Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 41Cob/171/2025 5722201167 29. 07. 2026 Mgr. Radoslava Strhárska ECLI:SK:KSBB:2026:5722201167.1
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Radoslavy Strhárskej a členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpenej Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 50 560 611, proti žalovanému: 1/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/X, XXX XX G. G., právne zastúpenému: JUDr. Mário Keleti, advokát, so sídlom Hlavná 36, 981 01 Hnúšťa, IČO: 50 849 891, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/80/2024 - 402 zo dňa 19. júna 2025, takto rozhodol: I. Odvolanie žalobkyne proti prvej výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. XXXX/XX/ XXXX – XXX zo dňa 19. júna 2025 o d m i e t a . II. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. XXXX/XX/XXXX - XXX zo dňa 19. júna 2025 v druhej a tretej výrokovej vete z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) prvou výrokovou vetou napadnutého rozsudku návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, druhou výrokovou vetou žalobu zamietol a treťou výrokovou vetou žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 21.03.2022 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.577.546,88 Eur spolu s príslušenstvom, kde svoj nárok odôvodnila tým, že od 14.05.2018 bola jeden z dvoch spoločníkov v obchodnej spoločnosti AFG s.r.o., so sídlom so sídlom Dĺžiny 122/40, 039 01 Turčianske Teplice, IČO: 36 383 422, t. j. žalovaného 2/ a do uvedeného dátumu jej patril obchodný podiel vo výške 25 % na základnom imaní spoločnosti. Základné imanie žalovaného 2/ do uvedeného dátumu predstavovalo sumu 6.640,- Eur a obchodný podiel žalobkyne zodpovedal vkladu do základného imania vo výške 1.660,- Eur. Druhým spoločníkom žalovaného 2/ bol žalovaný 1/, ktorý vlastnil obchodný podiel vo výške 75 % na základnom imaní zodpovedajúci vkladu do základného imania vo výške 4.980,- Eur. Od 15.05.2018 došlo k zmene údajov zapísaných v obchodnom registri tak, že došlo k zväčšeniu obchodného podielu žalovaného v rade 1/ na 99,57 %, ktorý zodpovedal vkladu do základného imania vo výške 379.980,- Eur. Základné imanie žalovaného 2/ sa tak zvýšilo na 381.640,- Eur, pričom obchodný podiel žalobkyne zodpovedajúci vkladu do základného imania vo výške 1.660,- Eur sa podľa stavu zapísaného od 15.05.2018 zmenšil na 0,43 %. Dané zmeny sa vykonali na základe toho, že dňa 21.12.2017 žalobkyňa prevzala list žalovaného 1/ označený ako Návrh rozhodnutí vo forme per rollam spoločníkov spoločnosti AFG s.r.o., predmetom ktorého bol návrh žalovaného 1/ na prijatie a rozhodnutie formou per rollam, a to konkrétne uznesenia č. PR/01/11/17 o schválení účtovnej závierky a výročnej správy žalovaného za r. 2016 a
uznesenia o navýšení základného imania o 500.000,- Eur formou peňažného vkladu. Žalobkyňa prevzala predmetný list až dňa 21.12.2017, teda po lehote hlasovania, keďže spoločníci mali o predmetných návrhoch hlasovať v lehote do 18.12.2017. Zároveň žalobkyňa zistila, že k návrhu na hlasovanie neboli priložené prílohy podľa textu predmetného listu. Upozornila konateľa žalovaného 2/, že ak je predmetom hlasovania zvýšenie základného imania, musí o ňom rozhodnúť 100 % hlasov spoločníkov podľa čl. 13 ods. 14 spoločenskej zmluvy. Následne bolo žalobkyni listom zo dňa 28.12.2017 oznámené, že predlžuje lehotu na hlasovanie stanovenú do 21.12.2017 o 7 dní, a to do 03.01.2018. Takto stanovená lehota však bola zmätočná, keďže jednak 7 dní od 21.12.2017 je 28.12.2017, nie 03.01.2018 a týkalo sa hlasovania, ktoré bolo zmarené. Žalovaný 2/ jej následne adresoval list - Zápisnicu z hlasovania per rollam z 08.01.2018 a podľa obsahu listu malo byť uznesenie o schválení účtovnej závierky a výročnej správy spoločnosti za r. 2016 a o navýšení základného imania o 500.000,- Eur údajne schválené. Následne bol žalobkyni doručený návrh na prijatie uznesení, a to uznesenia, podľa ktorého malo dôjsť k schváleniu navýšenia základného imania žalovaného o sumu 375.000,- Eur výlučne peňažným vkladom jedného zo spoločníkov, a to žalovaného 1/. Žalobkyňa sa vyjadrila prípisom zo dňa 27.03.2018 a e-mailom zo dňa 30.03.2018 tak, že hlasovala proti prijatiu oboch uznesení. Žalobkyňa nedostala oznámenie o výsledku hlasovania o návrhoch žalovaného napriek tomu, že poskytnutie tejto informácie opakovane urgovala. Po vykonaní uvedených úkonov boli do obchodného registra zapísané údaje, podľa ktorých zodpovedá základné imanie spoločnosti sume 381.640,- Eur, pričom žalovaný 1/ mal zapísaný vklad vo výške 379.980,- Eur a žalobkyňa vklad vo výške 1.660,- Eur, čo v prepočte predstavuje obchodný podiel žalovaného 1/ vo výške 99,57 % a obchodný podiel žalobkyňa vo výške 0,43 %. Výsledkom takéhoto postupu došlo k zmenšeniu obchodného podielu žalobkyne v pomere k základnému imaniu z 25 % na 0,43 %. Žalobkyňa sa domnieva, že opísané zvýšenie základného imania s dôsledkom značného zníženia výšky obchodného podielu žalobkyne sa vykonalo v rozpore so spoločenskou zmluvou, dobrými mravmi a zákonom, a preto žalobkyňa iniciovala súdny spor o určenie neplatnosti rozhodnutí spoločníkov vedený na Okresnom súde Martin pod sp. zn. XXXX/XX/XXXX. Podľa žalobkyne konaním žalovaného 1/ v úzkej súčinnosti so žalovaným 2/, títo zneužili svoje postavenie väčšinového spoločníka, pričom znevýhodnili žalobkyňu najmä tým, že žalobkyni bolo konaním žalovaných znemožnené zúčastniť sa hlasovania a uznesenie č. PR/01/2018 nemohlo byť nikdy prijaté s poukazom na čl. 13 ods. 14 spoločenskej zmluvy. Podľa žalobkyňou zabezpečeného odborného stanoviska znaleckej organizácie mala spoločnosť AFG s.r.o., t. j. žalovaný 2/, v príslušnom období odborne odhadovanú hodnotu vo výške 4.654.300,- Eur a žalobkyňa s pomocou jej súkromných ekonomických poradcov zohľadňujúc širšie informácie a podklady než znalecká organizácia ohodnotila hodnotu spoločnosti na sumu 8.186.942,Eur. Na účely ustálenia výšky škody, ktorej náhrady sa domáha, vychádza preto žalobkyňa z priemeru vyššie uvedených dvoch hodnôt spoločnosti AFG s.r.o.. Vychádzajúc z odborne odhadovanej hodnoty majetku spoločnosti AFG vo výške 6.420.621,- Eur hodnota obchodného podielu žalobkyne v danom čase predstavovala 1.605.155,25 Eur, čo je 25 % na základnom imaní, pričom bola vyššie opísaným protiprávnym konaním žalovaným zmenšená na hodnotu 27.608,67 Eur, t. j. 0,43 % na základnom imaní, čím vznikla žalobkyni škoda vo výške 1.577.546,88 Eur. 3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd uznesením zo dňa 08.01.2025, právoplatným dňa 11.02.2025, zastavil konanie voči žalovanému 2/ s poukazom na § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, nakoľko po začatí konania Okresný súd Žilina uznesením sp. zn. XX/X/XXXX zo dňa 28.04.2022 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu žalovaného 2/. Následne sporovou stranou na strane žalovaného ostal len žalovaný 1/. 4. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že na Okresnom súde Martin sa pod sp. zn. XXXX/XX/XXXX viedlo konanie o určenie neplatnosti rozhodnutí spoločníkov s ručením obmedzeným prijatých formou per rollam. Z predložených listín a z predloženého obsahu spisu je nesporné, že Okresný súd Martin prvotne rozhodol tak, že žalobu o určenie neplatnosti uznesení žalovaného č. PR/01/11/2017 o schválení účtovnej závierky a výročnej správy žalovaného za r. 2016 a uznesenie č. PR/02/11/17 o navýšení základného imania žalovaného prijaté hlasovaním per rollam, ako aj žalobu o určenie, že všetky ďalšie uznesenia žalovaného majúce základ a obsahovo nadväzujúce na uznesenia č. PR/01/11/17, PR/02/11/17, PR/01/2018 a PR/02/2018 a eventuálny petit žaloby zamietol. Zároveň určil, že uznesenie žalovaného č. PR/01/2018 o navýšení základného imania žalovaného na sumu 381.640,- Eur s peňažným vkladom spoločníka D. E. vo výške 375.000,- Eur a č. PR/02/2018 o zmene článku 7 bod 1 a 2 spoločenskej zmluvy prijaté hlasovaním per rollam sú neplatné. Následne na základe podaného odvolania odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu v rozsahu zamietajúcich
výrokov a v časti, v ktorej okresný súd žalobe vyhovel, rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Následne na to, Okresný súd Martin opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. XXXX/XX/XXXX-XXXX zo dňa 10.07.2020 tak, že zamietol žalobu aj v časti určenia, že uznesenie žalovaného č. PR/01/2018 o navýšení základného imania a uznesenie č. PR/02/2018 o zmene článku 7 bod 1 a 2 spoločenskej zmluvy prijaté hlasovaním per rollam sú neplatné, ktoré rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 24.09.2024 potvrdil, pričom rozhodnutie Okresného súdu Martin v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici nadobudlo právoplatnosť 16.10.2024. 5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd ďalej uviedol, že s poukazom na rozhodnutia krajského a okresného súdu bola žaloba o určenie neplatnosti všetkých napadnutých uznesení zamietnutá. Podľa uvedenia sporových strán voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Martin, bolo podané dovolanie a zatiaľ o dovolaní nebolo rozhodnuté. Na základe toho žalobkyňa žiadala prerušiť konanie do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 24.09.2024. 6. Okresný súd skonštatoval, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXXX/XX/XXXX je právoplatný v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 14.07.2022, a tieto rozhodnutia sú aj vykonateľné. Ide teda o vykonateľné rozhodnutia, ktoré zároveň sú právoplatné a výroky vyslovené súdom v daných rozhodnutiach sú záväzné. Z toho dôvodu otázka platnosti, resp. neplatnosti sporných uznesení spoločnosti AFG s.r.o. nie sú predmetom tohto konania a nie je potrebné ich prejudiciálne posudzovať, pretože táto otázka bola vyriešená uvedenými rozhodnutiami. Zároveň poukázal na to, že vzhľadom na citované zákonné ustanovenia § 162 a § 164 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) prerušiť konanie možno v prípade, keď ide o prebiehajúce konanie. V danom prípade však konanie o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia je právoplatne skončené spôsobom, že žaloba bola zamietnutá a nebolo konštatované, že by dané uznesenia boli neplatné. Dovolanie je voči právoplatnému rozhodnutiu a nejde o prebiehajúce konanie ako také, preto nie je dôvod na prerušenie konania. Z toho dôvodu okresný súd návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol. 7. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že okresný súd na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia § 373, § 757 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ObZ“ alebo „Obchodný zákonník“), § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), ako aj ustanovenia § 150 a § 151 CSP, pričom prioritne sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovaného. 8. Podľa záverov okresného súdu žalobkyňa v žalobe tvrdila, že o splatení nového vkladu žalovaného 1/ do základného imania spoločnosti žalovaného 2/ sa dozvedela dňa 19.03.2018. Napriek tomu následne po vznesenej námietke premlčania žalobkyňa tvrdila, že sa dozvedela o daných skutočnostiach až 15.05.2018 na základe zmeny zapísaných údajov v obchodnom registri. Zároveň žalobkyňa tvrdila v žalobe, že jej bol adresovaný list označený ako Zápisnica z hlasovania per rollam z 08.01.2018 a podľa obsahu tohto listu mali byť uznesenia č. PR/01/11/17 o schválení účtovnej závierky a výročnej správy spoločnosti za r. 2016 a č. PR/02/11/17 o navýšení základného imania údajne schválené. Následne žalovaný 1/ doručil 19.03.2018 žalobkyni návrh z 15.03.2018 znejúci na prijatie doplňujúcich uznesení k uzneseniu č. PR/02/11/2017, podľa ktorého malo dôjsť k schváleniu navýšenia základného imania žalovaného o sumu 375.000,- Eur výlučne peňažným vkladom jedného zo spoločníkov, a to žalovaného 1/. Žalobkyňa podala predmetnú žalobu až dňa 21.03.2022. Okresný súd vyhodnotil, že žalobkyňa začala tvrdiť iný dátum, kedy sa mala dozvedieť o daných skutočnostiach, až po vznesenej námietke premlčania, čo možno považovať za zavádzajúce a účelové, a teda nehodnoverné tvrdenie. 9. Následne okresný súd zdôraznil, že nároky zo zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla porušením povinnosti mimo existujúci záväzkový vzťah, sa premlčujú v premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že takýto vzťah zo spôsobenej škody by inak spĺňal podmienky uvedené v § 261 ods. 1 a 2 ObZ z hľadiska subjektov vzťahu aj vzťahu k podnikateľskej činnosti v čase vzniku zodpovednosti za škodu. Preto pokiaľ porušená povinnosť nevyplýva zo zmluvy, ustanovenia § 373 a nasl. ObZ o porušení zmluvnej povinnosti nie je možné použiť na posúdenie zodpovednosti za spôsobenú škodu. Ustanovenia § 373 a nasl. ObZ je možné použiť len na tie prípady porušenia mimozmluvnej povinnosti, kde to zákon vyslovene uvádza, ako napr. v ustanovení § 757 ObZ zákonníka.
Okresný súd pritom poukázal na obdobný názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 17.04.2012. Okresný súd mal za to, že vznik a existencia údajného nároku, ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha, nie je možné považovať za porušenie zmluvnej povinnosti podľa Obchodného zákonníka, a preto sa na premlčanie takéhoto nároku uplatní právna úprava v zmysle Občianskeho zákonníka, kedy došlo jednoznačne k uplynutiu premlčacej lehoty na uplatnenie takéhoto, aj keď neexistujúceho nároku. S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd žalobu zamietol z dôvodu skonštatovania opodstatnenosti vznesenej námietky premlčania. 10. Zároveň okresný súd konštatoval, že aj v prípade, že by bolo posúdené, že nárok nie je premlčaný, tak nárok žalobkyne je nedôvodný, a to s poukazom na rozsiahle vykonané dokazovanie, v rámci ktorého bolo konštatované aj okresným a krajským súdom ohľadom určenia v konaní XXXX/XX/XXXX, že napadnuté uznesenia nie sú neplatné, a preto žaloba v tom konaní v celom rozsahu bola zamietnutá. Teda nebola vyslovená neplatnosť tých uznesení valného zhromaždenia, preto je nutné konštatovať, že boli platne prijaté a nebolo súdmi konštatované žiadne porušenie spôsobujúce ich neplatnosť. 11. Podľa záverov okresného súdu žalobkyňa neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení ohľadom náhrady škody, keďže neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody, ktoré spočívajú v porušení právnej povinnosti, vzniku škody, príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou a zároveň zavinenie toho, kto škodu spôsobil. Okresný súd skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala protiprávne konanie žalovaného, pretože k tomu, aby určitý subjekt bol zodpovedný za škodu a zároveň aby bol voči nemu úspešne uplatnený nárok na náhradu škody, je potrebné, aby bolo preukázané, že na jeho strane bola daná určitá právna povinnosť, zároveň nesplnenie, porušenie povinností, pričom musí existovať tvrdená škoda s tým, že táto škoda musí byť skutočne spôsobená a došlo k nej v dôsledku vyššie uvedeného. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania existencie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zaťažuje poškodeného, teda v prejednávanej veci žalobkyňu. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecných záväzných právnych predpisov a iných noriem. Taktiež musí byť aj kauzálny nexus, teda príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou. 12. Okresný súd poukázal na to, že žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody charakterizuje ako dôsledok prijatia rozhodnutia žalovaného 1/ ako spoločníka spoločnosti žalovaného 2/ o zvýšení základného imania tejto spoločnosti a vo faktickom zvýšení základného imania spoločnosti, čím sa znížila veľkosť jej podielu v spoločnosti. Žiadne z týchto konaní však nepredstavuje porušenie právnej povinnosti, ako vyplýva aj z vyššie uvedených vyslovených názorov iných súdov, pričom zvýšenie základného imania spoločnosti žalovaného 2/ bolo realizované platne a v súlade so zákonom a internými predpismi spoločnosti žalovaného 2/. Okresný súd zdôraznil, že výkon práv spoločníka v podobe hlasovacích práv pri prijímaní rozhodnutí valného zhromaždenia spoločnosti formou per rollam nie je a ani nemôže byť konaním, ktoré by mohlo byť považované za protiprávne s možným zodpovednostným následkom v podobe nároku na náhradu škody. Okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade absentuje naplnenie podmienok nároku na náhradu škody, a to predovšetkým existencia protiprávneho úkonu, preto vzhľadom na uvedené nebolo možné priznať žalobkyni nárok a žalobe vyhovieť, keďže žalobkyňa nepreukázala porušenie povinnosti, ani žiadnu skutočnosť pre úspešné uplatnenie svojho nároku. 13. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril aj k výške škody, konštatujúc pritom, že žalobkyňa v rámci tohto konania predložila na preukázanie výšky škody odborné vyjadrenie. Toto vyjadrenie vychádza z odhadu hodnoty spoločnosti, avšak nie z reálnej skutočnosti, pričom je zostavené k 31.12.2018, hoci žalobkyňa uvádza, že k spôsobeniu škody malo dôjsť najneskôr k 14.05.2018, kedy bol vykonaný zápis v obchodnom registri. Žalovaný vyžiadal znalecké posudky vypracované odborníkmi a k tomu povolanými osobami, a to znalecký posudok vypracovaný znaleckým ústavom Znalecká organizácia PBT, s.r.o., ako aj znalecký posudok č. 98 vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a zároveň odborné vyjadrenie č. 1022/2021/EKM vypracované Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Tieto predložené listiny však jednoznačne potvrdzujú účelovosť a zavádzanie zo strany žalobkyne, nakoľko v zmysle týchto posudkov hodnota spoločnosti žalovaného 2/ bola v dotknutom období diametrálne odlišná než tvrdí žalobkyňa.
14. Okresný súd následne zdôraznil, že žalobkyňa nepreukázala existenciu protiprávneho úkonu na strane žalovaného (pôvodne označeného žalovaného 1/), ani žalovaného 2/, a z toho dôvodu nemohla byť ani preukázaná príčinná súvislosť medzi žalobkyňou opísanými konaniami žalovaného 1/ a 2/ a škodou, o ktorej tvrdí, že jej bola spôsobená. Zhrnul, že vznesená námietka premlčania je opodstatnená a zároveň žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia, neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu splnenia podmienok pre nárok na náhradu škody, preto aj v prípade, že by nárok nebol premlčaný, nebolo možné žalobe vyhovieť, na základe čoho okresný súd žalobu zamietol. 15. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 16. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá rozsudok napadla v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom zároveň si uplatnila aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 17. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nepochopiteľne hrubo skresľuje a dezinterpretuje skutkové tvrdenia žalobkyne, pokiaľ ide o moment, kedy sa mala dozvedieť o vzniku škody, keď nekorektne uvádza, že v žalobe mala tvrdiť, že o splatení nového vkladu žalovaného 1/ do základného imania spoločnosti žalovaného 2/ sa dozvedela dňa 19.03.2018. Žalobkyňa poukázala na to, že v skutočnosti v žalobe tvrdila, že v uvedený deň jej žalovaný 1/ ešte len doručil návrh zo dňa 15.03.2018 znejúci na prijatie doplňujúcich uznesení uzneseniu č. PR/02/11/2017, a to návrh uznesenia č. PR/01/2018, podľa ktorého malo dôjsť k schváleniu navýšenia základného imania žalovaného o sumu 375.000,- Eur výlučne peňažným vkladom žalovaného 1/. Je teda zrejmé, že v danom čase ešte nemohli byť známe výsledky hlasovania, keďže žalobkyni bolo v tom čase len oznámené, že v blízkej budúcnosti hlasovanie prebehne. Žalobkyňa nikdy svoje tvrdenia v tomto smere nemenila a až vo svojej replike po prvýkrát označila skutočnosti, na základe ktorých sa mohla dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu. Žalobkyňa v odvolaní trvala na svojom stanovisku, že o vzniknutej škode sa dozvedela až na základe zápisu v obchodnom registri vykonaného ku dňu 15.05.2018. Škoda pritom vznikla v dôsledku konania žalovaných pozostávajúceho z čiastkových úkonov, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 56a ObZ ako celok. Žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že na danú vec nesprávne použil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXXX XX/XXXX zo dňa 17.04.2012, nakoľko v danom spore sa žalobkyňa domáhala náhrady škody vzniknutej porušením povinností ustanovených priamo Obchodným zákonníkom (§ 56 a ObZ), a nie iným osobitným predpisom, ktorý by neobsahoval odkaz na použitie Obchodného zákonníka. Preto je potrebné plne v súlade s § 757 ObZ aplikovať na uplatnený nárok žalobkyne ustanovenie § 373 a nasl. ObZ, pričom v danom prípade naviac ide o práva a povinnosti v rámci záväzkového vzťahu medzi spoločníkmi, ktorý je založený spoločenskou zmluvou uzatvorenou medzi nimi. Žalobkyňa namietala, že tieto argumenty použila už v konaní pred súdom prvej inštancie, a tento sa s nimi vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Zároveň poukázala na to, že pri posudzovaní plynutia premlčacej doby je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“), v zmysle ktorých premlčacie lehoty od 27.03.2020 do 30.04.2020 a od 19.01.2021 do 28.02.2021 neplynuli. 18. Žalobkyňa ďalej odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní vychádzal výlučne zo záverov súdov v konaní vedenom pred Okresným súdom Martin pod sp. zn. XXXX/XX/XXXX, pričom žalobkyňa na pojednávaní dňa 19.06.2025 vysvetlila a zdôvodnila, že k zneužívajúcemu konaniu v zmysle § 56a ods. 1 a 2 ObZ dochádza práve pri výkone práv, teda pri konaní navonok v súlade s právom, ktoré právo je však v takomto konkrétnom prípade vykonávané zneužívajúcim spôsobom na úkor druhého spoločníka. Opakovane poukazovala na to, že konanie žalovaných spočíva vo viacerých čiastkových konaniach, ktoré boli zavŕšené až podaním návrhu na zápis zmien do obchodného registra, ktoré nekorešpondovali so skutočným faktickým a právnym stavom. Zároveň uvádzala, že zvýšenie základného imania bolo navrhované ako efektívne, t. j. novými peňažnými vkladmi spoločníkov spoločnosti, avšak v skutočnosti svoj vklad splatil žalovaný 1/ preúčtovaním prostriedkov v kapitálovom fonde, ktorými už spoločnosť v danom čase disponovala. Žalobkyňa trvala na tom, že jediným dôvodom na registráciu zvýšenia základného imania v obchodnom registri bola zmena „pomeru síl“ v spoločnosti
v neprospech žalobkyne, t. j. zväčšenie obchodného podielu žalovaného 1/ a zmenšenie obchodného podielu žalobkyne, pričom tieto skutkové tvrdenia žalovaný nepoprel a je potrebné ich považovať za nesporné. Žalobkyňa v tomto prípade nemohla byť spravodlivo zaťažovaná bremenom dokazovania, že predmetné zvyšovanie základného imania nemalo iný zmysel a cieľ, než zmeniť pomery síl v spoločnosti, pretože pokiaľ ona skutočnosť o neexistencii iného dôvodu na zvýšenie základného imania tvrdila, v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie bolo na žalovanom, aby preukázal prípadnú existenciu iného dôvodu. Žalovaný ostal v tejto otázke celkom pasívny, a nielenže nepreukázal existenciu iného dôvodu pre predmetné zvýšenie základného imania, ale dokonca ani len nerozporoval príslušné tvrdenie žalobkyne. Žalobkyňa zdôraznila, že v danom prípade ide o protiprávne konanie, ktoré je v rozpore s ustanovením § 56a ods. 1 a 2 ObZ, z ktorého vyplýva povinnosť zdržať sa zneužitie väčšiny hlasov v spoločnosti, ako aj konania znevýhodňujúceho niektorého zo spoločníkov. Žalobkyňa namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou je nepreskúmateľné, arbitrárne, zaťažené nesprávnym právnym posúdením, pričom zároveň súd zjavne buď nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy alebo dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 19. Žalobkyňa zopakovala, že žalovaný 1/ prevzal záväzok na nový vklad iba vo vzťahu k skoršiemu uzneseniu č. PR/02/11/2017, ktoré nikdy nenadobudlo účinnosť, keďže nikdy nedošlo k upísaniu, resp. k prevzatiu záväzkov na nový vklad v rozsahu zvýšenia základného imania v zmysle tohto uznesenia, t. j. o sumu 500.000,- Eur. Následné uznesenie č. PR/01/2018 o zvýšení základného imania o 375.000,Eur bolo označené ako „dopĺňacie“, čo právny poriadok neumožňuje. Vo vzťahu k rozhodnutiu č. PR/01/2018 o zvýšení základného imania iba o 375.000,- Eur vkladom žalovaného 1/ nikdy nedošlo k prevzatiu záväzku žalovaného 1/ na nový vklad. Žalovaní potom docielili zápis zvýšenia základného imania tak, že neprípustne a protiprávne skombinovali nové uznesenie o zvýšení základného imania o 375.000,- Eur a staršie vyhlásenie o prevzatí záväzku na nový vklad vykonané výslovne k skoršiemu uzneseniu č. PR/02/11/2017 o zvýšení základného imania o 500.000,- Eur. Ani s týmito podstatnými argumentmi sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a s nespornými skutkovými tvrdeniami strán sporu sa nevysporiadal. Súd prvej inštancie nesprávne stotožnil platnosť uznesení o zvýšení základného imania s platným zvýšením základného imania, pretože otázka platnosti samotného rozhodnutia o zvýšení základného imania je v tejto súvislosti iba otázkou čiastkovou, keďže zvýšenie základného imania je zložený proces. 20. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatuje ničím nepodložené závery, podľa ktorých žalobkyňa predložila k výške škody odborné vyjadrenie, ktoré nevychádza z reálnej skutočnosti, pričom súd prvej inštancie zároveň vyzdvihuje, že žalovaným predložené posudky sú vypracované „odborníkmi a k tomu povolanými osobami.“ Žalobkyňa v tomto bode vytýkala súdu prvej inštancie jednostranný a selektívny prístup. Mala za to, že ňou predložené odborné vyjadrenie bolo vypracované znaleckou organizáciou SK ACTIVE s.r.o. zapísanou v zozname znalcov pod č. 900178 a ide taktiež nepochybne o „odborníka a k tomu povolanú osobu“. Súd prvej inštancie sa pritom vôbec nezaoberal ani ďalšími skutkovými tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobkyňou o skutočnej trhovej hodnote jej obchodného podielu spoločnosti AFG s.r.o. 21. V závere odvolania žalobkyňa namietala aj voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jej návrh na prerušenie tohto konania až do skončenia dovolacieho konania o dovolaní podanom žalobkyňou proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (pozn. správne má byť v Banskej Bystrici) sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, majúc za to, že výsledok tohto konania môže mať významný vplyv pre rozhodnutie súdu v danej veci, resp. v budúcnosti spôsobiť dôvod prípustnosti žaloby na obnovu konania. 22. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní zo dňa 02.09.2025, v ktorom zotrval na svojej argumentácii, že premlčanie podľa úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku je možné vzťahovať len na nároky na náhradu škody vyplývajúcej z porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu. Podľa žalovaného žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, že by zo strany žalovaného došlo k akémukoľvek porušeniu akejkoľvek povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom. Namietal, že pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdí, že malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 56a ObZ, k tomuto nikdy neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, v čom by malo porušenie tohto ustanovenia spočívať, nikdy neoznačila žiadny protiprávny úkon, ktorým by žalovaný mal porušiť svoju akúkoľvek záväzkovú povinnosť. Zároveň nikdy žiadne obdobné konanie nepreukázala a ani v tomto smere nenavrhla dôkazy, ktoré by mohli byť v rozpore s uvedeným ustanovením. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa sa nemôže všeobecne odvolávať
na akúkoľvek normu Obchodného zákonníka bez toho, aby označila konkrétne porušenie povinnosti spoločníka vyplývajúce z akejkoľvek uzavretej zmluvy. Za tohto stavu akýkoľvek nárok na náhradu škody, ktorý nie je ničím odôvodnený, je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. K tvrdeniam žalobkyne, že k prijatiu rozhodnutí o zvýšení základného imania o sumu 375.000,- Eur iba vkladom žalovaného nikdy nedošlo, žalovaný poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia ohľadne stavu konania vedeného na Okresnom súde Martin pod sp. zn. XXXX/XX/XXXX a najmä na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 24.09.2024, v ktorom bol podrobne vysvetlený spôsob zvyšovania základného imania spoločnosti a potvrdená právoplatnosť prijatých uznesení, ako aj následný spôsob zvýšenia základného imania. Žalovaný považoval za nezmysel tvrdenie žalobkyne, že malo dôjsť k akejsi neprípustnej kombinácii uznesení pri zápise základného imania a že tieto skutočnosti nepoprel, pričom poukázal na svoje podanie zo dňa 26.01.2025, kde podrobne rozpísal spôsob, akým došlo k zvýšeniu základného imania spoločnosti AFG s.r.o. a opätovne poukázal na konanie vedené pred Okresným súdom Martin pod sp. zn. XXXX/XX/XXXX, v ktorom bola táto otázka právoplatne vyriešená. 23. Žalovaný rovnako považoval za nezmysel tvrdenie žalobkyne, že žalovaný v priebehu konania nepoprel, že dôvodom na zvýšenie základného imania bola snaha o zmenšenie obchodného podielu žalobkyne. Poukázal pri tom na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 07.07.2022, ako aj následné podania, kde podrobne popísal spôsob zvýšenia základného imania. Mal za to, že žalobkyňa svoju argumentáciu používa podľa ľubovôle a podľa toho, ako jej to vyhovuje, nakoľko do zápisnice o výsluchu svedka v konaní vedenom pod ČVS: KRP-29/2- VYS-ZA-2020 dňa 29.09.2020 uviedla: „Ja som neprejavil záujem navýšiť výšku peňažného vkladu spoločnosti, lebo nebol dôvod.“ Bola to práve žalobkyňa, ktorá nikdy toto skutkové tvrdenie ohľadne svojej výpovede v trestnom konaní nepoprela a je nesporné, že o navyšovaní základného imania mala dostatok informácií, pričom o navýšenie svojho podielu na základnom imaní spoločnosti nikdy nemala záujem. Podľa žalovaného žalobkyňa mala možnosť sa na zvýšení základného imania podieľať, veci jej boli vždy riadne doručované, pričom opakovane dlhodobo v priebehu niekoľkých rokov sabotovala činnosť spoločnosti. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dôvodom zvyšovania základného imania bol hroziaci konkurz spoločnosti, k čomu nakoniec aj došlo. K tvrdeniu o neprípustnom presune dôkazného bremena na žalobkyňu v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie žalovaný uviedol, že bolo úlohou žalobkyne preukázať skutočnosť, ktorá podľa jej tvrdení reálne nastala a ona mala podrobne vymedziť skutkové konanie, v čom reálne spočíval spôsob konania žalovaného v rozpore s ustanovením § 56a ObZ. V danej veci nikdy nešlo o preukázanie neexistencie niečoho, ale práve naopak, o preukázanie existencie ňou konkrétne tvrdenej skutočnosti, ktorú však nikdy bližšie nevymedzila. Žalovaný ďalej k odbornému vyjadreniu spoločnosti SK ACTIVE s.r.o. predloženého žalobkyňu uviedol, že toto vychádzalo len z účtovných závierok spoločnosti AFG s.r.o. a ako sa v ňom na str. 3 uvádza, len z odhadovanej hodnoty spoločnosti, nešlo teda o žiadne reálne vyčíslenie, ale len o odhad stanovený z účtovných závierok bez reálneho preskúmania obsahu účtovníctva a ďalšej tomu zodpovedajúcej dokumentácie. Žalovaný mal za to, že uvedeného si žalobkyňa musela byť plne vedomá, keď sama v konaní navrhovala vykonať znalecké dokazovanie. V súvislosti s argumentáciou žalobkyne, že by návrh na odkúpenie obchodného podielu mal predstavovať trhovú hodnotu obchodného podielu, žalovaný uviedol, že pri výkone záložného práva k obchodným podielom spoločníkov verejnou ponukou došlo k ich reálnemu trhovému speňaženiu, kde hodnota podielu žalobkyne bola v podstate nulitná. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Žalobkyňa v odvolacej replike a triplike a žalovaný v odvolacej duplike zotrvali na argumentácii, ktorá už bola uplatnená v priebehu konania na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní. Keďže odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 373 ods. 4 CSP oprávnený prihliadať iba k tým prostriedkom procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré sú uplatnené najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu, k novej argumentácii, ktorá by prípadne aj bola v replike, duplike a triplike uplatnená, by i tak prihliadnuť nemohol. Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval za hospodárne obsah predmetných písomných podaní sporových osobitne uvádzať. 25. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne, ktoré smerovalo voči druhej a tretej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia je dôvodné.
26. Vzhľadom na obsah podaného odvolania predmetom odvolacieho prieskumu odvolacieho súdu bol prvý výrok napadnutého rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, druhý výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu, ako aj od meritórneho výroku závislý tretí výrok napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 27. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je uplatnenie nároku žalobkyne na zaplatenie sumy vo výške 1.577.586,88 Eur voči žalovanému 1/ z titulu nároku na náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená protiprávnym konaním pozostávajúcim zo série čiastkových úkonov spoločnosti AFG s.r.o. (t. j. žalovaného 2/, voči ktorému bolo konanie zastavené) a spoločníka p. D. E. (t. j. žalovaného 1/), ktoré majú byť ako celok v rozpore s ustanovením § 56a ObZ a na základe ktorých došlo k zvýšeniu základného imania spoločnosti o majetkový vklad žalovaného 1/ vo výške 375.000,- Eur, v dôsledku čoho došlo k zmenšeniu výšky obchodného podielu žalobkyne z 25 % na 0,43 %, čím malo dôjsť aj k vzniku škody na strane žalobkyne vo výške rozdielu trhovej hodnoty pôvodnej výšky obchodného podielu (25 %) a novej výšky obchodného podielu (0,43 %), a to v sume 1.577.586,88 Eur, ktorú výšku vyčíslila žalobkyňa ako aritmetický priemer trhovej hodnoty na základe odborného vyjadrenia spoločnosti SK ACTIVE, s.r.o. a výpočtu samotnej žalobkyne. 28. Základná odvolacia námietka žalobkyne spočívala v nesprávnom právnom posúdení otázky premlčanie nároku žalobkyne vykonaného okresným súdom vrátane nesprávne zisteného skutkového stavu v otázke určenia okamihu začatia plynutia premlčacej doby, ako aj v porušení jej práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie podľa žalobkyne iba príliš všeobecne a nepreskúmateľne konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou, pričom však nesprávne vyhodnotil tak unesenie bremena tvrdenia, ako aj dôkazného bremena, pretože sa celkom opomenul vysporiadať s nespornými skutkovými tvrdeniami strán sporu, žalobkyňou predloženými dôkazmi, ako aj negatívnou dôkaznou teóriu v zmysle ustálenej súdnej praxe, a to tak pokiaľ ide právny základ uplatneného nároku, ako o výšku žalovanej sumy. 29. Podľa § 56a ods. 1 ObZ, zneužitie práv spoločníka, najmä zneužitie väčšiny alebo menšiny hlasov v spoločnosti, sa zakazuje. 30. Podľa § 56a ods. 2 ObZ, akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom, sa zakazuje. 31. Podľa § 373 ObZ, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 32. Podľa § 757 ObZ, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. 33. Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 34. Podľa § 398 ObZ, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. 35. Odvolací súd posudzoval napadnuté rozhodnutie v rozsahu a výhradne z dôvodov uvedených žalobkyňou v podanom odvolaní. 36. Po zhodnotení všetkých skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa prioritne zaoberal obranou žalovaného, v rámci ktorej žalovaný vzniesol námietku premlčania. Okresný súd sa pritom opieral o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. F. zo dňa 17.04.2012, v ktorom bol vyslovený názor, že „nároky zo zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla porušením povinnosti mimo existujúci záväzkový vzťah (napr. povinnosti vyplývajúcej z iného právneho predpisu než z ObZ), sa premlčujú v premlčacej dobe podľa OZ, a to bez ohľadu na to, že takýto vzťah zo spôsobenej škody by inak spĺňal podmienky uvedené v § 261 ods. 1 a 2 ObZ (z hľadiska subjektov vzťahu a ich podnikateľskej
činnosti v čase vzniku zodpovednosti za škodu)“. Nárok žalobkyne sa preto podľa okresného súdu premlčal uplynutím premlčacej doby podľa § 106 Občianskeho zákonníka, pretože vznik a existenciu nároku, ktorého sa žalobkyňa v tomto konaní domáhala, nie je možné považovať za porušenie zmluvnej povinnosti podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že názor okresného súdu je nesprávny. Žalobkyňa v žalobe jednoznačne a nezameniteľným spôsobom vymedzila svoj nárok na náhradu škody ako nárok majúci základ v nedodržaní ustanovení Obchodného zákonníka, keď poukazovala na ustanovenie § 56a ObZ s tým, že ňou tvrdená škoda vznikla v súvislosti so zvyšovaním základného imania spoločnosti žalovaného 2/ zneužitím práva druhého spoločníka – žalovaného 1/, majúceho v spoločnosti väčšinu hlasov. 37. Odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v danej veci citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nesprávne interpretoval, nakoľko závery tohto rozhodnutia s prihliadnutím na právnu kvalifikáciu nároku vyplývajúcu zo skutkových okolností opísaných žalobkyňou na daný spor nedopadajú. Medzi stranami nesporne existujú obchodnoprávne záväzkové vzťahy spravujúce sa Obchodným zákonníkom v zmysle § 261 ods. 6 ObZ, kde žalobkyňa už v podanej žalobe poukazovala na konanie žalovaného, ktoré má byť v rozpore s ustanovením § 56a ObZ, preto s prihliadnutím na ustanovenie § 757 ObZ nie je dôvod na vylúčenie aplikácie § 373 ObZ. Vychádzajúc z uvedeného sa na žalobkyňou uplatnený nárok v zmysle § 397 vzťahuje štvorročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu (§ 398 ObZ). 38. Odvolací súd preto konštatuje dôvodnosť odvolacej námietky žalobkyne uplatnenej podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania nároku žalobkyne, keď súd prvej inštancie na prejednávanú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. 39. Odvolací súd zároveň konštatuje, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia neustálil okamih začatia plynutia premlčacej doby, bez ktorého skutkového zistenia nie je možné ani správne vyhodnotiť uplynutie premlčacej doby a konštatovať, že nárok žalobcu je premlčaný. V tomto kontexte odvolací súd považoval za dôvodnú aj odvolaciu námietku žalobkyne, spočívajúcu v tom, že pokiaľ jej bol dňa 19.03.2018 doručený návrh zo dňa 15.03.2018 znejúci na prijatie doplňujúcich uznesení k uzneseniu č. PR/02/11/2017, a to návrh uznesenia č. PR/01/2018, podľa ktorého malo dôjsť k schváleniu navýšenia základného imania žalovaného o sumu 375.000,- Eur výlučne peňažným vkladom žalovaného 1/, v danom čase ešte nemohli byť známe výsledky hlasovania. Nemohlo teda dôjsť k vzniku tvrdenej škody a deň doručenia predmetného návrhu, t. j. 19.03.2018 nemôže byť dňom, od ktorého začína plynúť premlčacia doba. Pokiaľ súd prvej inštancie za začiatok plynutia premlčacej doby považoval deň doručenia návrhu na prijatie doplňujúcich uznesení k uzneseniu č. PR/02/11/2017, a to návrh uznesenia č. PR/01/2018 zo dňa 15.03.2018, odvolací súd konštatuje, že naplnený je i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel i k nesprávnym skutkovým zisteniam. 40. V súlade s názorom odvolateľky bolo zároveň potrebné konštatovať, že okresný súd pri rozhodovaní vychádzal výlučne zo záverov súdov v konaní vedenom pred Okresným súdom Martin pod sp. zn. XXXX/ XX/XXXX. Svoje rozhodnutia založil na argumentácii, že v uvedenom konaní napadnuté uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti nie sú neplatné a dospel k záveru, že výkon práv spoločníka v podobe hlasovacích práv pri prijímaní rozhodnutí valného zhromaždenia spoločnosti formou per rollam nie je a ani nemôže byť konaním, ktoré by mohlo byť považované za protiprávne s možným zodpovednostným následkom v podobe nároku na náhradu škody. Okresný súd však vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyhodnotil tvrdenia žalobkyne, v ktorých popisovala konanie žalovaného ako odporujúce ustanoveniu § 56a ObZ. Odvolací súd zastáva názor, že vyhodnotenie konania žalovaného okresným súdom, ktorý toto konanie považoval za výkon práva neodporujúci zákonu, pre posúdenie nároku žalobkyne v tomto prípade nepostačuje. Zo zákonného znenia § 56a ObZ totiž vyplýva, že zneužitie práva už pojmovo predpokladá, že konajúci vykonáva svoje právo, uskutočňuje to však zneužívajúcim spôsobom tak, ako v konaní pred okresným súdom argumentovala aj žalobkyňa. 41. Odvolací súd vo všeobecnosti konštatuje, že zákaz zneužitia práva nemá popierať spoločnícku demokraciu, ktorá v zásade spočíva na odvodení postavenia spoločníka v spoločnosti od veľkosti jeho investície. Menšinový spoločník môže byť prehlasovaný väčšinovým spoločníkom, je to prirodzený prejav váhy ich síl a imanentný znak spoločníckej demokracie v kapitálovej spoločnosti. Spravodlivosť
spoločníckej demokracie však môže byť narušená správaním väčšinového spoločníka, ktorý začne svoju pozíciu zneužívať (napr. vykonávaním hlasovacieho práva zneužívajúcim spôsobom cez nevyplácanie zisku, rozhodnutím o príplatkovej povinnosti na úkor menšinového spoločníka s cieľom jeho „vytesnenia“, schválením nevýhodného predaja majetku spoločnosti alebo jeho darovania). Výkon moci väčšinového spoločníka nemá byť legitímny len formálne, ale musí byť legitímny aj vecne. K zneužívaniu postavenia však môže dôjsť aj zo strany menšinového spoločníka (napr. blokovaním schválenia opatrení na ozdravenie spoločnosti, podávaním šikanóznych žalôb, zneužívaním práva na informácie, opakovanými žiadosťami o zvolanie valného zhromaždenia). Znevýhodnenie iného spoločníka samo osebe nepredstavuje zneužitie práva, ibaže sa realizuje zneužívajúcim spôsobom (pozri Csach In: Ovečková a kol. 2022, str. 379). 42. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výkon práva môže byť zdanlivo v súlade so zákonom alebo obsahom právneho vzťahu, avšak vzhľadom na okolnosti je neprijateľný. Inak povedané, zneužitie práva je správaním zdanlivo dovoleným, dochádza ním však k nedovolaným následkom. Ustanovenia § 56a ObZ teda zakazuje, aby nositeľ subjektívneho práva realizoval svoje subjektívne právo za účelom, ktorý je nezlučiteľný so zákonom. Takémuto výkonu práva má byť odopretá aj právna ochrana, ktorá síce formálne zodpovedá zákonu, či obsahu existujúceho právneho vzťahu, avšak je vzhľadom na okolnosti prípadu neprijateľná. Každé zneužitie práva je vždy správaním sa, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a zákaz zneužitia práva predstavuje normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom. Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je, že nevzniká porušením právnej povinnosti, ale vzniká pri výkone práva spôsobom, ktorý je nedovolený. 43. Odvolací súd zastáva názor, že pre posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody preto nepostačuje, že napadnuté uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti AFG s.r.o. boli súdmi vyhodnotené ako platné a popísaný spôsob ich prijímania bol aj v zmysle odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXXX/XX/XXXX-XXXX zo dňa 24.09.2024 považovaný za zákonný, keďže výkon práv spoločníkov, či už konaním alebo opomenutím konania môže byť zo strany spoločníka zneužitý na ujmu ostatných spoločníkov, kedy v prípade preukázania takýchto skutočností možnosť uplatňovania práva na náhradu škody nie je vylúčená. 44. V danom prípade je z obsahu podaní a vyjadrení žalobkyne nepochybné, že konaním spoločnosti a väčšinového spoločníka, ktoré žalobkyňa považuje za zneužitie práv v zmysle § 56a ObZ, je aj hlasovanie žalovaného 1/ schvaľujúce zvýšenie základného imania spoločnosti, vykonané za konkrétnych okolností, kde žalobkyňa zároveň poukazuje na účel zvýšenia základného imania, ktorý podľa nej mal spočívať v zmene „pomeru síl“ v spoločnosti, ďalej na absenciu iného dôvodu pre prijatie namietaného rozhodnutia, pričom zároveň namieta i efektivitu zvýšenia základného imania, keď poukazuje na to, že v skutočnosti nedošlo k novým peňažným vkladom spoločníkov spoločnosti, ale žalovaný 1/ svoj vklad splatil preúčtovaním prostriedkov v kapitálovom fonde. Práve danosť všetkých týchto okolností má podľa žalobkyne za následok, že hlasovanie možno považovať za výkon práva spoločníka zneužívajúcim spôsobom, pričom týmito okolnosťami sa okresný súd podrobnejšie nezaoberal. Vzhľadom na odôvodnenia napadnutého rozhodnutia považuje preto odvolací súd záver okresného súdu o absencii naplnenia podmienok nároku na náhradu škody za predčasný. 45. Pokiaľ ide o posúdenie výšky uplatneného nároku, závery okresného súd uvedené v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú podľa odvolacieho súdu rovnako nedostatočné. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou žalobkyne, ktorá považovala prístup okresného súdu pri hodnotení dôkazov predložených stranami sporu za jednostranný a selektívny. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec možné zistiť, aké konkrétne závery z jednotlivých odborných vyjadrení a znaleckých posudkov vyplývajú, pretože v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (venovanému otázke výšky škody) okresný súd len stroho konštatuje, že predložené listiny jednoznačne potvrdzujú účelovosť a zavádzanie zo strany žalobkyne, nakoľko v zmysle týchto posudkov je hodnota spoločnosti žalovaného 2/ v dotknutom období diametrálne odlišná, než tvrdí žalobkyňa. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia však úplne absentujú úvahy, akými sa okresný súd pri posudzovaní jednotlivých odborných vyjadrení a znaleckých posudkoch riadil, keď nie je ani zrejmé, k akým konkrétnym záverom jednotlivý odborníci, resp. znalci, či znalecké organizácie v danom prípade dospeli.
46. Odvolací súd poukazuje na to, že obchodný podiel ako iná majetková hodnota je podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov. Obchodný podiel predstavuje súhrn všetkých práv a povinností a subsumuje v sebe ako majetkovú zložku podľa § 61 ods. 1 ObZ (miera účasti na čistom obchodnom imaní spoločnosti), tak aj nemajetkovú zložku, t. j. práva a povinnosti a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti podľa § 114 ods. 1 ObZ. 47. Podľa odvolacieho súdu potom pri posudzovaní nároku na náhradu škody, pokiaľ táto v prejednávanej veci spočíva v znížení hodnoty obchodného podielu, sa na určenie majetkovej ujmy z dôvodu žalobkyňou tvrdeného protiprávneho zásahu do hodnoty obchodného podielu použijú všeobecné ustanovenia o náhrade skutočnej škody. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi a jedná sa o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody (R 55/1971). Aj keď nie je obchodný podiel považovaný za vec v právnom zmysle slova, predstavuje inú majetkovú hodnotu a je spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, pričom okresný súd dostatočne neodôvodnil, prečo neaplikoval všeobecné zásady náhrady škody aj v prípade znehodnotenia obchodného podielu, tak ako pri náhrade škody na veciach. Už v rozhodnutí R27/1977 bolo uvedené, že v určitých prípadoch (pri použitých veciach) sa nemožno uspokojiť s hodnotou účtovnou, ale treba zistiť „všeobecnú cenu“. Judikatúra súdov dospela k záveru, že pri stanovení výšky náhrady škody je treba vychádzať z nákladov (ceny), ktoré je treba vynaložiť na uvedenie veci do pôvodného stavu, resp. ako nároku na rozdiel v hodnote pred a po poškodení veci. Podľa zaužívanej judikatúry účelom skutočnej náhrady škody je nahradiť vzniknutú ujmu na strane poškodeného, ktorá sa vyjadruje v obvyklých cenách, t. j. v trhových cenách. 48. Zhrnúc všetky uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobkyne smerujúce voči druhému výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, je dôvodné, pretože okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia procesnému útoku žalobkyne zameranému na tvrdené zneužitie práva žalovaným 1/ v zmysle § 56a ObZ nevenoval žiadnu pozornosť a v dostatočnej miere sa nevysporiadal ani s otázkou výšky uplatneného nároku. 49. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie a zostali sporné (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. H. XX/XX zo dňa 16.03.2005). Strana konania má však právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o opravnom prostriedku. Pokiaľ v rozhodnutí absentuje vysporiadanie sa so spornými skutkovými tvrdeniami, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie. Takéto rozhodnutie porušuje právo účastníka na spravodlivý proces, pretože mu upiera možnosť skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. 50. Úlohou súdu prvej inštancie je náležite zistiť skutkový stav, právne ho posúdiť a zaujať autoritatívny názor na predmet konania a dostatočne ho odôvodniť. Jeho rozhodnutie musí byť konzistentné, zrozumiteľné a musí dávať odpovede na podstatné argumenty a námietky strán sporu. Pokiaľ v rozhodnutí absentuje odpoveď na podstatné argumenty strán sporu a vyhodnotenie jednotlivých dôkazných prostriedkov, ktoré strany sporu produkovali na podporu svojich skutkových tvrdení, tento nedostatok dosahuje takú intenzitu, že predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces v podobe nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. 51. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska vyššie nastavených požiadaviek práva na spravodlivý proces nemôže obstáť, pretože súd prvej inštancie nevenoval dôslednú pozornosť žalobkyňou tvrdeným skutočnostiam a vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal so skutočnosťami zásadného významu pre posúdenie otázky, či výkon práv žalovaného 1/ spojených s hlasovaním pri schvaľovaní uznesenia o navýšení základného imania spoločnosti o sumu 375.000,- Eur je možné vzhľadom na všetky okolnosti považovať za zneužívajúci výkon práva tak, ako to predpokladá ustanovenie § 56a ObZ. 52. Keďže sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobkyne významnou pre rozhodnutie veci a z uvedeného dôvodu je rozhodnutie súdu
prvej inštancie odvolacím súdom nepreskúmateľné, odvolaciemu súdu nie je jasný postup súdu prvej inštancie, ktorým dospel k ním formulovanému záveru o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou. Postupom súdu prvej inštancie tak bola naplnená aj odvolacia námietka uplatnená podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 53. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v druhej výrokovej vete, ako aj v odvolaním napadnutej tretej výrokovej vete o nároku strán sporu na náhradu trov konania, ktorý je závislý od konečného rozhodnutia vo veci samej, podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 54. Povinnosťou okresného súdu po zrušení napadnutého rozhodnutie a vrátení veci na nové konanie bude opätovne vyhodnotiť jednotlivé skutkové tvrdenia strán sporu a dôkazy k nim predložené, pričom sa bude musieť vysporiadať s podstatnou argumentáciou žalobkyne smerujúcou k namietanému spôsobu výkonu práv žalovaného 1/ majúceho v spoločnosti postavanie väčšinového spoločníka. Zameria na posúdenie otázky, či v prípade konania žalovaného 1/ boli naplnené znaky niektorej skutkovej podstaty vymedzenej v § 56a ods. 1 alebo ods. 2 ObZ a či v jeho prípade ide o konanie, ktoré citované zákonné ustanovenie zakazuje. V nadväznosti na uvedené následne posúdi, či žalobkyni v súvislosti s konaním žalovaného 1/ vznikol nárok na náhradu škody. V tejto súvislosti bude dôvodným zaoberať sa i otázkou, prečo bolo potrebné zvýšiť základné imanie spoločnosti za situácie, kedy žalobkyňa s týmto nesúhlasila a či spôsobom, akým následne došlo k splateniu vkladu spoločníkom, ktorý prevzal záväzok na nový vklad, sa tento účel zvýšenia základného spoločnosti aj reálne naplnil. Okresný súd zohľadní procesný stav konania a vykonané dokazovanie, vrátane posúdenia skutkových tvrdení strán sporu. 55. Okresný súd opätovne posúdi aj žalovaným vznesenú námietku premlčania, pričom pri posudzovaní možného premlčania nároku žalobkyne bude aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd upozorňuje okresný súd, že pri posudzovaní priebehu plynutia premlčacej doby bude potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXXX/X/XXXX z 3. decembra 2025, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2026, v ktorom odpovedal veľký senát najvyššieho súdu na dovolateľom nastolenú právnu otázku, pre ktorú mu bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie tak, že premlčacia doba pohľadávky v súkromnoprávnom vzťahu v období odo dňa účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 spočíva, resp. neplynie bez ohľadu na to, či uplynutie tejto lehoty v rozhodnom období skončí. Okresný súd v ďalšom rozhodnutí skutkovo a právne zdôvodní závery, ku ktorým dospeje aplikovaním správnych právnych noriem tak, aby z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, ako posúdil začiatok, priebeh a uplynutie premlčacej doby. 56. Úlohou okresného súdu bude v ďalšom konaní posúdiť aj správnosť výšky žalobkyňou uplatnenej pohľadávky a jej výpočtu na základe ňou tvrdených skutočností a predložených dokladov, ako aj dokladov predložených žalovaným. Vzhľadom na dôvody a spôsob preukazovania výšky škody, ako aj na základe skutkových tvrdení a dôkaznej situácie v tomto konaní, sa okresný súd vysporiada aj s procesným návrhom žalobkyne na vykonanie znaleckého dokazovania. 57. Odvolací súd zdôrazňuje, že účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Súd prvej inštancie musí v novom rozhodnutí dbať predovšetkým na to, že účelom odôvodnenia rozhodnutia je preukázať správnosť rozhodnutia, pretože odôvodnenie je súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia v konaní, teda odôvodnenie musí byť preskúmateľné. Súd prvej inštancie dostatočne jasným, určitým a presvedčivým spôsobom odôvodní svoj záver ako aj úvahy, ktoré ho viedli k vyhodnoteniu dôkazov vykonaných v tomto konaní s prihliadnutím na jednotlivé dôkazy, ako aj na ich celok vo vzájomnej súvislosti. Pokiaľ súd prvej inštancie opätovne dospeje k záveru, že nárok uplatnený žalobkyňou nie je dôvodný, podrobne uvedie, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil tak, aby z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, ako uplatnený nárok posúdil. 58. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala aj nesprávnosť prvého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom okresný súd zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania.
59. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. 60. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet. 61. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 62. Podľa § 357 písm. n) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. 63. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 64. Odvolací súd pri posudzovaní každého odvolania skúma prioritne otázku, či sú splnené podmienky na jeho vecný prieskum, t. j. či nie sú tu také procesné prekážky, ktoré bránia vecnému preskúmavaniu napadnutého rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade tomu tak je, keďže žalobkyňa podala odvolanie voči prvému výroku napadnutého rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti ktorému nie je prípustné odvolanie podľa § 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. n) CSP. 65. Odvolanie je právny inštitút, ktorý pri súčasnom splnení všetkých zákonom požadovaných podmienok, t. j. zachovanie zákonnej lehoty na podanie odvolania, procesná legitimácia odvolateľa, spôsobilý predmet odvolania a dodržanie zákonných náležitostí odvolania, umožňuje odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o právach a povinnostiach strán, ako aj prieskum konania, ktoré mu predchádzalo. Pred posúdením vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia je tak odvolací súd povinný vyhodnotiť i to, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa. 66. Civilný sporový poriadok pripúšťa možnosť podať odvolanie v civilnom sporovom konaní len proti uzneseniu, proti ktorému podanie odvolania pripúšťa samotný zákon (§ 355 ods. 2 CSP), pričom následne v ustanovení § 357 CSP sú taxatívne vymenované uznesenia, voči ktorým je odvolanie prípustné. Medzi takéto uznesenia Civilný sporový poriadok síce v § 357 písm. n) zaraďuje uznesenie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP, t. j. uznesenia súdu prvej inštancie, ktorými rozhodol o prerušení konania z dôvodov uvedených v podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP, avšak uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, resp. uznesenie o neprerušení konania vydané na základe návrhu na prerušenie konania, medzi uznesenia, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa, nezaraďuje. Z ustanovení § 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP tak a contrario vyplýva neprípustnosť podania odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, resp. uzneseniu okresného súdu o neprerušení konania. Uvedený výklad vyplýva aj z diela Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C. H. Beck, 2016, str. 1204., podľa ktorého: „Ak bol však podaný návrh na prerušenie konania a súd mu nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm. n)“, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 29.09.2023, podľa ktorého: „Vo vzťahu k časti prvého výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, teda výrok, ktorým bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania, najvyšší súd uvádza, že v tejto časti odvolací súd nepostupoval procesne správne, keď výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania má povahu uznesenia (i napriek tomu, že formálne je súčasťou rozsudku) a nie je proti nemu v zmysle § 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. n) CSP prípustné odvolanie. Podľa § 357 písm. n) CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP a § 164 CSP. Z uvedeného vyplýva, že odvolanie je prípustné len proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie prerušil. V súlade s § 355 ods. 2 CSP potom odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie návrh sporovej strany na prerušenie konania zamietol.“
67. Hoci súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poučil strany sporu o možnosti podať proti nemu odvolanie, t. j. aj voči výroku o zamietnutí návrhu na prerušenia konania, jedná sa o nesprávne poučenie o opravnom prostriedku. Ani nesprávne poučenie súdu prvej inštancie o prípustnosti odvolania proti napadnutému rozhodnutiu, zahrňujúc tým aj výrok o zamietnutí návrhu na prerušenia konania, však nemôže mať za následok pripustenie odvolania proti uzneseniu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa. Súd totiž nie je oprávnený priznať stranám sporu viac procesných práv, ako im priznáva samotný zákon. 68. Keďže žalobkyňa podala odvolanie proti uzneseniu o neprerušení konania (o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd jej odvolanie proti prvému výroku napadnutého rozhodnutia podľa § 386 písm. c) CSP odmietol. 69. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné odvolanie odmietnuť, odvolací súd sa nezaoberal obsahom odvolania a ani vecnou správnosťou odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. 70. O náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 71. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).