Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/211/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899656 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899656.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Angely Čechovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobkyne K. G., bytom L., C. X, zast. JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, Košice, Fejova 4, proti žalovaným 1. W. I., bytom L., N. XX, 2. K. R., bytom L., A. XX, 3. Š. I., bytom L., A. XX, 4. G. W., bytom V. XXX/XX, 5. K. F., bytom L., D. X, 6. B.. K. R., bytom L., U. E. X, 7. Ľ. E., bytom L., U. E. XX, 8. K. R., bytom L., U. E. X, 9. C. F., bytom U. Ž.B., E. XX/X, žalovaným v 2. až 5. a 7. rade zastúpeným JUDr. Jurajom Kulom, advokátom, Košice, Mäsiarska 30, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, o odvolaniach žalovaných v 1. až 5. a 7. rade proti rozsudku 9C 308/2004-139 z 24.2.2011 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovaní v 1. až 5. a 7. rade nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že výpoveď z nájmu bytu rodinného domu zo dňa 25.5.2004 daná žalovanými žalobkyni je neplatná a žalovaných v 1. až 9. rade zaviazal nahradiť spoločne a nerozdielne žalobkyni trovy konania vo výške 382,56 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Tibora Sásfaia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že výpoveď z nájmu bytu - rodinného domu, daná jej žalovanými dňa 25.5.2004 je neplatná, keďže žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, v ktorej sa dom nachádza, a to napriek tomu, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli na základe osvedčenia o vydržaní vydaného Notárskym úradom JUDr. Andrejom Kašperom, a teda neboli aktívne legitimovaní na danie výpovede, pričom tá je navyše právne neurčitá, nezrozumiteľná a teda neplatná. Prihliadol na stanovisko žalovaných, ktorí navrhli žalobu zamietnuť s odôvodnením, že sú podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a žalobkyňa užíva byt bez právneho dôvodu. Zo spisu Okresného súdu Košice I 17C 312/2004 zistil, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom 1Co 175/2006-129 z 2.10.2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu totožnej žalobkyne, smerujúcu proti totožným žalovaným (či ich právnym predchodcom) o určenie, že nie sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. Ť. zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa v konaní uplatnila negatórnu určovaciu žalobu ohľadne vlastníckeho práva žalovaných k nehnuteľnosti napriek tomu, že sama sa jej vlastníčkou necíti, ale žalobou sleduje ochranu voči žalovaným, ktorí jej udelili výpoveď z nájmu a takto nemá naliehavý právny záujem na negatórnom určení a v priebiehajúcej veci bude otázka vlastníctva žalovaných riešená ako predbežná, vo vzťahu k platnosti výpovede z nájmu. Zo spisu Notárskeho úradu JUDr. Andreja Kašpera N 312/97, Nz 312/97 mu vyplynulo, že dňa 13.2.1998 notár vydal osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti G. I., K. R., Š. I., G. F., Š. R. K. C. R., keď každý z nich nadobudol spoluvlastníctvo v 1/6 k celku, medzi inými aj k domu zapísanému vo vložke č. XXX kat. úz. Ť.. Z výpovede z nájmu bytu rodinného domu zo dňa 25.5.2004 mal preukázané, že K. R., Š.F. R., G. W., K. F., C. R., Š. I. K. W. I. (teda žalovaní alebo ich právni predchodcovia) ako vlastníci domu nachádzajúceho sa v L. U. C. Z.. Č.. X dali podľa § 711 písm. a/ Obč. zákonníka žalobkyni výpoveď z nájmu rodinného domu, bytu nachádzajúceho sa na C. Z.. X H. L., keď dôvodom výpovede bola skutočnosť, že rodinný dom potrebujú pre Ľ. I.Š. a jeho manželku spolu s maloletými deťmi. Z výpovede žalobkyne zistil, že byt jej bol pridelený v r. 1966 od miestneho národného výboru, že s bytom predtým nakladal tútor Š. L., ktorého E., ako pôvodní vlastníci nehnuteľnosti pred odchodom do K. poverili jej správou, že byt bol v zdevastovanom stave a bolo nutné ho rekonštruovať a že žalobkyňa v dome býva od r. 1966 nepretržite a nájomné platila najprv p. L. a po jeho smrti jeho dcére. Reprodukoval podstatné časti výpovedí žalovaných a tiež obsah spisu 17C 312/2004 Okresného súdu Košice I. Právne vec posúdil podľa § 868, § 871 ods. 1, § 711 ods. 1, 2 a 6 Obč. zák., § 154 ods. 1, § 155 ods. 1 a § 175 ods. 1 Obč. zák. účinného k 6.9.1966, § 115, § 116, § 566 zák.č. 141/1950 Zb. Vychádzal z toho, že predmetný byt užíva od r. 1966 žalobkyňa a že na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní sa vlastníkmi nehnuteľnosti stali žalovaní v 2., 3. rade a právni predchodcovia žalovaných v 1. rade - W. I., žalovaných v 3. a 4. rade - G. F., žalovaného v 7. rade - C.U. R. a žalovaných v 6., 8. a 9. rade - Š. R. a vlastníci domu dali žalobkyni dňa 25.5.2004 výpoveď z nájmu bytu. Vzhľadom na námietky žalobkyne smerujúce k neplatnosti výpovede z nájmu skúmal, či žalovaní sú skutočne vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a či boli oprávnení udeliť výpoveď z nájmu bytu. Mal za to, že vlastníkom domu pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. 345 Ť. bol C. E. a po jeho smrti sa v zmysle dedičského rozhodnutia stali vlastníkmi nehnuteľnosti jeho manželka G.Á. E. a deti G., C. K. Y., každý v jednej štvrtine a títo okolo r. 1939 odišli do Z., keď v r. 1949 udelili plnú moc Š. L. a Š. R. na zastupovanie pri správe ich majetku. Podľa splnomocnenia podpísaného 2.2.1949 a overeného notárskym úradom v U. J. splnomocnitelia poverili splnomocnencov správou nehnuteľnosti v ich vlastníctve, zastupovaním pred štátnymi orgánmi a udelili im oprávnenie uzatvárať kúpne zmluvy s tým, že boli povinní doručiť ich na schválenie a podpis. Z dokazovania mu vyplynulo, že Š. L. vykonával správu majetku G.Á. E. až do svojej smrti a že užívatelia predmetného domu platili Š. L.É. nájomné. Za jednoznačne preukázané pokladal, že pôvodní vlastníci nehnuteľnosti v r. 1949 splnomocnením jednoznačne deklarovali svoju vôľu a to uplatňovať si práva vyplývajúce z vlastníctva a neprejavili vôľu vzdať sa vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a preto všetci užívatelia nehnuteľnosti túto užívali na základe právnych úkonov, ktoré boli za vlastníkov vykonávané v zastúpení správcu. Vzhľadom na uvedené považoval za nedôvodné tvrdenie žalovaných, že predmetnú nehnuteľnosť majú v držbe od r. 1939 a že táto držba bola oprávnená a dospel k záveru, že žalovaní takto nesplnili podmienky vydržania a nestali sa vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Neboli preto oprávnení ani dať výpoveď z nájmu žalobkyni, keďže takéto oprávnenie má iba prenajímateľ, ktorým je vlastník, prípadne osoba vlastníkom poverená. S prihliadnutím na uvedené už ani neskúmal ďalšie hmotnoprávne podmienky výpovede z nájmu bytu, pretože by to bolo už bezpredmetné. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania určil, že výpoveď z nájmu bytu daná žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami žalobkyni je neplatná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalovaných v 1. až 9. rade, ktorí v konaní nemali úspech nahradiť úspešnej žalobkyni trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva vo výške 382,56 €, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 33,19 € a z trov právneho zastúpenia vo výške 349,37 €. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 2. až 5.a 7. rade, navrhli ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť alebo alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže tento dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokladali za jednoznačne preukázané, že sú právoplatnými podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a uvedené vlastnícke právo spolu s právnymi predchodcami nadobudli na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z 13.2.1998 notárom JUDr. Andrejom Kašperom. Trvali na tom, že uvedené osvedčenie ku dnešnému dňu nebolo žiadnym relevantným spôsobom spochybnené, vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti vydržali a preto boli oprávnení požiadať z tohto dôvodu o spísanie notárskej zápisnice. Poukázali na výsledky konania 17C 312/2004 Okresného súdu Košice I a uviedli, že v prebiehajúcom konaní má byť ako hlavná otázka riešená platnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu - výpovede z nájmu a žalobný petit neobsahuje nič iné a nezaoberá sa ani otázkou vlastníctva k nehnuteľnosti. Súd podľa nich nad rámec žalobného petitu riešil otázku vlastníctva, hoci sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu v inej veci. Odôvodnenie prvostupňového rozsudku nemôže zmeniť právny stav v evidencii nehnuteľností a výrok rozsudku neznamená zmenu vlastníctva, najmä keď táto v petite samotného návrhu nebola ani navrhovaná. Rozsudok takto pre nich znamená právnu neistotu, keďže napriek ich vlastníctvu k nehnuteľnosti súd spochybnil ich oprávnenie dať výpoveď z bytu žalobkyne. Zrušenie ich podielového spoluvlastníctva mohol súd prvého stupňa učiniť iba výrokom rozsudku a zároveň výrokom mal určiť, kto je ku dňu rozhodnutia vo veci samej skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný v 1. rade, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie. Uviedol, že vlastníctvo k rodinnému domu, zapísanému na LV č. XXXX kat. úz. Ť. nadobudli žalovaní, resp. ich právni predchodcovia na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní k nehnuteľnosti z 13.2.1998 a uvedené osvedčenie nebolo žiadnym spôsobom spochybnené. Bol toho názoru, že plná moc udelená Š. L. bola zrušená niekedy v r. 1952-54 a U. J. - O. O. F. E. V., K., U. J. XXXXX dňa 23.8.1985 uviedol ako dedičov po nebohom C. E. K. G. E. C. I., Š. I. K. K. R.. Rada Národného výboru takto o majetku po C. K. G. E. rozhodovala protizákonne, keďže tento majetok nebol nikdy štátom zhabaný, ani inak vyvlastnený. O predmetný rodinný dom sa zaujímal C. I. nar. XXXX a aj jeho starý otec C. I. nar. XXXX, čomu nasvedčujú aj doklady. Súd prvého stupňa svojím rozhodnutím zneistil jeho práva a porušil ústavné právo na vlastníctvo, ktoré bolo právoplatne a v súlade so zákonom vydržané a súd nemôže zmeniť ani rozhodnutie po nebohom C.U. K. G. E., ktoré predchodcov žalovaných určilo ako dedičov. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje verejný záujem. Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa 214 ods. 2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. za dodržania podmienok stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Žalovaní v 1. až 5. rade a 7. rade podané odvolania - ako to vyplýva z ich obsahu odôvodnili zhodne odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia v zásade správne podradil pod hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Žalovaný v 1. rade svoje odvolanie odôvodňoval aj odvolacím dôvodom v zmysle § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p., podľa ktorého doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a). Tento odvolací dôvod je daný, ak skutočnosti a dôkazy, ktorými účastník odôvodňuje odvolanie, existovali objektívne v čase konania pred súdom prvého stupňa a napriek tomu pred týmto súdom účastníkom neboli ani tvrdené, ani označené bez jeho zavinenia. Ak tomu tak nie je, nemôže byť tento odvolací dôvod úspešne uplatnený. Z obsahu odvolania žalovaného v 1. rade nie je zrejmé (v časti aj pre jeho obsahovú nejasnosť), ktoré konkrétne dôkazy doteraz neuplatnené majú spochybniť skutkový stav zistený súdom prvého stupňa. Žalovaný v 1. rade do rozhodnutia súdu prvého stupňa nepredložil žiadny dôkaz o tom, že jeho právni predchodcovia by mali byť priami dedičia po C. E. a G. E., ktorí sa vysťahovali do Z., takýto dôkaz nepredložil ani spolu s odvolaním a pre jeho nekonkrétnosť ani nemožno posúdiť jeho relevanciu pre rozhodnutie. Žalovaní inak v odvolaní uvádzajú skutočnosti, s ktorými sa súd prvého stupňa pri rozhodnutí o žalobe dostatočne a správne vysporiadal a dospel k správnemu záveru, že žalovaní nesplnili podmienky vydržania, nestali sa vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a keďže oni, ani ich právni predchodcovia neboli vlastníkmi nehnuteľnosti, neboli ani oprávnení dať výpoveď z nájmu bytu žalobkyni, a preto je táto neplatná. Keďže žalobkyňa namietala neplatnosť výpovede z nájmu bytu rodinného domu zo dňa 25.5.2004, danej jej žalovanými tvrdiac, že títo neboli vlastníkmi nehnuteľnosti, správne súd prvého stupňa posudzoval prioritne vlastnícky vzťah žalovaných (resp. ich právnych predchodcov) k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na C. Z.. Č.. X H. L.. Neobstojí názor žalovaných, že otázku ich vlastníctva k nehnuteľnosti súd v tomto konaní nemohol riešiť a mal rešpektovať osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z 13.2.1998 vydaného JUDr. Andrejom Kašperom. Takýto názor je v priamom rozpore s výsledkami konania 17C 312/2004 Okresného súdu Košice I. V tomto konaní žalobkyňa žiadala určiť, že žalovaní (resp. ich právni predchodcovia), totožní so žalovanými v prejednávanej veci nie sú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. Ť. - okrem iného aj domu na C. Z.. Č.. X L., v ktorom sa nachádza byt ňou užívaný. Hoci súd prvého stupňa žalobe vyhovel, Krajský súd v Košiciach rozsudkom 1Co 175/2006-129 z 2.10.2008 rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žalobu zamietol majúc za to, že žalobkyňa nemá právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keďže v osobitnom konaní si uplatnila nárok na určenie neplatnosti výpovede z nájmu (preskúmavaná vec) a v tomto konaní bude sa ako predbežná otázka riešiť aj oprávnenosť žalovaných na danie výpovede z nájmu. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 5Cdo 24/2009-164 z 27.11.2009, rozhodujúci o dovolaní žalobkyne proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach vyslovil názor, že požadovaným určením by sa jednoznačne nevyriešil vzájomný vzťah účastníkov k predmetu určenia. Súd prvého stupňa v danej veci, s prihliadnutím na predmet konania a vyššie uvedené skutočnosti preto bol povinný zisťovať (posudzovať), či žalovaní, resp. ich právni predchodcovia mali k nehnuteľnosti v čase dania výpovede vlastnícky vzťah. V opačnom prípade by nebola dostatočne zabezpečená ochrana práv žalobkyne ako nájomníčky bytu. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaní nesplnili podmienky vydržania a nestali sa tak vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a to napriek existencii osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho právo k nehnuteľnosti z 13.2.1998. Žalobkyňa v rámci riešenia predbežnej otázky vlastníckeho práva žalovaných tvrdila, že podkladom pre zápis v katastri nehnuteľností v prospech žalovaných (resp. ich právnych predchodcov) bola notárska zápisnica, osvedčujúca ich vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, hoci podmienky vydržania splnené neboli. Otázkou splnenia podmienok vydržania sa preto súd prvého stupňa zaoberal plne legitímne, pretože aj keď otázku (ne)existencie vlastníckeho práva neriešil meritórne, samostatným výrokom, napríklad na základe určovacej vlastníckej žaloby smerujúcej voči tomu, komu svedčí zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností, inak ochranu práv žalobkyne, popierajúcej vlastnícky vzťah žalovaných k nehnuteľnosti zabezpečiť nemohol. Správny je záver súdu prvého stupňa, že pôvodní vlastníci nehnuteľnosti (G. E., G. E., C. E. K. Y. E.) pri odchode do Z. jednoznačne deklarovali svoju vôľu uplatňovať si práva vyplývajúce z vlastníctva k nehnuteľnosti a neprejavili vôľu sa jej vzdať. O tejto skutočnosti žalovaní (ich právni predchodcovia) vedeli, sami nehnuteľnosť nikdy nedržali, ani ju neužívali a nemohli byť takto dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosť patrí. V súdnej praxi sa totiž už jednoznačne ustálil výklad, že oprávneným držiteľom (oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu je základným predpokladom vydržania) je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vlastnícky patrí. Skutočnosť, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotená objektívne, a teda subjektívne predstavy držiteľa nie sú rozhodujúce a jeho tvrdenie o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno reálne usúdiť, že jeho presvedčenie už v čase vstupu do držby bolo dôvodné. Inak povedané, dobromyseľnosť držiteľa veci, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Žalovaní (ich právni predchodcovia) nesplnili podmienky vydržania, ako jedného z prípadov pôvodného (originárneho) nadobudnutia vlastníckeho práva, neboli vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a neboli ani v pozícii prenajímateľov bytu v rodinnom dome, ktorého sa spor týka, a už len preto je výpoveď, daná žalobkyni neplatná. Ako bolo uvedené, ani z odvolania žalovaného v 1. rade (okrem námietok totožných s odvolacími dôvodmi žalovaných v 2. až 5. a 7. rade) nevyplývajú žiadne také okolnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v 1. rade poukazuje na to, že „rozhodnutím“ zahraničných úradov bolo potvrdené dedičstvo C. I., Š. I. K. K. R. D. U. C.U. E. K. G. E., ide však o nové tvrdenie, ktorým nebolo argumentované v konaní pred súdom prvého stupňa a ktoré naviac nie je ani listinne preukázané. Nakoľko vlastníctvo veci možno nadobudnúť len kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom (okrem iného aj vydržaním), a ide tak o samostatné jednotlivé právne dôvody nadobúdania vlastníckeho práva, nie je možné, aby žalovaní (či ich právni predchodcovia) nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti aj dedením a súčasne aj vydržaním. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Žalobkyňa o náhrade trov odvolacieho konania nenavrhla rozhodnúť, preto o jej trovách nebolo rozhodnuté (§ 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.) a žalovaní nemali úspech v odvolacom konaní, preto nemajú právo na náhradu jeho trov (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.