Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/14/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201067 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012201067.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: M. M. O. U., U.. XX.XX.XXXX H. G. R., L. A. (Ď. M. „.), L.E. Š. D., L. U., D. H., E., E. V. N. Č.. K. E. D. N. XX.XX.XXXX, D. F. D. H. Q. Z.. M. XXX, R., L., počas pobytu na území Slovenskej republiky naposledy umiestnená v D. F.R. O. U. H., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpenej: JUDr. Katarínou Boháčovou, D. D. E. Ľ. N. H., G. XX, XXX XX L., proti odporcovi: Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Z.. D.Á. Č.. X, XXX XX R., o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-338-14/PO-Ž-2012 zo dňa 30.07.2012, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 30.07.2012 ČAS: MU-338-14/PO-Ž-2012. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím zo dňa 30.07.2012 ČAS: MU-338-14/PO-Ž-2012 zamietol žiadosť navrhovateľky o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) ako zjavne neopodstatnenú. Počas nelegálneho pobytu na území SR navrhovateľka pred pracovníkmi Oddelenia Policajného zboru Č.B. U. F. požiadala dňa 25.06.2012 o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoje zdravie a život v domovskej krajine. Za účelom zdôvodnenia podanej žiadosti bol s navrhovateľkou dňa 12.07.2012 vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého navrhovateľka uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou ani sympatizantkou žiadnej politickej strany ani organizácie. Trestne stíhaná taktiež nebola. V L. jej zomreli rodičia, staral sa o ňu starý otec, ktorý jej platil štúdium. Taktiež dodala, že po smrti starého otca ju nemal kto ďalej finančne podporovať a platiť jej štúdiu a internát. Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľka v priebehu konania pred odporcom neuviedla. Odporca po vyhodnotení a posúdení všetkých navrhovateľkou uvedených skutočností dospel k záveru, že navrhovateľka nesplnila zákonom ustanovené podmienky a svoju žiadosť zakladala na iných dôvodoch ako tých, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Správny orgán v prvom rade argumentoval, že navrhovateľka v L. nemala žiadne problémy s oficiálnymi štátnymi orgánmi, v krajine pôvodu nebola nikdy trestaná, väznená či iným spôsobom prenasledovaná. Odporca považoval za zrejmé, že navrhovateľka v L. nemala opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a zároveň v L. nebola ani prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v ustanovení § 8 zákona o azyle. Na podporu svoji tvrdení odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v konaní sa nepreukázala perzekúcia voči navrhovateľkinej osobe v zmysle Ženevskej konvencie 1951 a teda správny orgán navrhovateľku nepovažoval za utečenca. Ustanovenie § 10 zákona o azyle sa podľa názoru správneho orgánu na osobu navrhovateľky nevzťahovalo. Nakoľko podľa názoru odporcu u navrhovateľky neboli zistené navyše ani také skutočnosti, ktoré by viedli k udeleniu azylu z humanitných dôvodov, odporca konštatoval nesplnenie podmienok na udelenie azylu z humanitných dôvodov. Správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej dôvodil, že navrhovateľka krajinu pôvodu opustila za účelom štúdia na Z.. Svoju žiadosť zakladala na skutočnosti, že nemala dostatok finančných prostriedkov potrebných na existenciu a štúdium. Odporca ďalej v rozhodnutí poukázal i na navrhovateľkou tvrdený fyzický útok na jej osobu na Z.. Toto tvrdenie však správny orgán vyhodnotil ako účelové, nakoľko navrhovateľka trestné oznámenie vo veci predmetného fyzického útoku nepodala a Z. nakoniec opustila z ekonomických dôvodov tak, ako to sama neskôr uviedla. Po prehodnotení dôvodov žiadosti navrhovateľky dospel odporca k záveru, že v prípade navrhovateľky nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Absentoval tu samotný pojem prenasledovania, ako i preukázanie pôvodcu prenasledovania. Navrhovateľke sa v krajine pôvodu nikto nevyhrážal, ani ju nikto fyzicky nenapadol, ba dokonca ona osobne nemala s nikým žiadne problémy. Odporca taktiež uviedol, že navrhovateľka nakoniec sama počas pohovoru uviedla, že v prípade návratu do L. by jej tam nič nehrozilo (okrem toho, že by bola v krajine pôvodu stratená, nakoľko tam nikoho a nič nemá). S ohľadom na Ženevskú konvenciu z roku 1951, kapitolu II., ods. B, písm. f) odporca navrhovateľku označil za prisťahovalca, konkrétne ekonomického, nakoľko navrhovateľka podľa názoru správneho orgánu na území SR nehľadala žiadnu formu ochrany, ale snažila sa o zlepšenie svojej ekonomickej situácie. V nadväznosti na skúmanie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ustanovení § 13a alebo § 13b zákona o azyle odporca záverom poznamenal, že navrhovateľka svoju žiadosť neodôvodňovala takými dôvodmi a skutočnosťami, ktoré by spĺňali zákonné podmienky na poskytnutie tejto formy medzinárodnej ochrany. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodňovala inými skutočnosťami a dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v ustanoveniach § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle, prvostupňový správny orgán zamietol žiadosť navrhovateľky v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka dňa 17.09.2012 prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne v zákonnej 20-dňovej lehote opravný prostriedok a žiadala rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-338-14/PO-Ž-2012 zo dňa 30.07.2012 o zamietnutí žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej v plnom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na nové konanie. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky s rozhodnutím odporcu nesúhlasila, nakoľko sa domnievala, že odporca nesprávne vyhodnotil navrhovateľkinu žiadosť o azyl, nakoľko nedostatočne zistil skutočný stav veci (najmä v otázke posúdenia doplnkovej ochrany). Domnievala sa, že navrhovateľka spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ustanovenia § 13a zákona o azyle z dôvodu hrozby vážneho bezprávia. Rovnako trvala na tom, že správny orgán nemal navrhovateľkinu žiadosť zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú a mal skúmať, či spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Argumentovala zlou a nestabilnou bezpečnostnou situáciou v L.. Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 26.10.2012, doručeného odvolaciemu súdu dňa 31.10.2012, vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť. Správny orgán úvodom podrobne argumentoval dôvodmi žiadosti navrhovateľky, uvedenými navrhovateľkou na vstupnom pohovore dňa 12.07.2012, s tým, že navrhovateľka počas azylového konania nepreukázala ani jeden z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Odvolaciu námietku splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky, týkajúcu sa neposkytnutia doplnkovej ochrany, považoval s ohľadom na ustanovenie § 13a zákona o azyle za právne irelevantnú a účelovú. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom, nakoľko v zmysle § 250f ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“) splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky, ako i odporca zhodne súhlasili s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 05.12.2012 o 09:00 hod.. V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 9 citovaného zákona ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. V zmysle § 10 ods. 1, 2 a 3 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky. Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky.(§ 13b ods. 1 a 2 zákona o azyle) Podľa § 12 ods. 1 zák. o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ: a) odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo § 13b, b) pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu; to neplatí, ak v jeho prípade nemožno túto krajinu považovať za bezpečnú krajinu pôvodu, alebo c) nesplní povinnosť spolupracovať s ministerstvom podľa tohto zákona, najmä ak sa opakovane a bez vážnych dôvodov nedostaví na pohovor, čím znemožní posúdenie žiadosti. Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. (§ 12 ods. 3 zákona o azyle) Z ustanovenia § 20 ods. 5 zákona o azyle vyplýva, že do lehoty na vydanie rozhodnutia podľa tohto zákona sa čas potrebný na doručenie rozhodnutia nezapočítava. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľky, uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keďže v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle zamietol navrhovateľke žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky ako zjavne neopodstatnenú. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. V ustanovení § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle sú vymedzené zákonné podmienky, za splnenia ktorých môže byť žiadosť žiadateľa o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v prípade, ak žiadateľ svoju žiadosť zakladá na iných dôvodoch alebo skutočnostiach ako sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b citovaného zákona, pričom také rozhodnutie musí byť vydané do 60 dní od začatia konania. Vyplývajúc z administratívneho spisu odporcu odvolací súd považoval za preukázané, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o azyle v lehote 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, ktoré sa začalo dňa 25.06.2012, kedy navrhovateľka pred pracovníkmi Oddelenia Policajného zboru Č. U. F. vyhlásila, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a preto v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre zamietnutie jej žiadosti ako zjavne neopodstatnenej. Odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle, keďže navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodnila existenciou takých dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Navrhovateľka skutočnosť, že bola v krajine pôvodu prenasledovaná z dôvodov relevantných podľa zákona o azyle a Ženevského dohovoru z roku 1951 v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala a samotná prítomnosť obáv o svoju bezpečnosť bez objektivizácie opodstatnenosti, je pre rozhodnutie o azyle irelevantnou. Navrhovateľka v priebehu azylového konania neuviedla žiadne podstatné skutočnosti a nepredložila žiadne hodnoverné dokumenty, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jej žiadosti. Ako sama potvrdila, v L. nevyvíjala žiadnu činnosť, pre ktorú by jej hrozila akákoľvek perzekúcia, do styku s políciou, armádou či inými zložkami štátu nikdy neprišla a ani nikdy nečelila žiadnemu prenasledovaniu zo strany týchto orgánov. Samotný fakt, že sa obávala prípadného návratu do krajiny pôvodu, nakoľko by sa tam necítila bezpečne, ešte nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Bezpečnosť navrhovateľky v krajine pôvodu nebola nijakým spôsobom ohrozená a teda navrhovateľka mohla aj naďalej bez akýchkoľvek vážnejších problémov v L. zotrvať. Navyše zo žiadneho ustanovenia zákona pritom nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľkou neuplatnené (ako tomu bolo i v tomto prípade) a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. V predmetnej veci odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a a 13b zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľkine dôvody za dôvody, pre ktoré by bola navrhovateľka v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Odporca podľa názoru odvolacieho súdu nepochybil, ak s ohľadom na výpovede navrhovateľky v konaní vyhodnotil, že navrhovateľke v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí žiadne vážne bezprávie tak, ako to definuje ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle, nakoľko jej nehrozí trest smrti ani jeho výkon, ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Taktiež navrhovateľke nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Za dôvod podanej žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľka postupne označila skutočnosť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu bola stratená, nakoľko tam nikoho a nič nemá. Taktiež pomenovala i ekonomické dôvody podanej žiadosti. S ohľadom na vyššie zmienené skutočnosti aj samotnému odvolaciemu súdu v zhode so závermi správneho orgánu vyplynulo, že u navrhovateľky neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by bola v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to definuje zákon o azyle. Vo vzťahu k navrhovateľkou tvrdeným (ekonomickým) dôvodom žiadosti o udelenie azylu krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že za relevantný dôvod na udelenie azylu nemožno bez ďalšieho považovať ťaživú situáciu navrhovateľky, vyplývajúcu zo zlej ekonomickej situácie v krajine pôvodu. I z rozhodovacej činnosti súdov, rozhodujúcich o opravných prostriedkoch žiadateľov o udelenie azylu (Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Bratislave), pritom jednoznačne vyplýva, že základným východiskom pri určovaní, čo nie je prenasledovaním, je téza, že prenasledovanie nie je chudoba, či inak označované ekonomické problémy v krajine. Je pritom dôležité zdôrazniť, že nie je rozhodujúce, pod akým označením sú tieto ekonomické dôvody v priebehu konania uvádzané. V prejednávanej veci teda odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle, keďže navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnila existenciou (prevažne ekonomických) dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Skutočnosť, že navrhovateľka prejavila obavy z rasistických útokov na Z., respektíve z nedostatku finančných prostriedkov, nie sú podľa názoru krajského súdu zákonnými dôvodmi na udelenie azylu. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd i túto námietku navrhovateľky považoval za nedôvodnú. Navyše je pravdou, že navrhovateľka pred odchodom z krajiny pôvodu žiadne konkrétne problémy neuvádzala, nakoľko ich (ako to sama niekoľkokrát uviedla) ani nemala. Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľkou uvedené skutočnosti boli správne a logicky vyhodnotené. Dôvody uvedené splnomocnenou zástupkyňou navrhovateľky v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko ani v jednom prípade nezakladali relevantný dôvod pre udelenie azylu, respektíve poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Navrhovateľka v konaní nepredložila žiaden relevantný dôkaz o tom, že by bola v L. prenasledovaná a že by jej prenasledovanie v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo. Napokon v čase odvolacieho konania sa navrhovateľka nachádzala na neznámom mieste [dňa 09.10.2012 svojvoľne opustila D. F.Á. O. U. H. a z tohto dôvodu bola dňa 16.10.2012 z evidencie D. O. vyradená], pričom táto skutočnosť jednoznačne nasvedčuje tomu, že navrhovateľka skutočný záujem o udelenie azylu, respektíve o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky nemala. Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka bola v konaní neúspešná, nemala preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.