Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Sp/24/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201247 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012201247.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: K. X., U.. XX.XX.XXXX, F. R. C. A., Š. D. C. A., F. Č. Z. H. Ú. D.T. Q. D. V., R. XX, XXX XX E., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., G. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, D. D.É. Q., Ú. T. K. V. D., A. T. D. E., O. T. L. D. Q. XXX XX Z., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO14-201/2012 zo dňa 11.10.2012 o predĺžení lehoty zaistenia, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa dňa 11.10.2012 č. p. PPZ-HCP-SO14-201/2012. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO14-201/2012 zo dňa 11.10.2012 v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 12.10.2012 (t.j. najviac do 10.11.2012) s tým, že navrhovateľ bude i naďalej umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). Vo výroku svojho rozhodnutia odporca tiež uviedol, že rozhodol tak z dôvodu poskytovania nepravdivých, respektíve nepresných údajov účastníkom konania o svojej osobe, pobyte a pohybe na území Schengenského priestoru, ako aj iných štátov Európy. Účastník konania v ÚPZC žiadal o vrátenie do Rakúskej republiky, ale po vykonaní previerok prostredníctvom Národnej ústredne Interpol Bratislava (ďalej len „NÚ“) bolo zistené, že sa zdržiaval nelegálne v Gibraltáre pod inou identitou a nelegálne vstúpil do Nemecka pod inou identitou. Následne po telefonickom kontakte pracovníka OCP ÚPZC Sečovce dňa 01.10.2012 s Dublinským strediskom bolo zistené, že zodpovednosť za zaisteného príslušníka tretej krajiny prevzalo Slovinsko (uvedené v chronologickom postupe vydaným ÚPZC Sečovce pod číslom písomnosti D.-T.-E.-XX/XXXX). Z dôvodu potvrdenia transferu účastníka konania do Slovinskej republiky v zmysle článku 16 ods. 1 Dublinského nariadenia č. 343/2003, doručeného dňa 09.10.2012 pod č. p. D.-T.-O.-XXXX/XXXXXX-XXX na ÚPZC Sečovce, považoval za nevyhnutné predĺžiť lehotu zaistenia účastníka konania, nakoľko v pôvodnom zaistení končila lehota zaistenia dňa 12.10.2012 a z toho dôvodu nebolo možné uskutočniť do tejto lehoty všetky potrebné úkony na transfer do Slovinskej republiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca uviedol, že dňa 06.08.2012 o 04:20 hod. účastník konania, kontrolovaný hliadkou O. D. Z., nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a zároveň bolo zistené, že neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Rakúskej republiky do Slovenskej republiky bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR. Z Viedne vycestoval vlakom do Bratislavy dňa 01.08.2012, kde sa zdržal asi tri dni a následne cestoval stopom cez Košice a Humenné do obce Z.. Dňa 07.08.2012 bolo O. D. Z. vydané rozhodnutie o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov č. p. PPZ-HCP-SO14-P-033/2012 na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Spolkovou vládou Rakúskej republiky a vládou Slovenskej republiky o readmisii osôb s neoprávneným pobytom (ďalej „readmisná dohoda“) a dňa 08.08.2012 o 21.10 bol umiestnený v ÚPZC Sečovce s lehotou zaistenia do 06.02.2013. Dňa 13.08.2012 v zápisnici o vyjadrení účastníka konania sa navrhovateľ odvolal proti rozhodnutiu o zaistení pod č. p. PPZ-HCP-SO14-P-033/2012 zo dňa 06.08.2012 z dôvodu nesúhlasu s vrátením na územie Rakúskej republiky. O. D. Z., ako správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel a rozhodnutie pod č. p. PPZ-HCP-SO14-P-033/2012 zo dňa 06.08.2012 zrušil. Navrhovateľ sa naďalej na území SR zdržiaval v rozpore so zákonom a svojim konaním porušil článok 5 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Kódexu spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Jeho zaistenie považoval odporca za potrebné na výkon prevozu do Slovinskej republiky v zmysle Dublinského dohovoru a preto bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty jeho zaistenia o 30 dní podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktoré považoval za účelné a odôvodnené v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Lehotu zaistenia predĺžil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.11.2012. Odporca vo svojom rozhodnutí podrobne rozpísal chronologický postup pri začatí konania podľa Dublinského dohovoru. Na základe žiadosti ÚPZC Sečovce zo dňa 13.08.2012, Dublinské stredisko začalo konanie dňa 17.08.2012. Dňa 22.08.2012 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR s tým, aby bol čo najskôr identifikovaný systémom EURODAC a vrátený do Rakúska, kde žiadal o azyl. Z NÚ Interpol Bratislava dňa 17.09.2012 bolo zaslané oznámenie od Interpolu Gibraltár, že v roku 2005 sa navrhovateľ na jeho území zdržiaval nelegálne pod menom K. H., narodený XX.XX.XXXX, R. D. O.. Podľa správy z Interpolu G. daktyloskopické odtlačky patria osobe, identifikovanej v Nemecku z dôvodu nelegálneho vstupu, pod viacerými menami. Dňa 01.10.2012 pracovníčka Dublinského strediska oznámila, že zodpovednosť za zaisteného príslušníka tretej krajiny prevzalo Slovinsko dňa 05.09.2012 a dňa 09.10.2012 bolo z ÚHCP Bratislava zaslané potvrdenie zabezpečenia transferu do Slovinskej republiky. Dňa 08.10.2012 Migračný úrad MV SR zamietol žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú z dôvodu, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v jeho prípade príslušná na konanie o udelenie azylu Slovinská republika. Na základe uvedených skutočností odporca považoval za preukázané, že navrhovateľ počas konania dostatočne nespolupracoval (uvádzal, že žiadal o azyl v Rakúskej republike, ale bolo zistené, že je žiadateľom o azyl v Slovinskej republike) pri úkonoch potrebných na výkon jeho prevozu na základe Dublinského dohovoru, pretože navrhovateľ počas vykonávania úkonov uvádzal nepravdivé údaje o svojej osobe, čo v značnej miere sťažovalo výkon celkového konania. Správny orgán pri rozhodovaní o predĺžení lehoty zaistenia zároveň skúmal, či trvá účel zaistenia, ktorým je výkon prevozu navrhovateľa podľa Dublinského dohovoru. V pôvodnom zaistení končila lehota zaistenia dňa 12.10.2012, dokedy nebolo možné uskutočniť všetky úkony, potrebné na transfer do Slovinskej republiky, ako to bolo v zmysle článku 16 ods. 1 Dublinského nariadenia doručené dňa 09.10.2012 z ÚHCP Bratislava pod č. p. PPZ-HCP-OCP1-2012/010581 do ÚPZC Sečovce. Začiatok predĺženej lehoty zaistenia o 30 dní začal plynúť dňom 12.10.2012, kedy uplynula lehota dvoch mesiacov, určená rozhodnutím o zaistení O. D. Z. zo dňa 13.08.2012 pod č. PPZ-HCP-SO14- P-033/2012. Navrhovateľ zostal i naďalej umiestnený v ÚPZC Sečovce. Odporca tiež skúmal, či navrhovateľ nie je zraniteľnou osobou v zmysle zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že nejde o zraniteľnú osobu v zmysle § 2 ods. 7 tohto zákona. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p., teda z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň žiadal, aby krajský súd nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal účel (dôvod) zaistenia. Poukázal na to, že navrhovateľ bol v zmysle výroku rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO14-P-033/2012 z 13.08.2012 o jeho zaistení, ktorého lehota bola predĺžená napadnutým rozhodnutím, zaistený za účelom jeho prevozu podľa osobitného predpisu - Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02.2003, ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl, podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny (ďalej len „Dublinské nariadenie“), za účelom jeho prevozu na územie Rakúskej republiky. V prípade navrhovateľa, vzhľadom na zistené skutočnosti,, zanikol účel zaistenia - účel prevozu na územie Rakúskej republiky. Lehota zaistenia navrhovateľa však bola predĺžená za účelom realizácie prevozu navrhovateľa na územie Slovinska. Účel zaistenia teda zanikol z dôvodu, že prevoz navrhovateľa na územie Rakúskej republiky nie je možný. Podľa názoru zástupcu navrhovateľa ide o úplne nový dôvod zaistenia a odporca mohol v danom prípade postupovať iba vydaním nového rozhodnutia o zaistení navrhovateľa po tom, čo by bol navrhovateľ v súlade so zákonom zo zaistenia na základe zániku pôvodného účelu zaistenia (prevoz na územie Rakúska) prepustený. V opravnom prostriedku je ďalej uvedené, že navrhovateľ dňa 22.08.2012 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a preto v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 08.10.2012, ktorým bola v zmysle § 11 ods. 3 zákona o azyle žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu na území SR zamietnutá ako neprípustná, nenadobudlo právoplatnosť, pretože je voči nemu možné podať opravný prostriedok, hoci nemá odkladný účinok. Z toho dôvodu je rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v hrubom rozpore s týmto zákonným ustanovením, pretože možnosť predĺžiť lehotu zaistenia neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. V dôvodoch opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, s poukazom na § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, že predĺžiť lehotu zaistenia možno len v súvislosti s výkonom administratívneho vyhostenia, nie za účelom prevozu podľa osobitného predpisu a preto lehota zaistenia navrhovateľa bola predĺžená na neexistujúcom právnom základe. V ďalších bodoch odvolania splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal efektívnosť a účelnosť zaistenia vzhľadom na ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ako aj v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR a poukázal na dve konkrétne rozhodnutia ESĽP v Štrasburgu. Zaistenie navrhovateľa z toho dôvodu považoval za neefektívne a neúčelné a predstavovalo nezákonné pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa. Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež namietal, že odporca nijakým spôsobom neodôvodnil lehotu zaistenia navrhovateľa, hoci má dostatočnú prax a odbornú spôsobilosť, aby vedel predvídať ako dlho bude trvať realizácia prevozu navrhovateľa, čo nijako neodôvodnil. Po citácii článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca navrhovateľa navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na deň 31.10.2012, sa zúčastnil splnomocnený zástupca odporcu, splnomocnený zástupca navrhovateľa sa pojednávania nezúčastnil, ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal vykonať pojednávanie v jeho neprítomnosti. Splnomocnený zástupca odporcu sa na pojednávaní vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam. K odvolacej námietke ohľadom lehoty predĺženia zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov poukázal na to, že v danom prípade došlo k predĺženiu lehoty zaistenia v rámci 6-mesačnej lehoty a nie o ďalších 12 mesiacov, ako to uvádzal odvolateľ. Navrhovateľ bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na vykonanie transferu v zmysle Dublinského nariadenia. Účel zaistenia naďalej trval, pôvodné rozhodnutie o zaistení z hľadiska lehoty bolo potrebné predĺžiť, pretože v lehote dvoch mesiacov sa neuskutočnil transfer z dôvodu, že dňa 09.10.2012 bolo ÚPZC Sečovce doručené potvrdenie z ÚHCP Bratislava v tom zmysle, že zodpovednosť podľa Dublinského nariadenia prevzala Slovinská republika dňa 05.09.2012, o čom predložil súdu doklady svedčiace o tom, že týmto dňom bol dohodnutý transfer navrhovateľa do Slovinskej republiky a boli objednané tiež letenky. Predložil tiež viaceré úradné záznamy, svedčiace o jednotlivých krokoch v záujme realizácie tohto prevozu s tým, že už v roku 2007 bol vykonaný transfer navrhovateľa zo Slovenskej republiky do Rakúska. Z uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne a právne správne. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a po dokazovaní vypočutím splnomocneného zástupcu odporcu a oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, uvedených v jeho návrhu, ktoré preskúmaval krajský súd v rozsahu dispozičnej zásady. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 11.10.2012 č. p. PPZ-HCP-SO14-201/2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 12.10.2012 (t.j. najviac do 10.11.2012), nakoľko na základe rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, vydaného O. D. Z. dňa 13.08.2012 č. PPZ-HCP-SO14- P-033/2012, končila lehota zaistenia dňa 12.10.2012. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu. Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov). Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa. Správny poriadok v ust. § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Výrok rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia. Ide o autoritatívny úsudok správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom konania. Preto len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Výrok musí byť formulovaný presne, stručne a tiež určito. Z výroku rozhodnutia musí byť jednoznačne zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu sa rozhodlo a podľa ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval. Výrok napadnutého rozhodnutia odporcu obsahuje podstatné náležitosti, a to ohraničenie predlženia lehoty zaistenia navrhovateľa, vymedzením jeho začiatku a konca a skutočnosť, že navrhovateľ zostáva naďalej umiestnený v ÚPZC Sečovce. Navyše obsahuje v podstate už odôvodnenie takéhoto postupu odporcu, ktoré malo byť uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Krajský súd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku, že v zmysle výroku rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO14-P-033/2012 z 13.08.2012 o zaistení navrhovateľa, ktoré ho lehota bola predĺžená napadnutým rozhodnutím, bol navrhovateľ zaistený za účelom jeho prevozu na územie Rakúskej republiky, zatiaľ čo lehota zaistenia navrhovateľa bola predĺžená za účelom realizácie prevozu navrhovateľa na územie Slovinska a tým zanikol účel zaistenia - účel prevozu na územie Rakúskej republiky, ktorý nie je možný. Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa mal byť navrhovateľ bez zbytočného odkladu prepustený zo zaistenia, keďže prevoz na územie Slovinska je novým dôvodom zaistenia. Prechádzajúcim rozhodnutím, na ktoré poukazuje odvolacia námietka, teda v rozhodnutí odporcu z 13.08.2012 č. p. PPZ-HCP-SO14-P-033/2012 bol navrhovateľ zaistený v zmysle výroku tohto rozhodnutia podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov dňom 13.08.2012 o 09:45 hod. a bola určená lehota zaistenia na dva mesiace, najviac do dňa 12.10.2012 s tým, že navrhovateľ bol umiestnený v ÚPZC v Sečovciach. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že bol zaistený za účelom prevozu do Rakúskej republiky. Tak, ako je to podrobne rozvedené v napadnutom rozhodnutí odporcu, prevoz do Rakúska sa stal zo zákonných dôvodov neuskutočniteľný a zodpovednosť prevzala Slovinská republika. Z uvedeného vyplýva, že sa nezmenil účel zaistenia, ktorým naďalej zostáva účel uvedený v § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle, t. j. prevoz navrhovateľa. Skutočnosť, že zodpovednosť po Rakúskej republike prevzala Slovinská republika, viedla k rozhodnutiu Migračného úradu zo dňa 08.10.2012 ČAS: MU-50/DS-Ž-2012, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú z dôvodu, že Slovinská republika, ako členský štát EÚ, prostredníctvom príslušného správneho orgánu potvrdila svoju zodpovednosť za späťprijatie navrhovateľa a prejavila súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Túto žiadosť podal navrhovateľ v zmysle zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 13.08.2012 z dôvodu, že sa v tom čase chcel vrátiť aktuálne do Rakúska. Vzhľadom na čas podania žiadosti o udelenie azylu navrhovateľom dňa 22.08.2012, je v posudzovanom prípade potrebné uplatniť ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Takúto odvolaciu námietku považuje preto krajský súd za neopodstatnenú a samotné odvolanie navrhovateľa v rozpore s jeho výpoveďou, v ktorej žiadal o svoj prevoz do krajiny, v ktorej už požiadal o azyl. Krajský súd zdôraznil, že lehoty zaistenia navrhovateľa boli stanovené, a to v predchádzajúcom rozhodnutí odporcu zo dňa 13.08.2012 na dva mesiace a v napadnutom rozhodnutí bola táto lehota predĺžená o ďalších 30 dní, teda v rámci šesťmesačnej lehoty, uvedenej v prvej vete § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol úkony, smerujúce k zabezpečeniu výkonu prevozu navrhovateľa a zdôraznil, že navrhovateľ, ktorý sám žiadal o svoj prevoz, sťažoval jeho realizáciu uvádzaním nepravdivých údajov, ktorých preverovanie predlžilo lehotu, potrebnú na realizáciu prevozu navrhovateľa. Týmito údajmi a skutočnosťami, podrobne rozvedenými v napadnutom rozhodnutí, odôvodnil odporca i dĺžku stanovenej lehoty zaistenia navrhovateľa, určenej na dni, na čas nevyhnutne potrebný na realizáciu prevozu navrhovateľa. Krajský súd preto odvolaciu námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca vo svojom rozhodnutí neodôvodnil nijakým spôsobom túto lehotu, považoval za neopodstatnenú. Ďalej krajský súd poukazuje na to, že odporca predĺžil lehotu zaistenia v rámci 6-mesačnej lehoty v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a nie o ďalších 12 mesiacov a preto je neopodstatnená odvolacia námietka, že lehotu zaistenia je takto možné predĺžiť iba v prípade výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, s obmedzením, že to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie v rozsahu odvolacích námietok a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p., o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 11.10.2012 č.p. PPZ-HCP- SO14-201/2012 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca neboli v konaní úspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.