Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/11656/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010220604 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7010220604.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: Tempus - Trans, s.r.o., Železiarenská č. 49, Košice -Šaca, zastúpený advokátom: JUDr. Eugen Kostovčík, Advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Gelnická č. 33, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/4098-23132/2010/999523-r zo dňa 05. marca 2010, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 07. mája 2010, ktorá bola Krajskému súdu v Košiciach doručená dňa 11. mája 2010, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/223/4098-23132/2010/999523-r zo dňa 05. marca 2010, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice II č. 696/230/72220/09/Babj zo dňa 13. novembra 2009, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o správe daní a poplatkov") vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v celkovej sume 110.848,66 Eur a žiada vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe uviedol, že počas daňovej kontroly došlo zo strany žalovaného k závažnému porušovaniu procesného postupu, ktoré bolo takého rozsahu, že malo podstatný hmotno-právny dopad na zistenie základu dane a vyrubenú daň. Žalobca namieta, že správca dane "zneužil" ako dôkazný prostriedok inštitút miestneho zisťovania namiesto svedeckých výpovedí, a tým znemožnil žalobcovi klásť svedkom otázky a byť prítomný pri ich výpovediach. Podľa názoru žalobcu sa v danej situácii malo jednať o simulované právne úkony správcu dane, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali skutočný obsah iného právneho úkonu, ktorým bolo ústne pojednávanie so svedkami. Žalobca ďalej namieta postup správcu dane týkajúci sa výzvy žalovaného č. 696/330/35156/2009/ Jurí zo dňa 10. júna 2009, v ktorej správca vyzval daňový subjekt, aby v stanovenej lehote päť dní od doručenia výzvy poskytol správcovi dane písomne stanovisko k ôsmim bodom uvedeným v tejto výzve. Žalobca namietal predovšetkým nedostatočnosť lehoty, ktorú mu správca dane pri tomto úkone uložil. Na opodstatnenosť svojich argumentov žalobca uviedol aj to, že v danom prípade sa jednalo o porušenie zásady proporcionality, ktorá je imanentnou súčasťou princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky princíp proporcionality, resp. primeranosti predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach za účelom dosiahnutia cieľa (účelu) sledovaného štátom, môžu byť použité len prostriedky zákonné, ktorých použitie je vhodné a účelné. Ďalej namietal neúplnosť dokazovania zo strany správcu dane, namietal, že za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno zodpovedá výlučne len správca dane. V žalobe uviedol, že z obsahu spisového materiálu, na ktorý poukazuje žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí vyplýva, že osoby, ktoré poskytovali správcovi dane, resp. dožiadaným správcom dane informácie počas miestnych zisťovaní si mnoho veci nepamätajú, nevedia a ich vyjadrenia sú často nejasné a nejednoznačné. Podľa názoru žalobcu sa správca dane v danom prípade nepokúsil o odstránenie rozporov vo vyjadreniach vyššie spomenutých osôb, ktoré zistil počas vykonávania daňovej kontroly. Žalobca v bode 3. žaloby zdôraznil, že nenamieta výšku vyrubeného rozdielu dane, ani neuvádza v čom správca dane pochybil pri zistení základu dane, ale namieta predovšetkým procesné pochybenia správcu dane. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval na žalobe v plnom rozsahu a k veci ďalej viedol, že daňovú kontrolu u žalobcu nevykonali zamestnanci miestne príslušného správcu dane , t. j. Daňového úradu Košice II, a tak ako uviedol v písomnom stanovisku zo dňa 08. februára 2011 ide o dôkaz, ktorý nebol zistený zákonným spôsobom. Zároveň si uplatnil trovy konania, ktoré dodatočne vyčísli. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 110.848,66 Eur bol žalobcovi vyrubený na základe daňovej kontroly, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil protokol č. 696/330/66242/2009/Juri zo dňa 13. októbra 2009 a jeho dodatok zo dňa 01.11.2009. Protokol bol so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokovaný a doručený dňa 03.11.2009. Správca dane v rámci tejto kontroly zistil, že žalobca za toto zdaňovacie obdobie podal riadne daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby dňa 31.03.2008 a vykázal základ dane vo výške 37.962.267,- Sk, čo je o 17. 575.928,- Sk menej ako zistil správca dane daňovou kontrolou a priznal daň vo výške 7.212.830,- Sk, čo je o 3.339.427,- Sk menej ako zistil správca dane. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie dodatočného platobného výmeru bolo zistenie správcu dane, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období zahrnul do daňových výdavkov, v rozpore s ustanovením § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, služby uvedené na faktúrach za sprostredkovanie, pretože nepreukázal vykonanie takýchto služieb. Žalobca k faktúram predložil zmluvy o sprostredkovaní uzavreté medzi záujemcom Tempus - Trans s.r.o. a sprostredkovateľmi a odberateľské faktúry za predaj vozidiel Iveco a autobusov. Vzhľadom na to, že obsah zmlúv o sprostredkovaní neuvádzal čas, formy a spôsob činností uvedených v predmetoch zmlúv, správca dane v zmysle ustanovenia § 116 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov požiadal správcov dane jednotlivých sprostredkovateľov a odberateľov o preverenie predmetných sprostredkovaní - o preverenie skutočného výkonu sprostredkovateľov. Na základe toho preverovania správca dane zistil, že žalobca v prípadoch, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia žalované dostatočne nepreukázal uskutočnenie sprostredkovateľskej činnosti, pretože po vyjadreniach všetkých dotknutých strán k skutočnému obsahu preverovaných zmlúv o sprostredkovaní existuje odôvodnená pochybnosť o činnosti sprostredkovateľa. Správca dane porovnaním a zosumarizovaním odberateľských faktúr predložených žalobcom k faktúram za sprostredkovanie s vyjadrením jednotlivých sprostredkovateľov a odberateľov dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal, že sprostredkovanie bolo uskutočnené, preto daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ustanovenia § 29 zákona o správe daní a poplatkov, keď nepreukázal, že služba bola vykonaná a nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ust. § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca dane pri vyvodení záveru v danej veci vychádzal nielen z ust. § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z., v znení neskorších predpisov ale aj z ust. § 642 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu). V zmysle ust. § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti. Správca dane dospel k záveru, že v uvedených prípadoch žalobca dostatočne nepreukázal, že sprostredkovanie sa uskutočnilo, pretože po zhodnotení vyjadrení všetkých dotknutých strán k skutočnému obsahu preverovaných zmlúv a faktúr o sprostredkovaní existuje odôvodnená pochybnosť o činnosti sprostredkovateľa. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala vedenia dokazovania zo strany správcu dane ako aj voľby dôkazných prostriedkov a údajného zamieňania inštitútu výsluchu svedkov s inštitútom miestneho zisťovania uvádza, že podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. to znamená, že je v jeho kompetencii a to aj v súlade s ustanoveniami odseku 2 a 4 citovaného paragrafu zákona o správe daní a poplatkov, pri aplikovaní základných zásad daňového konania, určiť spôsob dokazovania, t. j. zabezpečiť a použiť v daňovom konaní dôkazné prostriedky takého druhu, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Miestnym zisťovaním sa nezastieral skutočný obsah iného právneho úkonu, a to ústneho pojednávania so svedkami, pretože správcovia dane (väčšinou v sídlach dotknutých sprostredkovateľských a odberateľských spoločností s kompetentnými osobami) preverovali existenciu konkrétnych objednávok, zmlúv, faktúr týkajúcich sa preverovaných sprostredkovaní, spôsob ich zaúčtovania atď. a v súlade s ustanovením § 14 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov požadovali primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, t. j. požadovali podanie potrebných vysvetlení, a to aj k samotnej realizácií sprostredkovania. Zo zápisníc vyhotovených jednotlivými správcami dane je zrejmé aj to, že tieto zápisnice nemajú znaky zápisníc z vypočutia svedka, (neobsahujú poučenie svedka, pomer svedka k prejednávanej veci, k daňovému subjektu, prípadne iné okolnosti významné pre zistenie jeho hodnovernosti, poučenie svedka o náhradách a ich uplatnení, vyjadrenie poučených o tom, že porozumeli obsahu poučenia), ale sú to zápisnice z miestnych zisťovaní, ktoré nemajú povahu svedeckej výpovede. Dôkazom v daňovom konaní môže byť v súlade s ustanovením § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov akákoľvek listina teda aj zápisnica o miestnom zisťovaní, resp. o ústnom pojednávaní, pokiaľ má vypovedaciu schopnosť, má znaky dôkazu a potvrdzuje alebo vyvracia požadovanú skutočnosť. Z protokolu o vykonanej daňovej kontrole, z odôvodnenia dodatočných platobných výmerov a z odôvodnenia rozhodnutí DR SR vyplýva, že správca dane hodnotil vyjadrenia všetkých zúčastnených strán. Vyjadrenia dotknutých odberateľov dostatočne ozrejmujú skutočnosť, že k sprostredkovaniu nedošlo. Túto skutočnosť po vyhodnotení všetkých dokladov, ktoré boli predložené kontrolovaným daňovým subjektom - žalobcom a ktoré boli získané pri miestnych zisťovaniach, ako aj všetkých súvislostí, tak ako sú opísané v odôvodnení dodatočného platobného výmeru a v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, považoval správca dane za dostatočne preukázanú, preto ďalšie dôkazy nevykonával. K námietke žalobcu týkajúcej sa neprimeranej lehoty na odpoveď na výzvu správcu dane č. 696/330/35156/2009/Jurí zo dňa 10. júna 2009 uvádza, že na základe vyjadrení štatutárnych zástupcov odberateľov a sprostredkovateľov v zmysle ustanovenia § 15 ods. 6 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov vyzval žalobcu na predloženie písomného vyjadrenia k faktúram za sprostredkovanie a zisteniam správcu dane . Na splnenie povinnosti uložil správca dane lehotu 5 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca výzvu prevzal dňa 12.06.2009 a dňa 17.06.2009 predložil správcovi dane písomné vyjadrenie zo dňa 15.06.2009. v tomto vyjadrení krátko a všeobecne uviedol, že vo všetkých obchodných prípadoch podľa bodov 1 až 8 predmetnej výzvy, kde vystupovali sprostredkovateľské firmy išlo o obchod, ktorý bol sprostredkovaný danými firmami a všeobecne uviedol, v čom spočívala činnosť sprostredkovateľských spoločností a postup pri sprostredkovaní. Žalobca v tomto písomnom vyjadrení nenamietal krátkosť času, ani nežiadal o predlženie lehoty, ani nedoplnil svoje vyjadrenia po stanovenom termíne. Zároveň uviedol, že výzva nebola podaná podľa § 41 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov a preto správca dane nemal dôvod určiť lehotu podľa ustanovenia § 41 ods. 2 citovaného zákona. Je zrejmé, že šlo o jednoduchý úkon o čom svedčí aj to, že žalobca predmetnú výzvu prevzal dňa 12.06.2009 a dňa 17.06.2009 predložil správcovi všeobecné písomné vyjadrenie zo dňa 15.06.2009 k 8 bodom predmetnej výzvy. Daňový subjekt mohol a mal kedykoľvek v priebehu daňovej kontroly predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, tak ako mohol namietať lehotu na predloženie požadovaných vyjadrení. Predmetnú námietku považuje žalovaný za právne irelevantnú a to z dôvodu, že žalobca si svoju dôkaznú povinnosť splnil v rámci lehoty, ktorá mu bola správcom dane uložená a nežiadal o jej predĺženie. K námietke uvedenej v bode II. č. 4 žaloby, žalovaný uvádza, že nie je pravdou, že správca dane podsunul objasnenie otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu a že správca dane nezistil presne a úplne skutočný stav veci, pretože správca rozsiahlym dokazovaním, ktoré vykonal v spolupráci s inými daňovými úradmi dospel k jednoznačnému záveru, že daňový subjekt - žalobca nepreukázal, že deklarované sprostredkovanie bolo aj reálne uskutočnené. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca k predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti. Vyjadrenie bolo podané vo všeobecnej rovine a týkalo sa všeobecných podmienok činnosti všetkých sprostredkovateľských firiem. V takomto spornom prípade bolo povinnosťou žalobcu predložiť relevantné doklady nepochybne preukazujúce, nárok na uznanie nákladov za sprostredkovanie predaja autobusov a vozidiel do daňových nákladov. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Žalovaný na pojednávaní zotrval na písomnom vyjadrení zo dňa 25. júna 2010 a k námietke žalobcu týkajúcej sa vykonávania daňovej kontroly zamestnancami, ktorí neboli zamestnancami miestne príslušného správcu dane uviedol, že túto námietku právny zástupca doposiaľ nevzniesol a uviedol ju až v stanovisku po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie návrhu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného na základe žaloby , a teda navrhol, aby súd na uvedenú námietku neprihliadal. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného žalobcom, oboznámil sa s kompletným administratívnym spisom žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, písomným vyjadrením žalovaného, stanoviskom žalobcu zo dňa 11. februára 2011 a dospel k záveru, že predmetná žaloba je nedôvodná a preto ju v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol v celom rozsahu. Vo veci krajský súd rozhodol rozsudkom zo dňa 17.02.2011 č. k. 6S/11656/2010-77 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 15.02.2012 č. k. 2Sžf/31/2011-110 podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tak, ako je uvedené vyššie, je zrejmé, že krajský súd sa odmietol zaoberať námietkou žalobcu, pokiaľ ide o možnú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že daňovú kontrolu vykonali iní než zamestnanci miestne príslušného správcu dane, pretože túto námietku žalobca predniesol až po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie, resp. rozšírenie žaloby (§ 250b ods. 1 v spojení s § 250h ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd súhlasí s názorom krajského súdu, že úlohou súdu v preskúmavacom konaní je preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby, o to viac, že v danom prípade ide o vec daňovú, v ktorej sa dodržanie koncentračnej zásady posudzuje prísnejšie. Avšak, napriek tomu, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že nie je úlohou súdov vyhľadávať za účastníkov konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a tiež, že zásadu iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava rozhodnutie správneho orgánu na základe žaloby, výnimku z týchto zásad predstavujú veci, keď napadnuté rozhodnutie trpí takou vadou, ku ktorej musí súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či ju účastník konania namieta v žalobe, alebo až v konaní pred súdmi. Je nepochybné, že práve o takýto prípad ide aj v predmetnej veci, keď napadnuté rozhodnutie vydali zamestnanci správneho orgánu, ktorý nebol miestne na jeho vydanie príslušný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. II.ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, z ktorého vyplýva: „...Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení. Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov... . Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy (bod 1 výroku nálezu)...“. Napriek tomu, že v danom prípade žalobca nenamietal zaujatosť pracovníkov, ktorí daňovú kontrolu vykonali, ide podľa názoru odvolacieho súdu o obdobný prípad, nakoľko z administratívneho spisu nie je možné zistiť, na základe akého právneho predpisu žalovaný postupoval, keď poveril výkonom daňovej kontroly iných než svojich zamestnancov, keďže v spise nie je založené ani rozhodnutie podľa § 4 ods. 2, ani rozhodnutie podľa § 24 ods. 6 zákona o správe daní. Pokiaľ žalovaný poukazuje na § 3 ods. 6 písm. g) zákona o daňových orgánoch, odvolací súd dáva do pozornosti, že v tom prípade by daňovú kontrolu muselo vykonať daňové riaditeľstvo priamo, resp. prostredníctvom pracovísk daňového riaditeľstva. Zo spisového materiálu je však zrejmé, že daňovú kontrolu vykonal Daňový úrad Košice II, ktorého rozhodnutie v odvolacom konaní preskúmaval žalovaný. Z ustanovenia § 246 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že konanie v správnom súdnictve je v zásade dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch zákonom. Preto krajský súd pochybil, keď žalobu žalobcu zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal aj s námietkou žalobcu týkajúcou sa vykonávania daňovej kontroly zamestnancami, ktoré neboli zamestnanci miestne príslušného správcu dane“. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane dňa 13. novembra 2009 dodatočným platobným výmerom číslo: 696/230/72220/09/Bbj podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 110.848,66 Eur. Daňový úrad Košice II vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 696/330/66242/2009/Jurí zo dňa 13. 10.2009 a dodatok k protokolu č. 696/330/66242/2009/Jurí zo dňa 13.10.2009 zo dňa 01.11.2009. Protokol bol spolu s dodatkom prerokovaný a doručený dňa 03.11.2009. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou vyplýva, že žaloba v podanom daňovom priznaní k daní z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 dňa 31. marca 2008 vykázal základ dane vo výške 37.962 267,- Sk, čo je o 17.575.928,- Sk menej ako zistil správca dane daňovou kontrolou a priznal daň vo výške 7.212.830,- Sk, čo je o 3.339.427,- Sk menej ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Tento dodatočný platobný výmer žalovaný svojím rozhodnutím zo dňa 05.03.2010 číslo: I/223/409823132/2010/999523-r podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom k tomu, že žalobca vo svojom návrhu nenamietal výšku vyrubeného rozdielu dane z príjmov fyzických osôb ani skutkový stav veci súd sa zaoberal námietkami týkajúcimi sa procesného postupu správcu dane, voči ktorému žalobca námietky uviedol. Žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly došlo k závažnému porušovaniu procesného postupu, ktoré bolo takého rozsahu, že malo podstatný hmotno- právny dopad na zistenie základu dane a vyrubenú daň. Žalobca namieta, že správca dane "zneužil" ako dôkazný prostriedok úkon miestneho zisťovania namiesto ústneho pojednávania so svedkami, a tým znemožnil žalobcovi klásť svedkom otázky. Ďalej uviedol, že zo strany správcu dane sa malo jednať o simulované právne úkony, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali skutočný obsah iného právneho úkonu, ktorým bolo ústne pojednávanie so svedkami. Žalobca ďalej namietal neúplnosť dokazovania, pričom namietal, že za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno zodpovedá výlučne len správca dane. Podľa ust. § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len "zákon o správe daní") dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa ust. § 14 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov správca dane je oprávnený na účely správy daní a pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu vykonávať miestne zisťovanie podľa § 3 ods. 13. Podľa ust. § 14 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov zamestnanec správcu dane má právo v dobe primeranej predmetu zisťovania, najmä v dobe prevádzky, na neobmedzený prístup do každej prevádzkovej budovy, miestnosti alebo miesta, vrátane dopravných prostriedkov, k účtovným písomnostiam, záznamom a informáciám na technických nosičoch dát a vykonať obhliadku veci v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona. Toto právo má tiež, ak ide o byt, ktorý daňový subjekt používa tiež na podnikanie. Zamestnanec správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, je oprávnený tovar nakúpený pri miestnom zisťovaní v nezmenenom stave vrátiť daňovému subjektu, ktorý je povinný tento tovar prevziať späť a zaplatenú cenu zamestnancovi správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, vrátiť. Podľa ust. § 14 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt a tretie osoby sú povinné poskytnúť zamestnancovi správcu dane všetky primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia. Podľa ust. § 14 ods. 7 zákona o správe daní poplatkov o miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu. Rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice zamestnanec správcu dane odovzdá daňovému subjektu alebo zamestnancovi daňového subjektu, za účasti ktorého sa vykonávalo miestne zisťovanie. Ak sa miestneho zisťovania nezúčastní daňový subjekt alebo jeho zamestnanec, spíše zamestnanec správcu dane úradný záznam. Ak správca dane pri miestnom zisťovaní zabezpečí veci podľa § 14a, odovzdá rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice osobe, ktorej veci zabezpečil. Na základe citovaných zákonných ustanovení ako aj skutkových okolností, ktoré boli súdu preukázane z administratívneho spisu je nespochybniteľne, že žalovaný pri vykonávaní daňovej kontroly týkajúcej sa dani z príjmov právnickej osoby postupoval v súlade so zákonom. Súd poznamenáva, že v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 29 zákon o správe daní a poplatkov je v kompetencii správcu dane, pri aplikovaní základných zásad daňového konania, určiť spôsob dokazovania. Správca dane si v tomto prípade zvolil inštitút miestneho zisťovania. Preto dožiadaním podľa § 16 zákona o správe daní a poplatkov požiadal príslušných správcov dane, aby využitím vyššie spomenutého inštitútu miestneho zisťovania preverili doklady skutočnosti týkajúce sa iba deklarovaných sprostredkovaní u jednotlivých sprostredkovateľov resp. odberateľov. V rámci vykonávania miestneho zisťovania správca dane podľa zákona o správe daní a poplatkov a to tých ustanovení, ktoré upravujú inštitút miestneho zisťovania a požadoval od dotknutých strán iba vysvetlenie akým spôsobom došlo ku kúpe autobusov (cez sprostredkovateľa, resp. priamo). Z obsahu dožiadania správcu dane ani z obsahu zápisníc o miestnom zisťovaní nevyplýva, že by správca dane úmyselne dožiadaním o mieste zisťovanie chcel tento úkon zameniť s výsluchom svedka, lebo daňový subjekt s odberateľom uzavrel iba kúpnu zmluvu a či pred uzavretím kúpnej zmluvy odberateľa jednal resp. mu sprostredkoval kúpu autobusov niekto iný vie len odberateľ a len on sa mohol k tomu vyjadriť. Z vyjadrení odberateľov autobusov vyplýva, že kúpu autobusov dojednali a kúpnu zmluvu uzavreli priamo so zástupcom žalobcu bez sprostredkovateľa. Že v rámci vykonávania nešlo o úmyselnú simuláciu s iným úkonom (t. j. ústnym pojednávaním) svedčí okrem iného aj to, že zápisnice z miestneho zisťovania nemajú znaky zápisníc z vypočutia svedka. Ak sa miestne zisťovanie chápe ako určitý druh ohliadky, pri ktorej správca dane vlastným pozorovaním zisťuje, preveruje alebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a efektívny výkon správy daní, potom je logické, že pri objasňovaní skutočností je potrebné aj vyjadrenie daňového subjektu, u ktorého sa miestne zisťovanie vykonáva, tak ako to predpokladá vyššie citované ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Preto súd námietku o simulácii úkonu - miestne zisťovanie považuje za nedôvodnú. K spochybňovanej úplnosti dokazovania zo strany správcu dane súd poznamenáva, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie, ktoré uskutočnil aj v spolupráci s inými daňovými úradmi a až na základe takto vykonanej kontroly dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že deklarované sprostredkovanie bolo aj reálne uskutočnené. Zákon o správe daní a poplatkov vo viacerých svojich ustanoveniach stanovuje, že dôkazné bremeno v daňovom konaní leží na strane daňového subjektu (§ 15 ods. 6, § 29 ods. 8 a pod.). Žalobca k predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane. Žalobca si nesprávne vykladá ustanovenie § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, keď nahrádza svoju zákonnú dôkaznú povinnosť ako daňového subjektu v daňovom konaní, právom požadovať od správcu dane , aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní skutočnosti, že reálne došlo k uskutočneniu sprostredkovateľskej činnosti. Preto súd námietku o nie dostatočnom zistení skutkového stavu považuje za nedôvodnú. K námietke žalobcu týkajúcej sa nerešpektovania princípu proporcionality pri uložení päťdňovej lehoty na vyjadrenie sa k výzve správcu dane sa súd stotožňuje s tvrdením žalovaného v odôvodnení rozhodnutia, že sa jednalo - vyjadrenie k faktúram, ktoré boli žalobcovi známe a ktoré sám predkladal správcovi dane. Žalobca o predlženie lehoty nežiadal a v rámci stanovenej lehoty predložil písomné vyjadrenie. Výzva nebola vydaná podľa ustanovenia § 41 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, a preto správca dane nemal ani dôvod určiť lehotu podľa ustanovenia § 41 ods. 2 tohto zákona ako už bolo uvedené, že žalobca mohol požiadať o predlženie lehoty, avšak ako to z administratívneho spisu vyplýva uvedenú skutočnosť žalobca ani len nenamietal. Súd považuje aj túto námietku za nedôvodnú. K námietke týkajúcej sa vykonania daňovej kontroly zamestnancami, ktorí neboli zamestnancami miestne príslušného správcu dane treba uviesť, že počas daňovej kontroly ani v priebehu daňového konania, ba ani po vydaní dodatočného platobného výmeru správcom dane - Daňovým úradom Košice II zo dňa 13.11.2009 č. 696/230/72220/09/Babj žalobca nenamietal zaujatosť kontrolórov, ani ich postup a napriek tomu, že vedel kto bol poverený výkonom daňovej kontroly neuviedol, že nie sú oprávnení ju vykonávať. Daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za r. 2007 a DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2007 vykonali u žalobcu na základe Poverenia z 13.11.2008 č. 696/330/72325/2008/ Jurí Ing. T. T., Ing. T.C. L. a JUDr. Ľ. S.. Uvedení zamestnanci boli v čase výkonu kontroly na základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa Daňového úradu Slovenskej republiky č. 9/2007/120 z 09.03.2007 zaradení na Oddelenie kontroly veľkých daňových subjektov a medzinárodného zdaňovania a toto oddelenie bolo organizačne pričlenené k Daňovému úradu Košice I. Išlo o špeciálne oddelenie zriadené za účelom výkonu špecifických daňových kontrol u daňových subjektov v pôsobnosti miestne príslušných daňových úradov (§ 3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Miestne príslušným správcom dane na výkon kontroly u žalobcu bol Daňový úrad Košice II, z ktorého dôvodu vystavil Poverenie na vykonanie daňovej kontroly Ing. T., Ing. L. a JUDr. S. dňa 13.11.2008 č. 696/330/72325/2008/Jurí riaditeľ Daňového úradu Košice II, teda miestne príslušného správcu dane. Z uvedených dôvodov súd námietku ohľadne výkonu daňovej kontroly zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane považuje za nedôvodnú. Súd po preskúmaní rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie ako aj postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom o správe dani a poplatkov a námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. Preto žalobu zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu nevzniklo právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Predmetný rozsudok bol prijatý senátom krajského súdu v pomere 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v platnom znení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.