Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/328/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010899561 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7010899561.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobkyne L. Q., bytom Q. XX, zast. JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20, proti žalovaným 1/ H. C., bytom Q. XXX, X/ P. J., bytom Q. XX, oboch zast. JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Košice, Floriánska 16, 3/ Jurajovi Križovičovi, bytom Budimír 95, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 16C 205/2004-208 zo 4.10.2010 Okresného súdu Košice - okolie r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu o určenie, že žalobkyňa je v celosti vlastníčkou pozemkov parc. č. XXX - orná pôda vo výmere 651 m2 a parc. č. XXX - orná pôda vo výmere 1616 m2 zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie Q., obec Q., okres Z. - okolie. R. o trovách konania si vymienil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa po jej rozšírení domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov parc. č. XXX - orná pôda vo výmere 651 m2 a parc.č. XXX - orná pôda vo výmere 1616 m2 v katastrálnom území Q. zapísaných na LV č. XXXX, pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 29 ako parc. č. XXX - roľa vo výmere 1400 šs a ktorú skutkovo odôvodnila tým, že nehnuteľnosti nadobudla vydržaním, na tom základe, že ich od r. 1954 dobromyseľne a nerušene užíva potom, čo ich nadobudla neperfektnou ústnou zámennou zmluvou od L. F., ktorá zmluva bola aj písomne dodatočne vyhotovená 17.2.1956, že od menovanej nadobudla ideálny podiel, čo však v prírode predstavovalo reálne vyčlenenú časť parc. č. XXX od cesty po cestu tým, že v dávnej minulosti došlo medzi pozemnoknižnými spoluvlastníkmi k reálnej deľbe a parc. č. XXX pripadla rodine J., ktorí boli právnym predchodcom L. F.. Žalovaní v 1. a 2. rade žiadali žalobu zamietnuť z dôvodov, že žalobkyňa nepochybne mala pri uzavretí zámennej zmluvy vedomosť o potrebe privolenia Okresného národného výboru s prevodom nehnuteľností a preto sa tak žalobkyňa ako aj druhá účastníčka zmluvy nemohli domnievať, že zámenná zmluva vyvoláva zamýšľaný následok v podobe prevodu vlastníckeho práva, že žalobkyňa mala vedomosť o skutočnosti, že L. F. nemala podľa darovacej zmluvy zo 17.2.1956 uzavretej medzi ňou ako obdarovanou a X. F., X. J. a W. Z. ako darcami nadobudnúť pozemnoknižnú parc. č. XXX v celosti, ale len spoluvlastnícky podiel o veľkosti 76/144 - ín k celku, čo výslovne vyplývalo zo samotnej zmluvy a napokon, že žalobkyňa mala vedomosť aj o tom, že uvedení darcovia boli len podielovými spoluvlastníkmi parc. č. XXX, pričom zostávajúcimi spoluvlastníkmi, ktorí so svojimi spoluvlastníckymi podielmi nijako nenakladali, boli F. J., X. J. a F. C.. Okrem toho žalobkyňa sa v skutočnosti ujala užívania časti pozemnoknižnej parc. č. XXX, ktorá zodpovedala veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ktorý mala nadobudnúť L. F. a táto ho následne previesť na žalobkyňu, pričom ostatnú časť parc. č. XXX užíval v tom čase i neskôr F. C., čo bolo preukázané v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie sp. zn. 5C 686/83. Tak právna predchodkyňa žalobkyne L. F. ako i samotná žalobkyňa užívali len reálne vyčlenenú časť pozemnoknižnej parc. č. XXX vo výmere 942 m2, ktorá dnes s časťou pozemkovoknižnej parc.č. XXX a parc. č. XXX zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. XX tvorí parc. č. XXX/X - zastavané plochy a parc. č. XXX/X - záhrady vedené na LV č. XXX pre k.ú. Q.. Táto časť parc. č . XXX, ktorá bola žalobkyňou v skutočnosti užívaná, bola určená do vlastníctva žalobkyne a do dedičstva po jej zomrelom manželovi právoplatným rozsudkom 5C 686/83 a iné ako súdom už priznané časti parc. č. XXX žalobkyňa nikdy neužívala ani ako vlastné a ani pre iného, pričom nároky k ním si uplatňuje až v tomto konaní. V konaní súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi, obsahom spisu 5C 686/1983 a na dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval právnu úpravu vydržania podľa zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník účinný od 1.1.1951 do 31.3.1994 (§ 115, § 116, § 143 a § 145) s poukazom aj na neskoršie právne úpravy - OZ č. 140/1964 Zb. v znení neskorších zmien a konštatoval, že vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý umožňuje trvale usporiadanie tzv. nedoložených právnych vzťahov, že v prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, že však vo všetkých prípadoch vydržania musia existovať predpoklady ustanovené zákonom a to: a/ spôsobilý predmet vydržania, b/ oprávnenosť držby veci alebo práva, c/ uplynutie zákonom stanovenej doby nepretržitej držby. Pokiaľ ide o predpoklad - oprávnenosť držby poukázal na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej sa oprávnená držba definuje ako faktické ovládanie veci spojené s vôľou nakladať s touto vecou ako s vlastnou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí, že pri oprávnenej držbe musia byť splnené súčasne tri základné podmienky a to faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako so svojou vlastnou a dobrá viera, že vec držiteľovi patrí, pričom túto dobromyseľnosť je potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno síce priamo dokázať, možno však o nej usudzovať z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda aj patrí a že takéto okolnosti musí v konaní preukázať držiteľ veci. Strata dobromyseľnosti držiteľa veci nastane v okamihu, keď sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vzbudiť pochybnosti o tom, že mu vec patrí. V danej veci zo zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že žalobkyňa nesplnila práve túto podmienku nadobudnutia vlastníctva k veci vydržaním, t.j. dobromyseľnosť držby. Poukázal na to, že pokiaľ tvrdila, že sporné pozemky parc. č. XXX a parc. č. XXX ako časti pôvodnej pozemnoknižnej parc. č. XXX získala v celosti do držby neperfektnou zámennou zmluvou uzavretou s L. F. ústne v r. 1954, vyhotovenou v písomnej forme 17.2.1956 v Košiciach a odvtedy predmetné pozemky nikým nerušená užívala ako vlastné, vykonaným dokazovaním mal zistené, že uvedené pozemky síce užívala, avšak z písomne uzavretej darovacej zmluvy zo 17.2.1956, ktorú uzavrela so svojim otcom F. D. ako darcom musela objektívne zistiť, že na prevod nehnuteľností - pozemkov sa vyžaduje privolenie Okresného národného výboru podľa zák. č. 65/1951 Zb. (viď č.l. III Zmluvy). Od tohto okamihu nebola v držbe dobromyseľná a pokiaľ aj uvedené pozemky naďalej užívala, nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej vlastnícky patria. Vlastníctvo k uvedeným pozemkom vydržaním takto nenadobudla ani do 31.3.1983 a ani po 1.1.1992. Z tohto dôvodu žalobu zamietol. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, ktoré odôvodnila ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Uviedla, že súd podľa jej názoru vec nesprávne právne posúdil a vykonané dokazovanie jednoznačne potvrdilo, že ku darovaniu došlo ešte v r. 1954 medzi jej otcom F. D., ktorý jej podaroval nehnuteľnosť a ona v dobrej viere, že je jej výlučnou vlastníčkou s touto nehnuteľnosťou naďalej disponovala a použila ju na zámenu inej nehnuteľnosti. Poukázala na to, že závery súdu týkajúce sa dobromyseľnosti vo vzťahu k jej osobe sú predčasné. Tvrdením, že uzavretím písomnej zmluvy stratila dobromyseľnosť ako držiteľka veci je zo strany súdu zovšeobecňovaná. Otázku dobrej viery podľa nej je potrebné skúmať pri každom konkrétnom prípade samostatne a dobromyseľnosť nemožno zovšeobecňovať len s prihliadnutím na existujúcu judikatúru. V čase, kedy došlo k uzavretiu darovacej zmluvy platili iné právne predpisy a záver darovacej zmluvy, že k prevodu nehnuteľnosti sa vyžaduje privolenie Okresného národného výboru sa podľa jej názoru sťahovali ku konaniu, na základe ktorého vlastnícke právo malo byť prevedené a zavkladované v pozemkovej knihe. Ak by privolenie existovalo v takomto prípade by vlastnícke právo zo zákona prechádzalo na jej osobu a nebolo by sporné vlastníctvo k nehnuteľnosti. Uviedla ďalej, že tak jej nebohý otec ako aj ona splnili čo bolo v darovacej zmluve dohodnuté, že otec uznal, že už nie je vlastníkom nehnuteľnosti, pretože ju podaroval jej a ona s touto nehnuteľnosťou nakladala ako so svojou. V čase smrti nebohého otca táto nehnuteľnosť nebola predmetom dedenia, pretože každý z dedičov rešpektoval, že otec jej za života nehnuteľnosť daroval. Nehnuteľnosť zamenila za terajšiu parc. č. XXX a č. XXX, ktoré vznikli z parc. mpč. XXX a ktorá bola jednou z parciel tvoriacich v prírode súvislý celok k parcele mpč. XXX a ktorá sa nachádzala v strede a tvorila v prírode súvislý celok od hlavnej cesty, na ktorej sa nachádzala domová nehnuteľnosť usporiadaná v konaní 5C 686/83 a poľnou cestou, ktorá v prírode prirodzene ukončovala vlastníctvo nehnuteľností. S touto nehnuteľnosťou nakladal ako so svojou vlastnou, realizovala jej výmenu tým, že nehnuteľnosť zamenila nadobudla vlastníctvo k inej časti na základe neperfektnej zmluvy a vo vzťahu k parc. mpč. XXX, ktorá čiastočne zodpovedá parcelám XXX a XXX splnila všetky podmienky zákonom požadované pre vydržanie. Q. na to, že ak by nebola dobromyseľná vo vzťahu k podarovanej nehnuteľnosti len preto, že si mala byť vedomá ustanovenia, ktoré bolo na záver zmluvy uvedené, vychádzala z názoru, že predmetom konania nie je zisťovanie prevodu vlastníctva k tejto parcele, ktorú nadobudol jej otec a ktorú jej podaroval. To čo ona nadobudla od L. F. zodpovedá uplatňovanému nároku - parc.č. XXX a XXX. Konštatovala, že nemala pochybnosti, že vlastníctvo L. Jarušinskej prechádza na ňu, pretože s touto nehnuteľnosťou nakladala ako so svojou vlastnou, na pozemku si postavila rodinný dom a užívala pozemok od cesty po cestu až do obdobia prevzatia družstvom. Q. predchodcovia odporcov žili v čase, kedy došlo k nadobudnutiu jej vlastníckeho práva k pôvodnej parc. mpč. XXX terajšej KN XXX a 320 a nikdy si voči nej žiadne nároky nerobili. V tomto konaní poukázala na vyjadrenia právnych predchodcov odporcov v konaní XC 686/83, kde sa vyjadrovali k užívaciemu stavu a potvrdili, že nikdy neužívali to, čo zodpovedalo parcele mpč. XXX. V tomto konaní 5C 686/83 sa súd zaoberal otázkou dobromyseľnosti vo vzťahu k parc. mpč. XXX, pretože časť tejto parcely spolu s parc. mpč. XXX a XXX boli súčasťou novovytvorených parciel XXX/X a XXX/X. Zdôraznila, že nehnuteľnosť od L. F. nadobudla na základe zámennej zmluvy dňa 17.2.1956, že zo znenia zmluvy nevyplývajú žiadne ustanovenia, ktoré by mali zneistiť jej dobromyseľnosť alebo pochybnosť o nej. Žiadne dodatky zámennej zmluvy nevyplývajú, preto nemala žiadne pochybnosti o svojom vlastníctve a bola dobromyseľná vo vzťahu k užívaniu celej pôvodnej mpč. XXX. Opätovne poukázala aj na výpovede účastníkov konania v konaní 5C 686/83, keď ani jeden z nich a boli to žijúci všetci pozemnoknižní spoluvlastníci, právni predchodcovia žalovaných, jej vlastníctvo nespochybňovali, preto sa domnieva, že otázka dobromyseľnosti, pre ktorú súd v tomto konaní zamietol jej žalobu bola len zovšeobecnená a neprihliadala na všetky zretele a okolnosti tohto jej konkrétneho prípadu. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že súd prvého stupňa sa v dostatočnej miere zaoberal a aj správne právne vec posúdil, keď uznal, že na to, aby navrhovateľka mohla nadobudnúť predmetné pozemky do vlastníctva vydržaním, bolo potrebné splnenie nevyhnutnej podmienky dobromyseľnosti. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 577/99 a 22 Cdo 490/2001, ktorých časť citovali a konštatovali, že v čase, keď došlo k uzavretiu darovacej zmluvy platil zák. č. 65/1951 Zb. zo dňa 11.7.1951 o prevodoch nehnuteľností a prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy a podľa § 1 tohto zákona na prevod nehnuteľností bolo potrebné privolenie okresného národného výboru. Opakovane zdôraznili, že L. F. získala darovacou zmluvou parc. č. XXX v XX/XXX - inách, nie vcelku, tak ako mohla následne ona darovať celú túto parcelu, keď k nej nemala v celosti vlastnícke právo. Podľa ich názoru v danom prípade otázka dobromyseľnosti súdom nebola zovšeobecňovaná len na existujúcu judikatúru, ale aj na zásadu platnú v našom právnom poriadku a to , že neznalosť práva neospravedlňuje. Ďalej poukázali na to, že v konaní 5C 686/83 bolo vyvrátené tvrdenie, že žalobkyňa užívala mpč. XXX v celosti a preto v zmysle zásady res judicata túto skutočnosť nie je potrebné dokazovať. Aj pre tento preukázaný fakt neobstojí tvrdenie žalobkyne, že užívala túto parcelu, čiže nielen, že nenaplnila podmienku vydržania - dobrá viera, ale ani ďalšiu podmienku, ktorou je nepretržitá držba. Navrhli odvolanie žalobkyne zamietnuť ako nedôvodné. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, prejednal vec v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd prejedná vec tak, že je zásadne viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Dôvody, ktorými len možno napadnúť odvolanie, sú upravené v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ až e/ O.s.p., ktorého znenie je uvedené aj v poučení obsiahnutom v napadnutom rozsudku. Žalobkyňa v odvolaní nekonkretizovala, ktorým odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodňuje svoje odvolanie. Vychádzajúc však z obsahového vymedzenia odvolania a vyjadreného názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil, možno mať za to, že uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z tohto odvolacieho dôvodu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, lebo na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a správne ho aj vyložil zohľadňujúc aktuálnu súdnu prax. Ani skutočnosti uvedené v odvolaní nepreukazujú existenciu uplatneného odvolacieho dôvodu. Jednou zo zákonom stanovených podmienok vydržania, bez ohľadu na právny stav, podľa ktorého sa vydržanie posudzuje, je existencia oprávnenej držby veci. V súdnej praxi sa už jednoznačne ustálil výklad, že oprávneným držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vlastnícky patrí. Skutočnosť, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotená objektívne, jeho subjektívne predstavy nie sú rozhodujúce a jeho tvrdenie o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno reálne usúdiť, že jeho presvedčenie už v čase vstupu do držby bolo dôvodné. Prvou podmienkou vydržania je teda právny titul vstupu do oprávnenej držby, t.j. takej držby, ktorá privodí vydržanie, pričom tento titul musí byť preukázaný jednoznačne, nemôže byť pochybný, keďže len v pochybnostiach, či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, čo sa však nevzťahuje na právny titul vstupu do držby. Zákon ani v minulosti a ani teraz neupravuje, čo je titulom vstupu do držby, avšak možno ho vyvodiť z toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom nadobudnúť ho vstúpi do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako keby mu vec patrila. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby veci. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a v nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 7/2010 z 31.10.2011 - poukazujúc v ňom aj na obdobný záver v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 a 6 MCdo 5/2010, omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu nie je ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti o tom, aká je platná právna úprava, sa súdnou praxou nepovažuje za ospravedlniteľný omyl. Vydržanie nemôže privodiť iba púha skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný a že nikým, teda ani vlastníkmi evidovanými v príslušných evidenciách, nie je rušený. V danej veci súd prvého stupňa po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobkyňa nenadobudla vydržaním vlastníctvo k nehnuteľnostiam, lebo v konaní sa nepreukázalo splnenie zákonného predpokladu vydržania a to oprávnenosť držby sporných nehnuteľností. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia je toho názoru, že uvedený záver súdu prvého stupňa je akceptovateľný, lebo je súladný s vyššie uvedenými zásadami. Podľa žaloby mala žalobkyňa dostať od svojho otca Jána D. darom pozemky, ktoré boli ornou pôdou a ktoré následne zamenila s L. F., v roku 1954. V tom čase platila právna úprava - zák. č. 65/1951 Sb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy, podľa ktorého (§ 1) na prevod nehnuteľností a na prenájom poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy je potrebné privolenie okresného národného výboru. Ak by podľa tvrdenia žalobkyne, sa v tom čase na základe ústne uzavretej darovacej zmluvy so svojím otcom chopila držby pozemkov, nemohla byť v dobrej viere, že ich nadobúda do vlastníctva, a to ani v prípade, ak by bola presvedčená, že k prevodu postačuje ústna kúpna zmluva, lebo k prevodu ornej pôdy bol potrebný súhlas okresného národného výboru. Aj keby žalobkyňa nemala v čase uzavretia ústnej darovacej zmluvy znalosť o uvedenej právnej úprave, musela sa o nej dozvedieť najneskôr pri uzavretí tej istej darovacej zmluvy písomnou formou dňa 17.2.1956, v ktorej v časti III. je zrozumiteľne a nepochybne uvedené, že „tento právny úkon nadobudne platnosť, až keď ONV v Košiciach k tomu udelí súhlas podľa zák. č. 65/1951 Zb. Z tohto článku tiež vyplýva, že táto zmluva bola stránkam prečítaná, vysvetlená, nimi porozumená, prijatá a vlastnoručne podpísaná. So zreteľom na vyššie uvedené zásady oprávnenosti držby a vstupu do držby tieto skutočnosti je potrebné vykladať tak, že objektívne (to znamená ako aj u každého iného nachádzajúceho sa v rovnakej situácii) ju to muselo viesť k poznaniu, že sa nemohla bez privolenia príslušného okresného národného výboru stať vlastníčkou otcom darovaných pozemkov - ornej pôdy. Z tohto dôvodu nemohla s týmito darovanými nehnuteľnosťami „nakladať ako svojimi vlastnými“ a teda byť „so zreteľom na všetky okolnosti“ v dobrej viere, že ako ich vlastníčka mohla zameniť pozemky s inými osobami. Uvedené sa týka aj darovacej zmluvy zo 17.2.1956, ktorou L. F. mala darom nadobudnúť nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej zápisnici číslo XX ako parc. č. XXX v podiele XX/XXX (teda nie v celosti ako to tvrdí žalobkyňa - poznámka odvolacieho súdu) od darcov X. F., X. J. a W. Z., s poukazom na časť IV. tejto zmluvy s rovnakým obsahom, že „tento právny úkon nadobudne platnosť až keď ONV v Košiciach k tomu udelí súhlas podľa zák. č. 65/51 Zb. Za takéhoto stavu ani žalobkyňa a ani L. F. nemohli byť so zreteľom na takéto okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníčkami zamieňaných pozemkov, a preto nemohlo dôjsť ani k ich zámene. N. okolnosti nemožno považovať za tzv. ospravedlniteľný (právny) omyl na ich strane, pretože ustanovenie § 1 zák. č. 65/1951 Zb., ktoré tvorila v tom čase súčasť platného právneho poriadku, bolo v písomných darovacích zmluvách, ktorých účastníčkami boli žalobkyňa a v druhom prípade L. F., uvedené celkom jasne, zrozumiteľne, nesporne a jednoznačne. V odvolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni (§ 224 ods. 21, § 142 ods. 1 O.s.p.), nepodali však návrh na uloženie povinnosti žalobkyni nahradiť im trovy konania spočívajúce v trovách ich právneho zastupovania advokátom ( § 151 ods. 1 O.s.p.), preto bolo rozhodnuté, že sa im (ako aj neúspešnej žalobkyni) náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.