Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/11/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200549 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200549.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: O. M. N., D.. XX.XX.XXXX, Š. A. G. W. F., H. N.: P. XX, V.. XXX, N., G. W. F., H. Č. X. S. Ú. A. R. A. Y., N. XX, XXX XX Z., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., O. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, P. C. G. A. R. XXX XX Č. D. H., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012 zo dňa 09.05.2012 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. rozhodnutie odporcu zo dňa 09.05.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-018/2012 zo dňa 09.05.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa na účel vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10.10.2012, pričom lehota plynie od 21.04.2012 od 17:20 hod.. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 21.04.2012 o 04:35 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou P. C. G. (Ď. U. „. A.) Č. D. H. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku na vstupe z X. do Slovenskej republiky, kedy predložil platný cestovný pas s povolením pobytu v Taliansku, ktoré vykazovalo znaky falšovania a bolo postúpené k odbornému skúmaniu. Navrhovateľ sa teda na území Slovenskej republiky zdržiaval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, čím naplnil podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. Zároveň sa na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) zdržiaval neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR, na ktorom nemá žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 3 zákona o pobyte cudzincov. Riadil sa výrokom Najvyššieho súdu SR sp .zn. 8Sža 52/2008, ktorý potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnava č. k. 32Sp/87/2008-57 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení, ktoré je možné vykonať, a to aj opakovane, pokiaľ doba určená ako zákaz vstupu na územie SR neuplynula, pričom žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Naproti tomu odporca podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov nezistil prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie X.. Podľa vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca X. na hraničnej schôdzke, nebude dotknutý ani navrhovateľov súkromný a rodinný život na X., kde má povolený pobyt za účelom štúdia. V tejto krajine mu nehrozí mučenie alebo aby bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo inému trestu a na X. neevidujú prípad ohrozenia života občana G. W. F. z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Nie je vedené proti nemu žiadne trestné stíhanie a ani nebol v tejto krajine odsúdený za trestný čin. Správny orgán vychádzal aj z toho, že X. ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné dohovory odporca konštatoval, že nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia navrhovateľa. Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny rešpektovať zákony SR, garantované existenciou sankcií. Toto štátne donútenie sa uplatňuje v tomto prípade podľa zákona o pobyte cudzincov a preto zaistenie považoval odporca v svojom rozhodnutí v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských a slobôd. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov X. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 21.04.2012 v čase od 08:00 do 09:00 hod., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ-HCP-SO11-31-017/2012, v ktorej je jasne uvedené, že X. strana súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb, čím nebude dotknutý navrhovateľov súkromný a rodinný život. Na základe toho dospel odporca k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Skutočnosť, že v zápisnici zo stretnutia pomocníkov hraničných splnomocnencov je uvedené, že X. strana prijme naspäť na svoje územie účastníka konania v prípade, ak nepožiada o azyl na území SR, sa podľa názoru odporcu nemôže brať ako podmienka X. strany, pretože v Dohode medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb v článku 3 odsek 1 je jasne uvedené: „požiadaný štát na žiadosť žiadajúceho štátu a bez ďalších formalít okrem tých, ktoré sa ustanovujú touto dohodou, prijme na svoje územie štátnych príslušníkov tretích krajín, alebo osoby bez štátnych príslušností, ktoré nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky potrebné na vstup alebo na pobyt na území žiadajúceho štátu, ak sa v súlade s článkom 7 tejto Dohody preukáže, že tieto osoby: a) vstúpili na územie niektorého členského štátu nelegálne priamo z územia X. alebo vstúpili na územie X. nelegálne priamo z územia niektorého členského štátu, b) pri vstupe na územie disponovali platným povolením na pobyt, vydaným požiadaným štátom alebo c) pri vstupe na územie disponovali platným vízom vydaným požiadaným štátom a vstúpili na územie žiadajúceho štátu priamo z územia požiadaného štátu.“ K tomu odporca uviedol, že u navrhovateľa je nepochybne dokázané, že navrhovateľ disponuje povolením na pobyt na X., z územia ktorej vstúpil priamo na územie SR. Napokon odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že po preskúmaní okolností veci zistil, že sú splnené podmienky § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Aj keď účastník konania požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá, nakoľko v zmysle § 88 ods. 3 zákona podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle nie je zaistením účastníka konania dotknuté, aj so zohľadnením znenia ustanovenia § 3 ods. 8 zákona o azyle a s poukázaním na uvedený výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Včas podaným opravným prostriedkom faxovým podaním zo dňa 23.05.2012, potvrdeným písomne a doručeným krajskému súdu dňa 24.05.2012, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/8/2012 zo dňa 02.05.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu zo dňa 21.04.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012 z citovaných dôvodov a namietal, že odporca sa nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými krajským súdom napriek tomu, že je jeho právnym názorom viazaný. Po vrátení veci súdom odporca vydal rozhodnutie, ktorým doplnil výrok rozhodnutia s tým, že lehota zaistenia plynie spätne - od 21.04.2012 (teda odo dňa vydania súdom zrušeného prvého rozhodnutia o zaistení navrhovateľa). K odôvodneniu nového rozhodnutia zástupca navrhovateľa uviedol, že okrem dvoch nových odsekov je totožné s odôvodnením pôvodného rozhodnutia a predmetný rozsudok krajského súdu sa v rozhodnutí nespomína. Namietal, že v rozhodnutí absentuje informácia o prerušení konania o administratívnom vyhostení, ako aj informácia, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. K zmätočnosti k postupu v konaní sa odporca nevyjadril a to k tomu, že navrhovateľ nebol pri vydávaní nového rozhodnutia o jeho zaistení vypočutý a o zaistení sa dozvedel až keď mu bolo doručené napadnuté rozhodnutie. Odporca sa nanovo vyjadril iba k podmieneniu prijatia navrhovateľa na územie X. s tým, že X. stanovenú podmienku označil za nerelevantnú. Ohľadom lehoty zaistenia navrhovateľa splnomocnený zástupca namietal, že navrhovateľ bol nezákonne zaistený spätne od 21.04.2012 do 10.10.2012. Podľa názoru zástupcu navrhovateľa v zmysle § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov vznikne príslušným orgánom povinnosť zaisteného cudzinca prepustiť na základe právoplatného rozhodnutia súdu a zákon žiadny iný postup nepripúšťa, pričom súd musí vždy vydať rozhodnutie, ktorým vec vráti príslušným orgánom na ďalšie konanie a nemôže napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. V súvislosti s tým je v návrhu uvedené, že ak by bol prijatý záver, že odporca môže opakovane vydávať rozhodnutia o zaistení so spätným stanovením začiatku plynutia lehoty zaistenia, ktoré by súd z rôznych dôvodov zrušoval a vec vracal na ďalšie konanie, mohla by nastať situácia, že zaistenie navrhovateľa by bolo po celý čas v zmysle právoplatných rozsudkov nezákonné (a to akokoľvek dlhé obdobie bez ohľadu na to, aká je maximálna lehota zaistenia cudzinca), ale navrhovateľ by nemal možnosť byť prepustený zo zaistenia len preto, že odporca by opakovane vydával rozhodnutia s určením začatia plynutia lehoty spätne k dátumu, kedy bolo rozhodnutie o zaistení vydané po prvýkrát. Podľa jeho názoru to znamená, že by v podstate každý mohol byť zaistený bez možnosti byť prepustený len preto, že by odporca v každom ďalšom rozhodnutí (opravoval, alebo aj neopravoval) chyby systémom pokus - omyl, ktoré mu boli súdom vytknuté v predchádzajúcom konaní. Takýto postup by mohol vzbudiť dôvodné podozrenie o svojvôli príslušného orgánu. Navyše tiež namietal, že pokiaľ odporca zaistil navrhovateľa do 10.10.2012, teda na 5 mesiacov od vydania napadnutého rozhodnutia, z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo je nevyhnutná práve určená lehota zaistenia navrhovateľa, čo vytýkal odporcovi aj súd a preto podľa jeho názoru odporca nesprávne právne posúdil veci. Ďalšou skutočnosťou, vytknutou v podanom návrhu, je tá, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky odo dňa 25.04.2012, teda ním bol už v čase vydania napadnutého rozhodnutia, o čom sa odporca v rozhodnutí nezmieňuje. S poukazom na § 22 ods. 1 zákona o azyle bol zástupca navrhovateľa toho názoru, že navrhovateľ sa ako žiadateľ o udelenie azylu na území SR nachádza oprávnene, no bol zaistený za účelom vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb z dôvodu, že sa neoprávnene zdržiava na území SR. Odporca teda nedostatočne zistil skutočný stav veci, ak vo svojom rozhodnutí opakovane konštatuje neoprávnenosť pobytu navrhovateľa na území SR. Namietal tiež, že odporca v odôvodnení rozhodnutia opakovane poukázal na administratívne vyhostenie navrhovateľa, ktoré ale bolo prerušené a navrhovateľ bol zaistený za účelom readmisie, k možnostiam ktorej sa odporca nijakým spôsobom nevyjadruje. Z toho dôvodu nemohol riadne skúmať ani efektívnosť a účelnosť zaistenia za účelom realizácie readmisie. V zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998). K tomu dodal, že X. podmienila prijatie navrhovateľa na svoje územie tým, že nepožiada na území SR o azyl, čo odporca konštatuje na tretej strane napadnutého rozhodnutia, no navrhovateľ požiadal o azyl dňa 25.04.2012. Navyše odporca ohľadom možnosti vrátenia navrhovateľa na X. jednal iba dňa 21.04.2012 a nejednal s X. po zrušení prvého rozhodnutia o zaistení. Uviedol tiež, že X. nemusela podmienku ohľadom žiadosti o azyl na území SR vôbec vysloviť, pretože samotná žiadosť o azyl má v konaní o readmisii podľa Dohody za následok skutočnosť, že Dohodu nemožno aplikovať. Poukázal pritom na článok 3 Dohody „..., ktorej nespĺňajú podmienky potrebné na vstup a pobyt na území žiadajúceho štátu,...“, pričom žiadateľ o azyl je osobou oprávnenou sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Odporca teda nesprávne právne posúdil vec. Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že navrhovateľ bol ukrátený na svojich právach keď nemal možnosť využiť svoje právo podľa § 33 odsek 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok. S poukazom na článok 5 odsek 4 Dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, pričom podľa článku 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky má Dohovor prednosť pred zákonmi SR. Navrhol preto, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach dňa 29.05.2012 sa zástupca odporcu, ani splnomocnený zástupca navrhovateľa nezúčastnili. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 09.05.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 21.04.2012 od 17:20 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac na však do 10.10.2012. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov) Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia. Oprávnenou je námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca vo svojom rozhodnutí nespomína rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/8/2012 zo dňa 02.05.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu zo dňa 21.04.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-009/2012 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie. Od tohto rozsudku sa totiž odvíja následné napadnuté rozhodnutie odporcu. Bez tejto súvislosti je potom nepreskúmateľné stanovenie začiatku doby zaistenia navrhovateľa dňom 21.04.2012 od 17:20 hod. v rozhodnutí zo dňa 09.05.2012. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenie § 250j ods. 4 O. s. p., v zmysle ktorého ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu, pripojených k prejednávanej veci. O povinnosti odporcu odôvodniť dĺžku zaistenia z hľadiska účelnosti, efektívnosti i reálnosti vyhostenia, resp. vrátenia štátneho príslušníka tretej krajiny, vyslovil krajský súd právne záväzný názor v predchádzajúcom rozsudku. Vo výroku rozhodnutia odporca už konkretizoval, že navrhovateľ bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Odporca k vyhostiteľnosti navrhovateľa, k reálnosti vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy uviedol, že „samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR je pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov X. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 21.04.2012 v čase od 08:00 do 09:00 hod. pri C. XXX“ a v zmysle už citovanej zápisnice X. strana súhlasila s prijatím osoby na svoje územie. Oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu odporca v predmetnom rozhodnutí citoval článok 3 ods. 1 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a X. o readmisii osôb, o podmienkach readmisie. Vyslovil názor, že v Zápisnici zo stretnutia pracovníkov hraničných splnomocnencov uvedená výhrada, že X. strana príjme naspäť účastníka konania v prípade, že nepožiada o azyl na území SR, sa nemôže brať ako podmienka vzhľadom na znenie tohto článku a navrhovateľ disponuje povolením na pobyt na X.. Z hľadiska účelnosti zaistenia a jeho dĺžky bolo povinnosťou odporcu zaoberať sa aj azylovým konaním a konkretizovať v rozhodnutí dĺžku platnosti povolenia na pobyt navrhovateľa na X.. Opodstatnená je tiež odvolacia námietka, týkajúca sa žiadosti navrhovateľa o azyl. Ako to už bolo uvedené, vo svojom rozhodnutí sa odporca nezaoberal tým, že navrhovateľ je odo dňa 25.04.2012 žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že v dôsledku toho bolo rozhodnuté o prerušení konania o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu, čo vytýkal krajský súd v predchádzajúcom rozhodnutí. V administratívnom spise odporcu sa nenachádza doklad o tom, kedy a kde požiadal navrhovateľ o azyl. Takáto informácia sa nenachádza v administratívnom spise odporcu a navyše by z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutia musela byť uvedená v odôvodnení rozhodnutia odporcu a zohľadnená pri posudzovaní účelnosti a efektívnosti zaistenia, ale najmä pri posudzovaní reálnosti vyhostenia s prihliadnutím na dĺžku doby zaistenia navrhovateľa. Odporca sa preto v odôvodnení rozhodnutia mal zaoberať touto skutočnosťou a dôkaz o tom, že navrhovateľ sa stal žiadateľom o azyl, vyhodnotiť na základe voľnej správnej úvahy, s prihliadnutím nielen na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia § 3 ods. 3 a ods. 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ale zároveň, vzhľadom na opätovné rozhodovanie odporcu, prihliadnuť na judikatúru týkajúcu sa posudzovania reálnosti vyhostenia (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011, 10Sža/48/2011 zo dňa 12.10.2011, 10Sža/49/2011 zo dňa 12.10.2011), ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, na ktoré poukázal zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku. Z odvolacej námietky, že odporca nejednal s X. stranou po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odporcu o zaistení, nie je zrejmé, o čom mal odporca jednať. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku odporca znovu vypočul navrhovateľa do Zápisnice zo dňa 09.05.2012. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 09.05.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73-018/2012 zrušil podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Odôvodnenie rozhodnutia odporcu, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatku dôvodov, je pre súd nepreskúmateľné. Podľa § 250r O. s. p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie v zmysle ustanovenia § 250s O.s.p. n i e j e prípustné.