Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoE/4/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607200214 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7607200214.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej L., s.r.o. so sídlom v X. na L. ul. č. E., IČO: E. E. E. právne zastúpenej JUDr. Martinom Máčajom advokátom so sídlom v Bratislave na Pribinovej ul. č. 25 proti povinnému L. P. nar. E..X.E. bývajúcemu v U. B. P. B. V. D.. Č.. E./E. vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60 o vymoženie 661,22 € s príslušenstvom o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves z 18.3.2011 č. k. 10Er/7/2007-32 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves z 27.4.2011, č. k. 10Er/7/2007-42 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje uznesenie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku o čiastočnom zastavení exekúcie. Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil exekúciu v časti 329,27 €, úrokov z omeškania nad 7 % ročne z 323,98 € od 20.4.2006 do zaplatenia, vyhovel žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora Ing. Mgr. Radoslava Kešeľaka a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorskeho úradu v Bratislave na Záhradníckej ul. č. 60, ktorému vec postúpil na ďalšie konanie a určil súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. Radoslavovi Kešeľakovi trovy exekúcie 35,88 €, ktoré bude vymáhať v ďalšom priebehu exekúcie JUDr. Rudolf Krutý. Proti výroku o čiastočnom zastavení exekúcie podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a navrhla, aby odvolací súd v tejto časti zrušil uznesenie a vrátil vec v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Vyjadrila presvedčenie, že úver, ktorý povinnému poskytla nie je spotrebiteľským úverom uzavretým podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože nebol uzatvorený na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jeho predmetom nie je tovar alebo služba, ale bol uzavretý na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasled. Obchodného zákonníka a jeho predmetom bolo peňažné plnenie. Pokiaľ súd prvého stupňa čiastočne zastavil exekúciu pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov uviedla, že v zmluvách uzavretých podľa § 497 Obchodného zákonníka sa nevyžaduje, aby obsahovali ako podstatnú náležitosť aj ročnú percentuálnu mieru nákladov. V tejto súvislosti poukázala na § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán a nie ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Uviedla, že klienti jej nie sú povinní uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom tak, ako to predpokladá § 2 písm. b/ zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 16.2.2006, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3- iny náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, so všetkou administratívou s tým spojenou. Namietala, že konajúci súd posúdil úroky z omeškania ako neprimerane vysoké a nezohľadnil, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Prezentovala názor, že dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná, a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ale je priamo úmerná skutočnosti, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje pritom zabezpečenie a vystavuje sa obchodnému riziku tým, že poskytuje úver na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného. Ak si s povinným z týchto dôvodov dohodla úrok z omeškania 0,25 % za každý deň jeho omeškania, takto prejavenú vôľu by mal súd rešpektovať. Zdôraznila, že ani zákon, ani iné právne predpisy neobmedzujú výšku úrokovej sadzby pre obchodné záväzkové vzťahy. V tejto súvislosti poukázala na dispozitívnu povahu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a z toho vyplývajúcu možnosť zmluvných strán dohodnúť si výšku úrokov odlišne od zákona. S poukazom na judikatúru NS SR uviedla, že súd, ani povinný sa nemôže odvolávať na dobré mravy, ak v čase, keď povinný bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaviazal a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Poukázala na názor Najvyššieho súdu SR, že „moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnená znáša vysoké obchodné riziká a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku“. Poznamenala, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Konštatovala, že súd by pri takejto aplikácii moderačného práva nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, pretože ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku mu budú zmiernené, či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa, a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Poukázala na judikát Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo 95/2005, že u nebankových subjektov nie je možné odvodzovať obvyklú výšku úrokov z výšky úrokov požadovaných bankami a na jeho odôvodnenie povahou nebankových úverov, rizikom spojeným s osobou dlžníka, jeho finančným nepreverovaním a nevyžadovaním zabezpečenia. Povinný sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadril. Výroky uznesenia o zmene súdneho exekútora a o trovách exekúcie neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd na základe odvolania oprávnenej preskúmal uznesenie vo výroku o čiastočnom zastavení exekúcie podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o čiastočnom zastavení exekúcie, preto uznesenie potvrdil v napadnutom výroku podľa § 219 ods. 1 O. s. p. V odôvodnení napadnutého výroku uznesenia konajúci súd presvedčivým spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého výroku uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O. s. p. a k odvolaniu oprávnenej uvádza nasledovné. Súd prvého stupňa postupoval správne, ak zmluvu medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú a nie ako zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, pretože povinný uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba. Úver sa ako spotrebiteľský posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Z návrhu na vykonanie exekúcie, z rozhodnutia rozhodcovského súdu ani zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver za účelom jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že povinný nie je označený v žiadnom z bližšie uvedených listinných dôkazov identifikačným číslom (IČO-m), ale je identifikovaný svojím rodným číslom. Oprávnená v odvolacom konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver. Naopak z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I vyplýva, že oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Aj keď je z obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania 16.2.2006 nepochybné, že ide o obchodno-záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák., odvolací súd uvádza, že osobitná právna úprava, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má podľa zásady lex specialis derogat legi generali prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pretože výška poskytnutého úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery (od 200 € do 20.000 €) a spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, so zreteľom na to, že oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z. z.), v danej veci ide nepochybne o spotrebiteľský, t.j. občianskoprávny vzťah (aj keď ho takto účastníci nenazvali) a spotrebiteľovi sa poskytuje aj ochrana podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 41a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov, ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ide o úroky a poplatky zo spotrebiteľského úveru odvolací súd poznamenáva, že aj keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil právny vzťah, keď ho podriadil pod právny režim § 4 ods. 2 písm. j/ zák. č. 258/2001 Z.z., aj keď v čase uzatvorenia zmluvy 16.2.2006 bola ročná percentuálna miera nákladov zakotvená v § 4 ods. 2 písm. g/ predmetného zákona, toto pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého výroku. Odvolací súd poukazuje na § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2007 podľa ktorého, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že dodávateľ, t.j. oprávnený nezakotvil do zmluvy o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN), úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a oprávnená musí znášať dôsledky v podobe čiastočného zastavenia exekúcie. Na závere, že ide o spotrebiteľský úver a zákon poskytuje spotrebiteľovi ochranu svojimi kogentnými právnymi ustanoveniami nemení nič ani tá skutočnosť, že podľa tvrdení oprávnenej jej klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere so všetkou administratívou s tým spojenou. Z obsahu zmluvy o úvere zo 16.2.2006 vyplýva, že dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi okrem poskytnutého úveru 10.000,- Sk aj poplatok 9.680,- Sk, t.j. že by mal celkovo zaplatiť 19.680,- Sk. Sumu 9.680,- Sk nazvanú veriteľom ako „poplatok“, možno teda považovať za celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/, c/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení). Ani skutočnosť, že oprávnená poskytla povinnému peňažné prostriedky a nie tovar alebo službu nespochybňuje záver, že oprávnená poskytla povinnému spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení). Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, pretože rozhodcovský rozsudok nezohľadnil tú skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje tzv. RPMN, a preto ju treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Správne preto postupoval konajúci súd, ak istinu 661,22 €, ktorú oprávnená požaduje vymáhať od povinného, krátil o poplatok za poskytnutie úveru 321,32 € (9.680,- Sk) a poplatok za upomienku 7,97 € (240,- Sk), čo spolu predstavuje 329,27 € a exekúciu v časti o vymoženie tejto sumy zastavil. Správny je aj záver konajúceho súdu, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, pretože obsahuje viacero neprijateľných podmienok, napr. povinnosť spotrebiteľa zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu za nesplnenie záväzku, ktorou je výška dojednaných úrokov z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy odo dňa, kedy sa stane splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia (§ 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka). Dojednaný úrok z omeškania 91,25 % ročne značne prevyšuje úrok z omeškania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (konkrétne § 517 ods. 2 v spojení s nar. vl. č. 87/1995 Z.z.), ktorý v čase omeškania povinného 20.4.2006 predstavoval dvojnásobok základnej úrokovej sadzby NBS (2 x 3,50%). Súčasne odvolací súd poznamenáva, že súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany spotrebiteľa v súlade so zásadami smernice Rady 93/13 EHS a tým kompenzovať nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Takýto výklad ustanovení je napokon aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (uznesenie Súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. v.Iveta Korčkovská, rozsudok súdneho dvora vo veci C-40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez, Nogueira, ale i ďalšie). Závery iných súdov, o ktoré oprávnená opierala svoje odvolanie nie sú aplikovateľné, pretože sa týkajú obchodnoprávnych vzťahov (obaja účastníci vystupovali ako podnikatelia). Z uvedených dôvodov vznikol oprávnenej nárok len na zaplatenie dlžnej sumy a zákonných úrokov z omeškania. Pritom zákonný úrok z omeškania, na ktorý má oprávnená nárok, nie je možné posúdiť podľa Obchodného zákonníka, ako sa domnieva odvolateľ napriek tomu, že si to s povinným dohodli, pretože na spotrebiteľské úvery vrátane príslušenstva, ktorými sú aj úroky z omeškania, nemožno aplikovať Obchodný zákonník, ale § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľské zmluvy nie sú inštitútom obchodného práva, ale práva občianskeho a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani v spotrebiteľskej zmluve nemožno dohodnúť úrok z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože by to bolo v neprospech spotrebiteľa. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nedovoľuje dohodnúť si vyšší úrok z omeškania než je stanovený v § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pretože zmluvný úrok z omeškania dohodnutý v zmluve medzi účastníkmi je aj podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a je podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka neprimerane vysokou sankciou spojenou s nesplnením záväzku spotrebiteľa, konajúci súd postupoval správne, ak zastavil exekúciu v časti 329,27 € a úrokov z omeškania nad 7 % ročne z 323,98 € od 20.4.2006 do zaplatenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 O.s.p. uznesenie v napadnutom rozsahu potvrdil a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého výroku rozhodnutia. Pretože oprávnená nebola v odvolacom konaní úspešná a povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd podľa § 224 ods.1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák č. 757/2004 Z.z. ). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.