Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/80/2025 z 16. 7. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica 11Co/80/2025 6725200079 16. 07. 2026 JUDr. Renáta Deáková ECLI:SK:KSBB:2026:6725200079.1

Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej (sudkyne spravodajkyne) a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, E. F., t.č. Balkán 1779/45, 960 01 Zvolen, zastúpeného AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom AK Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 25.530,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 19C/1/2025-126 zo dňa 23.06.2025, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania. 1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu dňa 09.01.2025, domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu 25.530,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 25.530,00 Eur od 20.02.2024 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že z dôvodu nezákonného výkonu trestu odňatia slobody nad rámec právoplatne uloženého trestu odňatia slobody došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, jeho odčleneniu od jeho najbližších a táto skutočnosť zasiahla do jeho osobného a spoločenského života. Žalobca bol nezákonne obmedzený vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi, a to po dobu 851 dní, vzhľadom na čo má nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy, keďže uvedené i bez ďalšieho je možné považovať za vážny zásah do života človeka v celom jeho spektre a samo osebe má jednoznačne negatívny dopad na jeho život. 1.1.1 Skutkové okolnosti prípadu žalobca popísal tak, že trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 4T/76/2015 zo dňa 29.09.2015, právoplatným 12.11.2015 okresný súd uznal žalobcu vinným z pokračovacieho prečinu krádeže a pokračovacieho prečinu porušovania domovej slobody a prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej karty, za čo mu súd uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov. 1.1.2 Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.zn. 1T/47/2015 zo dňa 07.10.2015, právoplatným 09.03.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 4To/95/2015 zo dňa 09.03.2016, uznal súd žalobcu vinným zo spáchania zločinu krádeže a zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov. 1.1.3 Z uvedených súdnych rozhodnutí je zrejmé, že v trestnej veci 1T/47/2015 bol rozsudok vyhlásený dňa 07.10.2015 a žalobcovi ním bol uložený úhrnný trest vo výmere 40 mesiacov za skutky spáchané v období od 04.07.2014 do 15.08.2014. V trestnej veci sp.zn.4T/76/2015 bolo rozhodnutie vydané dňa

29.09.2015, t.j. pred vyhlásením rozsudku v trestnej veci sp.zn.1T/47/2015. Z uvedeného vyplýva, že Okresný súd Zvolen mal vyčkať na vyhlásenie rozsudku vo veci sp.zn.1T/47/2015 do doby nadobudnutia právoplatnosti trestného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.4T/76/2015 a mal uložiť súhrnný trest, ktorým by súčasne zrušil výrok o treste uložený trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.4T/76/2015. Za uvedených okolností nemal žalobca možnosť na nesprávny postup Okresného súdu Zvolen reagovať a v dôsledku nesprávnej úradnej činnosti súdov žalobca po sebe vykonal dva samostatné tresty odňatia slobody v trvaní 40 mesiacov a 28 mesiacov, pričom mal vykonať len jeden súhrnný trest. 1.1.4 Žalobca tvrdil, že na vady rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn.1T/47/2015 reagoval podaním mimoriadnych opravných prostriedkov, proti uvedenému rozsudku podal dovolanie, ktoré dovolací súd uznesením zo dňa 07.12.2017 sp.zn.5Tdo/62/2017 odmietol, hoci vyhovieť dovolaniu žiadal aj prokurátor okresnej prokuratúry. Dovolanie žalobcu bolo odmietnuté z dôvodu, že voči rozsudku nepodal riadny opravný prostriedok, resp. práva na riadny opravný prostriedok sa vzdal. Žalobca pritom nemal možnosť sa o pochybení súdu v rozhodnom čas dozvedieť, keďže trestný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica 4T/76/2015 bol žalobcovi doručený až v nasledujúci deň, teda v čase, kedy sa práva podať opravný prostriedok výslovne vzdal. 1.1.5 Žalobca tiež podal návrh na povolenie obnovy konania sp.zn.1T/47/2015, ale Okresný súd Zvolen jeho návrh uznesením sp.zn.3Nt/20/2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.3Tos/3/2020 zamietol. 1.1.6 Žalobca podal aj druhý návrh na povolenie obnovy konania sp.zn.1T/47/2015, ktorý Okresný súd Zvolen uznesením sp.zn.2Nt/2/2021 zamietol, ale sťažnostný súd toto rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, na základe čoho Okresný súd Zvolen uznesením sp.zn.2Nt/2/2021 zo dňa 14.01.2022 povolil obnovu trestného konania a zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn.1T/47/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.4To/95/2015 vo výroku o treste; zároveň zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.4T/76/2015. Následne okresný súd uznal žalobcu vinným zo spáchania zločinu krádeže a zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody, za čo mu uložil úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 39 mesiacov a 20 dní, pričom celý uvedený trest mu započítal do úhrnného a súhrnného trestu odňatia slobody. 1.1.7 Z dôvodu uvedeného zrušenia bol žalobca dňa 20.01.2022 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Žalobca tak podľa svojich tvrdení nesprávne vykonával od 30.05.2016 do 30.09.2018 trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov uložený trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.4T/76/2015 a od 30.09.2018 do 20.01.2022 trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov uložený rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.zn.1T/47/2015. Rozdiel medzi žalobcom vykonaným trestom odňatia slobody na základe zrušeného rozsudku sp.zn.1T/47/2015 a miernejším trestom odňatia slobody uloženým v obnovenom konaní predstavoval 851 dní, teda 28 mesiacov. 1.1.8 Žalobca sa domáhal odškodnenia vo výške 30,00 Eur za každý deň protiprávne strávený vo výkone trestu odňatia slobody. K uvedenej sume dospel na základe porovnania hodnoty peňazí od roku 2010 až 2017 oproti súčasnosti. 1.1.9 Žalobca listom, adresovaným Ministerstvu spravodlivosti SR zo dňa 15.08.2023 požiadal v súlade s §15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o predbežné prerokovanie jeho nároku, pričom listom zo dňa 16.02.2024 bolo žalobcovi oznámené, že vydaním rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn.1T/47/2015 došlo k vydaniu rozhodnutia o treste podľa §8 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a týmto rozhodnutím došlo k zásahu do práv žalobcu. Žalovaný sa za tento zásah žalobcovi ospravedlnil. V časti náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný nárok žalobcu neuspokojil s odôvodnením, že neboli naplnené podmienky jeho priznania a že ospravedlnenie považuje za dostatočnú satisfakciu, pričom dôvodil výpisom z registra trestov žalobcu, z ktorého vyplynulo viacero jeho predchádzajúcich odsúdení, na základe čoho žalovaný vylúčil prijatie záveru o existencii tak závažného zásahu do práv žalobcu, v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o treste, ktorý by odôvodňoval poskytnutie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovi sa ospravedlnenie javí ako nedostatočná (neprimeraná) satisfakcia. 1.2 Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Poukázala na to, že žalobca voči trestnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.4T/76/2015 síce podal odpor, ale tento vzal späť, a teda uznaniu viny a uloženému trestu odňatia slobody v rozsahu 28 mesiacov sa účinne nebránil. Nepodal odvolanie ani voči rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn.1T/47/2015, a tiež sa teda uznaniu viny a uloženému trestu odňatia slobody v rozsahu 40 mesiacov nebránil; Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn.4To/95/2015 rozhodoval na základe odvolania prokurátora, nie žalobcu. Nepodanie odvolania žalobcom bolo zároveň dôvodom pre odmietnutie jeho dovolania Najvyšším súdom SR.

1.2.1 Podľa žalovaného žalobca vykonal trest správne, pretože výkon trestu odňatia slobody mu bol započítaný v celom rozsahu do výkonu trestu odňatia slobody vo veci vedenej na Okresnom súde Zvolen sp.zn.1T/47/2015, a to uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 27.03.2023. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu o existencii nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Zvolen vo veci sp.zn.1T/47/2015, pretože uplatnený nárok je možné posudzovať výlučne aplikáciou §8 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s tým, že žalobca neuviedol žiadne ustanovenie zákona, ktoré by Okresný súd Zvolen porušil, resp. také ustanovenie zákona, ktoré by mu ukladalo povinnosť vyčkať s vyhlásením rozsudku osobitne v situácii, keď žalobca sám podal odpor, ktorý neskôr zobral späť. 1.2.2 Z hľadiska skutkového stavu žalovaná konštatovala, že na uvedený prípad by mal dopadať §8 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom prípade by ale platilo, že žalobcovi v skutočnosti nebol po zrušení rozhodnutia o treste uložený miernejší trest ale trest, ktorý aj vykonal; pri aplikácii uvedeného zákona je možné prijať záver, že žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol. S ohľadom na neskoršie opakované odsúdenie žalobcu na trest odňatia slobody je absolútne vylúčená i aplikácia §8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže sa jedná o prípad predpokladaný §8 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona, k oslobodeniu žalobcu či k zastaveniu trestného stíhania však nedošlo a pri posudzovaní podmienok podľa §8 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona sa musí rovnako zohľadňovať konečný výsledok trestného konania. 1.2.3 Vo vzťahu k trestnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica tiež nemožno prijať záver o jeho nezákonnosti, t.j. zrušeniu pre jeho nezákonnosť. 1.2.4 Preto ani jedno z ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravujúcich zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste tak nepokrýva skutkovú situáciu vo veci žalobcu a zároveň na vec žalobcu nemožno aplikovať ani iné ustanovenie zákona. Podľa žalovanej nemôže byť žalobcov nárok dôvodný pre zjavnú absenciu zákonného titulu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. 1.2.5 V žalobe navyše absentujú akékoľvek tvrdenia o následkoch výkonu trestu odňatia slobody na osobu žalobcu, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno odôvodniť všeobecnými tvrdeniami. Nespochybnila, že žalobca bol obmedzený na slobode pohybu, nepovažovala však za preukázané tvrdenia o obmedzení kontaktu s nešpecifikovanými príbuznými a známymi (osobitne ak výkon trestu odňatia slobody je spojený aj s právom kontaktu odsúdeného s tretími osobami). 1.2.6 Intenzitu zásahu žalovaná spochybnila aj tým, že v prípade žalobcu sa jedná o osobu, ktorej v zmysle odpisu registra trestov bolo v dobe pred vydaním rozhodnutia Okresného súdu Zvolen 1T/47/2015 uložených celkovo 20 trestov prevažne za spáchanie trestných činov proti majetku, ale aj trestných činov proti poriadku vo verejných veciach, proti slobode a ľudskej dôstojnosti, v jednom prípade došlo k odpusteniu trestu amnestiou, v troch prípadoch bol žalobcovi uložený podmienečný trest odňatia slobody, v jedenástich prípadoch mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody a v piatich prípadoch došlo k upusteniu od uloženia trestu. Žalobcovi tak pred vydaním rozhodnutia Okresného súdu Zvolen 1T/47/2015 boli uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody vo výmere viac než 13 rokov. Žalobca vykonal trest odňatia slobody v obdobiach 05.03.2000 - 05.09.2002; 19.09.2007 - 10.04.2008; 23.08.2009 - 25.07.2013; 26.08.2014 - 20.01.2022; 07.07.2022 - 07.11.2022. V čase predbežného prerokovania žalobca vykonával tiež trest odňatia slobody s predpokladaným ukončením trestu dňa 02.04.2025. 1.2.7 Vzhľadom na uvedené žalovaná mala za to, že žalobcovi nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s trestným konaním a vydaným rozhodnutím o treste nevznikla, resp. bola plnohodnotne saturovaná nepeňažnou formou v rámci procesu predbežného prerokovania. S poukazom na §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. mala za to, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je automatické, keď v prvom rade platí premisa, že aj prípadná existencia nezákonného zásahu orgánu verejnej moci nemusí spôsobiť vznik nemajetkovej ujmy, a teda nie každé pochybenie orgánu verejnej moci má potenciál vznik nemajetkovej ujmy vyvolať. Ak takéto pochybenie vznik ujmy vyvolá, potom je nevyhnutné posudzovať intenzitu tohto zásahu, a to či na jej saturáciu nepostačujú iné formy odškodnenia ako je náhrada peňažná. V procese predbežného prerokovania bol dôsledne posúdený skutkový a právny stav veci žalobcu, pričom napriek absencii priliehavej právnej úpravy Ministerstvo spravodlivosti SR nad rámec zákona pristúpilo k poskytnutiu nepeňažnej saturácie, prípadne vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobcovi. V danej veci neexistoval právny dôvod (zákonný podklad) na zaťaženie štátneho rozpočtu poskytnutím peňažnej kompenzácie žalobcovi, ktorá navyše ani nemôže byť vzhľadom na osobu žalobcu dôvodná. 1.2.8 Výpočet výšky náhrady v peniazoch žalobcu žalovaná považovala za nesprávny a ničím nepodložené odvodzovanie výšky náhrady od inflácie, keď pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody v intenciách zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov a vzniku škody preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito

zložkami. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy a bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Z dôvodu, že v prípade žalobcu neexistuje spôsobilý titul pre uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy ako ani nemajetková ujma mala žalovaná za to, že neexistuje príčinná súvislosť medzi nezákonným zásahom a škodou (nemajetkovou ujmou). 1.2.9 Vo vzťahu k žalobcom uplatneným úrokom z omeškania uviedla, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je daná žiadnym existujúcim záväzkovým vzťahom, ale vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená výška aj doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa môže dlžník dostať do omeškania. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Cdo/15/1997 zo dňa 24.06.1998 (R 45/2000) a jeho právnu vetu. 1.3 Okresný súd vychádzal z čl. 19. ods. 2, čl. 51 ods. 2 Ústavy SR, §3 ods. 1,2, §5 ods. 1,3, §6 ods. 1,2,3, §8 ods. 1,2,6, §15 ods. 1, §16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3,4, §18 ods. 1,2,3, §19 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01.01.2013 do 30.06.2023 (ďalej aj len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). 1.4 Okresný súd konštatoval, že predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 25.530,- Eur s príslušenstvom titulom nároku na náhradu škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená výkonom trestu odňatia slobody na základe nezákonného rozhodnutia, vydaného Okresným súdom Zvolen sp.zn.1T/47/2015. Žalobca sa teda domáhal náhrady z dôvodu nezákonného výkonu trestu odňatia slobody nad rámec právoplatne uloženého trestu odňatia slobody, ktorým došlo k obmedzeniu súkromného a rodinného života žalobcu a k jeho odčleneniu od jemu najbližších osôb, čím bolo zasiahnuté do jeho osobného a spoločenského života. 1.5 V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. poškodeným sa uhrádza jednak škoda majetková (skutočná škoda a ušlý zisk) a jednak škoda nemajetková (nemajetková ujma v peniazoch, ktorá predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, pričom sa prejavuje vo forme rôznych negatívnych následkov na osobnú integritu poškodeného, jeho česť, vážnosť, povesť, spôsob života, súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod., a to ak nie je možné uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením s ohľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím). Pokiaľ ide o skutočnú škodu, jedná sa o majetkovú ujmu, vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá predstavuje majetkové hodnoty nevyhnutné na uvedenie veci do pôvodného stavu v prípade, ak bola nejaká majetková hodnota zničená, zmenšená, či inak znížená, znehodnotená a pod. Judikatúra skutočnú škodu vymedzuje ako ujmu spočívajúcu v zmenšení majetkového stavu poškodeného, ktorá vzniká v dôsledku škodovej udalosti a v príčinnej súvislosti s ňou a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré je nevyhnutné vynaložiť na to, aby mohla byť vec uvedená do predošlého stavu. Ušlým ziskom je potom taká majetková ujma, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v tom, že v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k zväčšeniu majetku poškodeného, ktoré by poškodený, nebyť škodovej udalosti, mohol dôvodne očakávať. 1.5.1 Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu (škodu) spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, teda takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, potom existencia škody a tiež príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. 1.5.2 Okresný súd si v danom konaní musel ako základnú otázku vyriešiť, či nezákonné rozhodnutie vo veci žalobcu existovalo a či sa jednalo o rozhodnutie, na základe ktorého žalobca mohol podať túto civilnú žalobu. Pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci (súdu), ktoré je v rozpore s právnym poriadkom. Zákonná úprava výslovne neuvádza, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho alebo zmeňujúceho rozhodnutia, a teda by malo byť postačujúce, ak sú dôvody zrušujúceho, resp. zmeňujúceho rozhodnutia vymedzené v odôvodnení rozhodnutia príslušného orgánu. Podmienkou konania o náhrade škody však je to, že v čase konania o nároku poškodeného titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím musel už príslušný orgán nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť, keďže civilný súd rozhoduje už len o náhrade škody, nie o nezákonnosti ako takej. 1.6 Žalobca odvodzoval svoj nárok uplatnený v civilnom konaní z trestného konania vedeného Okresným súdom Zvolen sp.zn.1T/47/2015 a v ňom vydaných rozhodnutí v spojení s rozhodnutím 2Nt/2/2021, ktorým Okresný súd Zvolen povolil obnovu konania a rozsudok 1T/47/2015 zo dňa 07.10.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.4Tos/95/2015 zo dňa 09.03.2016 vo výroku o treste zrušil. V konaní o povolení obnovy konania vedeného pod sp.zn.2Nt/2/2021 riešil súd otázku, či nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli v tomto konaní uplatnené boli orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu v čase rozhodnutia neznáme a zároveň, či by samé osebe, alebo v spojení s inými dôkazmi boli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine, treste či náhrade škody. V uvedenom konaní mal súd preukázané, že vyšli najavo také skutočnosti, súdu skôr neznáme -existencia trestného rozkazu

vydaného Okresným súdom Banská Bystrica 4T/76/2015, pričom keby súd o existencii tohto trestného rozkazu vedel, prichádzalo by do úvahy uloženie trestu súhrnného. Preto súd obnovu trestného konania 1T/47/2015 povolil. 1.7 Okresný súd nepovažoval za sporné vzhľadom na „Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku“, že v konaní bolo preukázané, že k porušeniu práv žalobcu rozhodnutím súdu došlo. Pri posudzovaní samotného nároku žalobcu konštatoval, že žalobca svoj nárok na náhradu škody založil na tvrdeniach o tom, že došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, jeho odčleneniu od najbližších, obmedzeniu kontaktov s blízkymi osobami a známymi, pričom počas výkonu trestu odňatia slobody ho terajšia priateľka navštevovala aj s ich spoločnou maloletou dcérou, s ktorou mal vybudované citové puto. K týmto tvrdeným skutkovým okolnostiam žalobca vypovedal na pojednávaní dňa 23.06.2025 tak, že stratil vzťah so svojou vtedajšou družkou, ktorá si našla svoj život a tiež vzťah so svojou dcérou, ktorá po tom, ako bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody 40 a 28 mesiacov, ho prestala navštevovať, pričom vo svojej výpovedi zdôrazňoval, že by so svojou dcérou chcel mať v súčasnosti dobré vzťahy. Súčasne uviedol, že jeho vzťahy s jeho dcérou sa zlepšili a v súčasnosti komunikujú. Uviedol, že po psychickej stránke bol výkon trestu pre neho veľmi ťažkým. Pokiaľ ide o zamestnanie, ktoré žalobca pred nástupom na výkon trestu odňatia slobody mal, uviedol, že pracoval v spoločnosti International v Martine, kde bol zamestnaný prostredníctvom personálnej agentúry, kde jeho plat predstavoval 14.000,- Sk. Potvrdil žalovanou tvrdené skutočnosti týkajúce sa jeho predchádzajúcich odsúdení a vykonaných trestov odňatia slobody. 1.8 Vo vzťahu k citovému putu tvrdenému žalobcom v rokoch 2014 až 2016, teda v rozhodnom období medzi žalobcom a jeho dcérou, okresný súd uviedol, že nebolo sporným, že žalobca pred rozhodným obdobím vykonával niekoľko trestov odňatia slobody tak, ako to uviedla vo svojom vyjadrení žalovaná, a ako to v rámci svojej výpovede samotný žalobca potvrdil, konkrétne v obdobiach od 05.03.2000 do 05.09.2002, od 19.09.2007 do 10.04.2008, od 23.08.2009 do 25.07.2013, od 26.08.2014 do 20.01.2022 a od 07.07.2022 do 07.11.2022. Celkom teda do nastúpenia na výkon trestu odňatia slobody dňa 26.08.2014 sa jednalo o obdobie šiestich rokov, 11 mesiacov a 27 dní. Uvedené obdobie však pre to, aby bolo možné posúdiť dopad výkonu trestu odňatia slobody z pohľadu žalobcom tvrdeného narušenia jeho vzťahu s jeho maloletou dcérou, okresný súd zúžil na obdobie po narodení maloletej dcéry žalobcu. 1.8.1 Z písomných vyjadrení žalobcu ako aj z jeho výpovede na pojednávaní považoval okresný súd za preukázané, že dcéra žalobcu, v súčasnosti vo veku 21 rokov, mala v čase nastúpenia žalobcu na výkon trestu odňatia slobody dňa 26.08.2014 desať rokov. Uvedené vyplývalo aj z lustrácie v Registri obyvateľov SR, ktorú súd rutinne vykonáva u každého subjektu vo všetkých súdnych konaniach, za účelom identifikácie týchto subjektov. Žalobca tak počas života svojej dcéry do dňa 26.08.2014 vykonal trest odňatia slobody v celkovej výške takmer 4 a pol roka (4 roky, päť mesiacov a 26 dní). Tvrdenie žalobcu o tom, že to bol práve výkon trestu odňatia slobody v rokoch 2014-2016 (jedná sa o obdobie, ktoré súd do predchádzajúceho výpočtu nezapočítal), ktorý zapríčinil prerušenie kontaktu dcéry so žalobcom, javilo samo osebe ako účelové, keď žalobca toto svoje skutkové tvrdenie nepodložil žiadnymi ďalšími dôkazmi. 1.8.2 Žalobca v konaní tvrdil, že jeho vzťah s jeho v rozhodnom období maloletou dcérou bol na tej najlepšej úrovni a citové puto medzi ním a maloletou dcérou bolo veľmi veľké. O vzťahu žalobcu s jeho maloletou dcérou a o ich citovom pute žalobca však súdu nepredložil žiadne relevantné dôkazy, a teda uvedené ostalo počas celého konania v rovine skutkových tvrdení žalobcu bez unesenia dôkazného bremena. Žalobca síce vzniesol návrh na vykonanie výsluchu jeho dcéry, a to až v rámci svojej výpovede na pojednávaní, avšak tento návrh súd považoval za vznesený oneskorene, aj vzhľadom na opakované poučenie sporových strán o sudcovskej koncentrácii konania. Nevyhovel návrhu, pretože ho považoval z procesného hľadiska za neprimerané predlžovanie konania zo strany žalobcu, keďže žalobca už v čase podania žaloby vedel o všetkých ním tvrdených skutočnostiach, o ním tvrdenom zhoršenom vzťahu s jeho dcérou, a teda aj o procesnej možnosti navrhnutia dokazovania výsluchom tejto osoby, čo bez existencie vážnych okolností neurobil. 1.9 V spojitosti s uvedeným okresný súd doplnil, že ani tvrdenia právneho zástupcu žalobcu prezentovaného na pojednávaní, ktoré sa týkali sťaženého postavenia advokáta, pri spisovaní písomných vyjadrení a príprave na pojednávanie z dôvodu, že žalobca bol počas tohto súdneho konania vo výkone trestu odňatia slobody, nepovažoval okresný súd za relevantné, pretože žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi museli byť už pri spísaní žaloby, ktorú okrem iného žalobca postavil práve na zhoršení jeho vzťahu s maloletou dcérou, známe okolnosti prípadu. Vzhľadom na uvedené okresný súd dôkazný návrh vznesený až na pojednávaní, ktorý mohol žalobca, ak by konal starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania vzniesť už skôr, tomuto návrhu vznesenému oneskorene nevyhovel, dokazovanie výsluchom tejto osoby s poukazom na podané poučenie o koncentrácii konania

nepripustil. V tomto kontexte poukázal okresný súd na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.41Cob/218/2017 zo dňa 28.02.2018. 1.10 Žalobca v konaní ďalej tvrdil (v písomnom vyjadrení zo dňa 21.03.2025) a vznik ujmy na svojej strane zdôvodňoval tým, že počas výkonu trestu odňatia slobody v rokoch 2014 až 2016 ho terajšia priateľka aj s ich spoločnou dcérou pravidelne navštevovala, pričom návštevy ustali z toho dôvodu, že žalobcovi bol uložený ďalší trest odňatia slobody. 1.10.1 V prvom rade okresný súd poukázal na to, že vzhľadom na výpoveď žalobcu na pojednávaní, ako aj v kontexte posudzovanej veci mal za to, že keď žalobca v písomnom podaní uvádzal „terajšia priateľka“, mal na mysli vtedajšiu priateľku, jeho družku, G. H., ktorej meno žalobca súdu uviedol v rámci svojej výpovede na pojednávaní spolu s tým, že práve G. H. je matkou jeho dcéry. Pokiaľ ide o zastavenie dovtedy pravidelných návštev zo strany uvedených osôb okresný súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže na preukázanie tohto svojho skutkového tvrdenia súdu nepreložil žiadne dôkazy. Žalobca navrhoval výsluch svedkyne I. J., jeho súčasnej partnerky, ktorý výsluch nemal potenciál preukázať skutkové tvrdenia žalobcu, keď žalobca svoju súčasnú partnerku, podľa jeho vlastnej výpovede, spoznal až v roku 2022, teda po rozhodnom období. Žalobca žiadnym spôsobom pred súdom nepreukázal, že ho družka G. H. spolu s maloletou dcérou do istého času v ústave na výkon trestu odňatia slobody navštevovali a ani to, že ho od istého času navštevovať prestali. 1.10.2 Každý ústav na výkon trestu odňatia slobody pritom vedie podrobnú evidenciu návštev v ňom umiestnených odsúdených osôb. Žalobca súdu nepredložil výpis alebo odpis z takejto evidencie, a ani nenavrhol súdu, aby v rámci dokazovania takýto dôkaz zaobstaral. Nepredložil žiadny iný dôkaz preukazujúci ním tvrdené skutočnosti týkajúce sa navštevovania žalobcu vo výkone trestu odňatia slobody jeho družkou, dcérou a ani jeho matkou, ako to uviedol na pojednávaní. Žalobca vypovedal (a tiež vo svojich písomných podaniach uvádzal), že jeho družka ho prestala navštevovať a ukončila s ním vzťah z dôvodu uloženého trestu odňatia slobody, avšak vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že jeho družka s ním ukončila vzťah z dôvodu nadviazania vzťahu s iným partnerom. 1.10.3 Pokiaľ ide o ďalšie skutkové tvrdenia žalobcu, ktorý v konaní tvrdil, že po tom, ako ho jeho maloletá dcéra prestala v ústave na výkon trestu odňatia slobody navštevovať a jeho družka G. H. mu o nej prestala poskytovať informácie, dopytoval sociálku (pozn. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny) za účelom poskytnutia mu informácií o maloletej dcére. Žalobca tiež tvrdil, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vykonal šetrenie v domácnosti dieťaťa a že mu o tejto návšteve bola zaslaná správa, ako aj to, že ho neskôr jeho dcéra požiadala, aby už úrad neoslovoval, keďže nechcela, aby ju pracovníci úradu navštevovali v škole. Ani toto svoje tvrdenie žalobca v konaní nepodporil žiadnym dôkazom, aj keď je nepochybné, že ak vo výkone trestu odňatia slobody žalobca nejaké správy o dcére dostával, záznamy o doručovaní takýchto správ musia v ústave na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom bol žalobca v rozhodnom období umiestnený, existovať, resp. musia byť v ňom evidované. Rovnako tak musia takéto správy existovať v evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sú uchované záznamy o návšteve pracovníkov Úradu v školskom zariadení dcéry žalobcu. V neposlednom rade, ak boli žalobcovi úradom zasielané správy o maloletej, je to sám žalobca, kto takýmito správami musí disponovať. Žalobca však súdu žiadne z uvedených dôkazov nepreložil a ani súdu nenavrhol, aby niektorý z uvedených dôkazov, alebo akýkoľvek iný dôkaz v tomto smere preukazujúci tvrdenia žalobcu zabezpečil. 1.10.4 V rámci svojej výpovede žalobca na pojednávaní tiež tvrdil, že svojej družke G. H. a maloletej dcére písal z výkonu trestu odňatia slobody listy, na ktoré mu neodpovedali. V ústave na výkon trestu odňatia slobody sa vedie evidencia pošty, pričom žalobca súdu výpis alebo odpis či iné potvrdenie ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom bol v rozhodnom čase umiestnený, preukazujúce jeho listovú komunikáciu s uvedenými osobami, resp. odosielanie pošty žalobcom, nepredložil a súdu ani nenavrhol, aby takýto dôkaz zaobstaral. V súvislosti so žalobcom tvrdenou listovou komunikáciou s jeho vtedajšou družkou a maloletou dcérou žalobca súdu nepreložil ani žiadny iný dôkaz. Uvedené tak ostalo v rovine skutkových tvrdení žalobcu. 1.10.5 Žalobca tiež v konaní tvrdil, že výkon trestu odňatia slobody bol psychickou traumou tak pre neho ako aj pre jeho dcéru: opäť sa však jednalo o žalobcove, ničím nepodložené, tvrdenia, keďže neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by preukazoval vznik traumy u jeho osoby, ani to, že by trpel depresiami a stavmi úzkosti. Psychický stav žalobcu nie je možné pred súdom preukázať lekárskymi správami, potvrdeniami, či inými vyjadreniami ošetrujúcich lekárov, odbornými vyjadreniami alebo znaleckými posudkami. Žiadny z uvedených dôkazov, ani iné dôkazy preukazujúce prítomnosť depresie a stavov úzkosti vyskytujúcich sa u žalobcu žalobca súdu nepredložil a ani súdu nenavrhol takéto dôkazy zabezpečiť. 1.10.6 Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený vznik traumy u jeho dcéry, tento nemožno považovať za nárok, ktorý by mohol byť predmetom tohto sporu, keďže sa jedná nie o nárok samotného žalobcu na náhradu

škody, ale o nárok jeho dcéry, t.j. tretej osoby, teda nárok samostatný, pričom na uplatňovanie si nároku za tretiu osobu nie je žalobca aktívne vecne legitimovaným subjektom. 1.11 Žalobca na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhol výsluch jeho osoby, výsluch svedkyne družky žalobcu I. J.. V uvedenom návrhu (č.l. 84 súdneho spisu) žalobca uviedol, že účasť svedkyne na pojednávaní zabezpečí. Vzhľadom na predmetný dôkazný návrh žalobcu okresný súd v predvolaní na pojednávanie vytýčené na deň 23.06.2025 uviedol, že považuje predvolaných za potrebné v konaní vypočuť (č.l. 108 súdneho spisu). Mal teda za to, že si vo vzťahu k vykonaniu žalobcom navrhnutého dokazovania splnil všetky svoje procesné povinnosti a nezabezpečenie účasti I. J. na pojednávaní vnímal len ako obštrukciu zo strany žalobcu. 1.11.1 Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu vyplynulo, že I. J. odišla do zahraničia v piatok 20.06.2025, teda tri dni pred pojednávaním. Zároveň, až na samom pojednávaní vyšlo najavo, resp. sa potvrdila skutočnosť, že svedkyňa J. nebola družkou žalobcu v rozhodnom období, keď samotný žalobca na pojednávaní vypovedal, že svoju súčasnú družku I. J. spoznal až v roku 2022. Vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom súdu dňa 13.03.2025, žalobca uviedol, že navrhuje I. J. vypočuť k ním tvrdenej skutočnosti, že s ňou mohol tráviť čas nebyť protiprávneho zásahu do jeho osobnej slobody. Pritom okresný súd mal za to, že výsluchom súčasnej družky nemožno v konaní preukázať, že z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktoré časovo ďaleko predchádzalo samotné zoznámenie sa žalobcu so súčasnou družkou, bol žalobcovi odopretý čas, ktorý s ňou mohol tráviť, keď uvedené je už z povahy veci vylúčené. 1.11.2 Pokiaľ ide o ďalšie skutočnosti uvedené v žalobe, ktoré chcel žalobca výsluchom I. J. preukázať okresný súd uviedol, že žalobca ani na pojednávaní tento svoj procesný návrh žiadnym spôsobom neupresnil. Vzhľadom na uvedenú procesnú situáciu ako aj dôkaznú situáciu a právny stav veci sa okresnému súdu javilo odročenie pojednávania za účelom vykonania dokazovania výsluchom I. J. ako nehospodárne a v rozpore so zásadou rýchlosti a efektívnosti súdneho konania. 1.11.3 Okresný súd podotkol, že žalobca navrhoval vypočuť na preukázanie svojich skutkových tvrdení vzťahujúcich sa k rozhodnému obdobiu (rok 2014 a nasl.) I. J. ako osobu, s ktorou sa v uvedenom čase podľa svojich vlastných tvrdení nepoznal a zároveň o ktorej v rámci svojej výpovede uviedol, že informácie o tomto období jeho života má navrhovaná svedkyňa práve od samotného žalobcu. Výsluch tejto osoby tak ani potencionálne bez ďalšieho (napr. bez výsluchu bývalej družky žalobcu G. H., ktorý však žalobca v konaní nenavrhol vôbec), nemohol preukázať zmenu, resp. rozdiel medzi predchádzajúcim a súčasným životom žalobcu a ním tvrdenej vzniknutej ujmy v jeho osobnej sfére. Okresný súd z uvedených dôvodov nevyhovel dôkaznému návrhu žalobcu ohľadom výsluchu I. J.. 1.12 Nad rámec už uvedeného okresný súd ešte dodal, že vyhodnotenie jednotlivých, v priebehu konania vykonaných dôkazov, ako aj prípustnosť vykonania jednotlivých dôkazov, či ich relevancie prináleží súdu, ktorý návrhmi strán na vykonanie dokazovania nie je viazaný, keďže práve súd je tým subjektom, ktorý v spore určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhované dôkazy (napr. uznesenie ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 98/1997). Súd je zároveň povinný pristupovať k vyhodnocovaniu návrhov na vykonanie dokazovania tak, aby neprispieval k neúmernému predlžovaniu konania (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Co/129/2023 zo dňa 30.04.2024). 1.12.1 Okresný súd vychádzal z toho, že civilné sporové konanie je ovládané princípom kontradiktórnosti a princípom prejednacím, v kontexte ktorých zodpovednosť za výsledok konania nesú práve sporové strany. V civilnom sporovom konaní je jednou zo základných procesných povinností strán sporu povinnosť tvrdiť, teda v konaní uvádzať a tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na podklade hmotného práva, spôsobilé privodiť ich úspech v spore (§150, §151 C.s.p.). Okrem bremena tvrdenia nesú sporové strany aj bremeno dôkazu (čl. 8 C.s.p.), a teda bremeno, ktoré zaťažuje ten subjekt v konaní, ktorý z existencie skutočností, ktoré sa predloženým dôkazom snaží v konaní preukázať, vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. 1.12.2 Okresný súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa 11.04.2017). Podstatou prejednacej zásady je pritom podiel sporových strán na zisťovaní skutkového stavu veci, ktorý vychádza z ich povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti a povinnosti označiť dôkazy na preukázanie týchto svojich skutkových tvrdení (poukázal na závery nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 385/15 zo dňa 08.12.2015. Súčasne poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave (16Co/16/2021 z 25.04.2023, 14Co/17/2023 z 19.12.2023) s tým, že obmedzenie osobnej slobody nepochybne samo osebe je pre poškodeného istou ujmou, čo však poškodeného nezbavuje povinnosti

preukázať v prípade uplatňovania náhrady takejto ujmy jej vznik v jednotlivých oblastiach jeho života a tiež preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na jej vyváženie či zmiernenie. 1.12.3 Je teda práve na poškodenom, aby svoje tvrdenia o zásahu do jeho života v konaní hodnoverne preukázal, aby odôvodnil priamu a bezprostrednú súvislosť medzi vytýkaným nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy, aby preukázal, že následkom nezákonného rozhodnutia sa zmenili pomery na jeho strane, že sa zmenil jeho dovtedajší život v súkromnej sfére, že nastali závažné následky nezákonného rozhodnutia v súkromnom živote poškodeného, alebo že by takéto rozhodnutie malo dopad na jeho spoločenské, pracovné, podnikateľské či iné uplatnenie. Jedná sa pritom o pomery poškodeného, ktoré má v konaní poškodený pre dosiahnutie procesného úspechu preukázať. V tomto kontexte poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/222/2021 z 30.03.2023. 1.12.4 V tomto smere okresný súd uzavrel, že práve žalobca má v konaní pred súdom vznik nemajetkovej ujmy nielen tvrdiť, ale aj preukázať, na čom nič nemení ani tvrdenie žalobcu o existencii objektívnej zodpovednosti na strane žalovanej. Preto okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal, že v jeho osobnej sfére, súkromnom a rodinnom živote vznikla práve v rozhodnom období nemateriálna ujma, keďže žalobca ku vzniku uvedenej ujmy okresnému súdu v konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy, za situácie keď predloženie trestného rozkazu, uznesení a rozsudkov vydaných súdom bez ďalšieho nepreukazovali vznik nemateriálnej škody žalobcu. 1.13 Pri rozhodovaní súdu o náhrade škody je potrebné zistiť, či boli splnené predpoklady vzniku škody. Pri nesplnení čo i len jedného z troch predpokladov vzniku zodpovednosti nie je možné žalobe o náhradu škody vyhovieť. V posudzovanej veci žalobca tvrdil, že sled udalostí, ktorý viedol k tomu, že vykonal trest odňatia slobody na základe zrušeného nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Zvolen, ktorému predchádzal nesprávny úradný postup tohto súdu, bol nesporným. Naopak, žalovaná v konaní tvrdila, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov vzniku jej zodpovednosti za škodu. 1.13.1 V uvedenom smere sa okresný súd stotožnil s tvrdením žalobcu, keďže mal v konaní zo súdnych rozhodnutí, ako aj z oznámenia vydaného samotnou žalovanou za preukázané, a vo veci ani nebolo sporným, že k porušeniu práv žalobcu došlo. Mal teda za to, že prvý predpoklad vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia súdu, na základe ktorého bol žalobca vo výkone trestu odňatia slobody, bol v konaní preukázaný. 1.13.2 Žalobca poukázal na to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu (tzv. zodpovednosť za výsledok). V danej veci však jednoznačne absentoval druhý predpoklad zodpovednosti za škodu, t.j. preukázanie existencie vzniku samotnej škody na strane žalobcu. 1.14 Za uvedeného skutkového a právneho stavu okresný súd žalobu z tohto dôvodu zamietol, keďže už samotná absencia jedného z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, ktoré majú byť pre úspech žaloby o náhradu škody splnené kumulatívne, zakladá v spore neúspech. Z uvedeného dôvodu okresný súd nepristúpil k posudzovaniu existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným postupom a škodou, keď škoda v konaní preukázaná nebola, a teda, keďže súd nemal preukázaný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, teda škodu samotnú, nemohla existovať ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Vzhľadom na absenciu žalobcom produkovaných dôkazov o vzniku škody na jeho strane okresný súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a žalobu prvým výrokom rozsudku zamietol. 1.15 Ohľadom výšky uplatneného nároku sa jej posudzovaním okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie nezaoberal, pretože posudzovanie výšky ujmy, ktorej vznik žalobca v konaní nepreukázal, sa súdu javilo ako nadbytočné. 1.15.1 Ku stanoveniu výšky nároku poškodeného v zmysle ustanovení zákona č. 415/2003 Z.z. súd len stručne uviedol, že ak ide o nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím o treste, zaviedol zákon vzájomnú závislosť medzi odškodnením osôb poškodených násilnými trestnými činmi (zákonom č. 215/2006 Z.z.) a výškou nemajetkovej ujmy priznanej na základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci. Výška nemajetkovej ujmy v prípade zodpovednosti štátu tak nemôže presiahnuť výšku odškodnenia, ktorú zákon priznáva obetiam násilných trestných činov. Súd má tiež pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadňovať primeranosť k iným finančným kompenzáciám a tiež osobu poškodeného, v zmysle jeho doterajšieho života, prostredia, v ktorom žil a žije a pracuje, následky, ktoré poškodenému v súkromnom živote alebo spoločenskom uplatnení vznikli a pod. V súvislosti s uvedeným súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006.

1.16 O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §255 ods. 1 a §262 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte aj len „C.s.p.“). Vzhľadom na v konaní úspešnú žalovanú v celom rozsahu, keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, jej priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že rozhodol len o nároku na náhradu trov konania a o výške tejto náhrady bude rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa §389 ods. 1 písm. a), b), c) C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby napadnutý rozsudok podľa §388 C.s.p. zmenil a žalobe vyhovel. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1 S rozsudkom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Okresný súd kvalitu života žalobcu na slobode a kvalitu jeho života vo výkone trestu odňatia slobody postavil na jednu úroveň, stratu slobody žalobcu ako dôležitého osobnostného práva vôbec nezohľadnil. O veci potom nesprávne rozhodol, akoby išlo o prípad náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa §5 a §6 zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čomu zodpovedajú aj odkazy na judikatúru, ktoré okresný súd použil, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/222/2021, rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 16Co/16/2021 alebo sp. zn. 14Co/17/2023, nie akoby išlo o prípad náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o treste podľa §8 zákona, ktorý bol sčasti vykonaný, keď v ďalšom konaní bolo rozhodnutie o treste zrušené ako nezákonné. Napadnutý rozsudok je preto nesprávny a prekvapujúci. 2.2 Žalobca poukázal na čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „dohovor“), zmysle ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody inak ako zo zákonom stanovených dôvodov. Každý kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami Dohovoru, má nárok na odškodnenie. 2.3 Podľa žalobcu v slovenských reáliách je jeho vec raritou. Ide o zrejmý justičný omyl, dôsledkom ktorého bolo navodenie stavu nezákonného pozbavenia slobody žalobcu po dobu 851 dní. Súdy pritom mali možnosť omyl napraviť a navodiť právny stav v konaniach o opravných prostriedkoch, riadnych a mimoriadnych, avšak hľadali skôr spôsoby ako žalobcovi nevyhovieť, čo viedlo k predlžovaniu protiprávneho stavu. Po zhrnutí skutočností, ktoré k nezákonnému pozbavenie slobody žalobcu viedli mal za to, že v rozhodovacej činnosti súdov celkom zrejme došlo k pochybeniu. 2.3.1 Zo súdnych rozhodnutí je zrejmé, že v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Zvolen sp.zn.1T/47/2015 bol rozsudok vyhlásený dňa 07.10.2015 a žalobcovi bol uložený úhrnný trest vo výmere 40 mesiacov, a to za skutky spáchané od 04.07.2014 do 15.08.2014. Trestný rozkaz v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn.4T/76/2015 bol vydaný už dňa 29.09.2015, teda pred vyhlásením rozsudku v trestnej veci Okresného súdu Zvolen, aj keď žalobcovi bol doručený až dňa 08.10.2015 a týmto dňom v zmysle §353 ods. 8 nadobudol účinky spojené s vyhlásením rozsudku. Okresný súd Zvolen pochybil tým, že mal vyčkať na vyhlásenie rozsudku vo veci 1T/47/2015, a to do doby nadobudnutia právoplatnosti trestného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica 4T/76/2015, pretože ten bol vydaný dňa 29.09.2015. Uložením súhrnného trestu by súčasne došlo k zrušeniu výroku o treste uloženom skorším trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica a žalobca za týchto okolností na nesprávny postup Okresného súdu Zvolen nemal možnosť vôbec reagovať. 2.3.2 V dôsledku nesprávnej činnosti súdov žalobca po sebe vykonal dva samostatné tresty odňatia slobody v trvaní 40 mesiacov a 28 mesiacov (bez 10 dní ), pričom mal vykonať len jeden súhrnný trest. Na vady rozsudku Okresného súdu Zvolen 1T/47/2015 a konania, ktoré rozsudku predchádzalo žalobca reagoval podaním mimoriadnych opravných prostriedkov. Proti rozsudku okresného súdu podal dovolanie, ktoré dovolací súd uznesením sp.zn.5Tdo/62/2017 zo dňa 07.12.2017 odmietol, hoci vyhovieť dovolaniu žiadal aj prokurátor okresnej prokuratúry. Dovolanie žalobcu bolo odmietnuté z dôvodu, že proti napadnutému rozsudku Okresného súdu Zvolen nepodal riadny opravný prostriedok, resp. tohto práva sa vzdal. Žalobca však v rozhodnej dobe o pochybení súdu nemal možnosť sa dozvedieť, pretože trestný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica mu bol doručený až nasledujúci deň, teda v čase, keď sa práva podať opravný prostriedok výslovne vzdal. 2.3.3 Žalobca podal návrh na povolenie obnovy konania vedeného Okresným súdom Zvolen, ktorý návrh okresný súd v spojení s uznesením sťažnostného súdu zamietol. Následne žalobca podal druhý návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol tiež zamietnutý, ale toto rozhodnutie sťažnostný súd

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Uznesením zo dňa 14.01.2022 sp.zn.2Nt/2/2021 Okresný súd Zvolen povolil obnovu konania v trestnej veci žalobcu a zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn.1T/47/2015 zo dňa 07.10.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.4To/95/2015 vo výroku o treste a vzhľadom na túto skutočnosť bol žalobca dňa 20.01.2022 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Do vykonania celého nezákonne uloženého trestu odňatia slobody zostávalo 10 dní. 2.4 Žalobca zdôraznil, že k náprave protiprávneho stavu nedošlo ani pri prvom ani pri druhom pokuse žalobcu ho zvrátiť v rámci rozhodovania súdov o mimoriadnych opravných prostriedkoch, čím sa stav nezákonného pozbavenia slobody žalobca predlžoval. 2.5 Rozsudkom zo dňa 19.08.2022 sp.zn.1T/47/2015, právoplatným 06.09.2022, Okresný súd Zvolen v obnovenom konaní uznal žalobcu vinným v bode 1. až 5. zo spáchania zločinu krádeže podľa §212 ods. 1,3 písm. b), ods. 4 písm. b) Trestného zákona, v bode 1. aj zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa §194 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 39 mesiacov a 20 dní. Súčasne zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.4T/76/2016 zo dňa 29.09.2015 právoplatného 12.11.2015. Uznesením z 27.03.2023 sp.zn.1T/47/2015 Okresný súd Zvolen podľa §414 ods. 1 Trestného poriadku žalobcovi započítal do úhrnného a súhrnného trestu odňatia slobody vo výmere 39 mesiacov a 20 dní nepodmienečne celý vykonaný trest odňatia slobody od 30.05.2016 do 30.09.2018 uložený mu trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.4T/76 2016 zo dňa 29.09.2015. 2.6 Pôvodne žalobca nesprávne vykonával tresty od 30.05.2016 do 30.09.2018, trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov uložený trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica a od 30.09.2018 do 20.01.2022 trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov uložený rozsudkom Okresného súdu Zvolen, teda spolu vykonal trest odňatia slobody vo výmere 67 mesiacov a 20 dní. Rozdiel medzi žalobcom vykonaným trestom odňatia slobody na základe zrušeného/nezákonného rozsudku a miernejším trestom odňatia slobody uloženým v ďalšom konaní predstavuje 851 dní (28 mesiacov, a to za obdobie 21.09.2019 až 31.12.2019, január až december 2020, januára až december 2021 a od 01.01.2022 do 19.01.2022). 2.7 Z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 16.02.2024 vyplýva, že Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán konajúci v mene štátu sa žalobcovi ospravedlnilo, hoci k tomuto oznámeniu sa v spore stavalo vyhýbavo a spochybnilo existenciu dôvodov pre ospravedlnenie. Súd prvej inštancie postup ministerstva správne posúdil ako účelový (bod 45. odôvodnenia rozsudku). Žalobcovi sa tak za pochybenie súdov nedostalo ani len riadneho ospravedlnenia. Pre prípad, že by súd vec posúdil tak, že sa jedná o ospravedlnenie (napriek neskoršej argumentáciu ministerstva) túto formu satisfakcie považuje žalobca za nedostatočnú - neúmernú intenzite zásahu do osobnostných práv žalobcu. 2.8 Odvolateľ ďalej poukázal na to, že právo na život a právo na osobnú slobodu sú svojím obsahom najvýznamnejšími osobnostnými právami, čo vyplýva aj z textu Ústavy, že osobná sloboda sa zaručuje. Pod osobnou slobodou je možné rozumieť voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. Opakom osobnej slobody je obmedzenie osobnej slobody alebo pozbavenie osobnej slobody. 2.8.1 V dôsledku nesprávnych rozhodnutí súdov odvolateľ strávil 851 dní pozbavený slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici so stredným stupňom stráženia. Základná argumentácia žalobcu v spore spočívala v tom, že bol obmedzený vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi a známymi. 2.9 Odvolateľ poukázal na §4 ods. 1,2,3 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody s tým, že počas výkonu trestu je odsúdený povinný podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu, alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby povolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej potreby. Počas výkonu trestu odsúdený nemá právo na štrajk, slobodne sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, v spoločnostiach alebo iných združeniach, zakladať odborové organizácie a združovať sa v nich, slobodne si vybrať lekára a zdravotnícke zariadenie. Odsúdený nemôže vo výkone trestu zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich a nemôže vykonávať volené a iné verejné funkcie. Výkon práva odosielať a prijímať korešpondenciu, balíky a poukazy poštového platobného styku počas výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného, zabezpečuje v jeho mene ústav. 2.9.1 Zákon o výkone trestu odňatia slobody demonštratívne vymenúva základné práva a slobody, na ktorých je odsúdený obmedzený. V ústave so stredným stupňom stráženia podľa §13 zákona o výkone trestu odňatia slobody sa spravidla odsúdení uzamykajú v ubytovniach; v odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu nariadiť aj uzamykanie ciel alebo izieb, odsúdení sa mimo ubytovňu pohybujú pod

dohľadom príslušníka zboru, odsúdení sa zaraďujú do práce na pracoviskách v ústave alebo mimo neho a odsúdeným sa voľný pohyb mimo ústavu nepovoľuje. 2.9.2 Jednotlivé aspekty výkonu trestu okrem iného zákon o výkone trestu odňatia slobody upravuje tak, že odsúdení majú obmedzené návštevy, telefonáty ako aj ostatný kontakt s vonkajším svetom, majú obmedzenú korešpondenciu, prijímanie balíkov, používanie telefónu, obmedzené právo na nakladanie s financiami, na zdravotnú starostlivosť a sú povinní podriadiť sa ústavnému poriadku príslušného ústavu. 2.10 Odvolateľ bol nedobrovoľne po dobu 851 dní uzamykaný v ubytovni v ústave na výkon trestu odňatia slobody, mimo ubytovne sa mal možnosť pohybovať len pod dohľadom, mimo ústav sa pohybovať nemohol. Návštevy, telefonáty ako aj ostatný kontakt s vonkajším svetom mal obmedzený, bol povinný podriadiť sa ústavnému poriadku. Všetky tieto skutočnosti bez ďalšieho vyplývajú zo zákona o výkone trestu odňatia slobody. Odvolateľ tak preukázal, že bol obmedzený vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi a známymi, preukázal rozsah a intenzitu zásahu do osobnostných práv. 2.11 Odvolateľ pripustil, že protiprávneho konania sa nedopustil prvýkrát, v minulosti sa ho dopúšťal opakovane. Väzby na rodinu žalobca nepochybne vytvorené má, hoci tie sú jeho trestnou činnosťou poznačené a ich kvalita nezodpovedá kvalite väzieb bezúhonného človeka. To ale neznamená, že nemá právo na spravodlivé odškodnenie, ktorého podklad tvorí neoprávnený zásah do osobnej slobody. Žalobca má právo na odškodnenie ako v prípade, kedy by sa mohol tešiť garanciám čl. 5 Dohovoru (kedy by pre neho obmedzenie zo zákona o výkone trestu odňatia slobody neplatili). 2.12 Pri stanovení výšky náhrady za jeden deň vykonaného trestu sa v rozhodovacej praxi objavujú rôzne stanoviská súdov. Zopakoval svoje tvrdenie zo žaloby a dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.30Cdo/2357/2010, ktorý považuje za významný z dôvodu, že zákonná úprava Českej a Slovenskej republiky je blízka, vychádza z rovnakých prameňov, pričom predmetný rozsudok porovnáva prístupy aj iných štátov viazaných Dohovorom v otázke stanovenia formy a výšky odškodnenia podľa čl. 5 Dohovoru. Najvyšší súd ČR v rozsudku rozoberá judikatúru ESĽP. Túto podrobne odvolateľ uviedol vo svojom odvolaní. 2.13 Žalobca sa v spore domáha odškodnenia vo výške 30,- Eur za každý deň protiprávne strávený vo výkone trestu na podklade nezákonného (zrušeného) rozhodnutia. K tejto sume dospel najmä porovnaním nákladov a porovnaním hodnoty peňazí v roku 2010, resp. 2017 (v čase pred súdnymi rozhodnutiami) oproti súčasnosti. 2.13.1 Len od roku 2020 do roku 2023 bola miera inflácie meraná indexom spotrebiteľským nasledovná 2020 - 1,9%, 2021 - 3,2%, 2022 - 12,8% a 2023 - 10,5%. Odškodnenie vo výške 30,- Eur za deň protiprávne strávený vo výkone trestu odňatia slobody je podľa názoru žalobcu minimum v príčinnej súvislosti s obmedzeniami osobnostných práv, ktoré sú s výkonom trestu spojené. Žalobca si teda uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.530,- Eur (851 dní x 30,- Eur). 2.14 V ďalšom žalobca poukázal v odvolaní na zrejmé nedostatky v zisťovaní skutkového stavu súdom prvej inštancie. Okresný súd analyzoval skutkovú argumentáciu žalobcu o priebehu návštev vo výkone trestu odňatia slobody o komunikácii žalobcu s vonkajším svetom počas výkonu trestu a dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal príčinnú súvislosť medzi výkonom trestu a zhoršením vzťahov v rodine, nepreukázal, že výkon trestu bol pre neho psychickou traumou (body 57. až 68. rozsudku). 2.14.1 Okresný súd však vôbec nezobral do úvahy zrejmé skutočnosti, a to, že žalobca bol po dobu 851 dní uzamykaný v ubytovni v ústave na výkon trestu odňatia slobody, mimo ubytovne sa mal možnosť pohybovať len pod dohľadom, mimo ústav sa pohybovať nemohol, resp. že návštevy, telefonáty ako aj ostatný kontakt s vonkajším svetom mal obmedzený, bol povinný podriadiť sa ústavnému poriadku. Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy, že priamo použitím ustanovení zákona o výkone trestu odňatia slobody bolo zasiahnuté do práva žalobcu na slobodu, že právne pojmy „slobodný“ a „byť pozbavený slobody“ sú protiklady, že je medzi nimi rozdiel, ktorý nevedno prečo súd prvej inštancie dostatočne nevnímal. Okresný súd nezohľadnil, že v prípade žalobcu išlo o zrejmý justičný omyl, že žalobca bol po dobu 851 dní pozbavený slobody, opakovane žiadal o nápravu, ktorej sa nedomohol, resp. kvôli nečinnosti súdov sa domohol príliš neskoro. 2.15 Záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena a nepreukázaní ujmy v príčinnej súvislosti s justičným omylom, v dôsledku ktorého bol žalobca po dobu 851 dní pozbavený slobody, je tak už na prvý pohľad nesprávny, odporujúci elementárnej logike. Aj bez odborných znalostí alebo vedeckých poznatkov musí byť súdu zrejmé, že režim výkonu trestu odňatia slobody spôsobuje značnú nepohodu a je psychickou traumou ako to tvrdil žalobca. O to viac, ak je výkon trestu nedôvodný. 2.16 Žalobca vyjadril názor podľa neho súladný s judikatúrou ESĽP, že k ujme bez ďalšieho dochádza už samotným pozbavením osobnej slobody, pretože týmto momentom je osoba pozbavená slobody

nútená prispôsobiť sa režimu výkonu trestu, s čím bez ďalšieho sú spojené obmedzenia vyplývajúce z príslušných zákonov. 2.17 Vzhľadom na nedostatky v zisťovaní skutkového stavu správne potom nemôže byť ani právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Žalovaný nárok vyplýva z čl. 5 Dohovoru ako priamo aplikovateľného ustanovenia. V otázke, aký vplyv majú ustanovenia Dohovoru a na Dohovor vzťahujúca sa judikatúra ESĽP opakovane zaujal postoj Ústavný súd SR, napr. náleze sp.zn. I.ÚS 239/04. Súd prvej inštancie napriek nedostatkom v zisťovaní skutkového stavu použil výklad vnútroštátnych noriem, najmä §17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nie je konformný s rozhodovacou praxou ESĽP. Súd rozhodujúce skutočnosti právne posúdil príliš reštriktívne miesto toho, aby sa pokúsil skutočne zmierniť následky justičného omylu súdov. 2.17.1 Nesprávne právne posúdenie veci je dané aj tým, že súd prvej inštancie postupoval tak, akoby išlo o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa §5 a §6 zákona č. 514/2003 Z.z., čomu zodpovedajú aj odkazy na judikatúru, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu SR ako aj na rozsudky Krajského súdu v Bratislave. Ani v jednej z týchto vecí sa však nejednalo o prípad nedôvodného zásahu do osobnej slobody, išlo o prípady nedôvodne vedeného trestného stíhania a tvrdenej ujmy, ktorá dotknutým osobám vznikla vedením takéhoto stíhania. 2.17.2 Vec žalobcu je iná v tom, že jeho nárok vyplýva z §8 zákona č. 514/2003 Z.z., obmedzenie slobody žalobcu v trvaní 851 dní, obmedzenie v pohybe, v kontakte s blízkymi a známymi, toto všetko sú preukázané skutočnosti. Preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu ďaleko prekračuje tvrdený zásah do osobnostných práv osôb v konaniach pred Najvyšším súdom SR a Krajským súdom v Bratislave. V naznačenom smere sa súd prvej inštancie dopustil omylu v aplikácii práva a vec nesprávne právne posúdil. 2.18 V súvislosti s nedostatkami týkajúcimi sa zisťovania skutkového stavu a právneho posúdenia veci poukázal žalobca aj na nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, čo má za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, pretože rozsudok nedáva odpovede na všetky relevantné otázky konania. Pochybenie takéhoto charakteru nemožno následne konvalidovať v rámci ďalšieho konania, napr. pred odvolacím súdom, ktorý pri rozhodovaní o opravnom prostriedku ako nadriadený orgán nemôže suplovať a v celom rozsahu dopĺňať odôvodnenie, na ktorom je postavené rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňajúce elementárne náležitosti požadované zákonom, nemožno posúdiť po vecnej stránke práve kvôli nedostatočnosti odôvodnenia. Navrhol odvolaniu vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a považujúc napadnutý rozsudok za vecne správny, riadne odôvodnený a zákonný, ho navrhla v zmysle §387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne dôvody, relevantne spochybňujúce závery prijaté súdom prvej inštancie. 3.1 Odvolací dôvod podľa §365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. nie je daný, pretože okresný súd rozsiahlo a zrozumiteľne vysvetlil úvahy, vedúce ho k jeho skutkovým záverom a právnemu posúdeniu veci. Veľmi podrobne uviedol, z akých konkrétnych dôkazov vychádzal (bod 46 až 84 rozsudku), a k akým skutkovým zisteniam na základe vykonaného dokazovania dospel. Následne uviedol, aké prípadné iné dôkazy by teoreticky mohli byť spôsobilé podporiť žalobcu v preukazovaní jeho skutkových tvrdení (bod 60 až 61). 3.2 V rámci právneho posúdenia veci okresný súd veľmi jasne a zrozumiteľne uviedol, podľa akých právnych predpisov vec posúdil, a ktoré ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa §220 ods. 2 C.s.p. Žalobca v podanom odvolaní ani bližšie nešpecifikoval, ktoré konkrétne hľadiská skutkových zistení a právneho posúdenia veci považuje v rámci napadnutého rozsudku za nepreskúmateľné. V tomto smere žalovaná poukázala na ustálenú judikatúru dovolacieho súdu, z ktorej vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie nemožno považovať to, že všeobecné súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (napríklad sp.zn.2Cdo/12/2019, 5Cdo/157/2018); rovnako poukázala aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (spisová značka IV. ÚS 252/04, I.ÚS 50/04). 3.3 K odvolaciemu dôvodu podľa §365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. žalovaná uviedla, že neobstojí ani námietka žalobcu o nedostatku skutkových zistení prvoinštančného súdu. Žalobca nepochopiteľným spôsobom vyčíta súdu prvej inštancie, že sa venoval dokazovaniu a objasňovanie skutkových tvrdení, s ktorými v rámci podanej žaloby a následných písomných podaní prišiel sám žalobca. V odvolaní sa však venuje v zásade len všeobecným tvrdeniam o prezumovaných následkoch výkonu trestu, ku ktorým sa vyjadruje až teraz. 3.3.1 Vo vzťahu k osobe samotného žalobcu je podľa názoru žalovanej existencia prezumovaných dopadov výkonu trestu a priori vylúčená. Žalobcovi bolo uložených celkovo 20 trestov prevažne za spáchanie trestných činov proti majetku, ale aj trestných činov proti poriadku vo verejných veciach

či trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti, pričom v jednom prípade došlo k odpusteniu trestu amnestiou, v troch prípadoch bol žalobcovi uložený podmienečný trest odňatia slobody, v jedenástich prípadoch bol žalobcovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody a v piatich prípadoch došlo k upusteniu od uloženia trestu. Žalobcovi tak boli pred vydaním rozhodnutia o treste uložené celkovo nepodmienečné tresty odňatia slobody vo výmere viac ako 13 rokov. Žalobca vykonal trest odňatia slobody v obdobiach od 05.03.2000 do 05.09.2002; od 19.09.2007 do 10.04.2008; od 23.08.2009 do 25.07.2013; od 26.08.2014 do 20.01.2022 a od 07.07.2022 (z toho výkon väzby od 07.07.2022 do 08.09.2022) do 07.11.2022. Ešte aj v čase predbežného prerokovania a následného súdneho konania žalobca vykonával trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica - Kráľová. 3.4 Žalovaná má za to, že okresný súd v dostatočnej miere z predložených dôkazov zistil skutkový stav, potrebný pre rozhodnutie vo veci a objasnil, ktoré dôkazy vykonal, ktoré sa rozhodol a z akých dôvodov nevykonať. Konanie o náhradu škody v zmysle zákona č.514/2003 Z.z. je typickým sporovým konaním, na ktoré sa vzťahuje aj zásada kontradiktórnosti, zakotvená v článku 8 Civilného sporového poriadku. V zmysle tejto zásady sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia, dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalujúcu stranu. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.z. 3Cdo/2/2016 zo dňa 11.04.2017. 3.5 Poukázala na to, že hoci žalobca v odvolaní uvádza, že jeho základná argumentácia spočívala v tom, že bol obmedzený vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi a známymi, z vykonaných dôkazov inými ako len výpovede žalobcu však takéto skutočnosti spoľahlivo preukázané neboli. Žalobca súdu nepredložil žiadne relevantné dôkazy ohľadom jeho tvrdenia o naštrbení jeho väzieb s jeho maloletou dcérou a o ich citovom pute. Žalobca napokon až na pojednávaní dňa 23.05.2025 vzniesol návrh na vykonanie výsluchu jeho dcéry, ktorý okresný súd správne vyhodnotil ako oneskorene podaný, pretože žalobca (kvalifikovane právne zastúpený) bol opakovane poučený súdom o sudcovskej koncentrácii konania, ale napriek tomu zjavne nemal záujem navrhnúť dokazovanie výsluchom tejto osoby, ktorá by mohla prispieť k preukázaniu tvrdení žalobcu. Rovnako žalobca napriek svojim tvrdeniam v písomnom vyjadrení zo dňa 21.03.2025 nenavrhol vypočuť jeho vtedajšiu družku G. H., ktorá je aj matkou jeho dcéry, ale aktuálnu družku I. J., s ktorou sa spoznal podľa jeho vlastných slov až niekedy v máji roku 2022. 3.5.1 Žalobca teda navrhol vypočuť v konaní pred súdom osobu, ktorej výsluch nie je žiadnym spôsobom schopný relevantne preukázať vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu v posudzovanom období rokov 2015 až 2022. Okresný súd správne konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by v jeho osobnej sfére, súkromnom a rodinnom živote vznikla práve v rozhodnom období nemajetková ujma. Samotný žalobca v podanom odvolaní oslabuje príčinnú súvislosť potenciálnej imateriálnej ujmy k namietanému zásahu konštatovaním, že väzby na rodinu žalobca nepochybne vytvorené má, hoci tie sú jeho trestnou činnosťou poznačené a ich kvalita nezodpovedá kvalite väzieb bezúhonného človeka. 3.6 K odvolaciemu dôvodu podľa §365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. žalovaný uviedol, že žalobca nedôvodne namieta nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, keď vychádzal z titulu nezákonného rozhodnutia podľa §5 a §6 zákona č.514/2003 Z.z. namiesto §8 uvedeného zákona. 3.6.1 K otázke existencie titulu a danosti základu nároku vo veci žalobcu žalovaná zotrvala na svojich vyjadreniach, v zmysle ktorých ani jedno ustanovenie upravujúce zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste nepokrýva skutkovú situáciu, ktorá nastala vo veci žalobcu a zároveň na vec žalobcu nemožno aplikovať ani iné ustanovenie zákona. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok upravených v §8 citovaného zákona na prijatie záveru o existencii nezákonného zásahu orgánu verejnej moci v podobe rozhodnutia o treste. Súčasne ale poukázala na to, že s poukazom na §359 C.s.p. nie je oprávnenou osobou namietať právne posúdenie veci okresným súdom, hoci ho nepovažuje v tejto parciálnej otázke za správne. 3.6.2 S ohľadom na skutkové zistenia a vykonané dokazovanie vo veci je však podľa názoru žalovanej pre celkový výsledok sporu v zásade irelevantné, či by okresný súd posúdil vec žalobcu optikou titulu nezákonného rozhodnutia podľa §5 a §6 alebo titulom rozhodnutia o treste podľa §8 zákona č.514/2003 Z.z.. Pokiaľ by aj súd dospel k názoru, že základ nároku je daný, čo žalovaná od začiatku rozporuje, nedošlo k naplneniu ostatných dvoch podmienok, potrebných pre procesný úspech žalobcu a to preukázanie vzniku imateriálnej ujmy ako aj príčinnej súvislosti s namietaným zásahom. 3.7 Na námietku žalobcu k odkazu okresného súdu na judikatúru najvyššieho súdu či rozsudky Krajského súdu v Bratislave s tvrdením, že tieto rozhodnutia sa týkali titulu nezákonného rozhodnutia a nie sú aplikovateľné na prípad žalobcu žalovaná poukázala len na skutočnosť, že okresný súd tieto rozhodnutia použil výlučne na podporu záverov o povinnosti žalobcu v konaní pred súdom vznik nemajetkovej ujmy nielen tvrdiť, ale aj preukázať.

3.8 Rovnako nesúhlasila s odkazom žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2357/2010, pretože toto rozhodnutie sa vzťahuje na prípady obmedzenia osobnej slobody väzbou v prípade neskoršieho oslobodenia spod obžaloby, pričom žalobca spod obžaloby oslobodený nebol. 3.9 Žalovaná zdôraznila, že žalobcovi nespochybniteľne bola poskytnutá náhrada nemajetkovej ujmy v podobe ospravedlnenia a pre poskytnutie peňažnej náhrady neexistoval nielen zákonný podklad podobe nezákonného zásahu v zmysle §8 zákona č.514/2003 Z.z., z ktorého dôvodu k takémuto postupu nepristúpilo už v rámci predbežného prerokovania ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ale napokon ani skutkový podklad podporený relevantnými dôkazmi, v zmysle ktorého by bolo možné konštatovať, že žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti so zásahom nemajetková ujma, ktorú je potrebné saturovať v peniazoch. 4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej označil svoj spor za spor o elementárnu spravodlivosť, pretože na osobnej slobode bol v rozpore so zákonom obmedzený po dobu 851 dní. Právny základ nároku žalobcu vyplýva priamo z ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobou podanou riadne a včas sa v tomto konaní domáha odškodnenia za ujmu, ktorá mu nepochybne vznikla; požaduje odškodnenie 30 Eur na každý deň strávený v obmedzení na osobnej slobode v rozpore so zákonom; pre prípad, že by žalobca doposiaľ žil príkladne, mal rodinu, pokiaľ by zastával významné postavenie v spoločnosti, žiadal by odškodniť vyššou sumou. Z ustanovení zákona o výkone trestu odňatia slobody vyplýva rozsah zásahu do osobnej slobody a iných práv a základných slobôd žalobcu. Je potrebné vnímať rozdiel medzi stavom osobnej slobody a stavom obmedzenia na osobnej slobode. 5. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli. 6. Krajský súd, ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods.1 C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §389 ods.1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a vec vrátil podľa §391 ods.1 C.s.p. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Podľa §389 ods.1 písm. b),c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 8. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolanie okrem iného odôvodniť tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy ide o vadu skutkovú, ktorá môže byť dôvodom odvolania; ide o nesprávny postup súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, pričom súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané (§365 ods.1 písm. f) C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy ide o hmotnoprávnu vadu rozhodnutia, ktorá predstavuje mylné použitie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno použiť (§365 ods.1 písm. h) C.s.p.). K právnemu posúdeniu Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.02.2020 uviedol, že ide o činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav; nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009). 8.1 V prejednávanej veci odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods.1 písm. b), f) a h) C.s.p.. 9. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody od štátu. Trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 4T/76/2015 zo dňa 29.09.2015, právoplatným 12.11.2015 bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov. Rozsudkom Okresného súdu

Zvolen sp.zn. 1T/47/2015 zo dňa 07.10.2015, právoplatným dňa 09.03.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 4To/95/2015 zo dňa 09.03.2016 bol žalobca odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov. Návrh žalobcu na povolenie obnovy konania 1T/47/2015 Okresný súd Zvolen uznesením sp.zn.3Nt/20/2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 3Tos/3/2020 zamietol; druhý návrh na povolenie obnovy konania 1T/47/2015 Okresný súd Zvolen uznesením 2Nt/2/2021 tiež zamietol, ale krajský súd toto rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, na základe čoho Okresný súd Zvolen uznesením 2Nt/2/2021 zo dňa 14.01.2022 povolil obnovu trestného konania a zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn.1T/47/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 4To/95/2015 vo výroku o treste, zároveň zrušil aj výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica 4T/76/2015 a súčasne uznal žalobcu vinným zo spáchania zločinu krádeže a zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody, za čo mu uložil úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 39 mesiacov a 20 dní, pričom celý uvedený trest mu započítal do úhrnného a súhrnného trestu odňatia slobody; žalobca bol dňa 20.01.2022 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Žalobca tak nesprávne vykonával od 30.05.2016 do 30.09.2018 trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov uložený trestným rozkazom a od 30.09.2018 do 20.01.2022 trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov uložený rozsudkom Okresného súdu Zvolen 1T/47/2015. Rozdiel medzi žalobcom vykonaným trestom odňatia slobody na základe zrušeného rozsudku 1T/47/2015 a miernejším trestom odňatia slobody uloženým v obnovenom konaní predstavuje 851 dní, t.j. 28 mesiacov. 9.1 Žalobca listom, adresovaným Ministerstvu spravodlivosti SR zo dňa 15.08.2023 požiadal v súlade s §15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie jeho nároku; listom z 16.02.2024 mu bolo oznámené, že vydaním rozsudku Okresného súdu Zvolen 1T/47/2015 došlo k vydaniu rozhodnutia o treste podľa §8 zákona č.514/2003 Z.z., čím došlo ku zásahu do práv žalobcu, za čo sa mu žalovaný ospravedlnil. 9.2 V spise sú žurnalizované listinné dôkazy - Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste (č.l.13), Trestný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 4T/76/2015 (č.l.16), Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn. 1T/47/2015 (č.l.21), Opravné uznesenie sp.zn. 1T/47/2015 (č.l.20), Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Tdo/62/2017 (č.l.26), Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 3Nt/20/2019 (č.l.30), Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 3Tos/3/2020 (č.l.31), Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku (č.l.8), Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 2Nt/2/2021 (č.l.33), Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 5Tos/90/2021 (č.l.34), Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 2Nt/2/2021 (č.l.37), Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn. 1T/47/2015 (č.l.38 PV), Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 1T/47/2015 (č.l.42 PV). 9.3 Okresný súd rozhodol vo veci odvolaním napadnutým rozsudkom. 10. Odvolanie žalobcu je dôvodné. 10.1 V prvom rade krajský súd odkazuje na právnu úpravu o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, najmä na ustanovenie §8 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, kto bol v ďalšom konaní odsúdený na miernejší trest, než ktorý na ňom bol vykonaný na základe zrušeného rozsudku; na účely tohto zákona sa trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu nepovažuje za miernejší trest než nepodmienečný trest odňatia slobody. Náhrada škody patrí len v rozsahu rozdielu medzi trestom vykonaným na základe zrušeného rozsudku a trestom uloženým rozsudkom. 10.2 Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 2Cdo/154/2022 zo dňa 24.01.2024 uviedol, že „Trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.“ 10.2.1 Trestné stíhanie a výkon trestu tak zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, teda sú rovnako spôsobilé vedľa porušenia práva na osobnú slobodu, obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, poprípade výkon uloženého trestu, ktoré

boli realizované v rozpore so zákonom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemajetkovej ujmy (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I.ÚS 85/04). 10.2.2 Pre úplnosť dovolací súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach formuloval presvedčenie, že trestné stíhanie a z neho vzniknutý trest predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. IV. ÚS 335/05). 10.2.3 V zmysle vyššie uvedeného teda ako nesprávne treba vyhodnotiť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že nezákonné väznenie nemožno považovať bez ďalšieho, za také neoprávnené konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, pričom len tvrdenie žalobcu o znížení ľudskej dôstojnosti a nervovom vypätí považoval odvolací súd za nepostačujúce pre priznanie nemajetkovej ujmy“. 11. Okresný súd teda dospel k nesprávnemu záveru, že žalobca si nesplnil svoju základnú povinnosť tvrdenia a preukázania ohľadne nároku z titulu nemajetkovej ujmy, preto nenašiel žiadnu príčinnú súvislosť medzi existujúcimi rodinnými a sociálnymi problémami žalobcu a jeho odsúdením a výkonom trestu odňatia slobody. Žalobca predložil i.a. trestné rozhodnutia. Súd prvej inštancie uzavrel, že sa stotožnil s tvrdením žalobcu, keď mal v konaní zo súdnych rozhodnutí, ako aj z Oznámenia vydaného samotnou žalovanou za preukázané, a vo veci ani nebolo sporným, že k porušeniu práv žalobcu došlo - prvý predpoklad vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia súdu, na základe ktorého bol žalobca vo výkone trestu odňatia slobody, bol v konaní preukázaný (bod 79 odôvodnenia rozsudku). Mal však za to, že v danej veci jednoznačne absentoval druhý predpoklad zodpovednosti za škodu - preukázanie existencie vzniku samotnej škody na strane žalobcu, ktorú preukázanú nemal, a preto ani nepristúpil k posudzovaniu existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, nesúhlasiac s názorom žalobcu, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu (tzv. zodpovednosť za výsledok). 11.1 Záver súdu prvej inštancie je nesprávny; okresný súd dospel zo zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým záverom a tým aj k nesprávnym záverom právnym. 11.2 Zo žaloby aj z celého obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca bol odsúdený trestným rozkazom k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov a rozsudkom k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov, spolu 68 mesiacov. Po povolení obnovy konania bol následne opätovne odsúdený (po zrušení trestného rozkazu aj rozsudku vo výrokoch o treste) súhrnným a úhrnným trestom odňatia slobody vo výmere 39 mesiacov a 20 dní, pričom celý pôvodný trest mu bol započítaný do úhrnného a súhrnného trestu odňatia slobody a žalobca bol dňa 20.01.2022 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. V dôsledku uvedeného žalobca nesprávne vykonával od 30.05.2016 do 30.09.2018 trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov a od 30.09.2018 do 20.01.2022 trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov. Rozdiel medzi žalobcom vykonaným trestom odňatia slobody na základe zrušeného rozsudku 1T/47/2015 a miernejším trestom odňatia slobody uloženým v obnovenom konaní predstavuje 851 dní, t.j. 28 mesiacov. 11.3 Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že zo súdnych rozhodnutí ako aj z Oznámenia vydaného samotnou žalovanou považoval za preukázané, a vo veci ani nebolo sporným, že k porušeniu práv žalobcu došlo, čím bol prvý predpoklad vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu - existencia nezákonného rozhodnutia súdu, na základe ktorého bol žalobca vo výkone trestu odňatia slobody - v konaní preukázaný. 11.4 Avšak v ďalšom konštatovaní, že žalobca bol neúspešný v spore, keďže v danej veci jednoznačne absentoval druhý predpoklad zodpovednosti za škodu, a teda preukázanie existencie vzniku samotnej škody na strane žalobcu, pričom pre úspech žaloby o náhradu škody musia byť splnené podmienky kumulatívne, už okresný súd pochybil. 11.5 Je nepochybné, že žalobca vykonaním trestu odňatia slobody (takmer v celom rozsahu 68 mesiacov /bez 10 dní/) na základe rozhodnutí, ktoré boli po povolení obnovy zrušené a žalobca bol opätovne odsúdený k trestu odňatia slobody v nižšej výmere, splnil podmienky v zmysle §8 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. (...právo na náhradu škody má i ten, kto bol v ďalšom konaní odsúdený na miernejší trest, než ktorý na ňom bol vykonaný na základe zrušeného rozsudku; na účely tohto zákona sa trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu nepovažuje za miernejší trest

než nepodmienečný trest odňatia slobody. Náhrada škody patrí len v rozsahu rozdielu medzi trestom vykonaným na základe zrušeného rozsudku a trestom uloženým rozsudkom...). 12. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní nárokov uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003 Z.z. aj všeobecné súdy musia akceptovať ich ústavný pôvod a zakotvenie; použitím zákona č. 514/2003 Z.z. v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu nesmie dôjsť priamo ani nepriamo k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy. Podľa citovaného zákona je nutné kompenzovať všetku (celú) ujmu, ktorú by bolo možné namietať pod čl. 46 ods. 3 ústavy. V právnom štáte, ktorým Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je, nemožno akceptovať taký postup súdu, ktorý odmietne náhradu škody priznať z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne jej výšky poškodeným, lebo potom vlastný stav dôkaznej núdze má rovnaké príčiny ako samotné nezákonné rozhodnutie. 12.1 V tomto kontexte ako nezákonné, ale aj protiústavné je potrebné vyhodnotiť rozhodnutie okresného súdu, ktorý konštatoval, že žalobca netvrdil ani nepreukázal dopad výkonu trestu odňatia slobody na jeho osobu v rovine rodinnej i spoločenskej a že samotné konštatovanie nezákonného rozhodnutia je nedostatočné. 12.2 V rozhodnutí z 27.08.2019 sp.zn. 4Cdo/125/2019 najvyšší súd SR ako dovolací dospel k záveru, že „nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka…“ Ďalej bolo uvedené, že „Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy…ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.“ 12.3 V predmetnom rozhodnutí taktiež dospel najvyšší súd k záveru, že „pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu. 12.4 Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“ 13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť (§389 ods.1 C.s.p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§391 C.s.p.); okresný súd dospel zo zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým záverom a tým aj k nesprávnym záverom právnym; nedostatočné zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie viedli súd prvej inštancie k nedostatočným záverom a z toho dôvodu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia v podstatnej otázke nároku žalobcu na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia. 13.1 V konaní, ktoré bude nasledovať po vrátení veci, okresný súd v potrebnom rozsahu podľa procesnej aktivity strán sporu doplní dokazovanie a vec opätovne prejedná; krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že je daný nárok žalobcu na náhradu škody; okresný súd posúdi výšku uplatneného nároku a opätovne posúdi vec aj právne. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy rozhoduje súd voľnou úvahou, ktorá však nemôže byť nepreskúmateľná, resp. svojvoľná; je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti, najmä z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi, vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.7Cdo/145/2011). 13.2 Krajský súd upriamuje pozornosť aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, podľa ktorého „ústavný súd je tohto názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani

mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či ESĽP, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť.“ Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 288/2017, „pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ 14. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§391 ods.2 C.s.p.). Súd prvej inštancie rozhodne o všetkých trovách konania, t.j. aj o trovách odvolacieho konania (§396 ods.3 C.s.p.). 15. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 C.s.p.) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.