Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5CoE/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207214070 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207214070.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej Slovenská konsolidačná, a. s, Bratislava, Cintorínska 21, IČO: 35 776 005, proti povinnému R. O., posledné bydlisko G., M. XXX/X, o vykonanie exekúcie pre 884,19 € istiny s prísl., o odvolaní súdneho exekútora JUDr. Svätoslava Mruškoviča, Exekútorský úrad Prešov, Prešov, Konštantínova 13, IČO: 37 787 691 (ďalej len exekútor) proti uzneseniu 39 Er/1740/2007-29 z 3.10.2011 Okresného súdu Košice II r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie. Oprávnenej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a exekútor nemá právo na ich náhradu. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a náhradu trov exekúcie exekútorovi nepriznal. V odôvodnení uviedol, že oprávnená sa podaným návrhom z 1.6.2007 domáhala u exekútora vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému 884,19 € istiny s prísl., na základe exekučných titulov (ďalej len titul) - právoplatných a vykonateľných platobných výmerov Spoločnej zdravotnej poisťovne, pobočky v Košiciach č.02-80/0215-1 z 26.6.2002 a č.04-80/00794-9 zo 4.11.2004, že 21.6.2007 mu exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami, na základe ktorej mu vydal poverenie Číslo:5803 041388* z 8.8.2007, že 16.9.2011 mu exekútor doručil podnet na zastavenie exekúcie, s odôvodnením, že povinný 15.2.2008 zomrel a dedičské konania po ňom bolo zastavené pre nemajetnosť a zároveň si uplatnil trovy exekučného konania 66,25 €. Vychádzajúc z § 57 ods.1 písm. g),ods.2 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP),§ 19,§ 103 a § 104 ods.1 O. s. p. (ich znenie citoval), poukazujúc na uvedené skutočnosti, dospel k záveru, že označený povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, lebo 15.2.2008 zomrel a dedičské konanie po ňom 39D/139/2008 bolo zastavené pre nemajetnosť, preto podľa § 57 ods.1 písm. g) EP exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Citujúc znenie § 196,§ 197 ods.1,§ 200 ods.1,2 EP a § 3 vyhl.č.288/95 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení (ďalej len vyhl.), v súvislosti s uplatneným nárokom exekútora na úhradu trov exekúcie, poukázal na nález Ústavného súdu (ďalej len ÚS) Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí V.ÚS297/2010-11 z 31.8.2010 vyslovil právny názor, že nie je možné spochybňovať postavenie exekútora, ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu nepriznáva status verejného činiteľa, naproti tomu však exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné povolanie, a to najmä tým, že výber exekútora je zverený oprávnenému, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej aktivite a p., že v súlade s uvedeným ÚS „zastal“ názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom, že riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje tým, že výkon exekúcie je zverený výlučne exekútorom a že na uvedené je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983, séria A, č.70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Zdôraznil, že z § 197 ods.1 EP jednoznačne vyplýva, že trovy exekúcie znáša povinný, že súd môže na úhradu trov exekúcie priznaných exekútorovi zaviazať oprávneného len za predpokladu, že zastavenie exekúcie sám zavinil (§ 203 ods.1 EP) a aj v tomto prípade zák. ponecháva súdu možnosť, nie povinnosť, zaviazať na úhradu trov oprávneného s prihliadnutím na mieru jeho zavinenia na zastavení exekúcie, na druhej strane, v prípade, ak súd exekúciu zastaví, lebo majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, musí na úhradu priznaných trov exekúcie zaviazať oprávneného (§ 203 ods.2 EP), že v tomto prípade súd zastavil exekúciu z dôvodu absencie jednej zo základných podmienok konania (úmrtie povinného), ktorá je navyše neodstrániteľná, že oprávnená nemohla pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinný v priebehu exekučného konania zomrie a teda - podľa jeho názoru - zastavenie exekúcie nezavinila, že okrem toho v čase jeho rozhodovania o nároku exekútora na náhradu trov exekúcie povinný, vzhľadom na to, že 15.2.2008 zomrel, stratil aj svoju hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu subjektivitu, a keďže neexistujúci subjekt nemôže vlastniť majetok, nie je splnená základná podmienka hypotézy § 203 ods.2 EP, t.j. že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože takýto majetok, ktorý by vlastnil povinný, v čase rozhodovania súdu o zastavení, vzhľadom na neexistenciu povinného subjektu, ani nemohol existovať. Uzavrel, že z uvedeného je teda zrejmé, že vzhľadom na úmrtie povinného, nemohol pri rozhodovaní o trovách exekúcie postupovať podľa § 197 ods.1 EP a zaviazať ho na úhradu priznaných trov exekúcie a rovnako nemohol postupovať ani podľa § 203 EP, lebo oprávnená zastavenie exekúcie nezavinila a povinný, vzhľadom na svoje úmrtie, nevlastní žiaden majetok, ktorý by nepostačoval ani na úhradu trov exekúcie. Exekútor, citujúc znenie § 37 ods.1 a § 374 ods.3 O. s. p., voči uzneseniu, v časti nepriznania trov exekúcie, ako účastník konania, podal v zák. stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že - podľa jeho názoru - súd nesprávne vyhodnotil dôvody zastavenia a tým nesprávne rozhodol aj o trovách exekúcie. Poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci povinný v priebehu exekúcie zomrel a nezanechal žiadny majetok, preto súd konanie zastavil podľa § 175h ods.1 O. s. p., že povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však smrťou povinného nezanikajú, ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva, že v tomto prípade však poručiteľ žiaden majetok nezanechal a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené pre jeho nemajetnosť, preto bol toho názoru, že exekučný súd mal konanie zastaviť podľa § 57 ods.1 písm. h) EP, pre nedostatok majetku povinného, nie podľa § 57 ods.1 písm. g) EP vyhlásiť exekúciu za neprípustnú, pretože povinný zomrel. S poukazom na uvedené tvrdil, že súd nesprávne rozhodol aj o trovách exekúcie tak, že mu ich nepriznal. Napokon, citujúc znenie § 203 ods.2 EP (a poukážuc na uznesenie NS SR 7MCdo5/2011 z 13.5.2011), navrhol uznesenie v časti nepriznania trov exekúcie zrušiť a priznať mu trovy exekúcie 66,25 € v celom rozsahu, tak ako si ich uplatnil. Uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie a za neprípustnú a vo výroku o jej zastavení nebolo odvolaním napadnuté, nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods.3 O. s. p.), preto v uvedenom rozsahu nebolo v odvolacom konaní preskúmavané. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p.) - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie vo výroku o trovách exekúcie potvrdil § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v napadnutom uznesení je potrebné uviesť, že § 203 ods.1 EP, ktorý je výnimkou zo zásady ustanovenej v § 197 ods.1 EP, vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie môže súd uložiť oprávnenému povinnosť uhradiť trovy exekúcie výlučne len vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil, pričom predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o tom, či nejakým spôsobom zavinil zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, majúcim základ v ust. práva procesného, a nie práva hmotného, preto o tom, či oprávnený zavinil zastavenie konania, možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Pod zavinením oprávneného podľa § 203 ods.1 EP treba preto rozumieť také porušenie procesných predpisov z jeho strany, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Povinnosť oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa § 203 ods.3 EP prichádza do úvahy len v prípade, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie [§ 57 ods.1 písm. h) EP]. V rámci ústavne konformného výkladu § 203 ods.1 EP nemožno preto zaviazať oprávnenú na úhradu trov exekúcie bez splnenia (taxatívne upravených) podmienok vyplývajúcich z tohto ust. V súdnej praxi je tiež ustálený názor, že procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie neprichádza do úvahy ani v prípade, ak v priebehu exekučného konania povinný zomrie a dedičské konanie po ňom bude z dôvodu nedostatku majetku zastavené a, že zastavenie exekúcie (z dôvodu nedostatku hmotnoprávnej spôsobilosti povinného a spôsobilosti byť účastníkom konania) oprávnený nijakým spôsobom nezavinil, lebo smrť povinného pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie nemohol predpokladať, ani predvídať, preto v takom prípade nemožno uložiť oprávnenej povinnosť nahradiť trovy zastavenej exekúcie. Uznesenie NS SR, na ktoré exekútor poukazuje nie je ani súdnym rozhodnutím zásadného významu, ani stanoviskom podľa § 22 (Zjednocovanie výkladu a používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov) ods.1 zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, preto nižšie sudy nie sú povinné sa riadiť právnym názorom v ňom vysloveným. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa patrí i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenia práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Exekútor nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a oprávnená si ich náhradu neuplatnila. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.