Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/22/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207201866 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207201866.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Bratislava, Mamateyova 17, IČO: 35 937 874, proti povinnej FILANDRA, s.r.o., Košice, Bukovecká 14, IČO: 36 186 619, o vykonanie exekúcie pre 57,29 €, o odvolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, Exekútorský úrad, Košice, Moyzesova 34 (ďalej len exekútor) proti uzneseniu 49Er/175/2007-11 zo 16.1.2012 Okresného súdu Košice II r o z h o d o l : O d m i e t a odvolanie proti výroku o zastavení konania a výroku o jej vyhlásení za neprípustnú. P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie exekútorovi. Oprávnenej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a exekútor nemá právo na ich náhradu. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu zastavil, vyhlásil ju za neprípustnú a náhradu trov exekúcie exekútorovi nepriznal. V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávnenej z 24.1.2007 a poverenia k vykonaniu exekúcie č.5803 03761* vydaného 7.2.2007 bol exekúciou poverený exekútor, ktorý mu 11.11.2011 doručil návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. g) zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP), nakoľko počas výkonu exekučného konania povinná stratila spôsobilosť byť účastníkom konania a zároveň si uplatnil trovy 60,79 €. Vychádzajúc z § 57 ods.1 písm. g),ods.2,§ 196,§ 200 ods.1 EP,§ 19 a § 103 O. s. p.,§ 19 ods.2 a § 20a ods.2 O. z.,§ 3 a § 27a vyhl. (bližšie ju neoznačil), ktorých znenie citoval, uviedol ďalej, že z výpisu z Obchodného registra (ďalej len OR) Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka číslo: 10566/V zo 14.11.2011 zistil, že povinný bol 23.3.2010 vymazaný rozhodnutím Okresného súdu Košice I o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods.3 písm. c) Obch. zák. z dôvodov podľa jeho § 68 ods.6 a, že na základe uvedených skutočností exekúciu vedenú proti povinnej vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pretože povinná výmazom z OR 31.7.2008 stratila spôsobilosť byť účastníkom konania, čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. V súvislosti s uplatneným nárokom exekútora na úhradu trov exekúcie 60,79 € poukázal na nález (správne malo byť uznesenie) Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd) IV.ÚS297/2010-11 z 31.8.2010, z ktorého citoval časť právneho názoru. Zdôraznil, že z § 197 ods.1 EP jednoznačne vyplýva, že trovy exekúcie znáša povinný, že oprávneného môže zaviazať na úhradu priznaných trov exekúcie exekútorovi len za predpokladu, že zastavenie exekúcie sám zavinil (§ 203 ods.1 EP) a aj v tomto prípade mu zák. ponecháva možnosť, nie povinnosť zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného s prihliadnutím na mieru zavinenia na zastavení exekúcie, na druhej strane, v prípade, ak exekúciu zastaví, pretože majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, musí na úhradu priznaných trov exekúcie exekútorovi zaviazať oprávneného (§ 203 ods.2 EP). Uzavrel, že v tomto prípade zastavil exekúciu z dôvodu absencie jednej zo základných podmienok konania (zánik povinnej bez právneho nástupcu), ktorá je navyše neodstrániteľná, že oprávnená nemohla pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinný subjekt v priebehu exekučného konania zanikne bez právneho nástupcu, a teda - podľa jeho názoru - zastavenie exekúcie nezavinila, teda z uvedeného je zrejmé, že vzhľadom na výmaz povinnej z OR, nemohol pri rozhodovaní o trovách exekúcie exekútora postupovať podľa § 197 ods.1 EP a zaviazať ju na úhradu priznaných trov exekúcie a rovnako nemohol postupovať ani podľa § 203 ods.1 EP, pretože oprávnená zastavenie exekúcie nezavinila. Proti uzneseniu podal včas odvolanie exekútor a uviedol, že sa domnieva, že súd postupoval v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konanie a svojimi rozhodnutiami mu odňal právo garantované Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len Ústava), že súd nesprávne právne posúdil vec, čím jeho omylom pri aplikácii práva nebol dostatočne zistený skutkový stav, že právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdi vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu správne určenú nesprávne vylúči, príp. ju na daný stav nesprávne použije, že takýto stav nastal v tomto konkrétnom konaní, že omylom súdu je tento jeho postup, pretože nesprávne vyhodnotil dôvody zastavenia exekúcie a tým aj nesprávne rozhodol o trovách exekúcie, nakoľko EP neobsahuje žiadne ust., ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania, ak povinný zanikne, preto bolo potrebné použiť analógiu najbližšieho ust., ktorým je § 203 ods.2 EP v nadväznosti na jeho zákonný nárok, ako účastníka exekučného konania, na trovy exekúcie, vyplývajúci z § 196,199 a § 200 ods.1,2 EP, že exekúciu bol preto povinný súd zastaviť podľa § 57 ods.1 písm. h) EP a úhradou trov exekúcie zaviazať oprávnenú v nadväznosti na znenie § 203 ods.2 v spojení s § 200 ods.2 EP, že predmetný právny názor má nielen Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS), ale aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (uznesenie NS 7MCdo5/2011 z 13.5.2011, vydané na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora) a, že rovnako postupoval NS aj v prípade rozhodnutia 2MCdo1/2006 z 30.11.2006 a 3MCdo10/2011 z 24.11.2011 a, že okrem toho rozhodnutie súdu má aj iné nedostatky, ktorými sú súčasné vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, nesprávna aplikácia rozhodnutia ESĽP Van der Musele proti Belgicku, nesprávna aplikácia inštitútu zavinenia a nesprávna aplikácia znášania rizika neúspešnej exekúcie oprávneným, ktorý jediný má dispozičné právo na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že pokiaľ súd, ako prvostupňový, vyhlásil napadnutým uznesením exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a nepriznal mu náhradu trov exekúcie, to všetko jedným uznesením, už tu pochybil (vzhľadom na to, že exekútor nie je účastníkom konania vo vzťahu k výroku napadnutého uznesenia o zastavení exekúcie a výroku o jej vyhlásení za neplatnú, odvolací súd nepovažoval za potrebné uvádzať jeho argumenty, tykajúce sa uvedeného tvrdenia). Poukázal na to, že podstatou nepriznania trov exekúcie je skutočnosť, že súd údajne nemôže zaviazať oprávnenú na úhradu trov exekúcie len preto, že povinná bola vymazaná z OR ex offo, bez právneho nástupcu, že podľa súdu údajne samotná skutočnosť, že povinná stratila spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania nemôže mať za následok automatické prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávnenú, čím nie sú podľa súdu splnené predpoklady pre použitie § 203 EP. Uviedol, že s uvedeným názorom súdu nemožno súhlasiť, pretože inštitút zavinenia sa aplikuje v prípade rozhodnutia o trovách iba vtedy, ak existujú obaja účastníci exekučného konania, t. j. oprávnený a povinný a, že v prípade zániku jedného z účastníkov exekučného konania je preto povinnosť súdu rešpektovať jeho zákonný nárok na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z § 196,§ 199 a § 200 ods.1 a 2 EP. Citujúc znenie § 2 ods.1,§ 5 ods.2,§ 29,§ 46 ods.1,2 prvá veta,§ 196 ods.1,§ 197 ods.1,§ 200 ods.1 a § 203 EP tvrdil ďalej, že nie je podnikateľom (Nález Ústavného súdu z 10.1.2005 PL.ÚS49/03 a PL.ÚS21/00 z 15.11.2000, Rozsudok NS 6Sž/221/00 z 27.6.2001), že vykonáva činnosť - nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ktorá inak prináleží štátu a pri výkone exekučnej činnosti nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože vykonáva túto činnosť, ktorá mu je zverená štátom, predpismi verejného práva, takže z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi ním a účastníkom exekučného konania sa nemôže považovať za vzťah súkromnoprávny, ale za verejnoprávny (Rozsudok NS 3Cdo58/2009 zo 14.1.2010,4Cdo138/2008 z 25.2.2010 a 4Cdo41/2009 z 25.3.2010), že v zmysle § 196 ods.1 EP je súd vždy povinný rozhodnúť o jeho trovách (ide o kogentnú právnu normu vyjadrenú slovami „patrí“ a nie „môže patriť“ - preto súd nemá priestor na uváženie, ani na zužujúci výklad právnej normy), že možnosť úvahy má v tom, ktorý subjekt zaviaže na úhradu trov exekúcie, a to v závislosti od toho, aký je dôvod zastavenia exekúcie, lebo ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v povinnom, zaviaže na úhradu trov exekúcie jeho, ak však dôvod zastavenia exekúcie spočíva v oprávnenom alebo sú tu dôvody, pre ktoré povinný nemôže byť zaviazaný na úhradu trov exekúcie, je povinný mu tieto trovy priznať a na ich úhradu zaviazať oprávneného. Poukázal na to, že otázka trov exekučného konania a povinnosť súdu priznať ich náhradu exekútorovi už bola riešená Ústavným súdom v Náleze II.ÚS31/04, že nepriznanie náhrady trov exekúcie exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou garantovaného práva, a to porušenie čl.20 Ústavy, že výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva, medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave, v takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval (II.ÚS31/04). Reprodukoval, čo sa o. i. uvádza v náleze Ústavného súdu II.ÚS173/06-28 zo 4.10.2007 a poukázal na to, že v právnom štáte štátne orgány striktne dodržujú a rešpektujú Ústavu, zák., všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia ústavného súdu (PL.ÚS17/96), že orgány štátu sú povinne zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných Ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zák. a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I.ÚS22/01), že v situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať 2 spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl.11 Ústavy a druhý je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy a všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou [(čl.152 ods.4);PL.ÚS15/1998], že Ústava neustanovuje štátnym orgánom právomoci, ktoré by mohli uplatniť spôsobom porušujúcim práva občanov a keď štátny orgán svojím konaním alebo opomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú Ústava zaručuje občanovi, svoju právomoc neuplatní v súlade s Ústavou (II.ÚS48/97) a že ak by mu súd nepriznal trovy exekúcie v konaní, ktoré vykonával na základe návrhu, teda „objednávky“ oprávnenej a v jej prospech, svojou rozhodovacou činnosťou by dospel jednak k výkladu zák. nesúladného s Ústavou, ako aj k porušeniu jej čl.20 nepriznaním jeho trov exekúcie. V súvislosti s nepriznaním trov považoval za nevyhnutné uviesť, že trovy nepredstavuje len odmena za vykonanú prácu (jeho odmena), ale aj náhrada hotových výdavkov, ktoré vynaložil zo svojho majetku na základe „objednanej“ služby oprávnenou, že si nevyberá, či exekúciu vykonávať bude alebo nie, že v prípade, že oprávnený navrhne vykonať exekúciu, teda si „objedná službu“ a v návrhu označí konkrétneho exekútora, ten nemá možnosť odmietnuť takto podaný návrh. Tvrdil ďalej, že nepriznaním mu trov exekúcie dochádza nielen k porušeniu jeho základných práv, ale aj k nezákonnému odňatiu základných práv štátom rozhodnutím súdu v nadväznosti na čl.2 ods.2,čl.12 ods.2,čl.13 ods.2,3,4 v spojení s čl.46 ods.1,čl.51 ods.2,čl.58 ods.2,čl.59 ods.1 v nadväznosti na čl.152 ods.4 Ústavy, lebo štát prichádza, z dôvodu nerešpektovania § 196 EP o značnú časť príjmov, ktoré by inak mal, ak by boli trovy exekúcie priznávané exekútorovi v súlade so zák., ak mu však súd neprizná zákonný nárok na trovy exekúcie, dochádza tu k poškodzovaniu štátneho rozpočtu SR, pretože v daňových veciach uplatňuje iba výdavky, nie aj príjmy, ktoré znižujú základ dane z príjmov, čo následne poškodzuje príjmovú časť - ŠR SR vo výške 20 % (predtým 19 %) dane z príjmov, že rovnako to poškodzuje aj príjmovú časť ŠR SR pri dani z pridanej hodnoty (DPH), a to vždy vtedy, ak je jej platiteľom, tak sa jeho odmena navyšuje o DPH, t.j. o 20 % na výšku odmeny a tým, že má zákonný nárok na trovy exekúcie (§ 196 EP) a súd mu ich neprizná, spôsobuje tým, že SR prichádza o značnú časť daní vo výške základu dane z príjmov (20 % z ich základu), keď sa účtujú iba výdavky, a nie aj príjmy a 20 % DPH, ktorou sa navyšuje odmena (§ 196 EP). Opätovne zdôraznil, že nie je podnikateľom a nevykonáva svoju činnosť za účelom dosiahnutia zisku o čom svedčia tieto skutočnosti, konkrétne, že právne postavenie exekútora bolo relevantným spôsobom odôvodnené v náleze Ústavného súdu PL.ÚS49/03 z 10.1.2005, vyhlásenom v Z. z. (§ 1 ods.1,§ 3 ods.1 zák.č.1/93 Z. z.), čím patrí k základným prameňom práva v SR a to najmä z aspektu konzistentnosti vnútroštátneho práva, jeho výkladu a používania pri rozhodovaní súdov v aplikačnej praxi, z uvedeného dôvodu preto považoval za potrebné poukázať na právne závery tohto nálezu (citoval ich z jeho odôvodnenia), že v nadväznosti na uvedené je možné prijať záver, že nie je podnikateľom a nevykonáva ani slobodné povolanie, lebo v zmysle § 2 ods.2 písm. b),c) Obch. zák. nevykonáva svoju činnosť na základe živnostenského oprávnenia, resp. iného než živnostenského oprávnenia - licencie, že podmienkou podnikania, resp. slobodného povolania vykonávaného na základe licencie je sloboda samostatnosti rozhodovania, výberu alebo odmietnutia exekúcie, odmeňovania, sloboda správať sa trhovo a vlastníctvo licencie, že však tieto podmienky nespĺňa. Poukázal tiež na to, že ďalším základným prameňom v právnom poriadku SR je aj nález PL.ÚS21/00 z 15.11.2000, rovnako odôvodňujúci relevantným spôsobom právne postavenie exekútora, že z uvedených nálezov, z ktorých 2 patria k prameňom práva, ako súčasť právneho poriadku SR, vyplýva jednoznačné právne postavenie exekútora, vykonávajúceho svoju činnosť iba ako povolanie na základe splnomocnenia na výkon štátnej moci (súdnej alebo inej verejnej moci), bez licencie, v rámci realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.46 ods.1 Ústavy, v rozsahu ustanovenom v čl.46 ods.4 a čl.51 ods.1 Ústavy, podľa základnej zásady zákonnosti ustanovenej v čl.2 ods.2 Ústavy, čím sa podieľa na výkone súdnej moci v rozsahu kompetenčného čl.142 ods.1 Ústavy, že slobodné povolanie, ako širší pojem povolania, predpokladá úplnú slobodu pri výkone povolania, ktorú zabezpečuje licencia, čo povolanie exekútora postráda, že slobodné rozhodnutie osoby vykonávať povolanie exekútora nespĺňa podmienku slobodného povolania, nakoľko nie je závislé na slobodnom rozhodovaní sa o tom, aké povolanie chce osoba vykonávať, ale od toho, či sú splnené kritériá slobodného povolania, že jedine slobodné povolanie je možné podriadiť režimu podnikania ustanoveného v § 2 ods.1 Obch. zák. a že z uvedeného vyplýva, že exekútor nie je podnikateľom podľa § 2 ods.2 písm. c) Obch. zák., lebo nevykonáva svoju činnosť na základe iného oprávnenia (licencie), ale na základe splnomocnenia. Vo veci domnienok daňových organov (DR SR a daňových úradov), ohľadne právneho postavenia exekútora, poukázal na právne názory v rozhodnutí 7Sž/73/00 z 12.12.2000 a 6Sž/221/00 z 27.6.2001 NS (citoval ich) a na to, že verejnoprávny vzťah medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania potvrdili aj rozhodnutia NS - 3Cdo/58/2009 zo 14.1.2010,4Cdo 138/2008 z 25.2.2010,4Cdo/41/2009 z 25.3.2010 a 3Cdo/199/2009 z 18.2.2010. Tvrdil ďalej, že z právneho postavenia exekútora, ktoré vychádza z jeho právnych vzťahov, ako účastníka exekučného konania v časti trov exekúcie vyplýva záver, že nie všetky povolania sú slobodnými, vykonávanými na základe licencie (napr. tak ako je to u advokáta), že povolanie exekútora vyplýva zo splnomocnenia štátu na výkon verejnej moci (súdnej alebo inej) v rámci realizácie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.46 ods.1 Ústavy v rozsahu ustanovenom v čl.46 ods.4 a čl.51 ods.1 Ústavy, pri dodržiavaní zásady zákonnosti ustanovenej v jej čl.2 ods.2, čím sa exekútor podieľa na výkone súdnej moci v rozsahu kompetenčného čl.142 ods.1 Ústavy, z uvedeného dôvodu nie je možné stotožňovať „slobodné povolanie“ advokáta s povolaním exekútora, lebo majú rozdielne právne postavenie, ktoré sa riadi rozdielnymi právnymi vzťahmi (advokát súkromnoprávnymi a exekútor verejnoprávnymi). Podotkol, že súd odôvodňuje nepriznanie trov exekúcie aj poukazovaním na uznesenie Ústavného súdu, ktorým bola odmietnutá exekútorovi ústavná sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a v nadväznosti na to sa nepriznanie trov exekúcie a opiera aj o rozhodnutie ESĽP Van der Mussele, preto považoval za potrebné podať odvolanie, námietku aj voči týmto tvrdeniam, a keďže súd opiera svoje tvrdenia o uznesenie Ústavného súdu, v ktorom nebolo rozhodnuté vo veci, ale ktorým bola iba odmietnutá ústavná sťažnosť podaná exekútorom pre zjavnú neopodstatnenosť, považoval za potrebné zaoberať sa aj touto otázkou, ktorú je potrebné považovať za ďalší odvolací dôvod, teda či predmetné uznesenie Ústavného súdu je záväzné a či je vôbec prameňom práva, z dôvodu uvedených, teda ak nebolo rozhodnuté vo veci, tento obsah rozhodnutia Ústavného súd nemusí obsahovať odôvodnenie, resp. odôvodnenia môžu byť rozdielne v nadväznosti na výrok rozhodnutia a to z rôznych objektívnych ako i subjektívnych dôvodov, že predmetné uznesenie Ústavného súdu, keďže nemuselo obsahovať vôbec odôvodnenie, pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá na prijatie pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 33 ods.3, resp. § 25 ods.2 druhá a tretia veta zák.č.38/93 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov), že z uvedeného vyplýva, že nie každé rozhodnutie Ústavného súdu (napr. uznesenie o odmietnutí ústavnej sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť sa nemusí odôvodniť, keďže sa nerozhodovalo vo veci - odôvodnenie v tomto prípade nie je povinnou náležitosťou rozhodnutia), ale rozhodovalo sa iba o predbežnom prerokovaní sťažnosti, tak nie je takéto rozhodnutie prameňom práva a nie je preto ani záväzné a len rozhodnutie Ústavného súdu vo veci je záväzné pre všetkých a je prameňom práva, nielen v časti výroku ale aj v časti odôvodnenia rozhodnutia (nález, resp. rozsudok Ústavného súdu), že z uvedeného vyplýva, že ak bola odmietnutá ústavná sťažnosť Ústavným súdom v konaní o predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorú Ústavný súd zamietol pre zjavnú neopodstatnenosť, nie je odôvodnenie takého rozhodnutia (uznesenia o zamietnutí sťažnosti) Ústavného súdu záväzné, ani pre všeobecné súdy, z uvedených dôvodov, že nemusí obsahovať odôvodnenie, a odôvodnenie v tomto prípade nie je podstatnou náležitosťou takéhoto druhu rozhodnutia, ako i z dôvodu, že sa nerozhoduje vo veci samej, z čoho logicky vyplýva, že ak takýto druh rozhodnutia predsa len obsahuje odôvodnenie, môže byť nielen rozdielne, ale i protichodné, čomu nebráni najmä znenie uvedených ust. zák.č.38/93 Z. z., že uvedené tvrdenie obstojí aj preto, že každé podanie sťažnosti je špecifické, nakoľko na exekučné konania vplývajú jednak: čas ich začatia, platnosť jednotlivých ust. EP v tom ktorom začatom exekučnom konaní (nespočetné množstvo noviel a počet prechodných ust.), nedokonalá a často menená právna úprava trov exekúcie, ale aj obsah samotnej ústavnej sťažnosti a uvádzané porušenia základných práv, čo má dopad na rôznorodosť rozhodovania, čomu prispieva aj rôznosť odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov v nadväznosti na výrok rozhodnutia, že z uvedeného vyplýva, že uznesenia Ústavného súdu, ktoré obsahujú odôvodnenie, ale pritom ho obsahovať nemusia, nemôžu byť záväzné a tvoriť prameň práva v SR, pretože odôvodnenia môžu byť rôzne aj protichodné, čoho dôkazom sú práve rozdielne uznesenia o odmietnutí ústavných sťažností pre zjavnú neopodstatnenosť, že z uvedeného vyplýva, že nie je možné „vybrať si“, ktoré z predmetných uznesení je záväzné a zároveň aj prameňom práva, pretože potom je záväzné a zároveň prameňom práva to rozhodnutie, ktoré vyhovuje tej ktorej strane (účastníkovi konania), napriek tomu, že sa nerozhodovalo vo veci, pretože v rovnakej otázke už existuje aj iné odôvodnenie výroku rozhodnutia, teda v rovnakej otázke bolo rozhodnuté rozdielne z rôznych (uvedených a zvýraznených) dôvodov, vyvolaných rôznymi vplyvmi, z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s názorom súdu v súvislosti s rozhodnutím ESĽP - Van der Mussele proti Belgicku, pretože sa netýka ani len profesie advokátov na Slovensku pri zast. ex offo nemajetných klientov, pretože tento problém je odlišne riešený v Belgicku, ako je a bol riešený v Slovenskej republike, preto uvedené rozhodnutie ESĽP je pri rozhodovaní všeobecných súdov i Ústavného súdu neaplikovateľné na činnosť vykonávanú exekútormi, čo zhrnul do viacerých bodov (z hľadiska potrieb prejednávanej veci odvolací súd nepovažoval za potrebné ich podrobne reprodukovať). Opakoval, že nepriznaním mu trov exekúcie dochádza nielen k porušeniu jeho základných práv, ale aj k nezákonnému odňatiu základných práv štátom rozhodnutím súdu v nadväznosti na čl.2 ods.2,čl.12 ods.2,čl.13 ods.2,3,4 v spojení s čl.46 ods.1,čl.51 ods.2,čl.58 ods.2,čl.59 ods.1 v nadväznosti na čl.152 ods.4 Ústavy, lebo štát prichádza, z dôvodu nerešpektovania § 196 EP o značnú časť príjmov, ktoré by inak mal, ak by boli trovy exekúcie priznávané exekútorovi v súlade so zák., že z uvedeného vyplýva, že súd je vždy povinný v rámci rozhodovacej činnosti rozhodnúť aj o priznaní trov exekúcie (ak si ich exekútor uplatňuje), a to z dôvodu, aby boli chránené a garantované práva aj exekútorovi medzinárodným právom, Ústavou a zák. (§ 196 EP), že je preto možné konštatovať, že nepriznanie trov exekúcie exekútorovi pri zastavení exekúcie, na ktoré má zákonné právo podľa § 196 EP je vždy porušením jeho základného práva, zaručeného v čl.20 ods.1 a čl.46 ods.1 v spojení s čl.2 ods.2 Ústavy a porušením základného práva - zákazu povinnej a nútenej práce podľa čl.4 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, že vzhľadom na skutočnosť, že absentuje vnútroštátna úprava na priznanie trov exekúcie v prípade špecifických prípadov pri jej zastavení a porušenie základného práva na pokojné užívanie majetku, bolo porušené aj základné právo podľa čl.6 Európskeho dohovoru, ako i čl.1 Dodatkového protokolu č.1 Európskeho dohovoru, že rozhodnutie ESĽP Van der Mussele proti Belgicku nie je rozhodnutím, ktoré je možné obdobne (primerane) použiť aj v prípade profesie exekútora, ale naopak je rozhodnutím, ktoré preukazuje, že tak belgický, ako i slovenský exekútor majú zákonný nárok na trovy exekúcie, ktoré sú jeho majetkom, pretože iba belgický advokát (advokátsky čakateľ) vie vopred (na začiatku vykonávania profesie) o bezplatnosti poskytovania právnej služby pri zast. ex offo nemajetných osôb, čo znamená, že bol o tejto nevýhode (riziku) vopred uzrozumený, t.j. vopred o nej vedel už pri zápise do zoznamu advokátov (advokátskych čakateľov) a že o tejto nevýhode, teda o nepriznaní trov exekúcie sa exekútor v SR dozvie až z rozhodnutia súdu o ich nepriznaní, čím uvedené rozhodnutie je v exekučnom konaní pri zastavení exekúcie a rozhodovaní o priznaní trov exekúcie bezpredmetné a neakceptovateľné, že rovnako nie je možné použiť pri rozhodovaní v tomto exekučnom konaní ani rozhodnutia ESĽP „Mihal“ proti Slovenskej republike, pretože ani v tomto prípade predmetné uznesenia neboli oficiálne preložené, súd nepozná ich obsah, pričom v oboch prípadoch boli sťažnosti iba zamietnuté a vo veci samej nebolo rozhodnuté, že ak súd chcel vychádzať z rozhodnutí ESĽP, musel poznať ich obsah, právne vety a záväznosť týchto rozhodnutí nielen pre Slovenskú republiku, ale aj pre ostatné štáty EÚ, že súd arbitrárnym a nerelevantným spôsobom, bez poznania konkrétnych právnych viet, o ktoré by sa opieral, poukázal iba mechanicky na nejaké uznesenia ESĽP „Mihal“ proti Slovenskej republike, nerešpektoval ani len skutočnosť, že predmetné rozhodnutia ESĽP nie sú prameňom práva v SR, pretože nebolo rozhodnuté vo veci, ale nimi boli odmietnuté sťažnosti, že súd nepozná ani podstatu týchto podaní podaných na ESĽP, u ktorých išlo o namietanie nesúladu a nedostatku právnej úpravy EP s Ústavou a Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách, v prípade, ak sa exekučné konanie zastaví, a niet komu uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie, nakoľko zanikol oprávnený i povinný a ESĽP neriešil právny stav, ak existuje aspoň jeden z účastníkov exekučného konania (oprávnený alebo povinný), pretože tento je upravený jednoznačne zák., ako zákonný nárok exekútora na náhradu trov exekúcie a vyplýva zo znenia § 196,§ 199 a § 200 EP. Tvrdil, že zásadne nemožno súhlasiť s nesprávnym názorom súdu, ktorý v rozpore s EP uvádza, že a) údajne môže (nie je povinný) rozhodnúť o priznaní trov exekúcie a zaviazaním ich úhradou oprávnenú, čo údajne vyplýva zo znenia § 203 ods.1 a 2 EP, a to napriek tomu, že vo všetkých začatých exekučných konaniach po 1.9.2005 je povinný súd rozhodovať aj o tom, kto zaplatí a v akej výške trovy exekúcie, že táto povinnosť súdu vyplýva z novelizovaného § 200 ods.2 v spojení s § 203 ods.3 a § 238 ods.1 a 2 EP s účinnosťou od 1.9.2005 (zák.č.341/05 Z. z.) a teda sa vzťahuje na všetky začaté konania po tomto dátume, že predmetná exekúcia začala podaním návrhu 24.1.2007, čo súd nerešpektoval, že z uvedených ust. vyplýva súdu povinnosť trovy exekúcie nielen priznať, ale aj určiť ich výšku, teda v žiadnom prípade z týchto ust. nevyplýva, že súd môže ale nemusí rozhodovať o trovách exekúcie, ale naopak je povinný ich priznať a skúmať dôvod zastavenia v nadväznosti na § 203 ods.1 alebo 2 EP, že v tomto prípade bol dôvod jednoznačný, t. j. exekúcia bola zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného (aj rozhodnutie NS 3MCdo 10/2011 z 24.11.2011), b) že údajne navrhol exekúciu zastaviť podľa § 57 ods.1 písm. g) EP, čo nie je pravda, pretože navrhol exekúciu zastaviť podľa § 57 písm. h) v spojení s § 203 ods.2 prvá veta EP pre nemajetnosť a to práve z dôvodu existencie 3 rozhodnutí NS, ktoré vyriešili predmetnú otázku, ktorými sú rozhodnutia 7MCdo5/2011,2MCdo1/2006 a 3MCdo 10/2011 a c) že údajne nemohol zaviazať úhradou trov exekúcie oprávnenú, lebo tá nezavinila zastavenie exekúcie, ale on (exekútor) tento dôvod neuvádzal v návrhu na zastavenie exekúcie a ani to nikdy netvrdil, čím je toto konštatovanie iba subjektívnym názorom súdu, nemajúcim oporu v obsahu podaného podnetu na zastavenie exekúcie. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu IV.ÚS49/06 z 14.9.2006, z ktorého vyplýva, že napriek skutočnosti, že v právnom poriadku SR rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, čo ale neznamená, že môže nastať taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, nakoľko takýto postup pri rozhodovaní súdov podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom. Mal za to, že súd nerešpektoval právny názor Ústavného súdu vyslovený v uvedenom náleze, keď nerešpektoval použitie analógie v podobných prípadoch v druhovo rovnakej veci, ktorými sú rozhodnutia NS 7MCdo5/2011 z 13.5.2011,2MCdo1/2006 z 30.11.2006 a 3MCdo10/2011 z 24.11.2011, čoho dôkazom je skutočnosť, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods.1 písm. g) EP a nie podľa § 57 ods.1 písm. h) EP, resp. v nadväznosti na § 203 ods.2 prvá veta EP, pričom uvedený záväzný právny názor NS k predmetnej otázke vyplýva najmä zo skutočnosti, že EP neobsahoval a neobsahuje žiadne ust. podľa ktorého by súd mohol zastaviť exekúciu len preto, že zanikol povinný, resp. podľa ktorého súd mohol nepriznať trovy exekúcie, keď tento zákonný nárok má exekútor zo znenia § 196,§ 199 a § 200 ods.1 EP, a povinný pritom zanikne pre nemajetnosť. Vzhľadom na uvedené navrhol zrušiť rozhodnutie a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súhlasí s napadnutým uznesením. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p., odvolanie exekútora proti výroku o zastavení exekúcie a výroku o jej vyhlásení za neprípustnú odmietol podľa § 218 ods.1 písm. b) O. s. p., lebo bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený a uznesenie vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie exekútorovi potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, aj jeho dôvody sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Podľa § 218 ods.1 písm. b) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 37 ods.1 EP účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Z cit. ust. jednoznačne vyplýva, že exekútor je účastníkom konania iba vo vzťahu k výroku o nepriznaní mu náhrady trov exekúcie a nie aj vo vzťahu k ostatným 2 výrokom, preto jeho odvolanie smerujúce proti ním muselo byť odmietnuté, lebo bolo podané niekým kto naň nie je oprávnený. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno doplniť, že z príslušných ust. EP, ako aj z judikatúry Ústavného súdu možno vyvodiť, že exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za exekútora, že exekútorskú činnosť vykonávajú exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime (sú podnikateľmi sui generis) a na preklenutie prípadných ťažkostí spojených s jej financovaním môžu požadovať od oprávneného zloženie preddavku, pričom jeho neposkytnutie je dôvodom na zastavenie exekúcie, možno preto ustáliť, že exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa a základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko, exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne znáša aj riziko spočívajúce v tom, že jeho nárok na trovy exekúcie nebude uspokojený. V tejto súvislosti treba poznamenať, že riziko, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie (okrem exekútora nik iný nemôže vykonávať exekučnú činnosť, naproti tomu niektoré činnosti, vykonávané advokátmi alebo notármi môžu vykonávať aj osoby, ktoré nie sú advokátmi alebo notármi, napr. zastupovanie, spisovanie zmlúv a p.) a aj v judikatúre ESĽP, bolo zdôraznené, že riziko spojené s výkonom určitej profesie (napr. aj advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Exekútor opiera svoje tvrdenie, že nie je podnikateľom o právne názory vyslovené v rozhodnutí Ústavného súdu, avšak tie boli v ďalšom období už „prelomené“ právnymi názormi vyslovenými v jeho ďalších rozhodnutiach, preto argumenty exekútora nemožno akceptovať. Skutočnosť, že exekútor navrhol zastavenie exekúcie (na ktoré, mimochodom, nemá žiadnu vecnú legitimáciu) podľa § 57 ods.1 písm. h) EP nemá nijaký právny význam, lebo súd nie je viazaný ani jeho návrhom, ani dôvodmi jeho návrhu. Súd správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods.1 písm. g) EP, lebo predpokladom zastavenia exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. h) EP je skutočnosť, že povinný (fyzická alebo právnická osoba) v čase rozhodovania súdu existuje, ale je nemajetný. Podľa § 254 ods.4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Poznámka č.31 k tomuto ust. odkazuje na EP. Podľa § 104 ods.1 prvá veta O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z § 103 O. s. p., z ktorého súd správne vychádzal vyplýva, že súd je povinný na prvom mieste skúmať existenciu podmienok konania a až potom, keď zisti ich danosť zaoberá sa ďalšími skutočnosťami, ktoré majú pre konanie a rozhodnutie právny význam. V tejto súvislosti treba uviesť, že O. s. p. nemá ust., v ktorom by vypočítaval všetky podmienky konania, avšak teória procesného práva a v zhode s ňou aj súdna prax tradične radí medzi podmienky konania, o. i. podmienky na strane účastníkov konania, t.j. spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.) a procesnú spôsobilosť (§ 20 ods.1 O. s. p.). Aj v exekučnom konaní súd v prvom rade skúma podmienky konania a ak zisti, že nie je splnená taká podmienka konania, ktorej nedostatok nemožno odstrániť, exekučné konanie (exekúciu) zastaví a na prípadnú ďalšiu skutočnosť, ktorá by taktiež odôvodňovala zastavenie exekučného konania (exekúcie) už neprihliada. Rozhodnutia NS, na ktoré exekútor poukazuje nie sú ani súdnymi rozhodnutiami zásadného významu, ani stanoviskami podľa § 22 (Zjednocovanie výkladu a používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov) ods.1 zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, preto nižšie sudy nie sú povinné sa riadiť právnym názorom v nich vysloveným. Odhliadnuc od uvedeného, systém kontinentálneho systému práva, kde patrí aj právny poriadok Slovenskej republiky nevychádza zo všeobecnej záväznosti prijatej (a publikovanej) judikatúry všeobecných súdov (teda aj NS) a správnosť prijatých právnych záverov v tej - ktorej individuálnej veci preskúmavajú súdy v riadnom i mimoriadnom inštančnom procesnom postupe pri rešpektovaní práva na spravodlivý proces vo svetle judikatúry ústavného súdu i ESĽP zahŕňajúce v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Exekútor nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnená žiadne trovy neuplatnila. Pre úplnosť treba poznamenať, že súd v napadnutom uznesení nikde nepoukázal ani mechanicky, ani inak na nejaké uznesenia ESĽP „Mihal“ proti Slovenskej republike. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.