Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 14Co/7/2024 6323200069 15. 10. 2024 JUDr. Anna Snopčoková ECLI:SK:KSBB:2024:6323200069.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C., D. XXXX/X, zast. IURISTICO s. r. o., Košice, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041, proti žalovanej D. B. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F., G. H. F. XXX/XX, I. J., zast. D. K. F., advokátom, F., H. XXX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno č. k. BR-5C/3/2023-149 zo dňa 20. 10. 2023, v spojení s opravným uznesením č. k. BR-5C/3/2023-181 zo dňa 07. 12. 2023, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno č. k. BR-5C/3/2023-149 zo dňa 20. 10. 2023, v spojení s opravným uznesením č. k. BR-5C/3/2023-181 zo dňa 07. 12. 2023 p o t v r d z u j e. II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných Okresným úradom L., katastrálnym odborom na LV č. XXX, obec H. K., E. L., k. ú. H. K., a to pozemku KNC parc. č. XXXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 196 m2 a na ňom postavenej stavby – rekreačná chata súp. č. XXX, zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (výrok II.). Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovanej, ktorá je jeho dcérou, darovacou zmluvou zo dňa 11.04.2014, daroval nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu; po obdarovaní sa žalovaná začala voči žalobcovi, ako svojmu rodičovi správať spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Uvádzal, že na pohrebe matky žalobcu, starej matky žalovanej, dňa 07.07.2021 ho žalovaná po celú dobu ignorovala, vôbec s ním nekomunikovala, neprišla mu vyjadriť úprimnú sústrasť. Nevhodné odmerané správanie žalovanej k žalobcovi vnímalo aj okolie. Osobné stretnutie konané dňa 12.07.2021 v F. sa skončilo hádkou. Od uvedeného obdobia žalovaná o žalobcu, ako svojho otca, neprejavuje žiadny záujem, nekomunikuje s ním, nenavštevuje ho, nezaujíma sa oňho. K výročiu XX. rokov žalovaná neprejavila ani formálnu slušnosť a nezablahoželala mu. Pri občasných návštevách v F. (jún 2022, október 2022) žalobcu nenavštívila a ani ho nekontaktovala. Neoznámila žalobcovi, že je tehotná a čaká M. dieťa. Prikázala iným členom rodiny, aby toto žalobcovi zamlčali. Listom zo dňa 02.11.2022 vyzval žalobca žalovanú na vrátenie darovaných nehnuteľností s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. Žalovaná zanechala žalobcovi odkaz po bratovi (synovi žalobcu), že mu nehnuteľnosti nevráti. 1.1 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalobca ako darca a oprávnený z vecného bremena, A. B. N. B. ako oprávnená z vecného bremena a žalovaná
ako obdarovaná a povinná z vecného bremena uzavreli dňa 11. 04. 2014 darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bolo darovanie pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX - zast. plocha a nádvorie o výmere 196 m2 a stavby - rekreačnej chaty so súp. č. XXX stojacej na pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz. H. K.. Zároveň sa účastníci zmluvy v čl. III zmluvy dohodli na zriadení vecného bremena - práva bezplatného doživotného užívania nehnuteľností darcom a A. B. N. B.. K jej zavkladovaniu došlo dňa 26. 05. 2014 pod O./XX. Podľa výpisu z LV č. XXX pre kat. úz. H. K. je žalovaná zapísaná ako výlučná vlastníčka pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX - zast. plocha a nádvorie o výmere 196 m2 a stavby - rekreačnej chaty so súp. č. XXX stojacej na pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX (ďalej len „nehnuteľnosti“). V časti C Ťarchy je uvedené vecné bremeno - právo doživotného bývania a užívania v prospech žalobcu a A. B. N. B.. Dňa 14. 03. 2014 uzavreli žalobca ako obdarovaný a povinný z vecného bremena a D. P. B. ako darkyňa a oprávnená z vecného bremena zmluvu o zániku vecného bremena, keď dňa 30. 06. 1999 uzavreli darovaciu zmluvu so zriadením vecného bremena k nehnuteľnostiam. V čl. II zmluvy o zániku vecného bremena je uvedené, že obdarovaný zamýšľa nehnuteľnosti darovať, a preto darkyňa aj obdarovaný súhlasia so zrušením vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľností darkyňou D. P. B.. Výzvou na vrátenie daru zo dňa 02. 11. 2022 žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru - nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz. H. K.. Ako dôvody uviedol, že po darovaní sa žalovaná začala voči nemu správať spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. V júli 2021 na smútočnej hostine po pohrebe žalobcovej matky ho ignorovala, nekomunikovala s ním, nevyjadrila mu úprimnú sústrasť. Jej nevhodné správanie vnímalo aj okolie, keď mu večer písal brat, či je medzi ním a žalovanou všetko v poriadku. Osobné stretnutie 12. 07. 2021 sa skončilo hádkou s tým, že žalovaná jeho argumentáciu odmietla. Od daného obdobie ho nekontaktuje, nenavštevuje, nezaujíma sa o neho, nezagratulovala mu k narodeninám. Aj keď žalovaná býva v F., tak na narodeniny svojej matky a starej matky do F. prišla, ale jeho nenavštívila, zakázala ostatným členom rodiny, aby mu povedali o jej M. tehotenstve. Žalobcu ako rodiča úplne vymazala zo života, čo je potrebné postaviť na roveň aktívnym formám ubližovania. Subsumuje to, že v prípade potreby mu nie je nápomocná v chorobe alebo starobe a nemá záujem sa dozvedieť, či pomoc potrebuje. Predmetná výzva bola žalovanej doručovaná na adresu trvalého pobytu a neprevzala si ju v odbernej lehote. Súd prvej inštancie v bodoch 25. až 28. odôvodnenia rozsudku uviedol obsah elektronickej mobilnej komunikácie a e-mailových správ medzi stranami sporu, ako aj medzi manželom žalovanej a bratom žalovanej. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k názoru, že žaloba žalobcu dôvodná nie je, s poukazom na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že žalovaná sa voči nemu správa tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy a tým by boli splnené podmienky na vrátenie daru. V žalobe len uviedol, že na pohrebe jeho matky nebol zo strany žalovanej prejavený žiadny záujem o konverzáciu, osobné stretnutie dňa 12. 07. 2021 skončilo hádkou s tým, že žalovaná jeho argumentáciu odmietla a od daného obdobia o neho neprejavuje žiadny záujem, nekomunikuje s ním, nenavštevuje ho, nezaujíma sa oňho. Ako vyplynulo z dokazovania, žalobca sa sám rozhodol, že chce svojim deťom darovať každému po jednej nehnuteľnosti. Žalovanej ako staršej dal na výber, či chce dostať dom alebo chatu a ona si vybrala chatu. Skutočnosť, že k darovaniu domu synovi zatiaľ nedošlo nie je možné dávať za vinu žalovanej a žalobca ani nemal právo požadovať od žalovanej, aby polovicu chaty darovala svojmu bratovi. V prípade darovania išlo o slobodné rozhodnutie žalobcu, ku ktorému ho nikto nenútil. To, či bratovi povolí prístup do chaty bolo slobodným rozhodnutím žalovanej, ktorá je jej vlastníčkou. Účastníci zmluvy formou vecného bremena viazaného na osobu (žalobcu ako darcu) dohodli pre žalobcu určité práva a pre obdarovanú povinnosti obmedzujúce jej vlastnícke právo, ktorý záväzok je povinná plniť. Žalobca má kľúče od chaty a žalovaná mu nikdy nebránila ju užívať a od neho závisí do akej miery svoje práva využíva. Jeho práva však nie sú vlastnícke a nemôže si počínať ako vlastník. Je nad rámec oprávnení zasahovať do vlastníctva obdarovaného, preto má žalovaná ako vlastníčka právo sama určovať, kto má na chatu prístup. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaná s ním na pohrebe a smútočnej hostine nekomunikovala, ignorovala ho a nevyjadrila mu úprimnú sústrasť, tak z dokazovania vyplynulo, že po príchode na pohreb sa žalovaná so žalobcom pozdravila, komunikovala s ním a svojím strýkom aj počas smútočnej hostiny ohľadom prevzatia vecí a pri odchode sa prišla rozlúčiť, pričom ho pozvala aj na večeru/obed pri príležitosti jeho menín. Takáto smutná a citovo zaťažujúca udalosť nie je miestom na siahodlhé debaty a je zrejmé, že sa na nej zúčastnili aj iní rodinní príslušníci napr. aj vekovo bližší žalovanej, s ktorými nie je v takom častom kontakte a trávila čas rozhovorom aj s nimi. To, že žalobcovi nevyjadrila úprimnú sústrasť tiež nie je neobvyklé medzi blízkymi príbuznými, keď im všetkým zomrie ten istý blízky človek a žalovaná
mala so starou mamou veľmi dobrý vzťah, čo nikto nespochybnil, preto aj ona cítila jej stratu ako veľkú ujmu a žalobca je tiež nekondoloval. Svedok D. D. B. síce uviedol, že sa žalovaná správala divne, ale nevysvetlil, v čom malo spočívať to divné správanie, ktoré by bolo v rozpore s bežne zaužívaným spôsobom správania sa. Čo sa týka spoločného obeda, na tento pozvala žalobcu žalovaná, takže je zrejmé, že mala záujem sa s ním stretnúť aj rozprávať, keď mu okrem dohody pri odchode z karu aj volala, aby sa presne dohodli s tým, že mu medzitým napísala aj gratuláciu k meninám, na ktorú žalobca nijakým spôsobom nereagoval. Na predmetnom obede sa mal žalovanej spýtať, čo malo znamenať jej správanie na kare a ona mu mala začať vyčítať, čo všetko spôsobil; ani jeden z nich nemal používať vulgarizmy či invektíva. Toto tiež nie je možné považovať za správanie v rozpore s dobrými mravmi, keď sa ľudia snažia vyargumentovať si iný pohľad na vec; je však zrejmé, že na tomto stretnutí k tomu nakoniec nedošlo. Sám žalobca uviedol, že po stretnutí dcére napísal, aby si tie stupídne názory nechala pre seba, čo len evokuje dojem, že on sám nemal vôbec záujem zamyslieť sa ako nad svojím správaním, tak aj nad správaním žalovanej za daných okolností, najmä keď na pohreb prišiel so svojou priateľkou, vzťah s ktorou mal byť príčinou rozchodu s matkou žalovanej a jeho odchodu zo spoločnej domácnosti. Žalobca žalovanej písomne uviedol, aby mu už nepísala ani nevolala, že oni dvaja skončili. Po takejto správe súd nepovažoval za neprimerané, ak žalovaná žalobcu nekontaktovala najmä, keď uviedla, že to nikdy v takejto forme neurobil. On sám nevyvinul žiadnu iniciatívu, aby to zmenil, keď podnet na takéto správanie žalovanej (nekontaktovanie) dal on sám svojím vlastným aktívnym konaním, a to napísaním predmetnej správy. Netvrdil, že sa žalovanú pokúsil po tejto správe kontaktovať a tá mu napr. neodpísala na jeho správy alebo nezdvihla telefón. Sám žalobca uviedol, že nepotrebuje ani žiadnu pomoc, nemá zdravotné problémy, tak nie je možné hovoriť ani o tom, že by mu žalovaná nebola ochotná pomôcť v prípade nepriaznivého zdravotného stavu, keď ju o pomoc nikdy ani nežiadal (a ani to netvrdil). Žalobca pritom nežije sám, tento rok sa oženil s dlhoročnou partnerkou, o čom dcéru neinformoval, aj keď ide o významnú životnú udalosť v živote každého človeka. S poukazom na priebeh dokazovania, výpovede svedkov ako aj strán sporu, súd skúmal, či v danom prípade nemohli byť skutočnosti tvrdené žalobcom následkom jeho vlastného chovania. Nebolo by správne ani spravodlivé, aby súd hodnotil správanie žalovanej voči žalobcovi bez toho, aby nevzal do úvahy aj správanie žalobcu voči žalovanej a tiež ich narušené vzájomné vzťahy. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy medzi stranami sporu neboli ideálne dlhodobo. Žalovaná uviedla, že ju žalobca materiálne zabezpečoval, ale v citových veciach jej nikdy nepomohol, čo žalobca nepoprel. Aj keď sa vyjadril, že predtým medzi nimi neboli problémy, toto bolo vyvrátené výpoveďou žalovanej aj svedkov. Žalovaná síce uviedla, že ich vzťah bol predtým relatívne dobrý, ale na druhej strane sa postupom času správanie žalobcu stupňovalo vo vymedzovaní jeho práv - on má vždy pravdu, on je kráľ a oni poddaní. Svedok F. E. ho označil za človeka, ktorý je impulzívny a nevie korigovať svoje správanie ani akceptovať iný názor resp. priznať si pochybenie a ospravedlniť sa, podobne sa vyjadril aj svedok O. E.. Žalovaná uviedla, že ju odmietol viesť k oltáru, pri krstinách jej dcéry ich vyhodil z obývačky a po pôrode jej syna sa nezaujímal o jej ani jeho zdravotný stav, aj keď bol pôrod komplikovaný s resuscitáciou, iba mu vadilo, že mu nedala včas vedieť a následne sa s ňou cca 3 mesiace nerozprával a kontakt musela obnoviť ona jej vlastným aktívnym konaním napriek tomu, že nič nezavinila. Žalobca sám seba označil za temperamentného, ktorý danú formu komunikácie používa celý život a ide o spôsob vyjadrenia sa extrovertnej osoby, ktorý nemožno brať doslovne. Pokiaľ má niekto iný pohľad na prejavy správania sa, treba si uvedomiť, že každý človek sa v priebehu rokov mení a vyvíja. Dobrá komunikácia je základom pre dobrý vzťah s každou osobou bez ohľadu na to v akom sú tieto osoby vzájomnom vzťahu. Základom dobrej komunikácie je schopnosť počúvať a vnímať, čo nám chce druhý človek povedať bez akýchkoľvek predsudkov a snažiť sa toho druhého pochopiť. Ak však jedna strana nie je ochotná takto komunikovať, prijímať a akceptovať aj iné názory okrem toho svojho, nie je možné očakávať, že druhá strana bude takéto správanie donekonečna bezpodmienečne akceptovať. Všetky vzťahy sú vo svojej podstate zložité, ani vzťah medzi rodičmi a ich deťmi nie je výnimkou. Stretávajú sa tu dve generácie majúce odlišný spôsob myslenia, iný pohľad na život, inú hierarchiu hodnôt. Kým sú deti malé, sú na rodičoch závislé a odkázané na ich pomoc, keď im rodičia majú pomáhať v ich rozvoji, aby z nich vyrástli zodpovedné osoby. Ale aj vzťah rodiča a dieťaťa sa postupom času mení. Vzájomný rešpekt medzi rodičom a dieťaťom umožňuje vytvoriť skutočný vzťah, v ktorom deti i rodičia vzájomne vnímajú svoje pocity a konanie. Keď deti pocítia, že ich problémy a názory rodičia nepodceňujú a vážia si ich, vzájomná väzba sa ešte viac upevní. Dôležité je vedieť si rešpekt u dieťaťa získať, nie si ho vyžadovať alebo v horšom prípade vynucovať. Vyžadovanie ani donucovanie totiž nebuduje skutočnú vzájomnú úctu. Malé deti nie sú rodičom rovnocenné napr. vo vedomostiach a životných skúsenostiach, ale určite sú si všetci rovní v rámci ľudskej dôstojnosti. Ale keď dieťa dospeje, nie je možné očakávať, že bude slepo poslúchať
rodiča a akceptovať resp. plniť všetko, čo rodič chce. Z dieťaťa sa stáva samostatná dospelá osoba s vlastnými názormi, životnými postojmi a má právo na rovnocenné zaobchádzanie od rodiča. V tomto konkrétnom prípade sa žalobca vždy správal dominantne a nedokázal akceptovať zmeny, ktoré musia prirodzene nastať pri vzťahu rodiča a dieťaťa, z ktorého sa stane samostatný dospelý človek so svojou vlastnou rodinou. Ako vyplynulo z dokazovania aj jeho vystupovanie, tento nie je ochotný pripustiť, že aj názor niekoho iného môže byť správny resp. že „prestrelil“ a chybu urobil on a nie druhá strana a prípadne sa ospravedlniť. Súd chápal postoj žalovanej, ktorá keď sa snažila žalobcovi vysvetliť v čom vidí jeho nevhodné správanie voči nej a on namiesto vecnej diskusie prípadne vysvetlenia svojho postoja (súd nezastával názor, že rodičia nie sú povinní deťom vysvetľovať svoj postoj resp. názor, ak sa dieťaťa daná skutočnosť priamo týka) jej odpísal, aby mu už viac nevolala ani nepísala, že oni dvaja skončili, táto ako dospelá osoba s vlastnou rodinou, vlastnými deťmi, životnými hodnotami a postojom sa to rozhodla akceptovať a už ho nekontaktovala. Podľa názoru súdu stav, kedy žalobcu žalovaná nekontaktuje nie je pre žalobcu prvoradým problémom, skôr sa súdu ako viac pravdepodobné javilo, že je možným prostriedkom, ako sa domôcť vrátenia majetku do jeho dispozície v prípade úspechu v tomto spore, keď žalobca ani raz v priebehu konania neuviedol, že ho správanie žalovanej trápi a zle ho znáša a chcel by zlepšiť ich vzájomné vzťahy, ale žalovaná nemá záujem. Vo vzťahu správania sa žalovanej k žalobcovi je možné konštatovať porušenie spoločensky zaužívaných pravidiel správania sa dieťaťa k rodičovi, keď žalobcu nekontaktuje, ale toto správanie s ohľadom na všetky skutočnosti nie je možné hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov a súvisí so správaním samotného žalobcu. V rámci dokazovania súd hodnotil všetky dôkazy individuálne ale aj vo vzájomnej súvislosti a na základe uvedeného vyvodil záver, že žalovaná ako obdarovaná sa voči žalobcovi ako darcovi nedopustila takého konania, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, neboli tak splnené podmienky na vrátenie daru a tým ani na určenie, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností, preto súd žalobu zamietol. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom navrhnutej svedkyne H. E., keď táto sa na pojednávanie nedostavila a zároveň právny zástupca žalovanej vyhlásil, že na jej výsluchu netrvajú. Svedka O. E. súd nepovažoval za zaujatého. Ide o svokra žalovanej, ktorý je s ňou v pravidelnom kontakte, ale zároveň býval v kontakte aj so žalobcom a vnímal ho ako človeka vrátane jeho správania sa k okoliu, preto sa mohol nezaujato vo veci vyjadriť, pričom aj ostatní vypočutí svedkovia sú rodinnými príslušníkmi strán sporu. 1.2 Vec právne posúdil podľa § 123, § 124, § 628 ods. 1 a § 630 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne rozhodnutie vo veci R 88/1998, R 31/1999, 2Cdo/108/2007. 1.3 O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej ako strane v spore úspešnej v celom rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 2. V zákonom stanovej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie v celom rozsahu žalobca, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“). Podľa žalobcu súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyvodil vo veci nesprávne právne závery. Pokiaľ išlo o okolnosti priebehu pohrebu matky žalobcu a následnej smútočnej oslavy, súd dospel k záverom, že konanie žalovanej bolo primerané charakteru tejto spoločenskej udalosti a nebolo ničím neobvyklé, ktorý skutkový záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo svedeckých výpovedí manžela žalovanej F. E. a svedka D. D. B., ako aj strán sporu, vyplynulo, že žalovaná so žalovaným okrem nevyhnutnej spoločenskej konverzácie v rozsahu privítanie a rozlúčka žiadnym spôsobom nekomunikovala. Takéto správanie nie je akceptovateľné vo vzťahu otca a dcéry. Súd nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka D. B. a svojvoľne nevzal do úvahy skutkové závery plynúce z jeho výpovede. Z výpovede svedka vyplýva, že žalovaná sa počas pohrebu správala vo vzťahu ku žalobcovi chladne, odťažito, nekomunikovala s ním nad nevyhnutnú mieru, pričom na takéto konanie nezadal žiaden dôvod. Neobstojí argument, že to bolo odôvodnené charakterom udalosti. Žalovaná sa tak správala výlučne vo vzťahu k žalobcovi. Čo je zrejmé aj z výpovede svedka D. B., ktorý uviedol, že s ním žalovaná komunikovala o bežných veciach. Žalovaná už počas tejto smútočnej udalosti sa správala k žalobcovi neprimerane, obzvlášť s prihliadnutím na okolnosti, že išlo o pohreb matky žalobcu. Takéto konanie neospravedlňuje ani fakt, že na pohrebe bola prítomná priateľka žalobcu, v súčasnosti už manželka. Je neprípustné, aby žalovaná žalobcovi dávala „pociťovať“, že nemal brať jeho životnú partnerku na pohreb matky, nakoľko má plné právo na svoj súkromný život a rozhodnutie vziať životnú partnerku na pohreb je úplne prirodzené, pochopiteľné a nemôže byť vnímané ako akýkoľvek exces zo spoločenských noriem. Úvaha súdu v
bode 37. odôvodnenia rozhodnutia indikuje, že u žalovanej existoval odklon od primeraného správania, ktorý súd vysvetľuje prítomnosťou jeho životnej partnerky na pohrebe, čo považuje za neakceptovateľné. Pokiaľ ide o absolútne nekontaktovanie a neblahoželanie zo strany žalovanej ani k okrúhlemu jubileu žalobcu, judikatúru R 31/1999 na tento prípad nemožno vo vzťahu k okolnostiam prejednávaného sporu použiť. V predmetnej veci nešlo o najbližší vzťah rodiča a dieťaťa, ale o vzťah starého rodiča a vnukov. V prípade žalobcu sa nejedná len o nenavštevovanie pri príležitosti sviatkov, ale o úplné vymazanie zo života, absolútnej nekomunikácii a úplnom nezáujme zo strany žalovanej o žalobcu ako o rodiča. Žalovaná žalobcu nenavštevuje, hoci sa do rodného F. pravidelne vracia, neoznamuje žalobcovi žiadne svoje životné udalosti, vrátane svojho M. tehotenstva, nezaujíma sa o životné udalosti žalobcu, o jeho zdravotný stav, o bežné ani závažné skutočnosti zo života žalobcu. Žalovaná v konaní priznáva, že žalobcu zo svojho života vymazala, len si to „ospravedlňuje“ zámienkou, že je to údajne na žalobcovo želanie. Poukázal na výpoveď žalovanej vo vzťahu ku konverzácii s bratom žalovanej ohľadom jej M. tehotenstva. Podľa žalobcu žalovaná nepristupovala k nemu ako k ostatným členom najbližšej rodiny, naopak, z tohto okruhu ho vyčlenila. Svoje tehotenstvo oznámila bratovi aj matke, žalobcovi však nie. Súd pochybil, ak nevyhodnotil vyššie uvedené skutočnosti ako konanie žalovanej hrubo porušujúce dobré mravy. Má za to, že pod konanie hrubo porušujúce dobré mravy nepatrí len aktívna forma konania, ale aj opomenutie, ako pasívna forma správania obdarovaného. Pri posudzovaní vzťahu darcu a obdarovaného je potrebné prihliadať aj na druh vzťahu, pretože vzťah medzi rodičom a dieťaťom je vzťahom bližším, ako sú iné druhy príbuzenských vzťahov. Úplné vymazanie rodiča zo svojho života je prejavenie veľkého nevďaku zo strany žalovanej a konaním, ktoré hrubo porušuje dobré mravy. Postoj žalovanej znamená, že o žalobcu, ako o svojho otca, nemá žiaden záujem, nie je ochotná sa s ním kontaktovať a už vôbec nie sa v prípade potreby o neho akokoľvek starať alebo mu akokoľvek pomáhať. Vzťah darcu a obdarovaného vyžaduje určitú kvalitu vzájomného vzťahu, obzvlášť, ak ide o darovanie nehnuteľnosti nie zanedbateľnej hodnoty. Ak žalovaná nevníma ich vzťah ako dostatočne kvalitný, nemala od žalobcu prijímať dar značnej hodnoty. Ak žalovaná deklaruje, že sa k žalobcovi ďalej nemieni správať ako svojmu otcovi, je jej morálnou a právnou povinnosťou mu vrátiť poskytnutý dar. Súd dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, že správanie žalovanej je primeranou reakciou na správanie žalobcu. Nevzal do úvahy všetky okolnosti danej veci a vychádzal len z vybraného výseku skutkových okolností. Zo strany žalobcu nedošlo k žiadnej takej zmene správania, ktorá by ospravedlňovala a odôvodňovala reakciu žalovanej v tom smere, že ho úplne vymaže zo svojho života ako otca. Z výpovedi žalovanej, ako aj svedka F. E. vyplynulo, že vzťah žalobcu so žalovanou bol v čase darovania nehnuteľností taký istý, ako v čase, keď sa žalovaná rozhodla, že žalobcu zo svojho života vylúči. Povaha žalobcu bola žalovanej známa už v čase, keď jej nehnuteľnosti daroval. Podľa žalobcu žalovanú riadne vychoval, poskytol jej všetku potrebnú starostlivosť a opateru; správanie žalovanej nemožno ospravedlňovať ani údajným prianím žalobcu, aby ho vôbec nekontaktovala. Poukázal, že obdobne aj v minulosti opakovane žalobca používal vo vzájomnej komunikácii výrazy ako „končím s tebou“ a pod. Ide o spôsob vyjadrenia sa extrovertnej osobnosti človeka, ktorý nemožno brať doslovne. Tento spôsob komunikácie žalobca používal aj v čase darovania a žalovanej nebránil v prijatí daru od žalobcu. Za takýchto okolností, správanie žalovanej nemožno vnímať ako primerané správanie sa obdarovaného, ktoré by malo ospravedlňovať konanie hrubo porušujúce dobré mravy na princípe vzájomnosti. Pokiaľ súd uviedol úvahu, v zmysle ktorej sa súdu javí, že pre žalobcu nie je prvoradým problémom, že ho žalovaná ako dcéra nekontaktuje, ale ide o prostriedok, ako sa domôcť vrátenia daru majetku; v tomto smere súd nevykonal žiadne dokazovanie, ide o arbitrárny záver súdu a zároveň o nadbytočnú úvahu, ktorá nemá žiaden súvis so skúmaním naplnenia zákonných podmienok pre vrátenie daru. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil alebo zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozsudok považuje za vecne správny. Súd sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre správne právne posúdenie veci. Podrobne analyzoval každý dôkaz a dospel k správnemu záveru, že v predmetnom spore žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nebol schopný preukázať hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou voči osobe žalobcu, a tým naplnenie základnej podmienky na vrátenie daru. Súd správne vychádzal zo znenia zákona a konštatnej judikatúry, podľa ktorej k naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje iba také konanie obdarovaného voči darcovi, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Súd správne uzavrel, že správanie žalovanej vo vzťahu k žalobcovi nikdy hrubo neporušovalo dobré mravy a nejde o správanie, ktoré by nezodpovedalo spoločnosťou akceptovaným normám. Správanie žalovanej voči žalobcovi tak, ako sa v skutočnosti odohralo nemožno za žiadnych okolností komparovať s prípadmi fyzického útoku
obdarovaného na darcu, hrubými urážkami na cti darcu, opakovanému vyháňaniu darcu z domu, ktorý je predmetom daru alebo so sústavným odmietaním poskytovania výživy, čo by mohlo napĺňať predpoklad o hrubom porušovaní dobrých mravov. Prijatý záver súdu nedokázali spochybniť ani skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní. Žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové argumenty a nepopisuje žiadne nové situácie, ktoré by bolo možné s prihliadnutím na už zistené skutočnosti hodnotiť ako okolnosti hrubo porušujúce normatívne pravidlá správania sa žalovanej voči žalobcovi. Žalobca v odvolaní ponúka značne účelové hodnotenie obsahu výpovede svedka D. D. B., a to bez toho, aby jeho výpoveď hodnotil nie len ako celok, ale aj v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi. Nehodnotí vykonané dôkazy objektívne, z dôvodu evidentnej dôkaznej núdze sa snaží prispôsobovať obsah konkrétnych dôkazov vo svoj vlastný prospech a na úkor ostatných zistených skutkových okolností, ktoré úplne ignoruje. Žalobca dôvodnosť žaloby opiera výlučne o to, že žalovaná na pohrebe svojej starej mamy nevystupovala voči žalobcovi podľa jeho subjektívnych predstáv, čo by podľa jeho názoru malo zakladať dôvod na vrátenie darovanej nehnuteľnosti. Predpokladom úspešného uplatnenie práva darcu podľa ustálenej súdnej praxe nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči darcovi, ale musí ísť o také správanie, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu je možné objektívne kvalifikovať ako hrubo nemravné. Konanie darcu, ktoré by bolo možné označiť za rozporné s dobrými mravmi je len také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože z hľadiska oprávnených záujmov dotknutých osôb je hrubo nevyvážené, sleduje nemravné ciele a má nemravné dôsledky a za také ho budú považovať aj nestranní pozorovatelia. To, že žalovaná nekoná tak, ako si predstavuje žalobca ešte neznamená, že by hrubo porušila dobré mravy. Stav, kedy žalovaná nekontaktuje žalobcu (na základe jeho vlastnej požiadavky) skutočne nie je pre žalobcu problémom, ale predstavuje pre neho len jeden z prostriedkov, ako sa domôcť vráteniu darovanej nehnuteľnosti. Žalobca nemá skutočný záujem sám pracovať na zlepšení vzájomných vzťahov, ale ním vyvolanú situáciu sa len účelovo snaží zneužívať vo svoj vlastný prospech. O uvedenom svedčia aj odpovede žalobcu na otázky počas jeho výsluchu, kde napríklad uviedol, že sa vôbec nezaujímal o žalovanú a o jej zdravotný stav, žalovanú vôbec nekontaktoval počas jej sviatkov, resp. sviatkov jej detí a pod. Žalovaná je vlastníčkou darovanej nehnuteľnosti už od roku 2014 a žalobca má odvtedy k nej zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve jej užívania, pričom vo využívaní tohto zriadeného vecného bremena mu nikto nikdy nebránil, no žalobca neprejavoval žiaden záujem nehnuteľnosť užívať, ktorú skutočnosť potvrdil sám žalobca vo svojej výpovedi. Argumentácia žalobcu v odvolaní neobstojí. Rozhodnutie súdu považuje žalovaná v celom rozsahu za rozhodnutie vecne správne. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 4. Žalobca sa k písomnému vyjadreniu žalovanej nevyjadril. 5. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Na základe podaného odvolania žalobcom voči rozsudku súdu prvej inštancie, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, berúc do úvahy odvolacie námietky žalobcu v podanom odvolaní, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. 9. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd uvádza, že žalobca ako odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé vyvodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie; nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2, 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu dôvodné nie je, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie tak považuje za vecne správne; po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. 10. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti vecného odôvodnenia a zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 11. Nad rámec uvedeného k zásadným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza: Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyvodil vo veci nesprávne právne závery, uvádza odvolací súd, že tieto odvolacie námietky žalobcu dôvodné nie sú. Pokiaľ namietal, že záver súdu vo vzťahu k okolnostiam priebehu pohrebu matky žalobcu a následnej smútočnej oslavy nemá oporu v dokazovaní, poukazujúc na svedecké výpovede F. E. a D. D. B., odvolací súd uvádza, že tejto odvolacej námietke žalobcu prisvedčiť nemožno, keďže ani z výpovedí týchto svedkov nevyplynulo, že by sa žalovaná dopustila správania, ktorým by hrubo porušila dobré mravy. Rovnako, pokiaľ namietal nekontaktovanie, neblahoželanie zo strany žalovanej ani k okrúhlemu jubileu, nekomunikácii a nezáujmu zo strany žalovanej o žalobcu ako o rodiča, súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s tým, či konanie žalovanej, berúc do úvahy aj konanie a správanie sa samotného žalobcu, možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, pričom správne dospel k záveru, že vo vzťahu k správaniu sa žalovanej k žalobcovi možno konštatovať porušenie spoločensky zaužívaných pravidiel správania sa dieťaťa k rodičovi, avšak správne vyhodnotil, že správanie žalovanej s ohľadom na všetky skutočnosti, ktoré v konaní boli preukázané, nemožno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov a toto konanie žalovanej súvisí aj so správaním samotného žalobcu. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná sa nedopustila konania hrubo porušujúceho dobré mravy vo vzťahu k žalobcovi; teda nedopustila sa konania, ktoré by zakladalo dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo preukázané naplnenie základnej zákonnej podmienky umožňujúcej darcovi (žalobcovi) domáhať sa vrátenia daru od obdarovanej (žalovanej) podľa hypotézy uvedenej v § 630 Občianskeho zákonníka, a to také správanie sa obdarovanej žalovanej voči žalobcovi, ktorým by došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov. Odvolací súd uvádza, že podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru v prípade, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Predmetné ustanovenie upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti, spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade, ako aj súrodencov a výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (R 88/1998). Ustanovenie § 630 O.z. umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania, ktoré predstavujú súhrn určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru je potrebné považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie, ktorým hrubo porušuje tieto morálne pravidlá. Právo darcu na vrátenie daru však nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti každého konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou, pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod. Za
právne relevantné možno považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa aj objektívne prejavilo. Nie je pritom rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu, a to za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú reakciu obdarovaného by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (viď. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/108/2007 – na ktorý poukázal v odôvodnení rozhodnutia aj súd prvej inštancie). Odvolací súd preskúmaním veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Žalobcom uvedené odvolacie dôvody neobstoja, keď podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia uviedol správne skutkové zistenia a z týchto vyvodil správne právne závery. Venoval náležitú pozornosť všetkým žalobcom tvrdeným dôvodom, pre ktoré sa domáhal žalobca vrátenia daru, s prihliadnutím na žalobcom tvrdené konanie žalovanej, ktoré podľa žalobcu malo napĺňať atribúty hrubo porušujúce dobré mravy, pričom správne bral do úvahy a hodnotil i správanie samotného darcu, rešpektujúc princíp vzájomnosti a dospel k správnemu záveru, že vo vzťahu k správaniu sa žalovanej k žalobcovi síce možno konštatovať porušenie spoločensky zaužívaných pravidiel správania sa dieťaťa k rodičovi, ale toto správanie s ohľadom na všetky zistené skutočnosti nespĺňa atribúty hrubého porušenia dobrých mravov a správanie žalovanej súvisí so správaním samotného žalobcu. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, pričom odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp .zn. 5Cdo/72/2008 a 8Cdo/288/2019; súd prvej inštancie vo veci rozhodol aj v súlade s právnymi názormi vyslovenými v týchto rozhodnutiach. S prihliadnutím teda už na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v celom rozsahu, vrátane rozhodnutia súdu o trovách konania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 CSP a žalovanej, ako úspešnej strane sporu v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov konania. 12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaná bola v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd uložil žalobcovi, ktorý bol neúspešnou stranou sporu v odvolacom konaní, zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 13. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).