Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/213/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010899165 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7010899165.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Angely Čechovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobcu U. a.s., X., Lastomírska 9, E.: XX XXX XXX, zast. JUDr. Michalom Kuročkom, advokátom, Michalovce, Nám. Slobody 3, proti žalovanému N. Q., nar. X.X.XXXX, bytom X., W. XX, zast. JUDr. Danou Čukylovou, advokátkou, Michalovce, Nám. Slobody 3, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 10C 812/2000-203 z 2.3.2010 Okresného súdu Michalovce r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodne samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 1.793,31 € na označený účet jeho právnej zástupkyne vedený vo W. a.s. pobočka X., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri rozhodovaní vychádzal z obsahu žaloby, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 72.571,41 Sk (2.408,92 €) s prísl. titulom náhrady škody na tom skutkovom základe, že žalovaný počas trvania pracovného pomeru pri preprave tovaru motorovým vozidlom O.: MI XXX AF neodbornou manipuláciou s vozidlom spôsobil mu škodu vo výške 69.725,01 Sk, rovnako aj škodu v sume 2.846,40 Sk vzniknutú tým, že k oprave vozidla do Českej republiky boli vyslaní dielenskí zamestnanci, ktorú sa žalovaný zaviazal nahradiť žalobcovi v dohodách o náhrade škody. Súd prvého stupňa vykonal vo veci účastníkmi navrhnuté dokazovanie, oboznámil listinné dôkazy - pracovnú zmluvu, dohodu o hmotnej zodpovednosti z 21.6.1999, dohody uzavreté medzi účastníkmi dňa 5.1.2000 a 7.1.2000 a vyslúchol žalovaného a svedkov W. A., E.. N. F. a F. W.. So zreteľom na prechodné ustanovenie zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom od 1.4.2002 uplatnený nárok posúdil podľa § 172 ods. 1, § 185 ods. 1 až 5, § 240 ods. 1, § 242 ods. 1 a 2 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom do 31.3.2002 (ďalej len „cit. ZP“), obsah ktorých citoval a konštatoval, že zamestnávateľ mal povinnosť požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedal, výšku požadovanej náhrady škody prejednať so zamestnancom a obsah dohody o spôsobe jej úhrady bol povinný prerokovať s príslušným odborovým orgánom, a zamestnanec po oznámení a prejednaní výšky požadovanej náhrady škody mohol uznať svoj záväzok nahradiť škodu a dohodnúť sa so zamestnávateľom o spôsobe jej úhrady, že uznanie záväzku zamestnancom na náhradu škody podľa § 185 ods. 4 cit. ZP je jednostranným právnym úkonom zamestnanca, ktorý musí obsahovať súhlas so zodpovednosťou zamestnanca i súhlas s požadovanou výškou náhrady škody, že k platnosti uznania záväzku na náhradu škody a dohody o spôsobe jej úhrady sa vyžaduje písomná forma a písomné uznanie záväzku na náhradu škody je nevyhnutným predpokladom a podstatnou náležitosťou dohody, pričom samotné uznanie záväzku zamestnancom nahradiť škodu v požadovanej výške nie je samostatným zaväzovacím dôvodom. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že dohody o náhrade škody z 5.1.2000 a 7.1.2000 nemožno považovať z dôvodu neurčitosti za platné právne úkony, pretože v nich absentuje podstatná náležitosť, t.j. dohoda o spôsobe náhrady škody v určenej výške, a okrem toho ich žalovaný podpísal v tiesni a neboli urobené slobodne (čo mal preukázané výpoveďou svedka W. A.). Vychádzajúc z ust. § 172 ods. 1 cit. ZP konštatoval, že úprava všeobecnej zodpovednosti zamestnanca v tomto zák. ustanovení bola založená na princípe subjektívnej zodpovednosti, pri ktorej zavinenie zamestnanca treba preukázať. Vykonaným dokazovaním výsluchom žalovaného a svedkov Ing. N. F. a F. W. mal preukázané, že v danom prípade mohlo ísť o skrytú technickú závadu motorového vozidla a že žalovaný ako vodič škodu na motorovom vozidle žalobcu nezavinil a hlavu valca poškodiť nemohol, keďže takéto poruchy (prasknutie valcov) bývajú na motorových vozidlách bežné. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadne relevantné dôkazy a nijakým spôsobom nepreukázal, že by mu žalovaný ako jeho zamestnanec úmyselným konaním a zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním spôsobil škodu, nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody, pričom iba z tvrdení žalobcu, že žalovaný spôsobil škodu neodbornou manipuláciou s vozidlom, nemožno usúdiť, že ku škode došlo zavinením žalovaného. Uviedol, že v konaní nemohlo byť vykonané žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie na posúdenie príčin poškodenia hlavy valcov motora, nakoľko táto súčiastka bola žalobcom zošrotovaná, rovnako žalobca nepredložil tachograf, z ktorého by bolo zrejmé, ako došlo ku škode (ktorý podľa vyjadrenia zást. žalobcu bol ako poškodený zlikvidovaný), preto z týchto dôkazov nemohol pri rozhodovaní vychádzať, a z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov konania v celkovej výške 1.793,31 €, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za podané odvolanie zo 17.12.2007 proti rozsudku a z odmeny a náhrady hotových výdavkov jeho advokátky JUDr. Dany D. za jednotlivé úkony právnej služby (uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku) vyčíslených podľa vyhl. č. 240/1990 Zb., vyhl. č. 163/2002 Z.z. a vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p., lebo bol toho názoru, že rozsudok je nezrozumiteľný, nepreskúmateľný a arbitrárny z dôvodu, že súd prvého stupňa svoje skutkové a právne závery v rozhodnutí riadne neodôvodnil, z odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi, ktoré sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, že súd prvého stupňa mu znemožnil realizáciu procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany svojich práv a právom chránených záujmov a celé konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Taktiež vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne zistil skutkový stav veci týkajúci sa predmetu sporu a nesprávne postupoval pri hodnotení výsledkov dokazovania, v dôsledku čoho vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli a účastníkmi neboli prednesené a preukázané a neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané a vyplynuli z prednesov účastníkov a z predložených listinných dôkazov. V odvolaní poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky - napr. I. ÚS 154/05, II. ÚS 6/03, I. ÚS 26/94, III. ÚS 239/06, I.ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I.ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, nález sp. zn. III. ÚS 328/05, I. ÚS 46/05 a iné, a tvrdil, že napadnutý rozsudok v nijakom prípade nemožno považovať za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Bol toho názoru, že ním tvrdené a predkladané konkrétne listinné dôkazy - pracovná zmluva z 21.6.1999, dohody z 5.1.2000 a zo 7.1.2000, vyjadrenie a stanovisko z 1.10.2007, 11.9.2008 a dodatok k stanovisku z 12.10.2008, ktoré sú obsahom spisu, konkrétne listinný dôkaz „zákazkový list“ v zmysle § 125 O.s.p. ako vyjadrenie právnickej osoby, výpovede svedkov A. a F., sú spôsobilé spochybniť logiku úsudku súdu o tom, čo bolo dokazovaním zistené, ktorý z logicky bezchybných čiastkových úsudkov (zistení) urobil nesprávne (logicky chybné) skutkové a právne závery. Dal do pozornosti odvolacieho súdu pracovnú zmluvu z 21.6.1999, z ktorej sa celý tento právny stav odvíja, konkrétne články 4, 5 a 6 pracovnej zmluvy, z ktorých vyplývajú pre žalovaného práva a povinnosti voči zamestnávateľovi, poukazujúc na jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce a lex generalis Občianskeho zákonníka (OZ) a proklamujúc práva a povinnosti v jeho intenciách vyplývajúce pre žalovaného voči žalobcovi, a mal za to, že aj v citovaných dôkazoch sú splnené všetky náležitosti v zmysle ZP, OZ a že preukázal na danú vec sa vzťahujúce dohody z 5.1.2000 a 7.1.2000 lege artis, z ktorých je explicitné, ako mal žalovaný postupovať pri plnení pracovných úloh, a ďalej po podpísaní dohôd o náhrade škody. Apeloval na ustanovenia OZ, ktoré práva si žalovaný neuplatnil, a preto ich porušenia sa nemôže dovolávať, keďže do dnešného dňa neodstúpil od dohôd z 5.1.2000 a 7.1.2000, naviac nepreukázal relevantný dôkaz o ich zrušení odstúpením v zmysle § 49 v spojení s § 48 OZ, preto tvrdenie, že dohody podpísal v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, je fabuláciou žalovaného, aby mystifikoval orgán štátnej moci súdnej a zahmlieval do stratena od podstaty veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že dohody o náhrade škody z 5.1.2000 a 7.1.2000 sú neplatné, nakoľko ich žalovaný urobil v tiesni a neslobodne. Bol toho názoru, že dohody o náhrade škody z 5.1.2000 a 7.1.2000 z hľadiska § 185 ods. 4, § 242 ods. 1 ZP sú platné, lebo v prípade, ak zamestnanec uznal záväzok nahradiť škodu v určenej sume, môže sa s ním zamestnávateľ dohodnúť na spôsobe jej úhrady, pričom platnosť dohody je podmienená písomnou formou a v danom prípade sú dohody písomne urobené, pričom nesplnenie povinnosti podľa § 185 ods. 5 ZP požadovanú náhradu škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, nemá za následok neplatnosť dohody, lebo cit. ustanovenie má len poriadkový charakter (poukázal na komentár k § 242 ods. 2 ZP). Bol toho názoru, že prvostupňový súd priznal žalovanému práva iba na základe indícií a žalovaný svoje tvrdenia ničím nepreukázal a neuplatnil vôbec relevantným a legitímnym spôsobom, a teda neuniesol dôkazné bremeno na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v procesnom postavení žalovaného v rozsahu, v akom ho na seba prevzal, že indícia bez dôkazu je iba - indíciou, na ktorej súd nemôže postaviť svoje rozhodnutie, lebo takéto konanie odporuje zákonu. Mal za to, že žalovaný sa ocitol v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) súd prvého stupňa bol povinný mu pričítať ako účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, ktoré zobral na seba, bez toho, aby preukázal priamym dôkazom tvrdené skutočnosti, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva. Poukázal na výpoveď svedka A. (č.l. 32), ktorý uviedol, že žalovaný bol oboznámený s obsahom dohody a nebol naňho vykonaný žiadny nátlak, aby podpísal dohodu, v ktorej výška škody bola uvedená, ďalej na výpoveď svedka F. (č.l. 35), ktorý sa nevyjadril jednoznačne a konkrétne, a naviac na posudzovanie nemal oprávnenie znalca, aby určil škodu, keď vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že na konkrétny prípad si nepamätá, že k prasknutiu hlavy motora mohlo dôjsť z toho dôvodu, že motor bol prehriaty alebo tam bola iná skrytá technická závada. Podobne ani svedok W. (č.l. 44), ktorý uviedol, že podľa jeho názoru žalovaný hlavu valcov nemohol poškodiť, sa nevyjadril jednoznačne a konkrétne a uviedol len svoj názor, lebo na posudzovanie nemal oprávnenie znalca. Poukázal ďalej na povinnosti vodiča, ktoré vyplývajú zo zákona č. 315/1996 Z.z., § 71 odborná spôsobilosť a z vyhl. č. 60/1981 Zb. v znení zmien a doplnkov, keď vodič pred každou jazdou je povinný kontrolovať množstvo chladiacej kvapaliny, oleja v motore, funkciu bŕzd, sú to povinnosti, ktoré žalovaný v danom prípade zanedbal, lebo neskontroloval olej a chladiacu kvapalinu, čo spôsobilo prehriatie sa motora a následne prasknutie hlavy valcov (dôkaz: vyjadrenie z 1.10.2007). Apelujúc na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, §§ 1, 3, 6 a § 123 O.s.p. vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal týmito dôkazmi a odňal mu možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k dôkazom, vytvoril mu nevýhodnejšie postavenie na preukázanie svojich tvrdení než žalovanému, a jednostranne postupoval, pokiaľ zobral do úvahy iba dôkazy produkované žalovaným a nezaoberal sa účinne jeho námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi, ani nevenoval zvýšenú pozornosť dôslednému odôvodneniu svojho rozhodnutia tak po stránke skutkovej ako i právnej, v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal, a taký postup súdu je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zásadného právneho významu, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti bol toho názoru, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 31/01), a z uvedených dôvodov navrhol rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou platnosti písomných dohôd, ktoré uzavrel so žalobcom a po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu záveru o ich neplatnosti a že jeho zodpovednosť nemožno vyvodiť z takto uzavretých neplatných dohôd. Citujúc ust. § 185 ods. 4 ZP (v platnom znení ku dňu škody) uviedol, že samotné podpísanie dohody o náhrade škody nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe uznania, podpísanie dohody o uznaní záväzku k náhrade škody v požadovanej výške podľa § 185 ods. 4 ZP nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým Zákonník práce spája jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu, ak sa stalo písomnou formou, má za následok, že pre uplatnenie uznaného peňažného nároku platí 10 - ročná premlčacia lehota. Uviedol, že zo strany žalobcu nebolo preukázané zavinenie, ani výška škody, pričom dôkazné bremeno na preukázanie škody bolo na ňom, lebo zodpovednosť zamestnanca za škodu je podľa pracovnoprávnych predpisov dôsledne budovaná na princípe zavinenia a Zákonník práce (§ 172 ods. 3 ZP v znení platnom ku dňu vzniku škody) ukladá zamestnávateľovi preukázať zamestnancovi zavinenie (úmyselné alebo nedbanlivostné), na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý zavinené porušenie povinnosti občanom prezumuje. Tvrdil, že škodu svojim zavineným konaním žalobcovi nespôsobil a všetky citácie rozsudkov ústavného súdu, najvyššieho súdu, či zákonov použitých v odvolaní, sú síce zákonné, avšak nič nemeniace na podstate tohto sporu a základného princípu úspešného uplatnenia práva na náhradu škody, jej preukázaním tým, ktorý ju uplatňuje, teda žalobcom. Napokon poukázal na to, že v danom prípade nie je možné určiť ani výšku skutočnej škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, lebo v konaní nebol vyhodnocovaný technický stav motorového vozidla, ktoré žalobca vyradil z prevádzky - zošrotoval ešte v r. 1999 pred podaním žaloby (aj uvedená skutočnosť môže svedčiť o tom, v akom technickom stave mohlo byť motorové vozidlo), čím žalobca sám zničil dôkazný predmet a dostal sa do dôkaznej núdze. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 7.3.2012 v súlade s ust. § 211 ods.2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, lebo je vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, pričom vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov a z tvrdení účastníkov vyplynula a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O.s.p. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych zák. ustanovení (§ 172 ods. 1, § 185 ods. 1 až 5, § 240 ods. 1, § 242 ods. 1 a 2 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom do 31.3.2002), ktoré aj správne vyložil a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p., t.j. tým, že v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutočnosti uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, a neumožňujú ani záver, že by postupom súdu prvého stupňa v konaní bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, preto uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O.s.p. v prejednávanej veci nie sú dané. Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa po skutkovej a právnej stránke môže účastník spochybniť z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p., o.i. tiež vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, ktoré mali alebo mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O takú vadu ide aj vtedy, keď postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (konanie) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi vykonať v priebehu konania procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy a navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), ako aj k právnej stránke veci, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobcovi podľa jeho názoru bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie postupom súdu prvého stupňa v rozpore s procesným predpisom (ust. § 125 - § 136 O.s.p.) v dôsledku toho, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy a neumožnil mu vyjadriť sa k dôkazom, nezaoberal sa účinne jeho námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi a vzal do úvahy iba dôkazy produkované žalovaným, že nemal rovnakú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, aká bola poskytnutá žalovanému, ako aj z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorý nie je riadne a zrozumiteľne odôvodnený, lebo z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi, ktoré sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami a v odôvodnení rozsudku súd neuviedol, z akých dôvodov nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy. Odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdom prvého stupňa bolo z dôvodov uvádzaných žalobcom postihnuté procesnou vadou, ktorá by mala za následok nesprávnosť rozhodnutia, a nezistil ani taký postup súdu, ktorým by žalobcovi bola znemožnená realizácia jeho procesných práv priznaných mu procesným predpisom a bolo porušené jeho ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (súdny proces) v zmysle čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z obsahu spisu, zápisnice o pojednávaní z 12.1.2010 (č.l. 182 - 185), zápisnice o pojednávaní z 2.3.2010 (č.l. 190 - 193) vyplýva, že žalobca mal v priebehu celého konania procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, keď pojednávaní sa zúčastňoval jeho právny zástupca JUDr. Michal Kuročka, ktorý na pojednávaní dňa 12.1.2010 okrem iného uviedol, že žalobca nepovažoval za potrebné uskladňovať agregát motorového vozidla, na ktorom vznikla škoda, nakoľko bol nefunkčný a existovala tu dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorú žalovaný nevypovedal a neodstúpil od nej, preto skutočnosť, že neexistuje táto súčiastka vozidla, považoval za irelevantnú a dôkaz za nadbytočný, pričom na pojednávaní dňa 2.3.2010 pred vyhlásením rozsudku právni zástupcovia účastníkov boli súdom prvého stupňa poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Neobstojí ani námietka nepreskúmateľnosti rozsudku, lebo odôvodnenie napadnutého rozsudku je úplné a zrozumiteľné, zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a z ktorých konkrétnych dôkazov mu vyplynuli, akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov, k akým skutkovým záverom dospel, aký majú význam skutkové zistenia z hľadiska hmotného práva - príslušných zákonných ustanovení, podľa ktorých vec právne posúdil, uviedol výklad príslušných zákonných ustanovení a právne závery, ktoré vyvodil zo skutkových zistení, a na základe čoho dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a taktiež uviedol, z akých dôvodov nevykonal navrhnutý dôkaz znaleckým posudkom na posúdenie príčin poškodenia hlavy valcov motora. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalobcu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súdnej praxi je už ustálený názor, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov a predstáv účastníka nie je postupom, ktorým by súd odnímal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Taký postup môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia - v prípade, ak súd nevykoná taký dôkaz navrhnutý účastníkom, ktorý je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Účastníci konania majú okrem povinnosti tvrdenia aj dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, ktorý je oprávnený v každom štádiu konania podľa svojej úvahy posúdiť dôkazné návrhy a zvážiť, ktoré z označených dôkazov vzhľadom na uplatnený nárok či tvrdenia účastníkov konania, je treba vykonať (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Súd je preto oprávnený rozhodnúť, že nevykoná tie z navrhnutých dôkazov, ktoré nemajú pre rozhodnutie podstatný význam, resp. ktorými majú byť preukázané skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie uplatneného nároku bezvýznamné - spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval a právnym záverom, ku ktorým dospel na základe zisteného skutkového stavu veci, alebo ktoré už boli preukázané inými dôkazmi. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky z ústavnej požiadavky riadneho a spravodlivého procesu automaticky nevyplýva povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník navrhol. Súd však vždy musí o uplatnených návrhoch (včítane návrhov dôkazných) rozhodnúť, a tiež (ak týmto návrhom nevyhovie), musí vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov - spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval a právnym záverom, ku ktorým dospel na základe zisteného skutkového stavu veci, navrhnuté dôkazy nevykonal a nepovažoval ich za potrebné pre zistenie skutkového stavu. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26.1.2010 k oprávneniu účastníka konania navrhovať dôkazy o.i. uviedol, že možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť v súdnom spore sa viaže na schopnosť účastníka predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a vyslovil názor, že nevykonanie navrhnutého dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa postupoval v konaní (v dôkaznom procese) v súlade s procesným predpisom (Občianskym súdnym poriadkom) a s uvedenými zásadami ustálenými v súdnej praxi. Vykonal účastníkmi navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a boli spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti. Postupoval správne, pokiaľ dôkaz znaleckým posudkom ohľadom posúdenia príčin poškodenia motora (ktorý by mohol mať pre rozhodnutie podstatný význam) nevykonal, keďže je nepochybné, že poškodené súčiastky motorového vozidla boli žalobcom zlikvidované, a preto nemohli byť predmetom znaleckého skúmania a príčiny poškodenia motora vozidla žalobcu tak nebolo možné zistiť a nepochybne preukázať. Nemožno preto vytýkať súdu prvého stupňa nesprávny procesný postup nevykonaním potrebného (navrhnutého) dôkazu, ani neúplnosť zistenia skutkového stavu, na základe ktorého vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol. Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov - po ich vyhodnotení podľa svojej úvahy v súlade s § 132 a nasl. O.s.p., prihliadajúc na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a vyplynuli z prednesov účastníkov, dospel k správnemu záveru o neplatnosti dohôd o náhrade škody z 5.1.2000 a 7.1.2000 z dôvodu ich neurčitosti, keďže v týchto dohodách absentuje podstatná náležitosť - zrozumiteľná a určitá dohoda o spôsobe náhrady škody (tento záver je v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným už v zrušujúcom uznesení 11Co 15/2008-103 z 26.5.2008). Následne v konaní správne skúmal splnenie základných predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 172 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom do 31.3.2002, a dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, lebo nepreukázal existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, predovšetkým nepreukázal tvrdené zavinené protiprávne konanie žalovaného, ani príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a vznikom škody. Tvrdenie žalobcu, že dôkazné bremeno na preukázanie rozhodujúcich skutočností vyplývajúcich z hmotného práva bolo na strane žalovaného, ktorý ho v konaní neuniesol a ocitol sa tak v situácii dôkaznej núdze, nemá oporu v zákone. V súdnej praxi nie sú totiž žiadne pochybnosti o tom, že v spore o náhradu škody spôsobenú zamestnancom zamestnávateľovi podľa § 172 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.3.2002 (a podľa § 179 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.4.2002), v ktorých je upravená všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu (táto je založená na princípe subjektívnej zodpovednosti) má žalobca (zamestnávateľ) procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať splnenie základných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancom, teda je povinný preukázať nielen vznik škody (ako aj jej výšku), ale aj zavinenie zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Dôkazné bremeno na preukázanie všetkých uvedených základných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného (zamestnanca) za škodu spôsobenú zamestnávateľovi podľa § 172 ods. 1 ZP v znení účinnom do 31.3.2002, v tomto konaní zaťažovalo žalobcu, ktorý v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, keďže na svoje tvrdenie o porušení prevenčných povinností žalovaným a porušení povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, ako aj zo zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, nepredložil adekvátne a relevantné dôkazy, preto žalobca nemôže byť v spore úspešný. Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, pokiaľ žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Námietka žalobcu, že žalovaný neodstúpil od dohôd z 5.1.2000 a 7.1.2000 v zmysle § 49 v spojení s § 48 Občianskeho zákonníka, nemá v prejednávanej veci žiadny právny význam, lebo odstúpiť možno len od platnej zmluvy, pričom dohody o náhrade škody z 5.1.2000 a 7.1.2000 súd prvého stupňa (aj odvolací súd) považuje za neplatné z dôvodu neurčitosti. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p. nemožno považovať za opodstatnené, preto bol napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdený. Žalovaný, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, uplatnil náhradu trov odvolacieho konania (vo vyjadrení k odvolaniu z 3.6.2010), avšak túto náhradu do rozhodnutia odvolacieho súdu nevyčíslil, preto o náhrade trov odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným uznesením (§ 214 ods. 5 O.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.