Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/65/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200545 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011200545.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa v právnej veci žalobcu: Erik Helpen - MERIT, so sídlom Šafárikova 55, Rožňava zastúpený advokátom: JUDr. Martin Breznen, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova č. 7, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovová ul. 2, Bratislava (Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica) v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 14. apríla 2011, č. I/223/8632-44790/2011/990057-r, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného č. I/223/8632-44790/2011/990057-r zo dňa 14. apríla 2011, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon") potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Rožňava číslo: 728/230/1222/11/ Haj, zo dňa 14.01.2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010 v sume 957,98 Eur. V dôvodoch žaloby uviedol, že správca dane nepostupoval v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb., keď iba na základe výpovede svedka V. B., ako fyzickej osoby podnikateľa Jaroslav Piljan - FIRMA JPS, IČO: 33013063 vyvodil záver, že k žiadnemu zdaniteľnému obchodu v prospech žalobcu nedošlo, pretože tento podnikateľ vo svojej výpovedi zo dňa 09.11.2010 uviedol, že v mesiacoch máj a jún 2010 nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť, len pomáhal svojmu synovi pri taxislužbe ako vodič. Ďalej namieta, že napriek tomu, že sa na výsluch svedka nemohol dostaviť z objektívnych príčin (služobne v zahraničí), pričom túto skutočnosť telefonicky oznámil aj správcovi dane, mu nebolo umožnené vyjadriť sa k výpovedi V. B.. Týmto konaním správcu dane mu boli odopreté jeho zákonné práva predkladať dôkazy, na podporu svojich tvrdení, ktoré by vyvracali tvrdenia prezentované svedkom. Poukázal na ustanovenie § 15 ods. 5 písm. c) a e) zákona o správe daní a poplatkov, pričom zdôraznil, že vedel aj vie objektívne uviesť adresy a kontaktné údaje niekoľkých svedkov, ktorí by svojou výpoveďou vyvrátili tvrdenia svedka V. B. a zároveň preukázať, že k výkonu prác skutočne došlo. Týchto svedkov správcovi dane aj navrhol, ale tento ich bez akéhokoľvek zdôvodnenia neakceptoval. Poukázal na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona a to v súvislosti s porušením základnej zásady daňového konania vyjadrenej v tomto ustanovení, pričom uviedol aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Sž 68/98, 4 Sž 74/98, 4 Sž 75/98 ako rozhodnutia týkajúce sa porušenia tohto zákonného ustanovenia. Opätovne uviedol, že je pravdou, že vystavil faktúry pre V. B., ale na jeho požiadanie, nakoľko on nemal PC. Za jeho prítomnosti uviedol skutočnosti, ktoré mu nadiktoval pán B. vrátane jeho poradového čísla faktúr. Uvedené údaje o skutočne vykonaných prácach pán B. odsúhlasil, opečiatkoval a vlastnoručne podpísal a po podpise prevzal aj hotovosť uvedenú na výdavkových dokladoch, pričom správcovi dane vytýka, že sa týmito skutočnosťami nezaoberal. Naopak správca dane neopodstatnene prihliadal len na konštatovanie V. B. o tom, že spochybnené faktúry opečiatkoval a podpísal, pričom ho nezaujímalo nejaké vierohodné vysvetlenie, prečo tak urobil, ak tieto práce v skutočnosti nevykonal. V závere konštatuje, že správca dane síce prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, avšak vyvodený záver sa nezakladá na skutočnosti, nakoľko dôkazy na ktoré správca dane v konaní prihliadal, a o ktoré oprel svoje tvrdenia, pochádzajú len z jednej strany, a preto celkový záver je v rozpore s reálnym uskutočnením. Z týchto dôvodov žiada, aby súd uvedené rozhodnutie žalovaného zrušil ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia ako aj zaplateného súdneho poplatku. Nakoľko okamžitým výkonom preskúmavaného rozhodnutia by žalobcovi hrozila závažná ujma, spočívajúca v ohrození jeho podnikateľskej činnosti, v zmysle ustanovenia § 250c ods. 1 O.s.p. navrhol vydať uznesenie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. K žalobným dôvodov zaujal nasledovné stanovisko: Podľa § 29 ods. 1 zákona dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, čo okrem iného znamená, že je v kompetencii správcu dane a to v súlad s ustanoveniami ods. 2 a 4 citovaného paragrafu, pri aplikovaní základných zásad daňového konania upravených v § 2 zákona určiť spôsob dokazovania t.j. zabezpečiť a použiť v daňovom konaní dôkazné prostriedky takého druhu, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. V tomto prípade správca dane, ktorý vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, za účelom získania informácií od dodávateľa V. B. využil inštitút svedeckej výpovede v zmysle ustanovenia § 7 zákona. Správca dane dvakrát upovedomil žalobcu o skutočnosti, že bude vypočúvať svedka. Na prvé upovedomenie žalobca nereagoval, v prípade druhého upovedomenia na deň 9.11.2010 sa telefonicky ospravedlnil z neúčasti na výsluchu z dôvodu odcestovania. Preto má za to, že sa jednoznačne a preukázateľným spôsobom snažil o vzájomnú súčinnosť so žalobcom. Bolo predovšetkým v záujme žalobcu skontaktovať sa v priebehu vykonávania kontroly so správcom dane a oboznámiť sa s výsledkami kontroly, zisteniami správcu dane ako aj jednotlivými dôkazmi, z ktorých správca dane pri vydaní dodatočného platobného výmeru vychádzal. Žalobca mal možnosť v priebehu kontroly kedykoľvek uplatniť svoje práva v zmysle ustanovenia § 15 ods. 5 zákona, ktoré právo nevyužil. Pokiaľ žalobca disponoval dokladmi preukazujúcimi dodanie služby, ktorá bola predmetom spornej faktúry (napr. preberacie protokoly) ako aj informáciou o údajných svedkoch, ktorí by dosvedčili vykonanie prác zo strany V. B., bolo aj jeho povinnosťou v súlade s ustanovením § 15 ods. 6 zákona, tieto skutočnosti preukázať v zákonnej lehote, t.j. do 8 dní od doručenia protokolu. Žalobca si povinnosť nesplnil, resp. si ju nesplnil včas, keď vyjadrenie k protokolu (na prejednaní, ktorého sa nezúčastnil) zaslal po uplynutí tejto lehoty, ktorú nie je možné odpustiť. Správca dane posúdil aj dôkazy, ktoré počas daňovej kontroly predložil žalobca a to faktúru, pokladničné a príjmové doklady, súpis vykonaných prác, ale existencia týchto dokladov ešte nepreukazuje reálne uskutočnenie deklarovaného plnenia V. B.. Podľa vyjadrenia V. B. spornú faktúru ako aj pokladničný doklad podpísal preto, lebo mu žalobca sľúbil zabezpečiť nejakú prácu. Považuje za neopodstatnené tvrdenie žalobcu o pokus V. B. zbaviť sa povinnosti odviesť príslušnú daň a previesť túto povinnosť na žalobcu, nakoľko z ustanovenia § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplýva, že každá osoba, ktorá uvedie vo faktúrach alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. V. B. uviedol daň v sume 957,98 Eur, a teda mu vznikla povinnosť ju aj zaplatiť. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. na nariadenom pojednávaní preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s predloženým administratívnym spisom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, písomným vyjadrením žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. V správnom súdnictve podľa § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené v žalobe (žalobné dôvody), ktoré už boli uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, s ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňom rozhodnutí napadnutým žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho konania ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Úlohou súdu podľa obsahu žaloby je posúdiť, či správne orgány v dostatočnom rozsahu vykonali vo veci dokazovanie a správnosť spôsobu hodnotenia vykonaných a predložených dôkazov. Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd zistil, že správca dane, t. j. Daňový úrad Rožňava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Správca dane z predložených účtovných a daňových dokladov zistil, že žalobca v zdaňovacom období máj 2010 odpočítal daň v sume 957,98 Eur z faktúry č. 212010 zo dňa 10.mája 2010 od dodávateľa Jaroslav Piljan - FIRMA JPS, Edelényská 44, Rožňava za opravu fasády. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol zo dňa 07.12.2010 č. 728/320/35337/2010/Kol a dodatok k protokolu zo dňa 12.01.2011. Protokol so žalobcom prerokovaný dňa 12.01.2011 nebol, lebo na jeho prerokovanie sa nedostavil, ani nepožiadal o iný deň jeho prerokovania. Za účelom preverenia reálneho uskutočnenia deklarovaného plnenia sa správca dane snažil zabezpečiť účasť svedka V. B. na ústne pojednávanie, a preto sa obrátil listom č. 72/320/28383/2010/Kol zo dňa 8. septembra 2010 na Obvodné oddelenie PZ SR Rožňava o jeho predvedenie, na deň 27. septembra 2010, pričom o tomto úkone upovedomil aj žalobcu. Vypočutie svedka nebolo uskutočnené z dôvodu, že sa ho nepodarilo predviesť a nebol prítomný ani žalobca. Listom zo dňa 29.09.2010 č. 728/320/30497/2010/Kol správca dane opätovne predvolal svedka V. B. a zároveň zaslal upovedomenie aj žalobcovi. Žalobca sa telefonicky z neúčasti ospravedlnil z dôvodu, že bude v tom čase odcestovaný a zároveň bol informovaný, že svedok bude vypočutý v jeho neprítomnosti a nepožiadal o iný termín výsluchu svedka. V zápisnici č. 728/320/33693/2010/Kol zo dňa 09.11.2010 svedok V. B. uviedol, že v mesiacoch máj a jún 2010 nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť vo svojom mene, len príležitostne pomáhal synovi pri taxislužbe ako vodič. K spornej faktúre č. 212010 zo dňa 10. mája 2010 uviedol, že ju nevystavil (vystavil ju pán K.), on ju len podpísal a opečiatkoval, pričom práce uvedené na faktúre pre žalobcu nikdy reálne nevykonal. Faktúru a pokladničný doklad podpísal z dôvodu, že pán K. mu prisľúbil, že mu zabezpečí nejakú prácu. Suma uvedená na pokladničnom doklade mu nikdy nebola vyplatená. Podľa § 49 ods. 2 písm. a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovar a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 29 ods. 4 uvedeného zákona ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočností rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k ním. Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadne na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalovaný, ako aj správca dane podľa názoru súdu postupovali v danej veci v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj na daňové konanie o odpočte dane z pridanej hodnoty sa vzťahujú procesné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. vrátane § 29 (dokazovanie), hoci zákon o dani z pridanej hodnoty z dôvodu zložitosti a náročnosti kontroly tejto dane ustanovil na preukázanie nároku na odpočet dane ďaleko prísnejšie podmienky než je preukazovanie nárokov u iných daní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. marca 2007, sp. zn. 2 Sžo-KS 273/2004). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto obsahuje osobitnú právnu úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa sp. zn. 2 Sžo-KS 66/2005). Spornou právnou otázkou v tomto konaní je či v tomto prípade reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia - dodaniu stavebných prác žalobcovi dodávateľom p. B.. Dôkazná povinnosť daňového subjektu nespočíva len v jeho tvrdeniach, ale je spojená aj s povinnosťou doložiť tieto tvrdenia dôkazmi. Táto povinnosť pre daňový subjekt pri výkone daňovej kontroly vyplýva z § 15 ods. 5 a 6 zákona a taktiež z ustanovenia § 29 ods. 8 uvedeného zákona. V preskúmavanej právnej veci, vychádzajúc aj z obsahu vyššie citovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukazujúceho okrem iného aj na právne podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty platiteľom tejto dane podľa § 49 ods. 2 písm. a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, súd dospel k záveru, že správca dane rovnako aj žalovaný pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu postupovali v súlade so zákonom, pričom skutkový stav plne zodpovedá obsahu administratívneho spisu. Správca dane teda správne konštatoval nesplnenie právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty platiteľom (žalobcom), uvedených v ustanovení § 49 ods. 2, písm. a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty na základe zistenia, že deklarovaná služba žalobcovi nebola dodaná. Žalobca predloženými listinnými dôkazmi nepreukázal, že došlo k zdaniteľnému obchodu, na základe čoho správny orgán správne dospel k záveru, že žalobca týmto neuniesol dôkazné bremeno v zmysle vyššie citovaného § 29 ods. 8 zákona. Súd zároveň poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu slovenskej republiky zo dňa 25. januára 2011, sp. zn. 4Sžf 25/2010, v ktorých sa okrem iného uvádza, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočet stanovené a najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre. Správca dane oprel skutkové zistenia s konkrétnym odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne odôvodnil, na základe čoho dospel k pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení. Na základe ustanovenia § 29 ods. 8 zákona bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že sporná faktúra č. 212010, od dodávateľa Jaroslava Piljana - FIRMA JPS bola vystavená na základe reálne dodaného tovaru a poskytnutých služieb uvedeným subjektom. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, (predložené faktúry, pokladničné bloky či súpis vykonaných prác), ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym). Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. K námietke žalobcu, že žalovaný resp. prvostupňový správny orgán nevypočul svedkov, ktorých žalobca uviedol vo svojom vyjadrení k protokolu zo dňa 27. decembra 2010 súd zistil, že žalobca vyjadrenie k protokolu zaslal po uplynutí zákonnej osem dňovej lehote na zaslanie námietok k protokolu, ktorú nie je možné predĺžiť, a teda správca dane na toto vyjadrenie nebol oprávnený prihliadať. Dňa 14. 12. 2010 bol daňovému subjektu doručený protokol o výsledku zistení daňovou kontrolou na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj - jún 2010 č. 728/320/353337/2010 Kol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a jeho prerokovanie č. 728/320/35343/2010/Kol. Dňa 29. decembra 2010 podal žalobca správcovi dane vyjadrenie k protokolu, pričom zákonná 8-dňová lehota mu uplynula dňa 27.12.2010. Podľa § 15 ods. 10 veta druhá zákona kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Za dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia možno považovať také dôkazy, ktoré vedú k zisteniu, či skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodnutia správneho orgánu bol pre rozhodnutie vo veci postačujúci. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že p. B. v rámci vykonaného výsluchu dňa 9.11.2010 uviedol, že fakturovanú službu pre žalobcu neuskutočnil a peniaze neprevzal. Zároveň uviedol, že spornú faktúru ako aj súvisiace pokladničné doklady vlastnoručne podpísal a pripojil aj pečiatku, a to len z toho dôvodu, že mu bolo žalobcom sľúbené, že mu zabezpečí nejakú prácu. V kontrolovanom období nevykonával podnikateľskú činnosť iba príležitostne vypomáhal synovi v taxislužbe ako vodič. Vzhľadom k skutočnostiam, ktoré boli už vyššie uvedené a k tomu, že žalobca žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal reálne dodanie služby deklarovanej faktúrou č. 212010 pánom B., hoci táto povinnosť mu zo zákona vyplýva, možno konštatovať, že neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona. Daňový subjekt - žalobca žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal, že k dodaniu fakturovanej služby v skutočnosti reálne došlo. Preto nie je možné považovať len samotné jeho tvrdenie o uskutočnenej službe - oprava fasády, napr. bez protokolu o prevzatí, resp. bez ďalších iných súvisiacich dôkazov, ktoré by svojim obsahom a charakterom potvrdzovali tvrdenie žalobcu, za preukázané. Súd dospel k záveru, že správca dane dostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Konštatuje, že postup správcu dane a žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu ako daňového subjektu a námietky žalobcu nie sú opodstatnené. Žalovaný ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, a preto jeho námietka že sa dôsledne s jeho odvolaním nevysporiadal, nie je dôvodná. Na základe uvedených skutočností súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Právny zástupca žalobcu bol listom z 28. júla 2011 upovedomený, že súd návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutí nevyhovuje. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na ich náhradu. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší úd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postupu súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.