Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/50/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205212758 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7205212758.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov v 1.rade I. J., nar. XX.X.XXXX U. B. 2.rade W. J., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, oboch bývajúcich B. S., Y. Č.. XX, zastúpených X..I. B., advokátkou Advokátskej kancelárie v S., O. Č.. X, proti žalovanému U. - W. V. U..W.. so sídlom v O., P. Y. Č.. X, IČO: XX XXX XXX, v konaní o určenie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 41C/205/2005-712 zo dňa 29.10.2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom 41C/205/2005-779 zo dňa 3.10.2011 a odvolaní žalovaného proti uzneseniu č.k. 41C/205/2005-743 zo dňa 20.12.2010, ako aj o predložení veci na rozhodnutie o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 41C 205/2005-412 zo dňa 2.10.2008 takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok č.k. 41C 205/2005 -712 zo dňa 29.10.2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 41C 205/2005-779 zo dňa 3.10.2011 a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z r u š u j e uznesenie č.k. 41C 205/2005-743 zo dňa 20.12.2010 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V r a c i a vec č.k. 41C 205/2005-412 zo dňa 2.10.2008 ako bezdôvodne predložené. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť uzatvoriť so žalobcami v 1. a 2. rade zmluvu o prevode vlastníctva bytu podľa § 5 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov v následnom znení: U.-W. V., U..W.. W. XXX XX O., P. Y. X, IČO: 00151700 Zapísaná v Obchodnom registri OS Bratislava I., R.. W., B.. Č.. XXX/B ako strana predávajúca I. J. Y.. J., nar. XX.X.XXXX, rod.č. XXXXXX/XXX a manželka W. J. rod. O., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXXX, obaja bytom S., Y. XX, ako strana kupujúca, podľa § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších zmien, uzatvárajú túto zmluvu o prevode vlastníctva bytu: Článok I. Predmet zmluvy: 1. Predmetom prevodu vlastníctva podľa tejto zmluvy je prevod: a/ vlastníctva bytu Č.. X, vchod XX, na X. V. bytového domu súpisné číslo XXX Y. XX, XX, XX, na ulici Y. XX B. S. /ďalej len byt/ b/ spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súpisné číslo XXX Y. XX, XX, XX, pripadajúceho na byt č. X K. T. Y. XX B. S., uvedených v čl. III., vo veľkosti podielu XXX/XXXXX c/ spoluvlastníckeho podielu na pozemku: parcelné číslo XXXX o výmere XXX Q. zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo XXXX o výmere XXX Q. zastavané plochy a nádvoria, a parcelné číslo XXXX o výmere XXX Q.2 zastavané plochy a nádvoria, a parcelné číslo XXXX/X o výmere XXX Q. ostatné plochy, pripadajúceho na byt č. X na ulici Y. XX, vo veľkosti podielu XXX/XXXXX. X. Nehnuteľnosť uvedená v odseku 1 je zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXXX katastrálne územie X. Q., R. S. X., okres S. H.. na Katastrálnom úrade v Košiciach, W. S. S., titulom nadobudnutia: žiadosť o zápis bytov Z-1050/2003. Článok II. Popis a rozsah vlastníctva 1. Prevádzaný byt pozostáva z troch obytných miestností a príslušenstva. 2. Príslušenstvom bytu je kuchyňa, komora, predsieň, kúpeľňa, WC, balkón a pivnica. 3. Súčasťou bytu je vnútorné vybavenie, a to najmä vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne, plynové a bytové prípojky, prípojky STA, okrem tých ktoré sú určené na spoločné užívanie. Poštová schránka, zvonček, domáci telefón, kuchynská linka, plynový sporák, ohrievač, vodovodné batérie, vaňa, radiátory. 4. Celková výmera podlahovej plochy bytu je XXX,XX Q.. 5. Vlastníctvo bytu vrátane jeho vybavenia a príslušenstva je ohraničené vstupnými dverami do bytu a príslušenstva umiestneného mimo bytu vrátane zárubní, hlavnými uzavieracími ventilmi prívodu teplej a studenej vody, plynu a elektrickými poistkami pre byt. 6. Situačný plán príslušného poschodia domu s vyznačením plochy prevádzaného bytu /IV. nadzemné podlažie v podkrovnej obytnej časti bytového domu/ a pôdorys bytu tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. Článok III. Určenie a popis spoločných častí, spoločných zariadení domu 1. S vlastníctvom bytu je spojené spoluvlastníctvo spoločných častí, spoločných zariadení domu. 2. Spoločnými časťami domu sú najmä: základy domu, strecha, chodby, obvodové múry, priečelia, vchod, schodištia, vodorovné nosné a izolačné konštrukcie, zvislé nosné konštrukcie. 3. Spoločnými zariadeniami domu sú najmä: sklady, sušiarne, spoločná televízna anténa, bleskozvody, vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové bytové prípojky, ktoré sú určené na spoločné užívanie. 4. Predávajúci s bytom prevádza na kupujúcich spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu. Veľkosť tohto spoluvlastníckeho podielu je 541/10000. Článok IV. Technický stav domu a bytu 1. Predávajúci vyhlasuje, že mu nie sú známe také závady a poškodenia bytu a jeho vybavenia, spoločných častí, spoločných zariadení domu, na ktoré by mal kupujúceho osobitne upozorniť. 2. Kupujúci vyhlasujú, že pred uzatvorením tejto zmluvy sa oboznámili so stavom bytu, jeho vybavenia, so stavom spoločných časí, spoločných zariadení domu a pozemku a v tomto stave ho kupujú a preberajú do svojho bezpodielového spoluvlastníctva. Článok V. Úprava práv k pozemku 1. Predávajúci spolu s bytom prevádza na kupujúcich spoluvlastnícky podiel na pozemku v zmysle čl. I. odsek 1 písm. c tejto zmluvy. Článok VI. Cena bytu a pozemku 1. Predávajúci predáva kupujúcim byt uvedený v článku I. ods. 1 písm. a/ a článku II. vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, uvedených v článku III. a spoluvlastníckeho podielu na pozemku za kúpnu cenu EUR XX.XXX,XX /slovom P.D. A. U. R. cent/ takto: a/ kúpna cena bytu vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu EUR XX.XXX,XX b/ kúpna cena spoluvlastníckeho podielu na pozemku je EUR X.XXX,XX. 2. Cena bytu bola vypočítaná podľa § 18 zákona NR SR č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších zmien. 3. Kupujúci kupujú byt vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku za kúpnu cenu podľa odseku 1 a 2 do svojho bezpodielového spoluvlastníctva. Článok VII. Platobné podmienky 1. Kúpnu cenu XX.XXX,XX A. kupujúci zaplatia predávajúcemu spoločne a nerozdielne do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 41C/205/2005 v mieste jeho sídla. Článok VIII. Správa domu 1. Správu domu vykonáva na základe zmluvy o výkone správy V. S. W. W. W..Y..R.. sídlo XXX XX S., O. X. 2. Kupujúci vyhlasujú, že pristupujú k zmluve o výkone správy. Článok IX. Osobitné ustanovenia 1. Predávajúci prehlasuje, že na prevádzanom byte, na spoluvlastníckom podiele spoločných častí, spoločných zariadení domu a pozemku neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená a iné ťarchy, okrem záložného práva k bytu ktoré vzniká zo zákona v prospech vlastníkov bytov v dome. 2. Kupujúci berie na vedomie, že súčasne s vlastníctvom bytu vzniká k bytu záložné právo v prospech ostatných vlastníkov bytov v dome podľa ust. § 15 zákona č. 182/93 Zb. Článok X. Nadobudnutie vlastníctva 1. Práva k nehnuteľnostiam sa zapisujú do katastra nehnuteľností na Správe katastra Košice. 2. Kupujúci nadobúdajú bezpodielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe právoplatného rozhodnutia katastrálneho úradu o povolení vkladu. 3. Nadobudnutím vlastníctva bytu v zmysle tejto zmluvy o prevode vlastníctva bytu zaniká pôvodný nájom bytu uzavretý medzi prenajímateľom a nájomcom. Článok XI. Záverečné ustanovenia 1. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú: a/ pôdorys bytu b/ situačný plán nadzemného podlažia. 2. Táto zmluva sa vyhotovuje v piatich rovnopisoch. Po vklade do katastra obdrží jeden predávajúci, dva kupujúci a dva rovnopisy ostanú pre katastrálny úrad. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 41C 205/2005-779 zo dňa 3.10.2011 doplnil výrokovú časť rozsudku v Článku I predmet zmluvy: bod 1. písm. c/ tak, že správne znie: Spoluvlastníckeho podielu na pozemku parciel registra „C“KN: Vyslovil, že v ostatnom zostáva výrok rozsudku zachovaný. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že právny predchodca žalovaného W. V. U..W.. odkúpila od Q. S. bytový dom na Y. XX B. S. ešte v roku 1994, ktorý následne v rokoch 1998 - 1999 komplexne zrekonštruovala. Takto došlo k zrekonštruovaniu bytov žalobcov, pričom žalobcovia užívajú byt č. X, ktorého prevodu sa domáhajú titulom nájomnej zmluvy č. XXXXXX/OZ, zo dňa XX.X.XXXX. Žalobcovia požiadali o odkúpenie bytu ešte v čase, keď W. V. U..W.. bola obchodnou spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu a Fondu národného majetku SR a predaj bytov už mala uskutočňovať U. - W. V., U..W.. v čase, keď došlo k zmene vlastníckych vzťahov v rámci privatizačnej transakcie medzi U. U., E. národného majetku SR a Q. E. W. dňa 22. júla 2002. Žalobcovia preukázali, že požiadali o odkúpenie bytu právneho predchodcu žalovaného ešte dňa 18.10.1999, ďalšiu žiadosť o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva doručili dňa 27.2.2001 a opätovne 7.10.2003. Počas súdneho konania žalovaný bol toho názoru, že U. - W. V. U..W.. je úplne privatizovaná, pričom nemá povinnosť prevádzať byty do osobného vlastníctva v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších zmien a v prípade prevodu vlastníctva bytu sa na ňu pri výpočte ceny bytu nevzťahuje § 18 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z.. Mali za to, že v čase, kedy došlo k privatizačnej transakcii medzi U. U., E. K. Q. W. U. Q. E. W., mali byť uzatvorené s nájomcami bytov, ktorí požiadali o odkúpenie bytu, zmluvy o budúcej zmluve, v ktorých mala byť dohodnutá cena bytu, ako aj lehota, v ktorej bude byt odpredaný. Keďže k uzavretiu takejto dohody medzi žalobcami a W. V. U..W.. nedošlo, tak sa pri prevode vlastníctva na U. - W. V., U..W.. nevzťahuje povinnosť byt odpredať a ani výpočet ceny bytu podľa § 18 a nasl. zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období. V tejto súvislosti vzniesol z opatrnosti žalovaný aj námietku premlčania žalobcami uplatneného nároku. Súd prvého stupňa právne uzavrel, že žiadne ustanovenie zákona č. 182/1993 Z.z., ale iného právneho predpisu nespája s nesplnením povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, prípadne na zabezpečenie tejto povinnosti zmluvy o budúcej zmluve, zánik uvedenej povinnosti. Len samotným nesplnením povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu právnym predchodcom žalovaného, táto povinnosť nezanikla. Teda privatizáciou právneho predchodcu žalovaného a s ňou spojeným právnym nástupníctvom, vyplývajúcim z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého s vlastníckym právom privatizovaného majetku prechádzajú na jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych, prešla táto povinnosť na žalovaného, pokiaľ právnemu predchodcovi takáto povinnosť vznikla. Privatizáciou majetku štátu prechádzajú na nadobúdateľa privatizovaného majetku práva a povinnosti súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., pokiaľ takáto povinnosť vznikla právnemu predchodcovi nadobúdateľa privatizovaného majetku. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu vznikla ešte W. V., U..W.. ako obchodnej spoločnosti s majetkovou účasťou štátu a E. K. Q. W.. Skutočnosť, že túto zmluvu o prevode vlastníctva bytu žalobca so Slovenskou poisťovňou, a.s. neuzavrel, ani túto povinnosť nezabezpečil zmluvou o budúcej zmluve v čase privatizačnej transakcie, neznamená, že táto povinnosť žalovaného uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s doterajším nájomcom zanikla. Privatizáciou majetku štátu (W. V., U..W..) prešli na nadobúdateľa privatizovaného majetku U. - W. V., U..W.. práva a povinnosti súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych, teda privatizáciou majetku štátu prešla na U. - W. V.U. a aj povinnosť uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový súd ust. § 1, § 15 zákona č. 92/91 Zb. o podmienkach prevodu štátu na iné osoby, ako aj ust. § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 17 ods. 1, 3, § 18 ods. 1, § 18a a § 29 ods. 3, ods. 8 zákona č. 182/93 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Medzi účastníkmi konania bola sporná výška kúpnej ceny za prevod O. Č.. X na Y. T. Č.. XX B. S. do osobného vlastníctva. Preto boli v predmetnom spore vypracované až 3 znalecké posudky. Žalobcovia pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania požiadali súd o pripustenie zmeny návrhu (čo do určenia výšky kúpnej ceny spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku) v zmysle znaleckého posudku č. 22/2008 spracovaného znaleckým ústavom W. W. E. B. O.U.. Súd prvého stupňa sa oboznámil s obsahom všetkých troch znaleckých posudkov (znalca H.. Q.T., H.. I. a znaleckého ústavu W. W. E. B. O.). Za najhodnovernejší znalecký posudok v predmetnej veci považoval znalecký posudok č. 22/2008 spracovaný znaleckým ústavom W. W. E. B. O.. K tomuto znaleckému posudku sa najskôr približuje znalecký posudok H.. J. I., preto súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, vychádzajúc zo znaleckého posudku č. 22/2008 tak, ako je vo výroku rozsudku uvedené. Žalovaný zastával ten právny názor, že v danom prípade nevznikla žalovanému vo vzťahu k žalobcom povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zmysle zák.č. 82/1993 Zb. v znení neskorších predpisov a z opatrnosti vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Žalobcovia v konaní tvrdili, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a domáhali sa ochrany podľa § 3 Obč. zákonníka, aby zamedzili výkonu práva žalovaného, ktorým je vznesenie námietky premlčania, ktorý síce odpovedá zákonu, avšak vzhľadom na okolnosti za ktorých bola námietka premlčania vznesená, takýto výkon odporuje dobrým mravom. Súd prvého stupňa sa vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania uplatneného žalovaným v náväznosti na ust. § 29 ods. 8 zák.č. 182/1993 Z.z. a vzhľadom na obranu žalobcov, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a v súlade s ust. § 3 O.s.p. skúmal, či výkon práva a vznesenie námietky premlčania je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Pretože z ust. § 29 ods. 8 zák.č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že vlastníci domov sú povinní s nájomcami bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do 2 rokov odo dňa, keď nájomca požiadal o prevod vlastníctva bytu a nájomca môže po uplynutí tejto doby podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti, v náväznosti na toto ustanovenie zákona o vlastníctve bytov mal z vykonaného dokazovania za nepochybné, že žalobcovia požiadali o odkúpenie bytu prvykrát dňa 18.10.1999. Právo uplatnené v tomto konaní sa mohlo prvykrát vykonať po uplynutí 2-ročnej lehoty od podania žiadosti t.j. 18.10.2001. V súlade s ust. § 101 Obč. zákonníka lehota na jeho uplatnenie na súde uplynula dňa 18.10.2004. Žalobcovia uplatnili svoj nárok na súde až 26.5.2005, teda v čase jej márneho uplynutia. Žalobcami uplatnený nárok preto považoval súd prvého stupňa za premlčaný, ale stotožnil sa s obranou žalobcov, že vznesenie námietky premlčania uplatneného nároku je v rozpore s dobrými mravmi. Pre posúdenie otázky či vznesená námietka žalovaného ohľadom premlčania uplatneného nároku je v súlade s dobrými mravmi vychádzal súd prvého stupňa z nasledovných skutočností: Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplynulo, že žalobcovia boli pôvodne nájomníkmi bytu v obytnom dome ešte právneho predchodcu žalovaného (W. V. U..W.. R. S.) na V. T..Č.. X B. S.. Pretože tento obytný dom žalovaného išiel do rekonštrukcie, W. V. U..W.. pozvala nájomníkov z V. X B. S. na deň 27.1.1997 za účelom oboznámenia spôsobu ich náhradného ubytovania. Už vtedy boli nájomcovia (teda i žalobcovia) oboznámení o možnosti odpredaja poskytnutých náhradných bytov do vlastníctva žalobcom, pričom žalovaní boli usmernení, že žiadosti o odkúpenie bytov je potrebné zasielať na W. V. U..W.. R. S. H.. I., alebo o možnosti návratu späť do bytov na V. T.. Dňa 23.1.1997 žalovaný oznámil žalobcom pridelenie náhradného bytu H. K. Y. XX B. S.. Následne sa žalobcovia v dobrej viere ako prví nájomníci dňa 28.2.1999 presťahovali do bytu na Y. T.. Č. B. S. a to na základe nájomnej zmluvy č. 990216/OZ zo dňa 18.2.1999. Podľa inštrukcií poisťovne 18.10.1999 doručili žalobcovia W. V. U..W.. prvú žiadosť o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva. Ďalšiu žiadosť o odkúpenie bytu doručili žalobcovia žalovanému dňa 27.2.2001 a opätovne 7.10.2003. Medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že žalobcovia vo veci odkúpenia bytu boli v písomnom i osobnom kontakte so žalovaným (konkrétne jednali W. H.. E. W., správcom majetku pred i po privatizácii). Dňa 13.11.2003 žalovaný písomne reagoval na žiadosť žalobcov o prevod vlastníctva bytu zo dňa 13.11.2003, v ktorom žalovaným oznámil, že najprv pristúpia k odpredaju neobsadených bytov v dome a po ukončení tejto etapy pristúpia k odpredaju nájomných bytov. Zároveň žalovaný žalobcom oznámil, že ich ako nájomníkov, ktorí si požiadali o odkúpenie bytu, vyzvú na odkúpenie bytu. Toto konanie žalovaného posúdil súd prvého stupňa ako vážny prísľub žalovaného na plnenie zo strany povinného. Z uvedeného prístupu žalovaného bolo teda možné z pohľadu žalobcov dôvodne očakávať, že v najbližšej dobe so žalovanými uzatvoria zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Po uskutočnení privatizácie Slovenskej poisťovne dňa 19.4.2004 žalovaný žalobcom oznámil, že prehodnocuje využívanie svojho majetku a žiadosti nájomníkov postúpil na ústredie ASP, ktoré sa obrátilo na Ministerstvo financií SR so žiadosťou o stanovisko, ako má žalovaný ďalej postupovať a po oboznámení sa so stanoviskom začne s odpredajom bytov nájomníkom, ktorí si žiadosti podali. Dňa 1.3.2004 sa žalovaný obrátil na Q. E. W. (X.. G.) aby zaujala stanovisko k odpredaju bytov vo vlastníctve žalovaného nájomcom, pritom uviedol skutočnosti, že v dobe od 10.11.1999 do 15.5.2002 požiadalo 8 nájomcov o odkúpenie bytov do vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z.. Až na základe tohto stanoviska Ministerstva financií SR žalovaný dňa 1.júna 2004 prvykrát uviedol, že nemá v zmysle zák.č. 182/1993 Z.z. zákonnú povinnosť byt, ktorý majú žalobcovia v spoločnom nájme predať, a ak sa rozhodne ho predať, pri stanovení kúpnej ceny nie je viazaný § 18 citovaného zákona. Následne dňa 20.8.2004 žalovaný žalobcom oznámil, že ponúka byt na predaj za predajnú cenu 1.750.000,-Sk. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom žalobcov, že „žalovaný ich písomne uistil, že začne s odpredajom bytov na Y. T.. B. S., preto nebol dôvod podávať žalobu o povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu na súd. Súd prvého stupňa preto na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný od začiatku utvrdzoval žalobcov v práve a v možnosti odkúpenia bytu (náhradného bytu) do vlastníctva žalobcov podľa zák.č. 182/1993 Z.z., na základe čoho žalobcovia za účelom rekonštrukcie uvoľnili byt na V. T.. B. S. a v dobrej viere uzatvorili so žalovaným zmluvu o nájme bytu na Y. T.. B. S. (náhradného bytu) a do tohto náhradného bytu sa aj presťahovali. Svoj názor žalovaný zmenil až po privatizácii Slovenskej poisťovne a.s. na základe stanoviska Q. E. W. - X.. G., teda už v čase, keď bol nárok žalobcov na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu premlčaný. Z uvedeného dôvodu dospel súd prvého stupňa k takému právnemu názoru, že žalobcovia nezavinili oneskorené podanie žaloby, práve naopak oneskorené podanie žaloby zavinil žalovaný svojím správaním, ktoré správanie súd prvého stupňa vyhodnotil v rozpore s dobrými mravmi. Preto s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Obč. zákonníka vyhovel žalobnému návrhu a uložil žalovanému povinnosť uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Pri rozhodovaní o uložení povinnosti žalovanému uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu so žalobcami vychádzal súd prvého stupňa z judikatúry českých súdov, ktorá výkladom ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospela k záveru, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu, lebo inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. S ohľadom na mimoriadne okolnosti môže súd nevziať do úvahy námietku premlčania, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okolností prípadu musia byť naplnené vo výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33 Obo 561/2006 z 31.10.2007. Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I ÚS 643/04). Vzhľadom na mimoriadne okolností prípadu, súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní na vznesenú námietku premlčania neprihliadol majúc za to, že výkon práva žalovaného v tomto prípade je v rozpore s dobrými mravmi. Dopĺňací rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že v prvej časti výroku rozsudku článku I predmet zmluvy: bod 1 písm. c/ nebolo uvedené, že ide o parcely registra „C“ katastra nehnuteľností, preto v súlade s ust. § 166 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku doplnil výrok rozsudku dopĺňacím rozsudkom. Proti rozsudku ako aj dopĺňaciemu rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Z obsahu odvolania tiež vyplýva, že uplatńuje aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a to z dôvodu, že súd sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného a preto je čiastočne nepreskúmateľný. Predovšetkým žalovaný v odvolaní namieta, že súd svojím rozhodnutím na úkor žalovaného zhojil zmeškanie lehoty na uplatnenie práva žalobcami. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením súdu o to, že korešpondencia vedená medzi žalobcami a žalovaným môže byť považovaná ako vážny prísľub žalovaného na plnenie zo strany povinného, ktorá by nahrádzala vôľu žalovaného uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytov podľa zákona č. 182/1993 Zb. Žalovaný súhlasil s predajom predmetného bytu za jeho predajnú cenu, pričom o tejto skutočnosti žalovaný informoval žalobcu listom zo dňa 20.8.2004, teda v čase, keď ešte plynula lehota na uplatnenie práva. Preto nie je správny záver súdu, že v čase, keď žalovaný obdržal stanovisko Ministerstvo financií SR, bol nárok žalobcov na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu premlčaný (str. 20 druhý odsek rozsudku 41C 205/2005). Všetka korešpondencia sa viedla v čase, keď žalobcom ešte márne neuplynula lehota na uplatnenie práva a nič im nebránilo obrátiť sa so svojím nárokom žalobou na súd. Pokiaľ sa žalobcovia dostatočne nestarali o nimi tvrdené právo a zmeškali premlčaciu lehotu na uplatnenie ich tvrdeného nároku, nebránila im v tom žiadna objektívna prekážka nezávislá na ich vôli, preto nemožno legálny postup žalovaného (dôvodné vznesenie námietky premlčania) v nijakom ohľade považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Vznesením námietky premlčania žalovaný uplatnil právo, ktoré mu v zmysle zákona prináleží. V odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 148/2004. Podľa odvolateľa rozhodnutie Českého ústavného súdu, na ktoré sa odvoláva vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa, nie je pre súdy v SR záväzné. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že súd nesprávne posúdil aj tú skutočnosť, či sa na žalovaného vzťahovala povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu. Opätovne v odvolaní akcentoval na skutočnosti, na ktoré poukazoval v konaní pred súdom prvého stupňa, teda, že v čase podania žiadosti žalobcov o prevod vlastníctva bytu t.j. 18.10.1999 žalovaný nebol ani štátnym podnikom, ani štátnym podnikom v likvidácii, ani štátnou rozpočtovou resp. štátnou príspevkovou organizáciou, nakoľko v tom čase mal už právnu formu akciovej spoločnosti. Na základe uvedeného sa na žalovaného nevzťahovala povinnosť podľa ust. § 29 ods. 2 predmetného zákona. S účinnosťou od 16.7.1999 (novelizáciou predmetného zákona zákonom č. 173/1999 Z.z.) bol síce vložený do § 29 nový odsek 8, ktorý stanovil povinnosť aj pre subjekty uvedené v § 17 ods. 3 písm. c/ až f/ uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu resp. nebytového priestoru za kúpnu cenu nepresahujúcu cenu podľa § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1 (za pozemok), avšak zároveň vloženým odsekom 9 v § 29 sa stanovilo, že povinnosť podľa ods. 8 sa nevzťahuje na tie situácie, keď vlastníctvo bolo nadobudnuté zmluvným prevodom. Odvolateľ má za to, že zákonodarca zamýšľal vyňať spod povinnosti okrem služobných bytov, bytov v rodinných domoch aj taký majetok, ktorý vymedzené subjekty nadobudli kúpou, pričom nemôže byť rozdiel v postavení subjektu, ktorý odkúpil jednotlivé byty a subjektu, ktorý odkúpil naraz celý dom so všetkými bytmi. Žalovaný ako akciová spoločnosť nadobudol celý bytový dom (t.j. všetky vtedy existujúce byty bytového domu) na základe kúpnej zmluvy z roku 1994 a následne objekt rekonštruoval. S uvedenou argumentáciou žalovaného (t.j. s poukazom na ods. 9 v § 29 citovaného zákona) sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, čo považuje žalovaný za rozpor so zákonnou požiadavkou presvedčivosti odôvodnenia rozsudku. Za nesprávnu považuje žalovaný súdom stanovenú výšku kúpnej ceny predmetného bytu. Je nesporné, že predmetný byt č. 8 na 4. nadzemnom podlaží na Rastislavovej ul.č. 37 v Košiciach sa nachádza v bytovom dome, ktorý prešiel v roku 1996 až 1999 rozsiahlou rekonštrukciou a predmetný byt vznikol dôsledkom tejto rekonštrukcie. Opätovne v odvolaní akcentoval žalovaný na stanovisko Ministerstvo financií SR zo dňa 28.10.2008 doručené konajúcemu súdu na základe jeho vyžiadania vo veci stanoviska k stanoveniu ceny v bytovom dome, ktorý prešiel v rokoch 1996-1999 rekonštrukciou a byt vznikol v dôsledku tejto rekonštrukcie. Podľa stanoviska Ministerstva financii SR v tomto konkrétnom prípade sa má postupovať tak, že obstarávacia cena domu sa zistí zo zostatkovej ceny domu pred rekonštrukciou, ku ktorej sa pripočíta cena rekonštrukcie. Z takto zistenej obstarávacej ceny domu sa odpočíta 2% amortizácia za roky 1999-2008 a vydelí sa súčtom podlahovej plochy bytov, resp. nebytových priestorov. Taktiež sa neodpočítava základný štátny príspevok, nakoľko tento sa od roku 1991 už neposkytuje. Opätovne argumentoval žalovaný na to, že pokiaľ zákon č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení dáva kompetencie Q. E. W. pri určovaní napr. obstarávacej ceny domu, je logické že ich stanovisko, ktoré bolo zaslané konajúcemu súdu vychádza z tejto kompetencie a preto je právne záväzné a mal súd z neho vychádzať. Súd prvého stupňa sa s uvedeným stanoviskom dostatočným spôsobom nevysporiadal a vychádzal zo znaleckého posudku č. 22/2008 spracovaného G. Ú. W., W. E. B. O., v ktorom je výpočet ceny rozporný s uvedeným stanoviskom a preto ho nemožno považovať za správny. Pokiaľ ide o argumentáciu znaleckého ústavu obsiahnutú v jeho podaní zo dňa 17.2.2009 ktorou reaguje znalecký ústav na predmetné stanovisko ministerstva, s touto argumentáciou sa taktiež nemôže žalovaný stotožniť, nakoľko sa v danom podaní uvádza, že rekonštrukcia nebola pri výpočte zohľadnená, keď stavebný zákon (č. 50/1976 Zb.) pojem rekonštrukcia nepozná a v zmysle zákona sa jedná o zmenu stavby nadstavbou. Rovnako v podaní znaleckého ústavu sa uvádza, že životnosť nadstavby je viazaná na životnosť pôvodnej stavby. Žalovaný opätovne v odvolaní argumentuje, že v danom bytovom dome neprebiehala nadstavba, ale komplexná rekonštrukcia vrátane infraštruktúry, nakoľko v čase kúpy domu bol dom zdevastovaný, dvere a okná rozbité, priečky vybúrané, materiál rozkradnutý, prípojky nefunkčné a neobývaný (poslednými obyvateľmi domu boli rómske rodiny). Aj v samotnom znaleckom posudku znaleckého ústavu sa na str. 5 (všeobecné údaje) uvádza, že celá obnova bytového domu a súčasne nadstavba bytového domu (4. nadzemného podlažia) bola uskutočnená v rokoch 1996-1999. Teda samotný znalecký ústav v rozsudku prvotne konštatoval celkovú obnovu domu, nielen nadstavbu, čo podľa presvedčenia žalovaného má nepochybne pozitívny vplyv na životnosť domu. Pritom rozhodnutie o umiestnení stavby z roku 1996 ako aj stavebné povolenie z roku 1996 ako aj rozhodnutie o povolení užívania stavby z roku 1999 ktoré boli vydané podľa stavebného zákona pojem rekonštrukcia používajú (posledný menovaný dokonca používa názov celková rekonštrukcia ). Pritom samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa v odôvodnení kompletnú rekonštrukciu považuje za preukázanú a teda sa nestotožňuje s názorom znaleckého ústavu, z ktorého posudku však paradoxne vychádza. Stavebný zákon síce pojem „rekonštrukcia“ neuvádza, avšak pozná zmeny stavieb, medzi ktorými demonštratívne uvádza prístavbu, nadstavbu a stavebné úpravy. Štátny príspevok pri rekonštrukcii poskytnutý nebol, rozporne však v znaleckom posudku znaleckého ústavu bol do výpočtu zahrnutý. Preto podľa odvolateľa znalecký posudok znaleckého ústavu predstavuje slovný (gramaticky) výklad § 18 zákona ktorý nie je postačujúci a nezohľadňuje plne posudzovaný prípad a jeho špecifiká. Podľa odvolateľa jediným znaleckým posudkom, ktorého stanovenie ceny je v súlade s vyššie uvádzaným stanoviskom Q. E. W. je znalecký posudok č. 4/2007 znalca H..R. Q., ktorý cenu bytu stanovil na 48.819,96 eur. Z týchto dôvodov navrhol odvolateľ zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcov na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa uznesením č.k. 41C 205/2005-743 zo dňa 20.12.2010 rozhodol o trovách konania tak, že uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcom v 1. a 2.rade trovy konania vo výške 1.634,19 eur na účet ich právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a taktiež uložil žalovanému povinnosť nahradiť štátu trovy vo výške 1.825,90 eur, ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet súdu prvého stupňa do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Výrok o trovách vo vzťahu medzi účastníkmi konania odôvodnil súd prvého stupňa úspešnosťou žalobcov v konaní, preto priznal úspešným žalobcom náhradu trov konania vo výške 1.634,19 eur ktoré pozostávajú zo súdnych poplatkov, za návrh a preddavkov na trovy znaleckého dokazovania, ako aj trov právneho zastúpenia. Výrok o trovách štátu odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 148 ods. 1 O.s.p.. Aj proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný a vzhľadom na odvolanie vo veci samej navrhol zmeniť aj uznesenie o trovách konania tak, že žalovaný nie je povinný nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade, ani štátu trovy konania. Odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku odôvodnil žalovaný tým, že súd prvého stupňa v dopĺňacom rozsudku rozhodol ultra petit, keďže žalovaný nemá vedomosť, aby do vyhlásenia rozsudku vo veci samej t.j. do 29.10.2010 petit návrhu žalobcov obsahoval slová, o ktoré súd prvého stupňa doplnil výrokovú časť rozsudku dopĺňacím rozsudkom zo dňa 3.10.2010. Žalobcovia vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť, lebo súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania a po jeho vyhodnotení dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil právne posúdenie prípadu v súlade s právnymi predpismi. Žalobcovia považujú za správny postup súdu, že sa odvoláva na českú jurisdikciu, ktorá po stránke právnej, kultúrnej i historickej je blízka jurisdikcii slovenskej. Je to správne aj z toho dôvodu, pretože aj v našom právnom poriadku zákonný imperatív „dobré mravy“ začal plniť funkciu poslednej záruky „pri realizácii prístupu spravodlivosti práve tak, ako je to v iných vyspelých právnych poriadkoch v krajinách Európskej únie v zmysle článku 6. Dohovoru. Aj keď je pravdou, že zmyslom právnej úpravy inštitútu premlčania v občiansko-právnych vzťahoch je nútiť oprávnené subjekty pod určitou sankciou a tou je premlčanie k tomu, aby vykonávali svoje práva včas, v primeraných premlčacích lehotách, vznesenie námietky premlčania je právnym úkonom a aj tento právny úkon by mal byť posudzovaný podľa § 3 Obč. zákonníka, samozrejme podľa zásady práva na spravodlivosť a zakotvenej v článku 6 Dohovoru a za mimoriadnych okolností prípadu, že výkon tohto práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia preukázali súdu, že žalovaný ich utvrdzoval v práve a možnosti odkúpiť predmetný byt do vlastníctva podľa zákona č. 183/1992 Z.z.. Predložili súdu pozvánku z 15.1.1997, ktorou žalobcov žalovaný prenajímateľ oboznámil s rekonštrukciou bytov na V. T.., kde boli dovtedy nájomcami 3-izbového bytu a to spôsobom bývania v náhradnom byte na Y. Č.. XX. Žalovaný sľuboval odkúpenie bytu na Y. XX, pričom na pozvánke od žalovaného je poznámka, že bude lepšie bývanie. Na tejto pozvánke žalovaný nájomníkov poučil o tom, komu majú zasielať žiadosti (H.. I. Č..P.. XXX H.. V., aj osobne). Uveriac sľubom žalovaného, že náhradný predmetný byt na Rastislavovej č. 37 si môžu žalobcovia odkúpiť do vlastníctva, uzatvorili dňa 18. 2.1999 zmluvu o nájme predmetného bytu na Y. T..Č.. XX a vzdali sa nájmu k bytu na V. Č.. X, ktorý je po rekonštrukcii lukratívnym bytom v Košiciach. Žiadosť o odkúpenie nájomného bytu do súkromného vlastníctva podali žalobcovia dňa 18.10.1999 podľa inštrukcií poisťovne. Na pojednávaní predložili súdu prvého stupňa ďalšiu písomnú žiadosť označenú ako „žiadosť o poskytnutie informácii k zámeru odkúpenia nájomného bytu - predloženie“, ktorú žalovaný prevzal dňa 27.2.2001. V žiadosti odôvodnili svoj zámer na odkúpenie tohto bytu, poukázali na to, že do bytu na Rastislavovej č. 37 sa nasťahovali potom, ako boli oboznámení so zámermi poisťovne poskytnúť nájomníkom náhradné byty za uvoľnené byty na V. T... Žalovaný reagoval dňa 13.11.2003 písomne na žiadosť o prevod vlastníctva bytu a oznámil žalobcom, že najprv pristúpil k odpredaju neobsadených bytov v dome na ul. Rastislavova č.7 a až neskôr pristúpi k odpredaju nájomných bytov s tým, že vyzve žalobcov k odkúpeniu bytu. Ani v tom čase nebol dôvod na podávanie žaloby, keď žalobcovia očakávali v skorej dobe uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva k bytu. Žalobcovia zastávajú názor, že súd správne posúdil toto konanie žalovaného ako vážny prísľub plnenia zo strany povinného podloženého jeho reálnym konaním. Potom, čo právny predchodca žalovaného bol sprivatizovaný, žalovaný dňa 19.4.2004 oznámil, že prehodnocuje využívanie svojho majetku, žiadosti nájomníkov na odkúpenie bytu postúpil na ústredie ASP, ktorý sa obránil na Ministerstvo financií SR so žiadosťou o stanovisko ako má žalovaný postupovať a po oboznámení so stanoviskom začne s odpredajom bytov nájomníkom, ktorí si podali žiadosti. Ani v tom čase teda nebol dôvod podávať žalobu o povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu na súd. Dňa 1.júna.2004 žalovaný uviedol, že nemá v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. zákonnú povinnosť, byt ktorý majú žalobcovia v spoločnom nájme, predať, a ak sa rozhodne ho predať, pri stanovení kúpnej ceny nie je viazaný § 18 citovaného zákona. V dôsledku stanoviska Q. E. W., ktoré vypracovala X.. X. G. - riaditeľka odboru, žalovaný písomne dňa 22.8.2004 žalobcom oznámil, že ponuka byt na predaj za predajnú cenu 1.750.000.-Sk. Žalovaný je toho názoru, že v čase, keď žalobcom oznámil stanovisko Ministerstva financií SR, že nemá povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, mohli sa žalobcovia obrátiť na súd, teda ich nárok v tom čase nebol ešte premlčaný. Žalovaný však prezentoval stanovisko Ministerstvo financií SR z 19.4.2004 že nebol dôvod mu neuveriť, vysvetľoval, že je stanovisko zákonodarcu a je záväzné nielen pre neho ale aj pre každého. Žalovaný uvádzal, že Ministerstvo financií SR je vlastne autorom zákona č. 182/1993 Z.z. a ako také má právo tento zákon vykladať. Slová žalovaného boli veľmi presvedčivé a nikto z právnikov sa nechcel prípadom žalobcu zaoberať. Týmto zavádzajúcim stanoviskom Ministerstva financií SR boli nielen žalobcovia, ale aj ostatní nájomníci uvedení do omylu. Nikto z nájomníkom okrem žalobcov sa nedomáhal splnenia povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo zákona č. 182/1993 Z.z. v občianskom súdnom konaní a to práve z dôvodu prezentácie stanoviska Ministerstva financií zo dňa 19.4.2004 ako záväzného i pre súdy. Až potom, čo žalobcovia náhodou získali od nájomníka Miroslava Poláčka odpoveď Ministerstva financií SR z 20.9.2004 na jeho sťažnosť, v ktorej uviedol, že i Ministerstvo financií SR vzhľadom na kompetencie určené zákonom č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov nie je oprávnené vstupovať do vzťahu pána V. s obchodnou spoločnosťou a preto nemôže byť nápomocné a kompetencie v oblasti privatizácie štátnych podnikateľských subjektoch má Ministerstvo hospodárstva SR“. Žalobcovia sa rozhodli podať žalobu na príslušný súd a opätovne navštívili právnikov a hľadali právnu pomoc, ale mali k dispozícii stanovisko, s ktorým oboznámil žalobcov jeden z nájomníkov, ktorý bol domovníkom na Y. T..Č.. XX - pán Q. V.. Pred právnikmi mali žalobcovia dôkazov, že Q. E. nebolo oprávnené podávať stanovisko k odpredajú bytov. Preto nesúhlasia žalobcovia s dôvodmi odvolania žalovaného, že sa žalobcovia nedostatočne starali o právo, zmeškali lehotu na podanie žaloby a nebránila im žiadna objektívna prekážka. Nielen žalobcovia, ale aj ostatní nájomníci náhradných bytov na Rastislavovej 37 si uvedomili, ako ich žalovaný ovplyvňoval a stanoviskom Ministerstva financií SR z 19.4.2004 ich uviedol do omylu. Žalovaný sľuboval prevod náhradných bytov do vlastníctva, aby dosiahol presťahovanie nájomníkov z bytov na ul. Pribinovej, aby mal tak uvoľnené lukratívne byty, ako to vyššie žalobcovia uvádzali. Preto majú žalobcovia za to, že nezavinili oneskorené podanie žaloby, svojím správaním to zavinil žalovaný. K názoru žalovaného, že súd nesprávne posúdil prípad z dôvodu, že zavádzajúce stanovisko Ministerstva financií SR bolo podané v čase, keď bol nárok už premlčaný, uvádzajú žalobcovia, že je to právne bezvýznamné pri týchto okolnostiach prípadu, pretože išlo o stanovisko, ktorým boli uvedení do omylu žalobcovia. Navyše takéto rozhodujúce stanovisko pre odpredaj bytu, ktoré zaujalo Ministerstvo financií SR oprávnené zaujať nebolo, o čom predložili žalobcovia dôkaz. Preto sa žalobcovia stotožňujú so záverom súdu prvého stupňa, že nevzal do úvahy námietku premlčania nároku s ohľadom na mimoriadne závažné okolnosti prípadu. Žalobcovia v odvolaní poukázali aj na to, že nesporne súdu preukázali, že žalovanému vznikla povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, pretože podali žiadosť o odkúpenie bytu ešte pred privatizáciou. Táto povinnosť nezanikla ani žalovanému ako právnemu nástupcovi obchodnej spoločnosti s majetkovou účasťou štátu. Z ustanovenia § 15 ods. 1 zák.č. 92/1991 Zb. vyplýva, že s vlastníckym právom privatizovanému majetku prechádzajú na nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych. Pre žalovaného to nebol neznámy záväzok, pretože i po privatizácii nedošlo k personálnym zmenám vo vedení spoločnosti žalovaného, ani zodpovedných osôb, ktoré žiadosti o odkúpenie bytov na Rastislavovej ul. 37 vybavovali a ktorí nielen so žalobcami, ale aj ostatnými nájomcami boli v ústnom či písomnom styku ohľadom predmetu konania. Podľa žalobcu súd správne ustálil aj cenu bytu v zmysle § 18 zák.č. 182/1993 Zb. ktorý definuje obstarávaciu cenu na účely tohto zákona, cena bytu vypočítaná podľa ods. 1 je cenou maximálnou, čo znamená, že vlastník domu, ktorý prevádza byt do vlastníctva nájomcu nemôže túto cenu zvýšiť. Súd prvého stupňa zisťoval cenu bytu za pomoci znaleckých posudkov, ktoré mali rozporné závery. Krajský posudok spracovaný znaleckým ústavom STV Stavebná fakulta v Bratislave odstránil rozpory predchádzajúcich znaleckých posudkov Ing. O. Mihalču a Ing. Tótha a vo výpovedi poverený znalec ústavom poukázal na to, že byt žalobcov ktorý je podkrovným bytom, stojí na základoch starého domu a dlhšiu životnosť ako dom na ktorom stojí nemôže mať. A pokiaľ žalovaný tvrdí, že do rekonštrukcie bytového domu investoval vysoké finančné sumy, aby ho zhodnotil, preto pokladá cenu bytu za nízku, žalobcovia poukázali na to, že námietky žalovaného v tomto smere nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním. Žalobcovia preukázali súdu, že rekonštrukcia bola vykonaná neodborne s rozsiahlymi vadami, ktoré sú známe žalovanému ešte pred začatím tohto sporu, vady bytu podrobne opísali predchádzajúci znalci a sú tak závažného charakteru, že spôsobujú hygienickú závadnosť bytu a narušujú riadne užívanie bytu. Žalobcovia predložili súdu vyjadrenie a stanovisko, ktoré zaujal Regionálny úrad verejného zdravotníctva zo 17.12.2007 s tým, že predmetný byt nespĺňa základné požiadavky na stavbu. Do spisu založili i stanovisko mesta Košice z 20.3.2008, ktorý po miestnom zisťovaní doporučil žalobcom v prípade, že nebudú zo strany žalovaného vykonané potrebné stavebné práce na odstránení vád, obrátiť sa na súd. Stanovisko Ministerstvo financií SR na ktoré odvoláva žalovaný v odvolaní a ktoré bolo predložené žalovaným už po vykonaní dokazovania troma znaleckými posudkami najmä po vykonaní kontrolného znaleckého dokazovania tak preskúmalo správnosť záverov znaleckých posudkov v snahe zvrátiť nepriaznivý stav žalovaného v spore. Ministerstvo financií sa vyjadrovalo i k výkladu zákonov, v snahe usmerniť rozhodovanie súdu. Žalobcovia nesúhlasia s názorom žalovaného, že ide o právne záväzné stanovisko a súd má z neho vychádzať. Žalobcovia akcentovali na to, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev je účelom práva na súd zriadený zákonom zaručeného Článok VI ods. 1 Dohovoru. že organizácia súdov v demokratickej spoločnosti nesmie byť závislá od výkonnej moci a za tým účelom upravená zákonom prijatých parlamentom. Súd musí byť nezávislý od iných štátnych mocí a to tak zákonodarnej i výkonnej. Z tohto dôvodu názor žalovaného o právnej záväznosti stanoviska Ministerstva financií SR pre súdy považujú žalobcovia za nesprávny a špekulatívny. Žalobcovia poukazujú na to, že ho opätovne podáva X.. X. G.. Nebyť jej negatívneho stanovisko v mene Ministerstva financií z SR z 19.4.2004 vo veci predaja bytov vo vlastníctve U., ktorý bol v rozpore so zákonom a v ktorom bol žalovaný usmernený tak, že sa na neho vzťahuje povinnosť ich odpredať a ani výpočet ceny podľa § 18 a nasl. zák.č. 182/1993 by k tomuto súdnemu sporu nedošlo. Žalobcovia sa vyjadrili aj k odvolaniu žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku. V dôvodoch vyjadrenia poukazali na to, že dňa 21.9.2011 požiadali súd o vydanie dopĺňacieho rozsudku, prípadne opravného uznesenia, týkajúceho sa výrokovej časti napadnutého rozsudku. Poukázali na to, že z listu vlastníctva č. XXXXX kat. úz. X. Q., jasne vyplýva, že ide o parcely registra „C“KN. Vo výroku rozsudku však nie je uvedené pri pozemku že ide o parcely „C“KN. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že ide o zmenu žalobného návrhu, žalobcovia navrhujú, aby zmenu žalobného návrhu pripustil tak, že vo výroku napadnutého rozsudku na strane 2 v obsahu zmluvy v článku I. Predmet zmluvy písm. c/ ide o parcely registra „C“KN potvrdil prvostupňový rozsudok s uvedenou zmenou. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom, ako aj separátnemu rozhodnutia o trovách konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom a rozhodnutím o trovách konania podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdeniu ani pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a z obsahu odvolania vyplýva, že uplatňuje aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., teda, že sa nevysporiadal s argumentmi žalovaného a právnou konštrukciou ustanovenia § 29 ods. 9 zákona o vlastníctve bytov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 a i 135 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesu účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne skutkový stav. O omyl aplikácie práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Ust. § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade ak tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Zakazuje výkon takých práv, ktorý by bol v rozpore so všeobecnými morálnymi pravidlami elementárnej slušnosti a tolerancie, pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, princípmi právneho štátu, pravidlami občianskeho spolunažívania. Súd prvého stupňa posudzujúc rozpor námietky premlčania uplatneného nároku s dobrými mravmi, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalovaný od začiatku utvrdzoval žalobcov v práve a možnosti odkúpenia náhradného bytu do vlastníctva žalobcov, na základe čoho žalobcovia za účelom rekonštrukcie uvoľnili byt na Pribinovej ul. v Košiciach a v dobrej viere uzatvorili so žalovaným Zmluvu o nájme bytu na Rastislavovej ul. v Košiciach. Súd prvého stupňa však dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo žalovaný zmenil názor až na základe stanoviska Ministerstva financií SR, JUDr. Zányiovej, riaditeľky odboru, ktoré stanovisko Ministerstvo financií SR podalo v čase, keď bol nárok žalobcov na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu premlčaný. Z nesprávneho skutkového záveru potom vyvodil, že žalobcovia nezavinili oneskorené podanie žaloby, aj keď v čase, keď žalovaný obdržal stanovisko Ministerstva financií SR nárok žalobcov na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu premlčaný nebol, žalobcovia v konaní pred súdom prvého stupňa odôvodňovali nepodanie žaloby včas z dôvodu uvedenia stanov žalobcov stanoviskom Ministerstva financií SR zo dňa 19.4.2004 do omylu a to utvrdzovaním samotným žalovaným, že ide o záväzné stanoviská prekladateľa Zákona o vlastníctve bytov. Odvolací súd však poukazuje na to, že súdna prax nebol úplne jednotná vo výklade ust. § 29 ods. 4 Zákona o vlastníctve bytov. Najvyšší súd SR v rozsudku č. 5Cdo 109/01 z 19.12.2001, ktorý bol uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk č. 1/2003. Vyložil ust. § 24 ods. 4 cit. zákona tak, že žiadne ustanovenie zákona č. 182/1993 Z.z., ale ani iný právny predpis (teda ani zákon č. 182/1993 Zb.) nespája s nesplnením povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva garáže, prípadne na zabezpečenie tejto povinnosti zmluvu o budúcej zmluve, zánik uvedenej povinnosti. Len samotným nesplnením povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva garáže právnym predchodcom žalovaného, táto povinnosť nezanikla. Privatizáciou majetku štátu prechádzajú na nadobúdateľa privatizovaného majetku práva a povinnosti súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode garáže v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., pokiaľ takáto povinnosť vznikla právnemu predchodcovi nadobúdateľa privatizovaného majetku. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia sa stotožnil s uvedeným rozsudku NS SR, aj keď v dôvodoch svojho rozhodnutia na neho neodkazuje. Najvyšší súd SR v rozsudku 2Cdo 21/1999 uverejneného aj v právnickom časopise Zo súdnej praxe pod č. 62/2000 vyložil ust. § 29 ods. 4 a.t. zákona tak, že z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že prechod práv a povinností týkajúcich sa prevodu bytov a nebytových priestorov na právneho zástupcu štátneho podniku je viazaný na existenciu zmluvného vzťahu. Neprechádza zo zákona samým nadobudnutím vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. To znamená, že ak by v čase ukončenia privatizácie podľa uvedeného právneho predpisu neexistovala platná zmluva o budúcej zmluve, nájomca by stratil právny nárok na prevod bytu, alebo nebytového priestoru od právneho nástupcu štátneho podniku. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že ak nedôjde k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 29 ods. 4 prvá veta zák.č. 182/1993 Z.z. nájomca sa môže splnenia tejto povinnosti domáhať v občianskom súdnom konaní žalobou o nahrdenie vyhlásenia vôle podľa § 161 ods. 3 O.s.p.. Výrok rozsudku preto musí obsahovať podstatné náležitosti zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu, resp. vo výroku musí byť odkaz na obsah pripojeného písomného vyhotovenia zmluvy o budúcej zmluve, ktorá sa stáva súčasťou vyhotovenia rozsudku. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozsudku sa tiež argumentáciou žalovaného, že je potrebné aplikovať na daný prípad ust. § 29 ods. 9 zákona o vlastníctve bytov nijakým spôsobom nevysporiadal, čo zakladá aj čiastočnú nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôsledku zrušenia rozhodnutia vo veci samej dovolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil aj separátne uznesenie o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi a trovách štátu (uznesenie č.k. 41C/205/2005-743 zo dňa 20.12.2010), keďže v novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania vo vzťahu medzi účastníkmi a vo vzťahu účastníkov a štátu. Súd prvého stupňa pravdepodobne administratívnym zlyhaním v predkladacej správe predložil nadriadenému súdu aj uznesenie č.k. 41C/205/2005-412 zo dňa 2.10.2008 na rozhodnutie o odvolaní žalobcov. O odvolaní proti tomuto uzneseniu bolo už rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/210/2009-647 zo dňa 29.6.2010 a to tak, že odvolací súd zastavil odvolacie konanie o odvolaní žalobcov proti uzneseniu č.k. 41C/205/2005-412 zo dňa 2.10.2008. Súd prvého stupňa pravdepodobne namiesto predloženia odvolaciemu súdu na rozhodnutie aj odvolanie žalovaného proti uzneseniu o trovách konania č.k. 41C/205/2005-743 zo dňa 20.12.2010 omylom v predkladacej správe uviedol, že predkladá na odvolanie vec 41C/205/2005-412 zo dňa 2.10.2008 o odvolaní žalobcov. Odvolací súd preto vec č.k. 41C/205/2005-412 zo dňa 2.10.2008 vrátil súdu prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Ref.: Dr. Feťková kanc. :opíš a daj na opravu ref. rozmnož 12x, 2x zb.spis, zb.spis vylúč ostatné OS KE II prepísala: 2.7.2012 A.Tomanová