Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/73/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108217808 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7108217808.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobkyne: N. B., nar. X.X.XXXX, bytom E., E. XX, zastúpenej Š. B., bytom E., O. X, proti žalovanému Howe Slovensko s.r.o., so sídlom v Košiciach, Magnezitárska 10, IČO: 36 586 773, zastúpenému JUDr. Janou Kráľovou, advokátkou, AK so sídlom v Košiciach, Hraničná 12, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 8.12.2010 č. k. 14C/37/2008-167 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa X.X.XXXX je neplatné. Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobkyne, ktorá sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré jej žalovaný ako zamestnávateľ zakladal na závere, že sa dopustila porušenia liečebného režimu počas práceneschopnosti. Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa bola zamestnaná u žalovaného od X.XX.XXXX ako cutter- operátor výroby. Dňa XX.X.XXXX ju ošetrujúca lekárka MUDr. C. O. uznala za dočasne práceneschopnú. Vystavila jej potvrdenie o pracovnej neschopnosti, v ktorom v kolónke „ presná adresa, kde sa bude poistenec zdržiavať v čase dočasnej práceneschopnosti vrátane poschodia“ uviedla adresu E., O. Č..X. V kolónke „povolené vychádzky odo dňa“ uviedla čas od 9.00 hod. do 11.00 hod. a od 15.00 hod. do 17.00 hod. Z fotokópie zápisu z kontroly zamestnanca na dodržiavanie liečebného režimu zo dňa XX.X.XXXX konštatoval, že zamestnanci žalovaného o 13,32 hod. vykonali kontrolu u žalobkyne na adrese O. X N. E. a zistili, že v čase kontroly sa táto na uvedenej adrese nenachádzala. Z fotokópie zápisu o kontrole zo dňa X.X.XXXX konštatoval, že zamestnanci žalovaného opätovne vykonali kontrolu u žalobkyne dňa X.X.XXXX o 13,30 hod. na rovnakej adrese a žalobkyňa sa v čase kontroly na uvedenej adrese taktiež nezdržiavala. Zástupcovia zamestnancov dali súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Z listu žalovaného zo dňa X.X.XXXX súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný skončil so žalobkyňou okamžite pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobkyňa dopustila tým, že v čase kedy bola uznaná za dočasne práceneschopnú, pri kontrolách liečebného režimu v dňoch XX.X.XXXX B. X.X.XXXX sa nenachádzala na adrese uvedenej v potvrdení o dočasnej práceneschopnosti, t.j. na adrese v E. O. Č..X. Listom zo dňa XX.X.XXXX žalobkyňa oznámila žalovanému, že so skončením pracovného pomeru nesúhlasí a trvá na pracovnom pomere. Z výpovede žalobkyne súd prvého stupňa konštatoval, že táto do potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, kde sa udávala presná adresa, kde sa bude ako poistenec v čase dočasnej PN zdržiavať, uviedla O. Č.. X N. E.. V tom čase však už ona so svojou rodinou bývala na E. V.. Č..XX. Potvrdila, že uvedenú zmenu adresy bydliska neoznámila lekárke ani svojmu zamestnávateľovi. Mala však za to, že jej priamy nadriadený A. K., vedel o skutočnej adrese, kde býva. Po tom, čo zistila, že na potvrdení o dočasnej práceneschopnosti uviedla nesprávnu adresu telefonicky túto skutočnosť oznámila ošetrujúcej lekárke, ktorá tento doklad vystavila, aby opravila adresu jej pobytu na E. Č.. XX E.. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 74 a § 81d/ Zákonníka práce ako aj na ust. § 227 ods. 2 písm. e/ a f/ ods. 4 a 5, ako aj § 2 ods. 11 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a konštatoval, že ošetrujúci lekár určuje pacientovi liečebný režim v závislosti na charaktere ochorenia. V praxi ide napr. o povinnosť zotrvania na lôžku, určenie povolených vychádzok, zákaz fajčenia, zákaz požívania alkoholických nápojov, zákaz vykonávania domácich prác a pod. Konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia. Dôvodom pre ktorý môže zamestnávateľ použiť tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru je porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca (§ 47 ods. 1 písm. b/, § 81 a 82 Zákonníka práce). Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Na základe týchto záverov súd prvého stupňa uzavrel, že žalobkyňa konaním, ktoré žalovaný uviedol v skutkovom popise okamžitého skončenia pracovného pomeru, sa nedopustila porušenia liečebného režimu a tým ani porušenia základných povinností zamestnanca uvedených v § 81 písm. d/ Zákonníka práce t.j. v období v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom a preto rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. V závere dôvodov konštatoval, že posúdil, že je účelné rozhodnúť najskôr o časti prejednávanej veci t.j. o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a preto vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne tento zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je nesprávny a nezákonný a má za to, že súd prvého stupňa sa nepridržiaval právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa XX.X.XXXX kde mu bola uložená povinnosť opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie a na základe toho uzavrieť, či konanie, ktoré žalovaný popísal v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré zodpovedá porušeniu povinnosti žalobkyne ako poistenca a poberateľa dávky uvedeného v § 227 ods. 2 písm. f/ zák. č. 461/2003 Z.z. možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce. Má za to, že súd prvého stupňa nerešpektoval tento právny názor a nové konanie nevykonal podľa právneho názoru odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie odôvodnil výlučne tým, že žalobkyňa sa nedopustila porušenia liečebného režimu a tým ani porušenia základných povinností zamestnanca uvedených v § 81 písm. d/ Zákonníka práce. Má za to, že v súlade s ust. § 34 Občianskeho zákonníka upravujúceho právny úkon je tento v každom prípade potrebné vykladať podľa jeho obsahu a právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Má za to, že z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobkyni jednoznačne vyplýva, že toto jej bolo dané za porušenie povinnosti zdržiavať sa počas pracovnej neschopnosti na adrese uvedenej v žiadosti o priznanie nemocenského upravenej v § 227 ods. 2 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Mal za to, že súd prvého stupňa nezistil dostatočne skutkový stav, keď ani nezisťoval adresu trvalého pobytu žalobkyne a nevykonal ani dôkazy na právny vzťah pobytu žalobkyne k adrese na O. V.. Č..X B. H. B. E. Č.. XX. Žalobkyňa až následne po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru zmenila miesto pobytu počas dočasnej PN uvedené v žiadosti o priznanie nemocenského a súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie a teda ani nezistil intenzitu porušenia pracovnej disciplíny a rozsudok dostatočne, konkrétne a presvedčivo nezdôvodnil. Poukázal na obsah pracovného poriadku žalovaného v ktorom podľa všeobecného nariadenia č. 2, na potvrdenie o pracovnej neschopnosti musí byť každá zmena hlásená ihneď personálnemu oddeleniu. Žalobkyňa teda bola povinná údajnú zmenu adresy oznámiť zamestnávateľovi, pričom o tejto povinnosti vedela, pretože pri nástupe do pracovného pomeru bola oboznámená s pracovným poriadkom. Má za to, že svojím konaním zároveň porušila pracovný poriadok spoločnosti žalovaného a to konkrétne ustanovenie 4.2.2. písm. p/ v ktorom je definované, že nedodržanie liečebného režimu počas PN je klasifikované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Už len podávanie nepravdivých informácií nadriadenému zamestnancovi kvalifikuje pracovný poriadok ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Konštatoval, že žalobkyňa ani po písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny ani neskôr neprejavila záujem vysvetliť žalovanému od kedy a na akej adrese sa zdržiavala ani prečo včas túto skutočnosť neoznámila sociálnej poisťovni ani zamestnávateľovi. Má za to, že súd nevzal do úvahy okolnosť, že žalobkyňa v snahe ospravedlniť svoju neprítomnosť na mieste kde sa mala nachádzať a nenachádzala sa, klamala a účelovo dodatočne zmenila údaje, ktoré boli rozhodujúce pre dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a vo vyjadrení uviedla, že uznáva právo žalovaného ako zamestnávateľa vykonať kontrolu, či sa dočasne práceneschopný zamestnanec zdržiava na mieste určenom počas dočasnej PN. Má však za to, že tento nie je odborne spôsobilý vykonať priamu kontrolu dodržiavania liečebného režimu, na čo je spôsobilý iba zamestnanec sociálnej poisťovne v rámci lekárskej posudkovej činnosti nemocenského poistenia. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. na nariadenom odvolacom pojednávaní a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. keď vykonal všetky účastníkmi označené dôkazy, tieto aj zákonným spôsobom (§ 132 O.s.p.) vyhodnotil a aj vecne správne vo veci rozhodol napriek tomu, že rozsudok neodôvodnil vyčerpávajúcim spôsobom. Odvolací súd vyslovil v posudzovanej veci svoj právny názor v zrušujúcom uznesení zo dňa 29.6.2010. Už v tomto uznesení poukázal na skutočnosť, že z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré žalovaný dal žalobkyni vyplýva, že tento za závažné porušenie pracovnej disciplíny považoval porušenie povinnosti poistenca a príjemcu dávky sociálnej poisťovne. Odvolací súd poukázal na to, že tieto práva a povinnosti sú upravené v osobitnom právnom predpise a to v zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a to v ust. § 227 ods. 2. Podľa § 227 ods. 2 písm. e/ O.s.p. poistenec a poberateľ dávky je povinný dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti. Podľa písm. f/ je poistenec a poberateľ dávky povinný zdržiavať sa počas dočasnej pracovnej neschopnosti na adrese uvedenej v žiadosti o priznanie nemocenského. Z citovaných ustanovení odvolací súd vyvodil, že povinnosť poistenca a poberateľa dávky zdržiavať sa počas pracovnej neschopnosti na adrese uvedenej v žiadosti o priznanie nemocenského je jednou zo základných povinností poistenca. Túto povinnosť však nemožno stotožňovať s povinnosťou dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom, keďže túto samotný zákon o sociálnom poistení odlišuje ako samostatnú osobitnú povinnosť pod písm. e/. Pokiaľ tento osobitný predpis rozlišuje tieto dve povinnosti nemožno samotnú skutočnosť, že žalobkyňa sa nezdržiavala počas jej práceneschopnosti na adrese uvedenej v žiadosti o priznanie nemocenského považovať za porušenie liečebného režimu. Odvolací súd zároveň poukázal na to, že pokiaľ zákonník práce ustanovením § 81 písm. d/ zaradil medzi základné povinnosti zamestnanca aj povinnosť v období v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom, je treba mať za to, že obsah tejto povinnosti je zhodný s obsahom uvedeným v § 227 ods. 2 písm. e/ zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Iba takto charakterizované konanie môže byť považované za porušenie liečebného režimu. S poukazom na tieto závery preto odvolací súd považuje za správne závery súdu prvého stupňa, pokiaľ tento v zamietavom rozsudku konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal, aby sa žalobkyňa dopustila porušenia liečebného režimu a teda ani porušenia základnej povinnosti zamestnanca uvedenej v ust. § 88 písm. d/ Zákonníka práce. Odvolací súd považuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že takto formulovanými dôvodmi sa súd prvého stupňa nevyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom s právnym názorom odvolacieho súdu. Tento totiž súdu prvého stupňa uložil povinnosť aj za predpokladu, že konanie žalobkyne nemožno právne kvalifikovať ako porušenie liečebného režimu vyporiadať sa s otázkou, či skutkovo popísané konanie v okamžitom skončení pracovného pomeru možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Odvolací súd pri tomto svojom právnom závere totiž vychádzal zo záveru, že posudzovanie závažnosti porušenia pracovnej disciplíny nemožno vyvodiť iba z právnej kvalifikácie porušených povinností zamestnancom (v tomto prípade ako porušenie liečebného režimu), ale predovšetkým z vyhodnotenia samotných skutkových okolností, ktoré sú uvádzané ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a to z hľadiska toho, že ich možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny bez ohľadu na to, ako ich právne kvalifikoval zamestnávateľ. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd nariadil vo veci odvolacie pojednávanie na ktorom umožnil obom procesným stranám vyjadriť sa k tejto otázke. Pri posudzovaní uvedenej otázky sa odvolací súd riadil ustálenou judikatúrou, podľa ktorej základné povinnosti zamestnanca vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a teda závadné konanie zamestnanca, ktorým neboli porušené povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny (R50/1997). Z obsahu vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobkyňa sa dopustila porušenia povinnosti vyplývajúcich jej z ust. § 227 ods. 2 písm. f/ zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Tento právny predpis nemožno považovať za pracovnoprávny a preto aj závadné konanie žalobkyne spočívajúce v porušení tohto právneho predpisu nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Toto porušenie na rozdiel od porušenia uvedeného v ust. § 227 ods. 1 písm. e/ citovaného zákona spočívajúce v povinnosti dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti, nebolo zaradené do základných povinností zamestnanca uvedených v ust. § 81 Zákonníka práce a teda takto sa nestalo zároveň aj pracovnoprávnou povinnosťou zamestnanca. S poukazom na tento záver odvolací súd vyvodil, že skutkovo vymedzené konanie žalobkyne v okamžitom skončení pracovného pomeru nemožno kvalifikovať ako porušenie pracovnoprávnych povinností zamestnanca a teda nemôže byť ani dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd udáva, že platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru možno posudzovať iba vyhodnotením tých skutkových dôvodov, ktoré sú v ňom uvedené a preto neprihliadol na tvrdenia žalovaného počas konania spočívajúce v tom, že takéto konanie môže napĺňať znaky porušenia inej pracovnoprávnej povinnosti a to podávanie nepravdivých informácií nadriadenému zamestnancovi upravených v pracovnom poriadku žalovaného. Takéto tvrdenie by totiž predstavovalo už iba dodatočné rozširovanie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré v samotnom jeho obsahu neboli zo strany zamestnávateľa uvedené. Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani odvolaciu námietku v ktorej žalovaný poukazuje, že žalobkyňa sa uvedeného konania dopustila opakovane aj po tom, čo bola upozornená na prvé porušenie podaním zo dňa 30.5.2008. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že toto písomné upozornenie bolo žalobkyni doručené až súčasne s okamžitým skončením pracovného pomeru a preto ho nemožno kvalifikovať ako predchádzajúce upozornenie. S poukazom na takto doplnené dôvody považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.