Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/318/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207228085 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7207228085.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobcu P. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M., Z. X, proti žalovanému C.. L. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M., O. Č.. X, zastúpenému L.. P. F., advokátom so sídlom v M., E. ul. č. XX, v konaní o zaplatenie 1.825,67 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 18C/28/2008-143 zo dňa 20. apríla 2011 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 97,59 eur na účet advokáta L.. P. F. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Predmetom konania je uplatnený nárok žalobcu o zaplatenie sumy 1.825,67 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z dlžnej sumy ročne od 09.11.2007. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.062,37 eur v prospech zástupcu žalovaného v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu bola otázka existencie a povahy právneho dôvodu, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovaného na plnenie, teda zistenie, či existuje záväzok žalovaného na úhradu uplatnenej pohľadávky zo sumy o pôžičke alebo z iného platného právneho úkonu uzavretého medzi účastníkmi konania. Medzi účastníkmi malo byť uzavretých viacero právnych úkonov, u ktorých bol sporný čas ich vzniku aj úmysel sledovaný zmluvnými stranami. Pohľadávka žalobcu mala predstavovať neuhradený zostatok z celkovo požičanej sumy 18.422,62 eur, ktorá v časti zanikla jednostranným započítaním žalobcu proti pohľadávke žalovaného ako predávajúceho na vydanie kúpnej ceny, ktorú žalobca v mene žalovaného prevzal vo výške 16.596,96 eur. Na úhradu zvyšku dlhu bol žalovaný vyzvaný listom zo dňa XX.XX.XXXX. Pôžička mala slúžiť žalovanému na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. G., parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/XX nadobudnutých zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX od predávajúceho C. U.. Tieto nehnuteľnosti neskôr v mene žalovaného predal žalobca na základe splnomocnenia zo dňa XX.XX.XXXX a za ich predaj obdržal sumu 16.596,96 eur, ktorá bola predmetom započítania. Úlohou súdu prvého stupňa bolo zamerať dokazovanie na zistenie, kedy došlo k odovzdaniu sumy zo zmluvy o pôžičke. Medzi účastníkmi malo byť uzavretých viacero právnych úkonov, u ktorých bol sporný čas ich vzniku, aj úmysel sledovaný zmluvnými stranami. Žalovaný popieral, aby so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke, pretože na kúpu nehnuteľnosti mal vlastné finančné prostriedky. Podľa jeho tvrdení v prípade písomného vyhotovenia zmluvy išlo len o formálny úkon, ktorým mal byť v skutočnosti zabezpečený nárok žalobcu na podiel z financií získaných predajom nehnuteľnosti, avšak nedošlo k ich predaju za podmienok, ktoré by takýto nárok zakladali. Zmluvy boli podpisované ku dňu XX.XX.XXXX, teda potom, čo už bol vlastníkom nehnuteľnosti a ich forma mala zabezpečiť, aby žalobca nemal nikde uvedený oficiálny príjem. Ku kúpe nehnuteľností podľa tvrdenia žalovaného ho mal naviesť samotný žalobca s tým, že neskôr nehnuteľnosti zo ziskom predajú. Podľa obsahu písomného vyhotovenia spornej zmluvy o pôžičke žalobca požičal žalovanému sumu 555.000,- Sk (18.422,62 eur) bezúročne, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť z prostriedkov získaných predajom pozemkov zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. G., parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX pri dodržaní ustanovenia bodu 3.1. príkaznej zmluvy. Na písomnom vyhotovení zmluvy o pôžičke je strojom (počítačom) písaný dátum „XX.XX.XXXX“, ktorý je prečiarknutý a rukou žalovaného dopísaný nečitateľný dátum „XX.XX.XXXX“ alebo „XX.XX.XXXX“. Príkazná zmluva, na ktorú sa odvoláva zmluva o pôžičke, na základe ktorej mal žalobca ako príkazník zabezpečiť predaj pozemkov pre žalovaného ako príkazcu (jednalo sa o pozemky parc. č. XXXX/XX a č. XXXX/XX kat. úz. G., zapísané na LV č. XXXX) za dohodnutú minimálnu kúpnu cenu 16,60 eur/ m2 obsahuje rovnako strojom (počítačom) písaný dátum „XX.XX.XXXX“ opravený rukou žalovaného na dátum, ktorý zodpovedá dňu „XX.XX.XXXX“ alebo „XX.XX.XXXX“, pričom v bode 3.1. si účastníci stanovili minimálnu cenu za predaj 1 m pozemkov 16,60 eur. Táto časť dohody bola zmenená XX.XX.XXXX tak, že už nebola vyžadovaná žiadna minimálna cena pre splnenie príkaznej zmluvy. Na účely realizácie právnych úkonov z príkaznej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľností, žalovaný spoločne s manželkou U.. G. F. udelili žalobcovi dňa XX.XX.XXXX plnomocenstvo oprávňujúce okrem iného žalobcu na vyhotovenie kúpnopredajných zmlúv, podávanie návrhov na vklad, rozdeľovanie pozemkov a na všetky súvisiace potrebné úkony. Nehnuteľnosti, z ktorých má byť uspokojený dlh žalobcu a ktorých sa týkala aj príkazná zmluva i plnomocenstvo, žalovaný nadobudol až kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX, vklad vlastníckeho práva do katastra bol povolený ku dňu XX.XX.XXXX. Zmluva bola uzavretá medzi predávajúcim C. U. a žalovaným a jeho manželkou U.. G. F. ako kupujúcimi. Kupujúci uhradili predávajúcemu cenu nehnuteľností vo výške 21.576,05 eur. Plnomocenstvo udelené žalovanému žalobcom a jeho manželkou oprávňujúce žalovaného na nakladanie so spornými nehnuteľnosťami preukázateľne pochádza už zo dňa XX.XX.XXXX, ku ktorému dňu boli overené na notárskom úrade podpisy splnomocniteľov a splnomocnenca. Spočiatku žalovaný v konaní uvádzal, že si nepamätá či k podpisu zmluvy o pôžičke a na ňu nadväzujúcej príkaznej zmluvy došlo XX.XX. alebo XX.XX.XXXX, uviedol však, že v čase uzatvorenia zmlúv dátumy sedeli a nepochyboval o nich, predkladať mu ich mal sám žalovaný. Považoval za logickú postupnosť, ak najprv bola uzatvorená zmluva o pôžičke a následne kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá pochádzala zo dňa XX.XX.XXXX, pretože požičaná finančná čiastka mala slúžiť žalovanému na nákup nehnuteľnosti. Čo sa týka splatnosti záväzku zo zmluvy o pôžičke, ktorý v prípade, ak by išlo o záväzok zo dňa XX.XX.XXXX bol viazaný na predaj nehnuteľností, ktorých vlastníkom dlžník ešte nebol, uviedol, že to nepovažoval za podstatnú záležitosť, pretože bol presvedčený, že peniaze mu budú nejakým spôsobom vrátené. Zdrojom finančných prostriedkov, ktoré požičal žalovanému boli rovnako požičané peniaze od svedka Š. Č.. Svedok potvrdil, že na jar roku XXXX žalobcovi požičal finančnú čiastku 18.422,62 eur, o účel použitia sa nezaujímal, finančné prostriedky žalobcovi odovzdal v hotovosti bez písomných dokladov a pochádzali z ušetrených peňazí, ktoré mal v domácej držbe. Na poslednom pojednávaní (približne tri roky od prvého pojednávania) žalobcu už uvádzal, že si presne vybavuje dátum uzavretia pôžičky, že to bol určite deň XX.XX.XXXX, kedy odovzdal žalovanému pôžičku na vonkajšej terase baru I. v M. O. Z.. Skôr si na to nespomenul, lebo v priebehu konania bol v psychickom strese, keď za dostačujúci dôkaz na vymoženie svojej pohľadávky považoval písomnú zmluvu o pôžičke. Svoje konanie, keď ako splnomocnenec žalovaného a jeho manželky bez ich predchádzajúceho vyrozumenia predal predmetné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX svojmu známemu Z. B. za kúpnu cenu 16.596,96 eur, teda za cenu nižšiu než bola pôvodná kúpna cena i dlh z pôžičky, ktorú mal žalovaný vrátiť práve z tržby za predaj nehnuteľnosti, nepovažoval za nelogický úkon, odôvodňujúc to tým, že vychádzal z presvedčenia, že on osobne stratový nebude, lebo bol presvedčený, že mu žalovaný dlh splní. Kúpnu cenu za predaj nehnuteľnosti vo výške 16.596,96 eur si žalovaný započítal na dlh z údajnej pôžičky a vo zvyšku 1.825,67 eur sa pohľadávka stala predmetom súdneho konania. Predaj za nevýhodnú sumu odôvodňoval žalobca malým záujmom o nehnuteľnosť a jej nízkou bonitou. Obranu žalovaného, že právne úkony majú v skutočnosti predstavovať zabezpečenie práva žalobcu na podiel z ceny získanej z predaja nehnuteľnosti, žalobca popieral s odôvodnením, že žalovaný by za takýchto okolností nesúhlasil so znížením (zrušením) minimálnej ceny za predaj pozemkov, ktorá bola dohodnutá v príkaznej zmluve. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že žiadna zmluva o pôžičke účastníkmi konania uzavretá nebola, keďže nemal dôvod požičiavať si peňažné prostriedky od žalobcu, lebo bol dostatočne zabezpečený. Na kúpu spornej nehnuteľnosti si zabezpečil hotovosť z hypotekárneho úveru zo spoločnosti Z. V. R..F.., pobočka M., čo bolo dokladované zmluvou o hypotekárnom bezúčelovom splátkovom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého úveru bola poukázaná dňa XX.XX.XXXX na účet žalobcu suma vo výške 16.595,95 eur. Výpisom z účtu zo svojho peňažného ústavu v Z. V. R..F.., pobočka M. a to dokladom zo dňa XX.XX.XXXX preukazoval výber v hotovosti z bežného účtu vo výške 21.576,05 eur, ktorá hotovosť slúžia na úhradu ceny nehnuteľností zapísanej na LV č. XXXX parc. č. XXXX/XX a č. XXXX/XX kat. úz. G., ktorú nadobudol spolu s manželkou odpredávajúceho C. U.. Uvedená nehnuteľnosť mu bola ponúknutá žalobcom s tým, že je na predaj, pričom žalobca ju nechcel mať vedenú ako svoje vlastníctvo. Žalovaný to považoval za vhodnú finančnú investíciu zohľadňujúc aj tú skutočnosť, že žalobca mal voči nemu dlh zo skoršieho obdobia a žalovaný sa domnieval, že touto cestou bude možné zabezpečiť návratnosť finančných prostriedkov z budúceho predaja nehnuteľností. Na tieto účely bola uzatvorená aj príkazná zmluva a udelené splnomocnenie žalobcovi tak, aby pri minimálnej predajnej cene pozemku 16,60 eur za m2 vyprodukoval predaj nehnuteľnosti zisk, ktorý by pokryl výdavky na splatenie úveru, starší dlh žalobcu a umožnil žalobcovi získať aj podiel z predaja pozemkov v sume 18.422,62 eur. To mal byť podľa žalovaného pravý zámer uzatvorených zmlúv a zmluvy o pôžičke, keď takýmto spôsobom chcel mať žalobca poistený svoj príjem z predaja týchto nehnuteľností. Sprostredkovateľskú zmluvu účastníci neuzavreli z dôvodu, že žalobca nechcel mať vykazovaný žiadny oficiálny príjem. Účastníci sa preto na požiadanie žalobcu, ktorému žalovaný plne dôveroval z ich predchádzajúcich vzťahov, dohodli na uzavretí zmluvy o pôžičke, pričom suma tam uvedená 18.422,62 eur predstavovala práve podiel žalovaného z budúceho predaja pozemkov, keď sa predpokladala väčšia výnosnosť. Na naliehanie žalobcu, ktorý uvádzal, že za dohodnutú minimálnu cenu nie je možné uvedené nehnuteľnosti predať a potrebuje z osobných dôvodov finančné prostriedky, sa účastníci dohodli na zmene bodu 3.1. príkaznej zmluvy tak, že pôvodne dohodnutá minimálna cena pozemkov sa nestala podmienkou pre ich predaj. Až po predaji nehnuteľnosti za sumu 16.596,96 eur ho žalobca informoval, že k takémuto úkonu došlo a ešte po ňom žiadal ďalších 1.825,67 eur. Aj keď je pravdou, že udelil žalobcovi spoločne s manželkou plnomocenstvo na nakladanie s nehnuteľnosťou, nevyplývalo z neho podľa jeho názoru právo na prevzatie kúpnej ceny, z ktorého dôvodu si uplatňoval pre prípad, že súd bude považovať právo žalobcu za dôvodné, námietku započítania vo výške 1.825,67 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keď právne úkony, na podklade ktorých žalovaný započítal uvedenú finančnú čiastku, boli neplatné. Žalovaný súčasne uvádzal, že pokiaľ ide o dátum vyhotovenia zmluvy o pôžičke a príkaznej zmluvy, tieto pochádzajú zo dňa XX.XX.XXXX, keď dátum opravoval rukou on osobne. Listinné doklady mu mali byť predložené žalobcom a z dôvodu, že tieto nezodpovedali času, keď mu boli predložené, došlo k ich oprave. K splnomocneniu udelenému žalobcovi na účely nakladania s nehnuteľnosťami, ktoré pochádzalo už zo dňa dňa XX.XX.XXXX a teda predchádzalo dňu, kedy sa žalovaný spoločne s manželkou stali vlastníkmi nehnuteľností, ktorých sa toto splnomocnenie týkalo, uviedol, že toto predstavovalo pre žalobcu akúsi záruku, že potom, čo sa stane vlastníkom nehnuteľnosti žalovaný, bude mať žalobca právo dispozície s uvedenými nehnuteľnosťami. Bez tohto splnomocnenia by ani nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorou nadobudli nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaný s manželkou. Vychádzajúc z výpovedí účastníkov konania, ich správania sa v priebehu konania, obsahu predložených listinných dôkazov v súlade so zásadou vyplývajúcou z ust. § 132 O.s.p., súd prvého stupňa uzavrel, že medzi sporovými stranami nedošlo k uzavretiu ústnej ani písomnej zmluvy o pôžičky, z ktorej by žalobcovi patril nárok na plnenie a nebol zistený ani iný právny dôvod záväzku žalovaného voči žalobcovi. Citujúc ust. § 657 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa uzavrel, že ku skutočnému vzniku záväzkového vzťahu z tohto úkonu dochádza pri reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. Písomné vyhotovenie zmluvy môže slúžiť ako dôkaz o existencii takéhoto záväzku, ak jeho obsah a úkony zmluvných strán vykonané navonok nevyvolávajú pochybnosti o skutočnej vôli účastníkov úkonu a predmete tohto úkonu. Pokiaľ mala byť pôžička poskytnutá žalovanému na účel kúpy nehnuteľnosti ako to tvrdil žalobca a žalovaný to popieral poukazujúc na svoje finančné zdroje, bolo potrebné pre posúdenie dôkaznej situácie ozrejmiť, či a kedy došlo k poskytnutiu pôžičky, keď už z jej písomného znenia v časti splatnosti dlhu vyplývali nezrovnalosti, keď úhrada dlhu sa viazala na predaj majetku dlžníka, ktorý dlžník nevlastnil a mali ním byť práve dotknuté nehnuteľnosti. Ak mal platiť účel pôžičky tvrdený žalobcom, je logický záver, že zmluva o pôžičke medzi účastníkmi konania by mala predchádzať času uzavretia kúpnej zmluvy žalovaného s C. U.. V priebehu konania sa žalobca opakovane vyjadril, že si tento dátum nepamätá, nepamätal si časovú postupnosť jednotlivých úkonov, podľa jeho vyjadrení rukou písané dátumy na zmluvách v čase ich napísania zodpovedali termínu uzavretia zmluvy, následne na poslednom pojednávaní po štyroch rokoch prebiehajúceho súdneho konania v nadväznosti na závery odvolacieho súdu, ktorý spochybnil jeho nárok s dôrazom na dôkaznú povinnosť žalobcu preukázať, kedy došlo k odovzdaniu peňazí, si žalobca vybavil presný dátum vzniku zmluvy o pôžičke, vrátane miesta kde k odovzdaniu peňazí došlo, keď uviedol, že pôžičku poskytol žalovanému dňa XX.XX.XXXX pred barom I. X. U. Č. M. - Z.. Jeho vysvetlenie, že si na dlh spomenul až po niekoľkých rokoch, pretože bol v priebehu doterajšieho súdneho konania v strese, nemožno považovať podľa súdu prvého stupňa za vierohodné, keď vo veci prebehlo niekoľko pojednávaní, na ktorých bola táto skutočnosť preskúmavaná, žalobca svoje postoje nemenil a jeho posledné vyjadrenie je možné hodnotiť len ako účelové v snahe vylepšiť svoju procesnú situáciu. Tieto žalobcove tvrdenia sú vyhodnocované v kontexte ďalších ním produkovaných dôkazov, keď na preukázanie zdroja, z ktorého financoval pôžičku pre žalovaného, žalobca uviedol, že si sám požičal od tretej osoby, ktorý spočiatku odmietol menovať, napokon za ňu označil svedka Š. Č.. Svedok Š. Č. túto skutočnosť potvrdil, avšak k požičaniu finančnej čiastky 18.422,62 eur žalobcovi došlo bez akýchkoľvek dokladov, keď svedok uviedol, že uvedenú sumu mal v hotovosti doma a predstavovalo to jeho usporené finančné prostriedky. Oproti týmto ústnym svedectvám žalovaný pravdivosť svojich tvrdení o tom, že finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti nepotreboval, preukazoval objektívne overiteľným stavom svojho peňažného účtu v banke, z ktorého vyplývalo, že disponoval sumou zodpovedajúcou kúpnej ceny nehnuteľnosti vo výške 21.576,05 eur, ktorú pred uzavretím kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti z účtu vybral. Financovanie kúpy nehnuteľností z týchto finančných zdrojov potvrdila aj manželka žalovaného L.. G. F., ktorá v rámci svojej výpovede tiež uviedla, že mala vedomosť od žalovaného, že formou kúpy, ktorú mu ponúkol žalobca, malo dôjsť aj k splateniu skorších dlhov žalobcu. Súčasne však malo ísť o dlhodobejšiu investíciu. Žalovaný bol preto prekvapený, keď došlo k predaju nehnuteľnosti za pomerne nízku kúpnu cenu a ešte si žalobca voči nemu uplatňoval pohľadávku. Ak by reálne žalobca mal pohľadávku voči žalovanému z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX, nie je možné zdôvodniť jeho počínanie, že za situácie, keď splnenie dlhu záviselo od predaja nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, tieto predal ako splnomocnenec žalovaného za cenu nižšiu, než bol samotný rozsah pôžičky, keď k takémuto úkonu ho žalovaný nijako nenútil, ani nenabádal. Nový vlastník nehnuteľnosti tieto previedol na ďalšie osoby, teda ani tvrdenia žalobcu o tom, že nehnuteľnosť bolo ťažké zhodnotiť, sa nezakladajú na pravde. Preto súd prvého stupňa považoval za dôveryhodné tvrdenie žalovaného, že v skutočnosti právne úkony realizoval žalobca len pre svoje vlastné potreby, sledujúc svoj vlastný zámer urýchlene sa dostať k finančným prostriedkom, čo napokon vyjadruje aj žalobcov prejav na pojednávaní „že vychádzal z toho, že on osobne stratový nebude“. Súd prvého stupňa uzavrel, že ak by malo dôjsť k uzavretiu zmluvy o pôžičke XX.XX.XXXX, teda potom, čo už žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti v kat. úz. G. do svojho vlastníctva, tvrdenia žalovaného, že žiadna pôžička mu poskytnutá nebola, potvrdzuje samotný účel jej poskytnutia tvrdených žalobcom, pretože žalovaný už nepotreboval peniaze na kúpu nehnuteľností, keďže už bol ich vlastníkom a cenu uhradil pri podpise zmluvy XX.XX.XXXX. Súd prvého stupňa preto vykonané dokazovanie vyhodnotil tak, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, že žalovanému odovzdal titulom pôžičky nejaké finančné prostriedky, či už dňa XX.XX alebo XX.XX.XXXX, keď je nepochybné, že k podpisu listín došlo v niektorých z uvedených termínov. Predložené písomné vyhotovenie zmluvy o pôžičke by mohlo slúžiť ako dôkaz o existencii takéhoto záväzkového vzťahu iba za predpokladu, že by tomu nasvedčovala aj ostatná dôkazná situácia. Súd prvého stupňa mal v konaní za nepochybné, že splnomocnenie na nakladanie s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XXXX kat. úz. G. pochádza zo dňa XX.XX.XXXX (k uvedenému dňu overené podpisy splnomocnenca a splnomocniteľov), t.j. dňa, ktoré predchádzalo nadobudnutiu vlastníckeho práva splnomocniteľmi (zmluva uzavretá dňa XX.XX.XXXX, vklad vlastníckeho práva povolený ku dňu XX.XX.XXXX). To svedčí o neštandardnom postupe sporových strán pri realizácii právnych úkonov, ktoré sa týkali nakladania s nehnuteľnosťami. K pravdivosti obrany žalovaného, ktorý uvádzal, že zmluva o pôžičke bola uzavretá len ako formálny úkon v záujme žalobcu, ktorý mal finančné problémy a pre prípad nepredvídateľných udalostí chcel mal nejakú záruku, že bude mať podiel z prípadného budúceho predaja nehnuteľností, ktoré žalobca nadobudol na základe jeho odporúčania, svedčí aj obsah súvisiacich právnych úkonov. Tak z príkaznej zmluvy, na ktorú odkazovalo sporná zmluva o pôžičke, ako aj z udeleného splnomocnenia na nakladanie s nehnuteľnosťami vyplynulo, že ich cieľom bol predaj nehnuteľností na LV č. XXXX kat. úz. G. tak, že tieto predá ako vlastník žalovaný prostredníctvom žalobcu ako splnomocnenca. Pokiaľ v príkaznej zmluve bola pôvodne stanovená minimálna kúpna cena, resp. predajná cena nehnuteľností a následne došlo k jej zrušeniu, rovnako možno dôvodiť pravdivosti tvrdení žalovaného, ktorý uvádzal, že k zrušeniu minimálnej predajnej ceny pozemkov došlo len v záujme žalobcu, ktorý mu uvádzal, že urýchlene potrebuje finančné prostriedky pre potrebu svojej rodiny. Zo zrušenia minimálnej predajnej ceny žalovanému žiadny majetkový prospech neplynul a nebolo zistené, ani účastníkmi tvrdené, aby z akýchkoľvek dôvodov on mal potrebu nehnuteľnosti urýchlene predať. Naopak konanie žalobcu, ktorý v mene žalovaného predal nehnuteľnosti a to aj pod ich nadobúdaciu cenu, prijaté peniaze si započítal na údajnú pohľadávku z pôžičky, svedčí o jeho snahe, čím skôr sa domôcť nejakého majetkového prospechu z predaja nehnuteľností a teda dosvedčuje, že všetky právne úkony boli realizované práve v jeho záujme a nie v záujme žalovaného. Tu možno len prisvedčiť žalovanému, že rozumná investícia do nehnuteľností nemôže spočívať v tom, že nehnuteľnosť krátko po jej nadobudnutí bude predaná za cenu nižšiu než je jej pôvodná kúpna cena, pričom tieto finančné prostriedky nepostačujú ani na vykrytie úveru, ktorý bol na účely kúpy nehnuteľnosti poskytnutý. V nadväznosti právnych úkonov účastníkov (nákup a predaj nehnuteľností) a obsahu písomných vyhotovení príkaznej zmluvy, zmluvy o pôžičke a splnomocnenia na nakladanie s nehnuteľnosťami, možno vyvodiť záver, že zmluva o pôžičke mala v skutočnosti zastierať právny úkon zo sprostredkovateľskej zmluvy. Za sprostredkovateľskú zmluvu sa v zmysle § 774 Obč. zákonníka považuje zmluva, na základe ktorej sa sprostredkovateľ zaväzuje obstarať záujemcovi za odmenu uzavretie zmluvy a záujemca sa zaväzuje sprostredkovateľovi poskytnúť odmenu vtedy, ak bol výsledok dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa. Pokiaľ má sprostredkovateľ vykonávať aj priame právne úkony v mene záujemcu, vyžaduje sa na realizáciu týchto úkonov osobitné splnomocnenie v zmysle § 33 Občianskeho zákonníka (tak ako bolo aj účastníkmi aj dohodnuté). Súd prvého stupňa preto právne uzavrel, že zmluva o pôžičke je neplatná, keďže nebola preukázaná reálna vôľa účastníkov takýto právny úkon uzavrieť (§ 37 Obč. zákonníka). Súčasne nemožno považovať za platný ani zastieraný právny úkon sprostredkovateľskú zmluvu (§ 41a Obč. zákonníka), lebo cieľom a účelom uvedenej zmluvy bolo zjavne obchádzanie zákona, teda nepriznanie príjmu z predaja nehnuteľnosti na strane sprostredkovateľa, čomu napomáhalo samozrejme aj konanie žalovaného. Takýto právny úkon je neplatný v zmysle § 39 Obč. zákonníka, pretože svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza a tiež sa prieči dobrým mravom. Pokiaľ žalovaný proti nároku žalobcu v prípade jeho dôvodnosti uplatnil do výšky žalovanej pohľadávky ako procesnú obranu pohľadávku na započítanie, ktorá mala vyplývať z bezdôvodného prevzatia kúpnej ceny žalobcom pri spornom predaji nehnuteľností, vzhľadom na skutočnosť, že žalobu nepovažoval za dôvodnú, touto procesnou obranou vznesenou in eventum sa súd prvého stupňa nezaoberal. Súd prvého stupňa pre úplnosť však uviedol, že medzi účastníkmi nebolo spochybnené, že na strane žalovaného bola vôľa splnomocniť žalobcu na nakladanie s nehnuteľnosťami a na ich predaj, ktoré splnomocnenec podľa názoru súdu v sebe tiež zahŕňa aj úkony súvisiace s prevzatím kúpnej ceny. Je tiež pravdou, že udelené písomné plnomocenstvo predchádza nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam, ktorých sa toto splnomocnenie týka, z vyjadrení účastníkov a ich úkonov je však nepochybné, že smerovali k nadobudnutiu týchto nehnuteľnosti, keď bolo isté, že k ich nadobudnutiu do vlastníctva žalovaného dôjde. Nadobudnutie vlastníckeho práva považoval súd prvého stupňa za odkladaciu podmienku (§ 36 Obč. zákonníka). Žalobca však nemal právny dôvod na zadržanie kúpnej ceny a bol povinný na jej vydanie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu a za odvolanie proti rozsudku vo veci samej a náhradu trov právneho zastúpenia. Právny zástupca vyčíslil trovy konania vo výške 1.126,12 eur, nesprávne stanoviac tarifnú hodnotu úkonu právnej služby za odvolanie a účasť na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX vo výške 107,89 eur za jeden úkon, aj keď mu v zmysle zákonnej úpravy patrí 81,33 eur. Celkové trovy žalovaného preto správne predstavujú sumu 1.062,37 eur, k náhrade ktorých zaviazal neúspešného žalobcu. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda že nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a následne takto zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil. Pokiaľ rozhodnutie prvostupňového súdu sa opiera o tvrdenie, že ako žalobca neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, ohľadne odovzdania finančných prostriedkov z titulu pôžičky, naopak uveril tvrdeniu žalovaného, že zmluva o pôžičke bola uzavretá len ako formálny úkon v záujme žalobcu, súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov podľa odvolateľa vychádza z tvrdení, ktoré nemajú oporu v prevedenom dokazovaní. Pokiaľ na strane 6 odôvodnenia rozsudku súd uvádza: „v priebehu konania sa žalobca opakovane vyjadril, že si tento dátum nepamätá, nepamätal si časovú postupnosť jednotlivých úkonov. Jeho vysvetlenie, že si na to spomenul až po niekoľkých rokoch, pretože bol v priebehu doterajšieho súdneho konania v strese, nemožno považovať za vierohodné, keďže vo veci prebehlo niekoľko pojednávaní, na ktorých bola táto skutočnosť preskúmavaná, žalobca svoje postoje nemenil a jeho posledné vyjadrenie je možné hodnotiť len ako účelové v snahe vylepšiť svoju procesnú pozíciu“; je pravdou, že žalobca uznáva, že na prvom pojednávaní, ktoré sa konalo vo veci žalobca po predložení listinných - zmluvy o pôžičke na otázku sudkyne, či je tam napísaný apríl alebo september odpovedal, že nevie, či je tam napísaný dátum XX.XX. alebo XX.XX., ale toto vyjadrenie smerovalo len čisto k hodnoteniu spôsobu čitateľnosti rukopisu žalovaného (č.l. XX). Naopak na tom istom pojednávaní, keď žalobca pochopil, že otázka súdu neznamenala jeho názor na písmo žalovaného, ale na dátum uzavretia zmluvy o pôžičke, opravil svoje tvrdenie, že ide o dátum XX.XX.XXXX (č.l. XX spisu). Toto vyjadrenie žalobcu bolo učinené už na prvom pojednávaní vo veci a na tomto počas celého konania zotrval. Nie je preto pravdivé tvrdenie súdu a nevie ako súd k takémuto záveru dospel, keď túto skutočnosť je možné overiť zo zápisníc z pojednávaní, ktoré sa konali v tejto veci. Naopak súd sa nezaoberal účelovými zmenami v tvrdeniach žalovaného, keď vo svojom vyjadrení zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX spisu) sám označil dátum zmluvy o pôžičke dňom XX.XX.XXXX a svoju obranu odôvodnil porušením príkaznej zmluvy a práve na ustanovenia tejto zmluvy o pôžičke sa odvoláva, teda považoval ju za platnú. Súd prvého stupňa napriek konštatovaniu, že pri hodnotení dôkazov vychádzal z ust. § 132 O.s.p. podľa žalobcu túto zásadu porušil. Nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré preukazujú tvrdenia žalobcu na základe listinných dôkazov a ich vzájomnej súvislostí. V príkaznej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX podľa článku III bod 3.3. zmluvné strany sa dohodli, že príkazca spolu s manželkou udelia príkazníkovi splnomocnenie na prevod nehnuteľností a že počas splatnosti zmluvy príkazca nesmie dať súhlas k prevodu nehnuteľností inému záujemcovi, ako záujemcovi, ktorého zabezpečí príkazník. Na základe tohto ustanovenia došlo aj k udeleniu plnomocenstva a to dňa XX.XX.XXXX (overené podpisy - U. Č. O. L.). Podľa bodu 2.3. zmluvy o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je v zmysle dohody zmluvných strán príkazná zmluva. Súd prvého stupňa pri vyhodnotení týchto listinných dôkazov, vzhľadom na ich vzájomnú súvislosť a nespochybniteľnosť dátumov (úradné overenie) musel dospieť jednoznačne k záveru, že na zmluve o pôžičke nemôže byť dátum, ktorý uvádza na svoju obranu žalovaný. Práve dátumy uvádzané žalobcom od počiatku svedčia aj o reálnom čase uzatvorenia jednotlivých právnych úkonov. Pochybenia prvostupňového súdu vidí žalobca aj v nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca preukázal svoje tvrdenia okrem iného aj listinnými dôkazmi, súdu však na konštatovanie, že tieto dôkazy nemôže slúžiť ako dôkaz, stačilo spochybnenie dátumu žalovaným, ktorý sám vlastnoručne tento dátum prepísal. Právne úkony učinené v písomnej forme nepokladal za dôkazy a vyhodnotil ich ako absolútne neplatné alebo zastreté právne úkony. Uveril tvrdeniu žalovaného, že išlo o simulované právne úkony. Toto tvrdenie napriek jeho nelogickosti, z akého dôvodu by pri takýchto úkonoch vôbec žalovaný opravoval dátum, aby sa zhodoval s dňom podpisu tejto listiny, stačilo, aby riadny právny úkon urobený v zmysle zákona a písomnou formou vyhlásil za neplatný. Podľa názoru žalobcu dôkazné bremeno v tomto prípade má strana, ktorá sa dovoláva neplatnosti právneho úkonu, t.j. žalovaný a tento dôkazné bremeno neuniesol. Pri takomto postupe súdov by v právnom systéme zavládla minimálne právne neistota, ak nie anarchia. Z rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, prečo súd uveril tvrdenia žalovaného a prečo všetky žalobcom predložené listinné dôkazy vyhodnotil ako nedôveryhodné, hoci svedčia o postupnosti a logickosti učinených právnych úkonov, ktoré boli reálne. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a uplatnil trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby vyjadrenie sa k odvolaniu 81,33 eur + 20 % DPH. V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že v zmysle zrušujúceho uznesenia sp. zn. 3 Co 51/2009 zo dňa 30.12.2009 Krajský súd v Košiciach usmernil súd prvého stupňa tak, že nezameral dokazovanie na to, že pokiaľ v čase spísania zmluvy o pôžičke, ktorú nepovažoval za simulovaný právny úkon, došlo aj k odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľa dlžníkovi, kedy k tomu došlo a záver súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke ústnou formou v mesiaci apríl XXXX, kedy došlo aj k odovzdaniu peňazí žalovanému, nevyplýva ani len z výpovedi žalobcu, keďže tento sa vo výpovediach vyjadroval len k dobe uzavretia písomnej zmluvy o pôžičke a príkaznej zmluvy v tom smere, že si nepamätá časovú postupnosť kedy bola uzavretá zmluva o pôžičke a následne tvrdil, že zmluva o pôžičke i príkazná zmluva boli uzavreté v mesiaci apríl XXXX. Žalobca však v konaní ani len netvrdil, že k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky došlo pred podpísaním písomnej zmluvy. Závažným nedostatkom súdu prvého stupňa, ktorý vytkol odvolací súd bolo posudzovanie konzistentnosti výpovedí jednotlivých účastníkov, ich vzájomných, logických a skutkových súvislostí napr. súd opomenul vyhodnotiť výpoveď žalobcu, ktorý odmietol menovať tretiu osobu údajne poskytujúcu peňažné prostriedky. V uvedenom smere bolo doplnené dokazovanie súdom prvého stupňa a toto vyhodnotené v napadnutom rozsudku. S poukazom na vytýkané žalobcom uvádzané pochybenia v podanom odvolaní má žalovaný za to, že súd prvého stupňa správne poukázal na formálnosť uzavretia zmluvy o pôžičke bez preukázaného reálneho plnenia (tvrdenie žalobcu, ktorý na podporu svojho tvrdenia nepredložil žiaden relevantný dôkaz a neoznačil ho ani v podanom odvolaní). Podľa názoru žalovaného prvostupňový súd správne vyhodnotil realizované úkony účastníkov vzťahu, najmä zastieraný právny úkon a z toho plynúcu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o pôžičke. Prvostupňový súd sa tiež vysporiadal vytýkanou námietkou započítania zo strany žalovaného v prípade vyhodnotenia právneho úkonu zmluvu o pôžičke ako úkonu platného. Preto žalovaný má za to, že všetky námietky formulované v podanom odvolaní sú neopodstatnené. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.)po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) v súlade s ust. 212 ods. 1,3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p., potom čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 18.7.2012. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa s poukazom na ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. rozsudok potvrdil. Odvolací súd považuje za správne výstižné a presvedčivé aj dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis než, ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov sa nezaoberal účelovými zmenami v tvrdeniach žalovaného, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX spisu) sám označil dátum zmluvy o pôžičke na deň XX.XX.XXXX a svoju obranu odôvodnil porušením príkaznej zmluvy a práve na ustanovenia tejto zmluvy o pôžičke sa odvoláva, teda považoval ju za platnú, odvolací súd poukazuje na prvý úkon žalovaného v spore - odpor podaný proti doručenému platobnému rozkazu (č.l. X spisu), ktorý odôvodnil tým, že „nárok, ktorý si uplatňuje žalobca a právny titul - Zmluva o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX je postavená na neplatnom právnom úkone. V žiadnom prípade k odovzdaniu a prevzatiu pôžičky zo strany žalovaného vo výške 555.000,- Sk nedošlo a jednalo sa o simuláciu právneho úkonu. Konaním žalobcu došlo medzi účastníkmi k niekoľkým právnym úkonom, ktoré sú postihnuté absolútnou neplatnosťou. Samotný predaj pozemkov na ktorý žalobca odkazuje, bol realizovaný v príkrom rozpore so záujmom predávajúcich a teda aj táto kúpna zmluva evidovaná Správou katastra G. pod X. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX je neplatná“. Z týchto dôvodov považoval žalovaný nárok žalobcu za neopodstatnený. Je síce pravdou, že žalovaný zastúpený už L.. P. Sklenárom (plná moc zo dňa XX.XX.XXXX) písomným podaním doručeným Okresnému súdu Košice II uvádza „ako vyplýva z predloženej Zmluvy o pôžičke zo dňa „XX.XX.XXXX“, podľa bodu 1.3 zmluvné strany sa dohodli ...“ Žalovaný však následne vo všetkých svojich výpovediach a prednesoch uvádzal, že k podpisu fiktívnej zmluvy o pôžičke došlo XX.XX.XXXX. Rovnako neobstojí ani námietka žalobcu v odvolaní, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, že žalobca sa opakovanie vyjadroval, že si dátum uzavretia zmluvy o pôžičke si nepamätá a nepamätá si ani časovú postupnosť jednotlivých úkonov nezodpovedá výpovedi žalobcu, lebo aj keď na prvom pojednávaní po predložení listiny Zmluvy o pôžičke na otázku sudkyne, či je tam napísaný apríl alebo september odpovedal, že nevie, či je tam napísaný dátum X.X. alebo X.X., ale toto vyjadrenie smerovalo len čisto k jeho hodnoteniu spôsobu, čitateľnosti rukopisu žalovaného (č.l. XX spisu). Keď však pochopil, že otázka súdu neznamenala jeho názor na písmo žalovaného, ale na dátum uzavretia Zmluvy o pôžičke opravil svoje tvrdenie, že ide o dátum XX.XX.XXXX (č.l. XX spisu). Toto vyjadrenie žalobcu bolo v skutočnosti učinené už na prvom pojednávaní. K tejto odvolacej námietke žalobcu odvolací súd udáva nasledovné: Originál Zmluvy o pôžičke mal v držbe žalobca a Zmluvu o pôžičke vo fotokópii predložil spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu. V návrhu na vydanie platobného rozkazu odkazuje na zmluvu o pôžičke, ktorú mal žalobca vo svojej držbe, teda nebola mu prvýkrát predložená k nahliadnutiu zo strany súdu. Žalobca vo svojej prvej účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX vypovedal, že „vzhľadom na to, že od uzavretia zmluvy o pôžičke a na ňu nadväzujúcej príkaznej zmluvy uplynula už dlhšia doba, na podrobnosti a okolnosti si nepamätám“. „Pokiaľ ide o poskytnutú pôžičku bola táto jediná pôžička, ktorú som ja podpisoval, neuzatváral som žiadne iné zmluvy o pôžičke s inými fyzickými osobami. Požiadal ma žalovaný zrejme na základe našich dobrých vzťahov o požičanie finančnej čiastky 555.000,- Sk. Ja som touto nedisponoval a preto som si musel požičať od tretej osoby.“ Na otázku súdu žalobca uviedol, že „t.č. nebudem menovať tretiu osobu, ktorá mu finančné prostriedky požičala. Nemám jej súhlas. Keďže som mu vlastne požičal ja, keď som peniaze nemal a tieto som získal od tretej osoby, prečo som ho ja neodkázal na tretiu osobu, prečo vôbec takýmto spôsobom došlo k vzniku záväzkového vzťahu, že som požičal finančné prostriedky, ktoré som ani ja sám nemal, k tomu sa ja vyjadrovať teraz neviem. Nejako som nad tým nerozmýšľal. Na tú tretiu osobu, ktorá mu poskytla finančné prostriedky pre žalovaného neodkázal asi preto, že sa nepoznali..“ Na doplňujúce otázky súdu, teda či zmluva o pôžičke, jej splatnosť a následne aj príkazná zmluva boli dohodnuté k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom v čase vzniku zmlúv žalovaný nebol, žalobca vypovedal: „Áno, je tak pravdou, žalovaný nebol vlastníkom týchto nehnuteľností. Domnievam sa, že finančné prostriedky použil práve na ich nákup“. Žalobca následne predložil na pojednávaní na nahliadnutie súdu originál Zmluvy o pôžičke. Uviedol, že nevie, či dátum uzavretia zmluvy je XX.XX. alebo XX.XX.XXXX. Súd na základe originálu zmluvy o pôžičke vyznačil na kópii na č.l. X dátum uzavretia zmluvy o pôžičke, ako bola rukou napísaná zo strany žalovaného, teda na deň XX.XX.XXXX a originál zmluvy po nahliadnutí vrátil žalovanému. Rovnako žalobca na tomto pojednávaní vypovedal: Čo sa týka dátumu, kedy mal žalovaný kúpiť nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX kat. úz. G. na predaj, ktorých bolo viazané aj vrátenie finančnej čiastky zo zmluvy o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, k tomu sa vyjadriť nevie. Teda nevie, či ich kúpil pred uzavretím zmluvy o pôžičke, alebo po nej, keďže tu boli nezrovnalosti ohľadom dátumu uzavretia zmluvy pôžičke a príkaznej zmluvy, kde boli nečitateľné dátumy, takže teraz si vlastne nespomína ani na časovú postupnosť kedy boli predané nehnuteľnosti a kedy vlastne bola uzavretá zmluva o pôžičke. Nespomína si na to. Na opakovanú otázku súdu žalobcovi, kedy teda došlo k podpisu zmluvy o pôžičke, ku ktorému dátumu, kedy ich podpisoval, žalobca opakovane uvádza, že „tak ako je to uvedené XX.XX.XXXX alebo XX.XX.XXXX, bližšie uviesť už nevie, vyplýva to zo zmlúv.“ Poukázal na skutočnosť, že zmluvy boli predkladané zo strany žalovaného. Podľa jeho názoru z logickej súslednosti vyplýva, že najprv bola uzavretá zmluva o pôžičke, potom následne ďalšie zmluvy. Na záver svojho prednesu po opakovaných otázkach súdu žalobcovi žalobca uviedol, že podľa jeho názoru je na zmluve dátum XX.XX.XXXX a nie XX.XX.XXXX a pokiaľ v rámci svojej výpovede uvádzal, že nevie, čo je tam za dátum, že je tam dátum ten, ktorý uviedol žalovaný teda XX.XX.XXXX, mení svoje stanovisko. Tieto jeho rozporné vyjadrenia vyplývajú z toho, že až teraz si uvedomil vážnosť situácie, keď sú spochybňované všetky právne úkony.“ Pokiaľ žalobca v odvolaní akcentuje na to, že súd pri vyhodnotení dôkazov nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré preukazujú jeho tvrdenia na základe listinných dôkazov, v ich vzájomnej súvislosti a to, že v príkaznej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX podľa čl. III bod 3.3 zmluvné strany sa dohodli, že príkazca spolu s manželkou udelia príkazníkovi splnomocnenie na prevod nehnuteľností a na základe tohto ustanovenia došlo aj k udeleniu plnomocenstva a to dňa XX.XX.XXXX a práve dátumy uvádzané žalobcom od počiatku svedčia aj o reálnom čase uzatvorenia jednotlivých právnych úkonov, odvolací súd poukazuje na to, že ako v zmluve o pôžičke tak i v príkaznej zmluve bol strojom (počítačom) uvedený dátum 02.05.2006, ktorý bol následne preškrtnutý a uvedený rukou žalovaného ďalší dátum, žalovaný tvrdil, že ide o dátum XX.XX.XXXX, žalobca XX.XX.XXXX. Udelenie plnomocenstva zo dňa XX.XX.XXXX nepreukazuje, že príkazná zmluva a zmluva o pôžičke boli podpísané XX.XX.XXXX. Z týchto listín logicky môže vyplývať len skutočnosť, že boli vyhotovené XX.XX.XXXX. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že žalovanému odovzdal titulom pôžičky nejaké finančné prostriedky, či už dňa XX.XX. alebo XX.XX.XXXX, keď je nepochybné., že k podpisu listín došlo v niektorý z uvedených termínov. V nadväznosti právnych úkonov účastníkov (nákup a predaj nehnuteľností) a obsahu písomných vyhotovení príkaznej zmluvy, zmluvy o pôžičke a splnomocnenia na nakladanie s nehnuteľnosťami súd prvého stupňa vyvodil správny záver, že zmluva o pôžičke mala v skutočnosti zastierať právny úkon sprostredkovateľskej zmluvy. Dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, že až na poslednom pojednávaní po štyroch rokoch prebiehajúceho súdneho konania v nadväznosti na závery odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, si žalobca vybavil presný dátum vzniku zmluvy o pôžičke vrátane miesta, kde k odovzdaniu peňazí došlo, keď uviedol, že pôžičku poskytol žalovanému dňa XX.XX.XXXX pred barom I. X. U. Č. M.-Z. sú správne. Tieto žalobcove tvrdenia súd vyhodnocoval v kontexte ďalších ním produkovaných dôkazov. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že žalovaný, ktorý sa dovolával neplatnosti zmluvy o pôžičke má povinnosť uniesť dôkazné bremeno, ktoré však neuniesol, k tejto námietke odvolací súd uvádza nasledovné: Na základe § 79 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 1 O.s.p. v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; teda kto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Žalobca tvrdil a preukazoval písomnou zmluvou o pôžičke so sporným dátumom uzatvorenia zmluvy, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o pôžičke vo výške 555.000,- bezúročne, pričom zmluvné strany sa dohodli, že dlžník splatí veriteľovi pôžičku z prostriedkov získaných predajom pozemkov evidovaných na LV č. XXXX vedených Správou katastra G., kat. úz. G. a to parc. č. XXXX/XX - orná pôda o výmere X.XXX U. a parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere X.XXX U. pri dodržaní ustanovenia 3.1 Príkaznej zmluvy. Keďže zmluva o pôžičke je v súlade s § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka reálnou zmluvou (kontraktom, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou, pričom žalovaný v konaní sa bránil, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nikdy nedošlo a zmluva o pôžičke simulovala v skutočnosti uzavretie sprostredkovateľskej zmluvy, pričom suma uvedená vo fiktívnej zmluve o pôžičke 555.000,- Sk predstavovala práve podiel žalovaného z budúceho predaja pozemkov, keď sa predpokladala väčšia výnosnosť, súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní správne uzavrel, že žalobca nepreukázal odovzdanie predmetu pôžičky sumy 555.000,- Sk žalovanému, teda neuniesol dôkazné bremeno o fakte, že k odovzdaniu finančných prostriedkov pôžičky na kúpu nehnuteľností došlo, naopak žalovaný preukázal, že mu bol poskytnutý úver a v deň uzavretia kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností vybral peniaze na zaplatenie kúpnej ceny zo svojho peňažného účtu v banke, ktorú aj kupujúcemu odovzdal. Obranu žalovaného súd vyhodnocoval aj v kontexte ďalších produkovaných dôkazov zo strany žalobcu, keď na preukázanie zdroja, z ktorého financoval pôžičku pre žalovaného uviedol, že sám si požičal od tretej osoby, ktorú spočiatku odmietol menovať, napokon za ňu označil svedka Š. Č., ktorý síce túto skutočnosť potvrdil, avšak k požičaniu finančných prostriedkov 555.000,- Sk došlo bez akýchkoľvek dokladov a svedok uviedol, že uvedenú sumu mal v hotovosti doma a predstavovala jeho usporené finančné prostriedky. Žalobca nevysvetlil súdu dôvod, ktorý ho mal viesť k tomu, že ak sám nemal finančné prostriedky, ktoré mal požičať žalovanému a musel si tieto požičiavať od tretej osoby, ktorá mu ich navyše v tak vysokej finančnej čiastke poskytla bezúročne a bezúročne ich aj požičal žalovanému práve na kúpu predmetných nehnuteľností, ktoré potom on ako splnomocnenec aj odpredal. Súd prvého stupňa aj podrobne vyhodnotil, prečo uveril obrane žalovaného, ktorý uvádza, že zmluva o pôžičke bola uzavretá len ako formálny úkon v záujme žalobcu, ktorý chcel mať záruku, že bude mať podiel z prípadného budúceho predaja nehnuteľností, ktoré žalovaný nadobudol na základe jeho odporúčania. S vyhodnotením vykonaného dokazovania aj právnym posúdením veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa v plnom rozsahu poukazuje. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol ako vecne správny potvrdil. Vecne správny je aj výrok o trovách prvostupňového konania. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok i vo výroku o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 81,33 eur spolu s 20% DPH. Tarifná hodnota jedného úkonu právnej služby za podanie vyjadrenia predstavuje 81,33 eur (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení poslednej novely vykonanej č. 232/2010 Z.z. , ktorá bola zvýšená v súlade s ust. § 18 zák. č. 655/2004 Z.z. o DPH 20% čo činí spolu 97,59 eur. Žalovaný náhradu paušálnych výdavkov neuplatnil, preto mu nebola priznaná. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.