Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Cob/239/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205226716 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7205226716.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: H. - H., s.r.o., P. XXXX, T. T., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného spoločnosťou BOĽOŠ Advokátska kancelária s.r.o., Horná 23, Banská Bystrica, IČO: 36 866 261, proti žalovanému: O.. O. J., nar. X.X.XXXX, M. XX, Košice zastúpeného JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátom, Tichá 18, Košice, o zaplatenie 20.479,95 eur, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. 33Cb/20/2006-98 zo dňa 12.10.2011 takto r o z h o d o l : M e n í uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 558,65 eur a tieto zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením konanie zastavil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 819,65 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti. Zároveň vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že premetom konania bol žalobcom uplatnený peňažný nárok vo výške 20.479,95 eur s príslušenstvom, titulom nezaplatenia vystavenej faktúry. Konštatoval, že okresný súd vydal dňa 14.3.2006 platobný rozkaz č.k. 33Rob/689/2005-17, v ktorom zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy. Uznesením č.k. 33Rob/689/2005-22 zo dňa 30.3.2006 bol platobný rozkaz zrušený, pretože ho nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk. Ďalej súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v rámci pojednávania dňa 4.3.2008, kedy žalobca predniesol, že trvá na podanej žalobe, právny zástupca žalovaného krátkou cestou doručil uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. XK/XXX/XXXX-12 zo dňa 20.2.2006, ktorým bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. C. Q.. Prvostupňový súd ďalej poukázal na písomné podanie žalobcu doručené súdu dňa 10.1.2011, ktorým oznámil, že berie návrh v celom rozsahu späť a žiada konanie zastaviť. Rovnako navrhol, aby súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi. Svoj návrh odôvodnil predpokladom nemajetnosti žalovaného, voči ktorému bol Krajským súdom v Košiciach vedený konkurz pod sp.zn. XK/XXX/XXXX, ktorý bol uznesením zo dňa 3.9.2009 zrušený č.k. XK/XXX/XXXX-XXX a ktorým bolo rozhodnuté o uspokojení pohľadávok veriteľov speňažením konkurznej podstaty. Žalovaný prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 29.9.2011 vyjadril svoj súhlas so zastavením konania a uplatnil si náhradu trov konania. Prvostupňový súd citujúc ustanovenie § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. konanie zastavil, keďže žalobca svoj návrh v celom rozsahu zobral späť a zároveň so späťvzatím žalobného návrhu vyslovil svoj súhlas aj žalovaný. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd ust. § 146 ods. 2 O.s.p. a uviedol, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi jeho trovy. Keďže žalobca zavinil zastavenie konania, súd ho zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Poukázal na to, že právny zástupca žalovaného vyčíslil trovy konania za úkony prevzatie veci a prvá porada s klientom dňa 3.3.2008, účasť na pojednávaní dňa 4.3.2008, účasť na pojednávaní dňa 11.1.2011 s tým, že cena za úkon právnej pomoci predstavuje 353,54 eur + 6,92 eur režijný paušál. Prvostupňový súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania za úkony 1, 2 v uplatnenej výške 353,54 eur za jeden úkon právnej služby, aj keď pri dodržaní postupu pri výpočte základne sadzby tarifnej odmeny by mal podľa názoru súdu nárok na sumu 370,11 eur (11.150,00 Sk) za jeden úkon právnej služby v súlade s ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008. Pokiaľ sa však jedná o režijný paušál, súd priznal žalovanému náhradu len vo výške 190,00 Sk (6,31 eur), keďže jedna stotina výpočtového základu na rok 2008 predstavovala sumu 190,00 Sk, čo v prepočte činí 6,31 eur. Súd nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania za úkon právnej služby uvedený pod bodom 3. v uplatnenej výške 353,54 eur + režijný paušál 6,92 eur, ale len vo výške 92,54 eur + režijný paušál 7,41 eur, nakoľko na pojednávaní dňa 11.1.2011 bolo iba vyhlásené uznesenie, ktorým bolo konanie odročené na neurčito. Podľa ust. § 14 ods. 5 písm.b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. patrí žalovanému náhrada trov právneho zastúpenia za tento úkon právnej služby iba vo výške 1/4-iny zo sumy 370,14 eur t.j. 92,54 eur + režijný paušál 7,41 eur. Celkove teda vzniklo žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 819,65 eur, ktoré trovy konania je žalobca povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Rudolfa Žiklu. Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalobca. Žiadal uznesenie v napadnutom výroku zrušiť a vec v tejto časti vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací dôvod zakladal na ust. § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastával názor, že v danom prípade je namieste aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., keďže sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Uviedol, že citované ustanovenie má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Zároveň ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti k náhrade trov konania výnimočne prihliadnuť. V prípade rozhodovania o náhrade trov konania treba prihliadať k všetkým okolnostiam veci, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania, ktoré účastník vynaložil k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Úlohou všeobecného súdu preto nie je iba mechanicky rozhodnúť o náhrade trov konania podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie či nepriznanie náhrady účelne vynaložených trov konania. Rozhodovanie o náhrade trov konania nemožno považovať za primárne sankčný nástroj slúžiaci k sankcionovaniu účastníka konania za procesnú realizáciu jeho právnych nárokov. V prejednávanom prípade sa žalovaný pred podaním žaloby správal tak, že ignoroval všetky snahy žalobcu na mimosúdne vyriešenie sporu resp. nevyužil dodatočné lehoty na úhradu predmetnej pohľadávky poskytnuté mu zo strany žalobcu napriek tomu, že existenciu predmetnej pohľadávky nespochybnil, ale naopak listom zo dňa 13.4.2005 jej existenciu uznal, čo do dôvodu a výšky, čo vyplýva z potvrdenia inventarizácie pohľadávok zo dňa 13.4.2005. Keďže žalovaný svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho z uzatvorenej kúpnej zmluvy a na základe písomných výziev žalobcu nesplnil, bol žalobca nútený požiadať, aby súd prvého stupňa zaviazal žalovaného k úhrade uplatnenej pohľadávky v celom rozsahu. Bol to teda žalovaný, ktorý svojim správaním zavinil, že žalobca sa musel domáhať ochrany svojich práv súdnou cestou, z čoho je zrejmé, že sa nároku na zaplatenie predmetnej pohľadávky domáhal dôvodne. Súd prvého stupňa ďalej nevzal do úvahy tú skutočnosť, že žalobca sa rozhodol pre späťvzatie žaloby z dôvodu, ktorý nespočíval v jeho osobe, ale bol daný nemajetnosťou žalovaného. Súd prvého stupňa nepochybne vedel, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. XK/XXX/XXXX-XXX zo dňa 3.9.2009 bolo rozhodnuté o uspokojení pohľadávok veriteľov žalovaného a to speňažením konkurznej podstaty. Za tohto stavu dospel žalobca k záveru, že ďalšie pokračovanie konania by bolo vysoko neúčelné, neefektívne a nehospodárne a tak v snahe zabrániť, aby účastníkom vznikali ďalšie náklady konania, podal na súd prvého stupňa späťvzatie žaloby. V situácií, keď pre správanie žalovaného pred začatím súdneho konania bola žaloba podaná dôvodne a jediným dôvodom jej späťvzatie bol nedostatočný rozsah majetku žalovaného na uspokojenie pohľadávky žalobcu, je uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov konania výrazom neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi, ktorý v snahe zbytočne nepredlžovať konanie, pristúpil k späťvzatiu žaloby. Zdôraznil, že týmto spôsobom sa žalobca vzdal aj svojho oprávneného nároku vo forme neuhradenej pohľadávky 20.479,95 eur s príslušenstvom. Ak by teda súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a žalovanému by z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania nepriznal, nebolo by rozhodnutie súdu prvého stupňa voči žalovanému neprimerane tvrdé a neodporovalo by dobrým mravom, keďže sa domnieval, že právny zástupca mal so žalovaným podpísanú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, v rámci ktorej si mohol dohodnúť zmluvnú odmenu. Na rozdiel od zmluvnej odmeny si právny zástupca žalovaného vyúčtoval trovy právneho zastúpenia, na zaplatenie ktorých žiadal zaviazať žalobcu, ktorý spor začal dôvodne. Súd prvého stupňa teda pochybil, pokiaľ nezvážil v danom prípade aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., v dôsledku čoho to spôsobuje, že žalobca je trestaný za oprávnenú ochranu svojich práv zaručených mu Ústavou SR. Rozhodnutím o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania súd vytvoril stav, keď žalobcovi nie je efektívne poskytovaná súdna ochrana. Za spravodlivé by považoval, aby si každý z účastníkov znášal trovy konania sám. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom právnym zástupcom žiadal napadnutého uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne. Tvrdenie žalobcu uvádzané v odvolaní považoval za evidentne tendenčné, svojou podstatou zamerané na zavádzanie súdu. Zastával názor, že žalobca zavinil zastavenie konania vo veci, a teda za tejto procesnej situácie je namieste aplikácia § 146 ods. 2 O.s.p., pričom aplikácia § 150 O.s.p. je výnimkou zo zákona, ktorej dôvodnosť musí preukázať strana, ktorá sa o aplikáciu uchádza. Zdôraznil, že pri aplikácii ust. § 150 O.s.p. je potrebné prihliadať na osobné, majetkové a zárobkové pomery oboch účastníkov konania, teda nielen toho účastníka, ktorého by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť náklady konania ale i toho, ktorého majetková sféra by bola použitím tohto výnimočného ustanovenia dotknutá. Poukázal na to, že u žalobcu ide o dlhoročnú firmu, ktorá je na trhu zabehaná, zaoberá sa výrobou oplotenia a automatických brán. Jej ročný obrat je niekoľko desiatok miliónov korún, má viacero zamestnancov, zákazky v zahraničí a tento stav naznačuje bonitnosť a solventnosť firmy. Navyše žalobcu od počiatku zastupoval v konaní kvalifikovaný advokát, ktorý si musel byť vedomý vývoja procesnej situácie v konaní za predpokladu, ak žalobu zoberie späť. Pokiaľ sa žalobca snaží súdu nahovoriť, že je trestaný za to, že oprávnene využil ochranu práv zaručenú Ústavou SR, toto sa nezakladá na pravde z dôvodu, že to bol práve žalobca, ktorý nesplnil svoj záväzok a tovar žalovanému vôbec fyzicky dodnes nedodal a tým zavinil celkový problém. Je trestaný za to, že za situácie, keď nesplnil záväzok, domáha sa ešte aj súdnej ochrany. Pokiaľ sa žalobca snaží súdu nahovoriť, že jeho klient uznal predmetný záväzok, tak v tejto súvislosti poznamenal, že žalovaný nie je práva znalý, v tom čase nekooperoval s jeho kanceláriou a uznanie dlhu učinil na dlhodobý a priamy nátlak práve žalobcu z obavy o ďalší vývoj situácie. Vinou žalobcu bol vmanévrovaný do dlhoročného súdneho sporu, ktorý ho značne vyčerpal ako po stránke časovej, psychickej a finančnej. Vinou nevhodných obchodný partnerov zbankrotoval. Jedná sa o staršieho človeka, nemajetného, ktorého jediným príjmom v súčasnosti je starobný dôchodok. Postoj jeho klienta v konaní bol evidentne korektný a to z dôvodu, že odmietol platiť za niečo, čom mu nikdy dodané nebolo. Navyše v súčasnosti má zdravotné problémy a podrobil sa aj vážnejšej operácií. Pokiaľ by mu súd náhradu trov konania nepriznal, zasiahlo by to jeho majetkovej sféry dôchodcu, nakoľko by si musel náhradu trov právnej pomoci znášať sám zo svojho, čo by ho pri jeho nízkom dôchodku značne zaťažilo. Preto žiadal, aby súd zvážil všetky dôvody jeho podania a vzhľadom na nekorektný a špekulatívny postoj žalobcu v konaní vyššie špecifikovaný, ako aj zlé majetkové a zdravotné pomery jeho klienta potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník, odvolaciemu súdu ho predložil sudca súdu prvého stupňa s tým, že odvolaniu nemieni celkom vyhovieť podľa § 374 ods. 4 O.s.p., a preto odvolanie prejednal odvolací súd. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a to v napadnutej časti o trovách konania bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, avšak len pokiaľ ide o výšku trov konania. V nenapadnutej časti o zastavení konania zostalo uznesenie súdu prvého stupňa právoplatné, keďže odvolaním nebolo dotknuté, preto nebolo odvolacím súdom preskúmavané. Súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ zaviazal žalobcu na náhradu trov konania, keďže k tomu boli splnené zákonné podmienky. Podľa ust. § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania, vo všeobecnosti platí zásada úspechu, ktorá je však prelomená ustanovením § 146 O.s.p. a to v odseku 2 tohto ustanovenia, osobitne aj pre prípady zastavenia konania pre späťvzatie návrhu. Toto ustanovenie vychádza zo zavinenia účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Ide o procesné zavinenie, ktoré podľa prvej vety tohto ustanovenia má za následok, že ak navrhovateľ vzal svoj návrh na začatie konania späť, on zavinil zastavenie konania a tak je povinný nahradiť jeho trovy. Výnimkou aplikácie prvej vety ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. je v zmysle jeho druhej vety to, že povinnosť nahradiť trovy konania má odporca, ak bol návrh podaný dôvodne a ak k jeho späťvzatiu došlo len pre správanie sa odporcu. Okolnosti pre použitie druhej vety ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. musí preukazovať navrhovateľ, pretože inak znáša povinnosť nahradiť trovy konania podľa prvej vety. Podľa § 15O ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa citovaného ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. súd teda môže náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov konania k uplatneniu práva na súdu a ich postoja v konaní. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca zobral pôvodne žalobu späť písomným podaním zo dňa 10.1.2011 a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu späťvzatia žaloby a už z toho dôvodu z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania zavinil žalobca. Až následne po výzve zo strany súdu odôvodnil späťvzatie žaloby dôvodom predpokladanej nemajetnosti žalovaného, voči ktorému bol vedený Krajským súdom v Košiciach pod sp.zn. XK/XXX/XXXX konkurz, keď uviedol, že tento bol uznesením č.k. XK/XXX/XXXX - 108 zo dňa 11.1.2010 zrušený a uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. XK/XXX/XXXX-XXX zo dňa 3.9.2009 bolo rozhodnuté o uspokojení pohľadávok veriteľov speňažením konkurznej podstaty. Keďže zastával názor, že speňažením majetku žalovaného v konkurze, tento už nedisponuje takým rozsahom majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávky žalobcu aj v prípade úspešnosti v súdnom konaní, zobral žalobu späť, keďže považoval za neúčelné a nehospodárne pokračovať v tomto súdnom konaní. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti, že konkurz na majetok dlžníka O.. J. O. - A., IČO: XX XXX XXX bol vyhlásený uznesením zo dňa 20. februára 2006 č.k. XK/XXX/XXXX-XX (teda po podaní žaloby) a žalobca mal možnosť si svoj nárok uplatniť v konkurznom konaní. Navyše pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že žaloba bola podaná dôvodne, je potrebné uviesť, že žalovaný je fyzickou osobou a aj keď bol následne zrušený konkurz vyhlásený na majetok úpadcu (uznesením zo dňa 11.1.2010 č.k. XK/ XXX/XXXX-XXX), ako fyzická osoba zodpovedá za dlhy celým svojim majetkom. Odvolací súd nezistil a žalobca ani ničím v konaní nepreukázal, že jeho majetkové pomery sú také, aby nemohol nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré zavinil sám žalobca tým, že zobral žalobu späť. Žalovaný je fyzickou osobou a ak sa v tomto konaní účinne bránil, vznikli mu v tej súvislosti trovy právneho zastúpenia potom, ako využil svoje procesné právo a podľa § 25 O.s.p. sa dal v konaní zastupovať advokátom. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. na to, aby súd nepriznal žalovanému, ktorý nezavinil zastavenie konania, účelné trovy právneho zastúpenia. Pokiaľ však ide o výšku priznaných trov konania, v tomto smere prvostupňový súd pochybil, ak priznal žalovanému za účasť na pojednávaní dňa 4.3.2008 odmenu v plnej výške podľa vyčíslenia právneho zástupcu napriek tomu, že išlo o zastúpenie na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, kedy patrí za úkon len 1/4-ina odmeny t.j. 92,54 eur + režijný paušál 6,31 eur. Zo zápisnice z uvedeného pojednávania je totiž nesporné, že vo veci nebolo meritórne konanie, neboli vykonané výsluchy účastníkov napriek ich prítomnosti na uvedenom pojednávaní a po predložení právnym zástupcom žalovaného fotokópie uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. XK/XXX/XXXX-XX zo dňa 20.2.2006, z obsahu ktorého vyplývalo, že na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz, pojednávanie bolo následne odročené na neurčito z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného a z dôvodu prerušenia konania. Odvolací súd za účelné trovy konania žalovaného pred súdom prvého stupňa považuje trovy konania vzniknuté titulom právneho zastúpenia žalovaného vo výške 558,65 eur, ktoré pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej služby po 353,54 eur (prevzatie a príprava zastúpenia) + režijný paušál 6,31 eur, z odmeny za dva úkony právnej služby po 92,54 eur (účasť na pojednávaní dňa 4.3.2008 a 11.1.2011, ktoré boli odročené bez meritórneho prejednania veci, kedy patrí za tento úkon právnej služby odmena vo výške 1/4-iny t.j. 92,54 eur) + 1x režijný paušál 6,31 eur a 1 x režijný paušál 7,41 eur k týmto úkonom a to v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.a/, § 14 ods. 1 písm.c/, § 14 ods. 5 písm.b/, § 16 ods. 3 vyhlášky). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto podľa ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania a po preskúmaní žalovaným uplatnených a vyčíslených trov konania i z hľadiska ich účelnosti priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového konania z titulu jeho právneho zastúpenia vo výške 558,65 eur a podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť tieto trovy konania žalovanému na účet jeho právneho zástupcu v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca nebol v zmysle svojho návrhu v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto mu neboli priznané. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.