Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sp/14/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200720 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200720.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Valériou Mihalčínovou, v právnej veci navrhovateľa: Mesto Spišské Vlachy, so sídlom SNP 34, Spišské Vlachy, proti odporcovi: Krajský úrad životného prostredia, so sídlom Komenského 52, Košice, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. 2012/56 zo dňa 11. mája 2012, takto r o z h o d o l : Z r u š u je rozhodnutie odporcu zo dňa 11. mája 2012 č.2012/56 a v r a c i a mu vec na ďalšie konanie. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. 2012/56 zo dňa 11. mája 2012 podľa § 61 ods. 9 v spojení s § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 543/2002 Z. z.) nepriznal žiadateľovi (navrhovateľovi) nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania lesných pozemkov v jednotkách priestorového rozdelenia lesa (JPRL) 153,154,161 a 162 na LHC Spišské Vlachy, LC Mestské lesy Spišské Vlachy (parcela C-KN č. 7730/3 v k.ú. Spišské Vlachy). Žiadateľovi (navrhovateľovi) sa nepriznal nárok na náhradu vo výške 42 124,50 Eur z toho dôvodu, že uvedené JPRL boli v čase platnosti LHP 1999-2008 vyhlásené za lesy ochranné. Z hľadiska ochrany prírody a krajiny sa uvedené pozemky nachádzajú na území Národnej prírodnej rezervácie (ďalej len "NPR") Galmuská tisina, kde platí piaty stupeň ochrany v zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. V súlade s § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. nárok na úhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania zaniká ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch vyhlásených podľa zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch. V odôvodnení odporca uviedol, že dňa 20. decembra 2011 mu bola doručená žiadosť navrhovateľa o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesných pozemkov v zmysle § 61 zákona č. 543/2002 Z.z. vo výške 42 124,50 eur, nachádzajúcich sa v k.ú. Spišské Vlachy, na LHC Spišské Vlachy, LC Spišské Vlachy. Náhradu si navrhovateľ uplatňuje za obdobie rokov 1999-2008, pričom uviedol, že v JPRL 153, 154, 161 a 162 na LHC Spišské Vlachy, LC Mestské lesy Spišské Vlachy za uvedené decénium bol pokyn bez zásahu a že bol povinný strpieť stanovené obmedzenia, a teda mu vznikol nárok na náhradu vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania. Návrh bežného obhospodarovania vypracovala Slovenská lesnícka spoločnosť a.s. Banská Bystrica. Ďalej uviedol, že predmetné dielce sú zaradené do kategórie ochranné lesy podľa zákona o lesoch (§ 13 zákona č. 326/2005 z.z.). Na základe uvedeného v súlade s § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. nie je možné vyplatiť predmetnú náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania v zmysle zákona č. 543/2002 Z.z., nakoľko podľa citovaného zákona nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v ochranných lesoch zaniká. Rovnaké stanovisko k predmetnej veci zaujalo aj Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky v liste z 8. marca 2012, pričom uviedlo, že nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania zaniká, ak sa vzťahuje na lesné pozemky zaradené do kategórie ochranných lesov, iba ak by k obmedzeniu bežného obhospodarovania v ochranných lesoch došlo rozhodnutím orgánu ochrany prírody, ktorým sa určili obmedzujúce podmienky, alebo ktorým nebol vydaný súhlas, alebo ktorým nebola povolená výnimka a tým obmedzil postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch. Na základe vyššie uvedených skutočností a s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 543/2002 Z.z. a zákona o lesoch odporca konštatoval, že žiadateľovi (navrhovateľovi) neprislúcha nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania na lesných pozemkoch v zmysle § 61 zákona č. 543/2002 Z.z, pričom zdôraznil rovnaké závery v usmernení Ministerstva životného prostredia SR ako aj v stanovisku Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky, správy národného parku Slovenský raj zo dňa 27. januára 2012. Vo včas podanom opravnom prostriedku navrhovateľ žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Poukázal na ustanovenie § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., v zmysle ktorého je nepochybné, že v danom prípade došlo k obmedzeniu bežného obhospodarovania predmetných lesných pozemkov. Žiadosť o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania sa vzťahuje na územie prírodnej rezervácie Galmuská tisina. Náhrada bola uplatnená za obdobie rokov 1999-2008. Počas celého decénia nebola vo vyššie uvedených jednotkách priestorového rozdelenia lesa (JPRL) realizovaná žiadna úmyselná , ani náhodná ťažba. Vlastník pozemku bol podľa § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. v tomto období povinný strpieť stanovené obmedzenia a vznikol mu tak nárok na náhradu vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania, ktorým sa rozumie hospodárenie na lesnom pozemku, ktoré zodpovedá návrhu hospodárskych opatrení pre JPRL bez obmedzujúcich požiadaviek orgánu ochrany prírody a krajiny. V priebehu prvostupňového správneho konania nedošlo k spochybneniu hore uvedeného tvrdenia o tom, že k obmedzeniu bežného obhospodarovania došlo. V rámci konania a ani rozhodnutím odporcu nedošlo ani k spochybneniu vyčíslenej náhrady vo výške tohto obmedzenia, ktorá bola v žiadosti uplatnená. Odporca taktiež v napadnutom rozhodnutí nespochybnil správnosť a úplnosť predloženej žiadosti. Navrhovateľ namieta skutočnosť, že podľa názoru odporcu mu nemožno priznať náhradu, lebo nárok na ňu zo zákona zanikol. Tento názor považuje za nesprávny, nakoľko v takomto prípade by došlo nepochybne k diskriminácii navrhovateľa ako vlastníka pozemkov v porovnaní s s ostatnými vlastníkmi, ktorí vlastnia pozemky v chránených územiach s piatym stupňom ochrany, ktoré sa však nenachádzajú v ochranných lesoch. Neexistuje logický, ani iný dôvod na to, aby v ochranných lesoch, nachádzajúcich sa v piatom stupni ochrany tento nárok automaticky zanikol, a v iných lesoch, nachádzajúcich sa v piatom stupni ochrany, tento nárok nezanikol. V zmysle čl. 20 Ústavy SR však platí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Rozhodnutím odporcu došlo k tomu, že vlastníckemu právu navrhovateľa nebol priznaný rovnaký zákonný obsah, ako vlastníckemu právu iných vlastníkov lesných pozemkov a na základe toho nebola priznaná primeraná náhrada a to napriek tomu, že došlo k preukázateľnému obmedzeniu vlastníckeho práva. Odporca tak postupoval aj napriek tomu, že zo strany navrhovateľa bol upozornený aj na iný možný výklad predmetného ustanovenia zákona č. 543/2002 Z.z. s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v obdobných veciach už rozhodoval. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 6Sžp/3/2010 zo dňa 30. marca 2011 a rovnako aj v rozsudku č. 2Sžp/1/2010 zo dňa 27. apríla 2011 okrem iného uviedol, že by bolo v rozpore so zákonom o ochrane prírody a krajiny ako aj s ústavou, ak by vlastníkovi chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania. V uvedených konaniach súd rozhodoval o rovnakom nároku na finančnú náhradu to vo veciach, ktoré sú vecne a skutkovo zhodné s vecou a žiadosťou navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal, že nejednotným postupom odporcu v druhovo identických správnych konaniach odporca vnáša medzi potencionálnych oprávnených žiadateľov o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania značnú právnu neistotu. Považuje za nevyhnutné uviesť, že žiaden list ani usmernenie príslušného ministerstva nie je právne záväzný a odporca pri rozhodovaní by mal predovšetkým postupovať v súlade s ústavou a príslušnými právnymi predpismi. Zároveň odporca neposkytol navrhovateľovi ako účastníkovi správneho konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia čím porušil ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Ak by odporca postupoval v súlade s uvedeným ustanovením, navrhovateľ by už v rámci prvostupňového správneho konania mohol predložiť odporcovi vyššie uvedené argumenty. Odporca v písomnom vyjadrení zotrval na všetkých skutkových zisteniach v správnom konaní ako aj na ich právnom posúdení a k opravnému prostriedku ďalej uviedol, že postupoval podľa právnych predpisov na úseku ochrany prírody a krajiny, v zmysle ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákon č. 543/2002 Z.z. platného od 01.11.2005, podľa ktorého nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch. Navrhovateľov prípad spĺňa znaky tohto zákonného ustanovenia a zákona č. 543/2002 Z.z. nepozná výnimku z tohto ustanovenia, preto odporca postupujúc v súlade s týmto zákonným ustanovením navrhovateľovi ako žiadateľovi nárok na náhradu nepriznal. K usmerneniu prostredníctvom ministerstva ako aj štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky odporca uviedol, že tieto pre správne orgány sú usmerňujúce, lebo je správnym orgán nižšieho stupňa. K námietke porušenia ustanovenia §33 Správneho poriadku uviedol, že vychádzal z podkladov a písomností predložených navrhovateľom a samotné rozhodnutie bolo výsledkom právneho posúdenia veci bez potreby ďalších podkladov. Súd podľa § 250l a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, oboznámil sa s predloženým kompletným administratívnym spisom odporcu, s obsahom opravného prostriedku a jeho prílohami, písomným vyjadrením odporcu a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že navrhovateľ podal dňa 20.12.2011 žiadosť o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania podľa § 61 zákona č. 543/2002 Z.z. a Nariadenia vlády č. 438/2005 Z.z. na území národnej prírodnej rezervácie Galmuská tisina a to za jednotky priestorového rozdelenia lesa (ďalej len JPRL) č.153,154,161 a 162 na LC Mestské lesy Spišské Vlachy, LHC Spišské Vlachy. Náhradu si uplatnil za obdobie rokov 1999-2008 vo výške 42.124,50 eur. Navrhovateľ je vlastníkom predmetných lesných pozemkov, ako je to zrejmé aj z príloh, ktoré pripojil k svojej žiadosti predovšetkým z výpisu LV č. 1 v k.ú. Spišské Vlachy. Vo všetkých JPRL patriacich do národnej prírodnej rezervácie Galmuska tisina bol schválený pokyn "bez zásahu", pričom počas celého decénia nebola v rámci predmetných JPRL realizovaná žiadna úmyselná, ani náhodná ťažba. Žiadosť bola podaná v lehote, t.j. do troch rokov po skončení platnosti Programu starostlivosti o lesy. Napokon tieto skutočnosti neboli sporné ani medzi účastníkmi. V odôvodnení žiadosti navrhovateľ okrem iného uviedol, že na základe rozsudkov Krajského súdu v Žiline č.k.: 20S/75/2009-48 následne aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6Sžp/3/2010 bol v roku 2011 uznaný v rovnakom prípade nárok na náhradu aj v prípade ochranných lesov. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sa konštatuje, že by bolo v rozpore so zákonom o ochrane prírody a krajiny, ako aj s ústavou, ak by vlastníkovi chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcu tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania. Predmetom tohto konania je preskúmanie postupu a rozhodnutia odporcu, ktorý napadnutým rozhodnutím rozhodoval o úhrade náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch nachádzajúcich sa v chránených územiach a v iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z.z. Podľa § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu. Podľa § 61 ods. 4 citovaného zákona osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa odseku 1 je vlastník pozemku, ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát, je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou oprávnenou na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi. Podľa § 61 ods. 7 písm. a/ citovaného zákona nárok na náhradu podľa odseku 1 možno uplatniť v trojročnej lehote, ktorá ak ide o obmedzenie na lesných pozemkoch, začína plynúť prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy, v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody, alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami vykonávania činnosti. Podľa § 61 ods. 8 písm. i/ citovaného zákona nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch. Podľa § 81 ods. 1 citovaného zákona na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Medzi účastníkmi konania je sporná otázka v tomto konaní otázka nepriznania nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v príslušných jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 153,154,161 a 162 na LC Mestské lesy Spišské Vlachy, LHC Spišské Vlachy a tým aplikácia ust. § 61 ods. 8 písm. i./ zákona č. 543/2002 Z.z,. v dôsledku ktorej, vzhľadom na skutočnosť, že uvedené JPRL sú chráneným lesom, došlo zo zákona k zániku nároku na túto náhradu. Navrhovateľ už aj v podanej žiadosti v časti "d) odôvodnenie žiadosti" poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžp 3/2010 zo dňa 30. marca 2011 sp.zn. 2 Sžf 1/2010 z 27.4.2011, kde rozhodoval v obdobnej veci a v odôvodnení rozsudku zaujal iné právne stanovisko ako odporca v napadnutom rozhodnutí. Okrem iného v rozsudkoch Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že z gramatického výkladu sporného ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. vyplýva, že nárok na náhradu zaniká v prípade, ak sa uplatňuje v chránených lesoch alebo lesoch osobitného určenia, pokiaľ tieto chránené lesy a lesy osobitného určenia neboli začlenené alebo neboli súčasťou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov z hľadiska ochrany prírody, s poukazom na to, že z tohto gramatického výkladu nie je zrejmé, že začlenenie lesov do chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody by sa vzťahovalo len k lesom osobitného určenia a nie aj k chráneným lesom. Predpokladom zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia je, ak sa náhrada uplatňuje v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia, z takejto úpravy zákonodarca vyníma zákonnou výnimkou lesy v chránených územiach a iné časti lesov z hľadiska ochrany prírody. Iný gramatický výklad by bol nielen v rozpore so znením tejto právnej normy, ale súčasne s účelom zákona o ochrane prírody ako aj v rozpore s čl .20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Súd má vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rovnako za preukázané, že odporca pri rozhodovaní pochybil, keď v rámci rozhodovacej činnosti nesprávne aplikoval § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. Odporca v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadne argumenty, prečo nesúhlasí resp. v čom vidí nesprávnosť výkladu ust. § 61 ods. 8 písm. i) zák. č. 543/2002 Z. z. už s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval v obdobných veciach. Strohá konštatácia, že odporca postupuje v súlade s usmernením Ministerstva životného prostredia SR a stanoviska Štátnej ochrany prírody SR nemôže byť dôvodom na rozhodnutie v rozpore s citovaným ustanovením, vzhľadom na závažnosť charakteru takéhoto rozhodnutia, ktorým sa určitým spôsobom porušuje vlastnícke právo navrhovateľa. Na to, aby rozhodnutie odporcu bolo možné považovať za správne, zákonné a dostatočne odôvodnené, nepostačuje len citácia zákonného ustanovenia a odkaz na vyššie uvedené stanoviská príslušných správnych orgánov. Skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci a odôvodňujúce akékoľvek rozhodnutie musia byť v zákonom stanovenej miere uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na skutkový stav a citované zákonné ustanovenia má súd za to, že odporca v danom prípade rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, na ktorú navrhovateľ nad rámec svojich zákonných povinností v podanej žiadosti poukázal a zároveň nedostatočným spôsobom odôvodnil napadnuté rozhodnutie. Preto súd napadnuté rozhodnutie odporcu č. 2012/56 zo dňa 11. mája 2012 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a d) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom súdu a tiež ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá upravuje priznávanie nárokov na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku podľa § 61 ods. 8 písm. i) zák. č. 543/2002 Z. z. a svoje rozhodnutie aj náležite a dostatočne odôvodniť. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, si právo na náhradu trov konania neuplatnil, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší úd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postupu súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.