Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/45/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7609200213 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7609200213.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného A., s.r.o., A. XX, N., IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martin Máčaj, advokát, Advokátska kancelária so sídlom v N., A. XX, proti povinnému O. C., bytom Ú. XXX/XX, M., o vymoženie 966,34 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 4Er/11/2009 - 22 zo dňa 18.05.2011, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov exekúcie. V odôvodnení uviedol, že súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému bolo poverenie na vykonanie exekúcie udelené dňa 19.01.2009. Oprávnený sa voči povinnému domáhal vymoženia istiny vo výške 966,34 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Z. F. V..Z.., N. sp. zn. SR 08928/08 zo dňa 26.09.2008, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 41.112,- Sk (eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 30.720,- Sk (eur) od 13.08.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 9.469,- Sk (eur). Následne súd citoval ustanovenie § 57 ods.1 písm.g), ustanovenie § 58 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ustanovenie § 4 ods.2 písm.g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že účastníci exekučného konania uzavreli dňa 21.08.2007 zmluvu o úvere č. 7152548, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 30.000,- Sk (995,82 eur), ktorý sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému spolu s príslušným poplatkom vo výške 23.460,- Sk (778,73 eur), t.j. celkom sumu 53.460,- Sk (1.774,55 eur) v 11-tich mesačných splátkach po 4.860,- Sk (161,32 eur) počnúc dňom 20.09.2007. Súd uviedol, že predmetná zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len „RPMN“), a preto sa poskytnutý úver považuje sa bezúročný a bez poplatkov. Z tohto dôvodu oprávnený nemal právo vymáhať spolu s istinou aj poplatok vo výške 23.460,- Sk (778,73 eur). Právny vzťah medzi účastníkmi považoval súd prvého stupňa za vzťah občianskoprávny. Úrok z omeškania vo výške 0,25 % vo výške t.j. 91,25 % ročne považoval súd za odporujúci zákonu (ustanovenie § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.). Zákonným úrok bol v čase omeškania povinného, t.j. ku dňu 13.08.2008, 13.09.2008 a 11.10.2008 8,5 %, ku dňu 13.11.2008 6,5 % a ku dňu 12.12.2008 5 %. Z exekučného titulu je zrejmé, že povinný uhradil oprávnenému sumu 22.740,- Sk (754,83 eur) a z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný uhradil sumu 12.000,- Sk (398,33 eur), t.j. celkom 34.740,- Sk (1.153,16 eur). Súdny exekútor súdu oznámil, že v prospech oprávneného bola vymožená sumu 1.071,53 eur v prospech trov exekúcie suma 419,44 eur. Z dôvodu neuvedenia RPMN v zmluve o úvere nemá oprávnený právo na úhradu poplatku vo výške 23.460,- Sk (778,73 eur) ani poplatku za upomienku vo výške 360,- Sk (11,95 eur). Súd bol toho názoru, že pohľadávka oprávneného bola v exekučnom konaní vymožená, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 200 Exekučného poriadku tak, že náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznal, pretože trovy exekúcie boli v plnom rozsahu vymožené. V zákonom stanovenej lehote podal proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení oprávnený odvolanie. Uviedol, že klientom ako dlžníkom poskytuje úvery na základe zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa ustanovenia § 2 písm.a) zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy, t.j. dňa 21.08.2007 bolo ako spotrebiteľský úver označované dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Pojem úver sa do uvedenej definície spotrebiteľského úveru doplnil až zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008. V danom prípade sa preto nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch. Zmluva úvere je tzv. absolútnym obchodom, a navyše aj účastníci konania sa v bode 19 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, dohodli, že v zmysle ustanovenia § 262 ods.1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva o úvere spĺňa všetky podstatné náležitosti v zmysle ustanovenia 497 Obchodného zákonníka, a preto údaj o RPMN nie je podstatnou náležitosťou zmluvy. Ďalej oprávnený uviedol, že povinný vyjadril podpísaním zmluvy o úvere súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru. Dohodnutý úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžník je povinný ho zaplatiť len v prípade, ak nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zmluvy o úvere. Oprávnený bol toho názoru, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nie je neprimeraný a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že zo žiadnych právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/34/2004 zo dňa 21.12.2004 a uviedol, že s ohľadom na vyššie podnikateľské riziko, ktoré oprávnený znáša, je právne akceptovateľné aj vyššie úročenie. Zastával názor, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich svojím konaním ako prvý porušil. Aplikovaním moderačného práva by súd nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, čo by viedlo k značenému oslabeniu postavenia oprávneného a k nemožnosti uplatnenia zmluvnej slobody pri uzatvorení zmluvy. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah tzv. absolútnym obchodom, a preto bolo možné úroky z omeškania dohodnúť a následne požadovať ich zaplatenie bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Oprávnený bol toho názoru, že súd prvého stupňa posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, z čoho vyplýva, že exekučný titul bol predmetom preskúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia. Súd však uznal exekučný titul za súladný so zákonom a súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Z týchto dôvodov navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť. Povinnému bol uznesením č.k. 11Er/486/2008-20 dňa 02.06.2011 ustanovený opatrovník v zmysle ustanovenia § 29 ods.2 O.s.p. Povinný ani súdny exekútor sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Podľa ustanovenia § 45 ods.1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17) b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.b) alebo c). Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere č. 7152548 uzavretej dňa 21.08.2007, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 30.000,- Sk (995,82 eur), ktorý sa povinný zaviazal splatiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 23.460,- Sk (778,73 eur), t.j. celkom 53.460,- Sk (1.774,55 eur) v 11-mesačných splátkach po 4.860,- Sk (161,32 eur) počnúc dňom 20.09.2007 (v spise na č.l. 16). Z exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Z. F., a.s., N. sp. zn. SR 08928/08 zo dňa 26.09.2008 s právoplatnosťou dňa 20.10.2008 a vykonateľnosťou dňa 23.10.2008 (v spise na č. l. 4) vyplýva, že povinný bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 41.112,- Sk (1.364,67 eur) spolu so úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 30.720,- Sk (1.019,72 eur) od 13.08.2008 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania vo výške 9.469,- Sk (314,31 eur). Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný uhradil po začatí rozhodcovského konania dňa 12.09.2008 sumu 3.000,- Sk (99,58 eur), dňa 10.10.2008 sumu 3.000,- Sk (99,58 eur), dňa 12.11.2008 sumu 3.000,- Sk (99,58 eur), dňa 11.12.2008 sumu 3.000,- Sk (99,58 eur), t.j. spolu 12.000,- Sk (398,33 eur). Súdny exekútor na výzvu súdu oznámil, že ku dňu 10.05.2011 bola povinným uhradená suma 1.490,97 eur, z ktorých suma 1.071,53 eur bola použitá na nárok oprávneného a suma 419,44 eur na trovy exekúcie. Podľa ustanovenia § 2 písm.a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisoch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa ustanovenia § 3 ods.1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu - fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy v prípade, ak je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo na iný účel ako na výkon povolania alebo zamestnania. Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred pripravených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci, a vyplýva to z predtlačenej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť, resp. zmeniť obsah zmluvy o úvere, môže návrh buď prijať alebo odmietnuť. Z všeobecných podmienok poskytnutia úveru (z bodu 19.), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, vyplýva dohoda zmluvných strán v zmysle ustanovenia § 262 ods.1 Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Odvolací súd je však toho názoru, že tieto ustanovenia v danom prípade nemožno použiť, vzhľadom na to, že prednosť má špeciálna právna úprava, a to zákon o spotrebiteľských úveroch, v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali (špeciálna právna úprava ruší všeobecnú právnu úpravu, t.j. úpravu v Obchodnom zákonníku). Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným je nepochybne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď je označená ako zmluva o úvere uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa ustanovenia § 41 a Občianskeho zákonníka, ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov, a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluva podľa ustanovenia § 2 písm.b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Je potrebné zdôrazniť, že oprávnený je zmluvnou stranou, ktorá ako veriteľ (fyzická alebo právnická osoba) poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; čo mal odvolací súd preukázané z výpisu z Obchodného registra zo dňa 21.11.2011, podľa ktorého je predmetom činnosti oprávneného odo dňa 14.03.2001 aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Povinný je zmluvnou stranou, ktorému bol ako spotrebiteľovi (fyzickej osobe) poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Oprávneným nebolo v konaní tvrdené a ani preukázané, že by povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Navyše povinný je v zmluve o úvere identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa. Na základe uvedeného neobstojí odvolacia námietka oprávneného, že sa jedná o obchodno-právny vzťah, resp. že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, v ktorom sa uplatňuje zásada zmluvnej voľnosti a strany si môžu upraviť výšku úrokov z omeškania dohodou. V danom prípade sa jedná o vzťah, ktorý má spotrebiteľský charakter, a preto je potrebné posúdiť výšku úrokov z omeškania z hľadiska predpisov spotrebiteľského práva. Z týchto dôvodov nie je opodstatnená ani námietka oprávneného, že v zákonnej definícií spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 2 písm.a) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je uvedené slovo „úver“, ktoré bolo do predmetného ustanovenia doplnené až zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008. Citované ustanovenie § 2 písm.a) platné v čase uzavretia zmluvy o úvere uvádza, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Touto inou právnou formou možno podľa názoru odvolacieho súdu chápať aj úver. Navyše správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý za spotrebiteľský úver označil aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru v novelizovanom znení ustanovenia § 2 písm.a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného odo dňa 01.01.2008. Vzhľadom na to, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú medzi oprávneným a povinným, táto musí spĺňať v zmysle ustanovenia § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch uvedené náležitosti. Medzi nevyhnutné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí aj uvedenie RPMN a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, vypočítaných na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ustanovenie § 4 ods.2 písm.g) zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy o úvere). Stály rozhodcovský súd skutočnosť chýbajúcej RPMN v spotrebiteľskej zmluve nezohľadnil, pretože ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a napriek tomu boli poplatky a úroky dohodnuté, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným, ako aj správne uviedol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, t.j. 91,25 % ročne v rozpore s dobrými mravmi v rozpore so zákonom. Na spotrebiteľské úvery vrátane príslušenstva, ktorými súd úroky z omeškania, nemožno aplikovať Obchodný zákonníka, ale ustanovenie § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože spotrebiteľské zmluvy nie sú inštitútom obchodného práva, ale práva občianskeho. Ustanovenie § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka pritom nedovoľuje dohodnúť úrok z omeškania než je stanovený v ustanovení § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. Výška zákonného úroku z omeškania je v zmysle ustanovenia § 3 ods.1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinného v čase požadovaného úroku z omeškania k dňu 13.08.2008, dňu 13.09.2008 a k dňu 11.10.2008 dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda ide o 8,5 % zákonný úrok. V čase požadovaného úroku z omeškania ku dňu 13.11.2008 bol zákonný úrok 6,5 % a ku dňu 12.12.2008 5 %. Dohodnutý ročný 91,25 %-ný úrok z omeškania predstavuje viac ako 10-násobok zákonného úroku. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na článok 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je aj podmienka upravená v písm.e), ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Z tohto dôvodu je nedôvodná aj odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej je povinný, ktorý porušil svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zmluvy o úvere, povinný znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkového vzťahu súhlasil. Ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa opätovne rozhodoval o veci, o ktorej už raz rozhodol nebola opodstatnená. Súd prvého stupňa bol v zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ex offo oprávnený posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Osobitný právny predpis, t.j. Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu posudzovať aj materiálnu stránku exekučného titulu, pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s ustanovením § 219 ods.1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania účastníkov odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 251 ods.4 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo návrh na ich priznanie predložený nebol (ustanovenie § 151 ods.1 O.s.p.). Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (ustanovenie § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 01.05.2011) Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.