Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/66/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109209149 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7109209149.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci K. súdu o maloletého N. X. nar. XX.X.W. zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dieťaťa rodičov Z. X. S. nar. XX.X.W. bývajúcej v E. na ul. E. P. č. XX zastúpenej JUDr. Blankou Nagyovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Letnej ul. č. 45 a L. X. J. nar. XX.XX.W. bývajúceho v Š. B. Z. W. G. C. K. X C. zastúpeného JUDr. Jurajom Birošom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Rázusovej ul. č. 1 v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 30.11.2011 č.k. 11P 18/2009-321 takto r o z h o d o l : Zrušuje rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného od otca pre mal. N. X.R., dlžnom výživného, trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zveril mal. N. X. do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Otca zaviazal prispievať na výživu maloletého od 1.5.2009 do budúcna sumou 250 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci matke maloletého dopredu. Dlžné výživné vo výške 3.390 € za obdobie od 1.5.2009 do 30.11.2011 povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 50 € splatných spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Upravil styk otca s maloletým tak, že je oprávnený stretávať sa s maloletým dieťaťom každý tretí víkend od piatku od 15.00 hod. do 18.00 hod, v sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod., v nedeľu od 9.00 hod. do 18.00 hod., v mesiacoch február, máj, september, november každého roku, v čase zimných prázdnin v dňoch 30.12. od 9.00 hod. do 18.00 hod, 31.12. od 9.00 hod. do 18.00 hod., 1.1. od 9.00 hod. do 18.00 hod. za prítomnosti matky s tým, že otec si maloleté dieťa prevezme v stanovené dni a hodiny pred bytom matky, kde mu táto dieťa odovzdá a vráti jej na tom istom mieste v stanovený deň a hodinu. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 36 ods. 1, 2, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, 2, § 76 ods. 1, 2, § 77 ods. 1, 2, § 78 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine a vo vzťahu k napadnutým výrokom o určení výživného uviedol, že pri určení konkrétnej výšky výživného treba vychádzať z toho, aká finančná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, nájomné za byt, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov a potrieb, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky potreby nevyhnutné pre život kultúrneho človeka v spoločnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Z citovaných zákonných ustanovení, ako aj z vyššie uvedeného vyplýva, že možnosti a schopnosti rodičov sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa rozhodujúcimi hľadiskami pre určenie výživného. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadol a vychádzal zo zárobkových možností a schopností oboch rodičov, z odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, prihliadol ďalej na počet vyživovacích povinností, na osobnú starostlivosť matky o maloleté dieťa a dospel k presvedčeniu, že takto upravené výživné je primerané a otec ním môže prispievať na výživu dieťaťa bez ohrozenia svojich potrieb a domácnosti. Stanovené výživné zohľadňuje len základnú mieru nevyhnutných potrieb maloletého dieťaťa, ale vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby maloletého dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pri určení výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré podmieňujú mieru uspokojenia, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa. Ďalej poukázal na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Poukázal na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil majetkové pomery povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšíril východiská na zisťovanie takzvanej potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a takzvanú potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Súd je toho presvedčenia, že otec mal v rozhodnom období finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu zodpovedajúcom minimálne bežnému životnému štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby aspoň tento štandard poskytol maloletému dieťaťu formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Otec ako povinný rodič majúci maloleté dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, je povinný využitím svojich subjektívnych vlastností najmä vzdelania a pracovných skúseností organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. V zmysle ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Dieťa má zo zákona právo na výživu, ide o jeho zákonný nárok. Rodičom je uložená povinnosť plniť ich zákonnú povinnosť, pričom základ vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým deťom je zakotvený v rámci výpočtu zložiek rodičovskej zodpovednosti podľa § 28 ods. 1, písm.a/ Zákona o rodine. Každá povinná osoba musí vždy, aj keď je to na úkor svojich potrieb, zabezpečiť výživu dieťaťa. Schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča a tak isto odôvodnené potreby dieťaťa je potrebné u každého rodiča i dieťaťa hodnotiť jednotlivo. Schopnosti a možnosti rodiča má súd zhodnotiť zo všetkých dostupných objektívnych hľadísk a to najmä z hľadiska jeho veku, zdravotného stavu, dosiahnutej kvalifikácie, možnosti jeho uplatnenia v danom regióne. Pri hodnotení majetkových pomerov rodiča je potrebné vychádzať nielen z jeho vykazovaného príjmu, ale aj z celkovej hodnoty ním nadobudnutého majetku ako napríklad nadobudnuté nehnuteľnosti, hnuteľné veci, pohľadávky, cenné papiere, úspory, ktorého prejavom môže byť aj nákladný spôsob života indikujúci ďalšie nedoložené príjmy. Zásadným je pravidlo podieľania sa dieťaťa na životnej úrovni rodičov. Pri určení výživného súd prihliadol i na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Uvedené činnosti jedného z rodičov môžu sčasti alebo aj v plnom rozsahu pokryť jeho zákonnú vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu vrátane vyživovacej povinnosti stanovenej v minimálnom rozsahu. V súlade s ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine dôsledne zohľadnil obidve základné hľadiska pre určenie výživného, ktorými sú odôvodnené potreby oprávneného na jednej strane a schopnosti a možnosti povinného na strane druhej, pretože obidve hľadiská spolu veľmi úzko súvisia a vzájomne sa podmieňujú, a preto ich nemožno vykladať jedno bez druhého alebo izolovane sa zamerať na jednotlivé skutočnosti tvoriace súčasť iba jedného z týchto kritérií. Vychádzajúc zo zákonného ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine a z neho vyplývajúcich zásad dospel k presvedčeniu, že výživné vo výške 250 € od 1.5.2009 do budúcna je primerané berúc do úvahy, že odôvodnené potreby dieťaťa do značnej miery sú závislé na schopnostiach a možnostiach otca. Vzhľadom na určenie vyživovacej povinnosti od 1.5.2009 do budúcna došlo na strane otca k vzniku dlžného výživného, ktoré bolo vypočítané ku dňu 30.11.2011 v celkovej výške 3.390 €. Dlžné výživné súd povolil otcovi splácať v mesačných splátkach spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Dlžné výživné bolo vypočítané nasledovne: otec v období od 6/2009 do 9/2009 zaplatil spolu 460 €, v období od 10/2009 do 30.11.2011 platil mesačne po 150 €. Spolu zaplatil na výživnom matke 4.360 €. Dlžné výživné je teda vypočítané: 250 € mesačne x 31 mesiacov = 7.750 € - 4.360 € = 3.390 €. O možnosti zaplatiť dlžné výživné v splátkach súd rozhodol s prihliadnutím na jeho majetkové schopnosti a možnosti. Uviedol, že v prípade, ak dôjde k zmene pomerov na strane matky, otca alebo dieťaťa, môže matka alebo otec podať návrh na zmenu predmetného rozhodnutia o výživnom, o čom môže v súlade s ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine rozhodnúť súd aj bez návrhu. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1, písm.a/ O.s.p.. Proti tomuto rozsudku proti výroku o určení výživného a dlžnom výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v tomto výroku tak, že určí výživné od otca pre maloletého 150 € mesačne od 1.5.2009 do budúcna, primerane tomu zmení výrok o dlžnom výživnom od 1.5.2009 do 30.11.2011, alternatívne navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutých výrokoch a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že nesúhlasí s určeným rozsahom vyživovacej povinnosti na maloletého, pretože súd prvého stupňa pri určovaní výšky výživného nevzal do úvahy ním predložené dôkazy preukazujúce jeho dosahované príjmy. Poukázal aj na skutočnosť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa nesprávne uviedol, že jeho čistý mesačný príjem bol za posledných 12 mesiacov 6.659 €, pretože ide o jeho ročný príjem, pričom výšku svojich príjmov preukázal aj výpismi z daňových priznaní za rok 2008 až 2010 a prvý a druhý štvrťrok 2011. Z uvedených daňových dokladov jednoznačne vyplýva, že jeho príjmy z podnikateľskej činnosti sa znižovali najmä v 1. a 2. štvrťroku 2011, v ktorých dosiahol stratu. Zníženie jeho príjmov nenastalo v dôsledku toho, že bral na seba neprimerané majetkové riziká, ale v dôsledku dlhodobej finančnej krízy na trhu s nehnuteľnosťami v Š.. Túto situáciu nemohol predpokladať, ani žiadnym spôsobom ovplyvniť s tým, že vykonal potrebné opatrenia na zamedzenie tohto negatívneho vplyvu na jeho podnikateľskú činnosť, napríklad došlo u neho k zníženiu počtu zamestnancov z pôvodných troch na jedného, k zníženiu nákladov na kancelárie a podobne. Ďalej namietal, že matka maloletého hodnoverne nepreukázala žiadnymi dôkazmi náklady na úhradu odôvodnených potrieb maloletého a ňou prezentované výdavky sú značne nadhodnotené a nie sú vzhľadom na vek a potreby dieťaťa nevyhnutné. Ide napríklad o náklady na odvoz a dovoz 60 € mesačne, obuv 50 € mesačne, hygienické potreby 25 € mesačne, dovolenky počas letných a jarných prázdnin 2.000 € ročne, kultúrne vyžitie 10 € mesačne, internet, údržby počítača 20 € mesačne, náklady na mobilný telefón 35 € mesačne. Domnieva sa, že výdavky na mobilný telefón nemal súd zohľadniť, pretože telefón nepatrí maloletému, ale matke a sama sa vyjadrila, že ho používa ona. Ďalej poukázal na skutočnosť, že mimo platenia výživného 150 € sám dobrovoľne zaplatil matke a synovi letnú dovolenku v Turecku. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že miera potrieb dieťaťa je odstupňovaná a závisí predovšetkým od jeho veku, avšak v napadnutom rozsudku sa tým neriadil, dôsledne nezistil skutkový stav a určenie výšky výživného dostatočne neodôvodnil. Tiež neodôvodnil časť týkajúcu sa aplikácie ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine o takzvanej potencionalite príjmov, pretože podľa jeho názoru v konaní neboli zistené žiadne objektívne dôvody, ktoré by odôvodňovali vyššie uvedené závery súdu prvého stupňa. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal so skutkovými okolnosťami pri hodnotení majetkových pomerov matky a to vo vzťahu k vlastníctvu bytu v C., ktorý obaja nadobudli za trvania manželstva, je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve a teda aj matka je bezpodielovou spoluvlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť. S tvrdeniami otca v odvolaní sa nestotožňuje a uviedla, že aj keď otec tvrdí, že jeho príjmy z podnikateľskej činnosti sa postupne znižovali, má za to, že skutočný mesačný príjem otca je aj napriek jeho tvrdeniam najmenej 1.500 € a pochádza nielen z jeho podnikateľskej činnosti, ale aj z ďalších náhodilých príjmov, ktoré nikdy nevykazoval. Túto skutočnosť tvrdí, pretože s poukazom na čas spoločného vedenia domácnosti v Š. s otcom, tento pravidelne nosil domov hotovosť finančných prostriedkov práve z prenájmu jednotlivých bytov cudzincom a to za celý prvý mesiac nájmu. V rámci realitnej činnosti napríklad za prenajatie bytu žiadal totiž províziu vo výške jedného mesačného nájomného, ktoré nepriznal vo svojich príjmoch, nakoľko cudzinci platili v hotovosti a doklady nežiadali. Naviac otec obchoduje s cennými známkami. Práve z týchto ďalších náhodilých príjmov sa mu následne podarilo usporiť značnú sumu finančných prostriedkov, za ktorú zakúpil parkovacie miesto v podzemnej garáži, ktoré sa stalo tiež predmetom jeho podnikateľského prenajímania v rámci jeho realitnej kancelárie. Ďalej uviedla, že v čase ich spoločného vedenia domácnosti na území Š. boli výdavky na výživu maloletého syna podstatne vyššie, pričom len výdavky súvisiace s materskou školou, do ktorej chodil maloletý boli vo výške 370 € mesačne, čo otec ani nepoprel. Uviedla, že aj v čase ich spolužitia otec priznával podstatne nižšie príjmy, ako v skutočnosti nadobudol. Preto sa domnieva, že otcom prezentované príjmy daňovými priznaniami za roky 2008 až 2011, na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní, neodzrkadľujú jediný faktický stav jeho skutočných príjmov. Pokiaľ otec v odvolaní namietal ňou prezentované náklady na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, uviedla, že maloletého doprevádza štyrikrát týždenne na lyžiarske tréningy na Jahodnú, pričom len na nákup pohonných hmôt minie najmenej 50 € a to bez príslušnej amortizácie či údržby motorového vozidla, pričom vozidlo si požičiava od svojej sestry. Za požičanie motorového vozidla kúpila sestre na vozidlo zimné pneumatiky. Naviac za absolvovanie lyžiarskeho kurzu uhrádza ročne 800 € a 160 € za permanentku na celú sezónu, pričom počas letných mesiacov chodí maloletý trénovať do gymnastickej telocvične, kde ho takisto doprevádza motorovým vozidlom. Rovnako náklady na mobilný telefón sú nevyhnutnou súčasťou aj týchto lyžiarskych tréningov, aby ju tréner maloletého mohol hocikedy zavolať pre riešenie nevyhnutných problémov súvisiacich s potrebami maloletého a to jednak pri tréningoch alebo vo vážnych situáciách. V súvislosti so záľubou maloletého k lyžiarskemu športu je nevyhnutné pravidelne doplňovať jeho lyžiarsku výbavu. K vyjadreniu preto demonštratívne predkladá výdavkové doklady za jednotlivé roky a to za rok 2009 634 €, za rok 2010 1.201 €, za rok 2011 1.635 € a za rok 2012 vo výške 65 €. Poprela tvrdenia otca, že jej a synovi zaplatil dovolenku v Turecku. Pokiaľ ide o námietku otca týkajúcu sa hodnotenia jej majetkových pomerov s poukazom na vlastníctvo bytu v Barcelone uviedla, že v uvedenom byte nebýva ani ona ani otec maloletého, pričom otec nepoprel, že uvedený byt prenajíma a to v rámci svojej realitnej podnikateľskej činnosti. Zdôraznila, že nikdy nemala dosah na ovplyvňovanie spôsobu užívania predmetného bytu a to ani počas jej pobytu na území Š.. Uviedla, že napriek vlastníctvu bytu vždy žili v prenajatom byte a sám otec potvrdil, že si dokáže v rámci realitnej činnosti zohnať lacnejší nájomný byt. Uviedla, že v decembri 2011 jej otec ponúkal odplatu za odkúpenie jej polovice podielu na uvedenom byte v sume 5.000 € napriek tomu, že byt bol zakúpený za 203.000 €. Vzhľadom na uvedené sa domnieva, že dôvody podania odvolania otca sú špekulatívne s cieľom vyhnúť sa plateniu výživného, tak ako to uviedol súd prvého stupňa. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu nevyjadril. Výroky rozsudku o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti matky a úprave styku neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú podmienky ani na potvrdenie, ani na jeho zmenu, preto ho podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132 O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia zakladajú vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9.12.1994) a ďalších rozhodnutí Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutkové zistenia, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých, neurčitých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenosť. Súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodnutí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa výživného pre maloleté dieťa síce obsahuje rozsiahly rozbor všeobecných princípov určovania rozsahu výživného, ktorým má povinný rodič prispievať na zabezpečenie odôvodnených potrieb dieťaťa, ktoré však súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nezhodnotil vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je predovšetkým zrejmé, ako súd prvého stupňa ustálil príjem otca, resp. jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery, pričom sa obmedzil len na skonštatovanie, že otec mal v rozhodnom období finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu zodpovedajúcom minimálne bežnému životnému štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby aspoň tento štandard poskytol maloletému dieťaťu formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že zisťoval osobné a majetkové pomery z daňových dokladov, ktoré otec súdu predložil, ako aj jeho účastníckou výpoveďou, avšak skutočnosti z nich vyplývajúce nijako nevyhodnotil. V tomto smere neskúmal povahu a odôvodnenosť výdavkov v rámci podnikateľskej činnosti otca s prihliadnutím na výsledky jeho podnikateľskej činnosti, keďže poukazoval na to, že je vo vysokej strate, hoci je povinnosťou súdu tieto posúdiť a neprihliadať na tie výdavky, ktoré nie je nevyhnutné v súvislosti s touto činnosťou vynaložiť (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine). Pokiaľ súd aplikuje ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, teda vychádza z potencionálneho príjmu povinného rodiča, musí uviesť, na základe akých skutočností dospel k záveru, že rodičom deklarovaný príjem nezodpovedá jeho reálnemu príjmu, ktorý dosahuje alebo ktorý by mal alebo mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázaných skutočností. Pre záver súdu o tom, že možnosti a schopnosti otca plniť si vyživovaciu povinnosť k dieťaťu sú podstatne lepšie, ako ich sám prezentuje, je potrebné vykonať dokazovanie na zistenie majetkových pomerov otca, ktoré nekorešpondujú s výsledkom jeho podnikania. Zároveň je potrebné zistiť, či výdaje v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou boli vynaložené účelne na udržanie, prípadne rozvoj jeho podnikania, tiež je potrebné vyhodnotiť, či pravidelne vykazovaná strata v podnikaní nie je len prostriedkom na vyhýbanie sa zákonným povinnostiam - daňovej a vyživovacej - s prihliadnutím na to, že podnikaním sa rozumie vykonávanie zárobkovej činnosti za účelom dosiahnutia zisku. V prípade dlhodobej straty nie je zrejmé, prečo otec podnikateľskú činnosť neukončí a nezamestná sa v riadnom pracovnom pomere, aby si mohol riadne plniť vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu. Zároveň je potrebné poukázať aj na ust. § 120 ods. 2 O.s.p., ktoré platí pre konanie, ktoré môže súd začať aj bez návrhu a ktorým je nesporne aj konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, kedy súd má povinnosť zisťovať skutkový stav veci aj bez návrhu účastníkov konania (vyšetrovacia zásada). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil pri určení počiatku plnenia vyživovacej povinnosti otca a z akých skutočností vychádzal pri rozhodovaní o povolení splátok dlžného výživného 50 € s prihliadnutím na výšku dlhu 3.390 € a s poukazom na určený rozsah výživného 250 € mesačne. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že otec je schopný prispievať na výživu maloletého výživným 250 € mesačne, je povolenie výhody splátok dlžného výživného po 50 € mesačne nelogické s tým, že otec by splácal dlžné výživné viac ako 5 rokov, čo nie je v súlade s účelom výživného, ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži a s prihliadnutím na zvýšenú ochranu poskytovanú maloletému dieťaťu s tým, že ani matka pri uspokojovaní potrieb dieťaťa nebola zvýhodnená splátkami, ale musela tieto potreby uspokojovať postupne tak, ako vznikali. Pretože súd prvého stupňa vydal nepreskúmateľné zmätočné rozhodnutie, čím odňal účastníkom možnosť konať pred súdom a táto vada zároveň bráni odvolaciemu súdu v naplnení jeho preskúmavacej právomoci, pretože nie je možné zistiť, či súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, musel odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, ktorého povinnosťou bude odstrániť vyššie uvedené dôvody zmätočnosti, doplniť dokazovanie so zameraním na zistenie majetkových pomerov otca, verifikovať jeho tvrdenia v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, zistiť k akým zmenám pomerov došlo u rodičov a maloletého dieťaťa po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, vyhodnotiť dôkazy podľa § 132 O.s.p. a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, opäť rozhodnúť o výživnom pre maloleté dieťa, ako aj dlžnom výživnom a jeho splatnosti a odôvodniť rozsudok podľa § 157 ods. 2 O.s.p. vo všetkých jeho výrokoch tak, aby jeho závery boli logické a spätne preskúmateľné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.