Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/27/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201412 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012201412.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: F. R. P.H., O.. XX.XX.XXXX, O. V. T., H. G. Č.. XX, E. I. E., Z. Č. H. X. Ú. P. K. P. N., V. XX, XXX XX F., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., U. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, E. B.O. R. N. P. P., D. N. P. P. K. M., Z.. F. XX, XXX XX M., o preskúmanie rozhodnutia č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 26.11.2012 o zaistení, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 26.11.2012 č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 26.11.2012 v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2012 (t. j. najviac do 25.12.2012) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“). V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že trestným rozkazom Okresného súdu v B. D. zo dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, navrhovateľovi nebol uložený trest vyhostenia z územia SR a preto správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa dňa 24.09.2012 pod č. s. P.-B.-P.-M.-XX-XXX/XXXX v zmysle § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Odporca uviedol, že dňa 24.09.2012 bol navrhovateľ rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ M. (ďalej len „správny orgán“) č.s. P.-B.-P.-M.-XX-XXX/XXXX zaistený podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. XSp/XX/XXXX-XX zo dňa 17.10.2012 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie právoplatne dňa 31.10.2012. Tohto dňa bol navrhovateľ zo zaistený prepustený. Po kontrole hliadkou, pri ktorej nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol navrhovateľ dňa 31.10.2012 zaistený na základe rozhodnutia odporcu o zaistení č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX, ktoré Krajský súd v Košiciach na základe odvolania navrhovateľa dňa 20.11.2012 potvrdil na pojednávaní, no písomné vyhotovenie rozsudku súdu nebolo správnemu orgánu doručené v čase vydania tohto rozhodnutia. S odkazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vo svojom rozhodnutí podrobne rozpísal viaceré konania vo vzťahu k navrhovateľovi, a to od roku 2009, kedy pod menom X. L., nar. XX.XX.XXXX, bol rozhodnutím správneho orgánu č. p. H.-X-XX/RHCP-P.-N.-M.-K. právoplatne dňom 16.03.2009 administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR do 01.03.2014, pričom dňa 01.03.2009 bol zaistený v ÚPZC Sečovce a dňa 22.04.2009 odovzdaný do Nemecka ako žiadateľ o azyl pod menom X. U., nar. XX.XX.XXXX. Ďalej odporca uviedol, že dňa 24.02.2011 bol navrhovateľ pod menom F. R. P., nar. XX.XX.XXXX, rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. D. zo dňa 24.02.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a bol mu uložený trest vyhostenia v trvaní 5 rokov. Následne bol odsúdený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu v B. sp. zn. D. zo dňa 25.05.2012 k trestu odňatia slobody na 4 mesiace, bez uloženia trestu vyhostenia z územia SR. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom v zmysle článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc. Tým považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia policajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán v dňoch 15.11.2012 a 23.11.2012 požiadal ÚPZC Medveďov o informáciu ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvom E. I. v Bratislave. V zmysle odpovede zo dňa 26.11.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva E. I. pohovor s navrhovateľom dňa 24.10.2012 ÚPZC Medveďov ďalej uviedol v tejto informácii zo dňa 26.11.2012, že predpokladaný termín vystavenia náhradného cestovného dokladu je cca do jedného mesiaca. Tým odporca mal za to, že predĺženie zaistenia navrhovateľa je účelné a odôvodnené. Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol tiež chronologický postup ÚPZC Sečovce v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ktorý odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, ako je to podrobne rozvedené v napadnutom rozhodnutí. Dňa 10.10.2012 prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava došla správa od IP U., že v apríli 2012 bol navrhovateľ preverovaný Interpolom Budapešť a jedná sa o osobu v minulosti odsúdenú za viaceré trestné činy. Dňa 16.10.2012 sa navrhovateľ zaregistroval u pracovníka IOM do programu Dobrovoľný návrat, s ktorým dňa 22.10.2012 bol daný súhlas Úradu hraničnej a cudzineckej polície PPZ. O vystavenie náhradného cestovného dokladu požiadal ÚPZC Medveďov Veľvyslanectvo E. dňa 24.10.2012. Dňa 19.11.2012 bola zaslaná ÚPZC Sečovce aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Odpoveď na dotazy správneho orgánu ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu z 15.11. a 23.11.2012 došla odporcovi dňa 26.11.2012, teda v deň vydania napadnutého rozhodnutia, ako už bolo uvedené. Navrhovateľ pri pohovore dňa 26.11.2012 do zápisnice uviedol, že v Českej republike má priateľku, žil tam v roku 2004 až 2006, no zároveň tvrdil, že má syna narodeného v marci 1986, čo odporca uviedol za opakované úmyselné zavádzanie zo strany navrhovateľa. Odporca odôvodnil zaistenie navrhovateľa na účel výkon administratívneho vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov tým, že navrhovateľ neustále menil svoju identitu, miesto bydliska a štátnu príslušnosť a preto správny orgán na základe správnej úvahy sa odôvodnene domnieva, že navrhovateľ ujde alebo sa bude skrývať, nakoľko mení svoju totožnosť, nemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako 3 roky, čo je možné definovať ako riziko úteku. Jednoznačne identifikovať navrhovateľa bude môcť správny orgán až na podklade jeho identity a vydaní náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom E. I. v Bratislave. Z toho dôvodu rozhodol o predĺžení zaistenia a umiestnení navrhovateľa v ÚPZC v Sečovciach na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/ a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Dĺžku zaistenia odporca odôvodnil poukazom na stretnutie konzula E. I. s navrhovateľom za účelom vydania náhradného cestovného dokladu a poukázal na informáciu ÚPZC Medveďov, že u štátnych príslušníkov E. I. E. s potvrdenou totožnosťou sa predpokladá vystavenie náhradného cestovného dokladu v lehote asi 4 týždňov. Navrhovateľ sa vyhýba administratívnemu vyhosteniu, nerešpektuje zákaz vstupu na územie SR, kde nemá žiadnych príbuzných a opakovane marí výkon úradného rozhodnutia. Zaistenie navrhovateľa na výkon jeho administratívneho vyhostenia označil odporca v súlade so zásadou proporcionality a v súlade s článkom 8 ods. 1a článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal tiež na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého ani požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Odporca preto predĺžil lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, do 25.12.2012 s tým, že začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. V závere svojho rozhodnutia odporca citoval tiež zákonné znenie § 90 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého je zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prepustený zo zariadenia, povinný vycestovať z územia SR v lehote do 30 dní od prepustenia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu. Včas podaným opravným prostriedkom faxovým podaním zo dňa 04.12.2012, písomne potvrdeným podaním na poštovú prepravu, doručeným krajskému súdu 06.12.2012, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p., teda že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň žiadal nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Výrok rozhodnutia považoval za neúplný a nezákonný poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého možno lehotu zaistenia predĺžiť z dvoch dôvodov, no vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov bola lehota zaistenia predĺžená. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola táto lehota predĺžená kvôli predpokladu vydania náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi v lehote asi jedného mesiaca, na základe informácie od konzula Veľvyslanectva E. I., ktorý sa dňa 24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom. Odvtedy táto lehota uplynula už 24.11.2012. Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že lehotou v trvaní jedného mesiaca od odovzdania žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu bolo odôvodnené už rozhodnutie o zaistení navrhovateľa č. p. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 31.10.2012. Zrejme existencia prekážky zabránila vydaniu dokladu v lehote jedného mesiaca od odovzdania žiadosti konzulovi Veľvyslanectva E. I.. Odporca vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia neodôvodnil prečo nebolo možné v tejto lehote vydať náhradný cestovný doklad. Podľa jeho názoru odporca nemôže odôvodniť predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou, pre ktorú vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Odporca by potom mohol vydávať rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia o jeden mesiac do maximálne zákonom stanovenej lehoty (18 mesiacov) od odovzdania žiadosti. Od podania žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi dňa 24.10.2012 príslušné orgány nerealizovali žiaden úkon za účelom realizácie administratívneho vyhostenia navrhovateľa, iba dňa 19.11.2012 bola pre ÚPZC Sečovce odoslaná aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na ustanovenie § 88 ods. 4 posledná veta, zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorej lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. V spojitosti s ustanovením § 52 ods. 2, § 51 ods. 1 a § 25 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku namietal, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo doručované iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným. V návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi SR, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo o vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné a všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005) či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998). Napadnuté rozhodnutie splnomocnený zástupca navrhovateľa nepovažoval za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sža/94/2010. Z uvedených dôvodov považoval navrhovateľa za ukráteného na jeho právach. S poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru preto žiadal súd o nariadenie prepustenia navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovenia § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, uvedených v návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré preskúmaval krajský súd podľa dispozičnej zásady. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.). Pojednávania Krajského súdu v Košiciach dňa 12.12.2012 sa splnomocnený zástupca navrhovateľa nezúčastnil, neúčasť ospravedlnil faxovým podaním zo dňa 11.12.2012 s tým, že súhlasil s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje odporca za zákonné a navrhol, aby krajský súd rozhodnutie potvrdil. K odvolacej námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa ohľadom doručovania predložil súdu kópiu poštového podacieho hárku zo dňa 03.12.2012, v zmysle ktorého bolo napadnuté rozhodnutie doručované Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o.. V zmysle § 25 ods. 5 Správneho poriadku sa písomnosť doručovala aj účastníkovi konania - navrhovateľovi, vzhľadom na jeho postavenie v tomto konaní v zmysle tohto ustanovenia. K odvolacej námietke, že zo strany odporcu, po vykonaní pohovoru konzulom Veľvyslanectva E. I. dňa 24.10.2012, bol vykonaný iba úkon dňa 19.11.2012, uviedol, že v spise sú založené ďalšie písomné dôkazy o vykonaní ďalších úkonov, a to aj po rozhodnutí dňa 26.11.2012, naposledy dňa 10.12.2012. Napriek tomu nebol vydaný náhradný cestovný doklad zo strany Veľvyslanectva E. I., ale ohľadom vrátenia navrhovateľa do E. I. koná aj organizácia IOM na základe žiadosti navrhovateľa o dobrovoľný návrat, s ktorým dňa 22.10.2012 vyslovil súhlas Úrad hraničnej a cudzineckej polície PZ. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s. p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 26.11.2012, ktorým odporca predĺžil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov lehotu zaistenia účastníka konania najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2012 (t.j. najviac do 25.12.2012) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC Sečovce. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie odporcu zo dňa 31.10.2012 č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX o zaistení, ktoré Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20.11.2012 č. k. XSp/XX/XXXX-XX potvrdil. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov). Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, uvádzanými navrhovateľom, v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný. Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vyplynula odvolacia námietka, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý z dvoch zákonom stanovených dôvodov v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola lehota zaistenia predĺžená. Namietal tiež, že v zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola táto lehota predĺžená kvôli predpokladu vydania náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi v lehote jedného mesiaca, na základe informácie od konzula Veľvyslanectva E. I., ktorý sa s navrhovateľom stretol dňa 24.10.2012 a teda lehota uplynula dňa 24.11.2012. Touto lehotou však bolo odôvodnené už zaistenie navrhovateľa a odporca neodôvodnil dôvod nevydania náhradného cestovného dokladu v tejto lehote v rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia. Vytýkal tiež, že za účelom realizácie administratívneho vyhostenia od 24.10.2011 odporca vykonal iba jeden úkon dňa 19.11.2012 v súvislosti s vybavovaním náhradného cestovného dokladu. Krajský súd k tomu uvádza, že lehota zaistenia bola predĺžená v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Neopodstatnenou je preto odvolacia námietka, že dôvody predĺženia zaistenia, prípadne jeden z týchto dôvodov, by mal byť uvedený vo výroku rozhodnutia. Napriek tomu sa odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal dôvodmi predĺženia lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník, potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu i vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo v zmysle zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal tiež úkonmi, smerujúcimi k vydaniu náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi, a to aj vzhľadom na záväzné pokyny uvedené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.10.2012 č. k. XSp/XX/XXXX-XX. Vykonanie týchto úkonov potvrdil na pojednávaní krajského súdu dňa 12.12.2012 splnomocnený zástupca odporcu a boli preukázané tiež obsahom listinných dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu. Ďalšie relevantné úkony boli vykonané dňa 23.11.2012 a 26.11.2012, kedy bol do zápisnice vypočutý navrhovateľ a následne i po vydaní napadnutého rozhodnutia odporca vykonal ďalšie úkony dňa 01.12.2012 a 10.12.2012. Z informácie od ÚPZC Medveďov zo dňa 26.11.2012, citovanej v rozhodnutí odporcu, nachádzajúcej sa v jeho administratívnom spise, vyplýva, že dňa 24.10.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva E. I. konzulárnu návštevu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom. Ďalej ÚPZC Medveďov uviedol, že do tohto termínu, t.j. 26.11.2012, útvar neobdržal náhradný cestovný doklad, nakoľko ešte prebieha previerka totožnosti navrhovateľa v domovskej krajine príslušnými autoritami E. I.. Za predpokladaný termín vystavenia náhradného cestovného dokladu uviedol lehotu „cca do jedného mesiaca“, teda od dátumu vystavenia tohto faxového podania dňa 26.11.2012, ktoré obdržal odporca v deň svojho rozhodnutia. Navyše ohľadom potrebnej lehoty na vystavenie náhradného cestovného dokladu bola pôvodne v septembri 2012 uvedená lehota 12 týždňov, ako to vyplýva z administratívneho spisu odporcu, aj z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. XSp/XX/XXXX zo dňa 17. októbra 2012. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd zdôrazňuje, že odporca postupoval správne aj pri stanovení lehoty zaistenia, v súlade so zákonom, na čas nevyhnutne potrebný, od 26.11.2012 do 25.12.2012, v rámci šesťmesačnej lehoty zaistenia, stanovenej v ustanovení § 88 ods. 4 prvá veta, zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam splnomocneného zástupcu navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. p. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 26.11.2012 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.