Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/12/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200591 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200591.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: P. C., Z.. XX.XX.XXXX, B. S. K., X. I., Č. Ľ. J., Š. H. Č. Ľ. J., toho času umiestnený V. Ú. X. I. X. C., B. XX, XXX XX Q., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., F. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: H. C. X. X. I. F., Ľ. Š. Č.. X, XXX XX F., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012 zo dňa 17.05.2012 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e v zmysle ustanovenia § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012 zo dňa 17.05.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 17.05.2012 v čase o 18:00 hod. na účel výkon jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky z dôvodov uvedených v ustanovení § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov, na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky do 07.07.2015, ktoré vydalo H. C. X. V. F. pod č. UHCP-PO-CP-MI-ZVC-36-4/2010 zo dňa 07.07.2010. V zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania zaistil na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení na 180 dní - do 13.11.2012 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné doručením. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Q. (ďalej len „ÚPZC“) dňa 17.05.2012 o 21:00 hod.. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že navrhovateľ bol dňa 07.07.2010 administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) rozhodnutím správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, teda do 07.07.2015. Následne bol navrhovateľ zaistený, ale počas doby zaistenia sa nepodarilo vybaviť mu cestovný doklad a preto bol prepustený z ÚPZC Q. a Migračný úrad jeho žiadosť o udelenie azylu zamietol. Dňa 14.05.2012 o 14:30 hod. sa navrhovateľ dostavil do I. K. O. za účelom požiadania o udelenie azylu na území SR. Dňa 17.05.2012 trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom sp. zn. OT/45/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.05.2012, bol navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 20 mesiacov. Vo svojom rozhodnutí odporca konštatoval, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiava na území Európskej únie od roku 2005, nemá platný cestovný doklad a s poukazom na jeho administratívne vyhostenie z územia SR a právoplatné odsúdenie, podľa odporcu navrhovateľ ohrozuje verejný poriadok a podkopáva základy právneho štátu, nakoľko nerešpektuje žiadne zákonné ustanovenia. V zápisnici zo dňa 17.05.2012 navrhovateľ uviedol, že zo zásadných dôvodov sa nechce vrátiť do Č. a preto nespolupracoval a ani nebude spolupracovať pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Dňa 17.05.2012 odporca zaslal dožiadanie na zaujatie stanoviska k predmetnej veci ÚPZC Q., ktorý po konzultácii s ÚPZC v F. uviedol, že vybavovanie náhradného cestovného dokladu pre štátnych príslušníkov Č. Ľ. J. závisí od miery spolupráce účastníka konania. V prípade spolupráce a uvádzania pravdivých údajov sú to spravidla dva mesiace, v prípade nespolupráce sa doba môže predĺžiť až na 18 mesiacov. Za účelné a efektívne z hľadiska ohrozenia verejného poriadku a marenia výkonu úradného rozhodnutia považoval správny orgán za dostatočne odôvodnenú dobu zaistenia dobu 180 dní. Odporca vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj podmienkami ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že alternatívne riešenia zaistenia neprichádzajú do úvahy, keďže navrhovateľ nemá dostatočnú finančnú hotovosť a nemá zabezpečené ubytovanie, odkiaľ by sa hlásil správnemu orgánu. V zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa odporca zaoberal súkromným a rodinným životom navrhovateľa a jeho snahou o integráciu v spoločnosti. Navrhovateľ nepreukázal prenasledovanie v domovskej krajine, ani porušovanie ľudských práv v tejto krajine, ale ani silné väzby na území SR. Naproti tomu jeho prepustenie by znamenalo ohrozenie verejného poriadku a pokračovanie v páchaní prečinu, čím odporca mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv navrhovateľa. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal odporca na článok 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006/ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, v zmysle ktorého nie je možné prepustiť cudzinca k neoprávnenému pobytu na území SR, čo je zároveň dostatočným dôvodom na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca poukázal aj na znenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a § 90 ods. 1,2,3 tohto zákona. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/, O. s. p., teda z dôvodov, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. e/, teda že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. V závere návrhu však navrhoval zrušenie rozhodnutia aj z dôvodu, že odporca nesprávne právne posúdil vec (§ 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.). V opravnom prostriedku navrhovateľ predovšetkým namietal, že odporca nedostatočne odôvodnil účel zaistenia navrhovateľa, reálnosť vyhostenia (vyhostiteľnosť) navrhovateľa a dĺžku nevyhnutnej doby zaistenia. Odporca navrhovateľa zaistil napriek tomu, že ten prejavil vôľu žiadať o udelenie azylu dňa 14.05.2012, čo mu zo strany polície nebolo umožnené. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vydal odporca 07.07.2010 pod č.p. UHCP-PO-CP-MI-ZVC-36-4/2012, následne bol navrhovateľ zaistený a z ÚPZC Q. prepustený, pretože sa počas doby zaistenia nepodarilo účastníkovi vybaviť cestovný doklad. Za tým istým účelom bol znova zaistený dňa 17.05.2012 a odporca v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na odsúdenie navrhovateľa za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia zo dňa 17.05.2012, ako aj na stanovisko ÚPZC F. a ÚPZC Q. k nevyhnutnosti doby vybavenia náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ s týmito závermi odporcu nesúhlasí, pretože z odôvodnenia rozhodnutia nie je jasné a zrejmé, na základe čoho odporca vyhodnotil, že počas tohto zaistenia je vyhostenie navrhovateľa reálne a realizovateľné. Odporca neuviedol, či sa od posledného zaistenia navrhovateľa nejakým spôsobom zmenila situácia a ak áno, akým spôsobom a aké úkony vykoná odporca, aby napriek nespolupráci účastníka konania zabezpečil vydanie náhradného cestovného dokladu a jeho následné vyhostenie v súlade s požiadavkou efektívnosti a účelnosti. Odporca mal v rozhodnutí uviesť, aké konkrétne úkony, iné ako tie, ktoré už v minulosti neúspešne využil počas predchádzajúceho zaistenia, vykoná počas tohto zaistenia navrhovateľa, vrátane časových lehôt, aby bola zabezpečená vyhostiteľnosť navrhovateľa. Možné predĺženie lehoty na 18 mesiacov považuje za neodôvodnené, pretože v ňom chýba popis úkonov, kvôli ktorým môže vyhosťovanie trvať až tak dlho a prečo by malo napokon k vyhosteniu dôjsť. V súvislosti s tým poukázal na rozsudok NS SR 10Sža/55/2011 z 02.11.2011, ako aj na právny názor Ústavného súdu SR, vyjadrený v Náleze č. k. IIÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, ako aj na bod 16 preambuly „Návratovej smernice“. Ďalej v opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že k zaisteniu navrhovateľa došlo napriek jeho výslovnému prejavu vôle žiadať o azyl dňa 14.05.2012 na Oddelení azylu PZ O., čo mu nebolo umožnené a bol prevezený na OCP PZ F. a dňa 17.05.2012 odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, čím bol právoplatne potrestaný za skutočnosť, že sa na území SR nachádza napriek platnému a účinnému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení. Účelom zaistenia nie je potrestanie za nespoluprácu a nemôže byť ani prostriedkom nátlaku k spolupráci pri realizácii vyhostenia. Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na nesprávny postup odporcu podľa metodiky zákona o pobyte cudzincov, účel tohto ustanovenia a dlhodobú prax v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, aj vzhľadom na ustanovenie § 88 ods. 4, kedy nemožno predĺžiť zaistenie cudzinca, ak ide o žiadateľa o azyl s tým, že zákon nepredpokladá zaistenie osoby, ktorá vyjadrí svoju vôľu žiadať o azyl. Odporca podľa názoru odvolateľa už počas rozhodovania o zaistení mohol predpokladať, že navrhovateľ bude chcieť žiadať o azyl počas zaistenia, keďže sa o to neúspešne pokúšal ešte 14.05.2012 a v takom prípade nemôže odporca realizovať vyhostenie navrhovateľa až do času, kým sa o novej žiadosti o azyl právoplatne nerozhodne. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p.. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 13.06.2012, sa zúčastnil len splnomocnený zástupca odporcu. Splnomocnený zástupca navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal pojednávať v jeho neprítomnosti. Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní poukázal zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia po vecnej i právnej stránke poukazom na dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia a navrhol, aby krajský súd toto rozhodnutie potvrdil. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 17.05.2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-21-009/2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 17.05.2012 od 18:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení na 180 dní - do 13.11.2012 a umiestnil ho v ÚPZC Q.. Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa. Odvolaciu námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, týkajúcu sa prejavenej vôle navrhovateľa žiadať o udelenie azylu dňa 14.05.2012, považuje krajský súd za opodstatnenú. V administratívnom spise odporcu sa nenachádza žiaden doklad o tejto skutočnosti, no odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sám uviedol, že „dňa 14.05.2012 v čase o 14:30 hod. sa dostavil účastník konania do Záchytného tábora v meste O. za účelom požiadania o udelenie azylu na území SR, kde pracovníkmi Oddelenia azylu bolo zistené, že účastník konania má zakázaný vstup na územie SR.“ Po odsúdení navrhovateľa dňa 17.05.2012 Okresným súdom Humenné odporca rozhodol o jeho zaistení predmetným rozhodnutím zo dňa 17.05.2012. Odporca sa vo svojom rozhodnutí touto skutočnosťou, teda či navrhovateľ sa stal žiadateľom o azyl, nezaoberal. Krajský súd vyžiadal informáciu od Migračného úradu MV SR dňa 12.06.2012 (č.l. 21 súdneho spisu) a zistil, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie azylu od 29.05.2012 tretíkrát po tom, čo v roku 2010 bola jeho žiadosť právoplatne zamietnutá ako zjavne neopodstatnená a dňa 09.02.2012 bolo konanie zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle. Bude povinnosťou Migračného úradu v ďalšom konaní sa zaoberať azylovým konaním a posúdiť vplyv prebiehajúceho konania o žiadosti o udelenie azylu na reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť navrhovateľa v určenej lehote trvania zaistenia, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa vo svojom návrhu. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami je odôvodnená tiež odvolacia námietka, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho odporca vyhodnotil, že počas tohto zaistenia je vyhostenie navrhovateľa reálne a realizovateľné napriek tomu, že v prípade predchádzajúceho zaistenia sa nepodarilo vybaviť navrhovateľovi cestovný doklad, pretože navrhovateľ predtým, ani v tomto konaní, nebol ochotný spolupracovať pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu a odmietal návrat do G. K. J.. Okrem rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal v návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa, k tomu z ďalšieho rozsudku Najvyššieho súdu SR 10SZa/4/2012 zo dňa 09.05.2012 vyplýva nasledovné: „Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi“. Ďalej najvyšší súd vo svojom rozsudku uviedol: „Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený “na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas, nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.“ Krajský súd k tomu dodáva, že v zmysle odvolacích dôvodov bude povinnosťou odporcu uviesť konkrétne úkony, ktoré je v tomto prípade potrebné vykonať, vrátane časových lehôt, aby bola zabezpečená vyhostiteľnosť navrhovateľa, teda konkrétne vystavenie náhradného cestovného dokladu, a to aj za situácie, že účastník konania naďalej nebude spolupracovať. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2012 č. p. PPZ-HCP- PO7-ZVC-21-009/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd neakceptoval návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, respektíve e/ O. s. p.. Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.).