Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Saz/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200260 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200260.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci maloletého navrhovateľa: R. M. Z., O.. XXXX X. D. E., P. P., R. C. E. (Ď. G. „.), Š. P. R., P. O., U. X. F. X., F., V. Y. Z.O., R. P. P. X. M. P. U. Š. P.-C.-N., M., P. M., R., toho času P. Z. D. O. X., zastúpený na základe plnomocenstva (udeleného v mene navrhovateľa opatrovníkom navrhovateľa- Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín) Mgr. Janou Kopejovou, O.. XX.XX.XXXX, P.X. K. R. P. P. F. Ľ. Y. X.- T., U. XX, XXX XX M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, P. H.. Č.. X, XXX XX V., o preskúmanie rozhodnutia odporcu z 10.02.2012 ČAS: MU-542-24/PO-Ž-2011, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu z 10.02.2012 ČAS: MU-542-24/PO-Ž-2011. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-542-24/PO-Ž-2011 zo dňa 10.02.2012 v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Maloletý navrhovateľ sa dňa 14.11.2011 v sprievode ustanoveného opatrovníka- Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín (ďalej len „ÚPSVaR“) dostavil na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, kde požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z ekonomických dôvodov. Za účelom zdôvodnenia navrhovateľovej žiadosti bol s maloletým cudzincom vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého navrhovateľ uviedol, že v krajine pôvodu nikdy nebol členom ani sympatizantom žiadnej politickej strany, organizácie či hnutia. Zároveň vyhlásil, že nikdy nebol trestne stíhaný a nemal ani žiadne problémy s bezpečnostnými či inými zložkami štátu. Navrhovateľ v R. do školy nechodil, staral sa o svoju rodinu, pričom privyrábal si len brigádnickými prácami najmä na stavbách v mieste svojho bydliska a v jeho okolí, nakoľko stále zamestnanie nemal. Navrhovateľ počas vykonaného pohovoru špecifikoval dva okruhy dôvodov podanej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Prvým boli ekonomické dôvody, súvisiace so zlou ekonomickou situáciou v R., keďže ako najstarší syn mal za úlohu zarábať peniaze a starať sa o svoju rodinu a o súrodencov. Do Európy sa rozhodol odísť za prácou a štúdiom. V poradí druhým tvrdeným dôvodom boli susedské spory pre pozemky. Navrhovateľ pred tým, ako sa s rodinou presťahoval do M., žil so svojimi rodičmi a súrodencami v obci E. v provincii P., kde však jeho rodina mala susedské spory (jednalo sa o spor kvôli zavlažovaniu pozemkov). Spory sa podľa tvrdení navrhovateľa začali v júli 2010 a vyvrcholili asi v septembri 2010, keď strýko navrhovateľa postrelil jedného člena rodiny, vlastníka pozemku, s ktorým bol v spore. Ten na následky poranení zomrel. Po tomto incidente sa strýko so svojou rodinou odsťahoval do P., pričom zvyšok rodiny zastrelenej obete začal vyhľadávať strýkovu rodinu kvôli pomste. Nakoľko sa rodina navrhovateľa obávala o svoju bezpečnosť z dôvodu možnej pomsty aj na ich rodine, rozhodla sa odsťahovať do M.. Keďže známi z rodnej obce informovali rodinu navrhovateľa, že zvyšok príbuzných obete stále hľadá strýkovu rodinu, rozhodol sa navrhovateľ v júni 2011 opustiť aj samotný R.. Obával sa totiž o svoj život. Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom neuviedol. Splnomocnenej zástupkyni navrhovateľa bolo dňa 27.01.2012 v priestoroch Migračného úradu Ministerstva vnútra SR umožnené v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) oboznámiť sa so spisom navrhovateľa, pričom jej bol rovnako poskytnutý priestor na vyjadrenie a zároveň jej bol stanovený termín doručenia jej stanoviska pred vydaním rozhodnutia na migračný úrad v lehote do 03.02.2012. Keďže splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa odporcovi neposkytla žiadne vyjadrenie a ani v stanovenom termíne nedodala žiadne stanovisko k žiadosti navrhovateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území SR, odporca pristúpil k vydaniu rozhodnutia. Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľom uvedených skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Z výpovedí navrhovateľa považoval odporca za zrejmé, že navrhovateľ v R. nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany polície, armády či iných zložiek štátu, teda objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu. Obdobne odporca skonštatoval, že navrhovateľ nečelil žiadnemu takému konaniu ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. e) bod 3 zákona o azyle. V nadväznosti na ustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle odporca v prípade navrhovateľa taktiež vylúčil, že strýkove pozemkové spory so susedom, ako aj jeho nepriaznivá ekonomická a sociálna situácia predstavujú závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv. Skonštatoval, že v prípade navrhovateľa nedošlo k naplneniu žiadnych znakov prenasledovania uvedených v § 2 písm. d) zákona o azyle a dôvody, uvedené navrhovateľom v konaní, v žiadnom prípade nekorešpondovali s definíciou utečenca v zmysle Ženevského dohovoru a ani zákona o azyle, a preto navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu. Odporca žiadosť navrhovateľa posúdil i v intenciách Smernice spôsobilosti UNHCR na hodnotenie potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl z R.C. zo dňa 17.12.2010, ktorá považuje deti špecifických profilov (najmä detských vojakov, školopovinné deti- najmä dievčatá, deti- obete sexuálneho či rodového násilia) za osoby, v prípade ktorých by sa obzvlášť mala venovať pozornosť vyhodnoteniu možnosti ich zvýšeného ohrozenia. S ohľadom na uvedenú smernicu však skonštatoval, že sám maloletý navrhovateľ nespadá ani do jedného z uvedených profilov ohrozených detí. Vzhľadom k tomu, že u navrhovateľa neboli splnené dôvody na udelenie azylu, odporca pristúpil v zmysle zákona o azyle i k posúdeniu skutočnosti, či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V prípade osoby maloletého navrhovateľa odporca v postupných krokoch vylúčil nielen možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ale i možnosť mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, odporca uviedol, že ani táto forma u navrhovateľa nebola naplnená, respektíve ani táto forma vážneho bezprávia navrhovateľovi nehrozí v prípade jeho návratu do R.. Navyše napriek tomu, že navrhovateľ okrem vyššie uvedených dôvodov obavu pred nepriaznivou bezpečnostnou situáciou vôbec neuvádzal, a teda ju nevnímal ako potenciálne riziko, odporca pristúpil i k vyhodnoteniu tejto formy vážneho bezprávia. Zároveň skonštatoval, že navrhovateľ má minimálne 17 rokov a teda ho možno považovať za tak vyspelého a samostatného jedinca, aby bol schopný v prípade, ak by mu hrozil tento typ vážneho bezprávia, zadefinovať ho a poukázať naň. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej podrobne a rozsiahlo poukázal na bezpečnostnú situáciu v R., s lokalizáciou na provinciu M., z ktorej navrhovateľ pochádza a okrem iného argumentoval v prospech výroku napadnutého rozhodnutia i rozsudkom Európskeho súdneho dvora C-465/07. Odporca za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľa využil informácie z verejne dostupných zdrojov, ako aj z materiálu „R.“, vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p. MU- ODZS-2012/000122-005 zo dňa 16.01.2012, z materiálu „Krajina R.“, vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p. MU- ODZA-2011/000666-002 zo dňa 11.10.2011, z materiálu „R.“, vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p. MU-ODZS-2011/000634-002 zo dňa 19.09.2011, z materiálu „R.“, vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p. MU-ODZS-2011/000559-002 zo dňa 27.07.2011, ako aj z materiálu „R.“, vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p. MU-ODZS-21-25/2010 zo dňa 19.10.2010. Vzhľadom k tomu, že maloletý navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu, uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle, neudelil mu odporca na území SR azyl. Zároveň podľa názoru odporcu navrhovateľ nesplnil ani podmienky uvedené v § 13a a v § 13b citovaného zákona, s ohľadom na čo mu odporca neposkytol na území SR ani doplnkovú ochranu. Proti rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ v zákonnej 30-dňovej lehote prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne opravný prostriedok dňa 15.03.2012, doručený Krajskému súdu dňa 16.03.2012 (odoslaný poštou na prepravu 15.03.2012) a žiadal rozhodnutie odporcu zrušiť v plnom rozsahu a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Mal za to, že odporca vec nesprávne právne posúdil a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, bolo v rozpore s obsahom spisov. Rozhodnutie odporcu považoval taktiež za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Navrhovateľ v podanom odvolaní odporcovi vytkol dve konkrétne odvolacie námietky a to, že sa v prvom rade vôbec nezaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov, hoci je dieťaťom a povinnosťou odporcu je postupovať v jeho najlepšom záujme. Argumentoval Dohovorom č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor“) - článkom 3 ods. 1 a článkom 22 ods. 1. Taktiež nesúhlasil s tvrdením odporcu, že nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13a zákona o azyle. Odporcovi vyčítal, že sa vôbec nezaoberal možnosťou návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu vzhľadom na skutočnosť, že je maloletým žiadateľom o udelenie azylu bez sprievodu. Uviedol, že provincia M., z ktorej pochádza, je vyhodnotená ako nebezpečná kvôli množstvu útokov na civilné obyvateľstvo. Domnieval sa preto, že spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Odporca vo vyjadrení zo dňa 15.04.2012, doručenom Krajskému súdu v Košiciach dňa 20.04.2012, zotrval v plnom rozsahu na dôvodoch, uvedených v napadnutom rozhodnutí a napadnuté rozhodnutie navrhol potvrdiť ako vecne správne a zákonné. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), nakoľko odporca s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasil a splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa sa k tomu v určenej lehote nevyjadrila. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 06.06.2012 o 10:00 hod.. Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. V zmysle ustanovenia § 8 písm. a) zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Podľa ustanovenia § 8 písm. b) citovaného zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Prenasledovanie musí v zmysle zákona o azyle § 2 písm. d) spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľa nepotvrdilo. V zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v: 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Nasledujúce ustanovenie § 10 upravuje udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, čo sa však navrhovateľovho prípadu netýka. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Nasledujúce ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa však netýka navrhovateľovho prípadu. Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. (§ 13c ods. 1 zákona o azyle) Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Krajský súd pri posudzovaní odporcovho rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa z hľadiska dôvodu jeho odchodu z krajiny pôvodu. Dôvody na udelenie azylu sú totiž zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle. Krajský súd sa pri posudzovaní rozhodnutia odporcu podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keďže v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle správny orgán navrhovateľovi na území Slovenskej republiky neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu v zmysle ustanovení § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Vo vzťahu k humanitným dôvodom, na ktoré sa navrhovateľ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne odvolával až v podanom opravnom prostriedku, krajský súd konštatuje, že pokiaľ by v priebehu administratívneho konania boli navrhovateľom takéto dôvody tvrdené, v odôvodnení rozhodnutia by k nim odporca musel zaujať stanovisko a náležite odôvodniť neudelenie azylu z humanitných dôvodov. Ako je však z celého azylového konania zrejmé, navrhovateľ nikdy neuvádzal humanitné dôvody, ako dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu (v rámci celého azylového konania navrhovateľ konzistentne argumentoval nepriaznivou ekonomickou situáciou v krajine pôvodu a pozemkovými spormi, ktoré vyvolal jeho strýko). Nakoľko nejde o právny nárok, o ktorom musí správny orgán rozhodnúť ex lege, ale ide výsostne o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, odvolacia námietka, že odporca sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal, je irelevantná. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/38/2008, že „Nakoľko ide o nenárokový, exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej úvahy odporcu, aké konkrétne dôvody bude za ne považovať, a to v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj európskym a medzinárodným právom“. Krajský súd síce považuje za zrejmé, že rozhodnutia štátnych orgánov krajín, ktoré k Dohovoru pristúpili, musia byť v súlade s Dohovorom a zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa aj pri rozhodovaní s použitím správnej úvahy, avšak to, že v prípade navrhovateľa sa jedná o osobu vo veku 17 rokov a viac, samo o sebe i podľa názoru odvolacieho súdu nie je automaticky dôvodom na udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 9 zákona o azyle. Odporca na základe správania a výpovede navrhovateľa skonštatoval, že ide o vyspelého a samostatného jedinca, ktorý je schopný poukázať na humanitné dôvody, pre ktoré by mohol požiadať o udelenie azylu. Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenie navrhovateľa o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov a z tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti ani nerozviedol, nepochybil a zákon o azyle neporušil. Rovnako neboli porušené ani ustanovenia Dohovoru, pretože navrhovateľovi, ako maloletej osobe, boli poskytnuté všetky relevantné práva v zmysle Dohovoru a súvisiacich vnútroštátnych právnych predpisov. Znenie čl. 3 ods. 1, ako i čl. 22 ods. 1 Dohovoru neznamená automatické udelenie medzinárodnej ochrany z humanitných dôvodov tak, ako sa toho v podanom opravnom prostriedku domáhala splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa. Nad rámec uvedeného súd udáva, že navrhovateľ bol splnomocnenou zástupkyňou- Mgr. Janou Kopejovou zastúpený už v konaní pred správnym orgánom a v prípade, ak tá považovala za potrebné a vhodné v mene navrhovateľa poukázať v správnom konaní i na možnosť udelenia azylu z humanitných dôvodov, mohla tak učiniť i ona, konajúc v najlepšom záujme navrhovateľa. Tak, ako to správne uviedol i odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, splnomocnenej zástupkyni navrhovateľa bolo dňa 27.01.2012 umožnené v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku oboznámiť sa so spisom navrhovateľa, pričom jej bol následne poskytnutý aj časový priestor na vyjadrenie a doručenie svojho stanoviska (do 03.02.2012), čo však splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa nevyužila. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to k navrhovateľom namietanej doplnkovej ochrane, je potrebné uviesť, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u ktorých by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, a z ktorých je potrebné vychádzať. V predmetnej veci odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu nenašiel dôvod ani pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a a 13b zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Ako sám navrhovateľ uviedol, v krajine pôvodu nemal problémy so žiadnymi štátnymi orgánmi, bezpečnostnými či inými represívnymi zložkami štátu, nikdy nebol trestne stíhaný alebo väznený. Trest smrti alebo jeho výkon mu v R. nehrozí, rovnako mu nehrozí ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, pretože zo strany štátu neexistujú na to dôvody a nehrozí mu to ani zo strany neštátnych pôvodcov. Ako to navrhovateľ podrobne a precízne uviedol na stranách 5 až 7 napadnutého rozhodnutia, v prípade návratu navrhovateľa do R. navrhovateľovi nehrozí ani žiadne vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako to má na zreteli zákon o azyle. Krajský súd sa v tejto súvislosti plne stotožnil s dôvodmi a argumentáciou odporcu, uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na ne v plnej miere odkazuje. Na základe uvedeného odvolací súd zastal názor, že v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania. Odporca vec správne právne posúdil a logicky odôvodnil opierajúc sa o platnú právnu úpravu vo všetkých smeroch. Dôvody uvedené splnomocnenou zástupkyňou navrhovateľa v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko relevantný dôvod pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR u navrhovateľa nezakladali. Navrhovateľ v konaní pred odporcom nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný a že by mu v R. prenasledovanie skutočne hrozilo. Krajský súd navyše udáva, že žiadny rozpor medzi napadnutým rozhodnutím odporcu a obsahom administratívneho spisu odporcu, ktorý tvoril podklad pre vydanie rozhodnutia, nezistil a túto odvolaciu námietku navrhovateľa považoval za nedôvodnú. Odporca preto postupoval správne a v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi azyl neudelil a doplnkovú ochranu mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol. Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu v zmysle ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdené ako vecne správne. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.