodnenia výšky uloženej sankcie. Vo vzťahu k povinnosti náležite odôvodniť rozhodnutie vydané vo veciach správneho trestania aj v časti uloženia sankcie v určitej výške správny súd okrem zákonom stanovenej povinnosti vyplývajúcej z ustanovení §§ 46 a 47 Správneho poriadku správny súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý napr. v Rozsudku sp. zn. 6Sžp/5/2013 zo dňa 26.02.2014 uviedol, že „... v prípade správneho trestania súd taktiež sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je vecou voľného uváženia. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán prihliadne na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania.“ Napadnuté rozhodnutie žalovaného je v časti týkajúcej sa uloženia sankcie za disciplinárne previnenie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Táto časť rozhodnutia nie je žalovaným náležite odôvodnená. Len všeobecné odôvodnenie, odvolávajúce sa na okolnosti daného disciplinárneho previnenia a bližšie nekonkretizované poľahčujúce okolnosti, podľa názoru správneho súdu nespĺňa požiadavky stanovené zákonom (§ 46 a 47 Správneho poriadku) na riadne odôvodnenie rozhodnutia, o to viac v prípade, že sa jedná o rozhodnutie, ktorým je uložená sankcia za disciplinárne previnenie. Použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a musí byť v odôvodnení rozhodnutia náležite odôvodnené. 37. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 36. odôvodnenia tohto rozsudku správny súd považoval žalobnú námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného za dôvodnú. Správny súd preto rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 SSP). V ďalšom konaní žalovaný opätovne rozhodne o disciplinárnom previnením žalobkyne, pričom uloženie disciplinárneho opatrenia žalobkyni náležite odôvodní a to aj s uvedením použitej správnej úvahy vo vzťahu k výške uloženej sankcie. Žalovaný je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom vysloveným správnym súdom (§ 191 ods. 6 SSP). 38. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, preto jej správny súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich úhradu. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi. 39. Správny súd však obiter dictum považuje za potrebné uviesť, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia popri konštatovaní naplnenia skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia žalobkyne (ako zavineného porušenia povinností pri výkone činnosti exekútora) absentuje zdôvodnenie naplnenia skutkovej podstaty závažného disciplinárneho previnenia - zvýšenej škodlivosti konania žalobkyne vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, jeho opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti. Žalovaným uvedené všeobecné konštatovanie „o vysokej miere škodlivosti konania žalobkyne voči celému exekútorskému stavu, pretože zhoršuje verejnú mienku spoločnosti voči súdnym exekútorom“, nie je postačujúce na kvalifikovanie konania žalobkyne ako závažného disciplinárneho previnenia, nakoľko takýto následok má de facto každé zavinené porušenie povinností súdneho exekútora. 40. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§139 ods. 4 SSP). Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.