Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/15/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201068 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012201068.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: C. H.-H., X.V. Z., Z.. XX.XX.XXXX V. B., A. J., Š. X. A. J., M. B., X. A., Q., V. A. - X., Q. C. L. Č.. T. Q. X. L. XX.XX.XXXX, X. K. X. V. A. X. V. B., XX J. E., A. J., počas pobytu na území Slovenskej republiky naposledy umiestnený v X. K. H. Z. V., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpeného: JUDr. Katarínou Boháčovou, X. X. Q. Ľ. L. V., F. XX, XXX XX A., proti odporcovi: Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, R.. X. Č.. X, XXX XX B., o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-379-17/PO-Ž-2012 zo dňa 27.08.2012, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 27.08.2012 ČAS: MU-379-17/PO-Ž-2012. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-379-17/PO-Ž-2012 zo dňa 27.08.2012 zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) ako zjavne neopodstatnenú. Navrhovateľ pricestoval na územie SR dňa 04.07.2012. Pri hraničnej kontrole príslušníkmi Oddelenia hraničnej kontroly PZ (ďalej len „OHK“) Č. Z. K. predložil cestovný doklad A. J. bez platného schengenského víza a doklad pôvodom zo Švédska, vystavený na jeho meno. Oddelenie analýzy cestovných dokladov Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance následne zistilo, že predmetný doklad zo Švédska je falošný a že ide o poštový alebo o bankový preukaz, vydávaný občanom žijúcim vo Švédsku, čiže aj osobám, ktoré nemajú švédske občianstvo. Z tohto dôvodu OHK vydalo rozhodnutie č. p. PPZ- HCP-SO11-11-013/2012 zo dňa 04.07.2012 o uložení zákazu vstupu navrhovateľovi na územie SR na obdobie 5 rokov. Pri zápisničnom vypočúvaní v konaní o zákaze vstupu navrhovateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoje zdravie a život v domovskej krajine a na R.. U navrhovateľa sa jednalo o jeho prvú žiadosť o udelenie azylu. OHK následne vydalo rozhodnutie o zastavení konania o zákaze vstupu (č. p. PPZ-HCP-SO11-11-013/2012 zo dňa 04.07.2012) až do rozhodnutia o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Za účelom zdôvodnenia podanej žiadosti bol s navrhovateľom dňa 11.07.2012 vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého navrhovateľ uviedol, že krajinu pôvodu opustil letecky v októbri 2010, kedy vycestoval na R. za účelom štúdia. Počas pobytu na R. mu však zomrela matka a keďže si nemal ako ďalej financovať štúdium, musel prestať študovať a až do odchodu z R. býval nelegálne na internáte v Ľ.. Ako ďalej udal, na R. ostať nemohol z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov a kvôli existujúcemu rasizmu. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na konflikt z mája 2012, kedy došlo k opakovane k stretu medzi študentmi tmavej pleti (medzi nimi i navrhovateľom) a miestnymi obyvateľmi. Iné dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom neuviedol. Ako odporca uviedol, navrhovateľ problémy s políciou ani inými štátnymi orgánmi v krajine pôvodu nemal. Rovnako nebol nikdy väznený a nebol členom žiadnej politickej strany ani politického hnutia. Podľa názoru správneho orgánu navrhovateľ okrem svojej výpovede nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania ako doklad svojej totožnosti predložil cestovný pas, správny orgán ustálil jeho totožnosť tak, ako to uviedol vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Učinil tak i napriek skutočnosti, že navrhovateľ predložil falošný švédsky poštový preukaz. Správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v prvom rade argumentoval, že každá žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany sa skúma na základe skutočností a okolností jednotlivého prípadu a so zohľadnením objektívnej situácie v krajine pôvodu. Otázka opodstatnenosti obavy z prenasledovania sa musí podľa názoru odporcu zvažovať vo svetle okolností každého jednotlivého prípadu. K subjektívnej kategórii strachu, ktorá je stavom mysle, je kladená podmienka opodstatnenosti. To podľa názoru odporcu značí, že nie iba stav mysle je rozhodujúci pre priznanie azylu, ale tento musí byť podložený aj objektívnou skutočnosťou. Správny orgán v tejto súvislosti dodal, že navrhovateľ na ústnom pohovore uviedol, že krajinu pôvodu opustil bez problémov a odišiel študovať na R.. Nakoľko mu však počas pobytu na R. zomrela matka, ktorá mu financovala štúdium, ako i z dôvodu rasistického incidentu na R., rozhodol sa navrhovateľ R. opustiť a odísť do inej bezpečnej krajiny. Podľa názoru odporcu dôvody žiadosti navrhovateľa tak, ako ich popísal (smrť matky a nemožnosť financovať štúdium na R. z vlastných prostriedkov, obava z návratu do A. J.- nakoľko navrhovateľ nemá peniaze a nemá tam ani žiadnych príbuzných) nesvedčili o opodstatnenosti strachu navrhovateľa žiť v A. J., ani o žiadnej diskriminačnej činnosti závažného charakteru a opakovania sa, ktorá by bola v krajine pôvodu namierená voči jeho osobe. Navrhovateľ podľa názoru odporcu skutočnosť, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný, v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal a samotná prítomnosť jeho obáv o svoju bezpečnosť, bez objektivizácie opodstatnenosti, je pre rozhodnutie o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany irelevantnou. Správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia záverom venoval pozornosť i vyhodnoteniu rizika vážneho bezprávia, ktoré zákon o azyle definuje v ustanovení § 2 písm. f). Dodal, že navrhovateľ (ako to sám uviedol) počas svojho pobytu v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, preto nie je dôvod predpokladať, že by po jeho prípadnom návrate do A. J. čelil nejakej forme trestu a už vôbec nie trestu smrti. Pokiaľ ide o vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu, tak v A. J. podľa zistení odporcu neprebieha v súčasnej dobe žiaden konflikt, takže vážneho bezprávia sa navrhovateľ podľa názoru správneho orgánu obávať nemusí. Správny orgán zároveň stručne, no výstižne poukázal na súčasnú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa. S ohľadom na vyššie zmienené skutočnosti preto odporcovi vyplynulo, že neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to definuje zákon o azyle. Za účelom posúdenia navrhovateľovej žiadosti správny orgán do konania zabezpečil i informácie z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce o krajine pôvodu navrhovateľa vypracované dňa 05.06.2012 a 01.08.2012. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodňoval inými skutočnosťami a dôvodmi ako tými, ktoré sú uvedené v ustanoveniach § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle, prvostupňový správny orgán zamietol žiadosť navrhovateľa v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu podala splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa dňa 17.09.2012 v zákonnej 20-dňovej lehote opravný prostriedok a žiadala rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-379-17/PO-Ž-2012 zo dňa 27.08.2012 o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o udelenia azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR ako zjavne neopodstatnenej v plnom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na nové konanie. Zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa s rozhodnutím odporcu nesúhlasila, nakoľko sa domnievala, že odporca nesprávne vec posúdil po právnej stránke a nedostatočne zistil skutočný stav veci v otázke posúdenia doplnkovej ochrany. Domnievala sa, že navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ustanovenia § 13a zákona o azyle z dôvodu hrozby vážneho bezprávia. Rovnako trvala na tom, že správny orgán nemal žiadosť navrhovateľa zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú a mal skúmať, či spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Argumentoval totiž zlou, nestabilnou bezpečnostnou situáciu v krajine pôvodu, nepokojmi, útokmi povstalcov a vysokou mierou neselektívneho násilia. Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 30.10.2012, doručeného odvolaciemu súdu dňa 06.11.2012, vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť. Správny orgán úvodom argumentoval všetkými dôvodmi žiadosti navrhovateľa s podrobným poukazom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia s tým, že navrhovateľ nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu a svoju žiadosť zakladal na irelevantných dôvodoch. Po opätovnom preskúmaní správny orgán dospel k záveru, že navrhovateľove dôvody nemožno subsumovať medzi dôvody hodné udelenia azylu, uvedené tak v Ženevskom dohovore, ako i v zákone o azyle. Podľa názoru odporcu rovnako neboli preukázané ani žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Správny orgán v tejto súvislosti dodal, že vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nerozhodoval o neudelení azylu podľa § 13 zákona o azyle, nerozhodoval ani o možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Aj napriek tomu však posudzoval žiadosť navrhovateľa i z tejto stránky, no nezistil žiadny z dôvodov na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a citovaného zákona. Preto námietku v tomto smere považoval odporca za irelevantnú a účelovú. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), v spojení s ustanovením § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 9 citovaného zákona ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. V zmysle § 10 ods. 1, 2 a 3 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky. Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky.(§ 13b ods. 1 a 2 zákona o azyle) Podľa § 12 ods. 1 zák. o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ: a) odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo § 13b, b) pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu; to neplatí, ak v jeho prípade nemožno túto krajinu považovať za bezpečnú krajinu pôvodu, alebo c) nesplní povinnosť spolupracovať s ministerstvom podľa tohto zákona, najmä ak sa opakovane a bez vážnych dôvodov nedostaví na pohovor, čím znemožní posúdenie žiadosti. Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. (§ 12 ods. 3 zákona o azyle) Z ustanovenia § 20 ods. 5 zákona o azyle vyplýva, že do lehoty na vydanie rozhodnutia podľa tohto zákona sa čas potrebný na doručenie rozhodnutia nezapočítava. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. V ustanovení § 12 zákona o azyle sú vymedzené zákonné podmienky, za splnenia ktorých môže byť žiadosť žiadateľa o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v prípade, ak žiadateľ svoju žiadosť zakladá na iných dôvodoch alebo skutočnostiach ako sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b citovaného zákona, pričom také rozhodnutie musí byť vydané do 60 dní od začatia konania. Vyplývajúc z administratívneho spisu odporcu odvolací súd považoval za preukázané, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona o azyle v lehote 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, ktoré sa začalo dňa 04.07.2012, kedy navrhovateľ vyhlásil, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a preto v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným dôvodom žiadosti o udelenie azylu odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že za relevantný dôvod na udelenie azylu nemožno bez ďalšieho považovať ťaživú situáciu navrhovateľa (navrhovateľ niekoľkokrát v rámci azylového konania udal, že po smrti matky mu nemal kto ďalej financovať štúdium a taktiež poukazoval na svoju obava z návratu do A. J. - nakoľko nemá peniaze a v krajine pôvodu podľa jeho tvrdení nemá ani žiadnych príbuzných), vyplývajúcu zo zlej ekonomickej situácie v krajine pôvodu. I z rozhodovacej činnosti súdov, rozhodujúcich o opravných prostriedkoch žiadateľov o udelenie azylu (Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Bratislave), pritom jednoznačne vyplýva, že základným východiskom pri určovaní, čo nie je prenasledovaním, je téza, že prenasledovanie nie je chudoba, či inak označované ekonomické problémy v krajine. Je pritom dôležité zdôrazniť, že nie je rozhodujúce, pod akým označením sú tieto ekonomické dôvody v priebehu konania uvádzané. Skutočnosť, že navrhovateľ prejavil obavy z rasistických útokov na R., respektíve z nedostatku finančných prostriedkov, nie sú ani podľa názoru krajského súdu dôvodmi na udelenie azylu. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd i túto námietku navrhovateľa považoval za nedôvodnú. Navyše je pravdou, že navrhovateľ pred odchodom z krajiny pôvodu žiadne konkrétne problémy neuvádzal, nakoľko ich (ako to sám niekoľkokrát uviedol) ani nemal. Vo vzťahu k rasistickým útokom na navrhovateľa na R. odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ sa totiž na R. vyskytnú prejavy rasistickej neznášanlivosti, tieto nie sú R. orgánmi tolerované, pokiaľ sa o takýchto prípadoch dozvedia. R. je totiž členom celého radu medzinárodných organizácií a ratifikovala mnoho medzinárodných dohôd Spojených národov o ľudských právach, ktoré sa tak stali súčasťou R. právneho systému. K odvolacej námietke navrhovateľa, že spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby vážneho bezprávia odvolací súd uvádza, že správny orgán v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyhodnotil i riziko vážneho bezprávia u navrhovateľa v intenciách ustanovenia § 2 písm. f) zákona o azyle tak, ako to definuje platná a účinná právna úprava. Odporca nepochybil, ak s ohľadom na zaobstarané informácie o krajine pôvodu navrhovateľa (nachádzajúce sa na č. l. 46-57 administratívneho spisu odporcu) a samotné výpovede navrhovateľa v konaní vyhodnotil, že navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí žiadne vážne bezprávie tak, ako to definuje ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle, nakoľko mu nehrozí trest smrti ani jeho výkon, ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Taktiež mu nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V dostupných zdrojoch totiž i podľa názoru odvolacieho súdu neexistujú žiadne informácie, že by na území A. J. prebiehal medzinárodný alebo vnútroštátny konflikt, pri ktorom by mohlo dôjsť k ohrozeniu života samotného navrhovateľa. S ohľadom na vyššie zmienené skutočnosti i krajskému súdu v zhode so závermi odporcu vyplynulo, že u navrhovateľa neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to definuje zákon o azyle. V prejednávanej veci odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnil existenciou dôvodov (prevažne ekonomických- najmä na dôvodoch zlepšenia si životných podmienok), ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, t. j. za dôvody uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Krajskému súdu je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí odporca vychádzal, že celé konanie riadne vyhodnotil a že toto vyhodnotenie následne vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či v prípade navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu, respektíve dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle alebo nie. Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľom uvedené skutočnosti boli odporcom správne a logicky vyhodnotené. Dôvody uvedené navrhovateľom v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko ani v jednom prípade nezakladali relevantný dôvod pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Navrhovateľ nepredložil v konaní pred odporcom a ani v rámci odvolacieho konania žiaden relevantný dôkaz o tom, že by mu v krajine pôvodu hrozilo vážne bezprávie tak, ako to udával. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ X.H. K.B. V. H. Z. V. bez upovedomenia Migračného úradu Ministerstva vnútra SR opustil, pričom dňa 10.10.2012 bol z evidencie migračného úradu vyradený. I táto skutočnosť podľa názoru súdu svedčila o tom, že navrhovateľ skutočný záujem o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky nikdy nemal. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nemal preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.