Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200546 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200546.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: V. P., Z. XX.XX.XXXX V. F. A., F. J., F. Š. X. T. Z., Z. K. B. V. I. A., R. B. Č.. XX, F., K. Č. F. X. X. K. H. Z. V., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, X. X, B., o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 18.04.2012 ČAS: MU-4-24/PO-Ž-2012, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 18.04.2012 ČAS: MU-4-24/PO-Ž-2012. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-4-24/PO-Ž-2012 zo dňa 18.04.2012 podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko v F. mu hrozí tri a pol ročný trest alebo vysoká pokuta z dôvodu, že z krajiny nelegálne vycestoval do Rakúska. Po zahájení Dublinského konania bola dňa 19.01.2012 zaslaná žiadosť o prevzatie navrhovateľa naspäť do Rakúskej republiky, no dňa 23.01.2012 zaslala Rakúska republika zamietavú odpoveď na žiadosť o prevzatie navrhovateľa z dôvodu, že po zamietnutí žiadosti o udelenie azylu rakúskymi úradmi bol dňa 18.01.2011 rakúskymi úradmi transferovaný z územia Rakúskej republiky do krajiny pôvodu, čím zanikla zodpovednosť Rakúskej republiky podľa článku 16 (4) Dublinského nariadenia. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti boli s ním 18.01.2012 a 30.03.2012 vykonané pohovory, počas ktorých vypovedal, že prvýkrát vycestoval z krajiny pôvodu v roku 1999 do Českej republiky, kde mu v roku 2003 nebol udelený azyl. V roku 2009 požiadal o udelenie azylu v Rakúskej republike, no jeho žiadosti boli v roku 2008 a 2010 zamietnuté. V roku 2010 požiadal o udelenie dočasného pobytu v Rakúsku, no aj táto žiadosť mu bola zamietnutá a 17.01.2011 bol z územia Rakúska deportovaný do krajiny pôvodu. Ďalšími dôvodmi jeho žiadosti mali byť problémy s nezamestnanosťou a uživením rodiny, nakoľko na svoje deti a družku nemohol poberať sociálne dávky a nenapadlo ho vybaviť deťom F. štátne občianstvo. Ďalej navrhovateľ uviedol, že po návrate do F. ho na Ministerstve vnútra F. vypočúvali k otázkam opustenia krajiny a jeho žiadosti o politický azyl v Rakúsku. Odmietol zápisnicu podpísať a preto sa mu vyhrážali, že pôjde do väzenia a hrozilo mu tri a pol ročné väzenie, nakoľko bol obvinený z nelegálneho prekročenia hranice a kritizovania F. režimu. Každé dva týždne sa musel hlásiť na polícii v A.. F. opätovne opustil v spoločnosti svojej družky a svojich maloletých dcér v decembri 2011, no bol im odopretý vstup na územie Poľska a preto odcestovali do R., kde požiadali o udelenie azylu na území SR. Tvrdil, že pokiaľ by sa musel vrátiť do F., bol by zaistený a následne uväznený. Odporca po posúdení skutočností, uvedených navrhovateľom počas konania, dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, lebo v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Odporca dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa nie sú dané opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany štátu, alebo neštátnych pôvodcov, s poukazom na ustanovenie § 2 písm. d/ zákona o azyle. Pri prehodnotení dôvodov žiadosti navrhovateľa odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ so svojim údajným problémom (obvinením z nelegálneho opustenia krajiny a ohovárania komunistov v Rakúsku), sa o pomoc neobrátil na ombudsmana, ani na žiadne štátne orgány či mimovládne organizácie, pôsobiace v krajine pôvodu s odôvodnením, že o tom ani neuvažoval, nakoľko by mu určite nepomohli, teda nevyužil žiadnu z foriem vnútroštátnej ochrany. Za nevierohodné označil odporca tvrdenie navrhovateľa, že po návrate do F. bol obvinený z nelegálneho opustenia krajiny a mal zákaz opustiť F., respektíve hlásiť sa v dvojtýždňových intervaloch na polícii, nakoľko mu bol 01.02.2011 vystavený cestovný pas a za účelom práce v F. mu bolo vydané povolenie F. opustiť a následne legálne, bez problémov krajinu opustil, z čoho vyplýva, že navrhovateľ nemohol byť štátnymi orgánmi prenasledovaný. Odporca sa tiež zaoberal podmienkami prenasledovania neštátnymi pôvodcami, čo v prípade navrhovateľa nebolo preukázané a preto v jeho prípade absentuje pôvodca prenasledovania, v dôsledku čoho nebolo možné vo všeobecnosti ani hovoriť o prenasledovaní. V súvislosti s tým sa odporca zaoberal tiež hodnotením situácie v F. na základe informácií, nachádzajúcich sa v databáze Migračného úradu č. p. MU-ODZS-XXXX/XXXXXX-XXX z 22.02.2012. Z dôvodu nenaplnenia podmienok pre udelenie azylu odporca vo svojom rozhodnutí posúdil podľa § 13a a § 13b podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany po stránke skutkovej i právnej, z pohľadu § 2 písm. f/ zákona o azyle. Dospel k záveru, že navrhovateľ nielen nespĺňa podmienky na udelenie azylu, ale nespĺňa ani zákonné podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Uviedol tiež, že ani jeho družke H. A., nar. XX.XX.XXXX, R. štátnej príslušnosti a ich dvom maloletým deťom, E. Q., nar. XX.XX.XXXX a V. Q., nar. XX.XX.XXXX, nebol udelený azyl a zároveň im nebola poskytnutá doplnková ochrana na území SR rozhodnutím Migračného úradu MV SR pod ČAS: MU-5-27/PO-Ž-2012 (správne malo byť uvedené ČAS: MU-5-26/PO-Ž-2012). Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ a žiadal rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť odporcovi na nové konanie. V odôvodnení opravného prostriedku navrhovateľ uviedol, že sa domnieva, že spĺňa podmienky na udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, pretože v F. bol prenasledovaný pre zastávania určitých politických názorov, ktoré sú mu pripisované zo strany štátu, s poukazom na skutočnosti uvádzané pri svojom výsluchu, ako aj podmienky na udelenie azylu z humanitných dôvodov v zmysle ustanovenia § 9 zákona o azyle, najmä s ohľadom na najlepší záujem jeho dvoch maloletých detí a skutočnosť, že jeho družka je opäť tehotná a čaká dvojičky. Poukázal na to, že jeho dve dcéry sa už plne integrovali na Slovensku, komunikujú v slovenskom jazyku, navštevujú školu v H. Z. V. a R. ani F. nepovažujú za svoj domov, nakoľko sa narodili v Rakúsku a návrat na R. by znamenal pre ne veľkú psychickú traumu. Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 25.06.2012 navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť, keďže ani po opätovnom preskúmaní navrhovateľovej žiadosti nezistil zákonné podmienky pre udelenie azylu, pretože po vykonanom dokazovaní má správny orgán za to, že u navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle a Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov. Citoval pritom skutočnosti uvádzané navrhovateľom a jeho návrh v opravnom prostriedku, že jemu a jeho maloletým deťom mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ počas správneho konania o azyl z humanitných dôvodov nežiadal a žiadal o to až v opravnom prostriedku. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to jeho rozsudok sp. zn. 1Sža/11/2009 zo dňa 26.05.2009, v zmysle ktorého neobstojí námietka, že správny orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal, keď nebolo sporné, že navrhovateľ v priebehu administratívneho konania ani netvrdil, že existujú takéto dôvody. V neposlednom rade poukázal tiež na to, že navrhovateľ ani nežiadal o azyl v mene svojich maloletých detí. Podľa názoru odporcu, tiež vzhľadom na informácie o krajine pôvodu, nič nebráni tomu, aby sa navrhovateľ vrátil do krajiny pôvodu a žil tam spolu so svojou družkou a deťmi, ktoré majú nárok na priznanie štátneho občianstva aj v F.. Neposkytnutím doplnkovej ochrany sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal a táto časť výroku nie je navrhovateľom spochybňovaná. Za neopodstatnenú považoval odporca tiež odvolaciu námietku navrhovateľa, že je voči nemu vedené trestné stíhanie, za ktorému mu hrozí tri a pol roka výkonu trestu odňatia slobody, čo sa javí Migračnému úradu ako nevierohodné z dôvodu, že navrhovateľ opustil naposledy krajinu pôvodu legálne, informácie, ktoré poskytoval rakúskym štátnym orgánom nie sú sprostredkované do krajiny pôvodu a z informácií o F. J. vyplynulo, že neexistujú správy o prenasledovaní F. štátnych príslušníkov z dôvodu, že žiadali o azyl v zahraničí. Jeho vypočutie a hlásenie sa na polícii nie je konaním v zmysle definície prenasledovania podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle a správami o krajine pôvodu nebola potvrdená opodstatnenosť obáv navrhovateľa z takéhoto prenasledovania. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), nakoľko navrhovateľ a odporca v zmysle § 250f ods. 2 O.s.p. sa v lehote do 15 dní od doručenia výzvy, doručenej navrhovateľovi v J. jazyku, aby sa vyjadrili k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, sa nevyjadrili a preto sa predpokladá zo zákona, že nemali k takémuto postupu námietky. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.07.2012 o 09:00 hod.. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Krajský súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania, a zistený skutkový stav potom aj náležite správne právne posúdil, všetko v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“). Súd preskúmava pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd teda preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa o dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu, týmito sa zaoberal vo svojom rozhodnutí a náležite ich aj vyhodnotil v svojom rozhodnutí a právne správne posúdil. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa aj podľa krajského súdu javia ako neopodstatnené z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa pri zotrvaní v krajine pôvodu a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, než aké sú dôvody na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Prenasledovanie musí v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle spĺňať podmienku závažnosti a opakovanosti, čo sa v prípade navrhovateľa nepotvrdilo. Ak aj mal navrhovateľ subjektívne obavy, súd ich nemôže považovať za obavy, napĺňajúce vzhľadom na charakter ich závažnosti a opakovania, stránku objektívnosti. Odporca sa v svojom rozhodnutí zaoberal podmienkami, uvedenými v ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle a dospel k správnemu právnemu záveru, že podľa ust. § 8 písm. a/ zákona o azyle ministerstvo udelí azyl iba tomu žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu a obdobne nebolo tiež zistené, že by navrhovateľ bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle § 8 písm. b/ citovaného zákona. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Odporca sa v svojom rozhodnutí podrobne zaoberal zákonnými podmienkami reálnej hrozby vážneho bezprávia tak, ako je to uvedené v § 2 písm. f/ zákona o azyle. Vyhodnotením týchto podmienok odporca po zvážení zisteného skutkového stavu nenašiel dôvod ani pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi, pretože nepovažoval dôvody navrhovateľa za dôvody, pre ktoré by v prípade návratu do krajiny pôvodu bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. I ohľadom odôvodnenia tohto výroku krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odporcu. Odporca sa v svojom rozhodnutí tiež nezaoberal možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle, nakoľko navrhovateľ nepožiadal v konaní pred správnym orgánom o udelenie azylu z humanitných dôvodov a ani neuvádzal skutočnosti, ktoré by odôvodňovali takéto rozhodnutie správneho orgánu a uvádzal ich až v dôvodoch opravného prostriedku. Krajský súd sa v tomto smere stotožňuje s vyjadrením odporcu zo dňa 25.06.2012, odôvodneným aj poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sža/11/2009 zo dňa 26.05.2009. Odporca preto postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ust. 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v konaní úspešný a nemá preto právo na náhradu trov konania, odporcovi náhrada trov konania nepatrí a preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.