Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Sp/13/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200675 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200675.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: Y. G. O., D.. XX.XX.XXXX, Š. A. Z. F., H. Č. X. S. Ú. A. R. A. Y., N. XX, XXX XX Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., O. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Oddelenie azylu Policajného zboru, D. X, XXX XX C., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-2-038/2012 zo dňa 07.06.2012 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 07.06.2012 č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-2-038/2012 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania. Štát n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-2-038/2012 zo dňa 07.06.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 07.06.2012 v čase o 12:00 hod. na účel jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR, ktoré vydalo P. V. A. R. C. pod č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-1-001/2012 zo dňa 05.05.2012, na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení na dobu 120 dní, ktorá lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, a to jeho doručením. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC Sečovce“) dňa 07.06.2012 o 14:00 hod.. V predmetnom rozhodnutí odporca poukázal na nové prejednanie veci na podklade rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/11/2012-54 zo dňa 29.05.2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-2-001/2012 zo dňa 05.05.2012 a vec bola vrátená prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ bol rozhodnutím P. V. A. R. C. č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-1-001/2012 zo dňa 05.05.2012 administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu troch rokov, pričom správny orgán neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia SR po tom, čo navrhovateľ bol dňa 03.05.2012 spoločne s ďalšími osobami kontrolovaný v obci X. po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z X. na územie Slovenskej republiky. V ďalšej časti rozhodnutia sa odporca zaoberal preverovaním tvrdenia navrhovateľa, že je maloletý, a to poukazom na ustanovenie § 127 ods. 4 a § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Dňa 04.05.2012 bolo vykonané RTG vyšetrenie za účelom objasnenia veku navrhovateľa. Podľa lekárskeho vyšetrenia, spracovaného MUDr. V. F. bolo zistené, že RTG nález svedčí pre ukončenie kostného vývoja, čo zodpovedá veku 18 až 19 rokov a viac. Z toho dôvodu odporca pristupoval k navrhovateľovi ako k osobe plnoletej, lebo nemal žiaden dôvod spochybňovať lekárske vyšetrenie spracované MUDr. F.. V ďalšom konaní dňa 06.06.2012 bola ustanovená za znalca ad hoc MUDr. F. T. za účelom odborného vyjadrenia z dôvodu určenia veku cudzinca vo veci zaistenia cudzinca. Z jej odborného vyjadrenia vyplýva, že podľa RTG snímky sa nejedná o osobu s kostným vekom mladším ako 18 rokov, ale sa jedná o osobu s kostným vekom starším ako 18 rokov, nakoľko zachytený skelet je štrukturálne nenápadný epifyziárne štrbiny sú kompletne vymiznuté, vrátane epifyziánej štrbiny distálneho rádia, karpálne kosti vykazujú definitívny tvar. RTG nález svedčí pre ukončenie kostného vývoja, čo zodpovedá veku 18 až 19 rokov a viac. Odporca poukázal na to, že pribratím ad hoc znalkyne so špecializáciou v špecializačnom odbore rádiológia, postupoval v zmysle Usmernenia Prezídia PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č.p. PPZ-HCP-OCP-I-2012/000026-006 zo dňa 23.03.2012. Prílohu č. 1 tohto Usmernenia tvorí stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR č. 158/2012/55 zo dňa 05.01.2012, v zmysle ktorého posúdenie uvedených skutočností patrí do znaleckého odboru antropológia. Keďže v predmetnom odbore nie je zapísaná žiadna osoba, účelné bolo pribrať ad hoc osobu, ktorá nemusí byť zapísaná v zozname znalcov, avšak disponuje vedomosťami na dostatočnej úrovni. Prílohu č. 2 tvorí stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR č. Z15204-2012-OZS zo dňa 19.03.2012, ktoré doporučuje priberať do spolupráce lekára so špecializáciou v špecializačnom odbore rádiológia. K rodnému listu (Birth Certificate), ktorý bol doložený vo faxovom podaní, odporca citoval znenie ustanovenia § 126 ods.3, ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. Na základe toho uviedol, že rodný list, doložený vo faxovom podaní, bez úradného prekladu do štátneho jazyka a bez doložky vyššieho overenia, nie je možné považovať za relevantný doklad v konaní podľa zákona o pobyte cudzincov. Podľa výpovede iného žiadateľa o udelenie azylu na území SR - L. V. Z., nar. XX.XX.XXXX v Z., v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 31.05.2012 v spisovom materiáli č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-2-039/2012, v Z. neexistuje žiaden centrálny orgán, ktorý vydáva úradné doklady. V mestách, kde sa nachádzajú úrady, tieto vydávajú doklady na základe údajov, ktoré uvedie žiadateľ, čo sa týka aj cestovných dokladov. Týmto spôsobom sa dajú zabezpečiť akékoľvek úradné doklady. Toto tvrdenie dokladoval odporca tiež internetovými stránkami. Odporca v napadnutom rozhodnutí sa zaoberal tiež možnosťou namiesto zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny uložiť mu povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice sa odmietol vyjadriť k možnosti preukázania ubytovania a finančného zabezpečenia pobytu a preto správny orgán vylúčil túto možnosť. Odporca tiež konštatoval, že do zápisnice, spracovanej na Oddelení hraničnej kontroly PZ X., navrhovateľ prejavil záujem o udelenie azylu na území SR a z toho dôvodu bol odovzdaný na P. V. A. C.. Hodnotením efektívnosti a účelnosti zaistenia došiel odporca k záveru, že formálne existujú zákonné dôvody zaistenia (rozhodnutie o administratívnom vyhostení), ale taktiež existuje aj reálny predpoklad, že bude možné realizovať dobrovoľný návrat navrhovateľa do krajiny pôvodu, o ktorý prejavil záujem. Odporca vzal do úvahy súčasnú ekonomickú situáciu navrhovateľa a dospel k záveru, že odkladom výkonu rozhodnutia by navrhovateľ mohol utrpieť nenahraditeľnú ujmu, pretože nemá žiadne finančné prostriedky a nie je schopný si sám zabezpečiť najzákladnejšie životné potreby. Pri prehliadke navrhovateľa bolo zistené, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a on sa k tomu odmietol vyjadriť. K lehote zaistenia na 120 dní odporca uviedol, že táto doba je primeraná účelu zaistenia, t. j. vystaveniu náhradného cestovného dokladu, vzhľadom na potrebu vykonania úkonov a komunikácie Ministerstva zahraničných vecí SR so zastupiteľským úradom domovskej krajiny, ktorá nemá diplomatické zastúpenie na území SR. Zo stanoviska ÚPZC Sečovce okrem iného vyplýva, že zastupiteľský úrad Z. nemá sídlo na území SR a preto komunikácia medzi príslušnými štátnymi orgánmi je zdĺhavá. V prípade spolupráce cudzinca je veľký predpoklad vydania náhradného cestovného dokladu pre návrat do príslušnej krajiny pôvodu, ale nie je možné presne určiť lehotu vystavenia náhradného cestovného dokladu. Z obdobných prípadov v minulosti je možné vyvodzovať záver, že lehota 120 dní v prípade, že navrhovateľ bude spolupracovať pri vydávaní náhradného cestovného dokladu, bude postačujúca. Navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom v zmysle článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 562/2006ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, oprávňujúcim ho na pobyt v schengenskom priestore a na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a nedisponuje ani finančnými prostriedkami, potrebnými na vycestovanie. Z toho dôvodu nebolo možné prepustiť navrhovateľa a je to zároveň dostatočný dôvod na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca tiež uviedol, že podľa § 90 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prepustený zo zariadenia (ÚPZC), je povinný vycestovať do 30 dní od jeho prepustenia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu. Táto lehota na vycestovanie sa ale nepovažuje za oprávnený pobyt v zmysle ustanovenia § 126 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Napokon odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa, uvedeného v článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dospel k záveru, že neboli zistené skutočnosti a neboli navrhovateľom potvrdené žiadne závažné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu, s prihliadnutím na jeho súkromný a rodinný život. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu veci je nedostatočné. V opravnom prostriedku navrhovateľ, resp. jeho splnomocnený zástupca namietal, že odporca nesprávne posúdil a neustálil skutočný vek navrhovateľa. Navrhovateľ sa nepodrobil lekárskemu vyšetreniu, iba zhotoveniu rádiologického snímku zápästia a spolupracoval s lekárom - rádiológom, ktorý ako neznalec určil vek navrhovateľa z rádiologického snímku zápästia. Odporca tak postupoval v rozpore s § 88 ods. 1, ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého maloletého bez sprievodu nie je možné zaistiť. Zároveň navrhovateľ namietal spôsob určenia jeho veku na základe RTG vyšetrenia lekárom - rádiológom, ktorý nie je zapísaný v zozname znalcov. V zmysle stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR (v prílohe opravného prostriedku) rádiológ môže byť pri riešení otázky biologického veku osoby nanajvýš odborným konzultantom a medzi odbory, ktoré sú schopné odborne posúdiť biologický vek osoby patrí antropológia, kriminalistika (odvetvie kriminalistická antropológia) a zdravotníctvo a farmácia (odvetvie súdne lekárstvo). Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež tvrdil, že v zozname znalcov SR sú zapísaní dvaja znalci v odbore kriminalistika - odvetvie kriminalistická antropológia, obdobne ako v odbore súdne lekárstvo. Namietal, že ak by aj bol riadne určený biologický vek navrhovateľa, nemusí ísť o skutočný kalendárny vek navrhovateľa, pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/11/2012 zo dňa 29.05.2012. K analýze predloženého rodného listu navrhovateľa splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ nemá možnosť preukázať svoj vek žiadnym iným dokumentom vierohodnejšie, ako svojim rodným listom. K absencii úradného prekladu a doložky vyššieho overovania listín uviedol, že preskúmanie predloženého dokladu a overenie jeho pravosti je úlohou odporcu a nie navrhovateľa. Keďže sa nejedná o konanie o žiadosti o udelenie určitej formy pobytu, nie je preto úlohou navrhovateľa dokladať do spisu potvrdenia, na základe ktorého by odporca mohol vydať rozhodnutie. Riadne a úplne zistiť skutočný stav veci je úlohou odporcu, keďže navrhovateľ nemá objektívne možnosť zabezpečiť doložku vyššieho overenia na predloženom rodnom liste a nemá ani objektívnu možnosť zabezpečiť preklad predloženého rodného listu. Odkazy na www stránky, uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa tvrdenia zástupcu navrhovateľa neexistujú. V tomto kontexte však aj v prípade, že by navrhovateľ vyhovel formálnym požiadavkám, tak by dokument odporca vyhodnotil ako nerelevantný z dôvodu, že rodný list bol vystavený na základe vymyslených, navrhovateľom poskytnutých údajov, keď výpoveď žiadateľa o azyl L. V. Z. považoval za irelevantnú. Odporca teda podľa jeho názoru nedostatočne zistil skutočný stav veci, keď vychádzal pri určovaní veku navrhovateľa len z odborného vyjadrenia neznalca - lekára - rádiológa. K lehote zaistenia navrhovateľa splnomocnený zástupca poukázal na to, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa doručené 14.06.2012, kedy nastala vykonateľnosť rozhodnutia v zmysle druhej výrokovej časti rozhodnutia a preto navrhovateľ mal byť zaistený až 14.06.2012. Do ÚPZC Sečovce však bol navrhovateľ umiestnený už 07.06.2012. Stanovenie lehoty zaistenia považoval tiež za zmätočné, keďže lehota má plynúť až od vykonateľnosti rozhodnutia jeho doručením, t. j. od 14.06.2012, no v zmysle tretej výrokovej časti plynie už od 07.06.2012 umiestnením navrhovateľa do ÚPZC Sečovce. Zaistenie od 07.06.2012 do 13.06.2012 preto považoval za nezákonné, bez existencie rozhodnutia. Za zmätočné považoval aj tvrdenie, že navrhovateľ má byť zaistený na 120 dní, nakoľko v zmysle druhej výrokovej časti lehota 120 dní uplynie 11.10.2012 a v zmysle tretej výrokovej časti už 04.10.2012. Samotné stanovenie lehoty na 120 dní považoval tiež za neodôvodnené. Predpoklad vydania náhradného cestovného dokladu pre návrat do príslušnej krajiny pôvodu, podmienený spoluprácou navrhovateľa, je len všeobecnou informáciou, nakoľko v samotnom konštatovaní odporca používa iba slovné spojenie „pre návrat do príslušnej krajiny pôvodu“, resp. označenie Z. v predchádzajúcej vete je nedostačujúce. V inej časti rozhodnutia odporca spochybnil akúkoľvek relevanciu dokladov vydávaných Z. orgánmi a preto je otázne, aká relevancia by bola pripísaná takémuto cestovnému dokladu a v tomto smere si preto odporca protirečil. Splnomocnený zástupca navrhovateľa v súvislosti s odôvodnením lehoty zaistenia citoval ustálenú judikatúru Nejvyššího správniho soudu, a to rozhodnutie zo dňa 19.10.2011 č. j. 1As/93/2011, podľa ktorého správny orgán musí v odôvodnení vedľajšieho výroku rozhodnutia o zaistení, ktorým sa stanovuje doba jeho trvania, uviesť, aké všetky úkony bude pravdepodobne nevyhnutné uskutočniť na prípravu realizácie administratívneho vyhostenia. V ďalších bodoch odvolania navrhovateľ namietal efektívnosť a účelnosť zaistenia, ako aj vyhostiteľnosť, aj vzhľadom na ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR a dve konkrétne rozhodnutia ESĽP v Štrasburgu. Navyše namietal tiež porušenie ustanovenia § 83 ods. 7 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko navrhovateľ je maloletou osobou bez sprievodu. Splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol tiež, že navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený v zmysle príkazu na prepustenie dňa 06.06.2012, ktorým začala plynúť zákonná 30-dňová lehota na vycestovanie z územia SR, čím sa formálne legalizuje pobyt cudzinca na území SR, no namiesto toho bol navrhovateľ zaistený bezprostredne po tomto príkaze, čím mu odporca znemožnil splnenie povinnosti vycestovať v lehote 30 dní od prepustenia zo zaistenia a vo svojom rozhodnutí iba konštatoval, že lehota stanovená na vycestovanie sa nepovažuje za oprávnený pobyt v zmysle § 126 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Namietal, že podľa § 126 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov pobyt počas lehoty na vycestovanie podľa § 111 ods. 1 písm. p/ zákona o pobyte cudzincov sa považuje za oprávnený pobyt a preto analogicky možno považovať za oprávnený pobyt aj lehotu na vycestovanie pri prepustení cudzinca zo zaistenia. Aplikácia § 126 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je obmedzená výlučne iba na otázku prechodného pobytu. Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.) a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci. Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľa navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 20.06.2012 vo svojom stanovisku k opravnému prostriedku. Zo stanoviska odporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že správny orgán zotrval na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. K odvolacej námietke ohľadom skutočnosti, že navrhovateľ je maloletý cudzinec bez sprievodu, sa odporca zaoberal výsledkami znaleckého dokazovania znaleckým posudkom znalca MUDr. F. a následne pribratím znalkyne ad hoc z odboru rádiológie MUDr. T., ktorá rovnako vo svojom odbornom vyjadrení dospela k záveru, že RTG nález navrhovateľa svedčí o ukončení kostného vývoja, čo zodpovedá veku 18-19 rokov a viac. Pokiaľ v odvolacej námietke je uvedené, že podľa stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR biologický vek osoby možno určiť iba štandardnými metódami, využívanými v antropológii a pediatrii, odporca namietal, že v predmetnom stanovisku absentuje slovíčko iba, ktorým sa navrhovateľ snaží navodiť domnienku, že inými metódami nie je možné určiť vek, iba tými, ktoré uvádza. V stanovisku je však aj konštatovanie, že ako najobjektívnejšie metódy vychádzajú z rôznych analýz zubného a kostného veku. Pri kostnom veku sa štandardne zhotovuje RTG snímka ľavej ruky a zápästia a následne sa porovnáva so štandardom alebo sa hodnotí stupeň zrelosti na vybraných kostiach. Takýto spôsob určenia veku bol použitý aj v prípade navrhovateľa. V závere tohto stanoviska je konštatované, že v kompetencii Ministerstva spravodlivosti SR nie je poskytovanie záväzných stanovísk, ani podávanie právne záväzného výkladu k platným právnym predpisom, či vyjadrenie k aplikácii právnych predpisov a v prípade, že takéto výklady, vyjadrenia alebo stanoviská boli poskytnuté, sú názorom konkrétnej osoby, ktorá ich poskytla a nie sú právne záväzné, záleží na orgáne aplikujúcom právo, či sa s tým stotožní a podľa neho bude postupovať. Odporca zotrval na tom, že keďže v znaleckom odbore antropológia nie je zapísaná žiadna osoba, ako účelné sa javí pribrať ako znalca ad hoc osobu, ktorá nemusí byť zapísaná v zozname znalcov, avšak disponuje potrebnými vedomosťami na dostatočnej úrovni. V zmysle stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR bolo doporučené priberať do spolupráce lekára so špecializáciou v špecializačnom odbore rádiológia a odporca takto aj postupoval. V otázke hodnotenia rodného listu a odvolacím námietkam v súvislosti s posudzovaním hodnovernosti tohto dokladu, odporca uviedol, že týmto dokladom v správnom konaní nedisponoval, keďže bol predložený až na pojednávaní na krajskom súde, a to len vo faxovej podobe, nie v origináli, takže nebolo možné preskúmať a overiť jeho pravosť. Citoval ustanovenie § 126 ods. 3, ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, v ktorom nie je uvedené, že by sa vzťahovalo výlučne na konanie o žiadosti o udelenie určitej formy pobytu. Stránky www, na ktoré poukázal odporca v napadnutom rozhodnutí, existujú, sú reálne a preklady k nim boli získané prostredníctvom internetového prekladača a sú priložené v spisovom materiáli a evidované pod č.p. PPZ-HP-PO-ZVC-049/2012. Z nich vyplýva, že v Z. neexistujú žiadne štátne inštitúcie oprávnené vydávať alebo zaregistrovať oficiálne dokumenty a v prípade vydávania týchto dokumentov súkromnými agentúrami, sa tieto musia spoľahnúť na informácie poskytnuté dotknutou osobou alebo príbuznými. K odvolacej námietke, že v zmysle výroku rozhodnutia lehota zaistenia navrhovateľa plynie od okamihu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a vykonateľnosť nastáva okamihom doručenia rozhodnutia o zaistení, ktoré bolo zástupcovi navrhovateľa doručené až 14.06.2012, odporca uviedol, že rozhodnutie o zaistení bolo navrhovateľovi vyhlásené dňa 07.06.2012 po pretlmočení a navrhovateľ odmietol rozhodnutie prevziať, o čom svedčí záznam na siedmej strane rozhodnutia o zaistení. Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo rozhodnutie zaslané prostredníctvom poštových služieb, pričom odporca poznamenal, že právny zástupca nie je účastníkom konania a koná len v rozsahu splnomocnenia, ktoré mu bolo splnomocniteľom uvedené. Lehota zaistenia nemohla začať plynúť až dňom doručenia rozhodnutia o zaistení právnemu zástupcovi, ktorý bol informovaný zástupcom riaditeľa dňa 06.06.2012 o 18:30 hod. a vyslovil súhlas, že úkony môžu byť vykonávané aj bez jeho prítomnosti. Odporca sa vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa zaoberal tiež odvolacou námietkou, že stanovenie lehoty na 120 dní je neodôvodnené s citáciou judikatúry Nejvyššího správniho soudu a jeho rozhodnutia č. j. 1As/93/2011 zo dňa 19.10.2011. Odporca uviedol, že úkony smerujúce k výkonu vyhostenia sú plne v kompetencii príslušného ÚPZC Sečovce alebo Medveďov, v ktorom je cudzinec umiestený a komunikáciu so zastupiteľskými úradmi ohľadom vystavenia náhradných cestovných dokladov má na základe interných právnych aktov riadenia v kompetencii ÚPZC Sečovce. Podľa informácií od ÚPZC Sečovce, zaisteným cudzincom, ktorí o sebe vyhlasovali, že sú štátnymi príslušníkmi Z., doposiaľ nebol vystavený náhradný cestovný doklad z dôvodu, že cudzinci dostatočne nespolupracovali a odmietali uviesť svoje pravé údaje. V takom prípade vydanie takéhoto dokladu je vykonané s časovým odstupom. V prípadoch zaistených štátnych príslušníkov Z., u ktorých bolo v minulosti žiadané vydanie náhradného cestovného dokladu, ešte pred potvrdením ich osobných údajov a následným vydaním náhradných cestovných dokladov, došlo k ich prepusteniu zo zaistenia a z toho dôvodu ÚPZC Sečovce nemá praktickú skúsenosť s určitou dobou, resp. lehotou vydania náhradného cestovného dokladu štátnemu príslušníkovi Z.. To však ešte neznamená, že takýto doklad štátnemu príslušníkovi Z. nebude vydaný. K tomu odporca ešte dodal, že pokiaľ v zmysle odvolacej námietky, že pri spochybnení relevancie dokladov, vydávaných Z.Á. orgánmi, je otázne, aká relevancia by bola pripísaná takémuto cestovnému dokladu, odporca uviedol, že nemal v úmysle v rozhodnutí o zaistení spochybniť cestovné doklady Z. ako také, iba sa snažil poukázať na reálnu prax pri vydávaní takýchto dokladov v Z.. V prípade, že by došlo k vydaniu náhradného cestovného dokladu prostredníctvom oficiálneho zastupiteľstva Z. republiky v zahraničí, nie je daný žiaden dôvod akýmkoľvek spôsobom takýto doklad spochybňovať. K odvolacej námietke ohľadom efektívnosti a účelnosti zaistenia, citáciou článku 5 od. 1 písm. f/ Dohovoru, odporca uviedol, že napriek tomu, že krajiny Európskej únie sú všeobecne uznávané za krajiny s vyspelou demokraciou, toleranciou a humánnym prístupom k cudzincom, je v záujme národnej, ako aj verejnej bezpečnosti a predchádzania zločinnosti, aby sa v rámci krajín schengenského priestoru nepohybovali osoby, ktoré vstúpili do tohto priestoru nelegálne a bez dokladov a preto bol vykonaný zásah do života navrhovateľa z pohľadu súčasnej situácie v demokratických krajinách schengenského priestoru, keď je ohrozená národná bezpečnosť týchto krajín. Ohľadom navrhovateľa existuje rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia SR a zákaze vstupu na územie SR na dobu troch rokov. Za bezdôvodnú považoval odporca tiež námietku, že maloletého nie je možné zaistiť a administratívne vyhostiť vzhľadom na to, že v prípade navrhovateľa sa nejedná o dieťa mladšie ako 18 rokov. Ohľadom príkazu na prepustenie navrhovateľa zo zaistenia, zo dňa 06.06.2012, ktorým dňom začala navrhovateľovi plynúť zákonná 30-dňová lehota na vycestovanie z územia SR, odporca argumentoval ustanovením § 90 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a ustanovením § 126 ods. 2 v spojitosti s § 111 ods. 1 písm. p/ zákona o pobyte cudzincov. K tomu odporca uviedol, že v lehote 30 dní má žiadateľ iba povinnosť vycestovať z územia SR a v žiadnom ustanovení nie je uvedené, že touto lehotou na vycestovanie sa formálne legalizuje pobyt cudzinca na území SR. V zmysle článku 5 ods. 1 písm. a/, b/, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, musia štátni príslušníci tretej krajiny mať platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu a musia mať platné vízum, ak sa vyžaduje. Navrhovateľ nespĺňal túto nevyhnutnú podmienku a podľa názoru odporcu je ťažko predstaviteľné, ako by chcel legálne opustiť územie SR, kde sa zastupiteľský úrad Z. republiky nenachádza, a to bez toho, aby sa dopustil ďalšieho porušenia právnych predpisov. Slovenská republika prevzala na seba zodpovednosť za národnú, ako aj verejnú bezpečnosť všetkých krajín Dohody a teda aj zodpovednosť dôkladnej kontroly vonkajšej hranice a tým eliminovanie vstupu a pohybu osôb, ktoré vstúpili do tohto priestoru nelegálne a bez dokladov. Odporca dodal, že zrušením predchádzajúceho rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie krajským súdom, súd zavial odporcu k ďalšiemu postupu v zmysle tohto rozsudku a teda, ak by došlo skutočne k vycestovaniu cudzinca v danej 30-dňovej lehote, nebolo by možné z dôvodu jeho neprítomnosti naplniť rozsudok Krajského súdu v Košiciach. Z uvedených dôvodov odporca žiadal, aby krajský súd rozhodnutie o zaistení potvrdil. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom navrhovateľa, prostredníctvom tlmočníkov, splnomocnenej zástupkyne zástupcu navrhovateľa a splnomocneného zástupcu odporcu, ako aj po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, respektíve jeho splnomocneného zástupcu, je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p.. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 26.06.2012, sa zúčastnila splnomocnená zástupkyňa zástupcu navrhovateľa spolu s navrhovateľom, ako aj splnomocnený zástupca odporcu. Navrhovateľ na pojednávaní krajského súdu uviedol, že v Z. mu zabila otca polomilitantná skupina pred jeho očami, časť rodiny brata a sestru chytili a jemu sa podarilo ujsť. Na Slovensku požiadal o pomoc políciu, no dali ho do väzenia a mal zdravotné problémy. Zástupca IOM-u mu povedal, že nie je možný návrat do Z., pretože je tam nebezpečné prostredie, on sa nechce dobrovoľne vrátiť späť, radšej bude vo väzení, ako by sa mal vrátiť. Bol prepustený a znovu zadržaný. Nemá finančné prostriedky, dva mesiace poriadne nejedol a nemohol sa kontaktovať s rodinou. Naproti tomu však uviedol, že rodný list v predchádzajúcom spise (spis Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/11/2012) na č.l. 39 je doklad, so správnym dátumom jeho narodenia, ktorý mu brat poslal cez internet do ÚPZC Sečovce. O azyl nepožiadal, lebo nechce zostať sám, iba ak by slovenská vláda zabezpečila príchod jeho rodiny. Splnomocnená zástupkyňa zástupcu navrhovateľa na pojednávaní zotrvala na písomných dôvodoch, uvedených v opravnom prostriedku a navrhla napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a zároveň žiadala, aby súd nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. Zdôraznila, že odporca pristupoval k navrhovateľovi ako k plnoletému, hoci je maloletý. Stanovisko ministerstva spravodlivosti a prezídia PZ nepovažovala za záväzné a namietala, že pri určovaní veku nebol dodržaný riadny postup, keď navrhovateľ zadovážil rodný list a nemal iný spôsob ako preukázať svoj vek. V ostatnom sa pridržala dôvodov uvedených v opravnom prostriedku s tým, že nie je možné maloletého vyhostiť, v napadnutom rozhodnutí nie je dostatočne odôvodnená efektívnosť a účelnosť zaistenia a lehota zaistenia, v dôsledku čoho považovala rozhodnutie za nezákonné, náhradu trov konania si neuplatnila. Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní trval na správnosti napadnutého rozhodnutia a poukázal na písomné dôvody, podrobne uvedené v stanovisku k opravnému prostriedku navrhovateľa, v ktorom sa vyjadril odporca k otázke určovania veku s prihliadnutím na stanoviská ministerstva spravodlivosti a ministerstva zdravotníctva. Výsluchom dvoch cudzincov zo Z. bola podľa jeho názoru spochybnená dôveryhodnosť rodných listov z tejto krajiny. U 30-dňovej lehoty na vycestovanie, uvedenej v príkaze na prepustenie zaisteného cudzinca, podľa jeho vyjadrenia má ísť o dobrovoľné plnenie, ak cudzinec vlastní cestovný doklad, ak nie, porušil by ďalší predpis. Potvrdil, že proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení bolo podané odvolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté. Navrhol preto, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 07.06.2012 č. p. PPZ-HCP-PO11-ZVC-2-038/2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 07.06.2012 od 12:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, na dobu 120 dní. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkon jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov) Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa. K odvolacej námietke, týkajúcej sa veku navrhovateľa a jeho stanoveniu znalkyňou ad hoc v odbornom vyjadrení a námietkam, týkajúcim sa odboru, z ktorého má byť pribratý znalec, krajský súd poukazuje na prechádzajúci rozsudok tohto súdu č. k. 1Sp/11/2012-54 zo dňa 29.05.2012. V ďalšom sa krajský súd nestotožňuje s odvolacou námietkou, že navrhovateľ sa nepodrobil lekárskemu vyšetreniu v zmysle § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, keď sa podrobil iba zhotoveniu rádiologického snímku zápästia. Rovnako neodôvodnená je námietka, že do konania pribratá ad hoc lekárka je neznalec, keďže ako ad hoc znalec bola do konania pribratá v súlade so zákonom o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch na podanie odborného vyjadrenia. Na základe tohto odporca posúdil navrhovateľa ako plnoletého. Rovnako odporca sa zaoberal vyhodnotením listinného dôkazu - rodného listu navrhovateľa, a to zadovážením a hodnotením správ o situácii v Z. v súvislosti s vydávaním osobných dokladov, aj poukazom na výpoveď žiadateľa o azyl, ktorú v spojitosti so zadováženými správami nemožno považovať za úplne irelevantnú. Ohľadom lehoty zaistenia navrhovateľa krajský súd poukazuje na skutočnosť, vyplývajúcu z administratívneho spisu odporcu, že navrhovateľ odmietol po pretlmočení rozhodnutie prevziať dňa 07.06.2012. Pre súd je nepreskúmateľné tvrdenie splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že rozhodnutie o zaistení mu bolo doručené 14.06.2012, pretože v administratívnom spise odporcu sa nenachádza plná moc pre tohto zástupcu, ktorá bola priložená až k opravnému prostriedku a datovaná 13.06.2012. Z administratívneho spisu nie je zistiteľné, z akého dôvodu bolo rozhodnutie doručované súčasnému splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa, ktorému plná moc zo dňa 13.06.2012 bola udelená iba na zastupovanie v konaní pred súdmi v predmetnom konaní. Z napadnutého rozhodnutia tiež nevyplýva skutočnosť, z akého dôvodu bol navrhovateľ na základe príkazu na prepustenie z ÚPZC zo dňa 06.06.2012 prepustený z ÚPZC aj s poučením, že je povinný vycestovať v lehote do 30 dní od jeho prepustenia z útvaru zaistenia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu. Ako je zrejmé z napadnutého rozhodnutia, dňom 07.06.2012 bol navrhovateľ opätovne zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce. Vyjadrenie odporcu v tomto smere, že v prípade vycestovania cudzinca v danej 30-dňovej lehote, by nebolo možné z dôvodu jeho neprítomnosti naplniť zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach, je neopodstatnené. Vo viacerých veciach po realizovaní vyhostenia navrhovateľa alebo jeho prepustením zo zaistenia, odporca konanie zastavil. Krajský súd však považuje za dôvodnú odvolaciu námietku, týkajúcu sa efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Z tohto hľadiska odporca odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že doba zaistenia na 120 dní je primeraná účelu zaistenia, t. j. dobe vystavenia náhradného cestovného dokladu, vzhľadom na nutnosť vykonania potrebných úkonov a komunikácie Ministerstva zahraničných vecí SR so zastupiteľským úradom domovskej krajiny, ktorá nemá diplomatické zastúpenie na území SR. Odporca pritom vychádzal zo stanoviska ÚPZC Sečovce k možnosti vystavenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Z neho okrem iného vyplýva, že zastupiteľský úrad Z. s územnou pôsobnosťou pre Slovenskú republiku nemá sídlo na území SR, z toho dôvodu je komunikácia medzi príslušnými štátnymi orgánmi zdĺhavá. V prípade, ak cudzinec spolupracuje a uvedie svoje pravé osobné údaje, je veľký predpoklad vydania náhradného cestovného dokladu pre návrat do príslušnej krajiny pôvodu, ale nie je možné presne určiť lehotu vystavenia náhradného cestovného dokladu. Odporca uviedol, že z obdobných prípadov v minulosti je možné vyvodzovať záver, že lehota 120 dní v prípade, že navrhovateľ bude spolupracovať pri vydávaní náhradného cestovného dokladu, bude postačujúca. Odporca tiež pri hodnotení efektívnosti a účelnosti zaistenia dospel k záveru o existencii zákonných dôvodov zaistenia, ktorým je rozhodnutie o administratívnom vyhostení a taktiež dospel k záveru, že je reálny predpoklad, že bude možné realizovať dobrovoľný návrat navrhovateľa do krajiny pôvodu, nakoľko o to navrhovateľ prejavil záujem. Vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku však odporca zacitoval z predmetného stanoviska ÚPZC Sečovce aj skutočnosti, že v prípadoch zaistených štátnych príslušníkov Z., u ktorých bolo v minulosti žiadané vydanie náhradného cestovného dokladu, ešte pred potvrdením ich osobných údajov a pred vydaním náhradných cestovných dokladov došlo k ich prepusteniu zo zaistenia a z tohto dôvodu ÚPZC Sečovce nemá praktickú skúsenosť s určitou dobou, resp. lehotou vydania náhradného cestovného dokladu štátnemu príslušníkovi Z.. K tomu aj odporca doplnil, že to ešte neznamená, že takýto doklad štátnemu príslušníkovi Z. nebude vydaný a dodal, že nespochybňoval cestovné doklady Z. ako také a v prípade vydania náhradného cestovného dokladu prostredníctvom oficiálneho zastupiteľstva Z. republiky v zahraničí, nie je daný žiaden dôvod akýmkoľvek spôsobom takýto doklad spochybňovať. Uvedené skutočnosti podľa názoru krajského súdu dostatočne neodôvodňujú efektívnosť a účelnosť zaistenia z hľadiska reálnosti vyhostenia, vyhostiteľnosti navrhovateľa. Krajský súd pritom prihliadol na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012 z 09.05.2012, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sp/3/2012-81 z 03.04.2012 a rozhodnutie odporcu, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru S. Z. č.p. PPZ-HCP-SO16-96/2012 zo dňa 20.03.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto rozsudku Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade na dobu 120 dní, no z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé zohľadnenie predchádzajúcej doby zaistenia navrhovateľa od 05.05.2012 do 06.06.2012). Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporcu absentuje odôvodnenie stanovenia lehoty zaistenia tak, ako to namietal splnomocnený zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p., o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 07.05.2012 č. p. PPZ-HCP- PO11-ZVC-2-038/2012 zrušil podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2 z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štátu nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa § 141 ods. 2 O. s. p. trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18), platí štát. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.