Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/60/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200442 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200442.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu SOSNA - občianske združenie so sídlom v Košiciach, Zvonárska č. 12, zast. advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova č.20, Košice, proti žalovanému Obvodnému úradu životného prostredia Košice, Adlerova č. 29, Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OPaK 2009/02349-2 zo dňa 14.10.2009 takto r o z h o d o l : Krajský súd podľa § 250j ods.2 písm.a) O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. OPaK 2009/02349-2 zo dňa 14.10.2009 ako aj rozhodnutie Mesta Košice č. A/2009/07076 zo dňa 13.07.2009 a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 361,49 Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Ivety Rajtákovej do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobou zo dňa 02.05.2011 podanou na poštovú prepravu toto istého dňa sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OPaK 2009/02349-2 zo dňa 14.10.2009, ktorým podľa § 59 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Mesta Košice č. A/2009/07076 zo dňa 13.07.2009. Správny orgán prvého stupňa svojim rozhodnutím žalobcovi ako zúčastnenej osobe podľa § 14 zákona o správnom konaní nepriznal postavenie účastníka správneho konania o výrub asi 73 (81) kusov drevín, lian a asi 213 m2 kríkov bližšie určených vo Výpočtoch spoločenskej hodnoty stromov v zmysle vyhlášky č. 24/2003 Z. z. rastúcich na parcelách č. XX/XX B. XX/X E.. Ú.. C. z dôvodu pripravovanej rekonštrukcie E. N. C. a zámeru jeho prestavby na hotel (žiadosť investora Interhotel E., B..K.., K. XX, E. zo dňa 02.03.2009 o vydanie súhlasu podľa § 47 ods.3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny). Žalobca zdôvodnil svoju žiadosť o priznanie postavenia účastníka správneho konania tým, že rozhodnutím vo veci samej budú dotknuté jeho práva, právom chránené záujmy a povinnosti v nadväznosti na Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor; oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 43/2006 Z. z.), ktorý ako medzinárodná zmluva podľa článku 7 ods.5 Ústavy SR má prednosť pred zákonmi. Správny orgán prvého stupňa uviedol, že združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti je ochrana prírody a krajiny, má v konaní o vydanie súhlasu postavenie zúčastnenej osoby (§ 15a zákona o správnom konaní), pričom účastníkom konania je len žiadateľ. Združenie nemôže byť účastníkom konania ani z titulu, že sú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle § 14 zákona o správnom konaní, pretože aj po vydaní rozhodnutia v konaní sa nemení jeho hmotnoprávne postavenie. Správny orgán prvého stupňa nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej postavenie žalobcu ako účastníka konania vyplýva z čl. 9 Aarhuského dohovoru. Uviedol, že článok 9 v ods.1 a 2 upravuje postup v prípade, že verejnosti nebolo vyhovené v rámci realizácie práva na prístup k informáciám o životnom prostredí (vtedy Dohovor určuje zmluvným stranám - štátom zabezpečiť, aby mali tieto osoby prístup k procesu pred súdom, prípadne iným nezávislým a nestranným orgánom, ktorý by s konečnou platnosťou určil, či právo na prístup k informáciám porušené bolo a v akom rozsahu) a ukladá zmluvnej strane dohovoru (aj Slovenskej republike) zabezpečiť, aby členovia zainteresovanej verejnosti (napr. združenia) mali prístup k procesu preskúmavania pred súdom alebo pred iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúceho článku 6. Článok 6 Dohovoru s odkazom na prílohu č.1 vymedzuje činnosti majúce vplyv na životné prostredie, pri ktorých zmluvné strany majú zabezpečiť účasť verejnosti na rozhodovaní a s poukázaním na článok 9 ods.2 aj prístup verejnosti na proces preskúmania takého rozhodnutia. Činnosti uvedené v prílohe č. 1 majú charakter pomerne veľkého vplyvu na životné prostredie, ale „individuálny“ výrub stromov sa tam nenachádza. Podľa názoru správneho orgánu prvého stupňa ustanovenie článku 9 Dohovoru nie je priamo záväzné pre fyzické osoby, právnické osoby a predovšetkým orgány verejnej moci zmluvnej strany, ale dané ustanovenie predstavuje len záväzok zmluvnej strany implementovať ho do svojho právneho poriadku. Správnemu orgánu neprináleží posudzovať, do akej miery bola medzinárodná zmluva transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku. Napokon uzavrel, že žalobca ako zúčastnená osoba má rozsiahle procesné práva (až na možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu). II. V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobca namietal, že nepriznaním postavenia účastníka v predmetnom konaní mu je odopretá realizácia práv vyplývajúca z Aarhuského dohovoru. Žalobca sa súčasne domáhal prerušenia konania z dôvodu, že Najvyšší súd SR uznesením č.k. 5Sžp/41/2009 zo dňa 22.06.2009 prerušil konanie vo veci týkajúce sa žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia VLK proti rozhodnutiu o nepriznaní postavenia účastníka konania a vec predložil Súdnemu dvoru ES na rozhodnutie o predbežných otázkach týkajúcich sa možností priznať bezprostredný účinok článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru. III. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa žalovaný stotožnil s právnym názorom správneho orgánu prvého stupňa, podľa ktorého nie je možné podľa platnej vnútroštátnej úpravy priznať žalobcovi postavenie účastníka konania, pričom toto procesné postavenie mu nemožno priznať ani podľa článku 9 Aarhuského dohovoru, pretože toto ustanovenie nie je priamo aplikovateľné, ale predstavuje len záväzok zmluvnej strany implementovať ho do svojho právneho poriadku. Z ustanovenia § 82 ods.3 zákona o ochrane prírody a krajiny vyplýva pre žalobcu postavenie ako zúčastnenej osoby. Žalovaný uviedol, že pri použití logického gramatického výkladu článku 9 ods.1 až 3 Aarhuského dohovoru je zrejmé, že tento článok nezakladá priamo právo združenia zúčastňovať sa akéhokoľvek správneho konania na úseku ochrany životného prostredia alebo súdneho konania postavenie účastníka konania. Rozhodnutie správneho orgánu o priznaní postavenia účastníka konania na základe Aarhuského dohovoru by nebolo ničím iným, ako rozhodnutím správneho orgánu podľa vlastnej úvahy nad rámec zákona, čo nie je prípustné v právnom štáte. Podľa názoru žalovaného je neprípustný rozširujúci výklad Aarhuského dohovoru, pretože by nastal právny chaos. Žalovaný napokon konštatoval, že nebol daný dôvod na obligatórne prerušenie konania správnym orgánom v zmysle § 29 ods.1 zákona o správnom konaní z dôvodu začatého konania o predbežnej otázke. Správny orgán prvého stupňa v zmysle § 40 ods.1 Správneho poriadku si mohol o predbežnej otázke urobiť sám úsudok. Správny orgán prvého stupňa rozhodol na základe platného práva a s otázkou bezprostredného účinku Aarhuského dohovoru sa vyporiadal vlastným úsudkom. IV. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Uviedol, že v priebehu konania nebolo sporné, že žalobca je občianskym združením v zmysle zákona č. 83/1990 Zb., pričom z článku 2 ods.4 a ods.5 Aarhuského dohovoru jednoznačne vyplýva, že žalobca je združením, ktoré podporuje ochranu životného prostredia. Poukázal na skutočnosť, že zúčastnená osoba nemá procesné oprávnenie podávať riadne opravné prostriedky, pričom aj domáhať sa súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu môže len ten subjekt, ktorý je účastníkom konania (§ 247 a nasl. O. s. p.). Žalobca konštatoval, že Európske spoločenstvá pristúpili dňa 25.06.1998 s účinnosťou od 17.02.2005 v zmysle rozhodnutia Rady č. 205/370/EC (publikované v Úradnom vestníku EÚ L 124 dňa 17.2005) k Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Dohovor je preto podľa článku 216 ods.2 Zmluvy o fungovaní EÚ záväzný pre inštitúcie únie a pre členské štáty. Žalobca poukázal na výklad článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru Súdnym dvorom EÚ. Najvyšší súd SR požiadal Súdny dvor EÚ o zodpovedanie prejudiciálnych otázok v konaní, v ktorom rozhodoval o žalobe Lesoochranárskeho združenia VLK proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia SR, ktorým Ministerstvo životného prostredia SR nepriznalo v konaní podľa zákona o ochrane prírody a krajiny Lesoochranárskemu združeniu VLK postavenie účastníka konania (konanie vedené pod sp.zn. 5Sžp/41/2009). Súdny dvor EÚ mal v konaní rozhodnúť o otázke, či článok 9 ods.3 Aarhuského dohovoru má priamy účinok v práve únie, či je možné priznať tomuto článku priamu aplikovateľnosť alebo priamy účinok komunitárneho práva či pod pojem úkony orgánu verejnej správy je možné zahrnúť aj vydanie rozhodnutia. Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 08.03.2011 uviedol, že na spor vo veci samej sa vzťahuje právo Únie, pričom Súdny dvor má právomoc vykladať ustanovenia článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru a najmä vyjadriť sa k tomu, či tieto ustanovenia majú priamy účinok alebo nie. Rozhodol, že: „Článok 9 ods.3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva a rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo dňa 17.02.2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods.3 tohto Dohovoru, ako aj s cieľmi účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske združenie VLK napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia“. Žalobca ďalej uviedol, že Súdny dvor EÚ uložil týmto rozsudkom povinnosť vykladať procesné predpisy tak, aby tento výklad umožnil mimovládnym organizáciám pôsobiacim v oblasti ochrany prírody napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania. Poskytnutý výklad práva EÚ je zrozumiteľný a so zreteľom na skutočnosť, že napadnúť na súde žalobou rozhodnutie správneho orgánu môže len účastník konania, je nepochybné, že tento výklad práva EÚ urobený jediným na to oprávneným orgánom je záväzný a platný aj pre správne orgány konajúce v otázkach ochrany prírody a krajiny. Výklad práva EÚ poskytnutý Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiálnej otázke je súčasťou právneho základu rozhodovania vnútroštátneho súdu vo veci samej. Žalobca napokon uviedol, že Najvyšší súd SR v súlade s právnym základom vo veci vyložil procesné predpisy ako aj na vec sa vzťahujúce predpisy hmotného práva takým spôsobom, že občianske združenie, ktorým predmetom činnosti je ochrana životného prostredia, majú právo byť účastníkmi konania, týkajúcich sa ochrany prírody. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 12.04.2011 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S/166/2008-74 zo dňa 20.01.2009 a zrušil rozhodnutie Ministra životného prostredia SR zo dňa 26.06.2008 ako aj rozhodnutie Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 12.04.2008, pričom Ministerstvo životného prostredia SR v ďalších konania týkajúcich sa súhlasu podľa zákona o ochrane prírody a krajiny akceptovalo mimovládne organizácie zaoberajúce sa ochranou životného prostredia ako účastníkov konania. V. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 13.06.2011 podľa obsahu vyjadrenia navrhol žalobu zamietnuť. Zdôraznil, že výklad ustanovenia článku 9 ods.9 Aarhuského dohovoru, na ktorom žalobca zakladá svoj žalobný návrh a právo na účastníctvo v dotknutom konaní o vydanie súhlasu na výrub drevín, v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09 zo dňa 08.03.2011 až po vyhotovení rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný uviedol, že výrok Súdneho dvora EÚ v predmetnom judikáte ohľadne existencie jeho právomoci vykladať článok 9 ods.3 Aarhuského dohovoru je jednoznačný a žalovaný nemá záujem takto konštituovanú interpretačnú kompetenciu Súdneho dvora spochybňovať. Považuje ho však za pomerne novátorský a nie celkom argumentačne presvedčivý. K interpretačnej kompetencii Súdneho dvora k tejto medzinárodnej zmluve tzv. zmiešaného typu (delená kompetencia medzi vtedajším spoločenstvom a členskými štátmi) žalovaný s poukázaním na body 31 a 32 judikátu Súdneho dvora konštatoval, že EÚ ešte implementačné ustanovenie k článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru neprijala, a preto chýbajúca právna úprava spôsobuje, že problematika účastníctva v konaniach určených na ochranu životného prostredia nepredstavuje tzv. harmonizovanú oblasť, z väčšej miery upravenú právom EÚ, a preto by výkladová kompetencia Súdneho dvora EÚ nemala byť založená. Po citácii bodov 45 až 51 judikátu Súdneho dvora žalovaný uviedol, že toto rozhodnutie pripomína rozhodnutia Európskeho súdneho dvora ohľadne eurokomformného výkladu, ktorými tento požaduje od správnych a súdnych orgánov členského štátu taký postup v prípade ešte nezabezpečenej transpozície smernice, resp. adaptácie právneho poriadku na právnu normu Európskej únie, pri ktorom sa výkladom vnútroštátnych noriem v zhode s európskymi právnymi normami dočasne preklenie oblasť nezhody, aby táto neviedla k zásahu do práv fyzických a právnických osôb, ktoré im vyplývajú z európskej úpravy, ak len nie sú splnené podmienky pre priamy účinok smernice EÚ. Interpretácia vnútroštátnej hmotnoprávnej úpravy takýmto postupom (eurokomformným výkladom má zabezpečiť rešpektovanie komunitárnych práv fyzických a právnických osôb. Judikát ukladá členskému štátu povinnosť interpretovať vnútroštátnu procesnú úpravu postupom v zhode s procesnou úpravou vyplývajúcou z právnej normy, ktorá nemá formu smernice, nie je dokonca ani originálne výsledkom komunitárnej normotvorby, ale ktorá sa stala súčasťou primárneho práva EÚ jej pristúpení k medzinárodnej zmluve. Súdny dvor nerozhodol o možnosti, prípadne nemožnosti priameho účinku článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru, ale výkladom de facto nepriamo zakladá účinok znenia predmetného ustanovenia článku 9 ods.3 dohovoru o vnútroštátnom právnom poriadku ešte pred jeho implementáciou. Tým podľa žalovaného Súdny dvor výkladom de facto nepriamo zakladá účinok znenia ustanovenia článku 9 ods.3 Dohovoru vo vnútroštátnom právnom poriadku ešte pred jeho implementáciou a len vo vzťahu k oblasti, ktorá je z väčšej časti harmonizovaná. Podľa žalovaného Súdny dvor svojom výkladovou kompetenciou v danom prípade nevstupuje do oblasti ochrany životného prostredia, ktorá z väčšej časti harmonizovaná nie je. Záväznosť judikátu preto nemožno rozširovať na oblasť ochrany drevín, práva fyzických a právnických osôb v tejto oblasti nie sú hmotnoprávnymi komunitárnymi právami, preto sa na túto oblasť daným judikátom neprenáša požiadavka interpretáciou dosahovaného zabezpečenia konformity procesného postupu vnútroštátneho orgánu s normou Aarhuského dohovoru. Pre orgány opravného konania v súčasnosti chýba legálny dôvod, aby sa odklonili od existujúcej právnej úpravy v oblasti ochrany drevín (ako aj v inej oblasti harmonizovanej len v menšej miere), ktorými je pre harmonizovanú oblasť (vrátane oblasti ochrany biotopov) práve vydaný judikát Súdneho dvora. Žalovaný ďalej k vlastnej podstate v judikáte vyslovenej garancie práva na súdne alebo správne opravné prostriedky zástupcov verejnosti vo veciach ochrany práva na životné prostredie uviedol, že zabezpečenie ochrany práv z hmotnoprávnych predpisov Spoločenstva (v tomto prípade ide o smernicu o ochrane biotopov) sa musí diať cez úpravu procesných podmienok žalôb, prípadne takým výkladom procesných podmienok pre podanie správneho opravného prostriedku (žaloby) poskytnutým vnútroštátnym súdom, ktoré umožní zástupcovi verejnosti napadnúť správne rozhodnutie na súde. Z judikátu nevyplýva, žeby sa týkal inej fázy konania ako je fáza opravného konania k prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. Z judikátu nevyplýva, že by mohol byť považovaný za zásah do prvostupňového procesného postupu správnych orgánov alebo dokonca, že by v ňom konštituoval účastníctvo akýchkoľvek zástupcov verejnosti, ktorí prejavia záujem byť účastní na konaní, a to bez preukázania dosahu rozhodnutia na ich individuálne práva a povinnosti v zmysle tretej definície účastníctva podľa § 14 zákona o správnom konaní. V judikáte sa nenachádza požiadavka na rozšírenie definície účastníctva v konaní vo veciach ochrany životného prostredia. Žalovaný vyslovil názor, že implementácia ustanovenia článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru v budúcnosti vyžaduje právny nástroj vo forme mimoriadneho súdneho opravného prostriedku kasačnej povahy. Išlo by o obdobu vyporiadania sa s otázkou účastníctva ako je riešená v ustanovení § 250 ods.2 a nasl. O. s. p. Uviedol, že citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR ako aj ním zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol výsledkom uskutočnenia súdneho prieskumu takého rozhodnutia správneho orgánu, ktorým nebolo priznané postavenie účastníka konania. Právna teória považuje takéto rozhodnutie za rozhodnutie procesnej povahy, ktoré je vylúčené zo súdneho prieskumu. Judikát Najvyššieho súdu SR predstavuje zmenu v doterajšom prístupe k otázke prípustnosti súdneho prieskumu samostatného procesného rozhodnutia o účastníctve. Podľa názoru žalovaného otázka procesného rozhodnutia o účastníctve by mala byť riešená až v rámci súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia a výklad Súdneho dvora EÚ poskytnutý k tomuto konaniu by následne zaväzoval správny súd akceptovať záujmové združenie za subjekt oprávnený podať správnu žalobu v zmysle § 250 ods.2 druhá veta O. s. p. Judikát Najvyššieho súdu SR vo veci účastníctva je podľa žalovaného argumentačne založený na spornej interpretácii rozsudku Súdneho dvora, ktorý má zaväzovať len pre konania v harmonizovanej oblasti (napr. ochrana biotopov), nemôže byť aplikovaný na oblasť ochrany drevín, ktorá je ako neharmonizovaná oblasť mimo výkladovej kompetencie Súdneho dvora. Najvyšší súd SR transformuje požiadavku Aarhuského dohovoru na zabezpečenie práva členov verejnosti na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, ktorá bola Súdnym dvorom výslovne vyložená ako požiadavka na právo organizácie na ochranu životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom únie v oblasti životného prostredia, na požiadavku priznať postavenie účastníka konania aj verejnosti, čím ako to uviedol Najvyšší súd SR narušuje sa tak klasická koncepcia aktívnej legitimácie jednotlivcov v správnom konaní. Podľa žalovaného ide o zásadný presah účinkov, ktoré boli zamýšľané v súvislosti s prijímaním ustanovenia článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru, ako aj s poskytovaním výkladu Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní. Podľa žalovaného postupom Najvyššieho súdu SR bola uvedená požiadavka rozšírená na zásah do prvostupňových konaní nad rámec zámeru Súdneho dvora. Žalovaný zhrnul svoje stanovisko v nasledujúcom smere: - priamy účinok článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru nebol priznaný, - výkladom SD EÚ článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru sa nerozširuje definícia účastníka prvostupňového správneho konania, - výklad súdneho dvora nemôže správny orgán považovať za prameň práva a zakladať preňho zdroj „eurokomformného“ výkladu, pretože na oblasť ochrany drevín sa ako neharmonizovanú oblasť uvedený judikát nevzťahuje, judikát Najvyššieho súdu SR nemá všeobecnú záväznosť a jeho výklad judikátu Súdneho dvora je potrebné považovať za odklon od stanoviska Súdneho dvora, ak by sa ním priamo zakladalo právo na účasť v prvostupňovom konaní. VI. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania (za splnenia zákonných podmienok ustanovených v § 250f ods.2 O. s. p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa § 82 ods.3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení platnom do 30.04.2010 účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do 7 dní od upovedomenia, je zúčastnenou osobou (§ 15a zákona č. 71/1967 Zb.). Podľa § 14 ods.1,2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť účastníkom vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Úlohou súdu v konaní o žalobe zo dňa 02.05.2011 bolo posúdiť, či v konaní o vydanie súhlasu na výrub drevín podľa § 47 ods.3 zákona o ochrane prírody a krajiny možno žalobcovi ako občianskemu združeniu zameranému na ochranu životného prostredia priznať postavenie účastníka konania, s čím sa spája aj právo na súdnu ochranu, resp. či jeho procesné postavenie zodpovedá pojmu zúčastnená osoba v zmysle § 15a zákona o správnom konaní. Túto otázku súd posudzoval najmä s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-240/09 zo dňa 08.03.2011 vydaného v prejudiciálnom konaní a právne závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12.04.2011. O predložených predbežných otázkach Súdny dvor EÚ (veľká komora) rozhodol takto: „Článok 9 ods.3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.02.2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods.3 tohto Dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, ako vie Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom únie v oblasti životného prostredia). Súdny dvor EÚ v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol: „Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v uvedenom článku 9 ods.3 majú „členovia verejnosti“ len ak sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“ znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu. Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15.04.2008, Inpact, C-268/06, Zb.s.I-2483, body 44 a 45). V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustanovenej judikatúry procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity), (Inpact, C-268/06, Zb.s.I-2483, bod 46 a citovaná judikatúra). Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie. Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a najmä smernicou o biotopoch, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa životného prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru“. Článok 9 ods.3 Aarhuského protokolu ukladá každej zmluvnej strane Dohovoru zabezpečiť, „ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonu a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“. Cieľom článku 9 ods.3 Dohovoru je teda zabezpečiť verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, v ktorom by napadli úkony (rozhodnutia) orgánov verejnej moci, ktoré sú podľa nej v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Strany Dohovoru, teda aj členské štáty, majú v zmysle tohto článku povinnosť prijať opatrenie na zabezpečenie týchto záväzkov a stanoviť podmienky, za ktorých má verejnosť prístup k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu. Podľa bodu 47 rozsudku Súdneho dvora EÚ v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti (neprijatie implementačného ustanovenia k článku 9 ods.3 Aarhuského Dohovoru EÚ ako stranou Dohovoru je konštatované v bode 39 citovaného rozsudku Súdneho dvora) prináleží potom právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štátny nesú v každom prípade zodpovednosť zabezpečenia účinnej ochrany týchto práv. Pri úprave procesných podmienok žalôb sa pritom musí rešpektovať zásada ekvivalencie a zásada efektivity (bod 48 v rozsudku Súdneho dvora). Pri rešpektovaní citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ napriek konštatovaniu, že článok 9 ods.3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve EÚ, je podľa názoru súdu potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby združenie na ochranu životného prostredia bolo oprávnené podať žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu, teda priznať takémuto združeniu postavenie účastníka konania. Postavenie zúčastnenej osoby (§ 82 ods.3 zákona o ochrane prírody krajiny, § 15a zákona o správnom konaní) neumožňuje združeniu podať odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti životného prostredia, a následne ani žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rámci správneho súdnictva. K právnej argumentácii žalovaného v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 13.06.2011 súd uvádza nasledujúce: Argumentáciou žalovaného, ktorá prakticky spochybňuje právomoc Súdneho dvora vykladať článok 9 ods.3 Aarhuského protokolu, sa súd nebude zaoberať, pretože nie je oprávnený posudzovať rozsah interpretačnej kompetencie Súdneho dvora. V zmysle bodu 38 a 43 citovaného rozsudku Súdneho dvora na spor vo veci samej sa vzťahuje právo Únie a Súdny dvor má právomoc vykladať ustanovenia článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru. Žalovaný vyslovil zásadné námietky, podľa ktorých Súdny dvor výkladom článku 9 ods.3 Aarhuského dohovoru nevstupuje do oblasti ochrany životného prostredia, ktorá z väčšej časti harmonizovaná nie je, v dôsledku čoho nemožno záväznosť judikátu rozširovať na oblasť ochrany drevín, práva fyzických a právnických osôb v tejto oblasti nie sú hmotnoprávnymi komunitárnymi právami, preto sa na túto oblasť neprenáša požiadavka súladu procesného postupu vnútroštátneho orgánu s normou Aarhuského dohovoru. Podľa ďalšej námietky z rozsudku Súdneho dvora nevyplýva požiadavka na rozšírenie definície účastníctva v správnom konaní vo veciach ochrany životného prostredia, iba požiadavka na zabezpečenie súdnej ochrany v rámci preskúmania zákonnosti správnych rozhodnuté v týchto veciach. Z bodu 47 rozsudku súdneho dvora vyplýva, že súdny dvor vykladá povinnosť každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv vyplývajúcich zo smernice o biotopoch. Z výroku rozsudku Súdneho dvora však vyplýva, že Súdny dvor rozširuje túto povinnosť členských štátov na celú oblasť životného prostredia, t.j. bez jej špecifikácie iba vo vzťahu k ochrane biotopov. Podľa názoru súdu interpretácia procesných pravidiel sa vzťahuje na celú oblasť ochrany životného prostredia („prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods.3 tohto Dohovoru ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, ... napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť s právom Únie v oblasti životného prostredia“). Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, podľa ktorého sa výklad týkal iba fázy opravného konania vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, pričom sa netýka rozšírenia definície účastníctva v konaniach vo veciach ochrany životného prostredia. Podľa výroku rozsudku Súdneho dvora je vnútroštátny súd oprávnený poskytnúť výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby (a ďalej stanovuje podmienky, ktoré takýto výklad musí spĺňať). Využitie opravného prostriedku v správnom konaní alebo žaloby v správnom súdnictve je podmienené účastníctvom subjektu, ktorý tieto procesné inštitúty využíva, v správnom konaní. Preto výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k procesným podmienkam na uplatnenie opravného prostriedku v správnom konaní alebo podania žaloby sa týka aj úpravy účastníctva združenia na ochranu životného prostredia v správnom konaní. Pri právnom hodnotení veci súd vychádzal z právnych názorov Najvyššieho súdu SR obsiahnutých v jeho rozsudkoch č.k. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12.04.2011 ako z jeho ďalších rozsudkov (č.k. 3Sžp/49/2009 zo dňa 02.08.2011 a 3Sžp/50/2009 z toho istého dňa). Pretože rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd ich podľa § 250j ods.2 písm.a/ zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Správne orgány sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods.6 O. s. p.). Rozsudkom vyhláseným dňa 19.01.2012 súd priznal v konaní úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1 O. s. p.). Priznané trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za 3 úkony právnej služby: 1) prevzatie a príprava zastúpenia dňa 2.5.2011, 2) žaloba zo dňa 2.5.2011 a 3) zastupovanie na pojednávaní - verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 19.1.2012, z náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál) a z DPH vo výške 20 %, keďže právna zástupkyňa žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, t. j. 2 x 123,50 Eur + 1 x 31,79 Eur, 2 x 7,41 Eur + 1 x 7,63 Eur a 60,25 Eur DPH, čo je spolu 361,49 Eur, a to podľa § 11 ods. 4 prvej vety, § 14 ods. 5 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 232/2010 Z. z.. Právna zástupkyňa žalobcu si vo vyčíslení trov konania zo dňa 15.11.2011 uplatnila aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za ďalší úkon právnej služby vo výške 45,95 Eur, ktorý špecifikovala ako podanie zo dňa 31.8.2011. Avšak súd za tento úkon právnej služby odmenu ani režijný paušál nepriznal, pretože podľa názoru súdu nešlo o náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva. Účelnosť trov predstavuje nevyhnutnosť vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc. Teda súd môže priznať len náhradu tých výdavkov, ktoré evidentne súvisia s uplatneným nárokom na súde a zároveň sú nevyhnutné na účelné uplatňovania práva. Právnou zástupkyňou uplatnený úkon nebol súdom vyžiadaný a v skutočnosti sa jednalo iba o založenie kópie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR do súdneho spisu, ktoré je zároveň verejne prístupné aj na jeho webovej stránke: www.nssr.gov.sk <https://sdkske/exchweb/bin/redir.asp?URL=http://www.nssr.gov.sk/>. Trovy konania v celkovej výške 361,49 Eur je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, č. účtu: 82160437/0900, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a to v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.