Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/13/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200626 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200626.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: G. K. T., U.. XX.XX.XXXX D. Z. U.K., H. D. U., D. O. H. XX-XX A. K. H., F. R. E., Š. D. E., F. Č. Z. H. Ú. D. Q. D. V., R.U. XX, XXX XX E., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., G. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance O. T. L. D. Q. XXX XX D. Č.. XXX, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP- SO10-159/2012 zo dňa 02.06.2012 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, c/, O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 02.06.2012 č. p. PPZ-HCP-SO10-159/2012 a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO10-159/2012 zo dňa 02.06.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 02.06.2012 v čase od 21:20 hod. a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28.11.2012. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 02.06.2012 v čase o 10:35 hod. v obci R., okres E., bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou O. T. L. D. Q. D. po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice s Z.. Bol predvedený na O. T. L. D. Q. D. za účelom zistenia totožnosti. Navrhovateľ pri zisťovaní totožnosti uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX. Bol podrobený RTG vyšetreniu na určenie veku v zmysle § 111 ods. 6, § 127 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle metodického usmernenia UHCP PPZ Bratislava č. p. PPZ-HCP-OCP1-2012/000026-006 a stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcia zdravia č. p. Z15204-2012-OZS z 19.03.2012 bola vo veci ustanovená znalkyňa ad hoc rádiologička MUDr. G. M., ktorá vypracovala odborné vyjadrenie so záverom, že navrhovateľ zodpovedá veku 18-19 rokov a viac. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca poukázal na článok 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES (č. 562/2006 z 15.03.2006), ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej „Schengenský dohovor“) a § 2 ods. 1 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že navrhovateľ sa zdržiava na území SR neoprávnene, bez platného víza, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR. Správny orgán tiež zistil, že navrhovateľ nemá na území SR žiadne rodinné väzby, má len minimum finančných prostriedkov, a to 50 euro, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Vrátením účastníka konania na územie Z. podľa readmisnej dohody navrhovateľovi nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený ani z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal z toho, že Z. ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné dohovory odporca konštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Z. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 02.06.2012 v čase od 18:00 do 19:00 hod., s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ-HCP- SO10-50-024/2012, v ktorej je jasne uvedené, že Z. strana súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Z. o readmisii osôb, pričom strany potvrdili nedovolené prekročenie štátnej hranice z Z. do SR navrhovateľom. Na základe toho dospel odporca k záveru, že sú splnené podmienky zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa navrhovateľ vyjadril, že z domova vycestoval lietadlom do Ruska a následne autom na Ukrajinu, pričom jeho cieľovou krajinou bolo Švédsko, kde si chcel nájsť prácu. Zároveň však prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR a na základe týchto skutočností mal správny orgán za to, že zaistenie navrhovateľa je účelné a odôvodnené. Ďalej odporca uviedol, že O. D. D. nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. zákona o azyle príslušné na prijatie vyhlásenia o azyle a preto navrhovateľ bol podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle poučený o tom, že príslušným je ÚPZC Sečovce. Odporca dodal, že sa riadil výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8Sža/52/2008, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/87/2008-57, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení a účel jeho zaistenia stále trvá a v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny a sú splnené podmienky § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a/, c/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že odporca pristupoval k navrhovateľovi ako k osobe plnoletej, no vzhľadom na nemožnosť posúdiť obsah rozhodnutia, nemožno vyvodiť ako odporca ustálil vek navrhovateľa, pričom poukázal na ustanovenie § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Odporca pri určovaní veku navrhovateľa vychádzal z odborného vyjadrenia lekára - rádiológa, s ktorým odporca štandardne spolupracuje a ktorý ako neznalec určuje vek osoby z rádiologického snímku zápästia. Svoju námietku odôvodnil stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR, že biologický vek osoby možno určiť iba štandardnými metódami, využívanými v antropológii a v pediatrii a rádiológ môže byť pri riešení tejto otázky nanajvýš odborným konzultantom. K tomuto tvrdeniu v prílohe odvolania priložil citované stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR zo 23.04.2012. Namietal tiež, že ak by aj bol v danom prípade riadne určený biologický vek navrhovateľa, nemusí ísť o skutočný kalendárny vek navrhovateľa a poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/11/2012 zo dňa 29.05.2012. Podľa názoru odvolateľa odporca záver o plnoletosti navrhovateľa riadne neodôvodnil a vzhľadom na existenciu odchýlky pri určovaní veku mal k navrhovateľovi pristupovať ako k maloletému. Splnomocnený zástupca navrhovateľa ďalej namietal, že v zmysle § 3 ods. 1 zákona o azyle, konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare, ktorým podľa jeho názoru je aj odporca ako oddelenie hraničnej kontroly. Okamihom vyhlásenia navrhovateľa o vôli žiadať o azyl pred odporcom, ako príslušným orgánom, sa stal žiadateľom o azyl a v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR a nečinnosť odporcu v tomto smere je irelevantná. V návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež poukázal na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, v zmysle ktorého, na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, čo ale podľa jeho názoru z rozhodnutia odporcu nie je vôbec zrejmé. Poukázal pritom aj na niektoré rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, a to napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005, ako aj na vec ALI proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 05.08.1998. Navyše považuje zaistenie navrhovateľa v hrubom rozpore so znením Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého prvoradým hľadiskom vo vzťahu k dieťaťu je postup v najlepšom záujme navrhovateľa. Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na nezákonnosť zaistenia z pohľadu možnosti vrátenia navrhovateľa na Z.. Z. v zmysle readmisie podmieňuje prijatie cudzích štátnych príslušníkov okrem iného tým, že konkrétni cudzinci nepožiadajú na území SR o azyl, resp. že im nebude udelený azyl. Tvrdil, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl a z toho dôvodu je navrhovateľ nevrátiteľný na Z. a jeho zaistenie nie je efektívne a účelné. Žiadateľ o azyl je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR a preto nie je možné aplikovať článok 3 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Z. o readmisii osôb. V ďalšom sa splnomocnený zástupca navrhovateľa zaoberal výkladom článku 8 ods. 6 Dohody, v zmysle ktorého po schválení readmisie sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá v súlade s článkom 9 ods. 1 Dohody, čo sa nestalo a odporca nepožiadal riadne odôvodnenou žiadosťou o predĺženie lehoty na odovzdanie z dôvodu odstránenia právnych a vecných nedostatkov, čím podľa názoru odvolateľa súhlas s prijatím Z. nerealizáciou bezodkladného vrátenia navrhovateľa a nepožiadaním o predĺženie lehoty, zanikol. Navrhovateľ ako maloletá osoba bez sprievodu a žiadateľ o azyl bol ukrátený na svojich právach, nakoľko mu nebolo odovzdané napadnuté rozhodnutie a ÚPZC Sečovce mu odmietol vydať jeho fotokópiu napriek tomu, že jej vydanie nemá žiaden právny význam pre právoplatnosť či vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. K podanému opravnému prostriedku ako prílohu odvolateľ doložil stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, Sekcie civilného práva z 23.04.2012 ohľadom spôsobu určenia biologického veku, ako aj rodný list navrhovateľa (Birth Certificate), bez prekladu tohto dokladu. V tomto doklade v kolónke Date of Issue je uvedený dátum XX.XX.XXXX, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa má byť dátumom jeho narodenia, no v kolónke označenej ako Date of Birth nie je uvedený žiaden údaj. S poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj na článok 7 ods. 5 Ústavy SR zástupca navrhovateľa navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 13.06.2012, sa zúčastnil len splnomocnený zástupca odporcu, splnomocnený zástupca navrhovateľa sa pojednávania nezúčastnil. Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní žiadal súd, aby potvrdil napadnuté rozhodnutie ako zákonné, účelné a efektívne a vyjadril sa k jednotlivým odvolacím námietkam. V súvislosti s dokazovaním veku navrhovateľa poukázal na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR a Ministerstva zdravotníctva SR, v súvislosti s § 127 zákona o pobyte cudzincov, čo viedlo k záveru, že navrhovateľ je plnoletý. K odvolacej námietke o príslušnosti ich útvaru na prijatie žiadosti o azyl, poukázal na oznámenie 20/2006 Z. z. o uzavretí Dohody medzi vládou SR a vládou Z. o hraničných priechodoch na spoločných štátnych hraniciach, kde v zozname hraničných priechodov na slovensko-Z. štátnych hraniciach sa nenachádza D.Ď. a preto tvrdenie v odvolaní považoval za neopodstatnené a námietku o ich príslušnosti za bezpredmetnú. Uviedol tiež, že v prípade maloletého navrhovateľa by musel požiadať o azyl jeho zákonný zástupca, resp. ustanovený zástupca. V súvislosti s neoprávneným pobytom navrhovateľa na území SR citoval ustanovenie § 3 ods. 1 v spojitosti s § 3 ods. 8 zákona o azyle. K otázke readmisie a k odvolacej námietke, že ukrajinská strana podmieňuje readmisiu podmienkou, že daná osoba nepožiada o azyl na území SR, splnomocnený zástupca odporcu uviedol, že jedno takéto vyjadrenie v jednej veci nie je možné zovšeobecňovať a je potrebné vychádzať z medzinárodnej zmluvy. Výklad článku 3 predmetnej Dohody v opravnom prostriedku považoval za neopodstatnený a poukázal na priebeh readmisie. Na jej realizáciu musia byť splnené podmienky v zmysle Dohovoru a musí byť dohoda medzi stranami o odovzdaní a prijatí osoby a v súčasnosti je odporca v tejto fáze postupu. V zmysle readmisnej Dohody je stanovená maximálna ročná lehota v súvislosti s ďalším krokom, a to písomnou žiadosťou o prijatie, na ktorú reaguje Z. strana zamietnutím alebo potvrdením a potom dochádza k fyzickému odovzdaniu takejto osoby. Tvrdil, že odporca je schopný v zákonných lehotách vyhostiť takúto osobu, pokiaľ tomu nebránia prekážky vyhostenia a takéto vyhostenie je potom účelné a efektívne. Splnomocnený zástupca odporcu sa vyjadril k rodnému listu, ktorý tvorí prílohu opravného prostriedku a ktorý navrhovateľ nepredložil v konaní odporcu do jeho rozhodnutia. Bol toho názoru, že tento nie je relevantným dokladom totožnosti, nie je preklad tohto dokladu a podľa informácií, pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu sú problémy vôbec získať takýto doklad a jeho pôvod považoval za pochybný. Na pojednávaní zástupca odporcu predložil súdu do spisu doklad o tom, že navrhovateľovi na jeho požiadanie bolo opakovane doručované rozhodnutie dňa 12.06.2012, kedy takisto odmietol prevziať zásielku, o čom svedčí fotokópia týchto dokladov. Potvrdil tiež, že v ich útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie žiadosti o azyl, navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl a bol odkázaný na príslušný útvar, teda ÚPZC Sečovce, kde bolo zistené, že do predchádzajúceho dňa, t.j. 12.06.2012, navrhovateľ na tomto útvare nepožiadal o azyl. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niektorých bodoch dôvodný, pretože rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, c/ O. s. p.. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 02.06.2012 č. p. PPZ-HCP-SO10-159-2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 02.06.2012 od 21:20 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.11.2012 a umiestnil ho v ÚPZC Sečovce. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov) Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa. Krajský súd sa zaoberal tvrdením splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že navrhovateľ nedisponuje napadnutým rozhodnutím, ktoré mu nikdy nebolo fyzicky odovzdané a preto nemožno vyvodiť ako odporca ustálil vek navrhovateľa. K tomu na pojednávaní krajského súdu zástupca odporcu do spisu predložil fotokópiu doručenky, z ktorej je zistiteľné, že navrhovateľ dňa 12.06.2012 o 10:00 hod. odmietol prevziať zásielku s rozhodnutím o zaistení, o fotokópiu ktorého žiadal dňa 08.06.2012 v ÚPZC Sečovce. V administratívnom spise odporcu na origináli rozhodnutia je však uvedené, že rozhodnutie navrhovateľ prevzal 02.06.2012 o 21:20 hod., čo potvrdil svojim podpisom. Krajský súd považuje za dôvodnú odvolaciu námietku, týkajúcu sa veku navrhovateľa a jeho stanovenie predmetným znaleckým posudkom, najmä v súvislosti s ustanovením § 88 ods. 1, § 88 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého maloletého bez sprievodu nie je možné zaistiť. V súvislosti s odvolacou námietkou, týkajúcou sa veku navrhovateľa, krajský súd poukazuje na znenie § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny, ktorý o sebe prehlási, že je maloletý bez sprievodu, je povinný podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu na určenie jeho veku; to neplatí, ak je celkom zjavné, že ide o maloletú osobu. Na rozdiel od vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 05.01.2012, ktoré sa nachádza v administratívnom spise odporcu a takéhoto stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.04.2012, ktoré tvorí prílohu opravného prostriedku navrhovateľa, krajský súd k tomu dodáva, že v zmysle Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti SR z 25.03.2009 č. 23635/2009-51 o organizácii a riadení znaleckej, tlmočníckej a prekladateľskej činnosti, oznámenej v Zbierke inštrukcií pod č. 7/2009, v rámci odboru 11-00-00 antropológia, sa vykonáva znalecká činnosť zameraná na identifikáciu jednotlivcov pomocou rozboru ich telesných znakov a vlastností (v dospelom aj v detskom veku), na identifikáciu etnickej príslušnosti jednotlivcov, na identifikáciu veku jednotlivca, jeho pohlavia a jeho telesných charakteristík zo zachovaných kostrových pozostatkov (vrátane plastických rekonštrukcií na základe kostrových pozostatkov), ako aj znalecká činnosť zameraná na identifikáciu vonkajších činiteľov ovplyvňujúcich telesné charakteristiky jednotlivca. Z uvedenej charakteristiky je zrejmé, že v rámci tohto odboru - antropológie, sa vykonáva znalecká činnosť zameraná aj na identifikáciu veku jedinca, ale zo zachovaných kostrových pozostatkov. Výsledky dostupných lekárskych testov sa v súčasnosti považujú za sporné, pretože vo všeobecnosti sa uvádza pri určovaní 18. roku veku odchýlka až niekoľko rokov. V hraničných prípadoch, kedy je stanovený vek na 18 a viac rokov, by preto mala platiť prezumpcia v prospech príslušníka tretej krajiny. V súvislosti s tým krajský súd poukazuje na znenie ustanovenia § 23 ods. 7 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, v zmysle ktorého: „Žiadateľ je povinný podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu, ak má ministerstvo pochybnosti o jeho veku; ak ide o cudzinca podľa § 16 ods. 2, je potrebné udelenie súhlasu zákonného zástupcu alebo opatrovníka. Ak sa na základe lekárskeho vyšetrenia zistí, že ide o plnoletú osobu, ministerstvo s ňou koná ako s plnoletou osobou a o výsledku lekárskeho vyšetrenia bezodkladne informuje jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka a príslušný súd. Ak sa cudzinec odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu alebo ak zákonný zástupca alebo opatrovník neudelí súhlas na jeho vykonanie, na konanie podľa tohto zákona sa považuje za plnoletú osobu. Ak na základe lekárskeho vyšetrenia nie je možné zistiť, či ide o plnoletú osobu alebo maloletú osobu, na konanie podľa tohto zákona sa považuje za maloletú osobu, o čom ministerstvo bezodkladne informuje jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka. Ministerstvo informuje žiadateľa, v rámci poučenia podľa § 4 ods. 2, o možnosti vykonať lekárske vyšetrenie na určenie jeho veku, spôsobe jeho vykonania a dôsledkoch vyšetrenia na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ako aj o dôsledkoch odmietnutia vyšetrenia“. V administratívnom spise odporcu sa nachádza Usmernenie Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava zo dňa 23.03.2012, v zmysle ktorého policajný útvar v prípadoch dôvodných pochybností o veku cudzinca v konaní podľa zákona o pobyte cudzincov, napr. v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, vyžiada znalecký posudok, príp. odborné stanovisko alebo odborné vyjadrenie lekára so špecializáciou v špecializačnom odbore rádiológia, ktoré ustanoví ako znalca ad hoc podľa § 15 ods. 1, 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. V zmysle stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 19.03.2012, ktoré sa tiež nachádza v administratívnom spise odporcu, tento orgán doporučil pribrať do spolupráce lekára so špecializáciou v špecializačnom odbore rádiológia. Z uvedeného vyplýva iba rozporuplnosť stanovísk a praxe v súvislosti s týmto problémom. Odporca vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ pri zisťovaní totožnosti uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX (v administratívnom spise je uvádzaný dátum XX.XX.XXXX, v záhlaví rozhodnutia je uvedené - dátum narodenia presne nezistený, podľa odborného vyjadrenia 18-19 rokov a viac). Odporca pre určenie veku navrhovateľa v zmysle usmernenia ÚHCP PPZ Bratislava č. p. PPZ- HCP-OCP1-2012/000026-006, na základe stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR, Sekcie zdravia č. p. Z15204-2012-OZS z 19.03.2012, ustanovil za znalca „ad hoc“ rádiológa MUDr. G. M.Í., ktorá na základe lekárskeho vyšetrenia vypracovala odborné vyjadrenie so záverom, že navrhovateľ zodpovedá veku 18-19 rokov a viac. Odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a neodôvodnil, akým spôsobom sa vyrovnal s rozporom medzi navrhovateľom tvrdeným vekom (nar. XXXX) a znaleckým posudkom (18-19 rokov a viac) a v rozhodnutí neustálil vek navrhovateľa, po vyhodnotení k veku navrhovateľa sa vzťahujúcich dôkazov na základe voľnej správnej úvahy. K rodnému listu (Birth Certificate), predloženom v prílohe opravného prostriedku bez prekladu do slovenského jazyka, v ktorom je dvakrát uvedený dátum XX.XX.XXXX, chýba v kolónke Date of Birth dátum. Zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že v správnom konaní ho navrhovateľ nepredložil a podľa informácií pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu sú problémy vôbec získať takýto doklad a jeho pôvod považoval za pochybný. Vzhľadom k tomu, že krajský súd vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie, v jeho rámci bude povinnosťou odporcu aj tento nový dôkaz vyhodnotiť v odôvodnení rozhodnutia. Jeho hodnotenie neprináleží krajskému súdu, pretože by bolo zásahom do práva správneho orgánu na voľné správne hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Za spochybnené považuje krajský súd tvrdenie splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca je policajným útvarom v mieste hraničného priechodu podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona o azyle a teda útvarom príslušným na prijatie vyhlásenia podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle. Uvedenému tvrdeniu oponoval splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní krajského súdu poukázaním na oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR 20/2006 Z. z. o uzavretí Dohody medzi vládou SR a vládou Z. o zmene a doplnení Zmluvy medzi vládou SR a vládou Z. o hraničných priechodoch na spoločných štátnych hraniciach, do ktorej možno nahliadnuť na Ministerstve financií SR. V zozname hraničných priechodov na slovensko-Z. štátnych hraniciach, tvoriacom prílohu k Zmluve, uzatvorenej 15.06.1995, nie je uvedené O. D. D., čím argumentoval odporca. Obsah Dohody však odporca súdu nepredložil. Na pojednávaní krajského súdu zástupca odporcu prehlásil, že do pojednávania navrhovateľ nepožiadal o azyl na príslušnom útvare, bez dokumentovania tohto tvrdenia. V ďalšom konaní bude povinnosťou odporcu overiť túto skutočnosť na Migračnom úrade MV SR aj vzhľadom na odvolaciu námietku o nevrátiteľnosti, neefektívnosti a neúčelnosti zaistenia navrhovateľa ako žiadateľa o azyl. V súvislosti s účelom zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Z. o readmisii osôb, nakoľko navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Z. na územie SR, krajský súd sa musel zaoberať aj odvolacou námietkou, že v zmysle článku 8 ods. 6 Dohody, po schválení readmisie sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými orgánmi v súlade s článkom 9 ods. 1 tejto Dohody. Zástupca odporcu na pojednávaní krajského súdu k tomu uviedol, po výklade postupnosti krokov pre realizáciu readmisie, že v zmysle Dohody je stanovená maximálna ročná lehota na písomnú žiadosť o prijatie. Krajský súd k tomu dodáva, že na realizáciu readmisie stanovil odporca za čas nevyhnutne potrebný na zaistenie lehotu do 28.11.2012. V prípade realizácie readmisie u zaisteného cudzinca je v zmysle judikatúry, uvádzanej aj v opravnom prostriedku potrebné postupovať aj s náležitou starostlivosťou, teda postupovať bezodkladne. Uvedený výklad splnomocneného zástupcu navrhovateľa však považuje krajský súd za predčasný, keďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia, v deň zaistenia navrhovateľa, došlo ešte len k pracovnému stretnutiu pomocníkov hraničných splnomocnencov Z. a SR, na ktorom Z. strana potvrdila prijatie navrhovateľa. K hodnoteniu efektívnosti a účelnosti zaistenia, ako aj odôvodneniu dĺžky lehoty zaistenia navrhovateľa, odporca vo svojom rozhodnutí poukázal na vyjadrenie navrhovateľa, že z domova vycestoval lietadlom do Ruska, následne autom na Ukrajinu a cieľovou krajinou bolo Švédsko, kde si chcel nájsť prácu, zároveň však prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR. Na základe uvedeného mal správny orgán za to, že zaistenie navrhovateľa v tomto prípade je účelné a odôvodnené. V rozhodnutí chýba akékoľvek odôvodnenie dĺžky lehoty zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, stanovený najviac do 28.11.2012 vo výroku napadnutého rozhodnutia. V tomto smere krajský súd poukazuje na judikatúru súdov, napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sp/3/2012-81 z 03.04.2012 a rozhodnutie odporcu, O. T. L. D. Q. H. E. č.p. PPZ-HCP- SO16-96/2012 zo dňa 20.03.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto rozsudku Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 28.11.2012). Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011). K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 02.06.2012 č. p. PPZ-HCP- SO10-159/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.