Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/82/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207225617 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207225617.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, pobočka Košice, Festivalové námestie 1, Košice, IČO: 30 807 484, proti povinnému: VBC SLOVAKIA s. r. o., so sídlom v Košiciach, Szakkayho č. 1, IČO: 36 200 310, pre vymoženie 1.339,85 € s prísl., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č.k. 39Er 2732/2007-13 zo dňa 30. 01. 2012 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd uviedol na návrh oprávneného a žiadosť súdneho exekútora vydal dňa 02. 11. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Ladislava Kováča, Exekútorsky úrad Košice, Južná trieda č. 93, na vymoženie istiny 40.364,37 Sk a s trovami exekúcie, na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Sociálnej poisťovne so sídlom v Bratislave, pobočky Košice č. 7013-449-6023/2002-376 zo dňa 08. 03. 2002. Súd z výpisu z obchodného registra zistil, že povinný: VBC SLOVAKIA, s. r. o., zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel Sa, vo vložke číslo: 11820/V, bol dňa 02. 03. 2010 vymazaný z obchodného registra ex offo na základe uznesenia Okresného súdu Košice I, č. k.: 28 Cbr/48/2009-23 zo dňa 18. 01. 2010. Na základe uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že povinný v priebehu exekúcie stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu, že je neprípustná. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje taký nedostatok podmienky súdneho konania, ktorý nemožno odstrániť (§ 104 ods. 1 O. s. p.) a v exekučnom konaní nie je možné ďalej pokračovať (§ 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku - EP). O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal s tým, že v danej veci neboli splnené podmienky § 197 ods. 1 EP, keďže povinný v čase rozhodovania o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie už neexistoval (02. 03. 2010 výmaz z Obchodného registra) ex offo - zrušený bez likvidácie a v danom prípade nebola splnená ani základná podmienka pre aplikáciu ust. § 203 ods. 2 EP., keďže zastavenie exekúcie oprávnený sám nezavinil (§ 203 ods. 1 EP). Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o trovách exekúcie, v zákonnej lehote podal odvolanie súdny exekútor a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a v napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvody zastavenia exekúcie. S poukazom na uvedené súdny exekútor ďalej uviedol, že Exekučný poriadok jednoznačne dovoľuje zaviazať na uhradenie trov exekúcie oprávneného, a to na základe princípu zavinenia. Má teda za to, že v danom prípade mohol oprávnený pri náležitej opatrnosti a uvážlivosti predvídať zastavenie exekúcie. Konštatoval, že je potrebné, aby súd starostlivo zvážil vzniknutú situáciu a oprávnenému pripočítal jeho mieru účasti na zastavení exekúcie. Poukázal tiež na právne postavenie exekútora v zmysle platnej právnej úpravy a judikatúry a v tejto súvislosti aj na to, že nie je podnikateľom, nevykonáva slobodné povolanie, a preto je vylúčené, aby niesol riziko, že mu náhrada trov exekúcie priznaná nebude, aj keď jej zastavenie nezavinil. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, ak na daný prípad pri rozhodovaní o trovách exekúcie neaplikoval ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom DPH podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o DPH. Podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Podľa ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Podľa ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva zásada, že trovy exekúcie v zásade uhrádza povinný. Výnimkou je ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré stanovuje podmienky, kedy súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému. V zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku však možno uložiť náhradu trov oprávnenému iba za predpokladu, že došlo k zastaveniu exekúcie jeho zavinením a ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá zastavenie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku (majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Pod zavinením oprávneného v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach procesného práva a nie v ustanoveniach hmotného práva. Preto o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené, možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť, že došlo k výmazu povinného z obchodného registra, nemožno z vyššie uvedených hľadísk považovať za zavinenie oprávnenej. Z obsahu spisu v danom prípade je zrejmé, že oprávnená ani nemohla predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie podala dňa 20. 09. 2007 a na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie dňa 02. 11. 2007. Takto bola exekúcia vedená od uvedeného obdobia až do dňa, keď došlo k výmazu povinného z obchodného registra dňa 02. 03. 2010. Z uvedeného vyplýva, že oprávnená nemohla predvídať zánik spôsobilosti povinného byť účastníkom konania, v dostatočnom časovom predstihu pred výmazom povinného z obchodného registra podala návrh na vykonanie exekúcie, pričom zároveň nešlo o nedôvodný návrh. Z obsahu spisu nevyplývajú ani iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné uzavrieť, že oprávnená zavinila zastavenie exekúcie. Oprávnená nemohla ovplyvniť ani postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ani dĺžku trvania tohto postupu, teda prípadné vykonanie exekučného titulu do straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Zároveň použitie ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže k zastaveniu exekúcie nedošlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. K zastaveniu exekúcie došlo podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, v tejto časti uznesenie nadobudlo právoplatnosť a je preto bezpredmetné, či boli splnené podmienky aj pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje iba prípad zastavenia exekúcie z tohto jediného dôvodu - § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a na všetky ostatné prípady zastavenia exekúcie je potrebné aplikovať ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Analogické použitie tohto ustanovenia je teda vzhľadom na úpravu v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vylúčené. Samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania (a nemožno mu preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie), nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, lebo Exekučný poriadok v cit. ust. § 203 ods. 1 (aj ods. 2) presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Nie je teda možné rozširovať použitie ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré je výnimkou zo základnej zásady obsiahnutej v ust. § 197 Exekučného poriadku, aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia exekúcie. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ súd zastavil exekúciu z iného dôvodu, než v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, aplikácia ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do úvahy. V takomto prípade možno aplikovať len ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, avšak v danom prípade neprichádza do úvahy ani aplikácia tohto zákonného ustanovenia, pretože skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, nemožno považovať za zavinenie oprávnenej. Výklad, v zmysle ktorého oprávnená by mala hradiť trovy exekúcie z dôvodu, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, a to aj za predpokladu nesplnenia zákonných podmienok v zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku, je v rozpore so základnými zásadami Exekučného poriadku a samotnou úpravou v ňom obsiahnutou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.1.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.